Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, chcel by som zareagovať na vystúpenia a pripomienky tých poslancov, ktorí reagovali na diskusiu v pléne.
Začal by som pánom poslancom Poliačikom. Pán poslanec, ďakujem za vašu podporu nulovej tolerancie k porušovaniu priestupkov, k porušovaniu zákona. Upozorňujem vás iba, že aj obyvatelia rómskych osád niektorí fajčia marihuanu, tak neviem, že či táto nulová tolerancia, ktorú ste deklarovali,...
Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, chcel by som zareagovať na vystúpenia a pripomienky tých poslancov, ktorí reagovali na diskusiu v pléne.
Začal by som pánom poslancom Poliačikom. Pán poslanec, ďakujem za vašu podporu nulovej tolerancie k porušovaniu priestupkov, k porušovaniu zákona. Upozorňujem vás iba, že aj obyvatelia rómskych osád niektorí fajčia marihuanu, tak neviem, že či táto nulová tolerancia, ktorú ste deklarovali, platí aj pre nich, ale teší ma to.
Aby nedošlo k nedorozumeniu, neodmietam snahu o vzdelávanie v rómskych komunitách, iba si myslím, že na zmenu vzorcov správania sa, na zmenu chovania v rómskych komunitách potrebujeme to, čomu sa ľudovo hovorí cukor aj bič. Doteraz sme, bohužiaľ, iba, používali iba tú metódu, že sme sa to snažili riešiť peniazmi a nalievaním nových a nových peňazí aj z európskych zdrojov, a nefungovalo to. Práve v záujme tých rómskych detí, aby mali šancu na nejakú budúcnosť, je to, aby sme netolerovali asociálne správanie ich rodičov. Povedali ste, pán poslanec Kiska, že..., pán poslanec Poliačik, že prezident Kiska hovoril o oboch veciach. O potláčaní kriminality aj o následnom vzdelávaní. To ste ale zle počúvali. Pán prezident Kiska nepovedal o potláčaní kriminality nič. Hovoril iba o tom kroku B.
Je to v podstate podľa mňa tak ako s výchovou detí. Keď vidíme, že moje dieťa robí zle iným deťom alebo im kradne hračky, tak mu to zakážeme, vytkneme mu to, snažíme sa ho viesť k tomu, že toto sa robiť nedá. A zase, naopak, keď moje dieťa pomôže inému dieťaťu alebo sa s ním podelí, tak motivujeme to správanie nejakou odmenou. Takýmto spôsobom vieme docieliť nejakú zmenu správania sa. Problém je v tom, že čo sa týka rómskych komunít, tak sme požívali iba tú, iba tú jednu metódu. Práve preto nám to 20 rokov nefungovalo.
Pán poslanec Baránik, povedali ste, že polícia nefunguje a chráni iba vládnucu kastu. A citujem: "Nerozumiem, prečo dnes hovoríte o rómskych osadách, to nie je až také dôležité." No v tomto sa líšime, pán poslanec Baránik. Podľa mňa je to veľmi dôležité, podľa mňa je kradnutie tzv. bielych golierov a kradnutie alebo porušovanie zákona v rómskych osadách rovnako dôležité, pretože buď budeme porušovať, buď budeme nulovo tolerantní k akémukoľvek porušovaniu zákona, bez ohľadu na to, kto sa správa asociálne, kto sa správa v rozpore s celospoločenskými záujmami, alebo sa nedostaneme nikam. Asociálne správanie je podľa mňa iba jedno. Je to porušovanie zákona, porušovanie dobrých mravov, ktoré táto spoločnosť vyžaduje od svojich členov. Dostanem sa k tomu potom ešte ďalej. Rozprávali ste, pán poslanec Baránik, že treba pozitívne príklady, a uviedli ste príklad z mladosti, kde v Prahe v daždi a v snehu jediní Rómovia boli ochotní kopať a robiť na stavbe. A že takéto pozitívne príklady treba dávať. Súhlasím s vami, problém je v tom, že tým pozitívnym príkladom v tom, čo ste uviedli, je najmä to, že títo Rómovia pracovali. V rómskych osadách máme ten problém, že tam vyrastá už tretia generácia ľudí, ktorí nikdy nepracovali. Ktorí vôbec nevedia, aký je toto spoločenský návyk. Toto musíme zmeniť.
