Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Pán minister, ja vám chcem len pripomenúť, že pred rokom bola petícia za zjednotenie školstva, ktorú podpísalo 60-tisíc ľudí a kde ste sa aj vy vyjadrili k tomu, že špeciálne školstvo by malo byť zjednotené a teda, že súhlasíte s názormi ľudí, ktorí túto petíciu podpísali. Výsledok po roku, kde som tiež kládla otázku pánovi ministrovi vnútra, či teda nevidí dôvod na to, aby sa špeciálne školstvo presunulo opäť pod ministerstvo školstva, bola odpoveď, že nevidí na to dôvod, že dofinancovávať ďalšie veci a že komunikácia sa teda zlepšila. Ja mám za to, že už pri osobných asistentoch tým, že patria pod iné ministerstvo, sa zabudlo práve na špeciálne školstvo a teraz je to rovnako práve s ihriskami. Práve tieto deti, ktoré sú zaradené do C variantu, potrebujú snoezelenky a ďalšie veci relaxačné na prípravu žiakov napríklad s Aspergerovým syndrómom a za to by si pomohli. Ale opäť sú pod ministerstvo vnútra a prvý bojkot na asistentov sme vyhrali. Zatiaľ tie ihriská opäť neprešli a pri každom projekte, ktorý ide z ministerstva školstva, sa na špeciálne školy zabúda. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tak pomerne veľa tu padá slov, čo sa týka nároku na asistentov. Ja teda z mojej osobnej skúsenosti by som rada upozornila na niektoré veci, ktoré sa neriešia možno. Je dobré to napísať do dôvodovej správy, že asistent by mohol byť ohrozený a práve preto to dávame do skráteného legislatívneho konania, ale na druhej strane chcem povedať, že napríklad výzva základnej, základná škola, v základnej škole úspešnejší nám robí rozdiely, čo sa týka asistentov zdravotne znevýhodneným deťom a k deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia, kde sa nám rozdelili kategórie asistentov na takzvaného pedagogického asistenta a asistenta učiteľa, kde to pedagogický asistent, ktorý je nadriadená kategória a ktorá je vlastne v zákone, školskom, zaradená ako pedagogický zamestnanec, tak je asistent, ktorého si nemôže napríklad požiadať špeciálna základná škola, hoci asistuje práve pri autistoch nízko funkčných alebo u variante, vo variante C.
To znamená, že naozaj ak chceme dôvodiť tým, že nemáme poriadok, čo sa týka asistentov učiteľov, musíme začať v našich výzvach, ktoré vypisujeme, pretože pedagogický asistent, ktorý podľa tejto výzvy je asistent k dieťaťu zo sociálne znevýhodneného prostredia, dostane 1 005 eur za starostlivosť o takéto dieťa, ale ak sa staráte o dieťa s autizmom, napríklad s nízko funkčným, to znamená, že ide aj o mentálnu retardáciu a jeho hlavná diagnóza je nízko funkčný autizmus alebo Aspergerov syndróm, tak tento asistent dostane za svoju činnosť 865 eur. To znamená, ak chceme uchytiť a správne začať hovoriť o tom, že treba otvoriť problematiku asistentov, lebo veľmi odbiehame od toho, či nájdeme peniaze po skončení projektov a eurofondov na práve túto kategóriu ľudí, ktorý pomáha či v inkluzívnom vzdelávaní alebo teda v špeciálnych školách, kde na autistu naozaj potrebujete jeden na jedného, ak ide o nízko funkčného autistu a teda ďalší problém, ktorý vidím, že práve inkluzívny tím, ktorý by mohol pracovať v rámci detí, ktoré sú ležiace a sú vo variante C, sa nám vôbec nedostal do výzvy na to, aby špeciálna škola mohla robiť takzvanú včasnú intervenciu. To znamená, mohli si uhradiť aj školského psychológa, aj špeciálneho pedagóga ako takého, aby sme v podstate naozaj neodopierali základné ľudské právo práve dieťaťa, ktoré v minulosti bolo takzvané nevzdelávateľné, ale keďže zákony školské sa zmenili, ono je teraz vzdelávateľné, ale leží, lebo je ležiace a my nemáme vytvorený systém podpory práve u týchto detí. To znamená, v minulosti nevzdelávateľné deti a asistenti ako keby boli veľmi, veľmi vzdialení od toho a práve na základe toho ja vidím, že ten mozog tých detí neštartuje, nevieme ho dostať potom ani tak, aby otvorilo pravú aj ľavú hemisféru, aby sa aj fyzicky to dieťa posunulo.
