Videokanál poslanca

Ďakujem, pán predsedajúci. Tak, kolegovia, som tu opäť. Nebudem vás chcieť nejako trápiť, ale táto téma je naozaj taká srdcová záležitosť pre mňa aj z hľadiska toho, čo som hovoril v tom, v tej, v tom prvom vystúpení. A chcel by som o tom možno trošku rozšíriť ten obzor. Je toto prvé čítanie, takže nebudem hovoriť veľa o detailoch, lebo verím, že... Respektíve poviem to ináč, pri niektorých zákonoch opozície nemám tu nádej, že by prešli do druhého čítania. Aj vďaka tomu, v akom štádiu momentálne opozícia a koalícia je, ale pri tomto nejakým spôsobom tú nádej mám. A poviem vám aj prečo.
Keď kolegyňa Verešová vystúpila s týmto návrhom a kolega Vašečka na ňu reagoval, tak, myslím, že to bol kolega Vašečka alebo pán Budaj, nie som si istý, tak hovoril, že... (reakcia z pléna), áno, pán Budaj to bol, že vlastne toto neni len politická agenda. To nie je o tom, že by sme tu chceli nejaké politické myšlienky sem prinášať, ale je to naozaj, ja by som tento návrh zákona úplne s čistým svedomím podľa toho, ako, ako pôsobí na mňa, nazval taký tzv. empatický zákon. Alebo dokonca by som ho prirovnal k takému barometru záujmu. A záujmu o čo?
A tu je práve to veľmi dôležité, si povedať, že kto je predmetom tohto zákona. Pretože mnohokrát nás môže napadnúť, áno, rodiny, ktoré, v ktorých sa teda rodičia už nevedia zhodnúť a ich cesty sa rozchádzajú. To nevie garantovať nikto, že sa mu také niečo nestane, takže treba mať pred tým veľký rešpekt. Aj z tohto dôvodu si myslím, že to vôbec nie je marginálny zákon. Ale nie toto je ten skutočný dôvod, prečo si myslím, že to nie je marginálny zákon. Ale dôvod, prečo si myslím, že toto nie je marginálny zákon, lebo má najväčší vplyv na dieťa, práve na dieťa, ktoré, kde sa hovorí, že obeťou toho vzťahu alebo proste je odkázané, áno, však, samozrejme, je odkázané na svojich rodičov. A my presne, ako aj kolega Vašečka hovoril, je to veľmi subjektívne, pretože mnohokrát otec povie, no ale ja nezarobím na to, aby som mohol dať výživné. Matka zase na druhej strane hovorí, že ale ja potrebujem tie peniaze. Muž na to mnohokrát argumentuje, ale ty ich použiješ na niečo úplne iné a ja ešte aj tak musím deťom kupovať veci a podobne. Tých argumentov by bolo mnoho a myslím si, že to neni to kľúčové, podľa čoho by sme sa mali orientovať a byť arbitrom v týchto konfliktoch.
Ale naozaj tu kolegyňa Verešová povedala, že takým bazálnym cieľom je práve tá chudoba, ten rozmer chudoby, čo je veľmi dobré a dôležité, ale myslím si, že my opäť nemôžeme pozerať len tak minimalisticky, pretože my, deti sú naša budúcnosť, či chceme, alebo nechceme. A to, ako vyrastú, ovplyvní do veľkej miery, ako sa budú v dospelosti správať. A to, ako sa budú v dospelosti správať, už nás musí dosť zaujímať, pretože keď sa niektoré deti stanú dospelákmi a ich správanie je nezvládnuteľné, tak potom s tým musíme jednať. A je to záťaž pre štát.
A z hľadiska tohto, tej zodpovednosti opäť výhľadovo tento rozmer tu musíme mať a musíme nad ním uvažovať. A preto si myslím, že to najdôležitejšie, čo pri tomto zákone musíme mať na pamäti, opäť zopakujem, kto je predmetom tohto zákona. Je to otec, je to matka alebo je to dieťa? A myslím si, že je to práve dieťa, ktoré si nevybralo to, a povedzte mi úprimne, koľko detí môže za to, že sa ich rodičia rozídu. Žiadne. Aj keby sme povedali, že je to nespratník, ktorý sa proste nedá zvládnuť, a ako sa hovorí, koho gény má, sa hľadá koľkokrát pri takýchto, odľahčene hovorím, konfliktoch a dalo by sa to ešte aj ináč povedať. Ale v skutočnosti vieme, že dieťa, to nie je jeho problém. Ale kto v skutočnosti na to najviac dopláca? A teraz nemyslím len okamžite. Nielen okamžite tým, že nemôže sa stretávať tak často s matkou aj s otcom, alebo podobne, ale z dlhodobého hľadiska. A naozaj je to umenie a vyslovene chcem oceniť rodičov, ktorí aj napriek takémuto rozchodu veľmi zodpovedne, a myslím, že veľmi dobre vychovávajú deti, a je to, je to krása vidieť, čo človek všetko dokáže. A vôbec nechcem takýchto ľudí odsudzovať, práve naopak, lebo je to, je to omnoho náročnejšie, si myslím, vychovávať deti, keď sú rodičia rozídení. Ale v konečnom dôsledku to má najväčší dopad na dieťa.
A dieťa, my sme boli deti, a opäť to opakujem a chcem to dať ako naozaj takého chrobáka do hlavy, aby sme toto niekde mali na pozadí a rozmýšľali nad tým, že jedného dňa nám tie deti budú vládnuť. A bude tu za chvíľočku zákon o opatere nielen detí, ale aj starších. A nevieme, ako budeme v starobe na tom, nevieme, kto sa o nás bude starať. Ale tie deti možno budú rozhodovať práve o zákone, ktorý bude mať na nás konkrétny dopad. Je to veľmi odľahčené. Ale čo tým chcem povedať?
Naozaj chcem zdôrazniť, že pri týchto zákonoch a práve pri tomto zákone hovoríme opäť nie o instantnom riešení, hoci to bude mať okamžitý dopad, a myslím, že omnoho citeľnejší ako možno akékoľvek strategickejšie návrhy. Ale zároveň tu ideme práve si odmerať aj vlastnú empatiu voči tomu, ako nazeráme na deti, ako nazeráme na ľudí, ktorí sa v týchto situáciách ocitajú, a tých, ktorí sú najviac týmito situáciami dotknutí, a to sú deti.
Takže ja som chcel tento apel tu pred vás predniesť, aby ste práve cez optiku, cez túto optiku na to pozerali alebo zvážili, či vám stojí za to pozerať cez túto optiku na tento zákon, pretože ono sa veľmi ľahko súdi zo svojho pohľadu tá situácia. A myslím si, že práve tu je výzva na akéhokoľvek človeka, vedieť sa vžiť do role ľudí, ktorí sa v nich nachádzajú, a vedieť im prísť pomôcť na ich úroveň. A toto ten zákon robí. Toto je skúseností, roky skúseností aj kolegyne Verešovej, ktorá sa medzi týmito ľuďmi pohybuje a ktorá napriek tomu, že takú vlastnú skúsenosť nemá, tak tej skúsenosti rozumie, vie, koľko ľudí v takejto situácii sa nachádza, a vie aj vidieť ten dopad, aký tento zákon môže reálne mať na budúcnosť aj súčasnosť našej krajiny.
