Vážený pán predsedajúci, pán minister, spravodajca, milé dámy, milí páni, dovoľte mi krátky pohľad na návrh štátneho rozpočtu pre kapitolu zdravotníctva. Začal by som takou otázkou, možno vyvolá trošku diskusiu, či je pre zdravotníctvo v rozpočte narozpočtovaného dosť, málo alebo veľa.
Určite všetci budeme súhlasiť s tým, že vláda má v súčasnosti vo vrecku výrazne viac peňazí, ako očakávala. Keď som to pozeral začiatkom roku 2016, tak...
Vážený pán predsedajúci, pán minister, spravodajca, milé dámy, milí páni, dovoľte mi krátky pohľad na návrh štátneho rozpočtu pre kapitolu zdravotníctva. Začal by som takou otázkou, možno vyvolá trošku diskusiu, či je pre zdravotníctvo v rozpočte narozpočtovaného dosť, málo alebo veľa.
Určite všetci budeme súhlasiť s tým, že vláda má v súčasnosti vo vrecku výrazne viac peňazí, ako očakávala. Keď som to pozeral začiatkom roku 2016, tak teraz je to v porovnaní s týmto dátumom o 1,4 mld. viac, a ak sa k tomu priráta aj rast budúcoročného deficitu z plánovanej nuly na 740 mil., tak vláda minie o 2,1 mld. eur viac, ako pôvodne mala. Len nárast rozpočtovaných príjmov do zdravotníctva je zhruba 129 mil. eur oproti súčasnému roku. A teraz súhlasím s tým, že keď sa bavíme o financovaní zdravotníctva, musíme hovoriť o balíku peňazí, ktoré do zdravotníctva idú, a neznížim sa teda na kritiku percenta, ktoré za svojich poistencov odvádza štát. To je plánované na budúci rok na rekordne najnižšej úrovni 3,71 a to vďaka hospodárskemu rastu a teda odvodom aktívnych poistencov do zdravotných poisťovní.
Avšak položme si otázku, či medziročný nárast 129 mil. eur je dostatočný. Pripomeňme si len dopady niektorých zmien v novej legislatíve. Zavádzajú sa prevádzky nových urgentov, zmeny v lekárskej službe prvej pomoci, budú sa kategorizovať nové lieky a zdravotnícke pomôcky a mení sa zmena spoluúčasti ich hradenia, zavádzajú sa paušálne platby za ošetrovateľskú starostlivosť. A toto sú všetko dopady, ktoré nás niečo budú stáť. Naozaj ťažko niektoré vyčísliť a sú tam rôzne odhady, naozaj nevieme, ako rýchlo bude postupovať kategorizácia nových liekov, pretože toto je asi najcitlivejšia vec toho celého. Avšak predpokladá sa, že pokiaľ nabehnú nové lieky do nášho systému, teda budú kategorizované, tak to bude mať dopad na zdravotníctvo okolo 200 mil. eur. Budúci rok to určite toľko nebude, pretože, ako hovorím, bude prebiehať ich kategorizácia, ktorá nejaký čas trvá. Samozrejme, ale tieto lieky budú naďalej našim pacientom uhrádzané formou výnimiek.
Ďalej máme budúci rok avizované navýšenie platieb pre ambulantných poskytovateľov. Poisťovne už boli nútené poskytovateľmi ambulantnej starostlivosti navýšiť príspevky. A takisto veľmi dobre všetci vieme, že bude zvýšenie minimálnej mzdy, mzdový automat, príplatky za prácu v noci a cez sviatky. Zároveň nám pán premiér Fico spolu so svojimi koaličnými partnermi predstavil aj ďalšiu vlnu sociálnych balíčkov a tie sa dotknú aj financovania zdravotníctva. Výpadok poistného od dôchodcov pracujúcich na dohodu, oslobodenie od odvodov pri trinástom a štrnástom plate. A keby sme si dali tieto všetky dopady na papier, páni, obávam sa, že to bude viac ako 129 mil. eur.
Ďalej tu máme problém s nemocnicami. Pán Jurzyca predo mnou správne podotkol, že tie ozdravné plány pravdepodobne nebudú dobre fungovať, ale je tu jeden závažný problém, ktorý konštatoval Najvyšší kontrolný úrad. A ten problém je, že naše koncové štátne strategické nemocnice poskytujú nejakú zdravotnú starostlivosť. Je tam určitá forma neefektivity, netransparentnosti, áno, toto sú priestory, kde sa dá šetriť, avšak dokázal, že poisťovne týmto nemocniciam hradia menej ako by mali za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Z toho pohľadu je úplne jasné, že pokiaľ by sme mali a vaša vláda by si dala ambíciu vyriešiť problém zadlžovania sa nemocníc, pán minister Drucker musí nastaviť systém, v ktorom do nemocníc potečie viac peňazí, a potom by sme sa mohli nazdávať, že aj jeho ozdravné plány by mohli priniesť želateľný efekt. Žiaľ, nedeje sa to ani v zmysle toho, že minister by predstavil nejakú formu dofinancovávania našich koncových nemocníc, a ani v tom, že by v rozpočte na toto boli vyčlenené nejaké financie.
