Videokanál poslanca

Ďakujem za reakcie. Je samozrejme otázkou, že aký má byť rozsah tohto zákona z hľadiska verejných funkcionárov, ktorí, ktorých pokrýva. A samozrejme, že sú aj funkcionári v štátnej službe alebo vo verejnej službe, ktorí fungujú v rámci, v režime iného zákona. S tými tisíckami poslancov obecných zastupiteľstiev je to naozaj asi na dlhšiu úvahu a to nechajme si na to druhé čítanie, to súhlasím.
A pokiaľ, pokiaľ ide o to, o tie, o tie sankcie, tak samozrejme, že je dôležité, aby sankcie, sankcie existovali, ale tie sankcie majú byť nastavené tak, aby prinútili verejných funkcionárov plniť si tie povinnosti. A teda aj keby sankcie boli nastavené oveľa miernejšie, keby tam existovala nejaká forma upozornenia, tak tie formálne pochybenia, ku ktorým dochádza, by bolo možné odstrániť alebo, alebo minimalizovať, alebo minimalizovať ich nejaké dôsledky. A dôležité je, aby, aby informácie, ktoré sa takýmto spôsobom zverejňujú, mali nejakú výpovednú hodnotu. Len to potom často nie je iba vecou, vecou znenia zákona, ale aj vôle ten zákon dodržiavať, vymáhať a plniť, a to ako od samotných verejných funkcionárov, tak potom od výboru a od komisií, ktoré to majú kontrolovať, lebo častokrát tam žiadna vôľa plniť to nie je.

Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som sa vyjadril aj k rozprave štyroch bodoch v obsahu návrhu zákona.
Prvý bod návrhu ústavného zákona sa týka čl. 7 ods. 3, ktorý znie: "Ak je verejný funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podá v kalendárnom roku oznámenie podľa ods. 1, nie je povinný ho podať opätovne." Toto ustanovenie vyvoláva v praxi problémy, pretože je pomerne jednoduché a jednoznačné, pokiaľ ide o situáciu, že je niekto zvolený do tej istej funkcie alebo vymenovaný do tej istej funkcie, prípadne je zvolený alebo vymenovaný do funkcie, ktorá podáva oznámenia tomu istému orgánu. Čiže napríklad, keď niekto je poslancom mestského zastupiteľstva a z toho titulu podával 31. marca oznámenie verejného funkcionára a potom je na jeseň zvolený za primátora mesta, tak nemá už opätovne povinnosť podať do 30 dní oznámenie verejného funkcionára, ako majú všetci ostatní na základe výnimky, ktorá je ustanovená práve v čl. 7 ods. 3.
Komplikácie však nastávajú vtedy, keď ide o funkciu, ktorá je iná, a je iný aj orgán, ktorý to posudzuje. Napríklad poslanec mestského zastupiteľstva sa stane poslancom zastupiteľstva vyššieho územného celku, 31. marca podal oznámenie. Má alebo nemá podať povinnosť oznámenie aj na župnom zastupiteľstve do 30 dní od zvolenia alebo ujatia sa funkcie poslanca zastupiteľstva samosprávneho kraja? Z dikcie tohto zákona nie je úplne jasné, že či tú povinnosť má alebo nemá.
Je pravda, ako sa píše v dôvodovej správe, že výbor pre nezlučiteľnosť funkcií má ustálenú prax, ktorá hovorí o tom, že by sa to malo týkať jedného a toho istého orgánu. Rovnako je pravda aj to, že doterajšia judikatúra Ústavného súdu neposkytuje jasný návod na to, akým spôsobom tento článok interpretovať. A je pravda aj to, že v samosprávach, ktoré vzhľadom na rozsah funkcionárov, ktorých sa to dotýka, predstavujú najväčší balík týchto funkcionárov a najčastejšie tam môže dochádzať k takejto kolízii, je tá prax nejednoznačná a rozdielna.