To je všetko, ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, ja už len doplním, chcel by som, teda jak som tu vyzvedával, tak obzvlášť otvoriť možno aj tú otázku tej, toho liberalizmu, ak to tak poviem, že máme tu naozaj liberálnych kolegov, a nemyslím tým len kolegov zo strany Sloboda a Solidarita, ale môžu byť aj v širšom spektre. A myslím si, že toto je oblasť, kde sa možno práve rozchádzame, pretože rodina je ako keby spájaná s takým tým konzervatívnym myslením, ale nemyslím si, že to tak nevyhnutne musí byť, a určite by som rád počul, keby vystúpili aj kolegovia s liberálnejším zmýšľaním - a my tu budeme riešiť ďalšie zákony - a na túto tému s nami diskutovali aj tak verejnejšie, pretože myslím si, že práve niekde tak na pozadí tá diskusia medzi liberálmi a konzervatívcami na túto tému prebieha, myslím si, že niekedy aj tak tendenčne, poviem to, a je to škoda. A práve my tu môžeme do toho vniesť naozaj také rôzne zdravé pohľady.
Takže to len pre kolegov, že budeme tu mať ešte ďalšie dva zákony, ktoré sa týkajú rodinných otázok, a myslím si, že sa to dá v tej rozprave s tým spojiť, takže budem rád, keď vystúpia aj liberálnejšie ladení ľudia k tejto téme, aby sme mohli počuť, ako sa oni na to pozerajú.
Ďakujem.

Pán predsedajúci, ďakujem. Kolegyne, kolegovia, ja trošku tiež naviažem vlastne na svoju faktickú poznámku. A čiže ako som hovoril aj tam, myslím si, že naozaj téma rodiny je veľmi dôležitá, pán, vlastne kolega Vašečka dal do takého protikladu práve taký ten individuálny luxus, ja by som ho dal do takého kontrastu práve s tým kolektívnym luxusom, pretože myslím si, že práve ten individuálny luxus – a za chvíľočku to viacej vysvetlím, čo tým myslím – je taká potreba momentálna alebo ani nie potreba, alebo skôr túžba a práve ten kolektívny luxus je otázka budúcnosti.
Myslím si, že my ako zákonodarci, ľudia v parlamente, je dôležité, aby sme na túto tému hovorili a ukazovali, že aj ako tomu my rozumieme, preto som aj vyzval k takej diskusii, aby aj ľudia mohli vidieť, že či majú oporu v zákonodarcoch alebo aj vo vláde v tom, že môžu do budúcna plánovať svoju rodinu. Pretože dieťa, keď chcete plánovať rodinu, tak to nie je na pár rokov, je to už na celý život, môžme povedať, ak už sa vám dieťa narodí, tak ak k tomu pristupujete zodpovedne, a verím, že ten ľudský pud k..., lásky k dieťaťu v nás v každom je, tak to chceme s tým dieťaťom myslieť vážne. A práve preto je veľmi dôležité, ako sa vyvíja politická situácia, a hlavne čím sa aké prísľuby alebo aké nádeje, keď tak poviem, komunikuje, či už vládna garnitúra, alebo vôbec aj zákonodarný zbor. A myslím si, že dnes práve ľudia tým, že nemajú tým, že sa na túto tému až tak nediskutuje a nemajú nejakú oporu a istotu, tak pozerajú na to tak krátkozrako a instantne a naozaj dávajú mnohokrát prednosť takému individuálnemu luxusu, to znamená, že dnes si dieťa dovoliť nemôžem, resp. ak by som si dieťa mohol dovoliť, nemôžem si dovoliť v tých bohatších kútoch Slovenska možno toľko dovolenky alebo takú dovolenku v tých chudobnejších, nemôžem si dovoliť možno lepšie auto alebo lepšie bývanie a naozaj táto rovina ide cez kalkul.
Čo je veľmi dôležité povedať, je, vidíme, ako sa to deje na západnej civilizácii alebo v západnom svete, mnohokrát sa spoliehajú tieto národy práve na príliv pracovnej sily z chudobnejších regiónov sveta. A otázka je, že čo to robí u nás, či toto je filozofia, ktorou sa chceme uberať aj my. Ale myslím si, že tu je dôležité, aby sme sa zamysleli aj nad takým historickým kontextom Slovenska, pretože my sme trošku v inej pozícii. Keď sa pozrieme na históriu našej krajiny, tak vidíme, že tu aj keď prichádzali, a by som povedal, iné národy na naše územie, tak to vždy dopadlo tak, že sme my na to doplatili, a myslím si, že toto je historicky dosť silno zakorenené v našich ľuďoch, a preto ak chceme hovoriť o pracovnej sile z chudobnejších regiónov, nech, nech sú akokoľvek chudobní, ak chceme hovoriť o imigrácii ako riešení vlastne budúceho nedostatku pracovnej sily a generovania ekonomického rastu, tak musíme byť citliví na to, čo to v našich ľuďoch vyvoláva, a myslím si, že celkom legitímne.
Takže nemôžme sa len uspokojiť možno s riešením alebo s tým, že tak ako to práve v tých západných kultúrach si na to už zvykli a robili to aj posledných 20-40 rokov, že privádzali alebo púšťali do svojich národov väčšie počty, mali otvorené brány práve pre imigráciu, aby takto kompenzovali nedostatok pracovnej sily, tak na Slovensku jednak tomu tak nebolo, je to nová vec a vieme, že ľudia všeobecne sú na zmenu veľmi citliví, a už o to viacej v našej krajine, pretože práve niekde v podvedomí historicky, ktokoľvek prišiel do našej krajiny, väčšinou ju okupoval. A tento prirodzený strach tu niekde stále je, a pokiaľ o ňom nebudeme hovoriť a nebudeme aj hovoriť o tom, sami si môžme zaspomínať na migračnú krízu, a pred voľbami ako to bolo používané aj na politický boj a ako bolo aj hovorené, že to vyvoláva v ľuďoch strach, a bolo to legitímne a naozaj to v ľuďoch strach vyvolávalo a bolo to práve preto, lebo sa nepovedalo "B" k tomu, povedalo sa, áno, je tu riziko, budú sem prichádzať migranti, ale "B" nebolo dostatočné, ako s nimi budeme jednať, preto tu máme aj, aj myslím, že niekedy, keď sa ťukne na túto tému, takú, by som povedal, vyostrenú diskusiu a toto je veľmi dôležitá rovina, ktorá by tu tiež mala byť zodpovedaná a ktorej by sme sa mali venovať, pretože naše rodiny a vôbec, myslím si, že ľudia na Slovensku sú ešte stále rodinne založení a rodinne aj takým štýlom, že sa chceme o tie deti dobre postarať a chceme, aby žili v bezpečnom prostredí, a chceme, to bezpečné prostredie považujeme v prvom rade, keď to zoberiem tak plošne, že teraz nemyslím mestá, lebo tých máme na Slovensku podstatne menej, bezpečné znamená, že deti sú vystavené určitým bezpečným rizikám, keď to tak nazvem, ktoré tu poznáme, a tým imigranti, žiaľ, pre nás nie sú, pretože sú pre nás veľká neznáma. A tí, ktorí nezakúsili život v zahraničí alebo majú s ním zlú skúsenosť, automaticky sa budú tomuto brániť.
