Videokanál poslanca

Ďakujem, pani kolegyňa, za taký praktický pohľad človeka, ktorý teda žije v tých, v tom bariérovom prostredí, a možno pokiaľ sa nám niečo nestane, tak vždy budeme vnímať možno politicky, že niečo kritizuješ, ale pravda je taká, že naozaj tých bariér na Slovensku je dosť.
Ja by som sa možno trošku zdržala pri integrácii detí so zdravotným znevýhodnením do škôl. Ja tiež pochádzam z vedľajšieho okresu ako pán kolega a chcem povedať, že mám inú skúsenosť. V našej triede vždy bývali Rómovia a my ostatné deti sme sa striedali pri nich tak, že vždy niekto iný pri ňom sedel. Dnes, keď ich stretnem na ulici, tak sú to slušní Rómovia, ktorí sa so mnou aj porozprávajú. A naozaj hádzať všetkých do jedného vreca sa nepatrí a naozaj potom je to ten fašizmus. Pretože naozaj pochádzam z prostredia, odkiaľ pochádzate aj vy, a mám inú skúsenosť práve s tým, že predošlý systém, keď som teda chodila na základnú školu, tak ich integroval bežne do tried a nikto sa nad tým nepozastavoval, že je to nejaký problém. A každý sme si to podľa mňa normálne vyskúšali a jednoducho sme to prijali, že je to tak a hotovo. Teraz sa nad tým úplne rozčuľujeme, rozdeľujeme, rodičia píšu petície. Ja si myslím, že sa treba len vrátiť k tomu, čo bolo zaužívané aj v minulosti.
A čo sa mi ešte nepáči, že kolegyňa si poprosila slovo, aby jej teda zastavili čas, a všetci hovoríme o veľkej tolerancii ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Kolegovia, kolegyne, pán minister, ja by som si dovolila tiež povedať pár poznámok práve k predkladanému návrhu zákona. Možno začnem a nadviažem práve na to duálne vzdelávanie.
Počas pripomienkovania práve Republiková únia zamestnávateľov žiadala možno príspevok aj pre samotného zamestnávateľa, čo sa týka absolventskej praxe. Odpoveď ministerstva bolo, že teda nevidia dôvod k tomu, aby takýto príspevok poskytli. Ja mám za to, naozaj naši študenti, či už stredoškoláci, alebo vysokoškoláci, nie sú pripravení pre výkon práce u konkrétneho zamestnávateľa, a preto si myslím, že by bolo naozaj na zváženie, pokiaľ nám dôjdu ľudia kvalitní z duálneho vzdelávania, aby sme práve cez tú absolventskú prax motivovali zamestnávateľov, aby sa naozaj venovali tým evidovaným nezamestnaným, ktorí prídu. Ja to mám z vlastnej skúsenosti. Ak prídu do Domu sv. Anny sociálni pracovníci, s každým jedným je potrebné trošku dlhšie pracovať a bolo by vhodné, aby mali jedného supervízora. To znamená, jedného sociálneho pracovníka v rámci zariadenia, ktorý by mal naozaj na starosti takú supervíziu tej sociálnej práce, aby sprevádzal tých absolventov, ktorí si vykonávajú prax, teda v konkrétnom u zamestnávateľa alebo teda v našom prípade v zariadení, a jednotne viedol tým ľuďom, aby nadobudli také zručnosti, ktoré môžeme neskôr použiť na trhu práce, či už v inom zariadení, alebo pri poskytovaní sociálnych služieb ako takých.
Čiže ja by som ten paušálny príspevok pre toho zamestnávateľa dala, a aby mohol jedného človeka v rámci svojej, svojej prevádzky alebo teda zariadenia nastaviť tak, aby tých absolventov praxe naozaj zaúčal jeden človek, bolo to kvalitné a zodpovedá sa vlastne nadriadenému, ktorý žiada o takýto príspevok z úradu práce. Pokiaľ naozaj budeme sa hádať, kto je na vine s duálnym vzdelávaním, je potrebné povedať, že tí ľudia naozaj majú málo praxe a školy nám plodia ľudí, ktorí nie sú, nie sú ad hoc pripravení vykonávať odbornú činnosť, za ktorú teda sú platení u konkrétneho zamestnávateľa. To je jedna, jeden môj postreh.
