Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, pán minister, pán spravodajca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som túto príležitosť využil na to, aby som sa možno na tento problém trošičku pozrel z pohľadu toho, v akom stave tie naše nemocnice sú, a trošku si možno tak pozúfal nad tým, prečo znova musíme oddlžovať.
Začala voči nám konanie Európska komisia vzhľadom, v súvislosti z oddlžovania, s oddlžovaním našich zadlžených nemocníc a nie zo súvislosti s oddlžovaním, ale vzhľadom na zadlžené naše nemocnice. Vďaka svojej insolventnosti nemocnice nakupujú predražené tovary a služby a pohľadávky voči nemocniciam vo veľkom skupovali spoločnosti, ktoré sa živia vymáhaním. Toto všetko má, samozrejme, na svedomí nedobré hospodárenie a toto hospodárenie sa týmto len prehlbuje a zhoršuje.
Keď sa pozrieme na to, v akom stave tie naše nemocnice sú, tak dovoľte len niekoľko paradoxov. Zoberme si napríklad takú Univerzitnú nemocnicu Bratislava, niektoré z jej nemocníc, oddelenie gynekológie. Pokiaľ žena matka chce rodiť nie za závesom, ale v samostatnej bunke, aby ju nepočuli ostatné spolurodiace mamičky, tak musí zaplatiť 100 eur. Pokiaľ jej pri pôrode má asistovať jej manžel, aby pôrod, aby jej poskytol oporu, tak manžel musí zaplatiť 30 eur. Pokiaľ táto žena po pôrode sa rozhodne, že nechce bývať na izbe, keď sú napríklad horúce letné dni, kde sa nedá vydržať, s viacerými rodičkami a nechce v období po pôrode, keď sa čistí a vieme si predstaviť, ako často musí chodiť na toaletu, chodiť na toaletu na druhú stranu chodby a vystáť si tam rad, aby sa tam mohla umyť, očistiť, tak si musí zaplatiť ďalšiu nadštandardnú izbu v hodnote 30 až 50 euro, kde síce ani nie je sama, má tam spolubývajúcu a ich bábätká sa častokrát budia, takže aj noci bývajú veľmi perné.
Keby sme nehovorili o poplatkoch, pretože tie sú, samozrejme, už pomaly na každom oddelení, pokiaľ chce váš ťažko chorý príbuzný byť napríklad na izbe, kde je toaleta, tak väčšinou je to už spoplatnená izba, žiaľ, tak môžme hovoriť aj o tých kvázi štandardných alebo nazvime to podštandardných izbách, kde veľmi dobre vieme, že netesnia okná, býva tam neznesiteľné horko, toalety často bývajú zaplesnené. Vrcholom býva, keď nemocničné jedlo dostávajú v zaváraninových pohároch, keď si musia nosiť vlastné príbory. A ja som v jednej relácii s pánom ministrom hovoril o tom toaletnom papieri.
Pán minister, ja som si potom na to nie dal pozor, ale dostal som podnety, že stále sa vyžaduje od pacientov, aby si nosili do nemocníc ich vlastné hygienické potreby, do štátnych nemocníc, vrátane toaletného papieru. Toto je skrátka následok fungovania našich štátnych nemocníc, a možno nielen štátnych, a ten výsledok je naozaj v mnohých pohľadoch katastrofálny. Keď sa na to pozrieme, že ešte sa zadlžujú, tak sa oprávnene pýtame, že prečo sa toto u nás na Slovensku deje.
Máme aj svetlú výnimku, nitrianska nemocnica, fakultná, štátna, ktorá to dokázala, čo ešte vzbudzuje aj ďalšie oprávnené otázky, že prečo tam sa to dalo a inde sa to nedalo.
Dovoľte, aby som bol teraz trošku kritický, pretože ako veľmi dobre vieme, tak ministerstvo zdravotníctva na čele s ministrom má v podstate tri kľúčové zodpovednosti. Za prvé, je to správca našich nemocníc. Za druhé, najvyšší regulátor zdravotníctva, a teda stanovuje cenovú politiku v celom systéme zdravotníctva. Tým pádom naozaj ministerstvo môže stanoviť cenotvorbu, čo je obrovská, silná regulačná páka. A zároveň, za tretie, čo je teraz tiež veľmi dôležité, manažér eurofondov v zdravotníctve. Keď si zoberieme, že štát má všetky páky a v podstate súkromníci to dokázali, aby naše koncové nemocnice boli výkladnými skriňami, a štát si ich má záujem podržať a je to, samozrejme, veľmi správne, pýtam sa, prečo sme nevedeli dobre doteraz zabrániť obrovskej neefektivite, prečo Najvyšší kontrolný úrad konštatoval obrovskú netransparentnosť pri obstarávaní, kde častokrát ani neboli výberové konania. Prečo rozpočty jednotlivých nemocníc boli úplnou formalitou a nedodržovali sa? A samozrejme, v poslednom, v poslednom období sa veľa hovorí o tom, že dokonca tieto nemocnice dostávajú menej, ako by za ošetrovanie svojich pacientov mali od zdravotných poisťovní. Teda vidíme tu jednoznačné zlyhanie toho systému, nastavenia toho systému, regulácie toho systému.
Ja viem, že teraz, vďakabohu, konečne zavádzame DRG, ale vieme, že to bude, pán minister, dlhá cesta, že moja otázka by bola, že či neplánujete nejakým spôsobom ešte predtým vylepšiť financovanie týchto našich koncových nemocníc. Najvyšší kontrolný úrad to jasne povedal, že tam ide menej peňazí, ako by malo. Čo urobíte preto, aby sa to financovanie vylepšilo? Pretože jak sa vám podľa mňa toto nepodarí, tak ten ozdravný plán, ktorý ste dali a ktorý má určitú víziu, určitý koncept, sa nepodarí naplniť. Pretože keď nedostávajú dostatočné zdroje, tak vy ich z tých dlžôb nevyhrabete a budú sa ďalej zadlžovať.