A my nemôžme len tak plošne povedať, že viete čo, je nám jedno, čo si o tom myslíte, toto je jediná odpoveď, ktorá tu je, a my vám to zavedieme. Myslím si, že toto je nezodpovedné z hľadiska či už vlády, alebo aj parlamentu. Nie preto, že by to, že to možno bude smerovať, že to bude riešenie, ale z hľadiska tej komunikácie a prípravy aj verejnosti, ak by týmto smerom malo sa uberať. Ale tak ako povedal aj kolega Vašečka a vlastne ako o tom hovorili... aj Erika vo svojej jednej reči, myslím si, že z hľadiska dlhodobého stále potrebujeme pozerať na to, že chceme tú demografiu zvrátiť, nie naštartovať, myslím si, že je dobré, keď Slováci, slovenská tradícia, hrdosť, alebo ako by som to nazval, bude zotrvávať aj pre budúce generácie. A teraz nehovorím len o najbližších 20 rokov, kľudne môžme hovoriť najbližších 50, 70, 100, 120, lebo toto je veľká téma, a tým, že prišla nová doba, prišiel prevrat, tak sa naozaj veci pohli iným smerom a proste na toto sa nejakým spôsobom pozabudlo. 20 rokov vo vývoji národa neni až tak veľa, takže je proste čas teraz sa o tom začať baviť, aby sa výsledky časom dostavili. A my tu naozaj nehovoríme o výsledkoch, ktoré tu majú byť zjavné v roku 2020 a budeme nimi zachraňovať rozpočet, v žiadnom prípade, ale hovoríme tu o dlhodobom vývoji, ako môžme aj tú mladú generáciu ľudí povzbudiť, aby oni povzbudili ďalších a aby sa tu ten trend zvrátil.
Ide tu o to, že chceme naozaj poukazovať na to, že Slovensko nemá byť krajinou, ktorá podľa nejakých prognóz v roku 2070 už bude vymretá alebo bude tu úplne iná kultúra žiť a tak ďalej, čo viac-menej naháňa strach. Myslím si, že nemáme jednať zo strachu, máme jednať zo zodpovednosti a z múdrosti a práve preto je tento dialóg taký dôležitý. A práve aj tieto zákony, ktoré kolegyne prinášajú a za ktorými stojíme, viacerí poslanci z nášho klubu, svojou podporou, práve aj tým, čo hovorím, chceme vytvárať túto diskusiu na tému rodiny, chceme hovoriť o tom, že rodina je niečo, čo je veľmi dôležité, že rodina je to najlepšie miesto pre výchovu detí, pretože v konečnom dôsledku, či chceme, alebo nechceme, prirodzene, v rodine sa rodia deti, a myslím si, že nemôžme od tohto upustiť. Aj keď dneska vidíme v spoločnosti, že vznikajú aj iné cesty, ale nemôžme tým poprieť tú najzákladnejšiu, ktorá tu vždy bola, a k tomu my chceme práve hovoriť a vyzdvihovať túto rovinu a viesť tento, viesť tento dialóg.
Ja už len... (Povedané so smiechom.) Ešte k tej mnohopočetnosti, lebo myslím si, že toto je tiež dôležité. Ja tak subjektívne, trošku na pobavenie možno. Často som cestoval ako Bratislavčan na východ, je to veľmi nezvyčajné, väčšinou východniari cestujú do Bratislavy a bol som milo prekvapený, keď som zistil, že na východe je bežný štandard v tých menších obciach a dedinách, že tí rodičia napriek tomu, aj keď tie podmienky nie sú až také priaznivé, tie tri-štyri deti tam nejakým spôsobom majú, až si tam zo mňa robili srandu, keď som sa tešil ja z prvého dieťaťa, tak mi dokonca tak akože takým priateľským posmeškom hovorili, že to sa ani nechváľ, to keď budeš mať tretie, tak sa začneme na teba vôbec pozerať a dáme ti nejako za pravdu. Paradoxne v Bratislave, keď sme čakali tretie dieťa, tak moji susedia, známi mi hovorili, že mi musia kúpiť televízor, lebo zrejme niečo som nepochopil.
Tak to len na pobavenie trošku toho kontrastu medzi východom a západom a ja si naozaj myslím, že a bolo by fajn, keby sme do tejto diskusie vniesli možno aj to, tie odborné stanoviská psychologické a podobne a urobili z toho naozaj takú širšiu debatu, nemyslím počas tohto bodu alebo počas tejto schôdze, ale, ale možno počas tohto volebného obdobia, aby aj ľudia mohli počuť, lebo dneska, myslím si, že naozaj aj vďaka tomu, ako médiá sa snažia instantné správy prinášať, tak na také strategické alebo dlhodobé veci už neprenikajú k ľuďom a iba tí, ktorí chcú, tak sa zaujímajú aj možno o nejaké psychologického hľadiská toho, čo to robí s deťmi, keď vyrastajú medzi dvomi, tromi, štyrmi súrodencami verzus, keď niekto vyrastá sám, a sú to veľmi dôležité a obohacujúce informácie. A ja si myslím, že aj toto môže byť práve taká naša iniciatíva, že my budeme živiť práve tieto témy, budeme možno o nich hovoriť a ľudia môžu čo-to, čo-to z toho započuť a môžu sa nechať inšpirovať a môžu, keď tak poviem, prísť aj na iné myšlienky o poslancoch Národnej rady, o tých, ktorí sa snažia nastavovať určité trendy, nepozerajú možno len a nehovorím, že to nemá byť, áno, musíme myslieť aj z hľadiska toho politického na najbližšie voľby a podobne, ale myslím si, že to by nemala byť jediná agenda, že mali by sme hlavne myslieť na to, čo s touto krajinou chceme urobiť, a zasievať aj takéto, vysielať takéto signáli voči ľuďom a práve aj v oblasti rodiny.
Tak toto je len taký, taký úvodný príspevok z hľadiska prvého zákonu, ktorý prichádza. Myslím si, že daňový bonus je taký veľmi hmatateľný nástroj, ktorý, ktorému ľudia rozumejú, tak jako aj povedal kolega Lukáč, ale vlastne Erika to predniesla, pani Jurinová, v tej, tej úvodnej reči, je to niečo, čo ľudia vedia pocítiť, a týka sa to hlavne tých, ktorí teda zarábajú a majú príjem taký, že platia dane.
