Videokanál poslanca

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh na skrátené legislatívne konanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Tibora Bastrnáka, Ladislava Balódiho, Eleméra Jakaba, Irén Sárközy a Petra, Pétera Vörösa na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní v znení neskorších predpisov.
Návrh sa predkladá v nadväznosti na predložený poslanecký návrh zákona, ktorého cieľom je precizovanie právnej úpravy v súvislosti s hraním a spievaním štátnej hymny iného štátu a odstránenie výkladových problémov, ktoré s tým súvisia. Súčasne sa prehodnocuje rozsah ustanovení, za porušenie ktorých môže byť, príslušný okresný úrad, uložená sankcia vo forme pokuty.
Dôvodom na skrátené legislatívne konanie je v uvedenom poslaneckom návrhu zákona ochrana základných, základných práv a slobôd a v tomto prípade je to sloboda prejavu. Pretože doterajšia právna úprava, ako aj novelizácia zákona o štátnych symboloch, vykonávaná zákonom z 27. marca 2019, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 63/1993 Z. z., ktorý bol vrátený prezidentom na opätovné prerokovanie, nejednoznačným spôsobom upravuje hranice a spiev..., hranie a spievanie štátnej hymny iného štátu v spojitosti s ukladaním sankcií za porušenie zákona o štátnych symboloch v tejto časti.
Keď sme po tom, čo vznikli pochybnosti, že čo, ako má upraviť tento zákon, sme sa pozreli aj do dôvodovej správy a aj v stanovisku pána prezidenta je správne poznačené, že vlastne dôvodová správa, čo sa týka možnosti spievania a hrania cudzej štátnej hymny, pod nejakou sankciou vôbec nie je uvedená, takže z toho absolútne nie je zrejmé, že aký bol účel a aká by mala byť, po tejto zmene právny stav. To už pri prerokovaní vráteného návrhu zákona už bolo ix vyjadrení, že ako sa vyjadrilo ministerstvo vnútra, že vôbec oni to takto nevykladajú. Na druhej strane mali sme tu jednu faktickú poznámku jedného z predkladateľov, sú tu rôzne právne názory.
Jednoznačne musím povedať, že čo sme tu za desiatky rokov budovali, bezproblémové spolunažívanie slovenského národa a ostatných národností v Slovenskej republike, ktoré je napriek tomu, že aká je vláda, že sme v koalícii aj so Slovenskou národnou stranou, tak toto spolunažívanie je na veľmi vysokej úrovni. Menšinám sa darí, máme problém s asimiláciou, ale aj to sa rieši. A toto teraz touto právnou neistotou sa narúša.
Tak vláda sa rozhodla, keďže môže dôjsť k tomu, že sloboda prejavu môže byť obmedzená, alebo slobodu prejavu znamená to, že sa niekto chytí a zaspieva si cudziu štátnu hymnu, sme svedkami toho, keď sú tu nejaké zahraničné nájazdy do rôznych pubov, že sa spieva napríklad, aj ja často som počul štátnu hymnu Veľkej Británie, tak už to môže byť problém. A toto problémom nemá byť. Právna istota má byť zabezpečená, má byť zabezpečená aj sloboda prejavu.
Preto ak by, á, aby vláda zabránila a napomohla navrátiť tú právnu istotu, ktorá tu má panovať, tak pristúpila k návrhu na skrátené legislatívne konanie k tomu návrhu poslancov národnej slovenskej rady.
Toľko úvod.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Poliačik, že čo je tým atribútom, že kedy nastupujú tie mimoriadne opravné prostriedky aj v iných krajinách, to sú proste - záujem dieťaťa. To sa nedá plošne povedať v zákone. To je záujem dieťaťa, kedy došlo k takému rozhodnutiu, kde tá spravodlivosť a záujem dieťaťa nebola zohľadnená, alebo kedy došlo k podstatnej zmene odvtedy tých pomerov, ktoré dávajú tým jednotlivým orgánom, to sú rôzne, tam som, že od dovolania po odvolanie, po dovolanie Generálnej prokuratúry. Každá krajina to má inak.
