Ďakujem pekne. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, dovoľte aj mne zapojiť sa do tejto zlúčenej rozpravy o našej zahraničnej politike, o členstve Slovenska v Európskej únii a perspektívach do budúcnosti. Pokúsim sa stručne dotknúť všetkých týchto oblastí.
Naša zahraničná politika sa ocitla na dôležitom rázcestí a to je dané závažnými faktormi, či už domácej alebo európskej scény. Sme v období, keď sa po sérii kríz po prvýkrát Európska únia nerozširuje, ale opúšťa nás jeden člen našej európskej rodiny. A tu na Slovensku zatiaľ po dvoch desaťročiach zahraničnopolitického konsenzu a spoločných deklarácií ústavných činiteľov sme sa pomerne dynamicky prehupli do doby, kedy naprieč politickým spektrom sú spochybňované naše členstvo v Európskej únie a NATO, atakované naše spojenecké väzby a kolektívna bezpečnosť, pre ktorú sme sa dobrovoľne rozhodli, dostáva nálepky rovnocenné s inváziou vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968.
Rozpad konsenzu znamená, že zahraničnopolitické témy sa čoraz intenzívnejšie stávajú témou vnútropolitickej súťaže. To by samo osebe vôbec nemuselo byť na škodu veci, ale, bohužiaľ, nám éter ovládli extrémisti a populisti a v ich koktaile sa varíme ako tá povestná žaba. Aj štandardné s predtým pomerne fungujúcim kompasom si nechali vnútiť túto hru a zapojili sa do súťaže. Dnes už sa napríklad nájde len málo politikov, ktorí by mali tú odvahu pochváliť Európsku úniu bez toho, aby sa hneď ponáhľali za to dodať slovíčko "ale".
Nerozumiete mi zle. Prvá by som sa tešila, keby bol doma záujem o legitímne zahraničnopolitické témy a odbornú diskusiu na ne. Teraz pred voľbami do Európskeho parlamentu by sme sa napríklad mohli rozprávať o tom, či treba fiškálnu úniu, ako viac bojovať proti daňovým únikom, ako zlepšiť spoluprácu bezpečnostných zložiek naprieč Európskou úniou, či treba, v akej forme spoločnú európsku armádu alebo ako spolupracovať v obrane a mnohé ďalšie. Namiesto toho sme však dopustili, aby sa hlavnými zahraničnopolitickými témami sezóny stali Istanbulský a Marrákešsky dohovor. Tie nás síce nijakým spôsobom neohrozujú, skôr naopak, pretože sú súčasťou riešenia, a nie problému, ale stali sa užitočným nástrojom rozdúchavania vášní, podnecovania nenávisti, rozdeľovania, štiepenia spoločnosti a ľudí na dobrých a zlých. A na základe nezmyselných kritérií a hľadania nepriateľa, ktorý niekde tam vonku číha, a treba pred ním Slovensko ochrániť. Výsledok? Nepomohlo to nikomu, len tomu najkrajnejšiemu extrému, ktorý sa v týchto dňoch teší zo 14-percentnej podpory v prieskumoch. Blahoželám všetkým, aj z koalície, aj z opozície, ktorí sa do tejto hry zapojili.
Našťastie, majákom v tejto pomýlenej diskusii zostáva ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, ktoré dôsledne napĺňa programové vyhlásenie vlády a stráži pevné zahraničnopolitické ukotvenia Slovenska tam, kde patrí a tam, kde je to pre Slovensko aj najvýhodnejšie. Ešte lepšie by bolo, keby zahraničnopolitické priority stanovené vo vládnom programe napĺňala aj vláda samotná a predložila by na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky strategické dokumenty, ktoré už sama schválila a ktoré na jeseň minulého roku sľúbil aj pán premiér predložiť do konca roka.
No a, úplne ideálne by bolo, ak by všetci traja najvyšší ústavní činitelia sa držali aj činmi svojej deklarácie z jesene 2017. Je totiž v rozpore so základným hodnotovým smerovaním Slovenska, ak jeden z jeho najvyšších ústavných činiteľov máva ruským zbraniam, ktoré porušujú medzinárodné právo, okupujú územia Ukrajiny, Gruzínska, Moldavska. Je v rozpore s našimi životnými záujmami, ak v hlbokom úklone podávame ruku predstaviteľovi štátu, ktorého vojenské avantúry už stáli život tisíce ľudí u nášho východného suseda.