Druhý môj postreh je z tých chránených dielní. Ja som už hovorila vlastne o tom, že systém, ktorý je nastavený teraz v chránených dielňach, v podstate dáva do pozadia ľudí, ktorí majú zníženú pracovnú schopnosť nad 70 %. To znamená, že reálne nám tí ľudia ostávajú doma. Vždy očakávajú od štátu, že nejakým spôsobom príde iná dávka, lebo kvalita ich života sa znižuje, potrebujú aj lieky, lebo sú to ľudia, ktorí sú chronicky chorí. Ja naozaj chcem apelovať na to, aby sme, pokiaľ ich nechceme riešiť v rámci chránených dielní alebo možno v rámci inej formy zamestnávania, napríklad inkluzívneho zamestnávania, sme ich nastavili tak, aby neboli odkázaní na naše dávky, ale aby si vlastne ten príjem, ktorý potrebujú napríklad aj na tú chronickú chorobu, dokázali zarobiť práve formou inkluzívneho zamestnávania, pokiaľ to nechceme robiť v chránených dielňach. V opačnom prípade, si myslím, že práve tie chránené dielne nám vytlačia ľudí nad 70 % a tí sa nám opätovne budú dostávať do rôznych dávok a do sociálnej siete, čiže... A nehovoriac o tom, že ten zdravotný stav potom ide dole. To je taká druhá pripomienka.
A tretia, ktorú, naozaj nie som presvedčená o tom, že, že teda dlhodobá nezamestnanosť je správne nastavená v našom štáte, a poviem aj prečo. Politika zamestnanosti na Slovensku potrebuje naozaj prioritne riešiť dlhodobú nezamestnanosť. Samozrejme, nie je to problém len Slovenska, ale nám sa to nejako naakumulovalo a potrebujeme vymyslieť alebo zaviesť nový systém, ako tú dlhodobú nezamestnanosť znížiť, resp. minimalizovať na, na malé percento. Principiálne chcem povedať, že zákon, ktorý nám predkladáte, nerieši dlhodobo zamestnanosť, a to poviem prečo. Pretože on sa, on sa viaže práve k tomu, že máme dostatok voľných pracovných miest. Dlhodobo nezamestnaní ľudia sú častokrát ľudia, ktorí nedokážu práve obsadiť tie miesta, ktoré sú aj voľné, nielen preto, že možno z nášho pohľadu sa vidí, že ide o relatívne manuálnu prácu, a to by vedeli nejakým spôsobom uskutočniť, ale nejde to. Proste to máte ako s mentálne postihnutým. Musí ísť určitý stupeň. Musí sa to zaradiť a identifikovať po nejakých fázach.
Podľa mňa čo je kľúčové práve v tom, a to som možno aj čakala, že urobíte práve jedným z prvých krokov, lebo potrebujeme vyriešiť dlhodobú nezamestnanosť, je naozaj urobiť identifikáciu tých dlhodobo nezamestnaných, ako keby sociálnu diagnostiku, koho tam máme, a podľa toho by som nastavovala nástroje pomoci, lebo ak ich zoberieme len podľa toho, že ako dlho sú na úrade práce, stratia sa nám aj ľudia, ktorí majú nízky intelekt, možno nejaké, nejaké psychické problémy, alebo sú to ľudia, ktorí majú nízku úroveň vzdelania. To je tak rôznorodá škála, že na každého musíte nastaviť iný meter. Čiže dôležité je, aby sme si zadefinovali identifikáciu tej cieľovej skupiny dlhodobo nezamestnaných.
Druhá vec je, nastavili... (Reakcia ministra a reakcie z pléna.) Pán minister, je to váš názor, ja hovorím svoj názor. Pokiaľ sa naozaj nenaučíme identifikovať, koho máme ako dlhodobo nezamestnaného, a nové metódy práce diagnostiky tých ľudí, aby sme vedeli zaradiť, čo pre koho ako, nie ako to bolo doteraz, len trošku zmeníme v zákone a povieme úradníkom, že to je tak. My ich musíme naučiť, ako, ako majú diagnostikovať toho konkrétneho klienta, aby vedel, aby sa vedel naozaj nastaviť ten plán.
