Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, budem teraz hovoriť o problémoch rómskych osád. Hovorím to kvôli tomu, aby náhodou nevzniklo podozrenie, že teraz budem hovoriť o všetkých Rómoch, ktorí na Slovensku žijú. Na Slovensku žije viac ako 400-tisíc Rómov. Rómska menšina je pravdepodobne podľa posledných sčítaní už najpočetnejšou menšinou na Slovensku. To znamená, počet občanov Slovenskej republiky rómskej národnosti prevýšil počet občanov Slovenskej republiky maďarskej národnosti. Približne 200-tisíc občanov rómskej národnosti žije lepšie alebo horšie, ale predsa len integrovane do spoločnosti. To znamená, že približne 200-tisíc ľudí nežije v tzv. rómskych osadách. O týchto hovoriť nebudem, pretože samozrejme tam tiež sú nejaké problémy, ale ďaleko, ďaleko menšie ako tie problémy, ktoré sa týkajú rómskych osád.
Prezident Kiska, včera v parlamente povedal, že si máme dať tento záväzok, citujem: "Do desiatich rokov budú všetky rómske deti na Slovensku končiť základnú školu s porovnateľnými priemernými výsledkami ako nerómske deti." Ako ďalej prezident povedal: "A zrátajme, koľko na to budeme potrebovať peňazí, pedagógov a sociálnych pracovníkov." Chcem teraz otvorene povedať, že takýto prístup k riešeniu rómskeho problému a takýto uhol pohľadu k riešeniu rómskeho problému je cestou do pekiel. Je len opakovaním tých chýb, ktoré už 20 rokov alebo vyše 25 rokov na Slovensku opakujeme. Pokúsim sa teraz vysvetliť prečo.
Po prvé. To, čo navrhuje, je absolútne nereálne. Tento záväzok je asi rovnako reálny, ako keby sme si dali záväzok, že do desiatich rokoch bude na Slovensku minimálne 300 slnečných dní do roka. Je to veľmi pekné, bolo by to veľmi fajn, ale realita je iná, a najmä ju nevieme celkom presne ovplyvniť. Vzdelanostná úroveň dieťaťa nezáleží len na kvalite a na ochote sociálneho pracovníka alebo pedagóga. Najdôležitejším je v tejto oblasti prístup rodiča. Prístup a motivácia rodiča. Aké predpoklady na schopnosť dobre sa učiť má dieťa splodené incestom? Máme nejaké historické štatistiky na to, akým spôsobom sú takéto deti hendikepované v schopnosti dosiahnuť aspoň priemerné vzdelanie?
Pýtam sa, nebehá nám náhodou po rómskych osadách tisíce a tisíce detí, ktoré sú takýmto nezodpovedným prístupom svojich rodičov vopred handicapované k tomu, aby vôbec ukončili základnú školu alebo dosiahli akékoľvek normálne vzdelanie? Akú majú tieto deti pravdepodobnosť, že dosiahnu to priemerné vzdelanie ako ostatné nerómske deti? Veľmi malú, pán prezident Kiska, veľmi, veľmi malú.
Bohužiaľ, druhým faktorom, ktorý významne ovplyvňuje schopnosť rómskych detí v rodinách dosiahnuť aspoň priemerné vzdelanie, je fetovanie, je fetovanie. To najtuhšie fetovanie, známe ešte z čias socializmu. Akú šancu majú deti v osadách dosiahnuť aspoň nejakú priemernú úroveň vzdelania po základnej škole, keď tam fetujú maloleté deti ešte pred tým, než nastúpia na základnú školu? Osobne som bol svedkom, keďže som sa touto problematikou v minulosti zaoberal, ako matky uspávali svoje deti v kočíku tým, že jednoducho si dali dole vrecúško, ktoré mali na krku, a dali čuchnúť dieťaťu, lebo revalo. Čo nám pomôže, keď dáme milióny a milióny a desiatky miliónov eur do vzdelávania, keď proste tu máme skupinu detí, ktorým to vzdelávanie absolútne nepomôže? Lebo proste nebudú mať predpoklady dosiahnuť akékoľvek vzdelanie, aby vôbec niekedy sa vedeli postarať samé o seba.
