Videokanál poslanca

Pani poslankyňa Grausová, prihlásil som sa s faktickou poznámkou, lebo som chcel oceniť, že ste dokázali vystúpiť v rozprave a v celom prejave ani raz nespomenúť slovo neomarxistický, ale teda nakoniec v 5. minúte a nejakej 18. sekunde ste to nevydržali a opäť ste sa do tých neomarxistov pustili, takže ten pôvodný môj zámer nevyšiel.
A druhá vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je ten dvojaký meter, ktorý vyčítate predkladateľom. No ale dvojaký meter spočíva v tom, keď nepoužívame jeden meter na oba totalitné režimy. Ja myslím, že predkladatelia aj tí, ktorí podporia ich návrh, nemajú žiadny dvojaký meter, naopak, majú principiálny odmietavý vzťah k obom totalitám, ktoré v 20. storočí negatívne poznamenali Slovenskú republiku alebo teda Slovensko a ktoré, počas ktorých sa tu diali zločiny proti ľudskosti, a teda ako voči fašistickému režimu, tak voči komunistickému režimu. To, že sú prejavy extrémizmu a obhajoba zločineckých režimov, komunistického alebo fašistického, postihované prostriedkami trestného práva, to je, naopak, úplne v poriadku. To nie je dvojaký meter, to je jeden meter na obe totality. Vy to, samozrejme, vnímate, vnímate inak, lebo vo vašich očiach tá jedna, fašistická totalita je v poriadku, a teda máte problém iba s tou druhou, komunistickou.

Pani poslankyňa Verešová, úplne súhlasím, tie dve veci nemožno od seba oddeľovať, teda teoreticky možno, ale tie dve veci patria k sebe ako odmena pre ľudí, ktorí trpeli počas komunistického režimu, boli prenasledovaní počas komunistického režimu, tak aj nejaké, ani by som to možno nenazýval, nenazýval postihnutie, pretože; že títo ľudia sú zvýhodňovaní, teda ľudia, ktorí sa podieľali na prenasledovaní obetí komunistického režimu. Čiže jedna k druhej veci patrí a nielen z hľadiska nejakých finančných dopadov, ale aj z hľadiska, hľadiska morálneho a z hľadiska politického.
Pokiaľ ide o ten dvojaký meter voči komunistickému režimu a fašistickému režimu, tak je to opäť dlhodobá záležitosť. Je to niečo, čo sa tu tiahne prakticky od zmeny politického režimu smerom, smerom k demokracii. Je to badateľné na úrovni politiky, je to badateľné na úrovni, na úrovni trestného práva, na úrovni toho, čo sa učia deti v školách, toho, ako sa ľudia, ľudia vyjadrujú, toho, voči čomu zakročuje polícia. Ale teda aby sme boli spravodliví, tak musíme povedať, že okrem toho, že máme na Slovensku množstvo ľudí, ktorí sú schopní povedať, že fašizmus bol zlý, ale deklaratívne, ale teda v podstate ospravedlňujú a obhajujú komunistický režim alebo bagatelizujú jeho zločiny, tak tu máme – a dokonca aj v politike – ľudí, ktorí to robia presne naopak, deklaratívne odsudzujú komunizmus, ale obhajujú fašistický režim.

Vážená pani predkladateľka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som aj ja aspoň stručne podporil predkladaný návrh zákona. A začal by som asi takto: Neskoro a málo. Neskoro a nedostatočne.
To, pochopiteľne, nie je výčitka voči predkladateľom návrhu zákona, ktorí sa opakovane a už dlho snažia napraviť jednu z absurdít, keď obete komunistického režimu sú na tom horšie ako páchatelia, ktorí sa podieľali na jeho zločinoch. Je to výčitka voči Slovenskej republike ako štátu, ktorá za takmer 30 rokov, čo tu už máme demokratický politický systém, nedokázala nič podstatné s týmto problémom urobiť, nedokázala nič zásadné urobiť pre odškodnenie obetí komunistického režimu, a skutočnosť, že sú znevýhodňované; nielenže trpeli počas samotného komunistického režimu, ale ešte i dnes v dôsledku nastavenia sociálneho systému, v dôsledku výsluhových dôchodkov sú na tom horšie, veľmi často sú na tom horšie ako páchatelia.