Navrhli ste, pán poslanec Baránik, že by vyriešilo, ak by ako v Česku sa stanovilo to, že čierna stavba na cudzom pozemku bude patriť tomu, kto ten pozemok vlastní. No s týmto ja súhlasím, že by to mohlo pomôcť k riešeniu tohto problému, len neviem, či ste pripravení znášať pomerne drastické následky toho, keby sa to na Slovensku zaviedlo. Pretože akonáhle by sme toto na Slovensku zaviedli, tak z toho vyplýva, že zajtra musíme presťahovať viac ako 100-tisíc ľudí, ktorí bývajú v tých nelegálnych osadách. Pretože akonáhle, predstavme si prípad Krásnohorského Podhradia, kde ľudia platia dane z nehnuteľností za pozemky, ktoré nemôžu využívať, pretože je tam nelegálna rómska osada, akonáhle by sme uplatnili ten váš návrh zákona, tak by to neplatilo iba na tie nové čierne stavby, to, čo navrhujeme my, platilo by to na všetky čierne stavby. A to by som bol zvedavý, ako by štát zo dňa na deň takýto problém chcel riešiť.
Pán poslanec Ivan, pýtali ste sa, že ako odlíšiť vecne tú novú stavbu. Je na to niekoľko metód, najskôr poviem jednu napoly žartovnú, ale napoly reálnu, jednoducho od čias toho, keď máme mobilné telefóny a v nich fotoaparáty, tak na tej fotke viete zaznamenať čas, kedy ste ju urobili. Po druhé, samozrejme, a to je asi väčší dôkaz, ako keď tristo, ako ste povedali, zainteresovaných ľudí bude tvrdiť, že tá čierna stavba tam bola už dávno pred tým. Druhá, ešte presnejšia metóda je taká, že dnes už sa dajú objednať letecké snímky, napríklad z dronov, kde viete zadokumentovať k príslušnému dátumu, ktoré stavby na pozemku sú a ktoré nie sú. Tretia možnosť, ako sa to dá urobiť, je taká, že mnohé tieto obce majú zakreslené všetky čierne stavby aj v tých osadách. To znamená, že majú vypracovaný proste podrobný nákres toho, že kde tie čierne stavby sú, kto tam býva a tak ďalej. Čiže myslím si, že technicky, technicky by sa to vyriešiť dalo.
Pán poslanec Fecko, myslím si, že ste plne presne pomenovali ten hlavný problém, ktorý ja považujem za hlavný problém, preto s vami hlboko súhlasím, a preto budem odpovedať obšírnejšie na to, čo ste pomenovali, lebo to považujem absolútne za najdôležitejšie. Povedali ste, teraz skoro citujem: "A to decko v rómskej osade nikdy nevidelo svojho otca ráno vstávať do práce." To znamená, nikdy nebude mať návyky, aby sa uplatnilo v spoločnosti. Toto považujem za absolútny ten, ten uzlový bod, ktorý musíme vyriešiť. A poviem vám jeden úspešný príklad, jednu success story, kde sa to podarilo veľmi výrazne zmeniť a úplne výrazným spôsobom.
V 90. rokoch prijali republikáni v americkom Kongrese sériu zákonov, ktoré mali riešiť dlhodobú nezamestnanosť, dlhodobú nezamestnanosť a dlhodobú odkázanosť na sociálne dávky od štátu. Uplatnili stratégiu, ktorá sa potom volala tzv. stratégia prísnej lásky. To znamená, povedal by som, teraz to k tomu dodávam ja, takej rodičovskej lásky v zmysle, že to dieťa musíte aj pochváliť, ale aj pokarhať, keď robí niečo, čo je nežiaduce. Tá stratégia bola postavená na troch princípoch, ktoré prijali, že americká federálna vláda bola ochotná poskytnúť viac peňazí na dlhodobo nezamestnaných a na dlhodobo odkázaných na sociálne dávky s tým, že jednotlivé americké štáty si môžu sami zvoliť, že tie metódy, akými ich použijú, a musia splniť tri podmienky.
Po prvé žiadny občan nesmie mať na tieto peniaze, na tieto financie vopred garantovaný nárok a pri neplnení kritérií, za akých ich dostane, sa uplatňujú sankcie.
Druhý princíp bol takýto. Každý občan môže poberať takéto sociálne dávky iba dva roky v kuse, potom stop a iba päť rokov počas celého svojho života. Iba dva roky v kuse a iba päť rokov počas celého svojho života. To znamená, vylúčené, že by niekto mohol fungovať tak, že ja celý život nebudem pracovať, aj tak budem dostávať finančnú podporu od štátu.