A priznám sa aj k tomu, že aj ja zastávam iný názor ako výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, pokiaľ ide o súčasné znenie zákona, lebo to, ako je dnes zákon napísaný, a prečítam to ešte raz – "ak je verejný funkcionár zvolený alebo vymenovaný do inej verejnej funkcie alebo je opätovne zvolený alebo vymenovaný do tej istej verejnej funkcie a podal v kalendárnom roku oznámenie podľa ods. 1, nie je povinný ho podať opätovne" – bez akéhokoľvek zlého úmyslu je možné vykladať aj spôsobom, že keď som ho podal ako mestský poslanec, tak ho nemám povinnosť podať ako poslanec samosprávneho kraja. A nie je to nejaký účelový výklad zákona, je to úplne korektný výklad zákona. V situácii, keď existujú dva možné výklady zákona, tak si myslím, že je potrebné sa pridržiavať toho výkladu zákona, ktorý je miernejší voči adresátom toho práva. Čiže myslím si, že v takej situácii by sa malo akceptovať aj to, že bol podaný ten návrh alebo to oznámenie inému orgánu. Napriek tomu, že to, čo je obsiahnuté v návrhu ústavného zákona, je ten opačný výklad, že sa to vždy má týkať iba toho konkrétneho orgánu, tak myslím si, že je to dobré, lebo bude to jednoznačné a každý bude vedieť, ako sa má správať. A keď náhodou nastane takáto kolízna situácia, ktorá doteraz mohla vyvolávať dojem, že je možný aj taký výklad, aj taký výklad, a potom mohol nastať rozpor medzi názorom príslušného verejného funkcionára a názorom komisie, ktorá to posudzovala, je lepšie takýmto veciam predchádzať. A preto bude dobré, keď to bude upravené, aj keď to bude upravené opačným spôsobom, ako si ja myslím, že dnes je právny stav.
A druhý bod sa týka zverejňovania oznámení, ktoré sa podávajú komisiám obecných, mestských a miestnych zastupiteľstiev. Toto je, myslím, podstata toho návrhu zákona a najdôležitejšia vec a je to vec, ktorá si zaslúži určite plnú podporu. Je tam jedna drobná chybička v dôvodovej správe, keď sa hovorí, že sa to má týkať aj poslancov obecných zastupiteľstiev, ktorých sa to ale v súčasnosti netýka, povinnosť podávať oznámenia. To sa týka poslancov mestských zastupiteľstiev a miestnych zastupiteľstiev v Bratislave a v Košiciach. Možno stojí za úvahu, že či by sa mala týkať aj poslancov obecných zastupiteľstiev, ale pri miere roztrieštenosti miestnej samosprávy na Slovensku, nie som si istý, že, že ako by to dopadlo, keď v mnohých malých obciach je problém vôbec od starostu získať takéto oznámenie a alebo vytvoriť vôbec tú komisiu na ochranu verejného záujmu v niektorých obciach. Ale v každom prípade táto zmena je, je jednoznačne pozitívna, prispeje k väčšej transparentnosti. A ako už pani poslankyňa Remišová spomínala v úvodnej reči, sú prípady, kedy oznámenia sa nielenže nezverejňujú, ale dokonca sa ani neotvárajú a zalepené obálky sa vložia do trezoru a nedeje sa to, žiaľ, v nejakých malých zapadnutých obciach niekde na severovýchodných hraniciach Slovenska, ale deje sa to v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave, deje sa to v Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto a určite podobné problémy existujú vo viacerých ďalších mestách a obciach. Takže ak bude existovať povinnosť zverejňovať tieto oznámenia, no tak nikto nebude môcť riešiť, riešiť túto vec tak, že skontrolujeme, či došli obálky, a potom ich hodíme niekde do trezoru.
Tretí bod alebo teda ten zvyšok sa týka oznámení a formulárov, na ktorých sa má podávať oznámenie. Toto je, myslím, ďalšia pozitívna zmena. Aj dnes je prax taká, že, že asi skoro všetky tie orgány, ktoré vyžadujú podávanie oznámení, si, majú pripravené nejaké vlastné formuláre, niektoré od seba sú okopírované, čiže na viacerých miestach sú podobné. Však predpokladám, že aj, aj ten návrh, ktorý je obsiahnutý v návrhu zákona, ktorý má byť ustanovený v prílohe zákona, vychádza práve z takéhoto nejakého príkladu. Ale je pravda, že Národná rada má iné, samosprávne kraje majú iné, obce a mestá majú iné formuláre, a pritom samotná, samotná existencia formulára je v tejto chvíli nezáväzná, lebo dôležité je to, čo je napísané v zákone. A pokiaľ by ich niekto aj rukou na čistý papier napísal, tie údaje, ktoré vyžaduje zákon, tak by, tak by splnil podmienky, ktoré vyžaduje ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, a nebol by dôvod ho nejako postihovať. Však ani, ani to, že budú formuláre, nemá viesť k tomu, že aby bol niekto zbytočne, zbytočne postihovaný, ale k tomu, aby tie údaje boli v prehľadnej štruktúre navzájom porovnateľné a v dostatočnej miere podrobnosti. Lebo je pravda, že niektoré orgány, ktoré, ktoré majú nielen zhromažďovať, kontrolovať, ale aj zverejňovať tieto informácie, zverejňujú tie informácie vo veľmi neúplnej a nevýpovednej forme.