A že som nepovedal A ani B. Viete, pán Poliačik, a to je aj hlavne pre pána Dostála, toto je trošku odbornejšia téma, aby som sa rozhodoval len ja sám. Preto sme to nechali na Národnú radu. Sú argumenty pro (pozn. red.: správne "za") aj proti.
A presne to, čo ste povedali, pán, je, že je možné, že sa to predĺži, to konanie, je možné, že tam dôjde k niečomu, no ale možné alebo nie je možné, má ísť o to, či vieme nastoliť to dobro, tú spravodlivosť pre to dieťa. O to by nám malo ísť.
Keď to vedia zabezpečiť iné štáty, tak prečo by Slovenská republika toto nemohla spraviť tiež? Sme suverénny štát, a keď vy ako zákonodarný zbor tak sa rozhodnete, tak tak bude. A ja vám... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Nechcel som k tomu vystúpiť, ale ja už ani neviem, ako na toto mám zareagovať. To je aj s tou hymnou a, pán poslanec, ja som si vás vždy tak vážil, ale sa staviate do úlohy takého polyhistora, ktorý každému, všetkému rozumie, a pritom vidím, že nerozumiete ničomu.
Ja som nechcel vyvolať svár medzi jednotlivými vecnými odbormi na ministerstve spravodlivosti, lebo ako aj vy ste čítali stanovisko jedného z odborov rekodifikácie, nie je ustálená ani právnická prax, nie je ani ustálená, ani pohľady na túto záležitosť.
Dohody sa majú dodržať. Ja nechcem zas vyvolať ani diplomatické roztržky. Musím však povedať, že tu dochádza presne k dvojakému metru. A poviem. Je to návrh poslanecký. Národná rada je najvyšší ústavodarným, zákonodarným orgánom Slovenskej republiky. Vládna moc má k tomu zaujať stanovisko, keď k tomu vie zaujať stanovisko. Tu stanovisko ministerstvo spravodlivosti, viacero odborov malo pozitívne stanovisko, viacero malo negatívne stanovisko, my sme sa o tom bavili. Ale jedna vec, čo je tak, že niektorí ľudia sú pápežskejší ako pápež.
Totižto mimoriadne opravné prostriedky, ale opravné prostriedky majú x-štátov Európskej únie vrátane tých, ktorí tu protestovali. My sme nedostali zatiaľ, lebo, dobre, rýchlo vytiahnite, lebo to boli argumenty, že nič nové, akože Slovenská republika kebyže to zavedie, tak až také nóvum nebudeme mať, lebo je to aj v ostatných krajinách. Že, dobre, tak mi to rýchlo pripravte. A to sa robí cez rýchlu právnu pomoc. Kto nám odpovedal, z toho máme Nemecko.
Nemecko umožňuje v únosových veciach uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku dovolanie generálneho prokurátora. Nemecká právna úprava umožňuje nové skutočnosti zohľadniť aj v rámci výkonu rozhodnutia, ak je nemecký súd presvedčený, že vzhľadom na novú skutočnosť, ktorá vznikla po tom, ako rozhodnutie o návrate maloletého nadobudlo právoplatnosť, by sa výkon rozhodnutia nemal uskutočniť, možno odložiť v extrémnych prípadoch výkon rozhodnutia ad acta, to jest návrat uneseného dieťaťa do štátu, z ktorého bolo unesené.
Dánsko. Obnova konania návratu maloletého je možná v prípade, ak s tým účastníci súhlasia alebo ak to súd považuje za nevyhnutné atď. atď.
V Belgicku je prípustné dovolanie. A mohol by som pokračovať.
Kurnik, o čom sa tu bavíme? Dobre. Neštandardne, podľa mňa tieto zmeny hlavne ani ministerstvo nepristupuje k zmene procesných kódexov každý deň. Ja som stopol. Máme na Civilný sporový poriadok, máme x návrhov zmien, my to zozbierame, aby z toho nebol zas trhací kalendár.
A toto je najväčší problém aj rekodifikačného odboru, že to ide nejako mimo toho, čo my už zbierame aj na Mimosporový súdny poriadok veci, ktoré chceme zmeniť. To je problém.
