Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som sa na úvod svojho vystúpenia poďakoval môjmu predrečníkovi Pertovi Osuskému za jeho vystúpenie, pretože ja sa chcem vo svojom vystúpení venovať najmä tým právnym a jazykovým aspektom, a teda nejdem až tak riešiť nejaký historický alebo kultúrny kontext, ale som rád, že Peter Osuský svojím vystúpením vzbudil dojem, že ten náš návrh je taký československý a tatíčko-masarykovský, u pána Kotlebu, aby to nevyzeralo, že tým, čo teraz poviem, sa snažím presvedčiť poslancov Kotlebovej strany, aby nebodaj hlasovali za náš návrh. Tak to nie je myslené, aj keď budem sa, budem sa teda venovať skôr tým právnym aspektom vo svojom vystúpení, ktoré by vás možno mohli presvedčiť, ale zostaňte v tom, áno, máme radi Československo, hlásime sa k československej tradícií, hlásime sa k tatíčkovi Masarykovi. Nie je to určené primárne vám, alebo teda nie je to určené vám. Je to určené ako argument pre všetkých poslancov, ktorí chcú počúvať, ktorí rozumejú tomu, že dabovať české rozprávky do slovenčiny je niečo absurdné.
Hovoril som pri uvádzaní návrhu zákona, že sme uvažovali nad názvom Lex Spejbl, a teda priklonili sme sa k názvu Lex Hurvínek, čo sa nám zdalo také absurdnejšie. No zaujímavé na týchto, uvažovanom aj, aj teda zvolenom názve, je to, že, že impulz, ktorý nás k tomu viedol, bol v podstate omyl, ktorý sa objavil v médiách. Minulý rok sa v médiách objavila informácia, že v slovenských kinách bude, bude vysielaný film Spejbl a Hurvínek a bude nadabovaný do slovenčiny, lebo to, lebo to prikazuje zákon, čo teda sa nám zdalo absurdné, aby zákon prikazoval dabovanie Spejbla a Hurvínka do slovenčiny, tak sme sa do toho zákona pozreli a zistili sme, že to tak nie je, že napriek tomu, že to médiá písali, slovenský zákon neprikazuje distribútorom ani kinám, aby českú rozprávku, pôvodnú českú rozprávku dabovali do slovenského jazyka. Prikazuje to iba televízia. Zákon o štátnom jazyku upravuje používanie jazyka v médiách, a teda v televíznom a rozhlasovom vysielaní v § 5 a v odseku 1 § 5 je stanovená všeobecná povinnosť vysielať v štátnom jazyku, ale zároveň sú tam stanovené aj niektoré výnimky z tejto povinnosti. Povinnosť vysielať v štátnom jazyku sa netýka, napríklad situácia, keď ide o inojazyčný televízny program s titulkami v štátnom jazyku alebo inojazyčný rozhlasový program určený pre príslušníkov národnostných menšín, alebo ide o vysielanie do zahraničia, jazykové kurzy, hudobné diela s pôvodnými textami a podobne. Čo by teda bolo, bolo absurdné, aby keď, keď by televízia vysielala taliansku operu, že by tá musela byť nadabovaná do slovenčiny. Takže tie výnimky tam už boli. A jedna z výnimiek sa týka audiovizuálnych diel alebo zvukových záznamov umeleckých výkonov šírených vysielaním v pôvodnej jazykovej úprave spĺňajúcej požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka. Pod touto definíciou sa skrýva český jazyk, ktorý je na Slovensku všeobecne zrozumiteľný. Je zrozumiteľný dospelým, ktorí zažili Československo a žili časť alebo veľkú časť svojho života alebo aspoň detstvo vo federálnom štáte, a teda s češtinou sa stretávali úplne bežne, ale je zrozumiteľná aj mladším ľuďom, ktorí sa narodili po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, a dokonca aj malým deťom je čeština zrozumiteľná, lebo sa s ňou môžu stretnúť vo vysielaní televíznych staníc, ktoré nepodliehajú regulácii slovenského zákona, môžu sa s ním stretnúť na internete, na dévedéčkach, v knihách a podobne.
Preto je v tom § 5 ods. 1 zákona o štátnom jazyku stanovená výnimka, že pôvodné české programy sa môžu v slovenských televíziách vysielať aj bez toho, aby boli dabované alebo titulkované do slovenského jazyka, aj keď myslím, že raz nejaká televízia vysielala myslím, že to bol nejaký český film, ktorý bol so slovenskými, so slovenskými titulkami, teda v pôvodnom znení v češtine so slovenskými titulkami, ale, ale to bol asi iba pokus o žart a recesiu.