Posledná vec sa týka toho, čo v tomto návrhu zákona nie je. A myslím, že je toho ešte pomerne veľa, čo by bolo potrebné zmeniť v ústavnom zákone na ochranu verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, pretože súčasné nastavenie zákona napriek očakávaniam, ktoré, ktoré boli spojené s jeho, s jeho prijatím, nie je podľa môjho názoru dobré. V drvivej väčšine prípadov sa riešia formality, rieši sa to, či niekto neskoro podal oznámenie, oneskoril sa o deň, o dva, či tam urobil nejakú chybu, ktorá nemá charakter nejakého závažného zatajovania nekalých kšeftov, ale, ale zabudne tam napísať nejaké jedno číslo parcely z tých, ktoré, ktoré zdedil po starej mame, alebo si zabudne predĺžiť prerušenie živnosti. Tie sankcie, ktoré sú tam nastavené, sú, sú drakonické, vôbec neprihliadajú na mieru previnenia, na mieru vážnosti narušenia zákona a teda toho verejného záujmu, ktorý ten zákon má chrániť. A už teda ani nehovorím o tej sankcii, ktorá je stanovená ako strata mandátu alebo strata, strata funkcie, čo mi príde zvlášť problematické k veci, ktorú tu onedlho budeme riešiť vo vzťahu ku kolegovi Matovičovi, že za dve formálne pochybenia nepredĺženia prerušenia živnosti má poslanec Národnej rady, ktorý má mandát od voličov, o tento mandát, mandát prísť. Čiže miesto toho, aby ten zákon riešil reálne problémy, tak veľmi často rieši formality a rieši ich neprimerane tvrdým spôsobom. Netvrdím, že nemajú byť sankcie za nesplnenie si povinností, ale sankcie by mali byť primerané miere a závažnosti porušenia zákona alebo toho, čo má zákon chrániť.
Ďakujem.

Vážená pani navrhovateľka, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona. Návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh ústavného zákona do 5. mája 2017 a gestorský výbor do 9. mája 2017. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Pán poslanec Jahnátek, ja som už upozornil na to, že tým, že sa postupuje skráteným legislatívnym konaním, iba zvyšujeme riziko, že pán prezident bude mať dôvod vetovať tento návrh zákona, napríklad aj z dôvodu, že zasahuje do jeho doterajších právomocí a mení ich, čo, keby prebehol riadny legislatívny proces, tak som presvedčený, že by bol o dôvod menej.
No ale k tomu argumentu, že ak by to vetoval, tak by sa to posunulo až do septembra, tak nie je to pravda. Ak by sme zákon v prvom čítaní prerokovali na májovej schôdzi, tak júnová schôdza, kde by sme to mohli prerokovať a schváliť v druhom a treťom čítaní, začína 13. júna. Predpokladám, že keď na tom koalícii záleží, tak by sme to 13. júna prerokovali a schválili v druhom a treťom čítaní, a pán prezident by mal 15-dňovú lehotu potom, aby zákon buď podpísal, alebo prípadne vetoval, a ešte na tej istej schôdzi by sme mohli opätovne rokovať o prezidentom nepodpísanom návrhu zákona. Čiže bez ohľadu na rozhodnutie prezidenta bol tam dostatočný priestor, aby sme prerokovali návrh zákona v riadnom legislatívnom procese bez skracovania legislatívneho konania. Ďakujem.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, podobne ako moji predrečníci považujem návrh na skrátené legislatívne konanie za nedostatočne odôvodnený a tie dôvody, ktoré sú tam uvádzané, nezodpovedajú podľa môjho názoru dôvodom, ktoré predpokladá zákon o rokovacom poriadku Národnej rady pre skracovanie legislatívneho konania. Samotný fakt, že sa uvedie, že hrozia značné hospodárske škody, nie je zákonným dôvodom pre skrátenie legislatívneho konania a podľa môjho názoru by akýkoľvek návrh na skrátenie legislatívneho konania mal byť vysvetlený a dôkladne odôvodnený, čo v tomto prípade nenastalo.