Keby to tak bolo všade, no tak môžme povedať, že je to, že je to nejaká vyššia moc a nedá sa s tým nič robiť. Ale práveže dá sa s tým niečo robiť a príklady iných krajín dokazujú, že je možné spraviť veľa pre odškodnenie obetí komunistického režimu a je možné na to nájsť zdroje na tom najvhodnejšom mieste, teda vo výsluhových dôchodkoch ľudí, ktorí sa na potlačovaní ľudských práv a postihovaní osôb, ktoré boli nepohodlné komunistickému režimu, priamo aktívne podieľali.
Tu by som sa dotkol aj dvoch vystúpení v rozprave, resp. faktických poznámok, ktoré sa tohto týkali. Pani poslankyňa Dubačová si zaželala, aby ten návrh konečne prešiel a aby všetko bolo, ako má byť. Tak tu by som rád upozornil, že určite nebude všetko, ako má byť. To už nie je šanca, aby bolo všetko, ako má byť. To by takýto zákon musel prejsť pred štvrťstoročím najmenej a to by to odškodnenie muselo byť oveľa výraznejšie ako nejakých symbolických, doslova symbolických tisíc eur.
A rovnako by muselo byť oveľa dôslednejšie aj naše vysporiadanie sa s komunistickou minulosťou, s totalitným režimom, potrestanie páchateľov zločinov, ktoré boli vtedy spáchané, ale aj odsúdenie režimu ako takého a prístup ku komunistickému režimu ako v druhej totalite, ktorú Slovensko v 20. storočí zažilo, teda fašistický režim, lebo naďalej pretrváva dvojaký meter, keď sa inak pozeráme na obhajobu alebo, alebo propagovanie komunistického a fašistického režimu.
Druhé vystúpenie, ktorého sa chcem dotknúť, je, sú slová pani poslankyne Zimenovej, ktorá poukázala na to, že kolegovia opakovane predkladajú tento návrh a snažia sa ho, snažia sa ho opakovane presadiť napriek tomu, že nenachádzajú pochopenie parlamentnej väčšiny. Čo je síce pravda, že takto to býva s opozičnými, opozičnými návrhmi, s nejakými veľmi drobnými výnimkami bývajú tieto odmietnuté už v prvom čítaní. Tie šťastnejšie až v treťom a celkom výnimočne nejaké bývajú aj schválené, ale to je naozaj, naozaj výnimka. A opoziční poslanci ich predkladajú znovu a znovu s vedomím, že znovu budú odmietnuté, alebo s nádejou, že si ich prípadne osvojí niekto z vládnej koalície, alebo aspoň s malou nádejou, že raz, keď sa tu zmenia politické pomery a súčasná opozícia bude mať niekedy po ďalších voľbách väčšinu, tak sa takéto návrhy podarí presadiť.
Ale opäť je tu rozdiel oproti bežným opozičným návrhom, ktoré sa, ak nebudú schválené teraz, no tak budú schválené o dva roky alebo o štyri roky, a môžme hovoriť, že je škoda, že nie sú schválené už teraz. Ale vo vzťahu k tomuto zákonu je to zásadný problém, lebo tí ľudia, ktorých sa to týka, umierajú, odchádzajú a nedostane sa im ani takéhoto symbolického zadosťučinenia. Čiže toto nie je bežný opozičný návrh, akých na každej schôdzi je, ich sú možno desiatky a ktoré nevravím, že berieme športovo, ale počítame s tým, že nám koalícia za ne nezahlasuje, a budeme sa ich snažiť presadzovať opakovane, budeme sa ich snažiť presadzovať neskôr.