Viete, ako volajú v osadách na východnom Slovensku tieto deti? A dneska už tí dospelí, ktorí už tam žijú. Volajú ich kinkáči. Je to hrozné, keby ste to zažili na vlastné oči a videli tie deti. Deti? Dneska už vlastne je to generácia aj, povedal by som, plnoletých, dospelých. Kinkáči ich volajú preto, ja som si myslel, že to boli, keď som videl tie prípady, najmä v okolí Krompách, že to sú sfetovaní ľudia. Nie, to nie sú sfetovaní ľudia, to sú ľudia, ktorí sedia a kývajú sa. Preto ich volajú kinkáči. Upozornili ma na to príslušníci Policajného zboru, keď som mal na starosti rómsku kriminalitu a obchádzal som si jednu osadu za druhou. Akú šancu majú tieto deti na dosiahnutie akéhokoľvek priemerného vzdelania?
Takto sa to robí už 25 rokov. To znamená, rozprávame si tu o vzdelávaní, preberáme tie schémy z vonku, posielame tam NGO-čky, nalievame tam peniaze a veríme, že proste ten hlavný problém je vo vzdelávaní. To je obrovský omyl. Dvadsaťpäť rokov sme to robili takto a absolútne nikam to neviedlo. Problém sa zhoršuje. V jednotlivých rómskych osadách samotné rómske osady sú najväčší problém a to, akým spôsobom tam ľudia žijú, akým spôsobom sa správajú. To je najväčší problém. To je najväčší problém, pretože oni generujú ďalší a ďalší problém do budúcnosti. Len v takých Jarovniciach počet ľudí žijúcich v osade od roku 1989 sa zoštvornásobil. Sú obdobia, keď v osade v Jarovniciach majú aktuálne v tom danom momente 600 tehotných žien a tie podmienky, do ktorých sú tie deti privádzané a najmä k čomu sú potom vedené, tie nie sú veľmi dobré.
Ak chceme vyriešiť rómsky problém, namiesto tých chimér o vzdelávaní a o tom, ako to pomôže, musíme prejsť na úplne iný princíp. Musíme prejsť na princíp nulovej tolerancie k akémukoľvek asociálnemu správaniu. Za asociálne správanie považujem napríklad to, že deti v týchto osadách vznikajú incestom. Všetci o tom vieme. Čo s tým štát urobil? Prečo sa na to pozeráme? Dvadsaťpäť rokov vieme, že deti vznikajú incestom v týchto osadách, aj kvôli tomu, že je vysoká pravdepodobnosť, že potom budú mať nejaké, mať nejaký ten hendikep a ľahšie sa na ne vybavia sociálne dávky. Všetci o tom vieme, 25 rokov sa na to pozeráme. Ako môžu byť motivovaní tí rodičia, aby tlačili ľudí, tlačili svoje deti k väčšiemu vzdelávaniu a vôbec k snahe, aby sa vzdelali, keď 90 % ľudí v týchto rómskych osadách nikdy nepracovalo a tých 10 %, ktorí pracujú, tým sa tí ostatní vysmievajú, že načo to robia. Ako sú potom motivované tie deti, ktoré vyrastajú v takomto prostredí, kde sa neustále stretávajú s asociálnym správaním? Ešte by vôbec mali chcieť dosiahnuť vzdelanie?!
Máme tu medzi sebou jedného kolegu učiteľa, ktorý učil doteraz v základnej škole, kde väčšina detí bola rómskych. Dneska ráno som sa s ním o tom bavil. Pýtal som sa ho, koľko z tých, na koľkých percentách tých rómskych detí vidí snahu vzdelať sa? Povedal mi, že, bohužiaľ, ani na jednom. Tie deti chodia do školy preto, najmä preto, že ak by nechodili, tak ich rodičia nedostanú dávky. Nám nepomôže nalievať do vzdelávania ani 100 miliónov, ani 200, ani pol miliardy eur ročne. Proste nám to nepomôže, pokiaľ nezmeníme návyky týchto ľudí. Pokiaľ nezmeníme to, že deti sa budú chcieť vzdelávať a najmä rodičia budú chcieť, aby sa ich deti vzdelávali. Ale oni zatiaľ žiadnu motiváciu nemajú, pretože asociálne správanie im prináša viac peňazí než to správanie, ktoré, by som povedal, je v súlade s nejakým civilizačným štandardom spoločnosti, v ktorej žijeme.
Fetovanie detí. Ako je možné, že to 25 rokov tolerujeme? Veď vidíme, že tie deti fetujú. Ako je možné, že to tým rodičom tolerujeme? Prečo by potom mali dodržiavať akékoľvek pravidlá hry, keď vidia, že im tolerujeme porušovanie pravidiel proste v takýchto úplne základných veciach? Že ničia svojim deťom životy a my sa na to pozeráme. A všetci o tom vedia, aj v tej blízkosti, blízkosti tých osád, kde tam žijú.