Dovolím si zároveň poukázať na istý rozpor medzi návrhom na skrátené legislatívne konanie, kde sa tvrdí, že hrozia značné hospodárske škody, a zároveň doložkou vplyvov, ktorá je, alebo doložkou zlučiteľnosti a doložkou vplyvov navrhovaného materiálu k samotnému návrhu zákona, kde sa tvrdí, že vplyvy na rozpočet verejnej správy budú žiadne, vplyvy na podnikateľské prostredie budú žiadne, vplyvy na služby pre občana budú žiadne. Tak buď ten, buď ten zákon bude mať nejaké pozitívne vplyvy, alebo potom nehrozia, nehrozia žiadne hospodárske škody, ani keby sa, ani keby sa nič nezmenilo. Pretože keby sa nič nezmenilo, tak by zrejme nenastali žiadne dôsledky, dopady na vplyv na rozpočet verejnej správy, vplyv na podnikateľské prostredie a tak ďalej.
Druhá vec, na ktorú by som chcel poukázať, je, že, a to už tiež myslím kolegyňa Kiššová povedala, že je pozitívne, aj ja to oceňujem, že skrátené legislatívne konanie nemusí znamenať to, že v jeden deň schválime skrátené legislatívne konanie, zároveň návrh zákona v prvom čítaní a na druhý alebo tretí deň schválime zákon v druhom a treťom čítaní, ale budeme to riešiť aj na ďalšej schôdzi, až na ďalšej schôdzi. To je pozitívne a myslím si, že v prípadoch, keď vláda pristupuje k skrátenému legislatívnemu konaniu a je to možné, tak by sa malo postupovať týmto spôsobom, nie spôsobom toho superskráteného legislatívneho konania. Len potom nie je celkom jasné, prečo v takomto prípade to nemohlo ísť riadnym legislatívnym konaním. Účinnosť zákona je navrhnutá na 1. júna. Keby sme išli riadnym legislatívnym konaním, tak ešte tu máme májovú schôdzu a júnovú. Ten zákon by pokojne mohol nadobudnúť účinnosť buď 1. júla, alebo dokonca ešte niekedy koncom júna, keby sa tam dala účinnosť dňom zverejnenia v Zbierke zákonov. Čiže ten posun by bol maximálne pár týždňov. A tým, že sme sa vyhli riadnemu medzirezortnému pripomienkovému konaniu, tak podľa môjho názoru sa zvyšuje riziko, že tento zákon môže byť vetovaný pánom prezidentom a teda tým pádom sa to aj tak natiahne až do toho júla a budeme definitívne schvaľovať to až na júnovej schôdzi. A nerozumiem tomu aj z hľadiska toho, že ten proces, ktorý sa týka regulačnej politiky a ktorý má byť nanovo, povedzme, že transparentnejším spôsobom upravený v tom návrhu zákona, aj tak nie je otázkou júna, júla či júla. A ako už kolegovia povedali, je tam dostatočný priestor na to, aby tá zmena sa premietla do zákona aj v prípade, že nebudeme postupovať skráteným legislatívnym konaním.
Zároveň si dovoľujem vyjadriť poľutovanie, že pán poslanec Jahnátek sa nestihol prihlásiť a pre prípad, že by sa mu to zmestilo do dvoch minút, tak môže na mňa zareagovať faktickou poznámkou.
Ďakujem.

Ďakujem obom kolegyniam za reakcie.
Pani poslankyňa Blahová povedala, že si nevie predstaviť vecnú výhradu, ani ja, a že ten dôvod, ktorý koaliční poslanci budú mať, aby nehlasovali za tento návrh, bude iba politický a že teda dúfa, že sa nejako vyjadria.
Pani poslankyňa Jurinová si myslí, že vysvetlenie bude, že už pripravujú nejakú vlastnú novelu, no to by bolo fantastické, a nám tu nejde o nejaké autorské práva, my budeme radi, keď sa to zmení, dokonca ja sa nebudem brániť ani tomu, ak si to niekto požičia, či už ministerstvo, alebo dokonca niektorý koaličný poslanec, ide naozaj o to, aby sa zákon zmenil, ale obávam sa, že mýlite sa obe. To vysvetlenie nebude ani politické a nebude ani, že pripravujú vlastnú novelu. To vysvetlenie nebude žiadne.