Toto je zákon, ktorého každé odmietnutie sa výrazne dotýka osudov ľudí, ktorí trpeli počas komunistického režimu a vďaka ktorým dnes žijeme v slobodnej spoločnosti a máme voči nim dlh, ktorý nesplácame a iba to odsúvame. A ten dlh by sme nesplatili ani tými tisíc eurami, ale aspoň symbolicky by sme uznali, že ten dlh existuje, že si ho uvedomujeme a že aspoň takto symbolicky chceme prispieť k jeho splateniu. Predpokladám, že o tom budeme hlasovať už o hodinu a pol a všetci, každý za seba dáme najavo, čo si o tom myslíme.
Ďakujem za pozornosť.

Vážené kolegyne, kolegovia, hovoríme o zrušení milosti pre Mariána Kočnera v kauze Technopol a je iba úplnou náhodou, že práve včera sme sa dozvedeli, že v Kočnerovom trezore sa našli nahrávky z kauzy Gorila. A možno je aj súvislosť medzi tým, prečo bol Marián Kočner dlhé roky nepostihnuteľný, nenapadnuteľný, nestíhateľný, a tým, že tie nahrávky z kauzy Gorila sa nachádzali v jeho trezore.
Kolega Rajtár sa pomerne podrobne venoval pôsobeniu Mariána Kočnera, jeho zločineckým aktivitám aj súvislostiam návrhu, s ktorým teraz prichádza. Ja teda budem oveľa stručnejší a chcel by som sa vyjadriť iba k tým právnym aspektom a chcel by som to zasadiť do rámca rušenia Mečiarových amnestií.
Demokratická opozícia sa dlhé roky snažila zrušiť Mečiarove amnestie ako krok, ktorý odporuje princípom demokratického a právneho štátu. Pokúšala sa o to ústavným zákonom, opakovane narážala na odmietanie zo strán, zo strany najmä SMER-u, predtým, samozrejme, že HZDS, ale aj Slovenskej národnej strany, teda, teda jednak strán, ktoré boli pri moci v období vlády Vladimíra Mečiara alebo ktoré spolu vládli počas prvej vlády Roberta Fica. Podarilo sa to až minulý rok, pred takmer dvoma rokmi alebo niečo vyše rokom a pol, bolo to na základe obrovského verejného tlaku, ktorý vtedy prišiel.
Koalícia si vymyslela vlastné riešenie, teda nie zrušiť priamo ústavným zákonom amnestie, ktoré zastupujúci prezident a vtedajší premiér Vladimír Mečiar udelil na únos Michala Kováča ml. a na zmarené referendum, ale zakotviť do ústavy inštitút zrušenia amnestií alebo milostí, ak odporujú princípom demokratického a právneho štátu. O takomto uznesení rozhoduje Národná rada, takéto uznesenie je možné napadnúť na Ústavnom súde.
Priznám sa, že patril som k tým, ktorí mali v tom čase pochybnosti o tom, či toto je efektívna cesta, cesta k zrušeniu Mečiarových amnestií, a priznávam aj to, že som sa mýlil a že takýmto spôsobom sa podarilo po dlhých rokoch zrušiť tú ohavnosť, ktorá sa nazýva Mečiarove amnestie.
Ale to, čo tam koalícia zrejme len z politických dôvodov zakomponovala, bolo aj zrušenie milosti, ktorú prezident Michal Kováč udelil svojmu synovi Michalovi Kováčovi ml. v kauze Technopol. Myslím si, že to rozhodnutie bolo neprimerané, pretože porovnávať zločin zorganizovaný štátnym orgánom, ako bol únos Michala Kováča ml. s účasťou Slovenskej informačnej služby alebo teda realizovaný príslušníkmi Slovenskej informačnej služby a následné krytie tohto zločinu človekom, ktorý v tom mal podľa všetkých dostupných informácií nepochybne prsty a nesie za to zodpovednosť, teda akási samoamnestia, je niečo, čo je ťažké, ťažko porovnateľné s udelením individuálnej milosti, ktorú Michal Kováč udelil v kauze Technopol.