Pretože povedzme si na rovinu, ak máte príjem taký, že daň neplatíte, tak daňový bonus neviete využiť. Čiže je to svojim spôsobom trošku aj taký motivačný faktor pre tých nižšie zarábajúcich, že keď zarobím viac, tak zbohatnem nielen tým, že som zarobil viac, ale ešte aj štát mi k tomu pridá ten môj daňový bonus, čo, myslím si, že percentuálne nemám to teraz tu vypočítané, ale percentuálne neni malá skupina ľudí, ktorá by mohla byť týmto motivačne podporená, a dalo by sa tu hovoriť o mnohých rovinách, ktoré by sa na to dali pripnúť, aj ako motivačný faktor pre pracujúcu skupinu ľudí, takže preto si myslím, že tento, tento nástroj je veľmi dobrý a treba mu venovať pozornosť. A opäť ja sa snažím pozerať na veci s dlhodobého hľadiska, lebo myslím si, že to je to, čo tu na Slovensku chýba, že pozerať na reformy z hľadiska 4 rokov je limitované. Sú reformy, ktoré sa dajú, a sú reformy, proste ktoré sa za 4 roky nebudú dať, a ja chápem, že politicky je to nepopulárne, a naozaj nájsť odvahu na to, robiť niečo nepopulárne je, je veľmi ťažké, lebo nieže si tým nepoškodíte, ale respektíve na tom môžete stratiť politické body, ale myslím si, že, že sme, aj v tomto je naša zodpovednosť a sme povinní aj takto nejakým spôsobom prinášať aj takúto agendu, a preto aj z hľadiska rozpočtu, a myslím si, že to je aj výzva pre pána ministra financií nepozerať len na to, ako sa vždy zmestím do tých kritérií, áno, poďme sa zmestiť do tých kritérií, ale tie kritéria nemôžu byť naším pánom, ale majú byť naším sluhom, pretože aj tie kritéria vznikli preto, aby nás naučili nejakým spôsobom zdravo hospodáriť, ale keď my zabudneme na tento úmysel zdravého hospodárenia, a budeme snažiť len napĺňať nejaké kritériá, tak môžeme minúť ten cieľ, a preto si myslím, že je veľmi dôležité robiť pravidelne a naozaj robiť revíziu práve vo výdavkovej časti rozpočtu, aby sme hľadali výdavky, ktoré už neslúžia budúcim účelom. Sú výdavky, ktoré sú nevyhnutné pre bežný chod. Áno, sú a vždy budú a tie tam musia mať, ale my musíme počítať aj s výdavkami na dlhšie obdobie ako na 4 roky, ktoré by mali mať priestor v rozpočte, a práve tu je umenie ministrov financií, nech je to z akejkoľvek strany, alebo proste ide o šikovnosť ministra, ktorý dokáže v tom rozpočte nájsť aj na toto priestor, ktorý sa zároveň dokáže zmestiť do všetkých kritérií, ktoré máme spĺňať, a je to veľká výzva, preto je minister financií tak dôležitá a zodpovedná funkcia. A tak náročná.
Ale nesmieme teda poľaviť nad touto výzvou len preto, že no máme tu nejaké kritéria a musíme ich splniť, tak nebudeme, neni priestor nad tým, aby sme rozmýšľali strategicky. Myslím si, že to sme dlžní našim ľuďom, sme dlžní našej histórii nášho národa, sme to dlžní a zároveň aj našim deťom a budúcim generáciám, ako sa to tu často hovorí.
Ja vám ďakujem za pozornosť a odovzdávam slovo ďalšiemu bodu zrejme. (Povedané so smiechom.)

Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Vašečka, ja teda musím povedať, že som veľmi rád, že táto téma prichádza na pôdu parlamentu, pretože si myslím, že je dôležité viesť o tom takúto verejnú diskusiu. Aj práve tu v..., tu v Národnej rade my viacerí budeme v rozprave k tomu vystupovať a chcel by som teda poprosiť aj kolegov, či už z opozície, ale aj z koalície, chceli by sme naozaj počuť vaše pohľady na túto tému, lebo myslím si, že toto nie je téma taká instantná, by som povedal, ktorou chceme riešiť niečo okamžite, lebo to nie je ani možné, ale je to téma strategická a dlhodobá a myslím si, že je naozaj dôležité začať o tom rozprávať.
Takže my túto tému chceme sem práve do parlamentu priniesť, iniciovať ju, držať ju, a preto aj vás pozývam, aby ste aj v nasledujúcich zákonoch, či už počas tejto schôdze, alebo ďalších, k tomu vystúpili a prezentovali aj vaše stanoviská, aby sme naozaj mohli vidieť, kde sa aj tu v Národnej rade v pohľadoch na túto tému nachádzame.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán predseda, asi cítite, ako tu atmosféra stuhla a naozaj ťažko sa hľadajú slová. Vy ste predseda, od vás očakávame, že budete túto Národnú radu viesť a nie rozdeľovať. Toto vystúpenie v každom z nás zanechalo zmätok. My sa tu bavíme dva dni, tri dni o rokovacom poriadku. Áno, zápasíme argumentačne, bojujeme a chceme počuť, aj sme volali po tom, aby počuli, čo sú tie skutočné motívy. Ale ja teraz, možno naozaj tak naivne, amatérsky, nepoliticky, veď nám záleží na tom, aby táto Národná rada prinášala dobré veci pre tento národ. Veď tí ľudia naozaj k nám vzhliadajú. A tých výziev tu bolo dosť a je ťažké prijať výzvu pred veľkým publikom a je ťažké zareagovať na ňu, pretože dnes si ľudia myslia, alebo sme ako keby ľuďom nahovorili, že keď prijmete takúto výzvu, tak je to porážka, ale to nie je porážka. Práve to je ten skutok pokory, ktorý Slováci tak potrebujú vidieť. A ja vás tiež do toho povzbudzujem, aby ste urobili tento skutok. Tak ako povedali viacerí, áno, chyby robíme, ale náš národ už čaká na to, aby videli ľudí, ktorí sa vedia aj ospravedlniť, keď tú chybu urobia, vedia si to uvedomiť a vedia ju napraviť. Ako naozaj, takto chceme ísť ďalej? Veď vy ste, pán predseda, vy nám idete príkladom, vy nám prinášate tu nový rokovací poriadok. Ja vás prosím, zjednajte nápravu po tejto atmosfére, lebo zanechá to na nás veľkú stopu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán kolega, ja tiež teda vítam to, že sa tu dovolávate rozpravy, a tiež som vo svojom vystúpení na to nejakým spôsobom apeloval. A možno tak odľahčím, že keď som to tu počúval, alebo keď aj pozerám, vlastne jak tu funguje tá diskusia o rokovacom poriadku, kde my vystupujeme v rozprave a kolegovia z koalície vlastne reagujú faktickými poznámkami, a neni ich málo, tak ja by som možno navrhol, že by sme ten rokovací mohli posunúť tak, že by sme rozšírili vlastne koaličným poslancom faktickú poznámku na 10 minút, čo by vlastne im dalo dosť priestoru, nemuseli by sa ponáhľať a mohli by vlastne reagovať posediačky. Možno aj to im je také pohodlnejšie a nakoniec by tá diskusia tu prišla. Čiže možno toto by prinieslo viacej, že budete mať viacej priestoru v tých faktických. Lebo vy vlastne reagujete len tak krátko a my by sme chceli počuť aj možno také hlbšie vysvetlenie na, alebo by som povedal, odpovede na naše argumenty. Takže to len na také trošku odľahčenie.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja, pán kolega, ďakujem za to, čo si povedal. Chcem to len tak doplniť, lebo práve s pánom podpredsedom, keď sme boli na výbore, tak sme sa bavili práve o tejto centrálnej podateľni a pán podpredseda tam dal prísľub, že sa teda zaručí, že ďalšie centrálne podateľne už nebudú nejakým spôsobom vznikať, ale myslím, že tento pozmeňujúci návrh je aj o tom, aby aj tie, ktoré už sú, aby prešli vlastne do režimu centrálnej, čo si myslím, že je tiež nemalá úspora. Takže preto oceňujem, že si prišiel s týmto pozmeňujúcim návrhom a teda verím, že pán podpredseda sa k tomu vyjadrí a nejak dúfam, že pozitívne. Ďakujem.