To vysvetlenie spočíva v tom, že v tejto chvíli v sále nie je žiadny koaličný poslanec, čiže oni sa k tomu nijako nevyjadria, vyjadria sa k tomu až hlasovaním, a teda naozaj je to unikátna situácia, ktorú si nepamätám v tomto volebnom období, že by v sále nebol žiadny koaličný poslanec, čiže v tejto chvíli by sme mohli všeobecným súhlasom schváliť čokoľvek. Napríklad, napríklad by sme mohli povedať, že vypúšťame z rokovania bod správa o letke, ktorú tu mal minister Kaliňák, a nebude sa hlasovať, nebude sa o ňom hlasovať. Ak je všeobecný súhlas, tak to môžme vypustiť napríklad.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážená pani spolupredkladateľka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som aj ja povedal pár slov ako spolupredkladateľ tohto návrhu zákona.
Z môjho pohľadu bola impulzom správa verejnej ochrankyne práv, nie tá riadna správa, ktorú každoročne predkladá, ale mimoriadna správa, pretože mali sme tu už viac mimoriadnych správ. Na jednom z predchádzajúcich zasadnutí to bola mimoriadna správa, ktorá upozorňovala na situáciu v celách policajného zaistenia, na to, že sa tam porušujú základné práva a slobody, že polícia postupuje mimo rámec zákona, a keďže, bohužiaľ, táto parlamentná väčšina, resp. aj parlamentná väčšina, ktorá tu bola predchádzajúce volebné obdobie, ignoruje odporúčania verejnej ochrankyne práv, a v tých každoročných správach, ktoré dostáva parlament, je aj prehľad toho, ako sa naložilo s odporúčaniami verejnej ochrankyne práv z predchádzajúcich rokov a z mimoriadnych správ, a je to teda obvykle neradostné čítanie, aká veľká časť odporúčaní zostala nerealizovaná, a čo je na tom ešte horšie, ostala bez reakcie. Pretože už som o tom hovoril, nie je nikde napísané, že ak verejná ochrankyňa práv niečo odporučí, dospeje k nejakému záveru, navrhne nejaké opatrenie, že to vláda alebo parlament musia nevyhnutne zrealizovať, ale mali by k tomu prinajmenšom zaujať stanovisko, mali by povedať áno, vidíme to ako problém a chceme to riešiť tak, ako to navrhuje verejná ochrankyňa práv, alebo povedať nie, nie je to problém, to si len verejná ochrankyňa práv vymýšľa a nie je to dôležité, dramatizuje situáciu, my si myslíme, že vôbec s tým netreba nič robiť, alebo uznať, že je to problém, ale z nejakých objektívnych dôvodov to nie je možné riešiť, alebo prípadne navrhnúť iné riešenie.
Bohužiaľ, veľmi častou reakciou je, že nič, ani jedno, ani druhé, ani tretie, ani štvrté. Myslím, že takýmto spôsobom by sme sa nemali stavať k zisteniam a odporúčaniam verejnej ochrankyne práv. A pani Jana Dubovcová, ktorá teraz skončila svoje funkčné obdobie, dávala dostatok podnetov aj pre vládu, aj pre parlament, aby zjednala nápravu v situáciách, keď dochádza k porušovaniu základných práv a slobôd.
Jednou z tých mimoriadnych správ verejného ochrancu práv bola tá, ktorú sme na predchádzajúcej riadnej schôdzi mali, a bola to mimoriadna správa o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd detí postupom orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Táto správa reagovala aj na situáciu v resocializačnom stredisku Čistý deň, na prípad detského domova Peto konštatovala, že boli odhalené nedostatky v kontrole tohto zariadenia, najmä s ohľadom na nezávislosť tej kontroly. Nedostatok nezávislej kontroly podľa verejnej ochrankyne práv vyplýva zo skutočnosti, že ak v detskom domove vykonáva kontroly ústredie, toto opätovne kontroluje iba samo seba, pretože je to v prvom rade ústredie, ktoré rozhoduje o tom, do ktorého detského domova bude dieťa umiestnené. Je teda veľmi nepravdepodobné, že ústredie by pri kontrole dospelo k záveru, že dieťa umiestnilo do nevhodného zariadenia a tým de facto skonštatovalo, že to bolo v prvom rade ústredie, ktoré pochybilo pri jeho určení.
Stále sa dozvedáme nové a nové skutočnosti, ktoré potvrdzujú pochybenia a spochybňujú snahu o dôslednú a nezávislú kontrolu týchto zariadení, či už ide o detské domovy, alebo resocializačné strediská.
