Ďakujem za slovo. V prvom rade chcem poďakovať pani komisárke za dobrú prácu. Skutočne som bola svedkom, keď predstavovala svoj úrad, aby ľudia boli podnietení k tomu, aby dávali svoje podnety na jej úrad a aby ona ich spracovávala, a myslím si, že to je cieľom, nie sa niekde skryť, ale povedať, že, ľudia, som tu pre vás a pre vaše potreby, a cítiť to z vašej práce.
Čo sa týka opodstatnenia komisárky a jej úradu, ja som o tom presvedčená, a teda aj keby som tu bola v minulom období, určite by som hlasovala za a poviem prečo. Z 1 000 novonarodených detí je 30 zdravotne ťažko postihnutých. Ten trend a počet nám sa zdvíha. Ďalší indikátor, ktorý prichádza a je veľmi vážny, sú ľudia nad 80 rokov a ich častá hospitalizácia, a teda dostávajú sa do imobilnej fázy, kde ležia buď teda v domácom prostredí, alebo v zariadeniach sociálnych služieb. Preto si myslím, že ide o takú agendu, ktorá je naozaj podložená číslami a trendom, ktoré nastávajú v Slovenskej republike, že je potrebný tento úrad.
Chcem sa vyjadriť priamo k štruktúre správy, ktorú pani komisárka predložila, kde vidím záchytné body pre to, aby my všetci sme sa zamysleli nad tým, či už koaliční, alebo opoziční, ako zmeniť a zlepšovať systém ako taký. A je to práve oblasť zamestnávania, kompenzácií a tiež príspevku za opatrovanie.
Čo sa týka zamestnávania, musím smutne povedať, že každý deviaty prípad, ktorý pani komisárka prešetrovala, bol uznaný ako porušenie dohovoru OSN. Najväčšie problémy máme práve so zamestnávaním ľudí so zdravotným postihnutím, kde sa im neumožňuje upraviť podmienky u konkrétneho zamestnávateľa na voľnom trhu práce, hovorím, podľa hendikepu. Bez nástrojov práve politiky a našich legislatívnych nástrojov sa to ani nedá uskutočniť. To znamená, ona príde s prípadmi, príde so štatistikami, ale my musíme postaviť legislatívu tak, aby sme tým ľuďom pripravili možnosť zvýšiť si životnú úroveň nesociálnymi dávkami, ale, naopak, prácou a buď teda v chránených dielňach, ktoré, samozrejme, majú svoje špecifická. Najlepšie by to bolo na voľnom trhu práce, ale tam musíme rátať s tým, že ich musíme podporiť určitými nástrojmi, ktoré prináša aktívna sociálna politika.
Ďalší problém, ktorý vidíme, je práve vyradzovanie z evidencie uchádzačov o zamestnanie práve osoby s ťažkým zdravotným znevýhodnením, a teda aj tam sme, teda pani komisárka zistila pochybenia, kde teda sociálni pracovníci ponúkali prácu pre zdravotne ťažko postihnutého človeka, ktorú nedokázal zvládnuť. Takže treba si uvedomiť aj to, že naozaj títo ľudia si nevymýšľajú ten stav, ktorý majú, a nemôžme každého dopredu preindikovať, že je teda niekto, ktorý nechce pracovať. Je to veľmi dôležitý a kľúčový moment, na ktorý sa musíme pozerať objektívne.
Veľká kategória, ktorá potrebuje prekopať, je zákon o kompenzáciách. Tam každý štvrtý podnet, ktorý pani komisárka prešetrovala, bol uznaný ako porušenie dohovoru OSN. Hlavne čo sa týka ľudí, ktorí, samozrejme, majú onkologické ochorenia, kde môže ísť o priebeh pomerne dosť rýchly, ak sú v tých štádiách tejto choroby, a doslova musím povedať, že skôr zomrú, ako rozhodneme o veci pomôcť či už v rámci kompenzácií, alebo teda určitej pomoci. Tieto onkologické choroby nám aj, čo sa týka trvalej invalidity, narastajú, a preto musíme tento indikátor, na ktorý pani komisárka upozornila, musíme brať vážne, a teda naozaj sa s ním vysporiadať objektívne a profesionálne.