Ak chceme naozaj hovoriť o asistentoch a že je to naozaj vec, ktorú potrebujeme poriešiť naozaj na odbornej úrovni, nielen vo vzťahu k financiám, ale vytriediť si, koho chceme, aký systém a možno bolo by dobré sa pozrieť aj na modely, ktoré už fungujú v rámci variantu C a prepojenia opatrovania a teda asistenta učiteľa, lebo aj v tom je problém, či mám asistovať ako učiteľ, alebo mám opatrovať to dieťa a minimálne tieto modely už sú na Slovensku a preto spustiť to pilotne, overiť to a následne možno by sme vedeli tie financie na tých asistentov nastaviť podľa určitých kategórií a podľa určitých determinantov.
Tak by sme vedeli hovoriť, že naozaj dodržiavame ľudské práva u bytostí, ktoré sú ležiace, u bytostí, ktoré nerozprávajú a nedokážu komunikovať so svetom a nebudeme sa tváriť, že ich vzdelávame, lebo im nerozumieme, čo s nimi robíme. Ak by sme to urobili a ak by to bolo súčasťou práve tohto skráteného konania, ja si myslím, že vtedy by išlo o život, lebo mnoho tých detí vieme dostať do stavu na základe toho, aby ostali v domácom prostredí čo najdlhšie, aby neboli finančnou záťažou na strane štátu, naozaj by sa splnila tá povinnosť vzdelávacia, ktorú sme im dali, že sú všetci vzdelávateľní a naozaj by sme dokázali vyčísliť tie veci, kde je dieťa zo sociálne zanedbaného prostredia a kde je dieťa, ktoré je zdravotne znevýhodnené.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. V prvom rade chcem poďakovať pani komisárke za dobrú prácu. Skutočne som bola svedkom, keď predstavovala svoj úrad, aby ľudia boli podnietení k tomu, aby dávali svoje podnety na jej úrad a aby ona ich spracovávala, a myslím si, že to je cieľom, nie sa niekde skryť, ale povedať, že, ľudia, som tu pre vás a pre vaše potreby, a cítiť to z vašej práce.
Čo sa týka opodstatnenia komisárky a jej úradu, ja som o tom presvedčená, a teda aj keby som tu bola v minulom období, určite by som hlasovala za a poviem prečo. Z 1 000 novonarodených detí je 30 zdravotne ťažko postihnutých. Ten trend a počet nám sa zdvíha. Ďalší indikátor, ktorý prichádza a je veľmi vážny, sú ľudia nad 80 rokov a ich častá hospitalizácia, a teda dostávajú sa do imobilnej fázy, kde ležia buď teda v domácom prostredí, alebo v zariadeniach sociálnych služieb. Preto si myslím, že ide o takú agendu, ktorá je naozaj podložená číslami a trendom, ktoré nastávajú v Slovenskej republike, že je potrebný tento úrad.
Chcem sa vyjadriť priamo k štruktúre správy, ktorú pani komisárka predložila, kde vidím záchytné body pre to, aby my všetci sme sa zamysleli nad tým, či už koaliční, alebo opoziční, ako zmeniť a zlepšovať systém ako taký. A je to práve oblasť zamestnávania, kompenzácií a tiež príspevku za opatrovanie.