To je, ale ste parlament, ja som bol dlho členom parlamentu a tiež by sa mi nepáčilo, kebyže povie minister, však to je na zváženie a ja poviem striktne, že nie. Nie, lebo je to diskutabilné.
Ale hovorím, nič nové. Nič nám nehrozí, lebo takéto možnosti majú aj inde. Ale ja som zástancom toho, keď už idem niečo zmeniť, aby sme pozbierali potrebné zmeny, aby sme to nasúkali do jedného zákona a nie aby sme museli o pár mesiacov zas pristupovať k ďalšej a ďalej novele. To mi najviac na tom vadí.
Ale z vecného hľadiska hovorím, že tu až taký problém nie je, predovšetkým hovoria to ľudia, ktorí robia s tým.
A na druhej strane treba aj to povedať, že tu nedochádza k automatickému obnovu konania, o tom rozhodne súd. Čiže keď súd povie, a to sú veľmi rýchle konania, keď súd povie, že nie sú tu splnené podmienky, aby sa konanie obnovilo, tak to konanie pôvodné sa vykoná.
Len treba sa tomu troška postaviť aj, pán poslanec Dostál, trošku odbornejšie, vecnejšie a nielen politicky, nielen takými lacnými gestami. Toto mi už fakt vadí. A my skĺzame do takých plytkých vôd, že stačia tu heslá jak za komošov na 1. mája a že sa to nič nenapĺňa, pětiletka, ja neviem čo, ale stačí, že vy ste tu povedali, vy ste tu vzniesli také vznešené slová, a pritom vôbec nemáte pravdu, vôbec to nie je tak.
Moji kolegovia sa stretli aj s niektorými veľvyslancami, aj vysvetlili, že, hopa, ale, páni, vy protestujete proti tomu, čo máte doma. Aha. Hopa. Dobre, nebudeme z toho robiť, ani nemenujem krajiny, nebudeme robiť z toho nejaké diplomatické roztržky. Nechceme sa do toho angažovať.
Ale zas keď už niečo hovoríte, tak aspoň rozprávajte pravdu a odborne. Dali ste si pozrieť komparáciu, že ako je to v iných krajinách? No, samozrejme, že nie. Tak je mi nesmierne ľúto, že, pán poslanec, to nie je prvá téma, kde skĺznete do absolútnych heslovitých vyjadrení. Nemáte vôbec šajn o tom, čo je to za vecný problém, aké sú pomery v iných štátoch. Robíte si na tom čistý politický piár a škodíte Slovenskej republike tým pádom.
Prečo to môžu mať iné krajiny a prečo to nemôže Slovenská republika? Áno, ja ako minister spravodlivosti bol by som bol radšej, kebyže to ide vykvaseným legislatívnym procesom. V tomto sa zhodneme. Ale keď sa Národná rada takto rozhodla, tak sa rozhodla. Ale keď už používame argumenty, aby sme použili argumenty, ktoré obstoja aj odborne, aj fakticky.
Ďakujem pekne.

Keď dovolíte, aj na sociálnych, na, na internete je táto problematika veľmi dobre rozpísaná. Ja som, keď som dostal túto otázku, dostali to aj vlastne moji podriadení a mi, mi niečo napísali, ale tiež som sa pozrel na to ako ja, dá sa to nájsť, že prečo je to tak.
Ale čo sa týka samotného premlčania, hovorím, že každý deň sa s ním stretávate. Kúpite auto, kúpite, kúpite nejaký tovar, môžte reklamovať do dvoch rokov. Niečo aj len do šiestich mesiacov. A právo vám prepadá. Prečo? My musíme žiť v nejakej právnej istote, že ten, ten druhý to svoje právo nemôže u mňa uplatňovať donekonečna. Čiže musíme mať hranicu a tú hranicu vždy určuje daný parlament, keď príjme zákon. Keď sa parlament dohodne na tom, že určité právo sa bude premlčiavať až po 20 rokoch alebo 30 rokoch, tak je to naše rozhodnutie, bude to suverenita ľudu pretavená do nejakého zákona. Je to o dohode, je to tá spoločenská zmluva, ktorú vlastne vytvárame ako občania, keď vytvárame štát a zvolíme si parlament. To to je vždy len otázka politickej dohody v parlamente, ale, samozrejme, vždy odborníci budú rozprávať do toho, že v tomto prípade je tá lehota dlhá, v tomto je krátka.