Ďalším problémom je vždy spochybňovaná osobná asistencia, kde dokonca každý druhý prípad, ktorý prišiel ku pani komisárke, bol vyhodnotený ako ten, ktorý porušoval dohovor OSN. Treba nám porozmýšľať, či ten systém asistencie, alebo to posudzovanie tej asistencie ako takej opäť nejaví určité problémy a následne spôsobuje utrpenie práve ľudí, ktorí potrebujú fungovať v rámci osobnej asistencie. Ja mám na mysli aj matky, ktoré majú zdravotne ťažko postihnuté dieťa a narodí sa im druhé dieťa, majú problém získať osobnú asistenciu, a ak sa riadne starajú o to zdravé dieťatko do troch rokov veku života, tak ja obrovský problém, aby získali osobnú asistenciu k dieťaťu so zdravotným znevýhodnením, pretože im neustále ponúkajú príspevok za opatrovanie, čo nie je najvhodnejšia forma práve do situácie, kde máme kombinované zdravé dieťa so zdravotne znevýhodneným dieťaťom. Preto musíme naozaj vecne urobiť štruktúru tej osobnej asistencie, kde robíme chyby, aby sme sa vyhli zbytočným trápeniam tých ľudí.
Taktiež každý šiesty má problém s odňatím príspevku za opatrovanie, ak sa tento člen dostane do nemocnice alebo dlhodobo prekonal nejakú náročnú operáciu, a to by sme mali tiež zohľadňovať a my všetci legislatívci by sme sa mali na to pozerať odborne a vecne, aby sme naozaj vytriedili síce možno niekoho, kto chce využiť systém, ale na druhej strane aby sme tých ľudí nenechali v tom samých, lebo skutočne je to rodina zraniteľná a potrebuje našu pomoc.
Na čo som ja upozorňovala už predtým, ako som sa to dočítala vo vašej správe, je retroaktívne zníženie príspevku na opatrovanie práve u detí, ktoré navštevujú školské zariadenie. Ak si, kolegovia, spomínate, hovorila som o tom, že deti postupne podľa variantu A, B, C v špeciálnych základných školách majú stále viac hodín, 20, 22, 23. A na základe toho im krátime príspevok za opatrovanie, čo nie je správne, pretože potom sa robia rôzne špekulácie, kedy sa skracuje čas vzdelávania týchto detí. A pokiaľ my ich nevyvzdelávame práve do veku, kedy ten mozog vieme najviac reštartovať, tak to spôsobí to, že budú celý život veľmi odkázaní na inú fyzickú osobu. Takže naozaj mali by sme si uvedomiť, že toto je potrebné urobiť minimálne u školopovinných detí, aby sme predišli tomu, že budeme riešiť prázdniny, lebo aj tie prázdniny sa zarátavajú do počtu dní, kedy sa kráti príspevok za opatrovanie a podobne.
Ďalší každý šiesty prípad je problém s kúpou motorového vozidla ako kompenzačnej pomôcky, kde naozaj možno z pohľadu sociálnych pracovníkov je nejaká taká bariéra, aby neschválili vec, ktorá sa bude zneužívať, lebo v minulosti sa to zneužívalo. Práve preto musíme nastaviť mechanizmy kontroly tak, aby sa síce nedostali k tejto kompenzačnej pomôcke ľudia, ktorí to zneužívajú, ale zase na druhej strane aby sme neublížili aj ľuďom, ktorí sú odkázaní na individuálnu prepravu a ktorí skutočne potrebujú pomôcť a tie financie v tých rodinách sú naozaj veľmi zlé.
Tiež sa hlásim k tomu, že je problém s posudkovými lekármi, a to v rámci toho, že vždy odsúvame zákon, ktorý určuje atestáciu posudkových lekárov. Vždy máme v rámci posudkových lekárov lekárov s rôznymi atestáciami, ale konkrétne na posudkové lekárstvo nemajú, preto možno mnohokrát vzniká anomália toho, že sa ľudia odvolávajú, lebo na tú istú diagnózu sa rozhodne v jednom meste tak a následne v inom meste tak. Čiže ak by sme mali ľudí, ktorí sú pripravení fundovane a širokospektrálne vyhodnotiť stav, zdravotný, konkrétneho žiadateľa o kompenzáciu, mohli by sme predísť práve týmto anomáliám.
A taktiež určite je problém mnohoraké posudzovanie, ktoré sa dnes robí na štyroch inštitúciách. Minimálne si viem predstaviť zjednotenie posudzovania úradom práce, obcami, a teda vyšším územným celkom ako jeden systém posudzovania, ak by sa to nedalo napojiť na vlastne posudzovanie zníženej schopnosti pracovať v rámci Sociálnej poisťovne. Ak by sme to nedokázali dať do jedného, minimálne si viem predstaviť posudzovanie v jednej línii a posudzovanie v druhej línii, čo by nám tiež uľahčilo vlastne tie nešťastné prípady, ktorým sa motáme a ktorým sa bránime. Na jednej strane úradníci, na druhej strane tá zranená rodina.
Takže toľko, ja verím, pani komisárka, že ste na správnom mieste, ja sľubujem aj z tohto, z tohto miesta, že vždy mi záležalo na tých ľuďoch a Boh ma tu postavil preto, aby som za nich bojovala. (Potlesk.)