Ďalej sú to programy zamerané na riešenie dlhodobej nezamestnanosti. A osobne si myslím, že práve dlhodobo nezamestnaní vzhľadom k tomu, že, že naozaj to hodnotíme, len aké máme voľné pracovné miesta, akých ľudí tam máme, a nejdeme úplne do, dopodrobna, koho máme na, na, v evidencii dlhodobo nezamestnaných, tak sa nám stráca vlastne aj význam ich rekvalifikovať, pretože niektorí ľudia ani po, po rekvalifikáciách, ktoré sú klasické ako pre zdravý intelekt alebo pre ľudí, ktorí nemajú nejaké iné obtiaže, sú spravidla naozaj tie, ktoré nás nasmerujú na to voľné pracovné miesto. Ale sú ľudia, ktorým nepomôžu rekvalifikácie, a tam je dôležité to rozdeliť do takých troch stupňov.
Prvý stupeň by bola pracovná rehabitácia, resp. môžme, môžme u tých absolventov hovoriť o tej absolventskej praxe, že tam by bola tá rehabitácia, ale u ľudí, ktorí majú naozaj problémy intelektuálnej úrovne alebo sú duševne na nižšej úrovni, tam je potrebné po prvé, aby absolvovali stupeň pracovnej rehabitácie, aby tie, tie návyky dostali, a presunúť ich vlastne na inkluzívne služby a zároveň vytvoriť systém inkluzívneho zamestnávania na Slovensku.
Ja som z východného Slovenska a pre mňa sú čísla v Prešovskom kraji, kde z počtu 64-tisíc ľudí, ktorí sú nezamestnaní, tvorí až 56 % dlhodobo nezamestnaných. To máme viac ako polovica z ľudí... To znamená, naozaj musíme ísť cielene po tom, koho tam máme, musíme sa naučiť diagnostikovať tých ľudí a nastaviť tie programy a procesy v rámci inkluzívnych služieb tak, aby naozaj boli úspešné, a o pár rokov sme nemali len umelo, umelo možno vytvárané pracovné miesta alebo možnosti cez eurofondy, a keď skončia eurofondy, tak sa nebudeme vedieť ďalej pohnúť.
Ja toľko k tomu a ja verím, že nebudeme sa urážať, ale budeme bojovať s tým, čo máme pred sebou, a pred sebou máme, bohužiaľ, dlhodobo dlhodobú nezamestnanosť, ktorú sem-tam dáme tam, sem-tam dáme tam, ale v podstate je, že sa nám len presúva do iných šuflíkov.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Mám pred sebou vývoj počtu ľudí pracujúcich v zahraničí, ako si vravela kolegyňa. Tak najhoršie to bolo fakt v roku 2006, 2007, 2008, ale táto perióda sa nám začala zdvíhať práve v roku 2015 a 2016, čo ma prekvapuje. A čo mi je určite ľúto, je, že práve v zdravotníctve v zahraničí, nám teda do ich zdravotníctva do zahraničia odišlo 37 900 osôb. Možno klasické je to v stavebníctve, ale keďže teraz staviame diaľnice, tak je to tiež pre mňa dosť vysoké číslo, 43 700 ľudí nám odchádza do zahraničia pracovať na stavby. No a klasické, je to Česká republika, a teda Rakúsko, čo je až 50 600 ľudí.
Skutočne na to, že do krajiny musia prichádzať aj teda ľudia zo zahraničia, lebo máme málo kvalifikovanej pracovnej sily, to svedčí o tom, že nevieme motivovať tých ľudí, aby sa vrátili naspäť. Takže naozaj máme čo dorábať. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tak začnem tak, na východe máme najdrahšiu vodu, najdrahšiu elektriku a nemáme diaľnicu. A teraz, keď riešime obchvat Prešova, tak je tam úplne jedna katastrofa z toho, ako si tí východniari naplánovali ten obchvat, však veľa bude stáť. Jednoducho, to už nie je normálne. Ako keby tam nežili ľudia, ale skutočne nejaké zvieratká v lese.