Ďalšia vec, ktorá, ktorú by som v tejto súvislosti chcel podotknúť, je to, že teraz sme sa bavili tu v parlamente o oddlžovaní. Áno, nesystémový krok. Sme radi, všetci s tým súhlasíme, že toto by sa nemalo diať. Na druhej strane ja by som sa rád opýtal, čo si myslíte, pán minister, prišlo to v správny čas, v správnu chvíľu? No, ja sa obávam, že toto je jedna z kardinálnych chýb pána ministra Druckera, a keď to mám tak povedať, aby sme to nehádzali len na neho, pretože on v pozícii ministra striedal niekoho, kto tam bol pred ním a bol to z vašej strany, tak to oddlženie prišlo neskoro. Dôvod je veľmi jednoduchý. Momentálne sa naše koncové strategické štátne nemocnice nemôžu uchádzať o zdroje z Európskej únie, teda o európske fondy, práve kvôli tomu, že sú definované ako podniky v ťažkostiach a nebudú to môcť urobiť v tejto prvej výzve a ani v tej druhej. Ďalší dôkaz neschopnosti manažérov slovenských štátnych nemocníc je to, že hoci štyri nemocnice sa mohli uchádzať o tieto európske peniaze v prvej výzve, ktorú vypísal minister Drucker tento rok, dokázala to len jedna z nich a ďalšie tri nestihli predložiť projekty. Samozrejme, stihli to ďalšie nemocnice, súkromné nemocnice a tak drvivá väčšina z prvej výzvy pôjde do súkromných rúk, do poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, čo by samozrejme možno nebol taký problém. Avšak môžme si veľmi oprávnene položiť otázku, či by naše štátne nemocnice, ktoré sú dlhodobo podfinancované, veľmi dobre vieme, že ich kapitálové investície boli za posledných dvadsať rokov žalostne nízke a odhaduje sa tam skrytý dlh až 1,5 mld. eur, by európske peniaze potrebovali ako soľ. Žiaľ, nedostanú sa im. A preto ja by som si dovolil povedať, že pán minister Drucker v podstate predviedol veľmi podobný výkon ako exminister Plavčan. Ten úspešne diskvalifikoval z európskych peňazí naše štátne univerzity a nášmu pánovi ministrovi Druckerovi sa podarilo diskvalifikovať od európskych peňazí naše koncové štátne nemocnice.
K tomuto celému si povedzme ešte jeden veľmi dôležitý fakt. Takmer každé piate euro si za zdravotnú starostlivosť na Slovensku platí pacient sám nad rámec povinných odvodov. Keď sa potom, pán minister, pozrieme, koľko v globále investujeme do zdravotnej starostlivosti v percentách HDP, opakujem, v percentách HDP, tak do nášho systému ide menej peňazí ako napríklad v Česku, ale aj v Maďarsku. A to sú krajiny, s ktorými by sme sa vo výdavkoch do zdravotnej starostlivosti mali porovnávať.
Na druhej strane plne s vami súhlasím, pán minister, máme jeden z najneefektívnejších zdravotných systémov. Z tej poslednej analýzy, ktoré nám tu, ktorú nám priniesla OECD v tomto roku, myslím, že to bolo v júni, tak vyplýva, že ak by naše odvody a financie, ktoré do zdravotníctva platíme, sme vedeli využiť efektívne, dožili by sme sa v priemere až o šesť rokov viac v porovnaní s tými najefektívnejšími zdravotnými systémami. Ale opäť, keby sme sa napríklad porovnávali s Čechmi, tak v Česku tá zvýšená efektivita prináša pacientom o dva roky života naviac, čo nakoniec aj sedí, keď si porovnáme ich priemerné dožitie oproti Slovákom.