Ďalšia vec, čo ma veľmi mrzí, je manažment eurofondov. O oddlžovaní sa hovorí, či malo byť dávnejšie, alebo či malo byť neskôr. No ja mám taký pocit, pán minister, že ste to mali urobiť hneď, ako ste prišli do úradu, pretože tým, že to oddlženie prichádza v tomto období, tak vlastne o tie eurofondy, ktoré máte k dispozícii z IROP-u, tak sa nebudú môcť nakoniec uchádzať naše tie kľúčové, koncové štátne nemocnice, fakultné, univerzitné, pretože sa nedokážu vyhrabať zo svojich problémov a budú stále definované ako podniky v ťažkosti. Z tohto pohľadu ja to musím nazvať, že mňa to veľmi mrzí, ale v podstate také prirovnanie sa mi, sa mi, sa mi žiadalo povedať, že tak ako exminister Plavčan diskvalifikoval z eurofondov naše štátne univerzity, tak, žiaľ, vám sa nepodarilo tiež nastaviť tie eurofondy tak, alebo teda to oddlženie nemocníc dostatočne skoro, tak, aby naše štátne nemocnice mohli čerpať eurofondy, teda sú, žiaľ, do veľkej miery diskvalifikované.
A čo je ďalší obrovský problém a teraz sa to ukázalo pri tej prvej výzve a robili ste obstarávania, je plne vo vašej kompetencii, by som povedal, aké vedenie v našich štátnych nemocniciach máme, ale z tých štyroch štátnych nemocníc, ktoré sa mohli uchádzať v prvom kole o tieto európske fondy, tak nakoniec sa bola schopná uchádzať iba jedna nemocnica a tie tri sa neuchádzali. Áno, budú sa uchádzať v druhom kole, ale tým pádom prvé kolo, peniažky sa nám znova rozdelili medzi ostatné nemocnice.
Otázka je tiež, že či tie všetky ostatné nemocnice, ktoré na Slovensku máme a teraz sa aj uchádzajú o tie eurofondy, či máte nejakú stratégiu, nejakú víziu, stratifikáciu nemocníc na Slovensku, ktoré nemocnice naozaj sú pre nás dôležité, chceme si ich ponechať, ktoré eventuálne chcete reprofilovať na nemocnice, kde sa bude najmä poskytovať starostlivosť o chronicky chorých, ktoré eventuálne plánujete úplne zrušiť. Je nejaká takáto vízia, nejaký takýto koncept, pretože ja si myslím, že... (Reakcia ministra.) Ďakujem, super, tak môžte odpovedať. Pretože ja si myslím, že toto je veľmi dôležitá vec aj pri čerpaní týchto eurofondov.
Verím teda, že do tej druhej výzvy sa budú môcť viac naše štátne nemocnice uchádzať. Ale ja si osobne myslím, že znova, prečo sa nemohli uchádzať tie naše tri štátne nemocnice a prečo sa mohli uchádzať iní súkromníci, prečo tí to stihli a tieto naše tri štátne nemocnice nestihli vypracovať projekty, aby sa mohli uchádzať o eurofondy? Ja si myslím, že čo sa týka spravovania tých nemocníc a manažmentu, že sa asi veľa nezmenilo a že je tam manažment, ktorý skrátka nezvláda takéto veci. Štandardný manažér, ktorý by takýmto spôsobom spravoval akúkoľvek inštitúciu, aby mu ušli takéto obrovské peniaze, o ktoré by sa mohol uchádzať, by pravdepodobne letel. U nás sa to, žiaľ, nedeje. A máme na tých miestach potvrdených riaditeľov, ktorí tam boli aj v predchádzajúcom období.
Áno, mnohí ľudia hovoria, že to oddlženie sa nepodarí. A z tohto pohľadu také vyjadrenie napríklad z 5. 3. 2015, keď exminister Viliam Čislák, tiež nominant SMER – SD, hovoril, že hospodárenie štátnych nemocníc ide správnym smerom. Tempo zadlženia sa znížilo, povedal s tým, že počet nemocníc, ktoré netvoria nové dlhy, by mal stúpnuť, že rezortu verí, že postup, ktorý sa zvolil pri stabilizácii nemocníc, je správny.
Výsledok, nemocnice sa rekordne zadlžovali, momentálna, momentálny dlh alebo záväzky po lehote splatnosti k 31. 12. 2016, takže v podstate pred rokom, 650 mil. eur. Tento rok sa zadlžujú ďalej a niektoré menším tempom, súhlasím, ale presne toto hovoril aj pán minister Čislák v tom období. Takže tá, ten optimizmus, ktorý by sme si všetci želali, aby bol, samozrejme, je s týmito historickými skúsenosťami veľmi nízky. A musím povedať, že nie je to určite posledné oddlženie, vieme o tom, bude sa musieť ešte raz oddlžovať. Veľmi by sme si želali, aby to mohlo byť posledné oddlženie, ale musím povedať, jak je, že ja, ja, ja v to naozaj neverím, len nebude to posledné oddlženie. Bratislava potrebuje mať novú nemocnicu, verím, že sa čo najskôr postaví, podarí postaviť, pretože podľa mňa táto nemocnica, ktorá tu momentálne je, tak tá podľa mňa hospodáriť nedokáže nikdy dobre a sú tam na to mnohé dôvody. Takže tuná je pes zakopaný v tom, takže na oddlženie alebo na to, že začne Univerzitná nemocnica Bratislava v tomto zložení, ako je, hospodáriť dobre, absolútne neverím. Čo sa tých ďalších, čo sa tých ďalších koncových nemocníc týka, tak za vašej vlády určite nie a nevieme, čo potom bude.