Tuto stanovili, v tom zákone, tzv. výnimku 20 %. To znamená, 20 % poberateľov môže prekročiť tie limity dva roky a päť rokov počas celého svojho života, išlo tam najmä o prípady napr. zdravotne hendikepovaných a príklady rodičov, ktorí sa starajú o zdravotne handicapované deti, pretože jednoducho tam je spoločenský záujem, že proste sme civilizovaná spoločnosť a chceme sa aj takýmto spôsobom postarať. Dokonca tam mohli tie dávky v týchto odôvodnených prípadoch aj navýšiť, keď bolo zrejmé, že jednoducho tu ide naozaj o pomoc, tam sa nedá nič, nič iné robiť.
Po tretie, tretí princíp. Všetci práceschopní poberatelia týchto dávok musia vyvíjať na znak reciprocity pracovnú aktivitu. Všetci musia pracovať, a to minimálne 30 hodín týždenne, 30 hodín týždenne, či už v súkromnej firme, a teraz to tak poviem, z pohľadu tej súkromnej firmy zadarmo, pretože tú odmenu platil štát. Samozrejme, že tá súkromná firma mohla, ak chcela, doplatiť tomu pracovníkovi nejakú odmenu, ak s ním bola spokojná. Alebo v prípade, že to nešlo, lebo, samozrejme, tam bolo veľa ľudí, veď to poznáme aj u nás, ktorí nikdy nepracovali, to znamená, oni začínali na verejnoprospešných prácach. A tie verejnoprospešné práce mohli organizovať obce a mestá, NGO-čky, ktoré boli zaregistrované, to znamená tretí sektor, ale, samozrejme, aj štát. To je náš problém, pretože tí starostovia častokrát sa boja byť trošku prísnejší a žiadať tie aktivačné práce, aby sa naozaj robili, alebo verejnoprospešné, lebo sú to ich voliči. A čo sa stalo?
Len to zhrniem, čiže každý musel ísť minimálne na šesť hodín do práce. Dokonca aj slobodné mamičky. Museli ísť, ráno vstať a ísť na šesť hodín do práce. To, čo ale štát urobil, keďže ten človek recipročne prejavil záujem a aktivitu, tak urobil to, že každé dieťa dostalo jasličky, to znamená, štát zaplatil jasličky a každé dieťa ako motiváciu pre tú mamičku dostalo veľmi kvalitnú zdravotnú starostlivosť, to znamená, tá mamička, v podstate aj bola, povedal by som, rada v tom zmysle, že vedela, že tam sú kvalitní lekári v tých, nazvime to, jasličkách, to znamená, že o to jej dieťa aj zo zdravotného hľadiska bude dobre postarané. Ono to bolo dôležité aj preto, lebo, samozrejme, veľká časť týchto dlhodobo nezamestnaných alebo poberateľov sociálnych dávok boli drogovo závislí. To znamená, tie detičky mali s tým problém už v mladom veku, že vlastne matka bola drogovo závislá, keď bola tehotná. To znemená, oni vedeli, že aj takéto problémy ten štát vyriešil, keď ona chodila na šesť hodín do práce.
Čo sa stalo? Aké boli výsledky tejto stratégie tzv. prísnej lásky? V roku 1994 bolo v Spojených štátoch 14 mil. ľudí dlhodobo odkázaných na sociálne dávky. V roku 2001 bolo dlhodobo odkázaných na sociálne dávky menej ako 7 mil. ľudí. Za sedem rokov 50 %, pričom viacero z tých ľudí sa úplne odpojilo, to znamená, že robili v súkromných firmách atď., atď., časť z nich, samozrejme, to bolo tak, že pôsobili na tých dotovaných miestach dajme tomu aj u súkromných firiem. Aj to bolo oveľa lepšie, ako keby len sedeli, sedeli doma a nerobili nič. Tam nejde len o sociálnu úsporu. Po roku 2000 bolo, bol zachytený taký fenomén v Spojených štátoch – a to je presne o tom, čo ste hovorili –, že deti u týchto rodičov sa snažili ukončiť si aspoň strednú školu, získať aspoň trošku vyššie vzdelanie, pretože mali tú skúsenosť z domu, že tá moja mama, ten môj otec musí ráno vstať a ísť do práce tak či tak. A najskôr robil niekde na VPP-čkach po našom, potom si povedal, no tak budem tu robiť za tieto peniaze na VPP-čkach, tak radšej si nájdem prácu v McDonalde. Aj tie deti boli motivované, lebo videli, že pracovať budú musieť tak či tak, tak či tak.