Bol som vtedy proti tomu, aby sa to tam zaradilo a aby sme amnestie Mečiarove dali na jednú úroveň s milosťou, ktorú udelil Michal Kováč svojmu synovi. Lebo áno, ani to nie je v poriadku, teda udeliť milosť vlastnému synovi. Ale jednak tam boli dôvody, pre ktoré to urobil, teda že nemohol sa jeho syn podrobiť vyšetrovaniu v Nemecku, kde prebiehalo vyšetrovanie, ale predovšetkým, ak toto nejako narúša princípy demokratického, právneho štátu, tak je to neporovnateľné s tým, čo sa dialo počas, počas Mečiarových amnestií. Ale dobre, ústavná väčšina tohto parlamentu sa rozhodla, že je to podobné narušenie princípov demokratického a právneho štátu, teda aj toto rozhodnutie zaradíme medzi tie rozhodnutia z minulosti, ktoré je možné uznesením Národnej rady zrušiť ako odporujúce princípom demokratického, právneho štátu.
Už vtedy sme poukazovali na to, že ak majú byť zrušené milosti v kauze Technopol, ktoré sa týkajú prezidentovho syna Michala Kováča ml., tak by sa mali zrušiť aj tie milosti, ktoré sa týkajú Mariána Kočnera. A vládna koalícia tak ako trvala na tom, že nemožno zrušiť Mečiarove amnestie bez súčasného zrušenia Kováčovej milosti pre vlastného syna, tak rovnako trvala na tom, že nie je možné spolu so zrušením milosti v kauze Technopol pre Michala Kováča ml. zrušiť milosti Michala Kováča, prezidenta Slovenskej republiky, v kauze Technopol, ktoré sa týkali Mariána Kočnera. Tie dôvody, ktoré boli proti tomu, proti tomu uvádzané, sú veľmi slabé podľa môjho presvedčenia. Opierajú sa iba o to, že je niečo iné, ak prezident udelí milosť svojmu vlastnému synovi alebo teda blízkemu príbuznému a keď udelí milosť cudziemu človeku. Ale pritom tie milosti – milosť Mariánovi Kočnerovi a milosť Michalovi Kováčovi ml. – sú preukázateľne spojené, určite by Marián Kočner nedostal žiadnu milosť, pokiaľ by, pokiaľ by nedostal milosť Michal Kováč ml., a teda ak je milosť udelená Michalovi Kováčovi ml. odporujúca princípom demokratického a právneho štátu, tak evidentne je princípom demokratického a právneho štátu odporujúca aj milosť, ktorá s ňou priamo súvisí, a síce milosť udelená Mariánovi Kočnerovi.
Ako som povedal, možno pochybovať, a ja som mal na začiatku tie pochybnosti, či naozaj milosti prezidenta Kováča možno považovať za také, ktoré máme zaradiť do toho výčtu, že ich je možné spätne zrušiť a že teda odporujú princípom demokratického a právneho štátu. Ale ak sme tam už zaradili milosť, ktorú prezident Kováč udelil svojmu synovi v kauze Technopol, tak je logické, správne a úplne legitímne, keď teraz zaradíme medzi tie milosti aj tú milosť, ktorú Michal Kováč udelil Mariánovi Kočnerovi v tej istej veci a bezprostredne s tou milosťou, ktorú už parlament uznesením zrušil.
Takže verím, že aj koalícia sa v novej situácii zamyslí nad tým návrhom, ktorý v minulosti odmietla. Nahrávka z Kočnerovho trezoru je už von, Kočner je, naopak, dnu vo väzení, takže nie je žiadny dôvod Kočnera chrániť. Je dôvod podporiť návrh, s ktorým prišli kolegovia a ktorý tu uviedol kolega Rajtár.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem. Pán minister, ja som netvrdil, že, že je tá úprava, ktorá je dnes, čo sa týka dovolania odkladného účinku, dostatočná. Ale potom celý tento zákon, tak ako je napísaný, je v podstate zákonom, ktorý má nahradiť nefungujúce súdnictvo, pretože, pretože už dnes Civilný sporový poriadok umožňuje, ak existujú dôvody hodného zreteľa, priznať odkladný účinok dovolaniu. Ale obávame sa, že, že súd tak neurobí, preto to chceme napísať do zákona, aby to bolo automatické a aby, aby automaticky v prípade uplatňovania nároku zo zmenky bolo, malo dovolanie, dovolanie odkladný účinok, lebo nedôverujeme súdu, že pri rozhodovaní pri dovolaní by takéto niečo označil za, za osobitný zreteľ a priznal dovolaniu odkladný účinok, čo normálny súd v situácii, keď existujú vážne pochybnosti o tom, a teda, teda hovorím to veľmi decentne, o tom, že ten, ten nárok z Duckého zmeniek je legitímny, by mal urobiť.
