Videokanál poslanca

Pani poslankyňa Dubačová, na príklade jednej vašej vety chcem ukázať, v čom spočíva podľa mňa to hlavné nepochopenie problému.
Ten laický pohľad zvonku vy ste pomenovali tak, že problém je v tom, že minister vnútra veľa politicky zasahuje policajtom do práce. Viete, čo je v skutočnosti problém? Že minister vnútra málo zasahuje policajtom do práce. A viete v čom? V tom, že tam vo funkciách zostávajú ľudia, ktorí tam dávno nemajú čo robiť. Pretože každý policajt dnes vie, a verte mi, že aj takí sú, že môžu ministrovi vnútra zložiť telefón a minister vnútra ani terajší si nedovolí mu nariadiť, že niečo má urobiť, pretože vie veľmi dobre, že ten policajt by kedykoľvek mohol ísť do médií a ubezpečujem vás, že by to radi médiá zahrali a bol by z toho škandál jak hrom.
Ak je v niečom problém, tak je to problém v tom, že možno súčasný minister vnútra trochu linkovo pozerá na prácu nejakých ľudí, ktorí by tam dávno nemali byť. V tom je ten problém! Ale my nevyriešime ten problém, keď sa tam dejú nejaké zlé veci, tým, že teraz znovu zviažeme nejaké komisie a niečo, ktoré tam budú zasahovať. To nikomu nepomôže!
Polícia je ozbrojený zbor. My nemôžme robiť to, že minister vnútra urobí nejaké rozhodnutie, predstavme si najlepšie na svete, na ktorom sa všetci zhodneme, a policajti budú robiť demonštrácie. Na okresnom riaditeľstve vo Vranove budú za, v Michalovciach proti - veď to nejde, to je ozbrojený zbor! To nemôže fungovať takýmto spôsobom.
Ak sa nám nepáči minister vnútra, vymeňme ho. Ak sa nám nepáči policajný prezident alebo iný funkcionár a minister ho nechce odvolať, odvolajme ministra. Ale nemôžme jednoducho, to je ozbrojený zbor, nemôžme takto naivne vstupovať do Policajného zboru, pretože v skutočnosti dosiahneme oveľa horšie veci, než si myslíte, že by ste týmto zákonom dosiahli.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, nedá mi nezaujať stanovisko k tomuto návrhu zákona a k ďalším návrhom idúcim podobným smerom, ktoré sa, v poslednom čase sa s nimi roztrhlo vrece. Považujem tieto návrhy napriek dobrým úmyslom za návrhy škodlivé, zlé, idúce úplne zlým smerom.
Treba si uvedomiť jednu zásadnú vec. Policajný zbor Slovenskej republiky je bezpečnostným orgánom štátu, ktorý je hierarchický a musí fungovať na základe subordinácie. Kde autorita ministra vnútra, ktorý tento orgán riadi, musí byť dostatočná na to, aby bol schopný zvládnuť ozbrojený zbor o viac ako 20-tisíc ľuďoch, ktorých má na starosti a z ktorých každý istým spôsobom tomuto ministrovi vnútra môže potenciálne spôsobiť, povedal by som, aj problémy tým, ak sa nechová tak, ako má.
A preto minister vnútra musí mať nástroj za každých okolností. Tak ako ho musí mať minister obrany u armády, tak ako ho musí mať šéf tajnej služby štátu voči svojim príslušníkom, aby vyvodil zodpovednosť voči tým, ktorí jednoducho nekonajú tak, ako majú.
Tieto návrhy zriaďovať nejaké kvázi nezávislé komisie, ktoré majú zasahovať do činnosti bezpečnostných zborov, považujem za krok úplne a úplne zlým smerom. Ak sa nám nepáči, ako funguje polícia, vymeňme ministra vnútra. Je jedno, kto v tom momente vládne. Ak sa nám nepáči, vymeňme ministra vnútra, ale nerobme, prosím pekne, z ministra vnútra politického kripla, ktorý bude zodpovedať za bezpečnostnú politiku štátu, ale chceme mu brať rôznymi takýmito návrhmi proste nástroj a páky na to, aby túto svoju funkciu mohol konať.
Hovorím tento svoj názor politicky, nepodozrievam vás zo zlých úmyslov. Len jednoducho na základe skúseností, ktoré mám, vám viem povedať, že takýto návrh by neprospel veci, práve naopak, ešte viacej by spolitizoval políciu. A akékoľvek, prepáčte mi za výraz, reči o tom, že kto všetko by mal menovať policajných funkcionárov, aké nezávislé orgány, kto všetko by ich mal kontrolovať, okrem rozhodujúceho činiteľa, ktorým je minister vnútra, ktorý má menovať svojho policajného prezidenta funkcionárom, dať im dôveru a tí nech konajú. Ak nekonajú, nech sa vymení policajný funkcionár, ak nekoná minister vnútra, nech sa vymení minister vnútra! To je jediná cesta, ako môžme riadiť ozbrojené zbory a bezpečnostné zložky v tomto štáte.
Akýkoľvek náznak toho, čo voláme, že nezávislý orgán, spôsobí len to, čo sa deje v Českej republike. A to konkrétne to, keď zriadili generálnu inšpekciu. Viete, čo sa tam deje? Neustála permanentná vojna policajtov. Potom, samozrejme, v tom štáte nefunguje nič, pretože si to chlapci vybavujú medzi sebou.