No a teraz to poviem, lebo to je princíp, čo ste povedali, proste práca najskôr, oni to volali work first. Nie vzdelanie first, práca, práca. Začína to prácou, predvolebné heslo KDH pred štyrmi rokmi.
Viete, kedy sa začala kríza starovekých Atén? V tom momente, keď Atény vykradli poklad u Aténskeho námorného spolku, ktorý si zbierali všetky grécke staroveké štáty na obranu proti Peržanom, a vtedy prišiel ten tzv. zlatý vek. Postavili Akropolu, postavili všetky tie krásne stavby, divadlá, amfiteátre a tak ďalej. Ale súčasne to malo aj ten dôsledok, že mali zrazu veľa peňazí, tak tí politici aténski si kupovali svojich občanov. V tom čase žiadny slobodný občan Atén nepracoval, pracovali iba otroci. Všetci boli zamestnanci štátu, mali tzv. nepodmienený príjem a dopadlo to takým spôsobom, že keď ich išiel napadnúť Filip Macedónsky, tak Demostenes, najlepší grécky rečník v celej histórii, mohol stokrát v parlamente rečniť o tom, že potrebujeme dať nejaké peniaze na armádu, inak nás ten Alexander, pardon, Filip Macedónsky zožerie, ľudia povedali, ale dajme radšej peniaze na divadlo. A tak aj tie Atény dopadli.
Pred sto rokmi boli najbohatšími štátmi sveta Uruguaj a Argentína. Mali už v tom čase veľmi štedrý sociálny systém. Štedrý sociálny systém v tom, že nevyžadoval reciprocitu, že čoraz viac ľudí poberalo sociálne dávky. Kam sa dostali?
Pred tridsiatimi rokmi začali problémy v západnej Európe v tom, že v Holandsku a v Švédsku začal veľmi stúpať ľudí, ktorí boli invalidi. Tak sa zisťovalo, že teda aký je problém. Samozrejme, v Holandsku v tom čase už bolo viac ako milión invalidov, nebolo milión invalidov naozaj, ale jednoducho ľudia si vybavili takúto dávku, pretože im to postačovalo na to, aby fungovali aj bez práce. To je proste overený princíp, keď nevediete ľudí k istým návykom a k tomu, že pracovať je normálne, že ráno vstať a ísť do práce je normálne, tak sa zmenia vzorce správania sa, a tá spoločnosť to už potom nie je schopná utiahnuť ani finančne, ani morálne.
Dnes vo Švajčiarsku sa hlasovalo o tzv. nepodmienenom príjme. Chvalabohu, že to odmietli, pretože ak ľudia sú zvyknutí, že všetky ich problémy má vyriešiť iba štát, že majú iba nároky a nemajú žiadne povinnosti, tak potom sa dostaneme do tej situácie, že nebude mať tú našu civilizáciu kto brániť. Lebo však načo? Nech to robí štát. Áno, my chceme pomôcť utečencom, ale nech to urobí štát, nie ja osobne, však máme štát. Chceme sa brániť, a nech to urobí štát. Všetko má urobiť štát. Ľudia neurobia nič. A prečo? Pretože ich politici motivujú k tomu, v každých voľbách, ďalšia dávka, ďalšia vec, ďalšia zadarmo, hento zadarmo.
Presne takýto vzorec správania sa sme vybudovali našou vinou po roku 1989 v rómskych osadách. Presne toto je ten hlavný problém.
Pán poslanec Budaj, hovorili ste o tom, že neporiadok v štáte vyvoláva ďalšie problémy, s tým úplne súhlasím. To je ten princíp rozbitých okien, o ktorom som hovoril. Ale chcem vás upozorniť iba na jeden technický omyl. Povedali ste, že Slovensko má najviac policajtov na jedného obyvateľa štátu. Nie je to tak. Ten dojem vzniká na základe toho, že v podstate všetky policajné zložky slovenského štátu sú integrované pod ministerstvo vnútra do Policajného zboru. Je množstvo štátov, ako napr. Taliansko, Francúzsko, donedávna aj Rakúsko, kde mnohé policajné zložky sú pod ministerstvom obrany. Máme to rozdelené, to znamená, že máme policajtov vojenských, polícia, žandarméria a tak ďalej. Napríklad Železničná polícia u nás je integrovaná do Policajného zboru. V iných štátoch to takto nie je, čiže keby sme to spočítali, nie je to celkom tak, že Slovensko má najviac policajtov na jedného obyvateľa.
