Videokanál poslanca

Pán poslanec Grendel, ja by som chcel tiež doplniť, že aj ja súhlasím so slovami pána predsedu Danka.

Vážení páni predkladatelia, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k obom návrhom ústavného zákona, čiže tlač 720, ktorú uviedol pán poslanec Grendel a tlač 724, ktorú uviedol pán poslanec Beblavý.
Návrh oboch ústavných zákonov spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby oba návrhy ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre nezlučiteľnosť funkcií. Za gestorský výbor navrhol vo vzťahu k obom návrhom ústavného zákona ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali oba návrhy ústavného zákona do 24. novembra 2017 a gestorský výbor do 27. novembra 2017. Zo znenia oboch návrhov ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej právnej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom k obom návrhom zákona odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že oba návrhy ústavných zákonov prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrhy oboch ústavných zákonov prideliť výborom, vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhov ústavných zákonov vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia, respektíve oboch rozhodnutí predsedu Národnej rady.
Pán predseda, prosím, otvorte spojenú rozpravu.

Ďakujem obom kolegom za reakcie. V tých faktických spomenuli aj problém možného zneužívania tohto inštitútu, teda možnosti občanov vystúpiť na zasadnutí zastupiteľstva. Tu by som chcel povedať, že áno, ja som sa aj stretol s tým, že niekedy túto možnosť občania využívajú, nie aby riešili nejaký konkrétny problém, ale aby sa, aby sa vyrozprávali. Čiže dochádza aj k takýmto prípadom, ale tak je to v podstate so všetkými právami. Niektorí ľudia zneužívajú petičné právo, právo podávať sťažnosti, právo požiadať o informácie a navrhujú alebo žiadajú veci, ktoré z nášho pohľadu nemajú vôbec žiadny zmysel, ale to predsa nie je dôvod na to, aby sme, aby sme obmedzovali právo na informácie, aby sme, aby sme obmedzovali právo obracať sa na orgány verejnej moci so sťažnosťami, petíciami a podnetmi. Áno, no tak niekedy si vypočujem tri minúty, ktoré sa mi zdajú, že som mohol stráviť, stráviť ten čas nejako, nejako rozumnejšie, ale nie je to dôvod obmedzovať občianske práva. Tak ako povedala pani poslankyňa Macháčková, v Prievidzi majú hodinu, ja som spomenul príklad Bratislavy, kde je to pol hodina. Sú to dostatočne veľké mestá, na ktorých sa dá otestovať, že ak sa takéto niečo zavedie, tak ani v tých veľkých mestách, lebo tak Prievidza tiež je veľké mesto, to nespôsobuje reálne praktické problémy, tak nie je dôvod si myslieť, že by to, že by to mohlo spôsobovať nejaké problémy alebo byť nejako masívne zneužívané práve v menších mestách alebo obciach. Ďakujem.

Vážený pán predkladateľ, vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, asi by bolo dobré na úvod si povedať, že o akom návrhu zákona hovoríme, lebo z reakcií niektorých kolegov mám občas pocit, že celkom presne nevedia, o čom hovoríme.
Návrh zákona upravuje, že v programe rokovania zastupiteľstva bude zaradený jeden bod v rozsahu 30 minút, v rámci ktorého budú môcť vystúpiť občania bez toho, aby im to schvaľovalo obecné zastupiteľstvo. Bodka. Čiže nie tak, ako pán poslanec Goga hovoril, že každý občan dostane 30 minút a tridsiati sa prihlásia, tak 30 x 30 minút, ani nie tak, ako pani poslankyňa Vaľová hovorila, že ku každému bodu 30 minút, alebo ku každému bodu dostanú, dostanú slovo, to je iný problém, samozrejme, ale aby sme vedeli, o čom hovoríme. Hovoríme o tom, že pán poslanec Žarnay a ďalší navrhujú zaradiť do zákona o obecnom zriadení toto ustanovenie. Na zasadnutí obecného zastupiteľstva 30 minút dohromady pre občanov. To ako si to zastupiteľstvo upraví v rokovacom poriadku, že či každý dostane minútu alebo každý dostane tri minúty, alebo sa ten čas rozdelí rovnomerne podľa toho, či sa prihlásia traja alebo tridsiati, to ten návrh nerieši a to by malo upravovať, malo byť upravované nižšou normou, zrejme rokovacím poriadkom.