No, ale vo vzťahu k vysielaniu pre deti do 12 rokov je špeciálna úprava obsiahnutá v § 5 ods. 2 zákona o štátnom jazyku a tá je v porovnaní s tou všeobecnou úpravou striktnejšia, nepozná toľko výnimiek. Hovorí iba o tom, že inojazyčné audiovizuálne dielo určené maloletým do 12 rokov, šírené vysielaním musí byť povinne dabované do štátneho jazyka a jedinou výnimkou je vysielanie audiovizuálnych diel určených maloletým do 12 rokov v jazykoch národnostným menšín v rámci inojazyčných televíznych programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby. Čiže iba výnimka pre vysielanie deťom, ktoré patria k národnostným menšinám a pôvodne dokonca ani, ani táto výnimka v zákone nebola, teda ani pre národnostné menšiny a tá povinnosť, že audiovizuálne dielo určené maloletým do 12 rokov bola širšie definovaná, bola, bola definovaná nielen pre, pre vysielanie v televíziách, ale všeobecne týkala sa aj kín, videopožičovní a podobne. Toto sa zmenilo v roku 2009 a výnimka pre národnostné menšiny sa dostala, zúženie tej povinnosti pre programy šírené vysielaním sa dostali do zákona o štátnom jazyku novelou v roku 2009 za prvej vlády Vladimíra..., Roberta Fica, pardon, Vladimír Mečiar bol koaličný partner a Ján Slota bol druhý koaličný partner, za ministrovania súčasného ministra Mareka Maďariča, ktorý bol ministrom aj v prvej vláde Roberta Fica, a tieto výnimky, teda že národnostné vysielanie, národnostné menšinové vysielanie pre deti nemusí byť v štátnom jazyku. Teda tá sa dostala do štátneho jazyka aj sa to zúžilo na úpravu, úpravu vo vzťahu k vysielaniu nie vo vzťahu k iným, k inému šérovaniu audiovizuálnych diel, ktorá je upravená v audiovizuálnom zákone. To zdôrazňujem, len preto, že to nebolo povedzme jedna z tých zmien, ktoré boli neskôr presadené za Radičovej vlády, keď sa upravoval zákon o štátnom jazyku a vypúšťali sa z neho programy, toto urobila vláda Roberta Fica č. 1. Dôsledkom existujúcej právnej úpravy je zákaz vysielania českých rozprávok a ďalších pôvodných audiovizuálnych diel určených deťom do 12 rokov. Kým české filmy pre dospelých je možné aj v slovenských televíziách vysielať v češtine, české rozprávky pre deti do 12 rokov musia byť dabované do slovenčiny alebo musia byť prezentované ako diela určené pre divákov nad 12 rokov. Lebo je fakt, že tie české rozprávky sa do slovenčiny veľmi nedabujú a televízie obchádzajú zákon tým, že povedia, že to dielo nie je určené pre deti do 12 rokov. Ale načo je taký zákon, ktorý, všetci si uvedomujeme, že nie je dobrý, že, že je až absurdný, a dokonca všetci vieme, že ten zákon sa obchádza a ani kompetentné orgány s tým nič nerobia, ale máme to v zákone, lebo rozprávky musia byť v slovenskom jazyku. A tu teraz zdôrazňujem, že nehovorím o amerických rozprávkach s českým dabingom, hovorím o pôvodných českých rozprávkach. Ja si viem predstaviť aj liberálnejšiu úpravu, kde by, kde by sa rozprávky mohli vysielať aj v angličtine alebo kde by, kde by sa mohol používať český dabing, ale to naším návrhom zákona neriešime. Naším návrhom zákona riešime iba pôvodné české rozprávky.