Súhlasím s príkladom Trnávky, ktorý ste, ktorý ste uviedli ako možný model riešenia, podobný model uplatňujú dnes v Hermanovciach alebo v Spišskom Hrohove. Zdá sa mi, že to stojí za úvahu a dá sa tou cestou ísť.
Pán poslanec Žarnay ma obvinil z rasizmu, že tento zákon je diskriminačný, lebo sa týka iba Rómov. Vraj prečo nechceme postihovať aj Talapku a zbohatlíkov, ktorí stavajú čierne stavby na cudzích pozemkoch. No ale veď chceme, veď chceme. Ten zákon platí rovnako pre nového Talapku ako pre bieleho, zeleného, červeného, to je jedno. Platí pre akúkoľvek čiernu stavbu postavenú od účinnosti tohto zákona na cudzom pozemku. Vôbec nerobíme žiadne rozdiely, či je niekto čierny, biely alebo zelený, či je bohatý, alebo chudobný.
Teraz sa opýtam opačne, pán poslanec Žarnay. Prečo by nemali byť postihovaní za porušenie zákona, niektorí občania iba preto, že sú Rómovia? Nie je práve to, čo vyvoláva ten extrémizmus alebo ten odpor obyvateľstva?
Obvinili ste Borisa Kollára, pán poslanec Žarnay, že používanie pojmu Cigán alebo Cigáni je rasistické. To je tá politická korektnosť, ktorá ide úplne proti zdravému rozumu. Niekto vymyslí, že je niečo nesprávne, a potom za to kyjakom tých druhým mláti po hlave, lebo si to vymysleli. Pojem Róm je v skutočnosti nanovo vymyslený. Slovo Cigán nikdy v histórii nemalo hanlivý význam. V mnohých jazykoch je označenie pre túto komunitu, etnikum dodnes Cigán, nikto z toho nerobí žiaden problém. Cigánska muzika, má to u nás hanlivý význam? Slávny ruský film sa volá Cigáni idú do neba. Slávna opereta Jozefa Straussa mladšieho, ktorá mala premiéru vo Viedni v roku 1884, sa volá Cigánsky barón. Nikto z toho nerobil až donedávna žiadnu vedu.
Ja napr. používam slovo Róm, lebo mám pocit, že možno asi väčšina tejto komunity na Slovensku sa tak asi nazýva, tak sa mi zdá. Ale považujem, ale, ale pri mojom rozprávaní sa s príslušníkmi tejto, tohto etnika na Slovensku bolo rovnako časté, aby sa oni sami nazývali Cigánom, nevidím v tom žiadny problém používať obidva pojmy.
Pani poslankyňa Dubačová otvorila veľmi dôležitú otázku. Povedali ste, že v skutočnosti je problémom tých rómskych osád, najväčším problémom chudoba. No, lenže čo je to chudoba? Je chudoba nejaký aktuálny stav, v ktorom sa nachádzame? Ak je to tak, myslíte si, že ak by sme teraz zvýšili sociálne dávky na dvojnásobok alebo trojnásobok, to znamená, zjavne by potom títo ľudia nežili v chudobe, v takom tom ľudovo ponímanom zmysle, že by to problém vyriešilo? Ja som v tom veľmi skeptický. Určite by sa skonzumovalo viacej alkoholu, nahádzalo viac peňazí do hracích automatov, možno by sa kúpili novšie televízory, satelity, autá, mobily, ale nevyriešilo by to ten problém. A viete, prečo, by to nevyriešilo ten problém? Pretože, už som o tom hovoril, najskôr musíme zmeniť tie návyky, návyky musíme zmeniť. To nie je rasistické, povedať, podľa mňa, že dospelý zdravý človek by sa mal uživiť prácou a mali by sme ho k tomu viesť bez ohľadu na to, medzi nami, či je to Maďar, Slovák alebo Róm.