Na Slovensku musíme troška s tým spraviť poriadok, lebo v Obchodnom zákonníku je to inak upravená všeobecná premlčacia lehota a v Obchodnom zákonníku máme 4 roky a v Občianskom zákonníku 3 roky. Čiže je dosť také neférové voči laikom, že podľa ktorého práva sa majú riadiť, a je rad výnimiek. Ale napríklad aj súdne rozhodnutia sa nám premlčiavajú po desiatich rokoch, že súd vám dá nejaké právo, a po desiatich rokoch keď to neuplatníte, ako by ste sa nesúdili, ako by ste ani na súde nepochodili.
Lenže je to otázka, vtedy, v danej dobe, keď sa prijímal buď Obchodný zákonník, alebo Občiansky zákonník, alebo ďalšie zákony, vtedy sa parlament tak dohodol, že takto to bude, dá sa to zmeniť, nie je to nemenné, vždy ale keď vychádzame z toho, že aké máme podobné inštitúcie v Európe, tak tie odchýlky sú minimálne.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážený pán poslanec, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, veľmi si cením demokraciu, ktorého výdobytkom je aj tento inštitút - hodina otázok, ktorá je veľmi dobrým nástrojom na kontrolu vlády parlamentom, predovšetkým opozíciou, ale, pravdupovediac, ja som nepochopil tú otázku, že aký je môj názor na retroaktivitu. No proste to je inštitút, ktorý už je dávno prebádaný aj právnym, vedeckými inštitúciami a poznáme a je to ustálená kvázi inštitúcia alebo inštitút v rámci práva. Určite príde teraz nejaká ďalšia otázka, ktorú asi mi položíte. Bolo asi, bolo by lepšie, keby že tú otázku hneď položíte dopredu, aby som vedel, že na čo, na čo sa chcete zamerať. No všeobecnosti platí, že máme zákaz retroaktivity, ale sú vždy nejaké výnimky. Lebo nie každá retroaktivita, ktorá je nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát.
Teória aj prax hovorí o tom, že pravá a nepravá retroaktivita, spätná účinnosť, takže kým jedna je absolútne v poriadku, lebo uznáva právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona, tá druhá je ťažko prijateľná v prípadoch, keď to nie je v prospech toho človeka, v ktorom prípade sa tento inštitút sa využíva. Lebo typickým takým dobrým príkladom je ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktorý znie, že trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákonov účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaným činom a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre takéto priaznivejší. Čiže je zrejmé, v takýchto prípadoch nedochádza k ohrozeniu právneho štátu a je zachovaná právna istota. A toto je pravá retroaktivita, čiže prijmeme nejaký zákon, ktorý inak upravuje ten vzťah, ktorý vznikol pred účinnosťou a platnosťou zákona. Často využívame tieto inštitúty aj my v tejto Národnej rade a od 2002., odkedy som poslancom Národnej rady, tak až na pár fakt veľmi veľkých výnimiek tieto zásady sme v tejto Národnej rade aj dodržali. Je to môj názor taký, že, že keď pravá retro..., je pravá retroaktivita, tak môžme to využiť v len v prípadoch, keď toho dotknutého, toho, tej, toho subjektu, na ktorý sa má vzťahovať, len výhodnejšie, ako som citoval z toho Trestného zákona.
Pri nepravej, tak ako som povedal, to uznáva, tie právne, tie skutky, ktoré boli, len teraz to už nanovo definuje.
A čo sa týka premlčania, je to tiež štandardný inštitút plne etablovaný v právnom poriadku a je, jeho účelom je ochrana subjektov právnych vzťahov a tiež slúži na zachovanie právnej istoty.