Zistenia verejnej ochrankyne práv sa týkajú napríklad takýchto vecí: "Súdy, až na malé výnimky, neumožňujú dieťaťu byť priamo vypočuté v každom konaní, ktoré sa ho týka. Súdy takmer vôbec nevykonávajú osobnú kontrolu v zariadeniach, do ktorých detí umiestňujú. Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele tým, že umožňuje kumuláciu funkcií na strane zriaďovateľa detského domova, riaditeľa detského domova a profesionálneho rodiča, otvára priestor na obchádzanie zmyslu a účelu tohto zákona, čo v kompetencii znie nekompetentnou kontrolou, oslabuje sociálnoprávnu ochranu detí. Pri určovaní zariadenia, do ktorého má byť dieťa umiestnené, je skôr zohľadňovaný záujem zariadenia, než najlepší záujem dieťaťa. Kontrolné orgány nevykonávajú riadne svoje kontrolné právomoci, kontrolné orgány nemajú vypracované žiadne záväzné štandardy, na základe ktorých by vedeli, akým spôsobom a čo je potrebné v zariadeniach kontrolovať."
Tie zistenia sú obsiahle a dalo by sa na ich základe pripraviť ešte niekoľko noviel zákonov. Nie všetky odporúčania, ktoré sú obsiahnuté v tejto mimoriadnej správe verejnej ochrankyne práv, majú charakter taký, že s nimi môže robiť niečo parlament. Je tam množstvo vecí, ktoré sú v kompetencii ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Je tam množstvo vecí, kde aj legislatívna úprava, by bolo vhodnejšie, keby s ňou prišlo priamo ministerstvo a nebolo by to riešené poslaneckým návrhom, ale pokiaľ ministerstvo nekoná, pokiaľ parlamentná väčšina nemá chuť konať, tak to musia byť poslanci, ktorí sa chopia iniciatívy.
Vo vzťahu k legislatíve mimoriadna správa verejnej ochrankyne práv odporúča napríklad:
- zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upraviť tak, aby do resocializačného strediska mohli byť umiestnené detí až po riadnej diagnostike a detoxikácii, a to aj v tom prípade, ak o umiestnení rozhoduje súd na základe neodkladného opatrenia alebo výchovného opatrenia,
- zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upraviť tak, aby sa zvýšil počet povinných návštev v zariadeniach na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a aby aspoň dve z týchto návštev boli povinne neohlásené,
- zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele upraviť tak, aby neumožňoval kumuláciu funkcií na strane zriaďovateľa detského domova, jeho riaditeľa a profesionálneho rodiča, alebo zabezpečiť, aby v konaní, v rámci ktorého sa rozhoduje o umiestnení dieťaťa do zariadenia na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, bol názor dieťaťa vždy zohľadnený, a aby nutnosť a účelnosť umiestnenia dieťaťa do zariadenia na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately bola vždy preskúmaná a potvrdená nezávislým odborníkom z oblasti detskej psychiatrie.
Z týchto odporúčaní vychádza aj náš návrh zákona. Keď sme ho pripravovali, tak sme dospeli k záveru, že nestačí upraviť iba samotný zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, ale je potrebné zasiahnuť aj do Civilného mimosporového poriadku a konkrétne do ustanovenia, ktoré sa týkajú toho, že v konaní, v ktorom súd rozhodne bez návrhu o umiestnení maloletého do resocializačného strediska, súd by mal zisťovať, či maloletý predtým absolvoval liečbu drogovej závislosti alebo inej závislosti, pretože do takýchto zariadení sa majú umiestňovať maloletí, ktorí boli závislí a ktorí absolvovali liečbu. Nie tak, ako sa stávalo a ako sa stáva, ako na to upozorňuje správa verejnej ochrankyne práv, že sú tam umiestňovaní maloletí, ktorí ešte neabsolvovali liečbu alebo dokonca ešte ani diagnostika k závislosti neprebehla.
A rovnako tak, aby sa pri umiestňovaní do reedukačného centra predtým absolvovalo znalecké dokazovanie s cieľom, či je v záujme maloletého ho umiestniť v reedukačnom centre. Čiže aby ani v jednom prípade, ani v druhom prípade, ani v tých resocializačných strediskách, ani reedukačných centrách neboli maloletí umiestňovaní len svojvoľne bez toho, aby to bolo v ich záujme a aby to napĺňalo tie znaky a malo tie dôvody, ktoré zákon predpokladá pre umiestňovanie maloletých v takýchto zariadeniach. A ako sa uvádza aj v správe verejnej ochrankyne práv, umiestňovanie v tomto type zariadení má byť posledná možnosť, keď už nie je možné situáciu riešiť nejako inak. Nemá to byť biznis, na ktorom niekto zarába, to už vôbec nie, ale aj keď odhliadneme od tohto aspektu, tak najprv sa majú vyskúšať všetky iné možnosti, až potom sa má pristúpiť k umiestneniu maloletého v zariadení.