Mimochodom, prečo by vôbec niekto sa mal usilovať dosiahnuť nejaké vzdelanie v takejto rómskej osade, keď proste vidí, že to nie je potrebné? Načo by mu bolo vzdelanie? Na pozeranie televízora? Na poberanie dávok? Načo by mu bolo vzdelanie? Veď 90 % z nich nikdy nebude pracovať. Načo by ich deti potrebovali vzdelanie? Najskôr by k tomu museli byť vedení a motivovaní, aby mali snahu mať vzdelanie. To sú ilúzie, o čom tu hovoril včera pán prezident Kiska. To sú úplne chiméry, ktoré nebudú fungovať.
Budem hovoriť o tom, ako sa tieto veci, neskôr v parlamente, ako sa tieto veci dajú aj systémovo riešiť, pretože sú príklady zo sveta, kde sa podarilo vyriešiť, povedal by som, ešte oveľa horšiu situáciu, ako my máme v rómskych osadách na východnom Slovensku alebo v Plaveckom Štvrtku alebo kdekoľvek. Teraz poviem len jeden príklad. Keď sa stal starostom New Yorku Rudy Giuliani, mesto New York bolo jedno z najnebezpečnejších miest na svete. Malo najväčší počet vrážd. Slušní ľudia sa tam naozaj večer báli chodiť po uliciach, najmä kvôli násilnej trestnej činnosti, čiže vraždy, znásilnenia, lúpežné prepadnutia. Vtedy sa bežne hovorilo, že človek musí mať pri sebe peniaze, dajme tomu aspoň 100 dolárov, aby keď ho ten lúpežník prepadne so zbraňou v ruke, aby mu mal čo dať, pretože inak ten človek z toho sklamania, že lup mu nevyšiel, tak ho kľudne zastrelí. Taká bola doba pred tridsiatimi rokmi v New Yorku. Dnes je New York jedno z najbezpečnejších veľkomiest na svete.
Ako sa to tomu Giulianimu podarilo? Postupoval úplne inak, ako by sme všetci predpokladali. Nezačal robiť žiadne komplexné systémové riešenia, riešiť v globále vzdelávanie, neviem, a všetky tieto veci, o čom tu rozprávame už 25 rokov. Išiel na to úplne opačne. Uplatňoval koncept, ktorý sa v angličtine volá broken window, rozbitých okien. Tá teória je založená na tomto: pokiaľ na ulici nájdete jedno rozbité okno a vy ho okamžite nezasklíte, ľudia, ktorí po tej ulici chodia, si povedia, no tak túto vlastne neplatia nejaké pravidlá, za chvíľu bude rozbité ďalšie okno, za chvíľu na tej ulici je bordel. To znamená, Giuliani začal uplatňovať takú stratégiu nulovej tolerancie, ale nezačal zákonmi, lepšie povedané, tými najťažšími trestnými činmi, samozrejme, že sa snažil riešiť aj to, ale začal priestupkami, začal úplne jednoduchými priestupkami. Nulová tolerancia k akémukoľvek porušovaniu zákona. A tým priestupkom bolo sprejovanie vagónov v metre a preskakovanie turniketov do metra, čo bežne všetci robíme, lebo presne ako u nás: no a čo keď ma chytia, dajú mi pokutu, kde ju u mňa vymôžu? Presne tak ako u nás. Vy nevymôžete žiadnu pokutu od väčšiny obyvateľov rómskych osád, pretože jednoducho aj tak nemajú peniaze. Oni môžu mať pokút a exekúcií a neviem čo, môže byť im to úplne jedno.
Giuliani začal robiť to, že preskočí ten turniket, chytia ťa, basa. Možno na pár dní, ale basa. Na pár dní, ale basa. Zasprejuješ metro? Basa. Okamžite. Nahnal oveľa viac policajtov do metra, až nakoniec po niekoľ..., každú noc premaľovávali zamestnanci vagóny metra, aby v nich nebol ani jediný nasprejovaný nápis. A po niekoľkých týždňoch pochopili proste ľudia, že situácia sa zmenila. Zrazu vagóny newyorského metra, stanice metra boli čisté, nikto si tam nedovolil, s prepáčením, cikať na stenu, odhadzovať špaky, zamaľovávať. Proste zrazu sa niečo zmenilo a tí ľudia videli, tu sa asi niečo mení. Mohol by som hodinu rozprávať o tom, potom, ako postupoval ďalej až k tým najzložitejším trestným činom, najnásilnejším. Ale tá podstata je táto, že ak chceme riešiť problém asociálneho správania, musíme začať nulovou toleranciou k priestupkom, k tomu, aby bolo zrejmé, že tento stav už tu nebude platiť, že tá asociálnosť a asociálne správanie nebude tolerované. To je základ, ktorý musíme začať, inak sa nikam nedostaneme.