To nejde tak, že jedna nezávislá komisia, druhá. Tam toho odborníka dá NKÚ alebo keď som videl ten, teda jak ste navrhovali, kto všetko by tam dal odborníka, viete, ako by to dopadlo? Všetci tí ľudia by boli jednoducho tí, u ktorých by sa rôzne skupiny, tie záujmové skupiny, ktoré aj v Policajnom zbore sú, uchádzali o dôveru. Ozbrojený zbor môže fungovať iba vtedy, pokiaľ je jasná subordinácia a absolútne jasná zodpovednosť!
Musím povedať napriek tomu, dámy a páni, že som kritikom ministra vnútra Kaliňáka, považujem za veľmi nesprávny krok to, čo, neviem, v jakom je to procese - údajne malo ísť na koaličnú radu, nepoznám vaše vnútorné mechanizmy, že snáď inšpekcia ministra vnútra, ktorá, alebo ministerstva vnútra, tak ako funguje, by nemala patriť policajnému prezidentovi? (Reakcia z pléna.) Á, pardon, ministrovi vnútra. Pardon, pardon. Ministrovi vnútra? Prosím vás pekne, to sú také ľúbivé, populistické záležitosti, ktoré snáď niekoho majú. Ale ešte raz, chceme, aby minister vnútra niesol zodpovednosť a mal kompetenciu ovplyvňovať bezpečnostnú politiku tohto štátu?! Tak vtedy musí mať tú kompetenciu, aby on bol schopný skontrolovať tých 20-tisíc policajtov, aby tam nerobili neplechu, lebo on je za to zodpovedný!
Viete, čo sa deje v Česku, keď sa na to pozriete? Veď český minister vnútra je chudák. Nesie zodpovednosť za všetko, a nemá takmer žiadnu možnosť tie veci ovplyvniť. Musí to fejkovať všelijakými, neviem, aby vôbec, aby vôbec bol nejak schopný nastaviť nejako bezpečnostnú politiku štátu.
Chcem vás vyzvať, nerobte to. Ak sa nám nepáči minister vnútra, odvolajme ho. Ale nerobme z toho zase to, predsa len si uvedomme jednu vec. V akomkoľvek bezpečnostnom zbore štátu, ktorý je, samozrejme, má byť riadený demokraticky zvoleným politikom alebo orgánom, ktorý je kreovaný na základe volieb. Akonáhle zavedieme rôzne tzv. nezávislé komisie, odborníkov a, neviem, čo všetko do ozbrojených zborov, tak kreujeme orgány, ktoré nebudú ovplyvnené ľuďmi, ktorí sú zvolení na základe slobodných volieb, ale ubezpečujem vás, že budú mať rôzne záujmy a všelijaké záujmy.
A potom načo máme demokratické voľby? To znamená, to tam má byť ten minister vnútra ako štatista, ktorý bude jednoducho sa starať, aby policajti mali dosť toaletného papieru na obvodnom oddelení?!
Nehnevajte sa, ale tie všetky, tie, to, čo počúvam, tie návrhy teraz, akým spôsobom ideme okresávať právomoci ministerstva vnútra, polície, prípadne ďalších ozbrojených zložiek, nehnevajte sa, takto to nemôže fungovať.
My nemáme vôbec problém v systéme. Ak máme problém, tak máme problém v konkrétnych ľuďoch. Tak ich vymeňme! Ale nerobme, jednoducho každý takýto pokus v skutočnosti posilňuje politizáciu, pretože tam vnášate prvky, ktoré nevieme žiadnym spôsobom reformovať. Buď demokraciu berieme, ako to niektorí berú, že to je snaha o maximálnu participáciu zúčastnených na výkone nejakej verejnej moci a rozhodovania. To je ilúzia, to je absolútna ilúzia. Demokracia je v skutočnosti systém, a preto je udržateľná, že umožňuje skorigovať negatívny vývoj, ktorý sa nám nepáči. Že máme nejakú spätnú väzbu ako občania prostredníctvom volieb zmeniť to, čo sa nám nepáči. Nedosiahneme, že všetko bude dokonalé. Ale ak je niekde veľmi veľký prúser, vieme to zmeniť.
Akonáhle vnášame do ozbrojených zborov takéto mechanizmy, tak potom môžu občania voliť aj tristokrát, a nič sa v ňom nezmení. Pretože aj ten najdemokratickejší politik, demokraticky zvolený, tam príde a bude sa starať o to, že či majú policajti dostatok pohonných hmôt.
Prosím vás, nepoďme týmto smerom, naozaj vás úprimne z úprimného srdca presviedčam, vyhrajme voľby a zmeňme ministra vnútra. Ale nechajme mu kompetencie, aby jednoducho mohol konať. Nezväzujme mu ruky takým spôsobom, že nech by mal akúkoľvek snahu, tak sa tam niekto posadí a povie, vieš čo, mne sa toto nepáči, mne sa zdá, že ty si ma postihol za to, že proste sa ti nepáči, že ako ja vyšetrujem kauzy alebo niečo.