Naozaj ten problém s elektrickou energiou a s vodou je na východnom Slovensku. Pán premiér sa vyjadril: "Problém s vyššími distribučným poplatkami sme zaznamenali len v pôsobnosti Stredoslovenskej energetiky a nezaznamenali sme ich vo Východoslovenskej a Západoslovenskej energetike.". No neviem, buď nemal informácie, ale ja chcem povedať, že nám zvýšili elektriku už v roku 2015, jak nám dávali sumy na rok 2016. Bol to spôsob výpočtu a tarifa za prístup do distribučnej sústavy bola schválená ÚRSO platná pre východné Slovensko. Týkalo sa to vysokej amperickej hodnoty hlavných ističov odberných miest pred elektromerom. Darmo obce z východného Slovenska písali listy, sťažnosti, vystupovali na ZMOS-e. Podľa oficiálnych stanovísk im bolo povedané, nedá sa nič robiť. Obce na východnom Slovensku boli nútené vo svojich odberných miestach vykonať výmenu ističov za ističe s nižšou amperickou hodnotou. Tieto výmeny stáli obce nemalé finančné prostriedky. Istič stál 370 a museli naňho zaplatiť 842 euro. Čiže nárast 127 percent.
Napríklad chcem povedať, v Prešove tiež sa to dotkne firiem alebo aj bytových domov. Napríklad prevádzka zberného dvora, ktorý má istič adekvátny odbernému miestu, minulý rok platil 226 euro, po novom 417. No podnikajte na tom východe, podnikajte! Bytovky, obytné doby platili za výťahy, osvetlenie so spotrebou 4500 kWh v roku minulom 652, po novom 1085 eur. Žite v tých bytovkách na východe, žite tam!
Rodinný dom po rodičoch. Severovýchod Slovenska sa vyľudňuje. Ostávajú tam starí ľudia, staré domčeky, jednoducho si tí ľudia ich nechávajú buď už len na chaty a aby mali nejaké akože tú spomienku na to detstvo, alebo odkiaľ pochádzajú a podobne. Stálo ich to tak 20 eur. Po novom im prišli preddavky 171 eur. Však načo, načo vidieť svoju históriu, odkiaľ pochádzal môj otec, matka alebo skadiaľ pochádzam vôbec ja? Načo?
Pritom chcem povedať, že ľudia sa ozývali a hodnotili jednoducho, ako sa žije a aké problémy majú. Realita na východnom Slovensku, príklad z Becherova. Príklad, istič, za ktorý platili 3 krát 44, jednotková cena, presne vypočítané, čiže za 12 mesiacov platili 370 euro na rok, teraz 842 euro na rok. Žite na východe, žite, neodchádzajte z východu! Potrebujeme aj tam, aby ľudia žili.
Chcem povedať, ako sa k tomu postavila naša Východoslovenská distribučná. Tá mala za to, že za rovnaký istič, keďže rovnaký istič má rovnaké výkonnostné požiadavky na sústavu, by mali platiť spotrebitelia rovnako. Nie podľa toho, či je elektrina používaná na chate, byte, dome alebo len tak v záhradnom domčeku. Jednoducho spravodlivo. Problém je v tom, že naozaj bol to pokus v roku 2016 a skúsili to robiť na strednom Slovensku v roku 2017, tam to už nevyšlo. Tam sú povstalci, ktorí povstali. Východ dá hlavu dole, platí alebo sa vysťahuje. Je to naozaj národ, ktorý vie pracovať, chce tam žiť, ale jednoducho stráca zmysel a mnohí sa ma pýtajú alebo píšu, "však čo, polovička je už v totej Blave a druhá sa možno chystá. Ďakujem, aspoň som sa utvrdil, že odchod odtiaľto čím ďalej bude ten správny. Chudoba zdieraná z každej strany. Neviem, prečo spomínajú oproti minulému roku, keď na východe VSD zvýšilo za distribúciu v roku 2014 mne istič zo 60 na 240 eur. Taktiež mám zaplatiť tohto roku 289 eur. V Košiciach po starom som platil preddavkové platby 8,10 eur, za minulý rok som zaplatil 49,94 bez DPH za prístup do distribučnej siete. V tomto roku to už bude 126,11 bez DPH. Áno, mám trojfázový istič, lebo varíme na indukcii, spravil som to kvôli tomu, aby som šetril. Čakáme dieťatko a počítam každé euro, a zrazu toto."