Prednedávnom sme riešili zákon o ochrane spotrebiteľov, kde sme išli do premlčania, a na Legislatívnej rade vlády mali istí ľudia s týmto problém. Keď sme povedali, že keď je nárok zo spotrebiteľského sporu premlčaný, tak sa nemôže uplatňovať. Povedal, že no to nie je možné dať, lebo proste to je, prepadne to právo. No právo neprepadne, lebo je možné to využiť aj proti spotrebiteľom, uplatniť pohľadávku, ale len do premlčania, ale my tu máme rad iných práv, ktoré sa akože premlčujú, ale prepadnú po dvoch rokoch, napr. reklamácia.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy, vážení páni, panie poslankyne, páni poslanci, po siedmich rokoch došlo k tomu, že mám tú česť predložiť do Národnej rady Slovenskej republiky úpravu, s ktorou Slovenské národné stredisko pre ľudské práva bude mať úplnú autoritu, mať, byť v postavení slovenskej národnej inštitúcie pre ľudské práva.
Naše stredisko nespĺňalo všetky parížske princípy, mali sme hodnotenie len béčko, čiže len čiastočne sme boli, mali naplnený tento záväzok, že budeme mať národné stredisko pre ľudské práva. Ono to je veľmi zdĺhavý proces práve kvôli tomu, že sú tu rôzne oprávnené záujmy ľudí, ktorí sa zastávajú tých slabších, ochraňujú ľudské práva a ťažko sa hľadá dohoda, ako by to malo byť, akú formu by to malo mať, ako by to malo fungovať.
Keď som nastúpil na ministerstvo spravodlivosti, moja predchodkyňa pripravila dve verzie. Jedna bola, že to národné stredisko, tá národná inštitúcia pre ľudské práva, bude vykonávať pani ombudsmanka, s druhým, druhá verzia bola, že to bude robiť Slovenské národné stredisko pre ľudské práva. Keďže vedeli sme, že viac je pripravená na túto úlohu pani ombudsmanka a jej úrad, tak sme tú verziu dali do medzirezortného pripomienkového konania, kde práve sa rátalo s tým, že toto bude robiť úrad ombudsmanky.
V rozporovom konaní sme sa nezhodli s ministerstvom financií, že to bude obnášať strašné finančné náklady. Na druhej strane riešili sme aj OPCAT, to je opčný protokol proti zabráneniu mučeniu, ktoré tiež malo pripadať pani ombudsmanke. Tak sa spravil kompromis, že ten OPCAT bude mať na starosti pani ombudsmanka aj s finančným, materiálnotechnickým, aj personálnym zabezpečením a slovenská národná inštitúcia pre ľudské práva bude práve Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, kde tiež sa posilní aj personálne, aj finančne.
Toto prešlo medzirezortným pripomienkovým konaním. Tam došlo aj k určitým zmenám. Tie zmeny, ako vysvitlo aj včera na ľudskoprávnom výbore, ešte nie sú doladené do poslednej bodky. Keďže Národná rada išla rýchlejšie, ako sme predpokladali, tak ten návrh, na ktorom sme sa vlastne dohodli včera na výbore, ešte pripravený nie je. Tak ja potom budem žiadať plénum, aby hlasovanie o tomto zákone o jedenástej nebolo, aby sa to odložilo a doriešil sa tento celý problém.
Ďakujem pekne pani predsedníčke za veľmi korektný prístup na výbore aj počas celého procesu prípravy tohto zákona. Dúfam, že dospejeme k nejakému veľmi rozumnému kompromisu po siedmich rokoch. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. V minulom roku sme prijali zákon, ktorým sme zaviedli výber kandidátov na funkciu európskeho prokurátora a európskeho delegovaného prokurátora. Síce nám udávali, aby sme požiadavky na tento post dali, čo máme požiadavku na najvyššie pozície v rámci prokuratúry, čiže požiadavky sme spĺňali s tým, že dali sme potrebnú prax.