A rovnako v podstate celý ten čl. 1, čiže exekučná imunita je tam preto, lebo predpokladáme, že aj to dovolanie dopadne zle, alebo, alebo očakávame, že, že, že je veľmi veľká pravdepodobnosť, že napriek tomu, že, že bude podané dovolanie, že bude tam, bude tam odkladný účinok, tak aj keď to dovolanie bude neúspešné, tak aj tak, aj tak sa zo zákona alebo zákonom ideme, ideme chrániť SPP pred zlým rozhodovaním súdov.
Čiže vlastne aj jeden článok, aj druhý článok, to sú len o tom, že neverí parlament tomu, že súdy dokážu rozhodnúť spravodlivo.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, dúfam, teda že sa pán minister nedá nahovoriť, aby išiel až v záverečnom slove, ale pôjde v rozprave, kde bude možnosť naňho reagovať, lebo pravdepodobne viacerí sa chceme aj, aj pýtať.
Tento zákon prerokúvame v skrátenom legislatívnom konaní a celkom výnimočne som sa aj ja postavil za skrátené legislatívne konanie, pretože vidím tam vážne riziká a naozaj hroziace hospodárske škody, nie z dôvodov, ktoré sú na strane štátu, ale teda z dôvodov konania súkromných subjektov a, nazvime to, zvláštneho rozhodovania súdov. A teda prešli sme prvým čítaním a teraz by sme mali stanoviť definitívnu podobu zákona v tomto rytme, teda v skrátenom legislatívnom konaní to ani celkom ale dobre možné nie je, keďže, keďže v skrátenom legislatívnom konaní celý legislatívny proces veľmi rýchlo prehrmí.
Mali sme, mali sme na obed, počas obednej pauzy výbory a teraz už druhé čítania, o piatej, predpokladám, že budeme, budeme hlasovať, čiže aj na skrátené legislatívne konanie by možno bolo lepšie vytvoriť trochu väčší priestor v rámci druhého čítania, lebo aj na výbore, teda na ústavnoprávnom výbore, neviem, na ako, na akom zazneli otázky, na ktoré nezaznela celkom odpoveď, tak možno teraz zaznie v pléne.
A návrh zákona rieši dve veci. Jednak dáva exekučnú imunitu pre majetkové účasti SPP a druhú, druhý, druhých, druhé opatrenie alebo druhý bod, druhý návrh je novela Civilného sporového poriadku, kde sa dáva odkladný účinok priamo zo zákona na dovolanie, ak bolo podané proti rozhodnutiu vydanému v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky. O oboch týchto návrhoch možno mať pochybnosť z hľadiska ich súladu, súladu s ústavou, a teda je na nás, aby sme, aby sme posúdili, či tá pochybnosť je oprávnená a dostatočná na to, aby sme celý návrh odmietli, alebo, alebo, alebo teda tá pochybnosť je taká malá alebo argumenty proti tej pochybnosti sú dostatočné, aby, aby boli, aby poslanci potrebnou väčšinou zahlasovali za tento návrh.