Aby som však nezabudla na tých najdôležitejších, nesmierne ma teší fakt, že napriek dezorientovanej diskusii o zahraničnej politike, v tom kľúčovom má drvivá väčšina našich občanov zatiaľ jasno, že vidia Slovensko aj naďalej, aj v budúcnosti v Európskej únii.
Nájdenie tohto strateného zahranično-politického konsenzu sa síce momentálne javí ako pomerne nereálne, ale to by nás nemalo demotivovať v tom, aby sme hľadali témy a výzvy, na ktoré by sa naša zahraničná politika mala ešte viac sústrediť v budúcnosti. Strategické sa mi z toho pohľadu javia dve oblasti a budem sa im venovať, pretože a napriek tomu, že ani jedna z nich nie je čisto a primárne zahraničnopolitickou témou, na obe však je veľmi dôležité nahliadať aj práve v zahraničnopolitickom kontexte. Sú to klimatické zmeny a hybridné hrozby.
Kým a my tu dohadujeme, či klimatická zmena vôbec nastáva, či je spôsobená človekom, naša planéta sa rúti do záhuby. A robíme chybu, pokiaľ na tento problém nahliadame ako na čisto environmentálny problém, pretože ak máme zle zarámcovaný problém, je veľmi ťažké nájsť adekvátne riešenie. A tento problém zďaleka nie je len environmentálny, ale je oveľa, oveľa širší. Zasahuje do všetkých oblastí života a boj proti klimatickej zmene alebo aspoň za jej zmiernenie, pretože úplne sa jej nezbavíme, si bude vyžadovať dramatické zmeny vo všetkých sektoroch hospodárstva, v zmýšľaní a životnom štýle jednotlivcov i spoločnosti.
A áno, je to dnes aj jeden z najväčších zahraničnopolitických problémov, a to v dvoch rovinách. V prvom rade klíma, ovzdušie ani emisie skleníkových plynov nepoznajú hranice. Nefunguje to tak, že keď ja budem menej znečisťovať, tak sa ma potom klimatická zmena menej dotkne. Takže hoci by sme sa aj my na Slovensku dohodli a dokázali by sme prejsť k nulovým emisiám skleníkových plynov, nemôžeme byť chránení pred negatívnymi dopadmi klimatických zmien. Preto je to problém, ktorý si vyžaduje spoločné, ani nie európske, ale skutočne globálne riešenie a zapojenie všetkých hráčov. Potrebujeme dohodu, ktorú budú skutočne rešpektovať všetci, aj Čína, aj Spojené štáty americké, pretože inak všetci prehráme.
Druhý dôvod, prečo je nutné považovať klimatické zmeny za zahraničnopolitický problém sú ich dôsledky. Masová migrácia, strata území niektorých štátov, otázky, ako čo budeme robiť so štátmi, resp. národmi, ktoré prišli o svoje územie, konflikty o vodu alebo iné prírodné zdroje, to všetko sú problémy, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou zasiahnu aj nás v Európe.
Môžeme prízvukovať, že je v našom záujme stabilná Afrika, môžeme do nej nalievať peniaze v snahe predísť ďalšej migračnej vlne, ale pokiaľ sa nebudeme veľmi vážne sústrediť na klimatické zmeny a ich dopady, tak nám to bude veľmi málo platné.
Druhou veľkou témou, na ktorú sa bude potrebné v rámci zahraničnej politiky v budúcnosti omnoho viac sústrediť, sú hybridné hrozby. V súčasnosti sa spájajú najmä so zneužívaním kyberpriestoru. Ten sa využívaním nových technologických výdobytkov stal novým priestorom potenciálneho konfliktu. Stále väčšia závislosť modernej spoločnosti od internetu prináša aj väčšiu zraniteľnosť prostredníctvom kyberútokov. Tento priestor sa však stáva aj otvoreným bojiskom o verejnú mienku a práve ovplyvňovanie verejnej mienky, jej dezorientácia sa stáva nástrojom na dosahovanie cieľov, často účinnejším než konvenčné zbrane.