To tak nemôže byť. Minister vnútra musí mať možnosť určovať bezpečnostnú politiku štátu na základe výsledkov volieb. Inak to nebude fungovať, je to cesta do pekiel.
Ďakujem vám za pozornosť.

Vážený pán kolega, na úvod chcem povedať, že vzhľadom na počet obyvateľov Slovenskej republiky a napríklad na porovnanie v Českej republike počet poslancov parlamentu si myslím, že ja osobne nemám problém tento návrh podporiť a s najväčšou pravdepodobnosťou ho aj podporím pri hlasovaní.
Chcem vás však upozorniť na dve úskalia vašej argumentácie. Argumentovali ste argumentom, či by niekomu tých 50 poslancov chýbalo. Chýbalo by niekomu VÚC, ak by boli zrušené? To znamená, že ak hľadáme efektivitu, tak zrušme aj, zrušme aj ďalšie veci, ktoré sú v tomto štáte zbytočné. My sme mali napríklad vo volebnom programe zrušenie VÚC, pretože si myslím, že práve to je ten medzičlánok, ktorý žerie oveľa viacej peňazí, ako nakalkuloval pán kolega navrhovateľ tie jednotlivé finančné úspory.
Po druhé. Druhé úskalie je v tom, že ak sa bavíme o parlamente iba z hľadiska efektivity a úspory peňazí, tak potom, samozrejme, najväčšou úsporou peňazí najrýchlejším rokovaním alebo procesom schvaľovania zákonov by bolo, ak by sme zaviedli orientálnu despociu, lebo tam by sme nemali problém s tým, že by sme sa museli zdržovať nejakým zdĺhavým procesom.
Ja som to zámerne doviedol ad absurdum iba kvôli tomu, aby som ukázal, že si myslím, že v tomto prípade argumentovať tou efektivitou nie je úplne namieste.

Vážený pán poslanec Kresák, vážené dámy a páni, vystupujem v záverečnom slove nie kvôli tomu, že by som sa bránil diskusii, to viete, že som na ňu vždy otvorený. Nechcem vzhľadom na to, že budeme rokovať aj po 19.00 hod., zdržovať ctenú snemovňu. V prípade, ak by bol záujem o diskusiu o tom, samozrejme, som tomu rád prístupný.
Iba niekoľko poznámok.
Pán kolega Kresák, ten problém občania bez trvalého pobytu, občania s cudzou štátnou príslušnosťou, v poriadku, myslím si, že nie je problém to doplniť takým spôsobom, ako by sa vám zdal byť želaný, ale vo všeobecnosti k tomu, čo ste definovali ako tento problém plus definíciu neprispôsobivej osoby. My sme v skutočnosti sa snažili ten okruh osôb, ktoré by sa takto dali zadefinovať, čo najviac zúžiť, čo najviac zúžiť, aby sme nemohli byť podozrievaní z toho, že by sme takýmto spôsobom chceli konať nebodaj proti nejakej osobe, ktorú by snáď neoprávnene sme mohli považovať za neprispôsobivú. To znamená, paradoxne naším cieľom bolo, aby len vo výslovne preukázateľných a asi všeobecne akceptovaných, teraz nemyslím právne, ale vecne akceptovaných dôvodoch, sa jednalo o tú osobu, ktorá by mohla spadnúť do účinnosti tohto zákona. To znamená, to bolo zámerom práve, aby sme to neurobili príliš široké.
Určite, ak by bol priestor na diskusiu v druhom čítaní, tak sme prístupní akýmkoľvek argumentom, aby to bolo urobené takým spôsobom, aby ste napríklad vy, mne by osobne aspoň na tom záležalo, aby ste aj vy mohli z hľadiska svojho, teraz to poviem, právnického svedomia takýto typ právnej normy podporiť. To znamená, určite by mi to stálo za diskusiu.
Čo sa týka slobody pohybu, uvádzali ste tam, za akých okolností možno slobodu pohybu obmedziť. No, myslím si, že ste tam spomenuli napríklad aj ochranu verejného majetku, ochranu verejného poriadku za istých situácií. Myslím si, že toto je vec, ktorá sa týka predmetu tohto zákona, a zároveň ste spomenul, že sa vám zdá, že vzhľadom na to, že to oprávnenie by mal policajný orgán, to znamená, vykázať tú osobu, že sa vám zdá, ako keby to bol trest. No, pre nás je to ochrana potenciálnej obete pred neprispôsobivými občanmi. Analogicky, ako je ochrana potenciálnych obetí pred páchaním domáceho násilia.
A teraz znovu ste spomenuli, že, alebo teda poviem to tak. Polícia okrem iného má vo svojej právomoci podľa zákona o Policajnom zbore ochranu verejného poriadku, keď už nič iné. Akým spôsobom by sme, teraz znovu s vami sa nesnažím polemizovať právne, iba vysvetľujem, snažím sa vám vysvetliť, akým spôsobom a prečo bol tento zákon takto koncipovaný, akým spôsobom by sme chceli nazvať to opakované narúšanie dobrého susedského spolunažívania, akými termínmi a ako by sme asi zabezpečili výkon toho rozhodnutia alebo toho, že aby tí ľudia boli pred tým chránení? No jedine asi nejakým policajným orgánom. Inak si to predstaviť neviem. A neviem si predstaviť, kto iný by to robil. Asi súkromná SBS-ka to urobiť nemôže.