A vzhľadom na to, že tie postupy môžu byť rôzne, môže to byť na žiadosť rodičov, môže to byť na základe rozhodnutia súdu, výchovného opatrenia, neodkladného opatrenia, tak je potrebné upraviť aj Civilný mimosporový poriadok, aj zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. A je tam aj článok 3, ktorý rieši cez zákon o zdravotnej starostlivosti v službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti otázku vydávania potvrdení o tom, že maloletý absolvoval liečbu drogovej závislosti alebo inej závislosti pre účely súdneho konania.
Chcem povedať, že pri príprave tohto návrhu zákona sme konzultovali s pani verejnou ochrankyňou práv Janou Dubovcovou, za čo sa jej chcem poďakovať. Tá výsledná podoba návrhu zákona je z veľkej časti aj jej zásluha a vec toho, ako pripomienkovala návrh, ktorý sme pripravili, a ako sa k nemu postavila, s akými podnetmi prišla.
Ako som už povedal, nerieši tento návrh všetky odporúčania, ktoré mala verejná ochrankyňa práv vo svojej mimoriadnej správe, dokonca nerieši ani všetky odporúčania, ktoré mala vo vzťahu k zákonu o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Zdalo sa nám, že to by bolo príliš veľké sústo na poslanecký návrh zákona. Tento problém vidíme ako najvážnejší a považujeme za veľmi dôležité a akútne prísť s jeho riešením čo najskôr, aby prax, že sa do resocializačných stredísk umiestňujú detí, ktoré tam nemajú čo hľadať, lebo neprešli liečbu drogovej alebo inej závislosti, aby sa táto prax čo najskôr skončila.
Za seba hovorím, že si nerobíme nejaké veľké ilúzie o tom, že vládna koalícia bude ochotná tento návrh zákona schváliť, a to už vzhľadom aj na samotný kontext. Dovolím si pripomenúť, že väčšina parlamentu odmietla zobrať mimoriadnu správu verejnej ochrankyne práv čo i len na vedomie. Za to, aby parlament zobral správu verejnej ochrankyne práv na vedomie, tu pred zhruba mesiacom, alebo kedy sme to preberali, hlasovalo 63 zo 140 prítomných poslancov, hlasovali za to poslanci strán demokratickej opozície, väčšina poslancov strany MOST - HÍD, proti síce hlasoval iba jeden poslanec, ale zdržalo sa 76 poslancov z radov strán SMER - SD, SNS a fašistickej strany.
Rovnako aj vzhľadom na to, že Civilný mimosporový poriadok bol po dlhých rekodifikačných prípravách schválený pomerne nedávno, nadobudol účinnosť až minulý rok a doteraz ešte nebol novelizovaný, tak je nám jasné, že prvým jeho otvorením nebude tento drobný, parciálny návrh, ktorý z hľadiska celej konštrukcie Civilného mimosporového poriadku je v zásade iba detail, aj keď z hľadiska riešenia problémov detí, ktoré sú umiestňované v resocializačných strediskách, je to veľmi dôležitá vec. Napriek tomu a k tej skepse, ktorú mám k šanciam tohto nášho návrhu, si myslím, že to nie je a nebola zbytočná práca, ten návrh je pripravený, ten problém v tejto chvíli je komunikovaný nielen vo forme jedného z odporúčaní verejnej ochrankyne práv, ktoré má šancu dopadnúť tak ako všetky tie ostatné alebo mnohé ostatné, ktoré sú ignorované príslušným rezortom. A ja verím, že ak nie teraz, tak v blízkej budúcnosti, napríklad keď bude ministerstvo otvárať jeden alebo druhý zákon, čiže Civilný mimosporový poriadok, alebo zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, tak bude príležitosť na diskusiu o tom, ako zlepšiť tie parametre zákona, ktoré sa svojím poslaneckým návrhom pokúšame s kolegyňou Natáliou Blahovou zlepšiť my. No keď nebude na to vôľa ani vtedy, tak to možno chvíľu dlhšie potrvá, ale raz budeme mať v tomto parlamente silu na to, aby sme to zmenili.
Ďakujem.