Treba povedať, že v rôznych zastupiteľstvách a v rôznych samosprávach je tento problém riešený rôzne. Pán poslanec Budaj to už spomínal, že v Bratislave v mestskom zastupiteľstve, keď rokuje mestské zastupiteľstvo, tak od 16.00 do 16.30 hod. vždy je priestor pre vystúpenie občanov, vždy. V Bratislave v hlavnom meste a nie je to problém. Tak ako by mohol byť problém v malej obci, alebo v menšom meste?
Problém je aj to, o čom hovorili pani poslankyňa Vaľová, možnosť občanov vyjadriť sa aj ku konkrétnemu bodu, čiže vystúpiť nielen v tom bode vystúpenia občanom, ale vystúpiť ku konkrétnemu bodu, lebo áno, sú situácie, že občana trápi nejaká konkrétna vec, ktorá nie je na programe rokovania zastupiteľstva a chce na ňu upozorniť starostu alebo primátora a zastupiteľstvo a toto je vhodná príležitosť, že vystúpi v bode Vystúpenia občanov. Ale občanov sa často dotýkajú veci, o ktorých rokuje zastupiteľstvo a keď rokuje o tom zastupiteľstvo v bode 2 alebo 3 a on má možnosť sa vyjadriť až v bode vystúpenie občanov, tiež to nerieši situáciu, lebo vtedy je to už, vtedy je to už schválené.
Čiže občania by mali mať možnosť vystúpiť aj k jednotlivým bodom a tam je to opäť riešené v rôznych zastupiteľstvách rôzne. Sú zastupiteľstvá, ako napríklad zastupiteľstvo v mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, kde obyvatelia alebo občania majú právo automaticky vystúpiť. Prihlásia sa k danému bodu a dostanú slovo. Najprv diskutujú poslanci a potom sa môžu prihlásiť občania, vystúpia a povedia, čo chcú. Nezaregistroval som, že by to bolo nejako zneužívané. Nezaregistroval som, že by to spôsobovalo nejaké praktické problémy pri rokovaní zastupiteľstva.
Potom sú zastupiteľstvá, ktoré podmieňujú vystúpenie, vystúpenie občanov tým, že zastupiteľstvo dá súhlas a tam opäť sú aj normálne zastupiteľstvá a som presvedčený, že drvivá väčšina zastupiteľstiev je normálna a keď sa povie, že o slovo požiadal občan alebo občianka, ten a ten, tak poslanci buď stlačením gombíka alebo zdvihnutím ruky odhlasujú, že áno, jasné, má právo vystúpiť. Ale nie, nie všade je to automatické a nie všade sa takto správajú zastupiteľstvá.
Vrátim sa ešte aj k tomu úvodnému vystúpeniu pána poslanca Žarnay, kde hovoril o priamej demokracii. Tak ja by som rozlišoval medzi priamou demokraciou a participatívnou demokraciou. Právo občanov vyjadrovať sa k tomu, čo sa deje na zastupiteľstve, vystúpiť na zastupiteľstve, pripomienkovať návrhy je skôr prejavom participatívnej demokracie ako priamej demokracie a v tejto súvislosti bola vtipná aj tá poznámka pána poslanca Hrnka, ktorý si zasa raz povedal svoje a už tu nie je, keď sa pýtal pána, pána, myslím, že predkladateľa, že kde ste sa učili u Bakuluna, Lenina alebo u iného anarchistu? No tak Lenin rozhodne žiadny anarchista nebol. Lenin bol boľševik, komunista a rozhodne nedával veľký priestor pre občiansku participáciu, ale teda vládol tvrdou rukou a násilne. Je to teda o to vtipnejšie, že pán poslanec Hrnko dnes poučoval pána poslanca Marosza o tom, že ako mohol povedať, že Žitný ostrov a Dunajská Streda spolu, keď Dunajská Streda je predsa na Žitnom ostrove. No tak, pán poslanec Hrnko, Lenin nebol žiadny anarchista.