Čo sa týka zamestnávania, musím smutne povedať, že každý deviaty prípad, ktorý pani komisárka prešetrovala, bol uznaný ako porušenie dohovoru OSN. Najväčšie problémy máme práve so zamestnávaním ľudí so zdravotným postihnutím, kde sa im neumožňuje upraviť podmienky u konkrétneho zamestnávateľa na voľnom trhu práce, hovorím, podľa hendikepu. Bez nástrojov práve politiky a našich legislatívnych nástrojov sa to ani nedá uskutočniť. To znamená, ona príde s prípadmi, príde so štatistikami, ale my musíme postaviť legislatívu tak, aby sme tým ľuďom pripravili možnosť zvýšiť si životnú úroveň nesociálnymi dávkami, ale, naopak, prácou a buď teda v chránených dielňach, ktoré, samozrejme, majú svoje špecifická. Najlepšie by to bolo na voľnom trhu práce, ale tam musíme rátať s tým, že ich musíme podporiť určitými nástrojmi, ktoré prináša aktívna sociálna politika.
Ďalší problém, ktorý vidíme, je práve vyradzovanie z evidencie uchádzačov o zamestnanie práve osoby s ťažkým zdravotným znevýhodnením, a teda aj tam sme, teda pani komisárka zistila pochybenia, kde teda sociálni pracovníci ponúkali prácu pre zdravotne ťažko postihnutého človeka, ktorú nedokázal zvládnuť. Takže treba si uvedomiť aj to, že naozaj títo ľudia si nevymýšľajú ten stav, ktorý majú, a nemôžme každého dopredu preindikovať, že je teda niekto, ktorý nechce pracovať. Je to veľmi dôležitý a kľúčový moment, na ktorý sa musíme pozerať objektívne.
Veľká kategória, ktorá potrebuje prekopať, je zákon o kompenzáciách. Tam každý štvrtý podnet, ktorý pani komisárka prešetrovala, bol uznaný ako porušenie dohovoru OSN. Hlavne čo sa týka ľudí, ktorí, samozrejme, majú onkologické ochorenia, kde môže ísť o priebeh pomerne dosť rýchly, ak sú v tých štádiách tejto choroby, a doslova musím povedať, že skôr zomrú, ako rozhodneme o veci pomôcť či už v rámci kompenzácií, alebo teda určitej pomoci. Tieto onkologické choroby nám aj, čo sa týka trvalej invalidity, narastajú, a preto musíme tento indikátor, na ktorý pani komisárka upozornila, musíme brať vážne, a teda naozaj sa s ním vysporiadať objektívne a profesionálne.
Ďalším problémom je vždy spochybňovaná osobná asistencia, kde dokonca každý druhý prípad, ktorý prišiel ku pani komisárke, bol vyhodnotený ako ten, ktorý porušoval dohovor OSN. Treba nám porozmýšľať, či ten systém asistencie, alebo to posudzovanie tej asistencie ako takej opäť nejaví určité problémy a následne spôsobuje utrpenie práve ľudí, ktorí potrebujú fungovať v rámci osobnej asistencie. Ja mám na mysli aj matky, ktoré majú zdravotne ťažko postihnuté dieťa a narodí sa im druhé dieťa, majú problém získať osobnú asistenciu, a ak sa riadne starajú o to zdravé dieťatko do troch rokov veku života, tak ja obrovský problém, aby získali osobnú asistenciu k dieťaťu so zdravotným znevýhodnením, pretože im neustále ponúkajú príspevok za opatrovanie, čo nie je najvhodnejšia forma práve do situácie, kde máme kombinované zdravé dieťa so zdravotne znevýhodneným dieťaťom. Preto musíme naozaj vecne urobiť štruktúru tej osobnej asistencie, kde robíme chyby, aby sme sa vyhli zbytočným trápeniam tých ľudí.
Taktiež každý šiesty má problém s odňatím príspevku za opatrovanie, ak sa tento člen dostane do nemocnice alebo dlhodobo prekonal nejakú náročnú operáciu, a to by sme mali tiež zohľadňovať a my všetci legislatívci by sme sa mali na to pozerať odborne a vecne, aby sme naozaj vytriedili síce možno niekoho, kto chce využiť systém, ale na druhej strane aby sme tých ľudí nenechali v tom samých, lebo skutočne je to rodina zraniteľná a potrebuje našu pomoc.