A to znovu hovorím len na vysvetlenie toho, že prečo ten zákon bol takým, čiže my sme sa ho snažili koncipovať opatrne, aby sme nemohli byť upodozrievaní z toho, že by snáď mal sankcionovať príliš vysoký alebo veľký okruh osôb.
Povedali ste, že je tam ešte ďalšou podmienkou, a to aby nebolo možné nápravu zjednať inak. No, to je práve ten problém, že nám sa zdá. Verte mi, že som sa, problém Žehry a problém Oskara Dobrovodského, to je pre mňa niečo ako vec osobnej cti, že sa na to nechcem vykašlať, pretože mi je strašne ľúto, že napriek snahe strašne veľa ľudí tieto dva problémy sa roky a roky nedaria vyriešiť. Práve prípad Oskára Dobrovodského, ktorý berem teraz ako ten, berte to ako tú key study, na základe ktorého si to ľahko môžme ukázať. Je tam prípad, kde sa snažili pomôcť advokáti, snažili sa pomôcť prokurátori, snažili sa pomôcť, každý mal dobrú vôľu nejakým spôsobom to vyriešiť, a nenašlo sa riešenie tohoto problému.
A tak sa pýtam teraz neprávne, ale rečnícky: Nedokáže si ten štát, tento štát poradiť ústavne komfortným spôsobom s problémom toho, že proste nejakí ľudia sa správajú neprispôsobivo a opakovane dlhé a dlhé roky? Ako inak to chceme riešiť? Tento problém trvá v mnohých mestách, obciach roky a roky. Čo s tým chceme robiť vecne?
Preto sme sa rozhodli tento návrh predložiť s rizikom toho, že možno nájde kritiku, s rizikom toho, že možno sú tam nejaké veci, ktoré bude treba doladiť, ale zdá sa nám, že po tých rokoch aspoň niečo by s tým bolo treba robiť.
Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pánovi poslancovi Kollárovi za doplnenie. Príklad Oskara Dobrovodského som použil iba preto, lebo si ho každý vie predstaviť, lebo je známy, samozrejme, že nám je úplne jedno, kto je neprispôsobivým občanom, nás zaujíma to, aby tí, ktorí dodržiavajú pravidlá hry, boli chránení pred tými, ktorí pravidlá hry nedodržiavajú. Ďakujem.

Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán podpredseda, vážené kolegyne a kolegovia, tento zákon má trochu širšiu súvislosť ako len tú, že rieši nejaký problém neprispôsobivých občanov. On má totižto aj čosi v pozadí.
Analytici si kládli otázky po voľbách, ako je možné, že Kotleba je v parlamente, ako je možné, že Kollár je v parlamente, prečo to tak vlastne je. Napísali o tom milióny slov analýz a tie analýzy stáli za, viete čo, ako sa spieva v známej pesničke. Boris tu nie je preto v parlamente, že je celebrita. Celebrity skúšali kandidovať do parlamentu už veľakrát a neboli úspešné. Marian Kotleba nie je v parlamente preto, že my Slováci alebo nejaká časť Slovákov máme sklony k fašizmu. To je idiotský názor niektorých intelektuálov. Marian Kotleba tu nie je preto, že má rád Jozefa Tisa. Marian Kotleba je tu napriek tomu, že má rád Jozefa Tisa. Pretože neviem, či to viete, ale 70 % voličov pána Kotlebu považuje SNP za významnú udalosť našich dejín, ku ktorej sa hlásia, na ktorú sú hrdí. To znamená, ťažko tých 70 % jeho voličov asi možno obviňovať z toho, že chcú podporovať fašizmus.
Dobre, tak prečo teda som v parlamente ja, prečo je v parlamente Boris Kollár, prečo je v parlamente Marian Kotleba? Poviem vám to na príklade tohto zákona.
Pretože, bohužiaľ, v tomto štáte sa stalo štandardom, že tí, ktorí porušujú pravidlá hry, tí sa nemusia ničoho báť. Pokiaľ sa to týkalo privatizácie, nebolo to úplne zrejmé, pretože kto z nás niečo sprivatizoval, koľko ľudí niečo sprivatizovalo a vedelo posúdiť, či je to pod cenu, neni to nad cenu, to bežný človek posúdiť nevie. Pokiaľ sa to týkalo štátnych zákazok, rovnako normálny človek ako posúdi? Bol ten tender zmanipulovaný, nebol zmanipulovaný a ešte aj vtedy si môže povedať, že aj tak všetci kradnú rovnako, je to jedno.
Lenže za tých 27 rokov veci došli tak ďaleko, že niektoré veci sú, bohužiaľ, očividné, že je to zrejmé aj 10-ročnému dieťaťu. Ukážem to na príklade Oskara Dobrovodského.
O Oskarovi Dobrovodskom médiá napísali toho strašne veľa, ale skúsim vám povedať niečo, čo ste možno nevedeli. Oskar je človek, ktorý celý život pracuje, nenatŕča ruku, nepýtal si nikdy nič od štátu. Oskar sa vôbec nezaujímal o politiku. Na politiku sa díval do istého času, ako sa normálne dívame na futbal, že sleduje, kto vyhráva, kto prehráva, keď mu je niekto sympatický, tak mu fandí. Lenže pred siedmimi-ôsmimi rokmi sa k Oskarovi prisťahovali do susedstva rómske rodiny. Ani to ho neprekvapilo, pretože už predtým tam bývali Rómovia, s ktorými nemal žiaden problém. Tí sa odsťahovali, prišli noví. A viete, ako na to Oskar zareagoval? Ako Angela Merkelová: privítal ich, pomáhal im, keď si potrebovali čokoľvek požičať, ja neviem, pracovné nástroje, tak požičal im. Ako typický slniečkar, tak by sme dnes povedali. Takto privítal svojich rómskych susedov.
A čo sa stalo do roka? Najskôr si musel postaviť pletivový plot, potom si musel postaviť murovaný plot. Ani to nestačilo. Stal sa obeťou trestnej činnosti, krádeží, ničenia majetku a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. Zhruba vtedy, bolo to v roku 2010, som do jeho príbehu vstúpil ja. Pracoval som na ministerstve vnútra, mal som na starosti rómsku kriminalitu, prišiel som sa s ním normálne porozprávať aj s ľuďmi na Družstevnej, že teda ako je ten problém vypuklý. Nainštalovali sme tam kamery, najskôr ako skryté kamery, potom sme tam poslali policajné hliadky, podarilo sa nám vykonať to, že sa tam prestalo kradnúť. A tí ľudia na Družstevnej mali pokoj s tou trestnou činnosťou, pretože už sa proste nediala. Ale nepodarilo sa vyriešiť tú základnú vec, že to, čo sa tam dennodenne deje, a to, čo on musí zažívať, je narúšanie dobrého susedského spolunažívania, čo je porušenie zákona, ale nie je to trestný čin alebo len veľmi ťažko dokázateľný trestný čin.
Keď som vtedy pôsobil na ministerstve vnútra, dve veci boli pre mňa úplne citlivé: problém Žehry a problém Oskara Dobrovodského. Čo sa týka Žehry, pripravili sme návrh zákona, ktorý ten problém mohol vyriešiť a táto snemovňa o ňom ani nehlasovala, odsunula ho do ďalšieho volebného obdobia a potom sa k tomu nevrátila. Keď som to oznamoval ľuďom zo Žehry, ktorí v to dúfali, viete, čo som cítil? Hanbu. Hanbu za to, že tento štát im nevie pomôcť. Už vtedy v roku 2009, 2010, môžete si to nájsť na internete, som hovoril, že máme poslednú šancu, aby týmto ľuďom pomohol štát, pretože inak budú voliť Kotlebu. Môžte si to nájsť. V 2009 som to hovoril prvýkrát. Ale tá šanca bola premrhaná, pretože tí, ktorí predstavovali v tých rokoch štát, jednoducho tým ľuďom nedokázali pomôcť.
Po roku 2012 som tento problém nevedel riešiť, nevedel som ho ovplyvniť, ale dnes viem urobiť aspoň to spolu so svojimi kolegami, že dávame tento návrh zákona, ktorý umožní obnoviť aspoň čiastočne dôveru u ľudí, ktorí sú obeťami takejto činnosti, obnoviť u nich dôveru v štát. A to si myslím, že by malo byť záujmom všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
S touto nádejou sa na vás obraciam a prípadne vás žiadam o podporu tohto zákona.
Ďakujem pekne.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy a páni, účelom tohto návrhu zákona je dosiahnuť ochranu občanov pred neprispôsobivými občanmi bez ohľadu na farbu pleti týchto neprispôsobivých občanov alebo asociálov a bez ohľadu na to, či táto neprispôsobivosť spočíva vo výtržníctve, v dílovaní drog, prípadne v alkoholizme.
Táto právna úprava je robená analogicky s tým, že už dnes je možné vykázať páchateľa podozrivého z domáceho násilia do istej vzdialenosti od potenciálnych obetí. Analogicky navrhujeme, aby v prípade opakovaného udeľovania pokút za narúšanie dobrého susedského spolunažívania mohol byť takýto neprispôsobivý občan na príslušnú dobu policajným orgánom vykázaný z miesta bydliska.
Návrh odôvodním v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Vážené dámy, vážení páni, chcel by som sa vyjadriť najskôr k tomu, čo povedal pán poslanec Beblavý, či to prejde, alebo neprejde. Pozrite sa, myslím si, že človek má robiť veci, ktoré vie ovplyvniť. To, čo vieme ovplyvniť, je, že keď sme nejaký sľub dali, tak sme sa ho snažili čo najlepšie, s naším najlepším vedomím a svedomím pripraviť tú právnu úpravu tak, aby tým ľuďom pomohla. Myslíme si, že exekučná amnestia je potrebná na Slovensku. Preto to robíme, už je na svedomí potom každého, že ako za to zahlasuje alebo na jeho názoroch, už aké hľadisko zohľadní. Ale to, čo my musíme robiť, je, a myslím, že to je správne, pokiaľ niekto niečo sľúbi, tak mal by to dodržať.
Myslím, že máte pravdu v tom, keď ste povedali, že takéto niečo sa môže robiť iba vo veľmi výnimočnej situácii. My sme boli vo výnimočnej situácii v roku 2000, keď sme oddlžili za 110 miliárd banky. A myslím si, že je dobré, že sme to urobili, napriek tomu, že teraz musíme prispievať Grékom, Talianom, Španielom a tak ďalej na ich banky. Myslím si, že sme vtedy zachránili tú nejakú finančnú stabilitu v tejto krajine. A banky, mimochodom, sú dobrý príklad v tom, že sa správajú zodpovedne odvtedy. Slovenské banky sa správajú konzervatívnejšie a zodpovednejšie, poučené tými problémami, v ktorých boli, než sú častokrát ich matky v západnej Európe.
Druhá mimoriadna situácia je, keď nejaký veľmi veľký zamestnávateľ sa dostane do problémov a súd mu povolí reštrukturalizáciu. Niekedy, žiaľ, možno sa nám aj nepáči, že akým podnikateľom a v akej situácii. Ale znovu, v mimoriadnej situácii je to v našom štáte možné. Akurát človek doteraz nemal nárok, aby v takejto mimoriadnej situácii sa mu pomohlo. Preto sme tento návrh takto sformulovali a považujeme to, samozrejme, za výnimočné opatrenie, ktoré sa nemôže opakovať každý druhý rok.
Pán kolega Baránik, ja vám verím, že vaše úmysly sú dobré, ja vás neupodozrievam, že proste vašu kritiku dávate z nejakých zlých úmyslov, chcem vás len upozorniť na jednu vec. Ja súhlasím s tým, že veci treba riešiť systémovo a že v skutočnosti táto situácia je dôsledkom toho, že ten náš štát riadne nefunguje. A bolo by dobré, keby sme to vyriešili systémovo, lenže tých niekoľko stotisíc ľudí, aj keby oddnes to už systémovo platilo a fungovalo v tomto štáte dobre, oni už v tom probléme sú. A my ich z neho nevieme vytiahnuť, obávam sa, žiadnym, povedal by som, tým štandardným spôsobom, lebo aj keby od zajtra sme všetko nastavili tak, ako si želáme, tak tým niekoľko stotisíc ľuďom, ktorí už v tom sú, by to nepomohlo. Ide o to, či si zaslúži niekto, ten, kto chce pracovať, chce stáť na vlastných nohách, chce sa zapojiť ako plnohodnotný občan do spoločnosti, či si zaslúži druhú šancu. To je podstata toho, o čo nám v prvom čítaní ide.
Ďakujem vám, kolegovia, za vaše pripomienky, kritické či niektoré návrhy, ďakujem vám, že ste sa zapojili do diskusie o tomto návrhu zákona.

Pani poslankyňa Zemanová, ide o to, že prečo, keď firma môže prejsť reštrukturalizáciou, prečo by normálny človek nemohol prejsť reštrukturalizáciou. Čiže to je prvá vec. Druhá vec, sú prípady, kde pomer medzi istinou a medzi tým príslušenstvom, keď to tak ľudovo povieme, je že stonásobný, stonásobný. Po tretie, ak by človek vedel, že má dlh, príklad poviem, celkový 20-tisíc euro, ale keď si, príklad to hovorím, na 2-tisíc euro požičia, aj keby si mal požičať, tak má od štátu svätý pokoj, je, povedal by som, salonfähig, je to človek, ktorý proste nemá žiadne iné záväzky. Mnohí by to možno aj urobili, pretože by mali motiváciu, že dobre, toto raz urobím a zbavím sa všetkých týchto problémov.
A posledná vec, ešte stále, viete, je tam také, že bankrot je psychologicky veľmi zlá záležitosť. Keď to takto poviete normálnemu človeku, najmä na vidieku, je to veľmi nepríjemná vec. A chcem upozorniť na to, že tých 690 eur radšej nech zaplatí ten človek tomu, komu dlží, aspoň tú istinu a nech má potom pokoj, ako keby len nejakým spôsobom platil nejaké poplatky a musel sa ešte naťahovať, aby vôbec mohol zbankrotovať.
A je tam ešte jeden problém, na ktorý vás chcem upozorniť. Je tam pri bankrotoch taký problém, že súd vám musí, je to na dva kroky, to znamená, povolí vám bankrot a potom ďalším rozhodnutím, povedal by som, že; zjednodušene to poviem, neprávnicky; odpíše tie dlhy. Ale ak je medzi tým rozhodnutím, ak neprebehnú súčasne, čo často neprebehnú, tak vlastne vám vznikajú v tom medziobdobí ďalšie záväzky, o ktoré sa znovu prihlásia, a vy sa z toho nedostanete ani v prípade osobného bankrotu. Radili sme sa s právnikmi, ktorí majú takýchto klientov a nevedia sa z toho dostať, preto sme to riešili takýmto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda, vážené dámy a páni, u niekoho by možno mohol vzniknúť dojem, že pri exekučnej amnestii ide o nejakú podporu ľudí, ktorí nezodpovedne konali, ľudí nezodpovedných, ktorí vlastným pričinením a vlastnou vinou sa dostali do problémov, a preto štát by ich nejakým spôsobom mal vychovať, aby jednoducho sa poučili a neopakovali nejaké chyby, ktoré urobili. Lenže my tu máme veľkú skupinu ľudí a ja vám uvediem štyri príklady skupín ľudí, ktorí sa dostali do tejto situácie nie vlastnou vinou, nie vlastnou vinou.
Prvá skupina ľudí je, ktorí sa do tohto stavu dostali z dôvodu choroby, to znamená, človek sa nesprával nezodpovedne, ale jednoducho ochorel, nebol schopný splácať ďalej niektoré záväzky, ktoré jednoducho mal. Za normálnych okolností by ich bol schopný splácať, mal tú vôľu, ale mohlo dôjsť k tragickej nehode v rodine proste, kde sa druhorodený príslušník musel starať o deti a dostal sa, my to voláme čertove koleso, z ktorého sa neviete sami dostať. Chcete splatiť svoje záväzky, ale nemáte tú možnosť, lebo jednoducho vám to narastá takým spôsobom, že to neviete splatiť. Pýtam sa, že aký zmysel má týchto ľudí, ako v čom ich ešte chceme vychovať alebo poučiť. Oni chcú pracovať a chcú splatiť svoje záväzky, ale proste už to nie je matematicky možné. Kolegovia možno ešte o tom budú hovoriť.
My tu máme dôchodcu, ktorému v roku 1999 vymerala Sociálna poisťovňa z tohto roku nedoplatok, došiel mu ale až o veľa rokov neskôr. On sa medzičasom stal penzistom a spláca 53 euro mesačne do roku 2090, oficiálne vyrubené. Tak prosím vás, aký to má zmysel? A ten človek, chudák, on to naozaj platí poctivo tých 53 euro, ale aký to má zmysel? Dokedy on bude splácať niečo; on by to bol splatil, len až po rokoch, keď to nabehlo, dostal vôbec informáciu, že tam má nejaký nedoplatok.
Mimochodom, Sociálna poisťovňa vám nepovie, lepšie povedané takto, keď sa aj vy informujete, nemám u vás náhodou nejaký nedoplatok, oni vám povedia, nemáte. Ale keď na druhý deň zistia, že máte, že sa pomýlili, tak vám ho vyrubia a vy nemáte žiadnu istotu, že aj keď chcete konať akokoľvek zodpovedne voči štátu, že proste sa tam neudiala nejaká chyba. Čiže prvá skupina je choroba.
Druhá skupina, to si veľmi jednoducho viete predstaviť, je strata zamestnania. To znamená, človek si zodpovedne nastavil svoju finančnú matematiku a svoj rodinný rozpočet, ale jednoducho z dôvodu toho, že proste sa presťahoval zamestnávateľ, aj nejaký veľký, presťahoval výrobu inam, ten človek napriek tomu, že má vôľu, jednoducho znovu sa dostane do toho čertovho kolesa, z ktorého nevie sám vystúpiť.
Tretia skupina sú preddavky. Vám sa môže stať, že pokiaľ legálne, keď robíte načierno, tak sa vám to nestane, ale pokiaľ niekto legálne si otvorí živnosť a v jednom roku dosiahne vysoký príjem, podarí sa mu proste zamestnať alebo urobiť nejaký obchod, alebo proste sa mu zadarí, ale druhý rok už nie, tak mu budú vyrubené také preddavky, že v prípade, ak nemá rovnako vysoký príjem ten ďalší rok, tak ich nemá z čoho splatiť. Zákon je tak blbo nastavený, že pri všetkej ochote, dokonca aj úradníkov, nie je možné tie preddavky vyrubiť inak. A čo s takýmito ľuďmi urobíme? Oni neurobili žiadnu chybu, oni sa správali zodpovedne, dokonca ešte si vybavili živnosť, aby legálne priznali, zdanili svoj príjem a odviedli všetky odvody. Čo s nimi, čo im chceme vyčítať, čo tento človek urobil zle? A napriek tomu je znovu v tom čertovom kolese a nevie sa z neho dostať.
Štvrtý príklad vám poviem, štvrtá veľká skupina ľudí. Rozvod. Chlap sa rozvedie, častokrát nie z vlastnej viny, to znamená, že dôvodom na rozvod je manželka, ale keďže majú deti, súd im priklepne, súd mu priklepne platenie nejakého výživného. Viem vám povedať konkrétne príklady, kde jednoducho o rozvod požiadala manželka, pretože si našla iného partnera. Súd priklepol natoľko veľké výživné, že ten chlap nedokáže ho proste, nedokázal ho splácať. Dostal sa do začarovaného kruhu, zobrali mu postupne všetko, on chce robiť a je mu to figu platné, nedokáže sa z toho dostať. Niekoľkokrát žiadal súd, prišiel som o prácu, proste nie som schopný utiahnuť takéto výživné, súdu je to jedno. Čo má ten človek robiť, kde on urobil chybu? Platil všetky svoje záväzky, kým vládal, kým stíhal, kým jednoducho mal taký príjem, že to bol schopný robiť. Kde urobil chybu?
Toto sú štyri skupiny ľudí, kde si myslíme, a sú to veľké skupiny ľudí, ktorí majú vôľu, chceli by patriť do systému, chceli by patriť do normálneho prostredia, kde platia dane, odvody, chcú pracovať. Umožnime im to! Veď my by sme mali umožniť, aby čo najviac ľudí platilo dane, platilo odvody, boli legálne zamestnaní. Poviem vám príklad, Jaguar vraj nevie nájsť dostatok ľudí, musí ich zháňať v Rumunsku, kde-tade. Ja si myslím, že možno by vedel minimálne nejakú časť jednoducho nájsť, keby tí ľudia, ktorí sú aj kvalifikovaní, nemuseli byť mimo systém. Proste im nestojí za, nemá to pre nich žiadny zmysel sa prihlásiť, pretože aj tak ten exekútor by im všetko skásol.