Aj v reakciách koaličných poslancov, pána poslanca Bagačku, pani poslankyne Vaľovej zaznelo, že tu riešime, alebo riešia predkladatelia nejaký, nejaký neexistujúci, vymyslený problém, že však predsa, keď občan si požiada, tak má možnosť vystúpiť na komisii, alebo dokonca má možnosť aj vystúpiť na zastupiteľstve, keď mu to poslanci odhlasujú. Odhliadnem od toho, že tento návrh rieši čosi iné, rieši samostatný bod v rokovaní zastupiteľstva, ale ani celkom tak to nie je.
Komisie nie sú zo zákona verejné a existujú síce zastupiteľstvá, ktoré umožňujú verejné komisie, lebo sa tak sami rozhodli, že aj na komisie môžu chodiť občania, nielen na zastupiteľstvo, kde o tom hovorí zákon, ale nie je to všeobecné pravidlo. Existuje kopu samospráv, kde komisie verejné nie sú. A nie síce vo vystúpení, takže asi to nebude na mikrofónoch, ale počas vystúpenia niekoho, niekoho z poslancov, pani poslankyňa Vaľová vykrikovala, že a v ktorých obciach, však povedzte konkrétne. No tak môžem povedať konkrétne, ja sám som zažil v roku 2011 Mestské zastupiteľstvo v Senici, kde riešili problém odpredaja akcií Bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Poslanec, ktorý to riešil a ktorý k tomu vedel vystupovať, nešťastne tragicky zahynul pár týždňov pred zastupiteľstvom, iní poslanci k tomu veľmi nemali čo povedať, ale bola tam skupina občanov, aktivistov, ktorá ten problém riešila, chcela sa k tomu vyjadriť, ale Mestské zastupiteľstvo Senica im neumožňovalo vystúpiť, neumožňovalo občanom Senice, aby sa vyjadrili. No tak zavolali mňa, keďže som bol vtedy poslancom a zreprodukoval som to, čo mi, to, čo mi oni povedali o tom probléme, aby ich hlas zaznel. Ale je to absurdné, aby takouto náhradnou formou sme riešili, že občania Senice sa nemôžu vyjadriť k problému, ktorý sa týka Senice, tak si zavolajú kamaráta poslanca Národnej rady, aby to miesto nich povedal.
A aby to nebolo len tak, že jeden prípad, no tak stane sa jeden prípad, tak keď pani poslankyňa položila túto otázku, tak som napísal predsedovi Združenia občanov miest a obcí Slovenska Vladimírovi Špánikovi, že teda, že ešte ďalšie takéto obce, ktoré sú tak, obce, kde robia problémy občanom, keď chcú vystúpiť, sú napríklad Horná Streda, Cejkov, Malčice, Tekovské Lužany, Jelšovec a úplne čerstvý prípad, minulý týždeň sme práve v rámci výjazdu ZOMOS-u, nie ZMOS-u, ZOMOS-u chodili po Slovensku a kolegovia Vladimír Špánik a Dušan Sloboda sa pokúsili zúčastniť alebo zúčastnili sa zastupiteľstva, zastupiteľstva v Bešeňovej, kde existuje skupina občanov, ktorí sú kritickí voči samospráve. Chceli vystúpiť, nedostali možnosť. Na konci zasadnutia bol bod Diskusia poslancov, tam občania chceli vystúpiť. Nedostali slovo a dostali slovo až po skončení obecného zastupiteľstva. Tak čo sú toto za spôsoby?