Na čo som ja upozorňovala už predtým, ako som sa to dočítala vo vašej správe, je retroaktívne zníženie príspevku na opatrovanie práve u detí, ktoré navštevujú školské zariadenie. Ak si, kolegovia, spomínate, hovorila som o tom, že deti postupne podľa variantu A, B, C v špeciálnych základných školách majú stále viac hodín, 20, 22, 23. A na základe toho im krátime príspevok za opatrovanie, čo nie je správne, pretože potom sa robia rôzne špekulácie, kedy sa skracuje čas vzdelávania týchto detí. A pokiaľ my ich nevyvzdelávame práve do veku, kedy ten mozog vieme najviac reštartovať, tak to spôsobí to, že budú celý život veľmi odkázaní na inú fyzickú osobu. Takže naozaj mali by sme si uvedomiť, že toto je potrebné urobiť minimálne u školopovinných detí, aby sme predišli tomu, že budeme riešiť prázdniny, lebo aj tie prázdniny sa zarátavajú do počtu dní, kedy sa kráti príspevok za opatrovanie a podobne.
Ďalší každý šiesty prípad je problém s kúpou motorového vozidla ako kompenzačnej pomôcky, kde naozaj možno z pohľadu sociálnych pracovníkov je nejaká taká bariéra, aby neschválili vec, ktorá sa bude zneužívať, lebo v minulosti sa to zneužívalo. Práve preto musíme nastaviť mechanizmy kontroly tak, aby sa síce nedostali k tejto kompenzačnej pomôcke ľudia, ktorí to zneužívajú, ale zase na druhej strane aby sme neublížili aj ľuďom, ktorí sú odkázaní na individuálnu prepravu a ktorí skutočne potrebujú pomôcť a tie financie v tých rodinách sú naozaj veľmi zlé.
Tiež sa hlásim k tomu, že je problém s posudkovými lekármi, a to v rámci toho, že vždy odsúvame zákon, ktorý určuje atestáciu posudkových lekárov. Vždy máme v rámci posudkových lekárov lekárov s rôznymi atestáciami, ale konkrétne na posudkové lekárstvo nemajú, preto možno mnohokrát vzniká anomália toho, že sa ľudia odvolávajú, lebo na tú istú diagnózu sa rozhodne v jednom meste tak a následne v inom meste tak. Čiže ak by sme mali ľudí, ktorí sú pripravení fundovane a širokospektrálne vyhodnotiť stav, zdravotný, konkrétneho žiadateľa o kompenzáciu, mohli by sme predísť práve týmto anomáliám.
A taktiež určite je problém mnohoraké posudzovanie, ktoré sa dnes robí na štyroch inštitúciách. Minimálne si viem predstaviť zjednotenie posudzovania úradom práce, obcami, a teda vyšším územným celkom ako jeden systém posudzovania, ak by sa to nedalo napojiť na vlastne posudzovanie zníženej schopnosti pracovať v rámci Sociálnej poisťovne. Ak by sme to nedokázali dať do jedného, minimálne si viem predstaviť posudzovanie v jednej línii a posudzovanie v druhej línii, čo by nám tiež uľahčilo vlastne tie nešťastné prípady, ktorým sa motáme a ktorým sa bránime. Na jednej strane úradníci, na druhej strane tá zranená rodina.
Takže toľko, ja verím, pani komisárka, že ste na správnom mieste, ja sľubujem aj z tohto, z tohto miesta, že vždy mi záležalo na tých ľuďoch a Boh ma tu postavil preto, aby som za nich bojovala. (Potlesk.)