V podstate toľko z mojej strany. Ja by som len chcel v podstate len poželať, pán minister, nech sa čo najviac tých vecí podarí zrealizovať, čo ste si naplánovali, avšak osobne si myslím, že bude treba časom urobiť ešte vážnejšie zmeny aj vo vedení, aj v správe týchto nemocníc, tak aby to mohlo v budúcnosti fungovať lepšie.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, pán spravodajca, milé kolegyne, kolegovia. Pán minister, pustili ste sa do liekovej reformy a ja vám chcem aj z tohto miesta poďakovať. Za najväčšie pozitívum považujem, ako ste spomenuli, že novela prináša širšiu škálu pre kategorizáciu dôležitých moderných liekov. Taktiež oceňujem, že sa snažíte šetriť verejné zdroje, ušetrenie okamžite vraciate ľuďom späť v podobe lepšie dostupnej liečby. Dúfam, že keď tento ďalší rok to nabehne a zákon začne platiť, budete dobre pozerať, aké to má dopady, a potom v budúcom roku to zohľadníte v rozpočte, pretože s týmto vieme, že to dofinancovávanie ku koncu roku nerobí nášmu zdravotnému systému vždy najlepšie.
Avšak keď sme prechádzali cez ten zákon, musím povedať, že máme určité obavy, že by sa tam mohli vyskytnúť určité nášľapné míny. A aj teraz ste ma presvedčili, že riešiť sa všetko dá, keď je dobrá vôľa. Za to teda tiež veľká vďaka. A z tohto dôvodu pristupujem aj k týmto informáciám, ktoré vám chcem teraz povedať, pretože si uvedomujem, že toto naozaj nie je sranda. V podstate táto novela môže mať dopady na zdravie a životy ľudí, pokiaľ by nejaký, ten-ktorý liek na našom území po jej zavedení z určitých dôvodov potom nebol dostupný. A to by bolo fatálnou chybou.
Máme určité obavy, že keď predmetná novela zákona nadobudne účinnosť, niektoré vzácne inovatívne lieky nebudú na Slovensku kategorizované, pretože firmám sa tento proces neoplatí a jednoducho ich prestanú na Slovensko dovážať. A na výnimku nebudú ochotní poskytnúť zľavu. Teda človek sa k lieku dostane len v tom prípade, že túto zľavu zaplatí z vlastného vrecka, a to v niektorých prípadoch nemusia byť vôbec nízke sumy, a teda žiadaná liečba by sa stala pre pacienta nedostupnou.
Druhý závažný problém, ktorý, ako ste mi teraz povedali, ale budem rád, keď to aj poviete verejne, budete riešiť individuálne, sú zriedkavé choroby, takzvané orphan drugs. Podľa návrhu novely aj po zapracovaní pozmeňovacích návrhov, ktoré sú súčasťou uznesenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo, je aktuálny stav novely v stave, ktorý nerieši dostupnosť liekov na tieto zriedkavé choroby počas prechodného obdobia, kedy sa takýto liek dostane z úhrady na výnimku (§ 88) do kategorizačného zoznamu, a teda bude regulárne hradený z verejných prostriedkov.
Lieky na zriedkavé choroby sú vo väčšine prípadov vitálne, život zachraňujúce lieky pre pacientov s týmito zriedkavými chorobami, ktoré väčšinou nemajú alternatívu a dnes je absolútna väčšina týchto liekov hradená iba cez výnimky a väčšinou v plnej výške. Ide tu napríklad o choroby určité metabolické, keď sa narodí dieťa a keď prebehne rýchlo diagnostika, tak tomuto dieťaťu sa dá zachrániť zdravie a aj život, pokiaľ dostane správnu liečbu.
Proces, ktorým by sa tieto lieky zkategorizovali, však trvá určité obdobie, skúsenosti sú, že je to minimálne osem mesiacov, no reálne môže trvať aj dlhšie. A práve to obdobie v tom ďalšom roku bude asi dlhšie, pretože bude množstvo žiadostí o kategorizáciu. Takže predpokladá sa, že tá kategorizácia naozaj môže trvať aj rok a možno aj viac. A počas tohto prechodného obdobia by úhrada takejto liečby naďalej fungovala iba cez výnimky. No pokiaľ ide o extrémne zriedkavé lieky, tak dovozcovia môžu mať oprávnené ťažkosti poskytovať zľavy, ktoré momentálne teraz sú uvedené v zákone. A preto vás prosím, aby ste v takýchto situáciách naozaj využili individuálny prístup a kategorizáciu týchto vzácnych, život zachraňujúcich liekov urýchlili.
Ďalšia mierne sporná vec pre nás a navrhujeme, aby sa vypustila, je už dostatočne široko diskutovaná päťpercentná spoluúčasť poskytovateľa. Tú ste síce vyprecizovali do detailov, čo naozaj oceňujem, avšak opätovne ste si týmto znením zobrali na zodpovednosť, že určitý nový inovatívny liek, hoci by jeho prvé využitie v liečbe daného ochorenia mohlo byť hocijako úspešné, sa u nás na Slovensku k pacientovi nemusí dostať. Aj v prípade, že by ho schválil revízny lekár poisťovne, poskytovateľ, teda predpisujúci lekár, sa bude musieť podieľať päťpercentnou spoluúčasťou na hradení takejto liečby. A to lekári odmietajú. Tu sa však sami dostávajú do rozporu svedomia a prísahy, keďže ich rozhodovanie o liečbe nemôže byť ovplyvnené žiadnymi inými faktormi a majú vynaložiť všetko úsilie, aby pacientovi zachránili život a zdravie vo svetle najnovších vedeckých poznatkov.