Uznávam, keby veci fungovali normálne, nebolo by potrebné dávať takéto ustanovenia do zákona. V situácii, keď veci normálne nefungujú a keď sa nie všetky samosprávy dokážu správať voči svojim občanom korektne a dať im priestor, aby vyjadrili svoj názor, tak je správne dať takúto vec do zákona a preto ten návrh treba podporiť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán poslanec Sopko, zaujala ma tá myšlienka o ping-pongu medzi koalíciou a opozíciou. Áno, častokrát to tak býva, aj keď v diskusiách v tomto parlamente mám často pocit, že je to skôr taký pingpong o stenu, že opozícia sa snaží hrať pingpong a koalícia tam nie je prítomná, iba tam postaví nejakú stenu, od ktorej sa tá loptička odráža, a to je partia, ktorá sa vzhľadom na parlamentné počty obvykle nedá vyhrať nad stenou. Ale zrovna konkrétne táto diskusia, ktorú sme mali o návrhu zákona, ktorým sa mení, mení školský zákon, skôr mi nepripomínala pingpong medzi koalíciou a opozíciou, ale pingpong medzi tými, ktorým ide o riešenie reálne existujúceho problému, ktorým ide o záujem dieťaťa, ktorým ide o to, aby sa deti na Slovensku, ktoré nemajú materinský jazyk slovenský, naučili čo najlepšie po slovensky a tými, ktorí o tejto téme nevedia vôbec nič a napriek tomu sa k nej vyjadrujú, pretože majú pocit, že je to vhodná príležitosť ukázať svoje národné cítenie, pobúchať sa do svojich národných pŕs, prípadne si kopnúť do príslušníkov rómskej alebo inej menšiny alebo, alebo do Sorosa alebo do neviem koho. Čiže v tomto prípade to bol skôr pingpong medzi ľuďmi, ktorým ide o vec a ľuďmi, ktorí iba dávajú priechod nejakým svojim nacionalistickým pudom a som veľmi zvedavý, ako to bude vyzerať pri hlasovaní.

Pani poslankyňa Nicholsonová, aj tvoje vystúpenie potvrdilo, že tento zákon má taký vyplavovací charakter, by som povedal, že z každého vyplaví, čo v ňom je, keď sa, keď sa naňho pozrie, keď sa naňho pozrie pedagóg, ktorému naozaj ide o dobré vzdelanie pre deti, tak sa na to pozrie pedagogickými očami a uvažuje nad tým, ako by mohol zlepšiť vyučovací proces, ako by mohol pomôcť lepšie ovládať jazyk. Keď sa na to pozrie poslanec, ktorý má skúsenosti z viacjazyčného prostredia, tak sa v ňom ozvú spomienky a uvažuje o tom, ako to, ako to zapadá do ovládania jazykov a dá tomu európsky rozmer. Keď sa na to pozrieš, pozrieš ty očami človeka, ktorý sa venuje sociálne vylúčeným spoločenstvám, tak začneš uvažovať, ako by to mohlo pomôcť zlepšiť situáciu detí v rómskych osadách. No a keď sa na to pozrú niektorí iní poslanci, tak to v nich zase vyplavuje predsudky, nenávisť, neznášanlivosť alebo individuálne skúsenosti typu, že ak som ja bol v triede, kde boli rómski žiaci a nemali problém s ovládaním slovenského jazyka, tak je evidentné, že žiadne rómske dieťa nemá problém s ovládaním rómskeho jazyka, nemôže mať ten problém, no, slovenského jazyka. No to je absolútne nepriestrelná logika, s tým, na to sa, na to sa asi nedá nič povedať. A vo mne opäť tento zákon už na začiatku, keď som reagoval prvýkrát, ale aj po tej diskusii, ktorá tu teraz celá prebehla, vyplavuje spomienky na 90. roky, keď sa o používaní jazykov, iných jazykov ako slovenského jazyka veľmi vášnivo diskutovalo vo verejnom priestore. Ale opäť aj táto diskusia potvrdzuje, že kto rešpektuje iných, neznamená to, že má čokoľvek proti slovenskému jazyku, práve... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Marosz, chcel som povedať niečo podobné, ako som povedal po vystúpení pani poslankyni Zimenovej, že tento zákon dokumentuje, ako sa naša spoločnosť posunula od 90. rokov ďalej, ale teda musím to trošku poopraviť. Rôzne súvislosti a diskusie okolo toho zákona ukazujú aj to, že tá naša spoločnosť sa zase až tak dramaticky neposunula, resp. aspoň niektorí jednotlivci akoby ostali uviaznutí v tom nacionalistickom marazme. Keď ty hovoríš o veciach, ako je záujem dieťaťa, ako je odbornosť, ako sú skúsenosti zo zahraničia, ako je snaha, aby sa dieťa čo najlepšie naučilo jazyk krajiny, v ktorej žije a ďalšie jazyky, ktoré mu pomôžu uplatniť sa v živote, v práci, v štúdiu, a na druhej strane dôvodom, prečo by sme to takto nemali robiť, sú nejaké ideologické bludy, šírenie nenávisti a neznášanlivosti, hlúposti o nenávisti k slovenskému národu, no protislovenské rozhodne nie je to, keď chceme, aby sa deti naučili dobre po slovensky. Protislovenské je, keď v mene nejakých ideologických bludov odmietame riešenia, ktoré zabezpečia, že deti žijúce na Slovensku budú vedieť dobre po slovensky.

Pani poslankyňa Zimenová, myslím, že tento návrh dokumentuje, kam sa posunula slovenská spoločnosť za tie roky povedzme od začiatku 90. rokov alebo prvej polovice 90. rokov, keď sa na Slovensku riešilo, že na Slovensku po slovensky. A niektorí ľudia a niektorí politici mali problém vôbec s tým, že povedzme národnostné menšiny majú mať svoje vlastné školstvo, kde sa budú učiť vo svojom vlastnom jazyku. Našťastie od 90. rokov sme sa posunuli trochu ďalej a dnes už, až na pár exotov, to považujeme za úplne samozrejmé a prirodzené, že ak je to možné, tak sa deti učia vo svojom materinskom jazyku a môžeme sa posunúť k diskusiám, že či sa povedzme slovenský jazyk majú učiť deti, pre ktoré to nie je materinský jazyk, ako materinský jazyk alebo ako cudzí jazyk a tam zdá sa mi, že citlivosť verejnosti narastá, lebo to zmýšľanie "na Slovensku po slovensky" prirodzene zvádza k tomu, že akoby občania Slovenskej republiky sa mali učiť slovenský jazyk ako cudzí jazyk, preboha, však sú to občania Slovenskej republiky. No ale veď ide o to, aby sa ten slovenský jazyk poriadne naučili. Nejde o to, akou metódou sa ho budú učiť a že či to vyhovuje nejakým našim predsudkom alebo, alebo divným názorom, ale ide o to, ako je to z hľadiska odborného a ako to prispeje k tomu, že sa ten jazyk naučia a čo v prípade zvlášť povedzme rómskych komunít, ktoré si, ktoré si spomínala, môže prispieť aj celkovo k tomu, že ako budú vôbec vzdelané a ako sa dokážu uplatniť v živote. Takže ďakujem.

Ďakujem obom kolegom za reakcie. Pani poslankyňa Verešová, ja zdieľam, povedal som to, že zdieľam s vami obe výhrady alebo oba typy výhrad, ktoré voči tej výstave možno mať. Akurát teda medzi nimi, medzi nimi rozlišujem tú, tú otázku o ľudskej dôstojnosti alebo komerčného využívania tiel, vidím, ako, ako niečo, čo môže byť predmetom debaty, kdežto podozrenia z vraždenia ľudí na to, aby im boli odoberané orgány a aby boli potom po smrti ich telá zakonzervované a vystavované na výstavách, je niečo, čo je z môjho hľadiska úplne mimo možnosti akejkoľvek diskusie medzi demokraticky zmýšľajúcimi ľuďmi, ale myslím si, že ak sa podarí čo i len ten písomný súhlas tam dať, čo je teda pokus ošetriť to, aby, aby, aby neboli ľudia vraždení za takýmto účelom alebo aby, aby neboli nedobrovoľne používané také ľudské telá po smrti na, na takéto účely, tak ak sa to podarí presadiť do zákona, tak vyriešime tým naraz oba problémy.