Pokiaľ ide o tú exekučnú, exekučnú imunitu, tam je otázne jednak to, teda na čo všetko sa bude, bude vzťahovať, pokiaľ ide o..., o tie majetkové účasti, či teda tým nie je chránený pred exekúciou akýkoľvek majetok SPP, ale z môjho hľadiska podstatnejšia otázka je, že či, či týmto opatrením riešime iba problém možných exekúcii, ktoré vyplývajú zo zmeniek, lebo, lebo tuto v podstate je zakázaná exekúcia, alebo, alebo, tvrdí sa, že exekúcie podľa Exekučného poriadku nepodliehajú majetkovej účasti držiteľa povolenia na dodávku plynu, ktorý je dodávateľom poslednej inštancie a ktorý je právnickou osobou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu. Čiže ak aj by sme uznali, že ten spor, ktorý, ktorý prebieha, a tie exekúcie, ktoré hrozia teraz z tzv. Duckého zmeniek, sú problém, tak táto exekučná imunita chráni majetkové účasti SPP v oveľa širšom rozsahu, chráni proti v podstate akýmkoľvek pohľadávkam. Aj proti pohľadávkam, ktoré sú nadobudnuté zákonnou, legitímnou cestou, ktorá, ktorá nemá nič spoločné s nejakou kriminálnou aktivitou alebo, alebo s podvodom.
Čiže moja otázka je, že či takto zadefinovaná exekučná imunita nie je príliš široká, a teda prečo, prečo tam nebola snaha prípadne buď to nejako užšie vymedziť, alebo prípadne možno aj celý ten, celý ten čl. 1 vynechať, pretože, pretože ten aktuálny spor je možné, je možné riešiť prostredníctvom toho odkladného účinku, účinku dovolania, a pokiaľ, pokiaľ ani to dovolanie nebude, nebude úspešné, tak, samozrejme, že SPP bude mať, bude mať problém, možno menší, pokiaľ bude chránený exekučnou, exekučnou imunitou na majetkovej účasti, ale, ale teda ak ani prostredníctvom dovolania sa nepodarí spochybniť tie nároky, ktoré asi tu my všetci považujeme za sporné, problematické, tak, tak ten problém bude, ale teda primárne si myslím, že, že by sa mal riešiť, riešiť cez ten Civilný sporový poriadok, a ak, ak, ak teda priznáme dovolaniu, ktoré bolo podané proti rozhodnutiu vydanému v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky, automaticky zo zákona odkladný účinok, tak tú akútne hroziacu hrozbu by, by to mohlo, by to mohlo ošetriť aj bez, aj bez toho čl. 1, takže sa chcem spýtať, či ste neuvažovali aj o takomto riešení, aj keď, samozrejme, že aj vo vzťahu k čl. 2 možno mať určité pochybnosti, či, či tam nenastáva diskriminácia, že sa odkladný účinok podáva iba rozhodnutiu, ktoré bolo vydané v tom zmenkovom konaní, nie, nie aj iným konaniam. A, samozrejme, že už dnes súd môže, môže rozhodnúť o odložení účinnosti takéhoto, takéhoto rozhodnutia, aj keď, samozrejme, že chápem, že niekedy súdy nerozhodujú presne tak, ako by sme si predstavovali a ako by sme očakávali, že by v normálnom, demokratickom a právnom štáte rozhodovať, rozhodovať mali, tak z môjho pohľadu, ako, ako sa pozerám na ten zákon, tak, tak toto možno je sporné, ale zdá sa mi to menej sporné ako tá úplná exekučná imunita, ktorá nehľadí na dôvod a ktorá je obsahom samotného čl. 1.
Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, vážená kolegyňa, vážení kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie ústavného zákona, ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, tlač 1192. Návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v zákone o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní do 28. januára 2019. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako vo svojom úvodnom vstupe informoval pán predkladateľ a ako ste si iste prečítali v dôvodovej správe, cieľom, cieľom uvedenej právnej úpravy je zrušenie milostí, ktoré boli udelené Kočnerovi v súvislosti s kauzou Technopol. Obdobnú úpravu schválil parlament v súvislosti so zrušením milostí, ktoré prezident Michal Kováč udelil svojmu synovi Michalovi Kováčovi ml. Už vtedy poslanci, ktorí sú predkladateľmi tohto návrhu zákona, prišli s takouto požiadavkou, nebola akceptovaná vzhľadom na vývoj situácie, preto teraz prichádzajú s takýmto návrhom znova.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru, vrátane jeho určenia ako gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Vážený pán minister obrany, zastupujúci pani ministerku pôdohospodárstva, dovoľte, aby som aj ja na úvod vyjadril poľutovanie, že o tomto návrhu rokujeme bez prítomnosti pani ministerky, pretože nejde o nejakú bezvýznamnú technickú novelu, ide o kompletne nový návrh zákona, tak bolo by primeranejšie, keby sme o tom rokovali v prítomnosti pani ministerky aj za cenu, že by sa tak udialo o niečo neskôr.