Ďakujem za odpoveď, ale teda pán minister mi neodpovedal, či môžu byť žiadateľmi špeciálne základné školy. A súvisí to vlastne s tou prvou položenou otázkou, že ak patria pod kompetencie ministerstva vnútra školy, to sú špeciálne základné školy, napríklad aj pri tejto výzve sa nemôžu uchádzať o výstavbu napríklad detského ihriska. Práve to je problém, prečo sú pod ministerstvom vnútra a nie pod ministerstvom školstva. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tak pán minister mi odpovedal, že teda nie je dôvod. Ja mám pred sebou petíciu za zjednotenie financovania a riadenia verejného regionálneho školstva, ktorá bola doručená 1. júna 2016 a ktorú podpísalo 78-tisíc ľudí. A prvý bod sa viedol k tomu, aby za financovanie a riadenie všetkých škôl a špeciálnych školských zariadení sa vrátilo z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky výlučne do kompetencie ministerstva školstva. Takže odpoveď ministerstva školstva bolo, že návrh týkajúci sa tohto bodu súvisí so zmenou financovania škôl a špeciálnych školských zariadení. Ministerstvo považuje to za opodstatnené, čiže ministerstvo školstva to považuje za opodstatnené a je to v súlade s programovým vyhlásením vlády a bude o ňom rokovať s Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Čiže sú to nejaké rozdielne odpovede, ktoré som dostala, ale, samozrejme, vy nie ste minister vnútra. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predseda. V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedníčkou Výboru Národnej rady pre sociálne veci za spravodajcu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 544. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky.
Prosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem za slovo. Pár viet by som chcela k tomu povedať aj ja, keďže pracujem na charite a takmer 20 rokov a naozaj sa stretávame s ľuďmi, ktorí nemôžu vymôcť výživné od teda svojho partnera. Treba povedať dopredu, že hlavne chceme pomôcť jednorodičovským rodinám. A keďže naozaj sa nemôžu dostať k peniazom, tak existujú také tri možnosti, a to je – podanie trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu zanedbania povinnej výživy, exekúcia a teda náhradné výživné.
Ja by som sa zastavila možno pri súdnom konaní o výživnom. V prvom rade každý ten rodič musí podať návrh na platbu výživného, ktoré zašle na súd. Vybavenie žiadosti môže trvať od pár mesiacov až do pár rokov. Problém je napríklad práve pri tom súdnom konaní, ako vravela kolegyňa, že prečo to dávate. Tak je preto, že si partneri robia napriek, a ak sa jeden odvolá, je opäť to pozastavené a ten druhý sa nemôže domôcť toho výživného. Taktiež niekedy súd vyzve teda predkladateľa, aby dodal ďalšie podklady, lebo nie je informovaný, čo všetko môže spadať do tých výdavkov na to dieťa, ako okuliare, alebo ak má nejaký talent, tak ďalšie náležitosti, čo naozaj proces pomerne preťahuje.
Tieto súdne prieťahy trvajú dlho a to najmä v prípade, ak ide o spoločnú domácnosť. To znamená, že nie sú oddelení, vtedy je potrebné vlastne stanoviť tzv. predbežné opatrenie. Súd určí od toho momentu hneď určitú sumu a tu sme pri meritku veci. Ak to minimálne výživné je 27,13, tak bolo by vhodné, pokiaľ tie procesy prebehnú, aby boli aspoň vo výške 45 eur, lebo ak berieme do úvahy, že obedy v škole pre deti stoja okolo 21 eur, tá matka má problém uhradiť vôbec tie obedy pre tie deti, a ak do tých 45 ostane ešte určitá suma, tak za tú, ak si to vyskladá, tak je možné, aby niečo ešte zabezpečila. Nie je to výmysel, nie je to politika, je to fakt. Bohužiaľ, je také, boom, aj čo sa týka rozvodov v našej krajine a toto sa stáva bežnou záležitosťou, čiže nie je to len o rodičoch, ktorí majú nízky príjem, ale je to aj o rodičoch, ktorí si robia napriek, a tie prieťahy v súdnom konaní sú náležité. A vzhľadom k tom by bolo vhodné, aby deti mali následne úhradu obedov v škole a ešte nejaká časť peňazí by ostala tomu konkrétnemu rodičovi.