Ďakujem a ospravedlňujem sa, ak som tu niekoho včera vyčerpal, nebol to určite môj úmysel a rokovania tu zvyknú byť náročné.
Ja by som možno len chcel, pán Kvorka, na vás reagovať a povedať, že ja tomu rozumiem, že naozaj slová nie vždy dokážu presvedčiť človeka o úmysle a že je veľmi dôležité k tomu doložiť skutky. Čiže ja to beriem ako takú výzvu, á, lebo je ťažké, je ľahšie niečo povedať a ťažšie sa toho držať, a to je tá výzva práve na ten proces a na ten čas a beriem to ako výzvu pre seba, aby aj moje skutky potvrdzovali moje slová a aby, lebo takto si môžeme navzájom získavať len svoju dôveru, takže ďakujem za túto výzvu. 
A budem rád, ak si tú výzvu osvojíme viacerí v tejto Národnej rade.
Vďaka.

Vážený pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne, ďakujem pekne, že tu zostávate do takýchto večerných hodín, aby ste si vypočuli, čo k tomu chcem povedať ja. Je tu taká komorná atmosféra. Ale myslím, že tá téma je naozaj dôležitá. A ja som možno skúsil tiež tak, ako aj jeden z pánov navrhovateľov, pán Bernaťák, by som sa odrazil tým, že aj ja som tu nováčik. A je tu asi historicky prvýkrát najviac poslancov, myslím, že 77 nových poslancov v Národnej rade, a teda aj pán kolega Číž, zdravím pán Bernaťák, pán Číž na to poukazuje, že my nováčikovia teda sa musíme veľa učiť. A je to pravda, akože musím povedať, že som prišiel ako človek, môžem to nazvať, z ulice, ten, ktorý pozeral do Národnej rady, a pravdupovediac, asi to viete, ktorí ste tu dlhšie, že záujem ľudí o sledovanie Národnej rady neni až taký vysoký a skôr by som povedal, že v poslednej dobe môžme zaznamenať, sme zaznamenali taký väčší záujem.
A Národná rada je výkladná skriňa, aspoň by mala byť, nie? Pán predseda Národnej rady Danko ju dokonca nazýva chrámom, ale keď sa na to tak pozrieme a počúvame aj ľudí, ktorí nás volia, alebo chodíte medzi ľudí, tak v médiách to vidíme, plné sú médiá toho, že hovoria, že na to sa nedá pozerať. Čiže sme taká dosť špinavá výkladná skriňa. A ja ako nováčik a viacerí nováčikovia sa tu na to tak odvolávame, že naozaj tá atmosféra je tu náročná, že je tu divoká. Zase tí skúsenejší hovoria, že to už je tu, že to si musíme zvyknúť, že to tak proste býva, niekedy je to náročnejšie, niekedy menej.
Ja vám chcem povedať zo svojho pohľadu, čo ma tu tak najviac zaujalo a neni to pozitívne. Národná rada je jednak kontrolný orgán, ale je to aj orgán, kde sa preberajú zákony. Zákony prináša vláda, zákony prináša opozícia. Čo tu ja badám aj na tejto schôdzi. Toto je rozprava, ale s kým sa tu rozprávame? Nemáte vy pocit, pretože ja ho tu mám, že, dobre, ja som veľmi vďačný, že dneska ma počúvate a vidím vo vašich pohľadoch, že ma počúvate, ale myslím si, že keď niektorí tu rozprávajú alebo keď som tu ja predtým rozprával, tak ja som tu necítil záujem o to, že čo tu idete povedať. Skôr sa tu deje taká atmosféra, že čakáme, čo povieš, aby sme ťa mohli rozniesť v kopytách, lebo tu je, by som povedal, ideme ukázať moc. Kto má moc... (Reakcia z pléna.) Na mňa, či? Aha. (Zasmiatie sa rečníka.) Ďakujem, pán Gál.
Ja len ako chcem vyjadriť svoju skúsenosť. Takže aspoň takto to, takto to tu ja vnímam a zatiaľ pociťujem tú diskusiu, tú rozpravu. A naozaj sa tu chceme vecne baviť, ale povedzme si aj k rokovaciemu návrhu. Koľko z koaličných poslancov vystúpilo do rozpravy? Bavíme sa tu o rokovacom návrhu. My chceme diskutovať. Ale ako máme diskutovať, keď vy do rozpravy nevystúpite? A tým, že nevystúpite, čo nám tým komunikujete? Povedzte si, čo chcete, my si aj tak odhlasujeme, čo chceme. Načo sme potom tu? Ja sa pýtam, načo nás je tu potom, ak - teraz neberte to, prosím, populisticky -, ale načo nás je tu 150, keď aj tak príde na hlasovanie, veď tu by stačilo, aby každý predseda klubu mal jedno tlačítko nabité toľkým počtom poslancov v koalícii, koľko má poslancov, a zahlasuje. Strácate tu, ako vyslovene tu mrháme vaším časom. (Ruch v sále.)
Kde je tá rozprava, kde je tá konštruktívna debata? A toto sú, toto je prvé čítanie. Čiže máme sa baviť o návrhu zákona, o ich myšlienke, o tom, čo prinášajú. Druhé čítanie, teda jak som to správne pochopil a opravte ma, som stále nováčik, tak možno nie, ale už sa bavíme o technických riešeniach. Ale my, tu neprebieha debata, my niečo povieme a vy nás prevalcujete faktickými poznámkami, alebo teda naložíte nám a podobne.
Ja, jediný, kto dnes vystúpil, bol pán Gál ako navrhovateľ a oceňujem to, ďakujem, som rád, že ste vystúpil. A bol by som rád, keby to bolo aj tak na striedačku, že tak poďme tu rozvinúť teda tú debatu, pretože ono, ten rokovací poriadok, to je taká Pandorina skrinka, ktorá tu bola otvorená.
A ja napríklad tu postrádam momentálne pána Danka, pretože ja to vnímam tak, že tá iniciatíva ani tak nevyšla od vás ako od navrhovateľov, ktorí hoci ste tam napísaní, ale primárne, ako to bolo komunikované, pán Danko cítil tú potrebu. Aspoň tak s tým aj prvý prišiel a tak to bolo prezentované a tak som to aj od neho pochopil, že on ako predseda Národnej rady, proste sa mu nepáči, ako to tu funguje, a chce túto Národnú radu proste priviesť do väčšieho poriadku, do nejakej usporiadanosti, do nejakej slušnosti a podobne. Ale keď tu o tom rozprávame, tu nie je. A ja pochybujem, ako však taký vyťažený muž, že si pozrie večer na internete alebo niekde zo záznamu. Veď to si nemôžte vy dovoliť, nemáme toľko času, aby si teraz niekto dňovú rozpravu vypočul.