My sme tam nad rámec zákona pridali ešte, čo máme dlhodobo v právnom poriadku, aj vekový cenzus 40 rokov, čo nám smernica neprikazuje, ale keďže tak to bolo naformulované, aby sme dali požiadavky, ktoré sú požiadavkou na najvyšší post v rámci prokuratúry, tak ten vekový cenzus sa tam dostal nad rámec.
Vyskytlo sa, že nemáme potrebných, potrebný počet uchádzačov o túto funkciu. Už boli dve kolá a my musíme predložiť až troch kandidátov a tí kandidáti sa nehlásia. Sú tam veľmi vážne kritériá aj na jazykové vybavenie týchto uchádzačov, takže nazdávame sa, na návrh generálneho prokurátora, aby sme vypustili tento vekový cenzus z tohto zákona, aby sme dali priestor aj vekovo mladším prokurátorom, ktorí na druhej strane už majú dostatočnú prax na to, aby o tento post sa mohli uchádzať.
To je všetko, ďakujem pekne za pozornosť.

Dobré ráno. Vážené dámy, vážení páni, predkladám na schôdzu Národnej rady Slovenskej republiky v prvom čítaní návrh novely Obchodného zákonníka, ktorým reagujeme na požiadavky Európskej únie, aby sme pri niektorých formách akciovej spoločnosti zabezpečili práva a obhajobu práv niektorých akcionárov, ktorí by dopredu vedeli na valnom zhromaždení mať prístup predovšetkým k dividendám, k formám odmien štatutárov a ďalších zmien, ktoré sú spôsobilé robiť ujmu tým menšinovým akcionárom. Na základe toho sa novelizujú aj ďalšie a ďalšie zákony v jednotlivých článkoch pod rímskymi číslicami, ale gro celého problému, čo sa týka tejto zmeny, je vlastne táto požiadavka.
Netajím sa s tým, že máme rozrobené ešte ďalšie dve novely Obchodného zákonníka; jedna sa bude týkať potom obchodného registra, vyčistenie obchodného registra a výmaz nefunkčných obchodných spoločností a potom ďalšia bude reagovať už na úplnú digitalizáciu zápisov do obchodného registra. Čiže dúfam, že v tomto roku ešte predstúpim s dvoma ďalšími zmenami Obchodného zákonníka.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Nie je tu moja predchodkyňa v tomto úrade a ona mi povedala, že, keď som nastúpil do úradu, čo by s tým spravila (zaznievanie gongu). Ja to nespravím, budem sa snažiť to doriešiť, ale ja tiež verím tomu, čo ste povedali, že iné ministerstvá majú počtovo toľko zásadných pripomienok, ale tie ministerstvá, povedzme ministerstvo financií je oveľa väčšie ako naše ministerstvo. To je jedna vec. Druhá vec, tuto je najväčší problém ten, že tuto uzavriete kompromis s jedným, tu otvárate nožnice na ďalšie, že proste tieto skupiny sú "kontraidné". Áno, je to na ministerstve, ministerstvo chce. Práve kvôli tomu otvorilo infozákon, aby ten prístup k informáciám bol zabezpečený. Ani tej druhej skupine nejde o to, aby tie informácie neboli sprístupnené verejnosti, ale ide o to, že ktoré informácie, v akom rozsahu, lebo oni sú tými povinnými osobami a vidia problém v tom, že šikanózne uplatnenie infozákona smeruje k tomu, že úrad, obecný úrad, v ktorom máte troch, štyroch zamestnancov, nie je schopný robiť namiesto študentov dizertačné seminárne práce, ktoré žiadajú vlastne týmto spôsobom.
Takže je to na mne, teraz už fakt to je na mne. My sme sa dohodli, že každú voľnú chvíľu, čo budem mať, tak ide sa dávať ďalšie, ďalšie rokovanie k tomuto. Ale to vám neviem povedať, že kedy to skončí. Ja neviem povedať, že sadnem si s niekým. Sadnem si so ZMOS-om, majú, povedzme, 10 zásadných pripomienok, že kedy viem s nimi dať bodku za celou záležitosťou. A tých rozporov je ešte tam stále strašne a strašne veľa.
Vďaka.