Teraz by som chcel prejsť k tomuto zákonu, lebo tu presne o to ide. V rómskych osadách máme incesty, máme drogovú trestnú činnosť, máme problém obchodovania s ľuďmi, máme tam majetkovú trestnú činnosť, ale deje sa tam aj to, čo považujú ľudia za absolútny výsmech. Predstavte si, že máte pozemok, máte záhradku, máte chalupu po starých rodičoch, niekto príde a postaví vám na nej dom. Predstavte si, že máte proste záhradku, niekto tam príde a postaví vám dom. A vy nemôžete urobiť nič, nemôžete urobiť nič. Ako napríklad v Plaveckom Štvrtku. Teraz nám nejde o vytĺkanie nejakého kapitálu politického alebo niečoho. Ako iniciátorom tohoto je starosta Plaveckého Štvrtku, alebo tou inšpiráciou, ktorú sme si overili v návštevách po celom Slovensku v týchto obciach a najmä obciach teda, v mestách menej, ktorý nevie, starosta Plaveckého Štvrtku za SMER nevie osem rokov, odkedy je starostom, vyriešiť ten problém, že v tej osade mu vznikajú nové a nové nelegálne alebo čierne stavby a on s tým nevie nič urobiť. Každý mesiac mu vzniknú nové čierne stavby, on príde, povie tým ľuďom: zastavujem tú stavbu, to je čierna stavba, proste zakazujem. ´Starosta, mňa už tam čakajú dva domiešavače, však nezdržujte. Jak vy odídete, tak ja si to postavím.´
Ako sa na to majú pozerať tí ľudia, ktorí proste si musia žiadať normálne stavebné povolenie, keď štát, v tomto zmysle ten starosta, ale tak je to všade na Slovensku, proste nevie vyriešiť takýto jednoduchý problém?! On vidí, že mu rastie, v priebehu dvoch mesiacov mu takto vyrastie čierna stavba, on tam chodí a on nemá žiadny nástroj, aby ju mohol zastaviť, aby to mohol zrušiť. Prečo by potom tí ľudia, teraz hovorím o tom asociálnom správaní, prečo by tí ľudia kedykoľvek mali pracovať v budúcnosti? Prečo by mali dodržiavať zákony? Prečo by mali dbať o to, aby ich deti sa dobre učili, keď zjavne vidia, že efektívnejšie je proste porušovanie pravidiel? Nerešpektovanie pravidiel nejakého civilizovaného správania sa v tejto spoločnosti. Prečo by mali byť motivovaní? Veď si robia z tých ľudí, ktorí dodržiavajú zákony, srandu, verejne si z nich robia srandu. Jednoducho my tento začarovaný kruh niekde prerušiť musíme. Sú starostovia odvážnejší na východnom Slovensku, nebudem menovať, ktorí sa teda nekašlú. Keď im začali robiť, v nelegálnych osadách už, rásť ďalšie čierne stavby, tak proste objednali buldozér a ten ich zrovnal so zemou. No ale keby tam nabehli nejaké NGO-čky a proste ten majiteľ toho stavebného materiálu, keď to tak poviem, by sa s ním začal súdiť, tak by mohol mať problémy. Faktom ale je, že keď zrúcate jednu, dve, keď sa to niekto pokúsi urobiť, ďalšie vám už nebudú vznikať, lebo sa to tým ľuďom ne-opla-tí, lebo prídu o tie peniaze, minimálne o stavebný materiál, ktorý do toho musia investovať. A počítať a počítať obyvatelia týchto osád vedia. To vedia.
Zmyslom tohto zákona nie je vyrobiť problém starostom, ktorí by na vlastné náklady museli nechať odstraňovať desaťtisíce čiernych stavieb po celom Slovensku, pretože to by bol veľký problém, to by zaťažilo rozpočty mnohých obcí. Zmyslom tohto zákona je dať právomoc starostovi, aby mohol takýmto spôsobom zabrániť tomu, aby sa problém v jeho obci zväčšoval, aby vedel ustrážiť to, že sa tento problém nebude zväčšovať tým, že tam budú tie nové čierne stavby vznikať ako huby po daždi.