Dovolím si upozorniť na iba jeden aspekt tohto návrhu zákona, ktorý je zaujímavý tým, že teraz máme rokovanie o bode č. 35, vládny návrh zákona o neprimeraných podmienkach v obchode s potravinami, hneď nasledujúci bod je návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok. Zaujímavé je, že oba tieto návrhy prichádzajú z koaličného podnetu, v jednom prípade z vlády, v druhom prípade z koaličných poslancov, dokonca SNS tu hrá čelnú rolu, pretože pani ministerka zastupuje vo vláde SNS a pán Baláž ako poslanec z klubu SNS bude uvádzať ten nasledujúci bod.
A chcem poukázať na istú schizofréniu, lebo týmto návrhom zákona sa zavádza možnosť anonymného podnetu na neprimerané obchodné podmienky, bod č. 35, a hneď tým nasledujúcim návrhom zákona, bod č. 36, sa ruší povinnosť prešetrovať anonymné trestné oznámenia. Tak v tom, a dúfam, že toto mi bude vedieť vysvetliť aj pán minister, nachádzam istú schizofréniu. Lebo buď sa teda k anonymným podnetom staviame tak, že sú legitímne, môžu byť legitímnym zdrojom informácií na začatie nejakého konania v istej situácii, keď ten oznamovateľ má na to dôvod, čo v podstate tvrdí vládny návrh zákona o neprimeraných podmienkach v obchode s potravinami, alebo anonymné oznámenia sú fuj, nemáme sa nimi zaoberať, čo v podstate tvrdia koaliční poslanci za všetky tri koaličné strany, ale oboje je veľmi ťažko možné.
Zacitujem z dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, o ktorom práve rokujeme: "Návrh zákona zavádza možnosť začať kontrolu neprimeraných podmienok aj na základe anonymného podnetu, keďže medzi povinné náležitosti podnetu nezaraďuje identifikačné údaje predkladateľa podnetu. Vzhľadom na skúsenosti z aplikačnej praxe možno vyvodiť záver, že povinnosť uvádzať v rámci podnetu identifikačné údaje predkladateľa, upravená v predchádzajúcej právnej úprave, odrádza subjekty od nahlasovania podozrení z možného porušenia zákona. S poukazom na cieľ zákona, ktorým je chrániť účastníka obchodného vzťahu s menšou ekonomickou silou, je v rámci celého kontrolného procesu a prípadného následného správneho konania, nevyhnutné umožniť anonymitu predkladateľov podnetu."
Toto platí iba o neprimeraných podmienkach v obchodných vzťahoch a neplatí to o trestnom konaní? Tam sa niekto nemôže obávať následkov toho, keď podá trestné oznámenie na niekoho mocného, kto by mu mohol spôsobiť problémy? Prečo máme tento dvojaký meter?
V dôvodovej správe, v analýze vplyvov sa dokonca uvádza, že možnosť anonymného podania podnetu je "nevyhnutná z dôvodu, že subjekty poškodené neprimeranými obchodnými podmienkami, pod hrozbou ukončenia obchodnej spolupráce, od ktorej sú často existenčne závislí, spravidla podnet nedajú". Čiže na jednej strane tu máme tvrdenie, že možnosť podania anonymného podnetu je nevyhnutná, na druhej strane hneď nasledujúcim bodom sa ide vypustiť povinnosť orgánov činných v trestnom konaní prešetrovať anonymné oznámenia.