Ak teda sa chce žena domáhať, väčšinou zaberá podanie trestného oznámenia, ale tam je potrebné, alebo teda jednou z podmienok je, ak 3 mesiace v období dvoch rokov si neplnil rodič vyživovaciu povinnosť. A v tom je tiež problém, lebo oni ak časť uhradia, tak už vlastne tá žena nemôže podať teda to trestné oznámenie, lebo nespĺňa túto náležitosť. Avšak v trestnom konaní si nemôžete uplatňovať dlžné výživné ako škodu. Súd môže udeliť v podmienke povinnosť, aby tento rodič platil výživné, ale nemôžte si to uplatňovať.
Takže naozaj to je vec spojitosti situácie, aká je na Slovensku, možno naozaj tých jednorodičovských rodín, možno toho aspektu, ktorý vychádza z rozvodovosti v našej krajine, a je potrebné práve tú medzeru, ktorá nastáva v súvislosti s tou situáciou, práve riešiť týmto spôsobom. A nezaťažujeme verejné výdavky, ale výdavky toho rodiča. To naozaj nemôžme globalizovať veci len v tom, že keďže on nemá 27 eur, tak nebude mať ani 45. Naozaj existuje veľmi široká paleta partnerov, ktorí si robia naschvál, a tie deti naozaj nemajú ani na ten školský obed. A preto by sme mali všetci sa pozrieť na to nie politicky, ale teda to, čo ľudia od nás von očakávajú a očakávajú od nás, aby sme teda pomáhali tým najzraniteľnejším, ktorí sú možno v akútnom nedostatku peňazí, majú problém s bývaním, lebo ak nemajú kde odísť, tak žijú v spoločnej domácnosti a tam sa navaľujú ďalšie a ďalšie problémy v súvislosti s týmto.
Takže ja naozaj poprosím kolegov aj vládnej koalície, aby teda pochopili zámer, na ktorý som myslela aj pri tom, keď som sa stretávala s týmito ľuďmi. A vítala som aj predloženie zákona SME RODINA o exekúciách, lebo to je tiež jedna z možností ako sa domôcť práva. A myslím si, že ak by sme upravili teda trestné konanie vo veci toho, aby bolo funkčnejšie, myslím si, že aj tých neplatičov by to pohlo niekam inde, ako sú dnes a spoliehajú sa na to, že budeme naozaj rozmýšľať tak, že keď nemá 27 eur, tak nebude mať ani 45, a my ho budeme nechávať vždy v tom systéme patológie, kedy sa nebude starať o vlastné dieťa. Takže vás poprosím o podporu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za reakcie. V prvom rade chcem povedať, že špeciálne školstvo nie je nepriateľom rómskych detí, a teda stojím si za tým, že ak dieťa má mentálnu retardáciu, tak špeciálny pedagóg je ten najlepší pedagóg pre to dieťa. A ak máme pripravené podmienky na vzdelávanie v bežných školách, tak, a dieťa nemá mentálnu retardáciu, tak samozrejme, aj ja som chodievala do triedy, kde sme mali Rómov a nemala som s tým vôbec problémy a brali sme to ako súčasť nášho života. Nikto sa nad tým nezamýšľal. Takže určite je, nie je dôvod na to, aby sme odsudzovali špeciálne školstvo, ktoré naozaj mnohokrát možno práve zachraňuje tie nedostatky aj rodinného prostredia, ale aj ľahkej mentálnej retardácii, alebo hraničného páska mentálnej retardácie. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tak chcela by som sa v prvom rade vyjadriť, že materské školy sú predprimárne vzdelávanie a každopádne patria do celkového vzdelávania. Ak sme sa dotkli predprimárneho vzdelania, musíme vlastne povedať, že problém je v tomto v materských školách s dotáciami na prípravkárov. To znamená, čo uhradiť za tie peniaze, ktoré prídu v rámci štátnych dotácií. Čiže nie je to problém len vzdelávania žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale je to problém našich prípravkárov a našich pani učiteliek, ktoré pracujú v týchto materských školách. Problém je s nevyrovnanými platmi učiteliek materských škôl, ktoré, v minulosti stačilo na to, aby vzdelávali, skončili strednú školu, teraz je predprimárne vzdelávanie súčasťou vysokoškolského vzdelávania, a teda robí to veľký rozdiel, žena, ktorá má odučené tridsaťpäť rokov a v rámci predprimárneho vzdelávania má častokrát nižší príjem ako teda mladá žena, ktorá príde s vysokoškolským vzdelaním. Čiže to je potrebné, aby sme si uvedomili pred predprimárnym vzdelávaním, a tiež dostupnosť voľných miest predprimárneho vzdelávania a v jednotlivých regiónoch. A taktiež, že pomôcky, žalúzie a ďalšie veci, na ktoré sa skladajú rodičia. To znamená, nemáme problém len so žiakmi zo sociálne znevýhodneného prostredia, problém majú aj matky, ktoré dávajú teda deti do materských škôl, ako aj učitelia, ktorí tam učia.