K pánovi poslancovi Baránikovi iba jedna poznámka. Je to analógia s generálnym pardonom, to znamená; v Sociálnej poisťovni. Ak by platilo to, čo ste povedali, tak potom to, čo urobila Sociálna poisťovňa v roku 2010, by bolo protiústavné a nemohlo by to prebehnúť. Podľa všetkých informácií to prebehlo v súlade so zákonom. Sociálna poisťovňa získala milióny a milióny eur tým, že niektorí ľudia to využili a splatili svoju istinu. Zdá sa mi, že právne to bolo v poriadku.
Pani poslankyňa Zemanová, rozumiem tomu, čo ste povedali, ale je tu jeden veľký rozdiel. Povedali ste, že mali by sme lepšie využívať zákon o bankrote. Lenže firmy majú aj druhý nástroj, môžu požiadať o reštrukturalizáciu, alebo ako sa kedysi hovorilo alebo ako sa hovorí, o vyrovnanie. V čom to spočíva? Že vy sa dohodnete s veriteľmi, že splatíte istú časť svojich záväzkov a výmenou za to vás nedajú do bankrotu. Firma túto možnosť má, napríklad Váhostav ju využil, ale mnoho iných ďalších firiem. A ja sa pýtam: To človek je u nás menej ako firma? Prečo by človek nemohol dosiahnuť vyrovnanie, prečo by musel ísť rovno do bankrotu? Uvedomte si, že pre mnohých ľudí je to aj, povedal by som, veľmi psychologická záležitosť, že proste bankrot je niečo, že ten človek končí, že to má proste na hlave ako nejaký biľag, zbankrotoval tuto môj sused.
To, čo my robíme týmto návrhom zákona, je, že im umožňujeme vlastne dosiahnuť vyrovnanie. Pričom čo sa týka vyrovnania v reštrukturalizácii firiem, tak si myslíme, že ten pomer, ktorý ľudia zaplatia, čo sa týka istiny v našom prípade, je oveľa, oveľa vyšší, ako je priemerný výnos z vyrovnania u väčšiny súkromných firiem na Slovensku.
Pán poslanec Uhrík odišiel, ale chcem mu povedať, že problém s tými číslami, my máme presné oficiálne čísla od Sociálnej poisťovne, z finančného úradu aj od Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Lenže keď sme si ich overovali na základe tých, ktoré sú voľne dostupné, tak sme zistili, že tie počty sú oveľa väčšie. Oficiálne čísla sú cca 200-tisíc ľudí, ktorých je priamo zapojených, ktorých by sa nejakým spôsobom dotkol tento náš; pozitívne samozrejme; tento náš návrh zákona. Avšak keď sme to kontrolovali a konzultovali aj s ľuďmi priamo zo Sociálnej poisťovne napríklad, tak sme zistili, že tam nie sú zahrnutí všetci ľudia. Preto je veľmi ťažké sa dopátrať k tomu, že aké to konkrétne číslo je. Ale vieme absolútne s istotou, že sa to týka a môže to pomôcť minimálne 200-tisíc ľuďom priamo, to nehovoríme o rodinných príslušníkoch.
Na záver by som chcel povedať, že určite sú aj ľudia, ktorí sú nezodpovední, ktorí si naberú pôžičku s tým, že ju nechcú splácať. Lenže máme tu strašne veľa ľudí, ktorí sa dostali do tohto čertovho kolesa nie vlastným zavinením. Naozaj, keby ste poznali ich životné príbehy, nevedeli by ste im odpovedať na otázku, kde som urobil chybu, kde som sa mal zasprávať inak. Snažili sa plniť svoje záväzky, pracovať, starajú sa o svoje rodiny.
A myslím si, že takíto ľudia, keď sme dali bankám druhú šancu, keď dávame druhú šancu veľkým podnikateľským subjektom, myslím si, že aj ľudia si zaslúžia druhú šancu, aby sa mohli správať, to, čo je predsa pre štát želané, to znamená: platiť dane, byť v systéme, byť zamestnaní, postaviť sa na vlastné finančné nohy. Myslím si, že byť samostatný je princíp, na ktorom by sme mali trvať nielen z hľadiska štátu, že to nie je dobré, len keď národ a štát dokážu konať samostatne a starať sa o seba, ale princíp samostatnosti by mal byť nejakým ideálom, ku ktorým by sme mali viesť aj ľudí a mali by sme im pomôcť. Tu sú ľudia, ktorí by mohli byť samostatní, starať sa o svoje rodiny bez toho, aby čokoľvek od tohto štátu chceli. Stačí im len strašne málo, len im dať tú druhú šancu, aby mali možnosť sa postaviť na vlastné nohy. Ak tomu môžme napomôcť, myslím si, že by to bolo minimálne pre niekoľko stotisíc ľudí veľký dar toho, že by mohli začať znovu.
Ďakujem vám za pozornosť.