Takisto to nedosiahneme, pani poslankyňa Dubačová, tým mechanickým vzdelaním. Prestavme si, že by mali všetci obyvatelia v rómskych osadách dnes maturitu. Boli by vzdelaní, to znamená, že proste vedeli by vypočítať sústavu troch rovníc, proste spĺňali by maturitné vedomosti. Iba tým, ak by nezmenili svoje návyky, by sa nič nezmenilo, pretože by nevideli žiadnu motiváciu ísť pracovať.
Ako zabezpečíme, aby z nášho dieťaťa nevyrástol lump? Nepoznáme príklady bratislavskej zlatej mládeže alebo poznáme to z celého Slovenska, žiadne bohatstvo, ak to dieťa nie je vedené k niečomu, nezabezpečí, že to dieťa neupadne do chudoby, že nebude sa vedieť postarať samé o seba, keď sa tie peniaze od rodičov minú. Problém je podľa mňa v návykoch, v správaní.
Pán poslanec Dostál, pekne ste pomenovali, že politické riešenia považujete za pravicové, ľavicové alebo populistické. Tak ja vám na to poviem čínske príslovie: "Nie je podstatné, či je mačka čierna alebo biela, podstatné je, že chytá myši." Ja som človek, ktorý si zakladá na tom, že riešim problémy. Neodkladám ich, nemeditujem, nešpekulujem, snažím sa problém pomenovať a nejako ho vyriešiť. Každý veľký problém sa väčšinou začína tým, že nejaké maličké problémy neriešime dovtedy, až kým je neskoro. Vy sám ste sa označili za pravicového politika, za konzervatívca.
Je ochrana vlastníckych práv konzervatívnou politikou? Podľa mňa je. Je porušovanie vlastníckych práv, že si niekto postaví na cudzom pozemku čiernu stavbu? Podľa mňa je to porušením vlastníckych práv. Máme tu tento problém už 20 rokov, pozeráme sa naň všetci a neriešili sme ho? Máme tu tento problém! Urobili ste niečo, aby sa tento problém vyriešil? (Reakcia z pléna.) Tak ja som v parlamente tri mesiace, toto považujem za dôležité, zaoberal som sa tým, tak to chcem riešiť. Ak máme iné riešenie, lepšie, napríklad pán poslanec Baránik nejaké navrhoval, prosím, urobme to. Ale ľudia sú nervózni z nás politikov práve preto, že vieme veľmi dobre, že nejaký problém 20 rokov existuje, a mudrujeme, meditujeme, ako sa to má, nemá, neviem čo a tak. Mám záhradu, niekto mi tam postaví čiernu stavbu a ja to neviem riešiť a štát na to kašle. Toto je zložité? Na to treba vysokú školu?
Pán poslanec Dostál, pán poslanec Žarnay, pán poslanec Poliačik, obvinili ste ma tu z podnecovania rasovej nenávisti. Tak to je veľmi zaujímavé. Z podnecovania rasovej nenávisti, zo šírenia nenávisti. Pán poslanec Dostál, Poliačik a Žarnay, nepočuli ste to náhodou už niekedy v tejto sále, že tu niekto hovoril o šírení nenávisti? Keď niekto kritizuje porušenie zákona zo strany vládnej koalície, tak to nie je šírenie nenávisti, keď niekto kritizuje porušovanie zákonov zo strany rómskej komunity, tak to je šírenie nenávisti? Keď kritizujete pána ministra Kaliňáka, tak to nie je šírenie nenávisti, to je iba pomenovanie nejakého problému? Keď ja kritizujem to, že sa stavajú čierne stavby na cudzích pozemkoch, tak to je šírenie rasovej nenávisti! Tak sme proti porušovaniu zákona alebo nie sme proti porušovaniu zákona?! Platí to na každého alebo niektorí sú z toho vyňatí?! Majú teda tí vládni poslanci nakoniec pravdu?
Nikdy nepristúpim na túto hru, že sa nebudem vyjadrovať k niečomu iba preto, že niekto má pocit, že sa to nepatrí. Pokiaľ mám pocit, že niečo je problém, tak sa to snažím pomenovať a navrhnúť riešenie. Ak niekto má lepšie riešenie, prosím, budem rád.
Nepodporuje náhodou extrémizmus práve ten, kto, jedno v akejkoľvek oblasti, už 20 rokov si zakrýva oči pred nejakým problém, ktorý je zjavný, ktorý je riešiteľný, ale bojíme sa ho riešiť, aby nám niekto náhodou nepovedal, že toto sa nepatrí. Toto je podľa mňa provokovanie a šírenie extrémizmu.
Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis