Ďakujem za slovo. Kolegovia, kolegyne, pán minister, ja by som si dovolila tiež povedať pár poznámok práve k predkladanému návrhu zákona. Možno začnem a nadviažem práve na to duálne vzdelávanie.
Počas pripomienkovania práve Republiková únia zamestnávateľov žiadala možno príspevok aj pre samotného zamestnávateľa, čo sa týka absolventskej praxe. Odpoveď ministerstva bolo, že teda nevidia dôvod k tomu, aby takýto príspevok poskytli. Ja mám za to, naozaj naši študenti, či už stredoškoláci, alebo vysokoškoláci, nie sú pripravení pre výkon práce u konkrétneho zamestnávateľa, a preto si myslím, že by bolo naozaj na zváženie, pokiaľ nám dôjdu ľudia kvalitní z duálneho vzdelávania, aby sme práve cez tú absolventskú prax motivovali zamestnávateľov, aby sa naozaj venovali tým evidovaným nezamestnaným, ktorí prídu. Ja to mám z vlastnej skúsenosti. Ak prídu do Domu sv. Anny sociálni pracovníci, s každým jedným je potrebné trošku dlhšie pracovať a bolo by vhodné, aby mali jedného supervízora. To znamená, jedného sociálneho pracovníka v rámci zariadenia, ktorý by mal naozaj na starosti takú supervíziu tej sociálnej práce, aby sprevádzal tých absolventov, ktorí si vykonávajú prax, teda v konkrétnom u zamestnávateľa alebo teda v našom prípade v zariadení, a jednotne viedol tým ľuďom, aby nadobudli také zručnosti, ktoré môžeme neskôr použiť na trhu práce, či už v inom zariadení, alebo pri poskytovaní sociálnych služieb ako takých.
Čiže ja by som ten paušálny príspevok pre toho zamestnávateľa dala, a aby mohol jedného človeka v rámci svojej, svojej prevádzky alebo teda zariadenia nastaviť tak, aby tých absolventov praxe naozaj zaúčal jeden človek, bolo to kvalitné a zodpovedá sa vlastne nadriadenému, ktorý žiada o takýto príspevok z úradu práce. Pokiaľ naozaj budeme sa hádať, kto je na vine s duálnym vzdelávaním, je potrebné povedať, že tí ľudia naozaj majú málo praxe a školy nám plodia ľudí, ktorí nie sú, nie sú ad hoc pripravení vykonávať odbornú činnosť, za ktorú teda sú platení u konkrétneho zamestnávateľa. To je jedna, jeden môj postreh.
Druhý môj postreh je z tých chránených dielní. Ja som už hovorila vlastne o tom, že systém, ktorý je nastavený teraz v chránených dielňach, v podstate dáva do pozadia ľudí, ktorí majú zníženú pracovnú schopnosť nad 70 %. To znamená, že reálne nám tí ľudia ostávajú doma. Vždy očakávajú od štátu, že nejakým spôsobom príde iná dávka, lebo kvalita ich života sa znižuje, potrebujú aj lieky, lebo sú to ľudia, ktorí sú chronicky chorí. Ja naozaj chcem apelovať na to, aby sme, pokiaľ ich nechceme riešiť v rámci chránených dielní alebo možno v rámci inej formy zamestnávania, napríklad inkluzívneho zamestnávania, sme ich nastavili tak, aby neboli odkázaní na naše dávky, ale aby si vlastne ten príjem, ktorý potrebujú napríklad aj na tú chronickú chorobu, dokázali zarobiť práve formou inkluzívneho zamestnávania, pokiaľ to nechceme robiť v chránených dielňach. V opačnom prípade, si myslím, že práve tie chránené dielne nám vytlačia ľudí nad 70 % a tí sa nám opätovne budú dostávať do rôznych dávok a do sociálnej siete, čiže... A nehovoriac o tom, že ten zdravotný stav potom ide dole. To je taká druhá pripomienka.
A tretia, ktorú, naozaj nie som presvedčená o tom, že, že teda dlhodobá nezamestnanosť je správne nastavená v našom štáte, a poviem aj prečo. Politika zamestnanosti na Slovensku potrebuje naozaj prioritne riešiť dlhodobú nezamestnanosť. Samozrejme, nie je to problém len Slovenska, ale nám sa to nejako naakumulovalo a potrebujeme vymyslieť alebo zaviesť nový systém, ako tú dlhodobú nezamestnanosť znížiť, resp. minimalizovať na, na malé percento. Principiálne chcem povedať, že zákon, ktorý nám predkladáte, nerieši dlhodobo zamestnanosť, a to poviem prečo. Pretože on sa, on sa viaže práve k tomu, že máme dostatok voľných pracovných miest. Dlhodobo nezamestnaní ľudia sú častokrát ľudia, ktorí nedokážu práve obsadiť tie miesta, ktoré sú aj voľné, nielen preto, že možno z nášho pohľadu sa vidí, že ide o relatívne manuálnu prácu, a to by vedeli nejakým spôsobom uskutočniť, ale nejde to. Proste to máte ako s mentálne postihnutým. Musí ísť určitý stupeň. Musí sa to zaradiť a identifikovať po nejakých fázach.