V skratke, ak sa môžem vyjadriť, tak aby sa mohol uskutočniť tento návrh zákona, z môjho pohľadu je potrebná motivácia rodičov, ktorá bude kľúčová. To znamená, aby sme motivovali efektívne. Tiež mám za to, že rodičia týchto detí by mali pracovať v rámci pozitívnej diskriminácie v nejakom sociálnom podniku a to by ich motivovalo dobrovoľne dávať deti do materských škôl.
Čo sa týka toho obmedzenia tri roky, ja mám za to, že trojročné deti, ak som si zobrala materskú školu, ktorá funguje v Spišskej Novej Vsi popri teda osade, tak dlhoročné skúsenosti sú v tom, že malé deti často plačú, pretože tam funguje tzv. opičia láska, a pokiaľ tá rómska matka vidí, že to dieťa plače, akonáhle to urobí dvakrát, trikrát, už to dieťa do materskej školy nedáme. Ak to uvidí tiež možno násilím, že tam má chodiť, tak bude to problém, preto si myslím, že musíme klásť dôraz práve na motiváciu týchto rodičov, aby tieto deti dali do tých materských škôl.
Celkom sa mi vidí otázka štvor- aj päťročných detí a ak by bolo potrebné, tak ročný odklad. Čo sa týka fungovania nultého ročníka, má úplne iný režim a práve pre žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia sa javí ako nie veľmi dobrá alternatíva, pretože ten nultý ročník už funguje ako systém školský, a predsa len to dieťa sa cíti v materskej škole bezpečnejšie. Takže súhlasím s tým, aby skôr bola podporená dochádzka dlhšia v materskej škole ako teda potom v samotnej škole ako nultý ročník.
Čo je podmienka pre to, aby teda tento návrh zákona mohol byť uplatňovaný, je prítomnosť špeciálnych pedagógov. V rámci toho sme rozprávali aj s pani riaditeľkou, ktorá dlhodobo pracuje v takejto škôlke a naozaj hovorí, že je potrebné, aby sa na tieto deti išlo pomalšie a iným metrom a veľmi by privítali, aby aj v rámci výziev to vykonávali špeciálni pedagógovia, pretože oni to nestačia, alebo teda nemajú až také skúsenosti v rámci učebných osnov ako oni. A taktiež zabezpečenie stravy v rámci sociálnej oblasti, keďže pracujem v tejto oblasti, patrí do existenčného minima jedno jedlo denne. Ja si myslím, že ak by tie deti boli najedené a dostali teplú stravu, len by sme zabezpečili teda tzv. existenčné minimum v spojitosti s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny.
Na čo ešte chcem poukázať, je každopádne motivácia spojená s terénnou prácou. Chcem povedať, že komunitná sociálna práca dnes funguje len v rámci projektov, existuje veľmi málo a neviem, či vôbec existujú miesta, kde komunitná sociálna práca sa financuje z rozpočtov miest a obcí. A ja kričím a dávam veľký výkričník, čo to bude, ak skončia eurofondy.