Vážená pani predkladateľka, vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, návrh novely zákona o pohrebníctve a ďalších právnych predpisov, o ktorom práve rokujeme, súvisí s prebiehajúcou výstavou plastinovaných, konzervovaných ľudských tiel, ktorá od augusta tohto roku je v Bratislave.
Výstava vyvolala vášne a tie diskusie alebo výhrady sa pohybujú v dvoch rovinách. Jedna rovina je rovina ľudskej dôstojnosti, a teda otázky, či je prípustné využívať mŕtve ľudské telo na komerčné účely a na účely produkcie, produkcie, zisku. Tá druhá rovina výhrad a diskusií sa týka pôvodu tiel a vážnych podozrení, že telá pochádzajú od väzňov zavraždených čínskym komunistickým režimom.
Ja podobne ako navrhovatelia tohto zákona zdieľam obe výhrady, musím však povedať, že medzi nimi rozlišujem, že tá prvá rovina alebo prvý bod výhrad, priznávam, že na to môžu byť rôzne názory, že pokiaľ niekto sa slobodne rozhodne, že svoje telo dá k dispozícii po smrti na účely konzervovania a vystavovania na výstavách povedzme pre vzdelávacie účely a je to jeho slobodné rozhodnutie, môže byť názor, že, že je to úplne v poriadku, a nie je s tým problém.
Ja mám isté pochybnosti, či takýmto spôsobom sa má nakladať s ľudským telom, ale chápem, že môže byť aj opačný názor a že ten názor je legitímny v diskusii aj v demokratickej a slobodnej spoločnosti. To, čo však je úplne mimo akejkoľvek debaty, je, ak takéto telá pochádzajú od ľudí, ktorí boli prenasledovaní, väznení a zavraždení režimom, ktorý nerešpektuje ľudské práva, režimom, ktorý zatvára svojich odporcov a režimom, pri ktorom sú vážne podozrenia, že niektorých z týchto odporcov fyzicky likviduje za účelom transplantácií orgánov. Takéto podozrenia už dlhé roky existujú vo vzťahu k čínskemu komunistickému režimu. Ja som sa už pred možno desiatimi rokmi prvýkrát o tom dozvedel od priateľov zo Slovenskej asociácie Falun Gongu, ktorí protestujú proti prenasledovaniu stúpencov Falun Gongu čínskym režimom, ktoré nadobudlo masové rozmery, a existujú vážne pochybnosti, podozrenia a v niektorých prípadoch takmer až dôkazy o tom, že väznení stúpenci Falun Gongu sa strácajú a ich telá, ale resp. ich orgány sú využívané na, na transplantáciu a v novšej verzii ich telá sú využívané na výstavy, také, aké sú práve teraz v Bratislave.
Ak je to tak, tak je to niečo absolútne neprípustné, niečo, o čom nemôže byť žiadna debata, niečo, voči čomu nemôže byť žiadny protiargument, že vy nám nevnucujte svoje morálne zásady a my to vidíme, my to vidíme inak. Jednoducho je to zločin a zločin musí byť odsúdený. Podobná výstava tiel bola v Bratislave už v roku 2012, vtedy, ako aj dnes sme spolu s priateľmi zo Slovenskej asociácie Falun Gongu a ďalšími ľuďmi z niektorých mimovládnych organizácií protestovali proti tej výstave. Dávali sme podnety na Úrad verejného zdravotníctva, na prokuratúru, samozrejme, že všetko bezvýsledne aj vzhľadom na to, že na Slovensku sa zvykne veci, pokiaľ je ich možné zamiesť pod koberec, zamiesť pod koberec a tváriť sa, že sa nič nestalo, hoci už aj v dnešných zákonoch by sa našli ustanovenia, podľa ktorých by bolo možné proti takejto výstave zakročiť alebo vyžadovať, vyžadovať informácie o pôvode tiel. Naše orgány nekonajú, pokiaľ to nemajú napísané čierne na bielom.