Ak televízie porušia túto povinnosť, tak im hrozí pokuta od 99 do 1 659 eur. To je zaujímavé to, že väčšina pokút bola pri novelizácii zákona o štátnom jazyku v roku 2011 vypustená zo zákona o štátnom jazyku za vlády Ivety Radičovej, a teda aj Peter Osuský, aj ja sme vtedy boli poslanci a hlasovali sme za tú novelizáciu, ale pokuty vo vzťahu k televíziám nie sú riešené v zákone o štátnom jazyku, ale sú riešené zákonom o vysielaní a retransmisii, kde je tiež povinnosť, aby, aby televízie, alebo teda vysielatelia dodržiavali iné zákony vrátane zákona o štátnom jazyku, ktorý im tieto povinnosti stanovuje a ich porušenie umožňuje trestať pokutami od 99 do 1 659 eur, a teda už sa aj stalo, že, že televízie boli sankcionované pokutou za vysielanie diela v češtine. Ďalšou zaujímavosťou je, že inou úpravou, akože aj Peter Osuský spomínal, ako som aj ja spomínal, sú, je upravené audiovizuálne diela, ktoré sú šírené napríklad vysielaním v kinách alebo premietaním v kinách, alebo, alebo v..., požičiavaním na DVD alebo, alebo videokazetách. Tu neplatí všeobecná úprava o zákone o štátnom jazyku, ale špeciálna úprava v zákone o audiovízii, ktorá hovorí o tom v § 15 ods. 2, že distribútor audiovizuálneho diela, ktorý verejne rozširuje audiovizuálne dielo, ktoré je podľa jednotného systému označovania klasifikované ako vhodné pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov v pôvodnej jazykovej úprave inej ako v slovenskej jazykovej úprave – teraz to príde –, ak toto audiovizuálne dielo nie je v pôvodnej jazykovej úprave spĺňajúcej požiadavku základnej zrozumiteľnosti z hľadiska štátneho jazyka, je povinný zabezpečiť pre toto audiovizuálne dielo slovenskú jazykovú úpravu s dabingom v slovenskom jazyku.
Za touto pomerne komplikovanou formuláciou sa skrýva obsah spočívajúci v tom, že šíriť audiovizuálne diela inak ako vysielaním, aj keď sú určené deťom do 12 rokov a sú v češtine, aj a ak ide o pôvodné dielo, tak ich nie je potrebné dabovať a obdobná úprava sa potom nachádza aj vo vzťahu k audiovizuálnych, k uvádzaniu audiovizuálnych diel na verejnosti prevádzkovateľom audiovizuálneho technického zariadenia. Dabovanie inojazyčných audiovizuálnych diel pre maloletých do 12 rokov je teda povinné iba pre vysielateľov. Ani dévedéčka, ani požičovne, videopožičovne, ani kiná nemusia nevyhnutne dabovať z češtiny do slovenčiny, a aj keď by sme schválili ten návrh, ktorý vám teraz predkladáme, tak namali, nezaviedli by sme tú povinnosť, ale ani, ani by nič nebránilo tomu, aby, ak sa nejaké, nejaká firma, ktorá distribuuje filmy do, do kín rozhodne, že bude dabovať Spejbla a Hurvínka do slovenčiny, bude to môcť urobiť, my neprikazujeme, že to musí byť všetko v češtine.
Tu by som rád upozornil aj na ďalšiu vec, že ten predchádzajúci audiovizuálny zákon, ktorý platil od roku 2007, nariaďoval povinné dabovanie diel určených pre maloletých do 12 rokov do slovenského jazyka aj pre pôvodné české rozprávky a zmena nastala až schválením nového zákona o audiovízii v roku 2015, teda za druhej vlády Roberta Fica a opäť za ministrovania pána Mareka Maďariča.
Predkladatelia považujú stav, keď pod hrozbou pokuty sa zakazuje v slovenských televíziách vysielať české rozprávky, za nesprávny a vecne neodôvodnený žiadnym verejným záujmom. Pritom navrhujeme upraviť zákon o štátnom jazyku podobný spôsobom, ako boli v roku 2015 na návrh ministerstva kultúry vedeného Marekom Maďaričom upravené podmienky pre vysielanie, alebo teda pre šírenie českých rozprávok v rámci audiovizuálneho alebo zákona o audiovízii, a teda navrhujeme, aby české rozprávky mohli byť vysielané v českom jazyku.
Inšpirovali sme sa právnou úpravou navrhnutou pánom ministrom Maďaričom, neviem, či to bude mať nejaký vplyv na rozhodovanie poslancov strany SMER - SD a vládnej koalície, ale rád by som veril tomu, že zdravý rozum nakoniec zvíťazí nielen vo vzťahu k premietaniu českých rozprávok v kinách a ich šíreniu na dévedéčkách a videokazetách, ale aj vo vzťahu k ich vysielaniu v televíziách, ak to nebude zajtra, tak snáď niekedy nabudúce.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