Ďakujem veľmi pekne. Pár mesiacov už ubehlo odvtedy, odkedy som ministrom, ale to je historicky moja prvá otázka, ktorá sa dostala na rad. Čiže, vážená pani poslankyňa Remišová, mám tu prichystanú odpoveď písomne, ale ja vám to poviem veľmi takou živou rečou, že tento materiál, ako novela infozákona bola ešte rozpracovaná mojou predchodkyňou takto vlani asi. S tým, že išlo sa do medzirezortného pripomienkového konania, ale predtým ešte bola vytvorená pracovná skupina. Stálymi členmi pracovnej skupiny boli, ja vám poviem, že splnomocnenec vlády pre rozvoj občianskej spoločnosti, ZOMOS, Združenie miest a obcí Slovenska, Združenie miest, potom VIA IURIS, Nadácia zastavme korupciu, Únia miest Slovenska, Transparency International Slovensko, Aliancia Fair-play, pán Valček z redakcie Sme, INEKO, úrad podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre informatizáciu a investície. Počas prípravy novely boli tiež zorganizované verejné vypočutia... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec Jakab, poprosím vás.

Gál, Gábor, minister spravodlivosti SR
... ktorých sa zúčastnili aj subjekty, ako je Americká obchodná komora pri Slovenskej republike, Tipos, Slovenská konsolidačná, SPP, JAVYS, Transpetrol, MH Manažment, proste všetky firmy, ktorých sa mala dotýkať táto novela. Toto všetko bolo zapracované, čo vzišlo z týchto pracovných skupín do toho návrhu, a stalo sa to, čoho svedkami sme dosť zriedkakedy, keď materiál ešte pred tým, ako je procesne spustený do medzirezortného pripomienkového konania, je tak hlboko prediskutovaný všetkými zainteresovanými, napriek tomu došlo v pripomienkovom konaní 342 zásadných pripomienok a 473 obyčajných pripomienok, 815 pripomienok. My sme teraz v takom stave, že skoro po roku máme doriešené tie jednoduché pripomienky, tie zásadné, bohužiaľ, nedalo sa odstrániť na úrovni generálnych riaditeľov. Snažili sme sa vyjsť každému v ústrety kompromisne, ale sme v takom stave, že musíme tie rozpory riešiť už na úrovni ministra, pritom na celú agendu ja viem vyčleniť maximálne troch mojich kolegov z ministerstva, ktorí popritom ešte majú ale aj ďalšie úlohy. Čiže nemáme vyriešených skoro 300 – 400, neviem presne, pripomienok. Toto už sa teraz musí riešiť na úrovni ministra. Čiže len keď každý týždeň dám jedno stretnutie, to proste k tomu nedospejeme, aby ste to riešili do nejakého víťazného konca.
Čiže stojíme pred otázkou a túto otázku viem položiť aj vám, čo s tým? Proste to medzirezortné pripomienkové konanie, ale od subjektov, ktoré boli pri príprave tohto materiálu, bolo zahltené takým veľkým množstvom zásadných pripomienok, že nehovorím, že nasilu, ale proste je to fakt na hrane toho, čo ministerstvo, ministerstvo spravodlivosti nie je veľké, čo ministerstvo spravodlivosti vie zvládnuť.
A najhoršie na celom je, že máme tu skupinu na jednej strane, ktorej ide o to, aby sme čo najviac vecí sprístupnili, otvorili, dali na web, na druhej strane máme tu skupinu fyzických a právnických osôb, ktoré majú opačný názor, že, dobre, niektoré veci, ktoré sú tam nóvum, k tomu vyjadrili, že okej, v poriadku, otvorme to, zverejňujme aj tieto informácie, ale napríklad majú problém so šikanóznym uplatnením práva na informácie a že aby sme toto riešili. Tie návrhy sú odtiaľ – potiaľ. Takže venujeme tomuto materiálu zásadnú pozornosť, ale hovorím, že toto nás tak zahltilo, tie medzirezortné pripomienkové konania, tie informácie k tomu, že proste nie je to možné hneď uzavrieť.