Preto je veľmi dobré, že kolegovia z poslaneckého klubu Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti prišli s takouto iniciatívou, prišli s týmto návrhom, návrhom zákona, a ten návrh zákona rieši obe veci. Rieši aj otázku dôstojnosti vzhľadom na tú, už tu spomínaný Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, ktorý zakazuje využívanie alebo zneužívanie mŕtvych ľudských tiel na komerčné účely, ale rieši aj otázku pôvodu tiel tým, že pre prevádzku takýchto výstav vyžaduje preukázanie, že bol poskytnutý informovaný a slobodný súhlas od človeka, ktorého telo je takýmto spôsobom vystavované. Preto ja tento návrh podporím a verím, že podporia ho aj všetci demokraticky a proslobodne zmýšľajúci občania, ktorým záleží na ľudskej dôstojnosti, a myslím si, že vzhľadom na to, by to mohol byť jeden z tých výnimočných zákonov, keď opozícia niečo predloží a vládna koalícia nebude proti len z dôvodu, že to predložili opoziční poslanci.
A tento, tento problém má teda ešte jeden aspekt, a tým je, že áno, tie výstavy sú problém, ale ak podobne ako v Českej republike zmenili zákon o pohrebníctve takýmto spôsobom, ak teda zabránime tomu, aby sa vystavovali telá, plastinované, konzervované telá ľudí, pri ktorých nebude možné preukázať, že s tým súhlasili, a tým pádom zrejme takéto výstavy nebudú môcť byť ani v Slovenskej republike, lebo neverím tomu, že by, že by toľko ľudí dalo súhlas s takýmto využitím svojho tela, tak ten problém ostane aj naďalej. Ostane problém s transplantáciami, ostane problém s prenasledovaním ľudí za ich náboženské presvedčenie, za ich politické názory a je veľmi dôležité, aby politici demokratických krajín dbali o ľudské práva v krajinách, ktoré nemajú to šťastie, že sú slobodné a demokratické. Preto sa je potrebné ozývať vždy, keď je príležitosť, povedať predstaviteľom krajín, ktoré ľudské práva porušujú, aby to nerobili, a upozorňovať ich na konkrétne prípady, keď sa tak deje. Vo vzťahu ku komunistickej Číne, tých prípadov, keď sa tak deje, a aj tých príležitostí, keď je možnosť čínskych predstaviteľov na to upozorniť, je viac ako dosť. Čiže som všetkými desiatimi za to, aby sme schválili tento zákon, ale aj keď ho schválime, tak tým tá robota nebude ukončená a bude musieť pokračovať.
Priatelia zo Slovenskej asociácie Falun Gongu, ktorých som tu viackrát spomínal, chodia každý týždeň a myslím, že práve vo štvrtok, a myslím, že práve o šiestej, čiže, čiže práve v čase, keď, keď my tu diskutujeme o tejto novele, protestovať pred čínsku ambasádu proti porušovaniu ľudských práv v Číne a proti prenasledovaniu stúpencov Falun Gongu.
Ak sa podarí prijať tento zákon, tak aspoň v niečom posunieme riešenie toho problému, na ktorý oni dlhodobo systematicky, vravím, týždeň čo týždeň vo štvrtok pred čínskou ambasádou upozorňujú, podarí sa aspoň časť toho problému vyriešiť, takže žiadam vás o podporu predloženého návrhu.
Ďakujem.