Na jednej strane rozumiem, že chcete, aby lekári sa cítili zainteresovaní na cene odporúčanej liečby. Avšak ja si myslím, že je to pohľad, ktorý sa nezlučuje s charakterom povolania lekára. Práve pre tieto prípady je tu revízny lekár poisťovne, ktorý má právo názor lekára odobriť a liečbu poisťovne schváli, respektívne zamietne ako neopodstatnenú. Prečo má byť vzťah pacient – lekár zaťažený spoluúčasťou ošetrujúceho lekára? Prečo tento konflikt aj naďalej nemôže riešiť poisťovňa? A pokiaľ by ste chceli nejakú motiváciu lekára zaviesť, je tu možnosť napríklad definovať formu úhrady ordinovaného lieku cez A režim.
Preto by som si v tejto súvislosti dovolil predložiť pozmeňujúci návrh, môj pozmeňujúci návrh, k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 706).
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 363/2011 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa mení takto:
1. V čl. I bode 84 v § 88 sa vypúšťa odsek 14.
2. Vypúšťa sa článok III.
Doterajšie články IV až VI sa označujú ako články III až V.
3. V čl. VI sa za slovami "1. januára 2018" vypúšťa čiarka a slová "okrem čl. I § 88 ods. 14 v novelizačnom bode 84 a čl. III, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2019".
Odôvodnenie: V bode 1 sa navrhuje vypustiť povinnosť poskytovateľa uhrádzať zdravotnej poisťovni 5 % z ceny lieku, zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potraviny, ak podá písomnú žiadosť o úhradu podľa § 88 ods. 9 návrhu zákona. Táto spoluúčasť poskytovateľa na úhrade lieku, zdravotníckej pomôcky alebo dietetickej potraviny by totiž viedla k neochote poskytovateľa predpisovať ich svojim pacientom a nie k účelu, ktorý chce predkladateľ zákona dosiahnuť.
V bode 2 a 3 predkladaného pozmeňujúceho návrhu ide o legislatívno-technické úpravy vzťahujúce sa k vypusteniu § 88 ods. 14 návrhu zákona.
Zároveň by som, pán spravodajca, požiadal o vyňatie na osobitné hlasovanie bod č. 50, č. 51 a č. 58 zo spoločnej správy.
Ďakujem ešte raz, že môžme mať úctu k životu aj pri tejto legislatíve, ktorá môže ovplyvniť životy a zdravie našich ľudí žijúcich na Slovensku, a verím, že sa aj nad týmto pozmeňujúcim návrhom, ctené plénum, zamyslíte a budete hlasovať podľa svojho vedomia a najlepšieho svedomia. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Žiadam, aby bol z programu Národnej rady Slovenskej republiky vyradený bod č. 19. Je to vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 707).
Ako odôvodnenie uvádzam, do zákona bolo dnes na výbore pre zdravotníctvo pozmeňovacím návrhom premietnutých niekoľko závažných zmien, ktoré závažným spôsobom menia charakter zdravotníctva. Uvedené zmeny si žiadajú širokú diskusiu odbornej verejnosti a mali byť prejsť štandardným mimorezortným pripomienkovým konaním.
Ďakujem pekne.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, milá kolegyňa, milí kolegovia, dovoľte, aby som predniesol interpeláciu na pána ministra Kažimíra, ministra financií Slovenskej republiky, v tejto veci.
Na Slovensku žije v súčasnosti 640-tisíc ľudí na hranici chudoby, z toho 30 % dôchodcov nemá financie na svoje základné potreby. Ročne iba našich päť veľkých známych reťazcov vyhodí viac ako 15-tisíc ton potravín, z toho väčšina sú potraviny po dátume minimálnej trvanlivosti. A ešte pred rokom sme boli jedna z posledných dvoch krajín, kde darovanie potravín po dátume minimálnej trvanlivosti bolo zakázané. A tento stav sa zmenil prijatím zákona č. 376/2016 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2017.
Tento zákon umožňoval prevádzkovateľom bezodkladne previesť, resp. darovať bezpečné potraviny po uplynutí dátumu minimálnej trvanlivosti charitatívnym organizáciám. Charitatívne organizácie si následne v zmysle predmetného zákona začali registrovať výdajne, ktoré po schválení regionálnym úradom verejného zdravotníctva môžu odoberať potraviny po uplynutí dátumu minimálnej trvanlivosti od reťazcov a následne ich distribuovať medzi svojich klientov.
Žiaľ, narazili pri tejto činnosti na problémy a tie problémy boli v zmysle toho, že obchodné reťazce nemali záujem potraviny im vydávať, nakoľko na základe usmernenia Finančnej správy Slovenskej republiky ide o informáciu k uplatneniu obstarávacej ceny zásob potravín bezplatne odovzdaných Potravinovej banke Slovenska do daňových výdavkov, od 1. 1. 2015 je darovanie potravín Potravinovej banke Slovenska, od 1. januára 2015 považované za daňový výdavok vo výške obstarávanej ceny. A toto, samozrejme, sa nevzťahovalo a nevzťahuje na ostatné organizácie, ktoré majú zaregistrované svoje výdajne.
Na základe vyššie uvedeného sa preto obraciam na pána ministra financií formou tejto interpelácie a dovoľujem si ho požiadať o vysvetlenie a zodpovedanie nasledujúcich otázok:
Prvá otázka. Prečo má Potravinová banka Slovenska ako jediná charitatívna organizácia na Slovensku voči iným charitatívnym organizáciám takúto výhodu? Nejedná v tomto prípade o znevýhodňovanie ostatných charitatívnych organizácií?
Prečo nemôžu mať ostatné charitatívne organizácie, ktoré majú podľa účinného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov registrovanú výdajňu a môžu odoberať bezplatne potraviny po uplynutí dátumu minimálnej trvanlivosti, rovnaké postavenie ako Potravinová banka Slovenska, t. j. aby si daňovníci - obchodníci mohli obstarávaciu cenu bezodkladne prevedených potravín týmto charitatívnym organizáciám tiež zahrnúť do daňových výdavkov podľa § 21 ods. 2 písm. n) bod 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov?
Tieto otázky pokladám pánovi ministrovi hlavne z toho dôvodu, že prax je v súčasnosti taká, že registrované charitatívne organizácie, ktoré bezodplatne poskytujú potraviny po uplynutí dátumu minimálnej trvanlivosti sociálne odkázaným obyvateľom, musia mať zmluvu s Potravinovou bankou Slovenska, ktorá reálne tieto potraviny z obchodov ani nepreberá, teda v podstate to robia v jej mene a tým pádom vlastne dochádza k niečomu takému, čomu sa pravdepodobne chcelo vyhnúť, aby takéto potraviny distribuovali organizácie, ktoré na to budú mať registrované výdajne, keďže toto nie je nejakým spôsobom ošetrené. Takže túto predmetnú interpeláciu pánovi ministrovi Kažimírovi aj dneska podávam do podateľne Národnej rady.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo. Výstava mŕtvych konzervovaných tiel vyvolala veľké vášne v našej spoločnosti, avšak verím, že by sa našla u väčšiny ľudí zhoda na tom, že ten dohovor, o ktorom sme hovorili v rozprave, čl. 21, ktorý hovorí o tom, že ľudské telo a jeho časti ako také nesmú byť predmetom finančného prospechu, že je absolútne správny, a v podstate je to určitým spôsobom škandál, keďže mal byť implementovaný už v roku 1999 do našej legislatívy a stále implementovaný nie je.
Takisto si myslím, že asi každý súhlasí aj s tým, že je úplne prirodzený súhlas darcu, alebo aspoň jeho príbuzného, ak jeho vlastné telo, alebo teda telo nebožtíka má byť použité na iný účel, ako je transplantácia. A zároveň tento zákon aj nepriamo zvyšuje ochranu pred nelegálnymi obchodmi s orgánmi mŕtvych ľudí za účelom transplantácie a to sú práve tie prípady z Číny, kde je vysoké podozrenie, a v niektorých prípadoch dokonca sú až štúdie, ktoré nepriamo dokazujú, že k takýmto obchodným praktikám dochádza.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja chcem poďakovať pánovi Blanárovi za konštruktívne vystúpenie a v podstate som rád, že súhlasil s tým, že primárny kontakt treba riešiť, chcem ešte podotknúť na to margo, že podľa dostupných údajov OECD aj hlavných lekárov VÚC až 60 % pacientov, ktorí vyhľadajú LSPP alebo urgentný príjem na Slovensku, tak urobí z toho dôvodu, že väčšina všeobecných lekárov je vo svojich ambulanciách len niekoľko hodín denne. A tuná som aj ja počul opakovane ten argument, že do 15.30 hod., ale, žiaľ, oni tam fyzicky sú do 12.00 hod., do 13.00 hod. v drvivej väčšine ambulancií, treba sa pozrieť na internet, tak toto naozaj funguje. Z tohto pohľadu vítam to, že pán minister tam zakomponoval tých 30 hodín, dal tam tú povinnosť, že musí to byť aspoň do 14.00 hod., ale je to podľa mňa málo ambiciózne, nakoľko súkromné centrá tu v Bratislave, už teraz majú skrátka ich všeobecní lekári ambulantné hodiny do 21.00 hod. večer.
Pokiaľ by toto dobre fungovalo, tak vám garantujem, že LSPP by pomaly stratilo na význame, a preto stále hovorím, že, že my ako keby sme neriešili ten dôvod, ten naozaj problém všeobecných lekárov, ktorý tu je a bude a bude ešte väčší, a snažili sa to plátať nejakým vylepšeným alebo racionalizovaným spôsobom služieb LSPP a hovorím si, to by naozaj chcelo oveľa vážnejšie prekopať tieto veci a tiež si nechám viaceré argumenty ešte potom na výbor.

Vážená pani predsedajúca, pán minister, milé kolegyne, kolegovia, zdravotníctvo je naozaj rezort, ktorý sa bytostne dotýka každého jedného z nás, a treba povedať, že všetci sme s veľkou nádejou vzhliadali aj na nášho pána ministra, keď nastupoval do úradu, pretože si uvedomujeme, že tento rezort a celkovo systém nášho zdravotníctva v našej krajine je žalostne neefektívny, a na druhej strane máme aj veľmi zlé ukazovatele v zmysle odvrátiteľných úmrtností, dĺžky dožitia v plnom zdraví a sú to naozaj alarmujúce správy a ukazovatele.
Z tohto pohľadu mňa veľmi potešilo, že dostávame teraz do Národnej rady jeden zo zákonov, ja by som si dovolil povedať z môjho pohľadu, je to druhý zákon, ktorý naozaj občania reálne pocítia, keď nadobudne platnosť. Avšak tiež treba na druhej strane povedať, že čo vlastne pocítia, pretože na jednej strane tento zákon sa snaží kvázi vylepšovať dlhodobo nefunkčný systém, na ktorý sa sťažovali, ale treba povedať, najmä všeobecní lekári, ktorí častokrát za almužny alebo absolútne zadarmo pracovali na tzv. LSPP, teda týchto lekárskych staniciach prvej pomoci.
Na druhej strane treba povedať, že prinesie geografickú, zhoršenie geografickej dostupnosti v niektorých prípadoch, a pokiaľ nie časovej, tak a naozaj tí pacienti, ktorí sa ocitnú v nejakej vážnej situácii, ktorú budú pociťovať, že musia riešiť, budú podľa všetkého volať záchranky. A teda, a to mám zistené aj z poisťovní, návrh tohto zákonu, ono ani neprinesie reálnu úsporu poisťovniam, naopak, podľa všetkého tento zákon poisťovne ešte trošku viac zaťaží, čo by však, samozrejme, nevadilo, pokiaľ by prinieslo skutočnú kvalitu. A o tej kvalite, či bude kvalitnejšia alebo lepšia, sa dá polemizovať. Súhlasím a to je nakoniec aj priestor na diskusiu.
Ja by som sa však v tejto situácii chcel trošku povenovať, by som povedal k tomu jadru toho problému, ktorý vznikal alebo, alebo bol neriešený práve aj pri týchto lekárskych službách prvej pomoci. A je to v podstate inštitút, ktorý všeobecným lekárom kvázi umožňoval napĺňať ich poslanie, keďže oni by mali byť lekári, ktorí sú "rodinnými lekármi" každého jedného z nás. To znamená, keď máme nejakú potrebu alebo nejakú zdravotnú ťažkosť, tak v podstate ideme k tomuto svoju lekárovi. No a keď tento lekár, samozrejme, nemohol byť 24 hodín k dispozícii, tak potreboval, aby nejakým spôsobom niekto túto pohotovosť zaňho zabezpečoval. A doteraz to teda fungovalo tak, že títo lekári rotovali a slúžili v tých hodinách, kedy oni sami nevykonávali ambulancie. Pragmatika tohto je veľmi jednoduchá, pretože naši všeobecní lekári sú kapitovaní, to znamená, že dostávajú za každého jedného z nás nejakú mesačnú paušálnu platbu, či k nemu ideme, alebo nejdeme, čo ako keby hovorilo o tom, že naozaj je to lekár, ktorý nejakým spôsobom nám vykonáva tú základnú, primárnu starostlivosť a má nám byť k dispozícii. Teraz sa, samozrejme, mnohým z nich uľaví. A ten dôvod je jednoduchý. Totiž my máme vážny problém v primárnom kontakte a budeme ho mať. Tu všetci, ktorí sa tejto problematike trošku venujú, vedia, naši všeobecní lekári sú prestarnutí. Myslím, že ich všeobecne alebo stredný vek sa môže pohybovať okolo 58 rokov, 30 % z nich má viac ako 60 rokov, a treba povedať, že mnohí z nich majú vážne zdravotné ťažkosti. A z tohto pohľadu naozaj ten systém služieb už bol neudržateľný. A je to v podstate prvý vážny výkričník, že nám tu niečo nefunguje.
Tiež treba povedať, že podobný problém majú, žiaľ, aj okolité krajiny s tým, že, žiaľ, v našom zdravotnom systéme tých posledných dvadsať rokov, a teraz v úvodzovkách, sa vylepšoval systém tým spôsobom, že sa kvázi dehonestovali títo všeobecní lekári, kým všade inde vo svete týmto lekárom pribúdali kompetencie, títo lekári dostávali kompetencie tak, aby mohli veľa chorôb liečiť v počiatočných štádiách a pri chronických ochoreniach správne manažovať pacienta. U nás tomu, žiaľ, tak nie je a stávajú sa z nich častokrát dispečeri, ktorí skrátka, pacient príde k lekárovi a ten mu častokrát vypíše výmenný lístok a pošle ho niekde inde. Následkom toho je potom to, že u nás na Slovensku máme viac ako 11 návštev priemerných za rok, čo v priemere vo vyspelej Európe je 6.
Takže vidíme, že vlastne nám tu niečo nefunguje. Na základe toho nám nefunguje aj, alebo nefungovalo LSPP, no a teraz tento návrh síce rieši nejaké veci, ale ja to pri všetkej úcte chcem povedať, že mne to pripadá ako taká záplata na roztrhané nohavice. My naozaj tu potrebujeme riešiť gro toho problému a to gro toho problému je práve v tomto primárnom kontakte u týchto lekárov, ktorí sa o nás majú starať, majú byť naši rodinní lekári. Chcem povedať, že rezidenčný program tento problém nevyrieši. Keď si niekto myslí, že rezidenčný program, ktorý sme tu nabehli, že nám vyrieši tento problém, podľa mňa sa hlboko mýli. Tuná naozaj treba hĺbkovú reformu v zmysle tých kompetencií, o ktorých som hovoril, nastaviť nové pravidlá aj vôbec celkovo, ako sa ambulancie momentálne teraz prehadzujú zo starších na nových. To, že máme teraz v Poprade a v okolí kvázi vyslovenú mafiu, ktorá tieto ambulancie skupuje, nasadzuje tam ukrajinských lekárov za smiešne peniaze a na základe toho potom ona nejakým spôsobom ušetrí a vlastne blokuje častokrát našich lekárov, pretože oni môžu mať nejakého, nejakého garanta, ktorý garantuje im tú ambulanciu, a títo lekári častokrát vôbec nemajú ani naše vzdelanie.