No a teraz, keď si takto nalejeme čistého vína a vidíme, že máme takýto deravý systém, tak každému z nás by malo byť jasné, že pokiaľ si chceme udržať zdravotnú starostlivosť aspoň na úrovni našich susedov, musíme do nej investovať asi viac ako oni. Preto máme aj kvalitatívne ukazovatele, ako je napríklad odvrátiteľná úmrtnosť či dožitie v plnom zdraví, horšie. Z tohto pohľadu váš argument, že keď nalejeme do zdravotníctva viac peňazí, tie nám ujdú k súkromníkom alebo sa stratia v zle hospodáriacich nemocniciach, alebo teda v neefektivite systému, sa mi nezdá veľmi racionálny, pretože keď takýmto spôsobom podvýživujeme zdravotníctvo, tak v podstate hráme veľmi nebezpečnú hru so životmi a zdravím ľudí. A týmto tlakom tlačiť aj na ministra zdravotníctva, no priznám sa, veľmi sa mi to nepozdáva. Ten musí plátať diery, aby došlo k želanému zvýšeniu kvality zdravotnej starostlivosti tým, čo ušetrí. No a keď sa mu šetriť nedarí, tak, žiaľ, na to doplácajú ale potom ľudia. Tí sa budú skorej cítiť chorí a, žiaľ, budú aj naďalej zbytočne zomierať.
Horšie bolo, že v súčasnej situácii, keď aj nejaké diery zaplátal a urobil nejaké úspory, tak najmä v tomto roku, ale aj v minulom roku tie úspory išli najmä do sanácie rekordného dlhu Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktorú nám vyrobili vaši nominanti, alebo, lepšie povedané, aj politika SMER-u.
Samozrejme, obyčajným plátaním dier alebo záplatami, alebo teda krízovým manažmentom sa aj tak naše zdravotníctvo vyliečiť nedá. Potrebuje reformy a tie malo ministerstvo začať realizovať už v prvom roku hneď po voľbách, aby sa dostavil aspoň aký-taký želaný čiastočný účinok ku koncu vášho vládnutia. Možno by nemuseli ani až tak bolieť, keďže našej ekonomike sa historicky darí a tak možno nemusel byť až taký problém nájsť financie na ich potrebný rozbeh a zmiernenie ich úvodných negatívnych dopadov. Žiaľ, nestalo sa tak a želal by som si, pokiaľ minister by nabral tú odvahu a niektoré z nich by zrealizoval aspoň ku koncu vášho obdobia, volebného, keďže v programovom vyhlásení vlády mnohé z nich figurujú. No ale, žiaľ, zatiaľ tá naša stará potápajúca loď menom zdravotníctvo sa zatiaľ plaví ďalej a obávam sa, že veľké nádeje na podstatnú opravu zatiaľ nevidíme.
No a teraz si dovolím ešte podotknúť jednu ďalšiu vec, problém. Môj názor je, že v podstate máme jeden podvýživený systém, dokumentoval som to, koľko investujeme do zdravotníctva, ako štát, tak aj ľudia, zároveň je neefektívny ten systém, jeden z najneefektívnejších, žiaľ, a k tomu ešte vašou politikou mu spôsobujete nestabilitu. Neviem, či viete, ale z tej vás obvinili všetky tri poisťovne, ale aj poskytovatelia zdravotnej starostlivosti. Nakoniec, je to logické, ako majú hospodáriť, keď netušia, koľko majú minúť? Aby systém neskolaboval, zdravotníctvo potom dofinancovávate v posledných rokoch až na konci roka, nikto dopredu nevedel, aká suma to bude, tento rok to bolo dokonca 100 miliónov eur. Štát teda nakoniec v roku 2017 zaplatil alebo zaplatí za svojich poistencov v priemere 4,1 percenta. Z tohto pohľadu sa podsúva otázka, že načo sme museli takto cvičiť s celým systémom? Poisťovne od začiatku roka podpisovali s nemocnicami zmluvy, aby keď štát nedofinancuje sektor, navýšené platby im nemocnice museli vrátiť v tomto roku. A to robili len kvôli mzdovému automatu, teda neinvestovalo sa do zlepšenia zdravotnej starostlivosti.
Štát má dve možnosti, ako môže regulovať trh. Cez svoju dominantnú poisťovňu alebo centrálne stanovením cenotvorby, toto má ministerstvo zdravotníctva plne v svojej kompetencii. Napriek tomu sa uchyľujete k najnešťastnejšiemu spôsobu, hráte sa so systémom a škrtíte mu kohútik financií a, prepáčte, mne to pripadá tak, že nezvládate reguláciu. Takže niežeby rozpočtovaných 4,8 mld. eur nebolo dosť na to, aby sme si za ne mohli zabezpečiť kvalitnú zdravotnú starostlivosť, ale, žiaľ, povedzme si to otvorene a úprimne, nedokážeme to. A mizerné štatistiky, ktoré hovoria o kvalite našej zdravotnej starostlivosti, o odvrátiteľnej úmrtnosti a dožití v plnom zdraví, si, žiaľ, nevylepšíme.
Ďakujem veľmi pekne.
Skryt prepis