Pán poslanec Blaha, zaujala ma vaša poznámka, že ste si s prekvapením vypočuli ministra vnútra, čo vo mne vzbudilo dojem, ako keby ste vopred nevedeli, čo bude pán minister Kaliňák hovoriť. Ja som mal doteraz takú predstavu, že SMER pracuje profesionálnejšie a že tie informácie ste mali k dispozícii už vo chvíli, keď si o ne pán poslanec Nemky zažiadal, a že pán poslanec Tomáš vás všetkých nabrífoval, čo máte hovoriť, to ma teda prekvapuje, že takto úplne amatérsky, že pán minister vnútra sem donesie nejaké čísla a vy len tak spontánne zareagujete a čo vás napadne, tak ako briskne poviete v rámci rozpravy a faktických poznámok. To teda dosť mení moju predstavu o tom, ako funguje SMER, ak sa teda mýlim, tak ma, prosím, vyveďte z omylu.
A pokiaľ ide o pána prezidenta Kisku, tak ak sa dobre pamätáte, tak opozícia žiadala, aby sa o tejto správe rokovalo až vtedy, keď pán prezident Kiska bude na Slovensku. Vy ste to odmietli. Tak teraz sa tu netvárte, že pán prezident Kiska sa niečomu vyhýba. Vy ste znemožnili, aby tu bol, aby bol vôbec na Slovensku v čase, keď sa takáto správa prednáša.

Ďakujem. Chcel by som v mene predkladateľov návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, parlamentná tlač 477, bod programu č. 63, požiadať o súhlas s presunom tohto návrhu na ďalšiu schôdzu Národnej rady.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán predseda výboru, vážené kolegyne, kolegovia, rád by som vystúpil v rámci tohto bodu programu k dvom témam.
Jednak by som rád predstavil a podporil kandidátku Denisu Havrľovú, ktorú som navrhol za členku Rady pre vysielanie a retransmisiu. Denisa Havrľová je dlhoročná novinárka, vyštudovala dokumentárnu tvorbu a prakticky celý život sa pohybuje v oblasti médií a s médiami súvisiacimi, takže si myslím, že je vhodnou kandidátkou na post členky licenčnej rady. Dúfam, že aj ostatní predkladatelia využijú možnosť povedať prinajmenšom vo faktickej poznámke niečo o svojich kandidátoch a o ich skúsenostiach s médiami, ktoré ich predurčujú na to, aby boli dobrými členmi Rady pre vysielanie a retransmisiu.
Druhá vec, ktorú by som sa chcel spýtať, vlastne aj v tej správe výboru sa uvádza, že predseda Národnej rady Slovenskej republiky sa listom č. PREDS-112/2017 z 10. februára 2017 obrátil na predsedov všetkých poslaneckých klubov, profesijné a občianske združenia pôsobiace v oblasti kultúry, periodickej tlače a ostatných prostriedkov verejných informácií, aby v určenej lehote predložili Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a média návrhy kandidátov na člena Rady. Výbor dostal tri návrhy. V jednom prípade je to od klubu poslancov (zaznievanie gongu) za stranu, ktorú nejdem menovať, druhý návrh je odo mňa ako od poslanca a tretí návrh je od pána Tibora Bernaťáka, predsedu klubu poslancov Národnej rady za Slovenskú národnú stranu. Čiže všetko sú to nominácie poslancov. Preto by som sa chcel spýtať, že ktorým občianskym združeniam a profesijným združeniam pôsobiacim v oblasti kultúry, periodickej tlače a ostatných prostriedkov verejných informácií bol tento list zaslaný, že majú možnosť obrátiť sa, alebo teda navrhovať kandidátov, keďže v zmysle zákona nielen poslanci majú možnosť navrhovať kandidátov? A keď sme volili minule, tak sme tu mali aj kandidátov ďalších občianskych a profesných združení. Podľa mojich informácií, prinajmenšom k tým, s ktorými som konzultoval, sa tá informácia tentoraz nedostala. Takže sa chcem spýtať, že akým spôsobom bolo toto komunikované? Ktoré občianske združenia alebo profesné združenia, ktoré majú právo v zmysle zákona navrhovať kandidátov, boli oslovené a prípadne akým spôsobom bola tá informácia zverejnená? Aby sme nerobili z toho iba voľbu medzi kandidátmi poslancov, keď to má byť v zmysle zákona voľba, kde možnosť navrhovať majú aj občianske a profesné združenia.
Takže očakávam odpoveď na tú otázku. Vidím, že s faktickou poznámkou sa neprihlásil nikto, takže nedozvieme sa viacej o kandidátoch zvyšných dvoch. A tak si vás záverom len dovolím požiadať o podporu kandidátky, ktorú som navrhol, Denisy Havrhľovej.
Ďakujem.