Takže, žiaľ, je toto vážny problém, ktorý treba riešiť, a ja by som chcel povedať, že, že z tohto pohľadu je to určité sklamanie, že táto koncepcia tuná už nebola dávno vypracovaná, a keď boli ponúknuté nejaké riešenia, nie sú podľa mňa dostatočné a aj tento zákon má z tohto pohľadu možno len dočasný nejakým spôsobom riešenie a hovorím, podľa mňa štandardný pacient, ako aj my, snáď sa nám v noci nestane niečo, že budeme musieť volať záchranku, pretože tých pár percent, ktoré, aj s kolegom Suchánkom súhlasím, že ktorí vyhľadávajú aj niekedy, niekedy túto pomoc práve v tých inkriminovaných hodinách, v tých nočných hodinách. Je to naozaj jeden-dvaja pacienti za noc, čo, čo bol zhruba priemer na týchto staniciach. Ale, žiaľ, práve títo pacienti môžu byť vážni pacienti, keďže vlastne s týmto stavom idú k lekárovi o druhej, o tretej v noci. Takže toto určite nám tento systém nepomôže riešiť. Hovorím, budú sa volať asi záchranky a tým pádom, tým pádom títo pacienti budú prevážaní na urgentné príjmy našich nemocníc.
Ja len toľko aj v podstate čas ma už asi veľmi ďalej nepustí, ale v každom prípade, pán minister, ďakujeme za vašu prácu, za snahu, toto je, bolo veľmi kvalitne oddiskutované so všetkými možnými zainteresovanými. Nám sa to častokrát niekedy ľahko takto povie od tohto rečníckeho pultu, ale vy viete všetky tie tlaky, z ktorých strán sú, a čo sa dá a čo sa nedá kvázi ustáť. Plne vám rozumiem. V každom prípade tá kritika moja naozaj zostáva v tom, že, že SMER nám tu posledné roky neponúkol dobrú koncepciu a to vedenie zdravotníctva bolo, žiaľ, z môjho pohľadu nedostatočné, zlé a momentálne teraz nám mnohé veci, nebojím sa to povedať, aj vy ste to niekedy povedali, že kolabujú.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, pán minister, vzhľadom na to, že ste povedali, že sa mám prihlásiť, tak sa teda hlásim. Ako nechcem byť naozaj dlhý, len možno by som si dovolil pri tejto príležitosti s vami trošku polemizovať, či v zdravotníctve je dostatok alebo nie je dostatok financií, budete mať na túto tému alebo určite ste možno mali a máte dostatok dialógu s pánom ministrom zdravotníctva.
Ja na jednej strane veľmi oceňujem vašu zdržanlivosť nalievať do zdravotníctva množstvo financií, nakoniec vieme, že 80 % financií do zdravotníctva ide v podstate do súkromných rúk a veľmi dobre vieme, že častokrát to ich využitie nie je akoby malo, teda s kostolným poriadkom. A tuná je určite veľký priestor pre pána ministra zvyšovať efektivitu celého zdravotníctva a teda s tým, že vy robíte určité reštrikcie, tak ja to z tohto pohľadu naozaj oceňujem.
Na druhej strane už minulý, teda minulý návrh štátneho rozpočtu, ja by som ho v princípe nemal vôbec problém podporiť, keby sa neukázala tá vážna situácia vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni. A mňa momentálne teraz naozaj dosť mrzí, že to, ako sa uvažuje, keďže ozdravný plán Všeobecnej zdravotnej poisťovni v dvoch riadkoch definuje potrebu dofinancovania 150 mil. eur z externých zdrojov, tak sa momentálne uvažuje dosť vážne aj s nejakým úverom, nejakou pôžičkou. Mňa ako občana, aj ako poslanca neteší, že by sa malo kvázi riešiť ten problém, ktorí spôsobili, pri všetkej úcte, nominanti vo vašej strane v tejto Všeobecnej zdravotnej poisťovni tým, ako hospodárili, riešiť tým, že ešte ako keby ten problém budeme posúvať ďalej a dôjde vlastne v ďalších rokoch k splácaniu tejto pôžičky, ktorá bude určite zaťažená nejakým úverom. Nejakým poplatkom možno. A to v podstate pôjde z nášho zdravotného poistenia a mne sa skratka táto vízia nepáči.
Z tohto pohľadu oveľa schodnejšia cesta by sa mi naozaj zdala dofinancovať tie zdroje cez zvýšený príspevok poistencov štátu a tam samozrejme vy musíte mať ako minister dostatočný dôvod si povedať teda, že tých zdrojov alebo že ten systém dofinancovať treba. A ja som vlastne v tej faktickej poznámke začal trošku ako keby s vami polemizovať, že či tých viac zdrojov v zdravotníctve je dostatok alebo nie je dostatok, a teda plne súhlasím s tým, že si treba zvyšovať efektivitu, ale priznám sa, že nie som až taký úplný fanda toho, toho takého škrtenia, ručné riadenie. Pretože buď dôverujeme tomu pánovi ministrovi Druckerovi, že tam nejaké veci naozaj štartuje a bude to mať svoje ovocie, alebo teda máme pocit, že skratka na neho nič iné neplatí, len to, že musí mať málo tých peňazí a to ho donúti do toho, aby tie peniaze šetril. A mne sa zdá, že tá cesta by mala byť niekde v strede. Pretože pokiaľ tých financií tam je málo, tak toto škrtenie podľa mňa vyvolá ďalšie negatívne javy, ktoré, podľa mňa hlavne zdravotníctvo je veľmi citlivý rezort, ktorým podľa mňa by sme sa mali chcieť spoločne vyhnúť.