A toto sú vystúpenia opozičných poslancov. Ale však aj my tu niečo znamenáme, my tu chceme niečo k tomu povedať. My si nepripravujeme tie rozpravy preto, aby sme sa tu len nejak vyrozprávali. Ja si to nepripravujem tu pre médiá, ktoré tu ani teraz nie sú. Ja si to pripravujem pre vás, lebo vy ste moji kolegovia, prišiel som do Národnej rady s vami spolupracovať na tom, aby sme schvaľovali a hovorili o zákonoch, ktoré sú dobré pre túto krajinu. Ale tu má človek pocit, že vláda vie, čo je dobré, opozícia tu len frfle, čo nám tu vy do toho budete rozprávať, aj tak tu len nás napádate a my si to aj tak schválime, vy sa tu vyrozprávajte.
Tak potom naozaj, tak potom urobme ten rokovací poriadok, tak zmeňme, že každý predseda klubu tu bude mať nabité tlačítko počtom poslancov, vy tu nemusíte sedieť, strácať čas počúvaním, my si tu niečo vyrozprávame, zrušme vysielanie, však dajme iba možno tie najlepšie hajlajty, to si tu novinári zoberú, nemusí to vôbec bežať na internete a tým pádom to máme vyriešené. Však vláda tu aj tak všetko čo si navrhne, to si schválili. Tak to máme momentálne zariadené.
A ja to, ako teraz neberte ma zle, ja sa do vás neobúvam, ja vám nevyčítam, ja len konštatujem súčasný stav, ako vidím ja, že to funguje. Pán Bernaťák, aj vy ste hovorili tú svoju skúsenosť a ja pridávam tú svoju skúsenosť. A možno si poviete, ty naivka, že čo to tu rozprávaš, však jasné, že to tak funguje, len sa tu proste o tom nehovorí. Však to tak už funguje roky, od začiatku. Možno už, ešte aj v minulom režime to tak fungovalo, tam sa to viacej kamuflovalo.
Ale ja som bol volič, ja som bol občan a ja som očakával, že to tu tak nebude. Áno, a nechcem sa zmieriť s tým, že to tak má byť. Ja sa nechcem zmieriť s tým, že v našej republike je všetko dopredu dohodnuté, že je to tu jedno veľké divadlo. Chcete sa vy? Áno, dneska sme tu v tej pozícii poslancov, máme nejaké, povedzme sme jeden zo 150 ľudí národa, ktorý o tom rozhoduje, vy ste vo vláde, si poviete, čo, ja už tam tých ľudí na východe, na západe, kdekoľvek tých obyčajných ľudí v regiónoch. Vieme sa vžiť? Tí ľudia naozaj očakávajú, že tento zákonodarný zbor niečo urobí s touto krajinou. A my sa tu obúvame niekedy, obúvame sa tu do ministrov, ale nie preto, že si tu chceme robiť politickú kampaň, ale chceme dosiahnuť proste posun.
A teraz by som chcel naraziť na úmysel celého tohto návrhu alebo zmeny. Poďme sa pobaviť o úmysle, pretože to je veľmi dôležité, prečo - a pán poslanec Vašečka o tom hovoril, viacerí o tom hovorili a ja chcem len takú otázku aj vo vás: O čo tu naozaj ide? Prečo to chceme? Viete, máte deti, ste otcovia, matky, v škole to poznáme tiež. Máme jedného-dvoch nejakých teraz akože, jak vy to nazývate, vyvrheli opozície alebo akokoľvek. Pán Danko povie na tlačovke, že, no, povedali mi na grémiu opoziční zástupcovia, že aj oni s tým nesúhlasia, ako sa tu vystupuje. Ale pán Danko nepovie, tak proti komu to tu robíme? Tak pomenujte. Tak proti komu je zmena tohto rokovacieho poriadku? Sú tu nejakí konkrétni dvaja, traja, štyria, ôsmi, pätnásti ľudia? Tak poďme jednať s nimi. Ale nie teraz vytvárajme pravidlá pre všetkých, keď väčšina ľudí, jako povedal aj pán Vašečka, neprekračuje tú mieru. Tak pomenujme problém a poďme sa mu venovať a nemusíme na to meniť pravidlá.
Veď doma zavediete pravidlá, keď máte viac detí, kvôli jednému dieťaťu, ktoré robí neporiadok, tak zavediete pravidlá na všetky? Azda si neporozprávate s tým jedným a nezistíte, čo je príčina? Veď tu je naozaj, poďme riešiť skutočnú príčinu aj možno toho správania tu v Národnej rade. Nemôže to byť náhodou, a ja to kladiem ako otázku, nemôže to byť náhodou zúfalosť toho, že tu nevieme vám odkomunikovať, že tu je stena, že tu je hrach, ktorý hádžeme na stenu, ktorý tu nikto nepočúva, a keď ho aj vypočuje, tak ho zmetie zo stola a povie si, my sa tu s vami baviť nebudeme.
Mne tu, kolegovia, chýba empatia. Empatia medzi nami navzájom. Áno, však buďme k sebe tvrdí, pomenujme veci, nemusíme teraz sa tu hladkať po chrbátoch, ale počúvajme sa so záujmom.
Aj to, že tu dneska pán predseda parlamentu nie je, tiež komunikuje nejaký záujem, resp. nezáujem. Zaujíma pána predsedu Národnej rady, nášho predsedu, on nás vedie, sám povedal, ja tu chcem urobiť poriadok a cítim sa zodpovedný za vás všetkých a idem tu nastaviť pravidlá, aby táto Národná rada bola naozaj výkladnou skriňou. Idem umyť tie okná, ktoré sú tak špinavé, že ľudia sa do nej nechcú pozerať. Ja ich idem umyť. Takto to ja vidím.
A teraz, dobre, my poslanci sme tu, my sme zodpovední za tú špinu na tých oknách a chceme sa k tomu vyjadriť. Pán predseda, tá špina je tu pre toto a pre toto. Ale komu sa máme vyjadriť? Pán predseda, vy ste náš predseda, komu sa máme vyjadriť, kde ste, pán predseda?
Pán Číž, budete to vy tlmočiť? Budete to vy tlmočiť, celé to pretlmočíte?
Ďakujem, ďakujem, pán Bernaťák, vážim si to. Vážim si ľudskosť, ktorá tu u niektorých poslancov je, a prajem si, aby tu bola tá ľudskosť omnoho viac.
Chcel by som teraz povedať možno taký jeden princíp. Pán predseda je vedúci, alebo predseda teda tejto Národnej rady a z pozície predsedu chce nás niekam ukočírovať. A je to jeho zodpovednosť, je to jeho úloha, správne, kvitujem to. Ale poďme si povedať také pravidlá, a to nie sú moje pravidlá, to sú veľkých skúsených ľudí, ktorí v tej oblasti vodcovstva o tom hovoria, ktorí hovoria, ako sa to dá. My sme na Slovensku zvyknutí proste bič, represia. Ale vyspelé kultúry hovoria o tom, ako viesť ľudí, ako ich priviesť do konečného želaného stavu.
Pán Danko má funkciu predsedu. Je tu nový, my sme tu noví a práve títo skúsení ľudia hovoria, že vedenie na základe funkcie, a ja mám rešpekt k funkcii pána predsedu, ja pána Danka nepoznám, k nemu zatiaľ nemám mať nejaký rešpekt alebo disrešpekt, nemám s ním takú osobnú skúsenosť, ale k funkcii predsedu Národnej rady mám veľký rešpekt. Ale už len psychológia hovorí, že takýto rešpekt ľudia dokážu mať tak pol roka. Ak akýkoľvek predseda, CEO, líder, čokoľvek to nazveme, vo vedúcej funkcii po polroku neprehupne do druhej úrovne vodcovstva, tak začne strácať svoj vplyv. Polrok sa nám pomaly chýli ku koncu a ten druhý level, tá druhá úroveň sú vzťahy. To sú vzťahy. A každý, kto chce viesť svojich ľudí, a teraz nemyslím svojich v zmysle nás človek, ale ľudí, za ktorých zodpovedá, ktorých vedie, ako tu je pán predseda nad nami ustanovený, tak, a sme si ho zvolili a tie voľby ukázali, ako sme si ho zvolili, tak má polroka na to, aby tu začal budovať vzťahy, pretože práve vzťahy je ten druhý level.
Ale ani ten netrvá večne, pretože ľudia, a na Slovensku obzvlášť, ak máte vzťahy s niekým, tak po roku, dvoch si ľudia povedia, á, ty si kamarát, vieš čo, ty mi to prepáčiš. Čiže tam to nesmie skončiť. A múdri ľudia, ktorí sa tomu venujú a ktorí v tom majú skúsenosti, hovoria, toto je druhý level z piatich.
Tretí, tretí level je, že za tým človekom sú vidieť výsledky. Tí ľudia vzhliadajú a nasledujú predsedu preto, lebo vidia výsledky jeho práce. Zo začiatku sú to slová a nemajú nič viac, ale čas vždycky ukáže, či k slovám prichádzajú aj skutky. A keď neprichádzajú, tak aj vy stratíte dôveru vo svojich známych, blízkych, obchodných partneroch, kohokoľvek, keď ten človek vám niečo sľubuje, a nerobí skutky, tak proste si o ňom urobíte záver. A nebudete ho brať ako dôveryhodného partnera. A ja nevidím tu zatiaľ ten druhý level. Dobre, pán Danko tu je krátko a mal by sa prehnúť do tej roviny vzťahov. A ja tu nevidím, že by sa tu nejaké vzťahy budovali.
A ja tomu rozumiem. Rozumiem tej genéze, ako hovorí aj pán Číž, pamätá si, vy ste od ´91., ´92. roku, čiže vy si to pamätáte. A vďaka za vaše skúsenosti, pán Číž. Ja si to vážim, že tu je pamätník, človek, ktorý si naozaj môže povedať, tak viete čo, ja vám to, ja som barometer toho. A vy ste barometer toho, čo sa tu v Národnej rade dialo. A vďaka za to. Vďaka za to. A môžte to povedať. Ale pán Danko je tu krátko, ale... Trošku som sa stratil. Ale dobre, idem, myslím, že myšlienku ste pochopili. (Zasmiatie sa rečníka.) Chcem ísť ďalej.
Čiže to sú tie princípy vodcovstva, ktoré tu chýbajú. Ktoré tu chýbajú, ktoré tu absentujú, á, viem, kde som, už som sa našiel.
V tej genéze, ktorá tu je, sa vzťahy vyhrocovali. A naozaj príchodom, poviete si, Obyčajných ľudí, OĽANO, ako nám hovoríte, to sú tí grázli, ktorí sem zaviedli to grázlovstvo a odvtedy tu je zle, sa tu osočujeme, nadávame si a podobne. No ale tí grázli, prečo ich, tých grázlov, tí ľudia zvolili? Pretože hovorili niečo, čo tí ľudia sa s tým stotožňovali. Veď keby ľudia sa nestotožňovali s tým, čo tí grázli hovorili, no tak by tu dneska nesedeli. V 2012 8,8, dnes 2016 11 %? Veď my reprezentujeme, my sme pred voľbami nehovorili niečo iné. Tí ľudia sa prihlásili k tomu, čo sme hovorili. Čiže 11 % ľudí si myslí to, čo tu hovoríme.
A teraz vy hovoríte, vy grázli, vy desiatich, vás musíme ukočírovať. Čo vlastne hovoríte? Tým 11 % ľuďom hovoríte, prepáčte, takéto správanie nám do Národnej rady neposielajte. Neposielajte nám ho, lebo - a teraz naozaj nechcem byť populistický, nie sú tu médiá, ste tu len vy a chcem to hovoriť úprimne. Čo komunikujeme, aký záujem občanom našej republiky?
A fakt som vďačný, že hovorím teraz takto večer, že sa môžme roz..., že, no, rozprávať, bol by som rád, keby ste aj vy vystúpili, pán Číž, a povedali tak od srdca, úprimne. (Reakcia spravodajcu.)
A však to oni zajtra ráno povedia, ja som dneska musel čakať, však, tak ďakujem, pani Laššáková. Ja už tu, ja už tých päť minút, ja ešte asi aj ráno budem pokračovať, lebo, ale to už bude iná atmosféra. Neviem, no. Ďakujem vám, ale teda chcem pokračovať. Takže... (Reakcia z pléna.) Prosím? (Reakcia z pléna.) Bude prázdnejšia. No tak, ale tak vidím, predpokladám, že do siedmej to už so mnou vydržíte.
Čiže mne tu naozaj chýba tá diskusia, chýba mi tu tá rozprava a počuť vaše názory. Veď ja, naozaj ma zaujíma, že ako vy sa pozeráte na tie spoločenské problémy, o zákonoch, ktorých sa tu bavíme. Azda ste, azda fakt len vláda má čo k tomu povedať? Však tu je 81 koaličných poslancov, jedincov, ktorí majú talenty, dary, schopnosti, vedomosti, skúsenosti. Veď vy to máte obohatiť. Môžete aj nás obohatiť, však nám to vysvetlite! Ale keď na nás len narevete, no tak čo, aká je tu diskusia? Aká je tu argumentácia? Ako my máme zmeniť názor, keď tu len niekto na vás nereve?
Takže čo by som ešte teda? Skúsim to do tých päť minút dať, aby som prenechal ráno už čistý stôl.
Argumentuje sa tu porovnávanie s inými krajinami. Ale to sa teším, že mám toľko faktických. Lebo ja som tu postrehol pána Kaliňáka, tam vonku, a kolegovia mu hovorili, máš 28 faktických, to tu ešte nebolo, dal si rekord. Na to ešte nemám. Prosím, neodhlasujte sa. (Zasmiatie sa rečníka.)
Ale porovnávanie s inými krajinami. Pán predseda si dal tú námahu, urobil porovnanie a dneska Gábor, náš Grendel, vystúpil a ukázal, doplnil to porovnanie, že v iných krajinách aj sú tie vizuály, sú. Čiže keď chceme robiť porovnanie, tak nerobme selektívne. Ale ja si hovorím - a čo teraz? Musíme sa naozaj vo všetkom opičiť? Však sme lídrom v náraste výdavkov verejnej správy. Tak nemôžme byť aj lídrom v tom, že budeme mať neobmedzenú rozpravu? Ja si myslím, že nemusíme sa vždycky nechať, Slováci sú podľa mňa skvelý národ, sme malí v srdci Európy a veľa proroctiev alebo dôležitých takých posolstiev na adresu nášho národa bolo povedané. A myslím si, že sme zohrali kľúčovú rolu v histórii a ešte zohráme. Tak sa neudupávajme tým, že teraz musíme to robiť jak Nemci, jak, neviem, Briti alebo ktokoľvek. No, nemusíme. Urobme to tak, ako je to dobré, ako to chceme my, ako to vidíme. Ale pomenujme tu, čo je ten problém, a poďme riešiť problém a nie tu nejaké pravidlá paušálne navedieme.
Lebo - tak ako hovorí aj môj kolega Jofo Viskupič alebo ďalší - myslíte si, že to vyrieši ten problém? Naozaj si myslíte, že to vyrieši ten problém? Azda nepoznáme, aj tuto Soňa Gáborčáková by mohla porozprávať alebo Anka Verešová, ľudia, ktorí robia aj s takýmito skupinami alebo so skupinami ľudí, ktorí sú nepoučiteľní, že v čom je problém a ako tú nepoučiteľnosť zmeniť na poučiteľnosť?
Pán Číž, ale to sa dá, to sa dá. Ale nie tým, že zavedieme pravidlá, teraz budeme tu mlátiť a vyvedieme a spútame a zviažeme alebo čo ja viem čo. Ako ja neviem, no.
Aj dneska napríklad. Pozrite sa, kolegovia, bývalí členovia, prišli za mnou a pýtajú sa, že na koľko to máš? No lebo chceme sa prví prihlásiť do ústnej rozpravy. Ja som nováčik, ja neviem vám to povedať, no musíte tu počkať do siedmej, aby ste sa zahlásili. Tak potom zmeňme aj také, že sa môžu do ústnej rozpravy zahlásiť, áno, áno, však už to naskákalo, ja to tie tri minúty dám a už potom zajtra budú žiariť na monitore televíznych obrazoviek faktické poznámky. Ale čo chcem povedať je, že... (Reakcia spravodajcu.)
Ja, jasné. Pani Laššáková, ja som nový, ja chodím ráno. Ja som nový, ja ešte chodím ráno. Ja som tu z Bratislavy, takže ja určite prídem. Ale my ani nemáme zápchy na ten náš smer. Takže... (Zasmiatie sa rečníka.)
Ja myslím, tak potom zmeňme aj tú písomnú rozpravu, že však urobme si to tak, aby sme sa tu naozaj dobre mali. Ale aby sme sa tu rozprávali o tých problémoch. Však ľudia k nám naozaj vzhliadajú. No ku mne ešte nie a možno ani nikdy nebudú a ktovie, či tu budem. Ale ja mám úctu pred tými veteránmi, ktorí ste tu. A to hovorím úprimne.
Pán Jurzyca je pre mňa veľká kapacita ako človek vo finančnom sektore a podobne. Akože čo sa pozriem, si hovorím, ja som sa tu ocitol - a ja som to hovoril aj pri programovom vyhlásení vlády -, ako slepé kura k zrnu som sa k tomu dostal. A žasnem nad tým.
Takže akože úprimne k vám hovorím, pretože úprimne, ja tu nechcem na vás hrať nejaké divadlo, ja tu nechcem mať prejavy pre noviny a pre masy ľudí. Vy ste moji kolegovia a my to tu budeme musieť rozhodnúť a my sa z toho budeme zodpovedať. A ľudia si dneska hovoria: Viete, ako sa vy zodpovedáte? Vám je to všetko jedno. Aj vláde je to všetko, vy všetko tam, vláda si príde a, no to už je možno na inú debatu.
Takže ja som asi vyčerpal všetko alebo nechám si ešte niečo na ráno, keby ma ešte niečo napadlo? A nie, ešte ja sa môžem aj do ústnej prihlásiť. Takže, kolegovia, ja si veľmi vážim, že ste tu vydržali do siedmej, že ste na mňa hľadeli a snáď aj počúvali ma. A ja vás naozaj tak prosím a žiadam, ja osobne si myslím, že kde ľudia chcú, tak tie pravidlá sa nemusia nejako dohadovať, ony sa proste vytvoria. A úcta, úcta je viac ako pravidlá. A kto nemá úctu, môže mať akékoľvek pravidlá, pravidlá sa nebudú dodržiavať.
Ale nebuďme slepí na príčiny. Veď aj keď my na niečo napádame a kričíme, tak to nekričíme len tak pre nič, za nič, že nemáme čo robiť. Niečo tu naozaj vidíme. Tak poďme sa o tom konštruktívne baviť. Však sú tu grémiá a tak ďalej. Aj tam sa bavme vecne, ale nie mediálne. A to už ani neviem, či je to aj politicky. Ja si myslím, že to už ani nie je politicky, že to je naozaj len nejaké divadlo na ľudí, ktorí sú znechutení. Tí ľudia sú znechutení v našej republike. A prečo im to robíme? Ja myslím, že ste konštruktívni ľudia a že aj vy túžite po lepšom Slovensku pre našich ľudí, lebo aj vy ste boli niekedy obyčajní ľudia a dneska ste veľkí poslanci. Tak prosím, skúste, ale nie... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Hrnčiar, Andrej, podpredseda NR SR
Pán poslanec, devätnásť hodín.

Heger, Eduard, poslanec NR SR
Končím, končím, končím. Ja už len tak dobieham, to už tak do prístavu.
Takže ďakujem, pán predsedajúci. Ja si vždy tak na záver ešte pozriem, že či som niečo nezabudol. Ale aj keby som zabudol, tak je sedem hodín.
Ďakujem vám veľmi pekne. Pekný večer prajem. A pokračujme a prosím, vystúpte do rozpravy a povedzte niečo aj vy od srdca. Budem veľmi rád. Pekný večer. (Potlesk. Reakcia z pléna a smiech v sále.)

Ďakujem. Pán kolega, ďakujem, povedal si to veľmi dobre a chcel by som na to zareagovať, na tie dáta práve v Národnej rade, lebo s tým sme mali aj my veľký problém, a teda nielen s vysielaním, ale aj vôbec s internetom používaným v rokovacej sále alebo kdekoľvek v priestore. Ja sám som to viackrát reklamoval, takže som rád, že si to znovu vyzdvihol.
A zaujala ma tá informácia, jak si povedal, že máme na Slovensku najrýchlejší internet v Európe a, žiaľ, v Národnej rade to, Národná rada to neodzrkadľuje. A mi to pripomenulo takú paralelu, že naozaj v našom súkromnom sektore veľa vecí dobre funguje a práve v tej štátnej správe, v štátnom sektore je to úplne opačne a je to úplne nezmyselné, prečo práve náš štátny sektor musí byť tak pozadu, či už pripomenulo mi to napríklad zdravotníctvo, ktoré v súkromnom sektore funguje fantasticky, ale naše napríklad nemocnice sú stále v dezolátnom stave.