V dnešnom svete mediálneho a najmä internetového pretlaku je veľmi ťažké odlíšiť pravdu od lži, od manipulácie či propagandy a tam sa na zdravý rozum spoliehať nemožno. Kybernetické útoky, zneužívanie internetu a sociálnych sietí na lživú propagandu a mnohé ďalšie nástroje hybridnej vojny sme v posledných mesiacoch a rokoch mali možnosť sledovať v celej Európe i za jej hranicami. Ako príklady si stačí spomenúť na ovplyvňovanie prezidentských volieb vo Francúzsku či Spojených štátoch amerických alebo na snahy, úspešné snahy o ovplyvnenie výsledkov referenda o brexite.
Sme konfrontovaní s neľútostnou snahou o manipuláciu verejnej mienky s cieľom meniť politické pomery v jednotlivých krajinách, a s tou sme sa ešte naplno nestretli, alebo teda naplno k nám ešte nedorazila, doba "deepfake". Potrebujeme preto viac aj legislatívou reagovať na tieto javy, aby aj v online priestore platila nielen sloboda slova, ale aj zodpovednosť za ňu. Zároveň by aj vláda v tejto oblasti mala pridať. Vyžaduje si oveľa viac úsilia a nasadenia, či už prostriedkov alebo ľudí. Veď práve kyberpriestor sa čoraz viac stáva dejiskom moderných konfliktov. Keď investujeme veľké čiastky do ťažkej vojenskej techniky, určite je na mieste rádovo zvyšovať aj investície do kybernetickej bezpečnosti.
Verím, že to bude mať vláda na pamäti pri zostavovaní najbližšieho štátneho rozpočtu, napríklad posilnením útvarov, akým je odbor strategickej komunikácie na ministerstve zahraničných vecí. Samozrejme, mohli by sme pokračovať vo vyratúvaní dôležitých oblastí, na ktoré sa zahraničná politika musí zamerať, ako je nárast protekcionizmu v medzinárodnom obchode, tak nebezpečný pre malé a otvorené ekonomiky, akou je práve aj tá slovenská, či prekresľujúcimi sa siločiarami vo svetovej politike v prospech nových hráčov, kde Európska únia, žiaľ, nehrá takú úlohu, v akej by sme ju radi videli.
Zostanem však pri klimatických zmenách a hybridných hrozbách, pretože ich považujem za dve hlavné strategické výzvy do budúcna, o ktorých málo hovoríme napriek tomu, že naberajú na aktuálnosti. Zároveň je jasné, že najlepšie a najefektívnejšie odpovede na ne nenájdeme izolovane na Slovensku, ale len spoločne v spolupráci s našimi partnermi a spojencami, či už na európskej alebo širšej medzinárodnej úrovni. Aj preto by som bola rada, keby sme už prestali nielen so spochybňovaním nášho členstva v Európskej únii, ale i jej neustálym kritizovaním. Akoby náš slovenský dom bol tak opravený, že môže byť príkladom pre celý svet.
Európska únia má svoje nedostatky. Áno, takisto ako všetko na tomto svete, čo zostrojili a spravujú ľudia. Preto by sme sa ale mali menej sústrediť na to neustále utopické vylepšovanie, na ktorom sa nevieme zjednotiť ani len v slovenských rozmeroch, nie to ešte v dvadsať sedmičke, pretože svet nečaká. Čína nebude čakať, kým si vyriešime brexit. Klimatické zmeny sa nezastavia do momentu, kým sa doreformujeme a kým si na ne nájdeme čas. Tí, čo zneužívajú sociálne siete na šírenie dezinformácií a hoaxov, si tiež nezoberú prázdniny, kým my budeme mať čas ich konfrontovať.
Vážme si a stavajme na tom, že sme členmi spoločenstva, ktoré je nositeľom mieru, stability a prosperity už sedem desaťročí. Spolupracujme, priložme ruku k dielu a pomáhajme pri rozvoji jeho kapacít a schopností, pretože to je to najlepšie, čo môžeme pre obyvateľov Slovenskej republiky urobiť.
Ďakujem pekne za pozornosť.