Teda ja som začal tú polemiku s tým, že koľko financií ide do zdravotníctva v porovnaní napríklad so susednou Českou republikou. Pravdepodobne ste to počuli už aj z úst ministra alebo aj z iných odborníkov na zdravotníctvo, tak ako v Čechách do zdravotníctva ide v prepočte už na obyvateľov, ako keby sme mali v rozpočte na zdravotníctvo o 530 mil. eur mať viac, keby sme sa chceli vyrovnať Českej republike. To, že u nás tie štátne nemocnice hospodária veľmi zle, to je jasné. Hovoril som o tom, že, žiaľ, minulý rok sa podľa mňa nič podstatné nestalo v ich hospodárení a hovoriť teraz o ich oddlžovaní, ja sa toho bojím. Ja na jednej strane rozumiem, že sú to európske financie, ktoré by sme mohli investovať do kapitálových výdavkov a teda do obnovy týchto nemocníc, ktoré, čo je absolútne nevyhnutné, treba. Konštatoval to národný kontrolný úrad a v podstate tie investície sú zanedbávané možno posledných dvadsať rokov, tie nemocnice nám vyzerajú strašne zle. A v porovnaní s Českou republikou, hovorí to stredoeurópsky inštitút HPI, keby sme sa chceli dostať na úroveň nemocníc v Českej republike, tak by sme museli dvadsať rokov ročne investovať 137 mil. eur.
A práve preto aj ten záväzok pána premiéra, ktorý použil v jednej televíznej debate pred voľbami v roku 2016, bolo, že chcete ako vládna strana, aby sa do zdravotníctva investovalo 100 mil. eur ročne na kapitálové výdavky práve do nemocníc. Tak musím povedať, že na tento rok ste si toľko nenaplánovali, čo je znova otázka, že prečo. Ako keď sa tej ekonomike tak darí, hovoríme o tom, že tu máme rekordný nárast odvodov a daní. Z tohto pohľadu keby sme sa pozreli, koľko aj vôbec percenta HDP ide v iných vyspelých európskych krajinách do zdravotníctva, tak opäť by sme narazili na veľký nepomer. Ako do toho slovenského zdravotníctva ide oveľa, oveľa menej, hej. Tam je to až na priemernú vyspelú západnú európsku krajinu, tam je to o nejakých 1240 eur ročne viac na hlavu.
No a teraz, keď my máme poskytovať ako slovenské zdravotníctvo rovnaký štandard kvality v porovnaní s inými európskymi krajinami, tak sa nemôžme stále skratka tváriť, že tých financií je tu dosť. A treba sa skratka teda na to pozrieť. Okej, máme možno zlú efektivitu, ja tomu rozumiem, ale, ale máme podľa mňa aj určitý podiel nedofinancovania. Takže v tomto naozaj vám želám, ako nájsť takú múdrosť, takú nejakú strednú cestou, akým spôsobom tomu ministrovi úplne nezviazať ruky, aby tých financií mal, to, aby mohol minimálne tie formy dobre realizovať, a tam určitý nejaký nárast financií on bude potrebovať, a na druhej strane aby bol naozaj v takom zdravom tlaku, aby tú efektivitu toho nášho zdravotného systému udržal alebo teda zvyšoval.
Ja len toľko chcem povedať, že tá úroveň slovenského zdravotníctva, keď sa pozrieme na tie zdravotné štatistiky, naozaj nie je lichotivá. Ako máme štvrtú najhoršiu v podstate úmrtnosť na odvrátiteľné ochorenia v rámci krajín Európskej únie. To znamená, u nás zomiera, je to 45-percentná, to znamená u nás zomiera až 11-tisíc obyvateľov ročne na choroby, ktoré by sme vedeli liečiť kvalitne fungujúcim zdravotníctvom, čo môže byť niekoľko tisíc úmrtí viac ako aj napríklad v susednom Česku ročne, čo je veľká škoda. A druhá veľmi závažná vec je, ktorá aj trošku hovorí znova o tej efektivite, a to je aj to, čo ja mám trošičku voči tej analýze a, mimochodom, dobrej robote vášho Inštitútu finančnej politiky, je, že – až som sa trochu stratil – je, že... Úplne som stratil myšlienku, pardon. Bude to lepšie (reakcia z pléna), áno, bude to lepšie. No nič, nečítam to, stratil som tú myšlienku, okej, takže v podstate ja týmto pádom... Áno, máme veľmi, už som si spomenul, máme veľmi nízky vek dožitia v plnom zdraví – 54,6 roka majú naše ženy, muži sú na tom trošku lepšie, ale v princípe to ženské číslo je dokonca najnižšie zo všetkých krajín Európskej únie. Potvrdzuje to aj taký štandardný všeobecný lekár, ktorý tvrdí, že nemusí mať ani tak veľa kapitovaných pacientov, niekedy má len 1500 kapitovaných pacientov a on má 40 až 60 ľudí denne v ambulancií, čo sa nedá vôbec ani nejakým spôsobom vyriešiť. A čo robí? No vo väčšine prípadov predpisuje lieky, oni tam prídu a na recept. To znamená, keď máme takýto vysoký podiel chorých ľudí, tak jasné je, že do tých liekov ide veľmi veľa financií. Takže sa to nedá úplne porovnávať s niektorými tými systémami, kde tá úroveň zdravotného stavu obyvateľstva je vyššia, ľudia nie sú natoľko chorí a tým pádom vlastne aj financií nemusí ísť až tak veľmi veľa do liekov. A samozrejme ten systém je celý nastavený lepšie, takže tam súhlasím s tým, že reformu treba spraviť.
Takže ja len toľko, ja ďakujem veľmi pekne za vašu prácu. Ja si myslím, že to, čo robíte aj z hľadiska vašej vlády, je dobre odvedená robota a želám vám teda veľa múdrosti v tom, ako ďalej riešiť problém toho nášho chorého zdravotníctva.
Ďakujem veľmi pekne.