Videokanál poslanca

Pani ministerka, ďakujem, že ste odpovedali takto obsiahlejšie, lebo mi to umožnilo lepšie pochopiť, ako si predstavujete, že by to malo ideálne fungovať. No a bohužiaľ, musím len povedať, že na základe tohto si myslím, že to nebude fungovať a skúsim vám povedať, že v čom vidím tie riziká.
Presne ste popísali, že čo sa stane v Česku, keď sa to posunulo kdesi uprostred. Lenže my postupujeme z nejakého bodu A do bodu B, kde robíme takpovediac exekútora, ktorý je, nazvime to podnikateľ alebo ten lovecký pes, ktorý je motivovaný tým, aby vymáhal, ho posúvame do role nepodnikateľa, úradníka, tak by som povedal, ktorý dostáva peniaze len za to, koľko vybaví spisov, tak by som povedal. A teraz problém je v tom, že zo strany dlžníka, hovorím teraz o psychológii toho, čo sa zmení, zo strany dlžníka tam zostane ten efekt toho, že exekútor sa bude správať ako exekútor dnes. To znamená bude toho dlžníka, samozrejme, naháňať a tak ďalej. Ale zo strany oprávneného ho akoby posúvame do polohy, kde bude mať menej motivácie toho oprávneného uspokojovať.
Ja sa obávam, že skončíme kdesi úplne uprostred a nespokojní budú všetci, toho sa obávam. A to teraz hovorím ako v dobrom svoj názor, lebo snaha o hľadanie tej rovnováhy je správna, že ako to nastaviť. Tu sa obávam, že nespokojní budú úplne, úplne všetci, keď to takto prerobíme.

Pán kolega Madej, ďakujem vám za tie úvahy, ktoré ste povedali. Ja len jednej veci nerozumiem, že dobre, tých 300 sudcov, ktorí sa tomu čiastočne venujú, tak prečo všetkých teraz tých 13 sudcov presúvame do Bystrice, nedáva mi to nejakú, máme tam nových, ktorých tým ideme poveriť, nie som si istý, že či akurát toto bude tým kľúčovým kritériom.

Vážený pán podpredseda, vážená pani ministerka, vážené dámy a páni, chcel by som sa vyjadriť najskôr k odpovediam pani ministerky na moje otázky, keďže viaceré sa týkali aj priamo exekúcií.
Musím povedať, pani ministerka, že vaše odpovede ma uspokojili v tom zmysle, že tam vidím nejaký priestor, aby v tom druhom čítaní sme to prípadne doriešili. S výnimkou jednej otázky, ale tam mám pocit, že je iba technický problém a to možno by bolo zaujímavé zistiť. Vy ste povedali, že poznáte to číslo 40-tisíc nezamestnaných, voči ktorým je vedená exekúcia. Je možné, že tam je len technický problém v tom, že podľa mňa nie je možné, aby bolo vedené, vedená exekúcia iba proti 40-tisíc ľuďom, ktorí sú bez práce. Je možné, že nie sú v evidencii nezamestnaných, ale sú v evidencii sociálne odkázaných a tak ďalej. Lebo iba keby sme si zobrali počet obyvateľov rómskych osád, kde, ako vieme, percento exekvovaných dospelých osôb je veľmi vysoké, tak by to proste nevychádzalo. Okej, okej, dobre.
Teraz k tomuto návrhu zákona. Chcem sa opýtať, či existuje precedens v Európe na to, že existuje v štáte jeden exekučný súd, alebo prípadne aké sú s tým skúsenosti v iných krajinách, ktoré sú porovnateľné. Viem, že poľský systém je úplne iný, čiže to je moja prvá otázka.
Po druhé, hovorili ste, že v súčasnosti sa zaoberá exekúciami 300 sudcov. Koľko predpokladáte, že na tomto špeciálnom, nazvime to, oddelení alebo neviem, ako to bude ukotvené právne, koľko sudcov sa bude zaoberať iba exekúciami a koľko vyšších súdnych úradníkov alebo prípadne ďalšieho personálu?
Ďalšia moja otázka, druhá, smeruje k tomu, či tak ako máme špecializované, ja neviem, trestné senáty alebo správne senáty na jednotlivých súdoch, či by skôr nebolo efektívnejšie na tých jednotlivých súdoch vyžiadať si alebo teda vyčleniť nejakú časť tých sudcov, ktorí by sa venovali iba tomuto konaniu. A pýtam sa na to z toho dôvodu, že predsa len je vždy dobré, keď existuje nejaká konkurencia, aj keby to mali byť iba tri súdy na Slovensku (východ, západ, stred), kde sa bude dať nejakým spôsobom porovnávať, akým spôsobom a v akých lehotách a ako rýchlo tie jednotlivé súdy by vykonávali alebo proste spracovávali túto agendu. To znamená, nie som si ja istý, že, alebo nechápem nejaký dôvod, že prečo sa sústreďujeme na ten jeden súd, v čom to má byť také vylepšenie, nie je mi to, nie je to mi z toho zrejmé.
Tretia otázka. Pohľadávka je môj majetok alebo firemný majetok alebo už kohokoľvek, nazvime to oprávneného. Ja si neviem predstaviť, že ako je možné, že ja nemôžem rozhodnúť o tom, alebo teda tá nová úprava, akým spôsobom chcem túto svoju pohľadávku vymôcť, prečo by som si nemohol vybrať exekútora, ak s ním mám dobrú skúsenosť. Prečo by to malo byť náhodne pridelené? Ja si to neviem predstaviť, mne to pripadá rovnako absurdné, pretože ten exekútor má realizovať moje práva alebo chrániť moje práva čo najlepšie. Mne to pripadá rovnako absurdné, ako keby nám obhajcov prideľoval náhodným výberom štát v trestných konaniach. Veď aj v trestnom konaní je to predsa tak, že advokáta si môžem vybrať sám. V prípade, ak si ho nevyberiem, štát mi ho ex offo pridelí. (Reakcia spravodajcu.) Ale náhodným, v poriadku, proste nerozumiem tomu, prečo by tu zrazu to malo byť tak, že proste nejakým náhodným výberom sa vyberie exekútor, nerozumiem tomu.
Najmä preto tomu nerozumiem, pretože ste – aj pán predseda ústavnoprávneho výboru, aj vy, pani ministerka – hovorili o tom, že mala by byť akási rovnováha v tom, že budú chránení dlžníci, ale, samozrejme, budú chránené aj práva oprávnených, ktorí jednoducho postupovali štandardným spôsobom, ich pohľadávka je štandardná, nevznikla žiadnym nespravodlivým, nelegálnym konaním a chcú jednoducho vymôcť. To si želá každý z nás, aby sa človek domohol nejakého svojho práva u dlžníka, ktorý si neplní svoje povinnosti.
Tu sa mi zdá, že ako keby je to nevyvážené, nevyvážené. Mne sa páči, že nejakým spôsobom sa snažíme chrániť dlžníkov, to je v poriadku, ale nerozumiem logike, prečo takýmto spôsobom pristupujeme k tým oprávneným. Poviem to na príklade. Sociálna poisťovňa je riešená akoby v zvláštnom bode v tom vašom návrhu zákona. Ale z toho rezortu, ktorým sa ja zaoberám, vezmeme si políciu, ako to bude pri polícii napríklad? Predstavte si, že polícia vymáha pokuty, teraz bude mať namiesto toho, že si vyberie, ja neviem, piatich alebo koľkých exekútorov jednotlivé krajské riaditeľstvá alebo policajné prezídium, tak teraz bude mať, ja neviem, 300 exekútorov po celom Slovensku, s ktorými bude musieť komunikovať a vymáhať pokuty? Neviem, či je to efektívne a či to dáva nejakú logiku.
A trošku na záver tej vašej debaty ste mi skôr pripadali, pani ministerka, ako taká, nemyslím to v zlom, odborová predáčka menších exekútorských úradov, že ako ony potom nemôžu sa prihlasovať do výberových konaní, lebo nevedia preukázať to alebo ono. Pravdupovediac mne je jedno, že či má exekútorský úrad takýto problém, mňa zaujíma predsa ako toho, kto chce dosiahnuť nejaký výkon práva, to, či ten exekútor to urobí alebo neurobí. A keď náhodným výberom dostanem prideleného exekútora, ktorý si nekoná svoje povinnosti, tak ako si ja predstavujem alebo tak akoby mal, akým spôsobom budeme, akým spôsobom sa budeme vedieť tomu brániť.
Aby som to zhrnul, znovu si myslím, že je to krok dobrým smerom, to znamená, niečo sa pohlo, niečo sa nejako ide riešiť. Mám tam tie otázky, ktoré som povedal, prečo je to, prečo je to takto urobené. Na jednej strane ako by som povedal, že uznávame právo veľkého veriteľa, ktorým je Sociálna poisťovňa pre, nazval by som to, nejaký špeciálny postup, akým on si môže vymôcť svoje pohľadávky, ale máme tu aj ďalších veľkých štátnych veriteľov, ktorí tiež možno by si chceli vymôcť svoje pohľadávky logickejším a manažérsky jednoduchším spôsobom. Ale potom tu máme, potom tu máme ďalšie firmy, ktoré proste pôjdu v móde, že budú mať, ja neviem, 300 exekútorov. A asi každý chápe, že aj telekomunikačný operátor proste, pokiaľ mu jeho klient neplatí, no tak chce tú pohľadávku nejako vymôcť.
To sú moje pripomienky k tomuto, predpokladám, že bude priestor v druhom čítaní sa o tom baviť. Za seba ja hovorím, že si myslím, že stojí za to to do druhého čítania posunúť.
Ďakujem.

Pán kolega Pčolinský, len ako poznámka, ja v zásade v istom zmysle chápem pani ministerku Žitňanskú v tom, že ona rieši tú časť problému, ktorú má takpovediac v rezorte, a ten problém je ďaleko väčší. Ja som sa snažil akurát vo svojom vystúpení poukázať na to, že aj v tej jej rezortnej časti problému sa podľa môjho názoru dá urobiť viacej.
Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, vážená pani ministerka, všetkým je zrejmé, že to, čo my sme mali v predvolebnom programe pod názvom exekučná amnestia, je kľúčový bod, na ktorom nám veľmi záleží, pretože problém zadlžených ľudí na Slovensku, ktorí si nevedia sami pomôcť, považujeme za jeden z najkľúčovejších, a najmä z najpálčivejších, pretože tí ľudia naozaj si nevedia pomôcť sami, a navyše sú nútení žiť v šedej zóne spoločnosti a tým pádom neprispievajú ani do štátneho rozpočtu tým, že sú zamestnaní, proste žijú odstrihnutí a mimo.
Napriek tomu musím na úvod povedať, že mi trošku tento zákon pripomína ako to, že keď vidíme ako problém nejakého slona, na tom slone sedí žaba a ideme riešiť tú žabu. Je to krok správnym smerom, ale nie som si istý, či vyriešime to, čo potrebujeme vyriešiť. Skúsim sa odvolať na slová pani ministerky, ktorá povedala, že keď sa nejakým spôsobom inšpirovali jej experti Českou republikou alebo porovnávali, ako to funguje tam, tak ste povedali číslo 32-tisíc bankrotov v Česku fyzických osôb ročne, ročne. Ak by sme išli analogicky, tak dajme tomu, že by to bolo 16-tisíc bankrotov na Slovensku ročne. Ale tento problém, o ktorom hovoríme, sa týka státisícov ľudí. To znamená, ja verím, že je to krok správnym smerom, ale ten problém to, povedal by som tak, že takmer nevyrieši. Čiže ja to beriem, v zásade mám podobný názor ako kolegovia, že okej, však poďme sa o tom baviť, možno niečo vylepšíme. Určite to nie je krok zlým smerom, ale merito problému to nevyrieši.
Preto by som sa chcel opýtať, pani ministerka, a nežiadam vás o odpoveď, že teraz, ale budeme v druhom čítaní alebo bude to na výboroch. To znamená, koľko odhadujete, že ľudí na Slovensku by na základe tejto zmeny mohlo využiť reálne možnosť bankrotov, možnosť reštrukturalizácie? Čiže oddlženia na splátky, tak by som to povedal. Lebo toto je kľúčové, aby sme vedeli, povedal by som, aký objem toho veľkého problému, ktorý máme, týmto zákonom riešime.
Po druhé. Oceňujem, že v prípade, ak nebude mať dlžník na to, aby sám zaplatil náklady spojené s vlastným bankrotom alebo reštrukturalizáciou, myslím tie zrejme technické poplatky a riešenia, že v takom prípade pomôže štát. Pretože naozaj u veľmi zadlženého človeka to ani inak nemôže byť, lebo on si nemôže dovoliť zaplatiť ani tých pár sto eur, aby vôbec mohol prejsť týmto procesom.
Chcem sa opýtať ďalšiu vec. Prečo musí splatiť dlžník v tej tzv. reštrukturalizácii 30 percent? Prečo práve 30 % a prečo 30 % všetkých záväzkov a neodrážame sa od istiny? Pretože, bohužiaľ, vo väčšine tých najbežnejších prípadov vidíme, alebo to, čo je najviac vypuklé, je, že istina môže tvoriť euro päťdesiat a príslušenstvo môže tvoriť 300 euro. Hovorím absurdné príklady, ale sú aj také. Poznáme ich reálne, aspoň teda nám občania také príklady, prípady posielajú reálne. Tento zúfalý pomer medzi istinou a príslušenstvom v prípade väčších súm už nie je tak zúfalý, ale zase ten objem je zúfalý. Čiže dlh je, čo ja viem, 5-tisíc euro a príslušenstvo je 5-tisíc euro. Päťtisíc euro navyše je strašne veľa. Čiže prečo 30 % a prečo sa neodrážame alebo nejakým spôsobom nezohľadňujeme aj istinu? Čiže ak by človek bol ochotný uhradiť istinu plus nejaké percento z príslušenstva, tak by mohol ísť do reštrukturalizácie, nielen keď uhradí 30 % záväzkov ako takých.
Po ďalšie, chcem upozorniť na jeden problém, ktorý, samozrejme, nevieme vyriešiť v tomto zákone, ale bez jeho vyriešenia budeme naozaj riešiť iba tú žabku, čo sedí na tom veľkom slonovi. Totižto aj tie záväzky, od ktorých sa tento zákon odráža, častokrát vznikajú, povedal by som ani nie že fiktívne, ale veľmi nespravodlivo, samotný ten záväzok, od ktorého sa odrážame. A vzniká dvomi spôsobmi, ktoré občania, samozrejme, nevedia, právne neznalí, posúdiť na prvý moment, to sú rozhodcovské doložky a to je to, že aj za malé, povedal by som, dlžoby sú nútení podpísať exekučný titul vo forme notárskej zápisnice. A častokrát ten problém toho, že ten človek už nedokáže akoby splácať, nevie sa z toho dostať, vznikne tým, že zrazu mu zo dňa na deň pristane oveľa väčšia suma, s akou dajme tomu počítal alebo bol schopný splácať, pretože, samozrejme, rozhodcovský súd alebo v tej exekučnej, v tom exekučnom titule má započítané náklady veriteľ aj, povedal by som, s nejakým svojím profitom, aby sa mu v podstate vyplatilo takýmto spôsobom vymáhať tú pohľadávku. A už samotné toto je, keď je záväzok stanovený, tak potom, keď už mu z tohto nadneseného záväzku, tak by som povedal, uľavujeme, no to už mu veľmi nepomôže, pretože to gro tej podstaty vzniklo už skôr. Čiže predpokladám, že s kolegami zo SME RODINA podporíme, aby tento zákon išiel do druhého čítania. V ňom bude naša podpora závisieť od toho, že akým spôsobom sa vysporiadame s tými otázkami, ktoré som položil.
Po druhé, chcem sa ešte vrátiť, platí to o firmách, rovnako ako o fyzických osobách. Ja chápem, že dvíhame tú lajnu, koľko musí byť splatené záväzkov, aby sa nejednalo o podvodné reštrukturalizácie nezohľadňujúce záujmy veriteľov. Ale som presvedčený, že existujú aj príklady, ani sa mi nezdá, že by to tak mohlo byť, pani kolegyňa Kiššová, v tomto ja sa, ja mám aspoň takú pamäťovú stopu úplne inú, že by neexistovali reštrukturalizácie nad 5 percent. Možno v posledných rokoch nie, lebo som to presne nesledoval, ale čo ja mám informáciu, tak určite boli aj väčšie výnosnosti v reštrukturalizáciách, nie v konkurze. A teraz tá otázka znie, že ak my povieme, ak nesplatíš 50 % do piatich rokov, tak ideš do konkurzu, čo je lepšie pre tých veriteľov? Ak splatí 35 % aspoň alebo ak v konkurze bude výnosnosť 5 percent? Alebo 49 percent? Prečo by nemohol zaplatiť 49 percent?
Ja chápem, že ten limit tam je daný, len som si nie istý, či takto prísne nastavený limit vlastne nepoloží firmy, kde aj veritelia by mohli byť za to, aby aspoň dostali, ja neviem, 40 %, dobre, okej, keď už nič iné, že či je to rozumné, takýmto spôsobom to stanoviť.
Obávam sa totiž, že vo väčšine prípadov vieme, ako to funguje. Zabezpečení veritelia a veľkí veritelia sa dohodnú a nezabezpečení veritelia a malí veritelia nedostanú nič. Okej, tak riešme nejakým spôsobom toto, ale tým celkovým percentom, ani tými päťdesiatimi percentami v bežnom prípade, keď sa nejedná o Váhostav alebo možno aj keď sa jedná o Váhostav, myslím ako o veľké kauzy, je to v skutočnosti tak, že tí veľkí veritelia, najmä teda banky a zabezpečení veritelia a štátni veritelia, dostanú dajme tomu 50 % a malí veritelia potom dostanú čo? Čiže akým spôsobom sa s týmto chceme vysporiadať?
Ale ako hovorím, krok je to dobrým smerom. To znamená, riešme to v druhom čítaní a som rád teda, že aspoň niečo.
Ďakujem.

Chcel by som tiež oceniť prístup pána ministra Kažimíra k problematike hazardu a po tých jeho stanoviskách, ktoré práve predniesol, my sme za náš klub pripravení tento návrh tak isto, ako povedala kolegyňa Remišová, s radosťou podporiť. Kiež by sme mali v tejto tretej Ficovej vláde viac takýchto korektných a konštruktívnych ministrov.

Pán poslanec Baránik, samozrejme, že rozdiel medzi marihuanou a konzumáciou bežných tabakových výrobkov je v tom, že konzument bežných tabakových výrobkov sa nestane agresívnym, alebo nazval by som to, zhúleným a pod týmto vplyvom vie robiť všelijaké divné veci. A okrem toho, to nie je v našom štáte trestné. Naopak, štát z toho vyberá daň. To znamená, pokiaľ je to takto, pokiaľ fajčenie nie je v našej krajine zakázané, tak je legitímne hovoriť o tom, že či má byť zdanené, nemá byť zdanené a najmä, či to má byť rôznymi spôsobmi šikanovaná skupina 33 % občanov.
Ja súhlasím s tým, že žiaden fajčiar nemá právo obmedzovať žiadneho nefajčiara. Ale prepáčte, pokiaľ ja vo svojej kaviarni alebo v reštaurácii, ktorá je uzavretá, si zapálim, prečo by mi mal štát do toho kecať, keď tam žiadny nefajčiar nie je. To je prvá vec.
Druhá vec, viete, ja mám pocit, že už príliš dlho sa tu hráme tú hru na to, že 33 % občanov tohto štátu sú nejakí občania druhej kategórie, ktorí by sa mali za niečo hanbiť. My nerobíme nič nelegálne. Naopak, odvádzame z našej, z našich rodinných rozpočtov značnú časť peňazí v prospech tohto štátu. Myslím si, že je úplne legitímne, ak sa vyjadrujeme k tomu, či to považujeme za veľa, málo a akým spôsobom si prajeme, aby sa tieto peniaze použili. Myslím si, že človek, ktorý fajčí, robí legálnu činnosť a je rovnakým občanom tohto štátu ako ktokoľvek iný a má právo vyjadrovať svoje názory a hájiť svoje práva.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, vážené dámy a páni, ako povedal český prezident Miloš Zeman, správny český vlastenec fajčí, pije a zomiera tesne po šesťdesiatke, pretože takýmto spôsobom je najväčším prínosom pre spoločnosť. Chcem sa preto vo svojom vystúpení zastať nás fajčiarov, ktorí sme v tomto štáte otĺkavanou, kritizovanou menšinou, o ktorú si každý iba obtiera ústa, ktorí ako keby sme nemali pre túto spoločnosť zjavne žiadny prínos. V skutočnosti sme jednou z najprínosnejších skupín obyvateľstva pre túto republiku.
Preto sa chcem ohradiť voči tomu, že tento návrh zákona, ktorý predkladá pán minister Kažimír, sa negatívne dotkne 1,5 milióna občanov tohto štátu. Samozrejme, pozitívne sa dotkne pána ministra Kažimíra, ktorý, ako sa vyjadril pán podpredseda Bugár, je v konflikte záujmov, keďže je nefajčiar.
Chcel by som povedať, že prínos nás, fajčiarov, pre tento štát je v tom, že len na základe dane z tabakových výrobkov a následnej DPH, ktorá je uvalená na každú krabičku cigariet, prispievame každoročne tomuto štátu približne 850 mil. eur. Len aby si občania vedeli predstaviť, čo to znamená, tak z týchto 850 mil. eur my fajčiari financujeme platy policajtov, platy vojakov, príslušníkov SIS, príslušníkov Vojenského spravodajstva, colníkov, to znamená, v podstate príslušníkov každej ozbrojenej zložky v tomto štáte. A myslím si, že za to by sme si my fajčiari zaslúžili aspoň trochu uznania, že takýmto spôsobom podporujeme bezpečnosť a ochranu majetku občanov v tomto štáte.
Okrem toho sa mylne uvádza, že my fajčiari sme čistý zdravotný mínus pre tento štát. Je to omyl. Podľa viacerých vedeckých štúdií je fajčenie prevenciou voči tak závažnému ochoreniu, ako je napríklad Alzheimerova choroba alebo Parkinsonova choroba. A teraz nechcem byť cynický, ale skúste si predstaviť, čo je pre príbuzných lepšie? Keď nejaký náš kolega, úbohý fajčiar zomrie na rýchly infarkt alebo keď sa oňho budú musieť príbuzní starať ďalších 20 rokov? Čo je prínosnejšie pre túto spoločnosť? Keď ja ako úbohý fajčiar zomriem na infarkt tesne po šesťdesiatke alebo keď ma pán minister financií a pán kolega Vážny ako šéf Sociálnej poisťovne budú živiť a držať pri živote ešte ďalších 20 rokov? Povedzme si reálne, čo je pre tento štát prínosnejšie?
Fajčiari zomierajú skôr, fajčiari zomierajú rýchlejšie. Prečo máme byť ešte týraní takýmto spôsobom, že nad priemer Európskej únie vždy, keď pán minister potrebuje nejaké peniaze navyše, tak jednoducho, čo je najjednoduchšie? Zvýšiť daň z tabakových výrobkov. Prečo by 33-percentná menšina občanov v tomto štáte mala len neustále znášať a tváriť sa, že tu nie sme. Áno, uvedomujeme si, ako každému škodíme. Ja sa za to nehanbím, že som fajčiar. Každý má právo rozhodovať o svojom živote. Každý má právo rozhodovať o tom, akým spôsobom chce žiť, akým životným štýlom. Niekto sa rád potápa s delfínmi, niekto rád žije strašne zdravým makrobiotickým životom a je všelijaké strašne zdravé bylinky, v poriadku, ja mu v tom nebránim.
Ale ako hovoril Winston Churchil, keď sa ho pýtali, keď sa dožil takého vysokého veku, tak si potiahol zo svojej cigary, odpil z whisky a povedal: "Absolutely no sport." Preto si myslím, že by malo skončiť aj v tejto snemovni neustále ospravedlňovanie sa a skrývanie sa za to, že keď niekto fajčí. Ak niekto fajčí, je prínosom pre tento štát.
A preto ja ako slovenský vlastenec a fajčiar v žiadnom prípade tento návrh zákona nepodporím.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda, vážený pán minister, dámy a páni, no mne teda vôbec nie je ľúto bánk a nechce sa mi ani veľmi analyzovať, či to budú ma, alebo nebudú to mať ťažké po zavedení tohto odvodu, pretože považujem finančný sektor za zdroj a prvotnú príčinu súčasnej hospodárskej krízy, v ktorej sa nachádzame od roku 2007. Mylne sa to uvádza, že túto krízu máme od roku 2008, od kauzy Lehman Brothers. Tá len bola dôsledkom toho, čo sa dialo predtým. Pre ľudí, ktorí si to chcú pozrieť, veľmi jednoducho odporúčam pekný film, ktorý sa volá Big Short. Dá sa nájsť aj na internete, neviem, či nie dokonca oddabovaný. Nie som si istý, či nebežal aj v našich kinách. Každopádne dá sa pozrieť veľmi jednoducho.
Od roku 2008, od pádu Lehman Brothers pozorujeme zhruba toto: Banky, centrálne banky, najmä v Európe a Spojených štátoch amerických tlačia čoraz viac a viac peňazí. Tieto peniaze sa však, tak ako sa všetci obávali, že príde k hyperinflácii, nedostanú do reálnej ekonomiky, kde by ich, nebodaj, ľudia alebo podnikatelia, míňať nejaké malé stredné firmy na nejaké nezodpovedné úvery, ale točia sa vo finančnom sektore neustále dokola. Pokračuje to, čo ja so značným dešpektom volám kasínový kapitalizmus. To znamená, že ľudia sú nútení svoje peniaze čoraz viac a viac vkladať do bánk, nemôžu ich držať ako keš, každý ich núti, každý štát, aj slovenský štát, aby tieto peniaze ukladali vo finančných inštitúciách. V západnej Európe máme banky, kde keď si prídete vybrať svoju hotovosť, tak sa vás opýtajú: a načo to potrebujete? Čo koho do toho načo to ja potrebujem alebo načo to ktorý občan potrebuje. Robí sa to pod záštitou toho, že v boji s praním špinavých peňazí. Je to absolútna hlúposť. Je to robené len kvôli tomu, aby peniaze, ktoré ešte nie sú vo finančných inštitúciách, ktoré ešte držia občania mimo tento systém, sa museli pre ne do systému zaradiť, banky z nich vyberať poplatky. Myslím, že je dlhoročne známym faktom, že podstatu svojho zisku slovenské banky, ale aj iné banky, nezarábajú bežnou bankovou činnosťou, načo boli banky kedysi ustanovené, ale zarábajú na poplatkoch a ďalších "fejkových" záležitostiach, ktoré v skutočnosti nič nehovoria o tom, či tie banky vedia, alebo nevedia podnikať.
To znamená, v zásade chcem povedať to zásadné stanovisko, že málo im beriete, pán minister, kľudne im vezmite aj viacej. Vezmite im, koľko unesú. Problém je však v tom, že keď im tie peniaze vezmeme, ako ich chceme použiť, pretože musíme si vybrať, od koho chceme brať zdroje, príjmy štátneho rozpočtu. Chceme ich brať od tých, ktorí napriek krízy neustále bohatnú a bohatnú? Alebo ich ako, pán minister, ako veľkou kosou berieme od každého? To znamená, kto sa pohne na tom trhu, či už je to malý živnostník, či je to zamestnanec, či je to ktokoľvek, kto, preboha živého, nečaká doma a nepýta od štátu dávky. Tak to proste vezmeme veľkou kosou jedného, druhého, tretieho. Zdierame ich ako takých, ako keby robili niečo zlé. Tak sa správame k podnikateľom a malým živnostníkom v tomto štáte.
Čiže tento zákon považujem za dobrý. Kľudne im vezmime ešte viacej. Oni znesú. A keď, nebodaj, nejaká inštitúcia začne plakať, ako sa im neoplatí na našom trhu podnikať, som si istý, že sú tu a budú ďalšie banky, ďalšie podnikateľské subjekty, ktoré rady prevezmú tieto podnikateľské aktivity, ak by sa niekomu zdalo, že už to nemôžu uniesť a že sa im tu ťažko žije.
Ide o to, ak v čase, keď máme ekonomický rast našej ekonomiky, podľa vlády sa darí, načo potrebujeme ďalšie a ďalšie dane, ďalšie a ďalšie odvody aj od tých malých, aj od normálnych ľudí? Vezmime viacej bankám. My sme pripravení podporiť akýkoľvek návrh, v ktorom finančné inštitúcie, monopoly a oligopoly budú mať výrazne zdvihnuté buď mimoriadne odvody, alebo môžme to nazvať nejakou obratovou daňou, pretože to je podnikateľská činnosť, ktorú, s prepáčením, na uzavretom trhu vie robiť každý. Banka dostáva licenciu od Národnej banky Slovenska. Bežný občan si nemôže založiť banku a vyberať peniaze. Bežný občan nemôže mať kapitálovú primeranosť 10 % a zvyšok peňazí tzv. investuje. To znamená, je to regulovaný, štátom regulovaný trh. A na základe toho, že je to regulovaný trh, tak hráči na tomto trhu majú aj isté výhody. Preto majú byť pripravení zniesť viac ako ostatní, ktorí musia dennodenne zápasiť o život. Ako opakujem, druhá otázka je, načo sa tie peniaze použijú. Ale kľudne im, kľudne im naložte aj viacej, pán minister, my to určite podporíme.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, vážené dámy a páni, tento zákon na prvý pohľad vyzerá tak všeobecne konsenzuálne. Podľa jeho názvu sa jedná o naháňanie teroristov sankcionovaných rôznymi celosvetovými orgánmi alebo celoeurópskymi orgánmi.
Na prvý pohľad to vyzerá, ako by išlo iba o to, ako zmraziť peniaze efektívnejším spôsobom nejakému Abdulovi Alimu alebo Sergejovi Sergejovičovi Sergejovovi, lenže pri rokovaní o tomto návrhu zákona vo výbore pre obranu a bezpečnosť som sa zástupcov ministerstva hospodárstva, pána štátneho tajomníka, šéfa právnej sekcie pána Baloga, dúfam, že dobre hovorím jeho meno a funkciu, pýtal na niekoľko konkrétnych záležitostí, na ktoré mi nevedeli odpovedať, načo pán predseda Hrnko uzavrel túto diskusiu s tým, že nech na najbližšie rokovanie prídu lepšie pripravení. V súvislosti s týmto zákonom vidím dva problémy.
Po prvé. Nedostal som odpoveď na to, ako je pred uplatnením tohto zákona chránený občan Slovenskej republiky, aby sa náhodou nestalo to, že na základe nejakého nariadenia vlády, ktoré tento zákon predpokladá, aby sa dali zmrazovať peniaze na území Slovenskej republiky na základe nejakých medzinárodných sankcií, ako bude chránený na to, ako je pred uplatnením tohto zákona chránený občan Slovenskej republiky, aby sa náhodou nestalo to, že na základe nejakého nariadenia vlády, ktoré tento zákon predpokladá, aby sa dali zmrazovať peniaze na území Slovenskej republiky na základe nejakých medzinárodných sankcií.
Ako bude chránený občan Slovenskej republiky, ak naozaj NAKA mu takéto peniaze zmrazí? Upozorňujem, že v prípade tohto zákona nie je potrebné preukázať nejaký trestný čin. Ak je niekto zaradený na nejaký sankčný zoznam na základe spravodajských informácií, vieme, ako často sa už v minulosti stalo, že na takýchto medzinárodných zoznamoch sa zjavovali ľudia, ktorí boli len menovci tých, ktorí naozaj boli podozriví z nejakej teroristickej činnosti, tak takýto občan má veľmi, veľmi malú možnosť sa brániť. Môže sa odvolávať podľa tohto zákona na OSN a na orgány EÚ a dúfať, že ho z toho zoznamu vyškrtnú. Čiže slovenský občan za normálnych okolností, pokiaľ sa ide podľa Trestného zákona a poriadku, má presný postup, keď mu niekto zmrazí peniaze, jedného dňa príde do banky, zistí, že má zmrazené peniaze, alebo mu to banka oznámi, tak môže konať, aby sa v rámci Slovenskej republiky príslušným postupom domohol práva. V prípade tohto zákona má zhruba takú pravdepodobnosť, že sa domôže práva v nejakej rozumnej lehote, ako, s prepáčením, keby sa sťahoval, sťažoval na lampáreň. To je prvý problém, ktorý vidím, čo sa týka tohto návrhu zákona.
A potom vidím ešte oveľa väčší, praktickejší problém, lebo dobre, predstavme si, že vláda ani NAKA by nechceli tento gumený paragraf nejakým spôsobom zneužiť proti bežnému občanovi Slovenskej republiky. Ale podľa § 6 tohto zákona - a predstavme si, teda že naozaj by to bolo zamerané len proti nejakému, príklad poviem, Abdulovi Alim alebo Sergejovi Sergejovičovi - podľa tohto zákona v § 6 je porušením týchto sankcií v odseku f) poskytnutie stravovacích služieb sankcionovanej osobe na území SR.
Predstavte si, že Abdul Ali sa nejakým spôsobom, ktorý je na zozname nejakom, zatúla na územie Slovenskej republiky, vy máte reštauráciu, navaríte tomuto človeku, on zaplatí. Porušíte sankcie na základe tohto zákona. A na základe § 22 tohto zákona, viete, akú sankciu dostane takýto človek, ktorý, mimochodom, odkiaľ má byť informovaný, že Abdul Ali alebo Sergej Sergejevič je na nejakom zozname sankcií OSN alebo Európskej únie? Lebo ten, kto ten zoznam sankcií robí, je buď OSN, alebo Európska únia. Dokonca aj vláda Slovenskej republiky môže urobiť ten zoznam sankcií.
Čiže teraz hovorím hypotetický príklad a hovorím teda dva. Prvý, ktorý som sa pýtal pána štátneho tajomníka. Pán minister sa ocitne nejakým nedopatrením na zozname sankcií. Ideme mimo, alebo teda sankcionovaných osôb, idem mimo Trestného poriadku, mimo akýchkoľvek vecí, štátne orgány prídu, konkrétne NAKA, zabavia mu peniaze na účte. Zástupcovia ministerstva hospodárstva mi povedali, veď to neni problém, tam sa nejedná o trestný čin. No, práve to je problém, peniaze už máte zabavené a teraz sa domáhajte, aby vám niekto tie peniaze odmrazil. To je prvý problém. Ale za oveľa ešte, povedal by som, výraznejší problém považujem to, že prevádzkovateľ reštauračného zariadenia predsa nemá žiadnu povinnosť skúmať, či Abdul Ali je na nejakom zozname sankcií. A teraz viete, aká je pokuta, ak mu podľa § 6 ods. f) poskytne stravovaciu službu na území Slovenskej republiky? 50 000 až 132 800 eur. 50 000 až 132 800 eur! Dali by sa tam nájsť, v tom zákone, ďalšie fajnovôstky, myslím si, že toto ako príklad absurdnosti stačí.
Ako som už povedal pánovi štátnemu tajomníkovi Chovancovi a hovorím to teraz aj pánovi ministrovi, ja nepodozrievam, že by predkladali tento zákon so zlým úmyslom. Len možno pri nejakom aplikovaní toho, čo všeobecne sa nejako dohodlo na nejakom MONEYVAL-e alebo niekde inde, by možno bolo rozumné prispôsobiť ten zákon domácim podmienkam v dvoch spôsoboch. Jednak v tom, že či je vykonateľný reálne. To znamená, my ideme naháňať poskytovateľov stravovacích služieb? Alebo tých, ktorí poskytnú niekomu službu cestovného ruchu? Ako oni majú vedieť, či ten človek je na zozname nejakom sankcionovanom? A druhá vec, či je naozaj odstránená možnosť zneužitia voči občanom Slovenskej republiky.
Toto sú moje dve zásadné výhrady voči tomuto návrhu zákona. Chcem pána ministra poprosiť, že či by tieto veci nenechal preveriť z tohto uhla pohľadu, lebo naozaj úprimne neverím, že, že, že by ste takéto veci tam dávali úmyselne alebo so zlým úmyslom. Je možné, keďže nie som najlepší právnik v tomto štáte, že som sa možno pomýlil alebo že existuje nejaká iná medzinárodná zmluva, ktorá vylučuje, aby ten zákon bol interpretovaný tak, ako som povedal.
Mne na základe toho, čo som si prečítal o tomto návrhu zákona to, bohužiaľ, vyplýva tak. Pokuta pre bežného poskytovateľa stravovacích služieb vo výške 50 000 eur až 132 800 eur, pokiaľ navarí niekomu, kto je na sankčnom zozname, sa mi zdá byť príliš prísna. Ani si neviem predstaviť, ako by si to mohol overiť.
Ďakujem vám za pozornosť.