Chcem povedať, že z investičných stimulov v roku 2002 a 2016 dostali okresy s nadpriemernou nezamestnanosťou len štvrtinu finančného objemu a tretinu plánovaných miest oproti okresom s podpriemernou nezamestnanosťou. To znamená, najmenší objem finančných prostriedkov, ktorý išiel do stimulov, bol v Prešovskom kraji tak, kde už aj v roku 2016 platili zvýšené platby. Chcem povedať, že dlhodobá nezamestnanosť, o ktorej, ktorú sa, ťažko riešia a verím, že sa ťažko rieši, ale tá je hlavne problémom práve východného Slovenska a Prešovského kraja. Máme tam až 56,6 % z celkového počtu nezamestnaných, práve dlhodobo nezamestnaných. V Košickom kraji ich je 57,8 % z podielu nezamestnaných. Za rok 2015 odišlo za prácou do zahraničia najviac ľudí z Prešovského kraja. Teda Snina, Medzilaborce, Humenné 40 700 ľudí. Naozaj je to tak? V distribučnej sadzbe D2 je výsledná priemerná cena za distribúciu na východe 67 euro, na strednom Slovensku 53 a na západnom 51.
Výrazné rozdiely sú aj vo vysokom napätí, kde je prevažná väčšina firiem pripojená vlastnou trafostanicou. Firmy majú na východe drahšiu elektriku o 20 až 25 percent. Napríklad, aj pri poľnohospodárskych družstvách pod Tatrami sú poplatky vyššie ako vo vedľajšej obci, ktorá dodáva elektrinu zo stredného Slovenska. Pokiaľ naozaj si nenalejeme čistého vína, že možno dávame, dávame istým spôsobom peniaze, ale nie, nie je ten efekt naspäť, tak jednoducho my nikdy nevyriešime situáciu, ktorá je. A aj ľudia tak, ako na západnom Slovensku, aj na východnom Slovensku chcú žiť a chcú byť pri svojich rodinách, nechcú chodiť, mama do Rakúska, otec do Holandska a volajú eurosiroty. Jednoducho naozaj nemôžme biť po hlave tých, ktorí sú najzraniteľnejší, tých, ktorí na to nemajú. A ak máte naozaj, jak ja celý život robím s ľuďmi, ktorí majú, proste opatrujú zdravotne ťažko postihnutého človeka, oni sú naozaj na hranici chudoby, na hranici chudoby. To nie je prehnané. Tí ľudia skutočne počítajú každé euro. A keď chcú tomu dieťaťu zaplatiť aj nejakú rehabilitáciu, alebo tomu starému človeku, o ktorého sa doma starajú, naozaj, naozaj chcú dať, čo je potrebné, tak rátajú každé euro. A všetky tie ističe a to, čo im má navyšovať sumu, znamená ich zúfalstvo, utrpenie a naozaj taká beznádej, že tento štát im pomôže. Preto sme všetci povinní, nielen opozícia, ale možno aj pán premiér, možno naozaj nevedeli, ja nesúdim, možno naozaj nevedel o tých veciach, alebo sa obklopil ľuďmi, ktorí mu nechcú povedať pravdu, ale jednoducho je premiérom tohto štátu a musí niesť aj politickú zodpovednosť. A práve preto budem tiež hlasovať za jeho odvolanie.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa, ty si spomínala pána Holjenčíka, mňa čo najviac mrzelo v tej kauze, bolo, jak sa vyjadril, že: no, a čo, že sú chudobní, a čo teraz, že sú chudobní? A začal prirovnávať ľudí k tomu, koľko pív si kúpia. Jednoducho ľudia, ktorí opatrujú zdravotne ťažko postihnutého človeka doma za naozaj minimálne peniaze, žijú na hranici chudoby. A práve každé euro, ktoré sa im zvýšia, lebo teda varia varičom na indukčnej platni, tak jednoducho im spôsobuje obrovské problémy, pretože majú výdavky, čo sa týka rehabilitácií. Opatrovateľský príspevok je veľmi nízky. A tento človek úplne arogantne povedal, že jednoducho: no a čo, že sú chudobní? A my sme sa na to prizerali a teda nič sme pre to neurobili. A preto si myslím, že nie je správne naozaj sa stavať k tomu tak alibisticky, že teda len Holjenčík. Odkedy to bolo v éteri, bolo jasné, že tá chudoba bude ešte chudobnejšia a že treba sa jej zastať. A preto si myslím, že trebalo zabojovať oveľa skôr.

Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa, ja ti ďakujem, že si vysvetlila, za akých podmienok boli nastavené pre uchádzačov získania licencií na fotovoltaiku, lebo to isté sa stalo vlastne v rámci opatrovateľskej služby, kedy vrátane víkendu sa mali ľudia uchádzať teda o eurofondy a nakoniec to dostali organizácie ako cestovné kancelárie, ale samotná, samotný najväčší poskytovateľ sociálnych služieb, ktorým je charita, teda nedostala. Takže naozaj je potrebné, aby nielen vyvolení dostávali licencie alebo teda eurofondy, ale aj ľudia, ktorí svedčia o tom, že im ide o dobrý úmysel, ako je to v prípade teda aj možno ľudí, ktorí sa zaoberajú zelenou energetikou, ale teda aj v sociálnej oblasti.
Tiež ma mrzí, že všetko je o politických tričkách a nie o odborných nomináciách, lebo ja verím, že keby tam bol aj človek, ktorý je politický nominant, ale bol odborník, tak by mu to nedalo spávať, ak má, ak má nejaké svedomie a by skutočne hlásil tým svojim straníckym kolegom, že niečo sa deje. Ale pokiaľ je tam človek, berie len finančné prostriedky, tak samozrejme hlásiť nebude nič.
Ešte nakoniec by som chcela povedať, že úplne je najhoršie, že opäť za odhlásenie ističa obyčajný človek má zaplatiť nejaký poplatok, čo si myslím, že už je pri tej situácii, že tam máme aj nominantov, úplne nevhodné.
Ďakujem.

Dobrý deň. Pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady pre sociálne veci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 384. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákonov.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 401 z 16. januára 2017 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 17. marca a v gestorskom výbore do 20. marca 2017.
Pán predsedajúci, ďakujem, skončila som.

Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa, chcem ti poďakovať, že si to poňala aj z takého ľudského hľadiska, a teda viem, že sa venuješ tejto problematike dodržiavania ľudských práv a tiež si si toho veľa preskákala, takže chcem ti pekne poďakovať za to, čo tu dnes padlo. Spomenula si aj pani konateľku, riaditeľku a profesionálnu matku, to je tak neprofesionálne, ale tak neprofesionálne, že je to až neetické. Toto spraviť, tak jednoducho by som sa hanbila za svoje počiny, a teda robím tiež veľa vecí naraz, lebo v tých sociálnych službách máme málo peňazí, ale jednoducho naozaj každá, každá tá pozícia v tých sociálnych službách si vyžaduje plne človeka. A práve preto by som dovolila povedať, že je to neprofesionálne a neetické, a toto, toto robí hanbu všetkým nám sociálnym pracovníkom.
Ďakujem.

Ďakujem za reakcie. V prvom rade chcem povedať, že v rámci zariadení, ktoré vykonávajú sociálnoprávnu ochranu, je povinná supervízia.
Problém vidím v tom, že si ju vykonávajú vnútorne oni sami, čo absolútne ja s tým nesúhlasím, pretože vždy je lepšie, ak vám niekto odsuperviduje veci zvonku. To znamená, ja by som absolútne zakázala, aby tu bola vnútorná vec. Druhá vec, že nemajú na to peniaze, hej, lebo tá dotácia na klienta je nízka a tým pádom si ju nevedia uhradiť, preto jedného zamestnanca vyšlú na supervíziu. A ako pri kontrole, áno, máte supervíziu, máme, kolegyňa ju robí a tak ďalej, ale oni sa neposúvajú vo vnútri, hej, to znamená, že treba túto vec doriešiť.
A ďalšia vec, ak budeme mať štandardy kvality, vieme to teda aj odsledovať tým, že práve pôjdeme po tých jednotlivých bodoch, ako je ten proces nastavený. A tam by sa nemohlo stať plno tých anomálií, ako to možno bolo aj v tom zariadení Čistý deň, kde vy na základe tých štandardov kvality viete presne povedať, že napríklad tie dvere musia byť na tom, na tej toalete, oni nemôžu byť vyňaté, ale skôr oni musia vymyslieť mechanizmus na to, aby si tie deti vnútri za zatvorenými dverami niečo neublížili, oni musia mať vytvorený systém práce, čiže metodiku, ako to spraviť, a vtedy by ste dokázali, že jednoducho naozaj zlyhal systém daného zariadenia. Ja len hovorím na príklade. Aby sme boli v realite, tí, ktorí sa nezaoberáte problematikou, ako by sa neskôr dali práve tie veci uchopiť, a by ste tu nemuseli byť konfrontované, že ste nejaké, ja neviem, že si robíte nejaký PR alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Dnes tu odznelo už veľa vecí, ktoré si treba zvážiť, aby naozaj systém nepokračoval možno takým smerom, je potrebné veci riešiť, treba vecne si pomenovať, čo nám chýba v systéme. Netreba sa báť tých vecí, a ak hovoríme o systémových problémoch, lebo ja sa tiež vlastne zamerám na to, na čo sčasti vlastne poukazovala aj pani ombudsmanka.
Ja chcem poukázať na systém poskytovania sociálnych služieb. Nechcem hovoriť len o zariadeniach sociálnoprávnej ochrany, ale chcem hovoriť aj o zariadeniach, ktoré definujeme ako zariadenia sociálnych služieb. U jedných aj u druhých zariadení máme problém, a to v tom, že nie sú zavedené štandardy kvality. Štandardy kvality pozostávajú z materiálnych, procedurálnych a taktiež z podmienok na dodržiavanie ľudských práv. Keďže to začne platiť až od 1. 1. 2018, na základe ktorého by sme mohli vyhodnotiť procesy, ktoré sa dejú v jednotlivých konkrétnych zariadeniach, mám za to, že každá, každý podnet, ktorý prichádza aj zo strany ombudsmanky, je podnetom na to, aby, aby sme sa ním zaoberali. Pokiaľ tie štandardy kvality ešte nie sú zavedené v praxi, budeme sa naťahovať, čo je a čo nie je objektívne. Tu si treba povedať už teraz, že od 1. 1. 2018 štandardy kvality nebudú platiť pre zariadenia, ktoré vykonávajú sociálnoprávnu ochranu. To znamená, legislatíva je nastavená tak, že opäť budú platiť len pre zariadenia sociálnych služieb, ale nebudú práve v časti zariadenia, ktoré vykonávajú činnosť sociálnoprávnej ochrany. Tam sa neráta s tým, že budú zavedené. A to vidím ako veľký problém, keď opäť nebudeme vedieť posúdiť kvalitu poskytovanej služby. Tam by malo ministerstvo naozaj dohliadnuť, aby ten proces prebehol ako v jedných, tak aj v druhých zariadeniach.
Ďalšiu vec, ktorú vlastne spomínate, pani ombudsmanka, je práve tá kontrola kvality. Vy ste sa zamerali v jednotlivých častiach, ako je umiestňovanie, výber zariadenia, ale aj kolízia práv detí, na procedurálne podmienky kvality. To znamená, tie ktoré sú priamo zamerané na poskytovanú službu, na ten výkon sociálny pracovník alebo iný odborný zamestnanec voči klientovi, hej. A keďže naozaj sa nemerá tá kvalita, preto vy, vy ste prišli k tým záverom, ku ktorým ste prišli. To znamená, ak by boli nastavené, že tie štandardy kvality majú platiť, na základe toho by sme sa nemuseli teraz jednať, čo je vaším výmyslom a čo je možno výmyslom iných strán. Na základe toho by sme si pekne prešli.
V jednej veľkej skupine je dodržiavanie ľudských práv. Tam musia byť presné postupy a metódy, ako konkrétny sociálny pracovník má dodržiavať v procese interakcie s klientom dodržiavanie ľudských práv. Ďalej je to ten, to materiálne, ktoré, vy ste hovorili, že len to posudzujeme. Ak ideme robiť kontrolu, tak posudzujeme materiálne veci. V tom zmysle, či sú tam ekonomicky oprávnené náklady, či to bolo všetko zúčtované, to je jedna kategória. Ale my len vždy hodnotíme kvalitu v tej materiálnej úrovni, a preto ste hovorili aj o tom, že ak je pekné zariadenie a má zariadené veci, sa považuje, že je kvalitným zariadením. Ale nejdeme do tých ďalších štádií a to je procedurálne, kde naozaj riešime priamo to, čo vedieme ku klientovi. A preto dnes je namieste postavené, koľko je kvalitných sociálnych služieb v rámci štátu a koľko je nekvalitných v rámci štátu. A to môžme hovoriť nielen o SPO-čke, ale môžme hovoriť, zaoberali ste sa aj poskytovaním starostlivosti u seniorov a tam je presne ten istý proces. To znamená, ak sa zameráme, či splnili hygienické podmienky, materiálne podmienky, a vytvoríme si, že je to štandard kvality, tak splnia. Ak si zameráme, či, či k tomu seniorovi ide kvalitná sociálna služba, tak tam by sme mohli dôjsť ku kolízii. Čiže merateľnosť kvality procedurálnej v rámci štandardov nevieme zmerať. Preto som ja aj minule hovorila o tom, že trebárs výchovu, ktorá je odbornou činnosťou, práve v zariadení, kde sa nachádzajú maloleté deti, je ťažko zmerať, pretože štandardy kvality nie sú nastavené na to, aby sme skúmali pri tom, či, či ten poskytovateľ je kvalitný, alebo nie je kvalitný, práve, práve cez tie procedurálne, tie odborné činnosti.
Ďalšiu skupinu, ktorú chcem povedať, sú deti so zdravotným postihnutím. To je ďalší problém, ak by sme hodnotili v systéme starostlivosti štátu, že nám zmizli deti, ktoré sú tzv. štátne deti a majú ťažké zdravotné postihnutie, zistili by sme to, že my sme síce zrušili domovy sociálnych služieb pre deti na celoročný pobyt, ale náhradu za to sme nedali. To znamená, že ostali iba možnosti pre deti, ktoré denne dochádzajú do zariadení, ale čo sa týka celoročných pobytov, môžu byť takéto deti do 18 rokov so zdravotným znevýhodnením umiestnené len do detského domova, ktorý neposkytuje v rámci obligatórnosti ošetrovanie v tomto zariadení, to znamená, dostávajú sa tam deti s ťažkou odkázanosťou bez ošetrovania. To znamená, oni nám z DSS-iek odišli, ale dostali sme ich do úplne iného typu sociálnych služieb. To znamená, v mojom pohľade tam sa porušuje právo tých detí a práve tých štátnych, nie tie, čo sú doma a chodia do ambulantných sociálnych služieb, ale tie, ktoré majú zdravotné znevýhodnenie a sú na celoročných pobytoch, lebo buď sa zaraďuje do detského domova, kde naozaj nie je ošetrovateľská starostlivosť, a oni to potrebujú, alebo sa zaradia do hospicov, kde čakajú, či zomrú tie deti, alebo nie. Tam je veľký problém a je to systémový problém, pretože ministerstvo zákonom, novelizáciou zákona o sociálnych služieb jednoducho zrušilo DSS-ky pre deti, niekedy boli aj pre dospelých, aj pre deti, čo, si myslím, že bolo správne, lebo ináč meráte priamo proces s dieťaťom so zdravotným znevýhodnením a ináč robíte proces s dospelým človekom so zdravotným znevýhodnením. Čiže podľa mňa úplne sme odišli od podstaty, čo sme chceli riešiť v rámci zdravotného znevýhodnenia. Čiže ja tam vidím obrovský problém a tam zlyháva systém poskytovania sociálnych služieb. Nehovoriac o tom, že aj v ambulantných, aj v celoročných tým, že máme zmiešané skupiny, to znamená nižšia odkázanosť a vyššia odkázanosť, sa enormne menia podmienky pre poskytovanie služby daným zariadením a tí, ktorí majú ťažšie stavy, musia vynaložiť oveľa viac terapií na to, aby stabilizovali toho klienta, ako niekto, kto poskytuje sociálnu službu, kde sa ten človek minimálne pohybuje po vlastných nohách a neleží na lôžku. Tretí okruh, ktorý chcem otvoriť, je, že my si musíme naozaj pomenovať, že systém poskytovania sociálnych služieb má obrovské, obrovské rezervy a musíme si ich pomenovať. Odkázanosť je problém a taktiež zaraďovanie klientov do jednotlivých typov sociálnych služieb, a práve preto si myslím, že ak by sme toto systémovo poriešili, tak tieto problémy by nikdy neboli.
Ďakujem.