Ďalší náznak k tomu, aby sme na predprimárne vzdelávanie napojili ďalšie vzdelávanie, a teda ak hovoríme o tom, že je potrebné tie deti reálne diagnostikovať alebo riadne spoznať, či naozaj ide o mentálnu retardáciu, alebo ide teda o dôsledky sociálne znevýhodneného prostredia, musím poukázať na to, že aj deti, žiakov teda zo sociálne znevýhodneného prostredia učí v rámci integrácie bežný učiteľ, vzdeláva, tieto deti vzdeláva podľa osnov špeciálnych základných škôl, pričom bežný učiteľ učí úplne podľa iných osnov, a teda môže tam upravovať hodnotenie. Ide to pomalšie alebo s asistenciou, ale teda ak zaradíme dieťa ako žiaka so sociálne znevýhodneným prostredím, hneď musíme v rámci školských zákonov rešpektovať to, že pôjde podľa osnov špeciálnej základnej školy, na čo sa mnohokrát zabúda.
A poslednú vec, ktorú by som rada spomenula, je diagnostika. Stávajú sa veci, že v rámci metodických pokynov, ktoré dostali hlavne v Prešovskom kraji, aby teda dávali pozor a rozdeľovali deti, či majú mentálnu retardáciu alebo nemajú, sa stáva to, že určujú im tzv. výraznú zaostalosť, čo špeciálna pedagogika ani, ani v podstate vzdelávanie ako také nepozná, a zabudli na druhú vec, že po roku nedávajú opäť rediagnostikovať tie deti. To znamená, ak chce zarobiť bežná škola na takýchto deťoch, tak si ho nedá jednoducho rediagnostikovať a je to dieťa buď integrované, alebo nikto sa nestará o to, akým učivom v konečnom dôsledku skončí, alebo teda ide teda do špeciálnej školy, kde tiež sa opäť nerediagnostikuje, a teda nevieme povedať naozaj, že či teda tá výrazná zaostalosť bola zo sociálne znevýhodneného prostredia, alebo ide o nejakú formu mentálnej retardácie.
Ak by sme chceli načať problematiku diagnostických procesov, na to by mi bolo potrebné aspoň 20 minút. Aj to je vec, ktorú ak otvoríme, musíme si uvedomiť jednu dôležitú vec, že z priemeru sa nám stane nadpriemer. A tomu musíme vlastne podísť tým, že zmeníme celý systém vzdelávania, a to je veľmi dôležitý aspekt pri týchto zákonoch, ktoré prijímame.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Tak predkladáme návrh zákona, ktorý by mohol pomôcť vyriešiť také dva okruhy problémov na Slovensku. Po prvé, sú to rodiny s ležiacim členom domácnosti. To znamená, buď ide o rodinu, ktorá má zdravotne ťažko postihnuté dieťa alebo teda seniora, alebo pribúda nám chorôb onkologických. Takže títo ľudia sú tak vyčerpaní z finančných prostriedkov, že práve v nájomných bytoch, na ktoré prispieva štát formou obcí a miest, by bolo vhodné, aby tieto byty boli k dispozícii práve pre také rodiny, ktoré naozaj sa vyčerpajú finančne, čo sa týka liečby svojho člena domácnosti.
A druhým okruhom by sa pomohlo tzv. podporovanému bývaniu. To znamená, ak sa chcú mladí ľudia odčleniť, existuje taká sociálna služba, nazývame ju podporované bývanie. Funguje v rámci kompetencií vyšších územných celkov a tam máme práve problémy so schizofrenikmi a s mladými ľuďmi po detskej mozgovej obrne. A keďže tých bytov a bytových jednotiek je žalostne málo, tak aj týchto služieb sociálnych je málo. A pokiaľ by chceli fungovať aj v rámci toho, že chodia do práce, ale aj bývajú, tak pomohlo by im práve takéto bývanie.
Ďakujem.