Podľa mňa čo je kľúčové práve v tom, a to som možno aj čakala, že urobíte práve jedným z prvých krokov, lebo potrebujeme vyriešiť dlhodobú nezamestnanosť, je naozaj urobiť identifikáciu tých dlhodobo nezamestnaných, ako keby sociálnu diagnostiku, koho tam máme, a podľa toho by som nastavovala nástroje pomoci, lebo ak ich zoberieme len podľa toho, že ako dlho sú na úrade práce, stratia sa nám aj ľudia, ktorí majú nízky intelekt, možno nejaké, nejaké psychické problémy, alebo sú to ľudia, ktorí majú nízku úroveň vzdelania. To je tak rôznorodá škála, že na každého musíte nastaviť iný meter. Čiže dôležité je, aby sme si zadefinovali identifikáciu tej cieľovej skupiny dlhodobo nezamestnaných.
Druhá vec je, nastavili... (Reakcia ministra a reakcie z pléna.) Pán minister, je to váš názor, ja hovorím svoj názor. Pokiaľ sa naozaj nenaučíme identifikovať, koho máme ako dlhodobo nezamestnaného, a nové metódy práce diagnostiky tých ľudí, aby sme vedeli zaradiť, čo pre koho ako, nie ako to bolo doteraz, len trošku zmeníme v zákone a povieme úradníkom, že to je tak. My ich musíme naučiť, ako, ako majú diagnostikovať toho konkrétneho klienta, aby vedel, aby sa vedel naozaj nastaviť ten plán.
Ďalej sú to programy zamerané na riešenie dlhodobej nezamestnanosti. A osobne si myslím, že práve dlhodobo nezamestnaní vzhľadom k tomu, že, že naozaj to hodnotíme, len aké máme voľné pracovné miesta, akých ľudí tam máme, a nejdeme úplne do, dopodrobna, koho máme na, na, v evidencii dlhodobo nezamestnaných, tak sa nám stráca vlastne aj význam ich rekvalifikovať, pretože niektorí ľudia ani po, po rekvalifikáciách, ktoré sú klasické ako pre zdravý intelekt alebo pre ľudí, ktorí nemajú nejaké iné obtiaže, sú spravidla naozaj tie, ktoré nás nasmerujú na to voľné pracovné miesto. Ale sú ľudia, ktorým nepomôžu rekvalifikácie, a tam je dôležité to rozdeliť do takých troch stupňov.
Prvý stupeň by bola pracovná rehabitácia, resp. môžme, môžme u tých absolventov hovoriť o tej absolventskej praxe, že tam by bola tá rehabitácia, ale u ľudí, ktorí majú naozaj problémy intelektuálnej úrovne alebo sú duševne na nižšej úrovni, tam je potrebné po prvé, aby absolvovali stupeň pracovnej rehabitácie, aby tie, tie návyky dostali, a presunúť ich vlastne na inkluzívne služby a zároveň vytvoriť systém inkluzívneho zamestnávania na Slovensku.
Ja som z východného Slovenska a pre mňa sú čísla v Prešovskom kraji, kde z počtu 64-tisíc ľudí, ktorí sú nezamestnaní, tvorí až 56 % dlhodobo nezamestnaných. To máme viac ako polovica z ľudí... To znamená, naozaj musíme ísť cielene po tom, koho tam máme, musíme sa naučiť diagnostikovať tých ľudí a nastaviť tie programy a procesy v rámci inkluzívnych služieb tak, aby naozaj boli úspešné, a o pár rokov sme nemali len umelo, umelo možno vytvárané pracovné miesta alebo možnosti cez eurofondy, a keď skončia eurofondy, tak sa nebudeme vedieť ďalej pohnúť.
Ja toľko k tomu a ja verím, že nebudeme sa urážať, ale budeme bojovať s tým, čo máme pred sebou, a pred sebou máme, bohužiaľ, dlhodobo dlhodobú nezamestnanosť, ktorú sem-tam dáme tam, sem-tam dáme tam, ale v podstate je, že sa nám len presúva do iných šuflíkov.
Ďakujem za pozornosť.