Druhá vec, dávam verejný prísľub, ak by niektorý starosta ktorejkoľvek takto postihnutej obce mal problém s tým, že by to vyvolalo náklady v rozpočte obce, že odstránim takúto čiernu stavbu na vlastné náklady. Pretože v skutočnosti to nie je až taký veľký náklad a najmä v prípade, ak takúto čiernu stavbu bude môcť odstrániť, určite sa nájdu ľudia, ktorí za zlacnenú cenu tento voľný stavebný materiál použijú pri svojom legálne budovanom dome.
Verte mi, tak ako nám rozprávali minulý rok, že musíme tú migračnú vlnu prijať, pretože aj tak nie sme schopní tú migračnú vlnu zastaviť, toto rozprávali v celej západnej Európe aj u nás doma, potom sa Poľsko, Slovensko, Česko a Maďarsko, neskôr za podpory Rakúska, dohodli s jedným malým Macedónskom, ktoré zavrelo hranicu s Gréckom, a zrazu balkánska trasa už nefunguje. Prečo? No pretože tí ľudia, ktorí v tomto zmysle tiež porušujú zákony, chcú sem prísť nelegálne, oni sledujú televíziu, sledujú médiá a vidia: ide to? Nejde to. Už si tam na hraniciach nepúšťajú? Pozrieme sa. Prerazili v tom Igumene, či ako sa to volalo, tam na macedónskej hranici? Neprerazili. No tak dobre, tak tadeto sa už nedá.
To nie je taká zásadná vec, proste urobiť niekoľko precedentov, aby bolo vidieť, že toto sa už u nás nedá, také asociálne správanie sa už netoleruje. My tých ľudí nechceme zatvárať, nechcem voči nim postupovať represívne, my len chceme, aby tak ako každý iný človek museli dodržiavať zákony tohto štátu. Pretože pokiaľ ich nezačnú dodržiavať, pokiaľ neurobili nejaký stop stav, že, chlapci, hop, odteraz to už nejde. Odteraz to už nejde. To, na čo ste boli zvyknutí, to už nejde, takto sa to už ďalej nedá. Tak sa vám ten problém bude zväčšovať. A ten problém v rómskych osadách sa zväčšuje, pretože populácia žijúca v tých rómskych osadách sa zväčšuje. A problém nie je v tom, či tam žijú modrí, zelení, fialoví ľudia, absolútne nie je problém v žiadnom rasizme alebo v niečom takomto. Problém je vo vzorcoch správania sa, v asociálnom správaní, ktoré jednoducho je v týchto osadách prítomné. Toto je zásadný problém, ktorý potrebujeme riešiť.
Viem vám dať iks príkladov zo sveta, kde keď sa pristúpilo na ten princíp nulovej tolerancie v porušovaní zákona, tak dokonca aj ľudia žijúci v Spojených štátoch amerických, v černošských alebo latinskoamerických getách, kde drogová trestná činnosť alebo konzumácia drog sa pohybovala cez 50 % u dospelých obyvateľov, keď to boli tzv. no-go zone, tam noha policajta roky neprišla, aj takéto problémy sa podarilo vyriešiť. Podarilo sa ich vyriešiť civilizovane. Civilizovane v medziach zákonov a právneho poriadku demokratického štátu. Lenže najskôr, na rozdiel od pána prezidenta Kisku, by sme si nemali maľovať nejaké chiméry toho, že nám tu v niečom pomôže zásadne vzdelanie. Vzdelanie nám v ničom nepomôže. Lebo vy nemôžete vzdelať nasilu niekoho, kto sa vzdelať nechce, lebo na to nevidí dôvod, a nemôžete dotlačiť rodičov, ktorým je to putna, aby sa starali aspoň o to, nech tie deti nejaké vzdelanie dostanú.
Keďže sa snažím v každom svojom prejave v Národnej rade povedať príklad aspoň jedného biblického podobenstva, chcel by som upozorniť na jednu parafrázu z Evanjelia podľa Lukáša, to je ten známy citát, ktorý by som pozmenil takto: Ak budeme my mlčať, myslím my, predstavitelia štátu, ktorí sa máme starať o to, aby boli dodržiavané zákony, aby slušní občania boli chránení, tak potom budú hovoriť kamene. Vždy to tak, skôr alebo neskôr, bolo. Ak ľudia prestanú dôverovať tomu, že sa ich štát zastane, potom začnú dôverovať niekomu, kto bude používať kamene. A ja som presvedčený, že toto si určite drvivá väčšina z nás, ktorí tu sedíme, nepraje.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