"Zrušenie doterajšej povinnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov vybavovať aj anonymné podania a podania, ktoré sú označené nepravdivými, neúplnými alebo neoveriteľnými údajmi o totožnosti odosielateľa, prispeje na jednej strane k zefektívneniu činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov a na druhej strane k ochrane práv a zákonom chráneným záujmov dotknutých osôb pred šikanóznymi anonymnými podaniami." Takže to sa uvádza v dôvodovej správe k tomu nasledujúcemu bodu.
Takže keďže pán minister tu reprezentuje aj Slovenskú národnú stranu, tak by som ho poprosil o vysvetlenie, ako je to teda s tými anonymnými oznámeniami, či sú v poriadku, tak ako to navrhujete v tomto vládnom návrhu zákona, alebo sú zlé a netreba sa nimi zaoberať, ako to navrhujú vaši koaliční poslanci v návrhu novely Trestného poriadku, o ktorej budeme rokovať hneď, ako skončíme rokovanie o tomto bode.
Na záver si neodpustím len takú poznámku, že ak pán predseda Národnej rady Danko zostavoval program, tak možno to nemusel dať, tie dva body aspoň tak vedľa seba, lebo takto to bije do očí, že dva zákony, o ktorých rokujeme bezprostredne po sebe, jeden zavádza možnosť anonymných podnetov a druhý tam, kde sa vám to nehodí, zruší alebo navrhuje zrušiť povinnosť preverovať anonymné trestné oznámenia. Teda buď pravá ruka nevie, čo robí ľavá, alebo je v tom veľmi veľká schizofrénia. A keď sa vám to hodí, tak anonymné podania zavádzate, umožňujete, a keď sa vám to nehodí, tak ich rušíte na tej istej schôdzi v ten istý deň dvoma bodmi, ktoré nasledujú bezprostredne za sebou.
Ďakujem.

My sme na ústavnom výbore tiež diskutovali o tej otázke, či výbor, parlamentný výbor je teda vhodnou inštitúciou, ktorá má preverovať postup pri preverovaní sťažností, a teda tiež tam na to boli, boli rôzne názory, ale na druhej strane zámerom tohto zákona je aj posilniť parlamentnú kontrolu nad činnosťou ozbrojených zborov. Tak by ma teda veľmi zaujímalo, že aký má na toto názor predkladateľka, pani ministerka, či je uzrozumená s tým, že výbory úplne vypadnú z tej, z toho preverovania sťažností alebo postupov pri preverovaní sťažností.

Vážená pani ministerka, kolegyne, kolegovia, ja by som v podstate sa chcel spýtať na dôvody, ktoré vedú k tomuto návrhu, a teda najmä k tomu návrhu na zriadenie úradu pre ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Predpokladám, že ministerstvo analyzovalo dôkladne doterajší stav, aj to, že podľa doterajšieho zákona zrejme tie výsledky asi nie sú také, ako boli očakávané. A teda, keď ministerstvo prichádza s návrhom na zriadenie úradu, teda novej inštitúcie, tak či ste dospeli, dospeli k záverom, že práve v tomto je problém, že pokiaľ, pokiaľ inštitucionálne má tento zákon zabezpečovať inšpektoráty práce, tak nie sú to schopné zabezpečiť a nie sú schopné motivovať alebo teda dosiahnuť to, aby tento zákon prinášal, prinášal reálne výsledky. Teda či sú za tým nejaké zlyhania alebo nedostatočné kapacity inšpektorátov práce, alebo aký je dôvod, že sa má zriadiť, zriadiť nový úrad, nová inštitúcia, ktorá si bude vyžadovať nejaké zabezpečenie. Tak ten zámer je samozrejme, že pozitívny, pretože ak nefunguje oznamovanie protispoločenskej činnosti podľa doterajšieho zákona, tak niečo s tým treba robiť, ale moja otázka je teda tá, že či tú príčinu vidíte najmä v tom, že to bolo zle inštitucionálne zabezpečené alebo tam boli aj nejaké iné dôvody, ktoré by sa mohli týmto zákonom napraviť a zlepšiť.
Ďakujem.