Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi na úvod povedať, že moje dnešné vystúpenie bude pre mnohých z vás možno šokujúco politicky nekorektné a práve z toho dôvodu, vzhľadom na predchádzajúce pozorovania, ktoré som tu videl v tejto sále, vás chcem poprosiť, aby ste mi zbytočne neskákali do reči, aby vás jednoducho neťahalo nejak prerušovať môj prejav, ale aby ste ma nechali jednoducho dohovoriť. Bez ohľadu na to, čo si budete myslieť o tom, čo budem hovoriť, a potom vo faktických poznámkach na mňa už reagujte akokoľvek len chcete, vynadajte mi akokoľvek len chcete. Skrátka vás len žiadam o to, aby ste v tomto prípade zachovali slušnosť.
Strana SaS podáva do tohto pléna návrh zákona, vďaka ktorému by si aj osoby rovnakého pohlavia mohli zadovážiť akýsi, respektíve získať akýsi partnerský zväzok, nejakú formu občianskeho spolunažívania, ktorá by im dávala v podstate podobné práva, ako je tomu pri manželstve.
Je priam neuveriteľné, čím dokázala strana SaS argumentovať v dôvodovej správe ako obhajobu tohto návrhu zákona.
Spomína tam napríklad to, že týmto návrhom zákona, kedy by sme dali možnosť napríklad dvom homosexuálom získať takýto občiansky zväzok, jednoducho žiť spoločne oficiálne, zaregistrované ako pár, by sa znížila miera rozvodovosti v Slovenskej republike, pretože, ako oni tvrdia, množstvo mladých párov uzatvára manželstvo tak priskoro, neuvážene a spôsobuje to vysokú rozvodovosť. Ale keby také mladé páry aj heterosexuálne páry mali možnosť podľa strany SaS uzavrieť takýto zväzok, ktorý by nebol manželstvom, tak by sa vlastne v prípade roztrhnutia tohto zväzku nemusela zvyšovať miera rozvodovosti a držali by sme si nejakú peknú štatistiku. To je krásna myšlienka, ktorú tu SaS prezentuje, ale vo svojej podstate, keď sa nad tým hlbšie zamyslíme, je to neuveriteľná dehonestácia inštitútu manželstva ako takého. Toto jednoducho slušná národná kresťanská spoločnosť nemôže akceptovať ako legitímny návrh. Takýmto spôsobom dehonestovať manželstvo ako niečo proste naviac, niečo, čo až tak nie je potrebné, a tak ďalej.
Ja sa tak zamýšľam nad tým, že prečo by vlastne takéto homosexuálne registrované partnerstvá mali existovať. Aká opora v realite vlastne existuje pre to, aby sme niečo takéto museli prijímať? Ja viem, že mnohí ma môžu označiť za konšpirátora, za extrémistu a tak ďalej, ale všetci dobre vieme, že homosexualita bola ešte pár desiatok rokov dozadu na svetovom zozname duševných chorôb. Duševných chorôb, ktoré viedla Svetová zdravotnícka organizácia v skratke WHO. Takisto všetci vieme, že táto duševná choroba bola z tohto zoznamu odstránená, čím argumentujú liberáli a snažia sa presvedčiť zvyšok spoločnosti o tom, že homosexualita vlastne duševnou chorobou nie je, že je to niečo normálne, akceptovaniahodné, skrátka niečo, s čím sa máme v bežnom živote v našej spoločnosti zmieriť. Každopádne, ale keď si pozrieme okolnosti toho, ako bola homosexualita vyradená z tohto zoznamu, zistíme, že okrem vyhrážok násilím, nenávistných urážok a obrovského politického nátlaku tam žiaden iný faktor nerozhodoval. To znamená, tá homosexualita nebola vyradená zo zoznamu duševných chorôb preto, že by došlo k nejakým závratným objavom na poli medicíny, ktoré by zničili tie predchádzajúce predsudky a podobné veci, ale na základe toho, že to bolo už vzhľadom na vyvíjajúcu sa politickú korektnosť nekorektné a bolo potrebné upraviť tieto zoznamy tak, aby to korešpondovalo s predstavami liberálnych fanatikov. No a práve preto teraz prichádzajú s týmto návrhom zákona.
Ale ja sa tým pádom pýtam, keďže ja nerešpektujem takéto odstraňovanie duševných chorôb zo zoznamu, prečo by si potom nemohli registrované partnerstvo zvoliť aj pedofili napríklad s malým dieťaťom? V čom je tam rozdiel? Pretože pedofíliu všetci verejne akceptujeme ako duševnú chorobu s tým rozdielom, že jej miera spoločenskej akceptácie je oveľa nižšia ako pri homosexualite, ale jediný rozdiel medzi pedofíliou a homosexualitou je ten, že spoločnosť bola niekoľko desiatok rokov intenzívne masírovaná či už zábavným priemyslom, hudobným priemyslom, filmovou branžou a tak ďalej a tak ďalej, politikmi, médiami, jednoducho všetkými k tomu, aby postupne tou salámovou metódou začala tú homosexualitu akceptovať ako niečo normálne, niečo bežné, niečo, čo má byť súčasťou nášho každodenného života. A nikto mi v tomto nemôže namietať, pretože keď sa dnes, ja síce televíziu nepozerám, ale keď občas idem okolo nejakého programu, pozriete na tie programy, všade už takmer povinne, respektíve tak to vyzerá, musí vystupovať nejaká osoba, ktorá je buď transgenderová alebo je homosexuálne orientovaná. A práve tú svoju homosexualitu neustále dáva do pozornosti ako čosi, čo ju preferuje nad všetky ostatné, ako čosi, vďaka čomu ju máme vnímať, vďaka čomu ju máme rešpektovať a tak ďalej a tak ďalej. Bez ohľadu na to, ako sa táto LGBTI, QRS, neviem, koľko ešte písmen tam všade je, mám pocit, že stále tie písmená pribúdajú, táto loby snaží donútiť alebo presvedčiť občanov Slovenskej republiky, aby sme akceptovali tieto veci ako normálne, ako racionálne tými dúhovými pochodmi, keď pomaly nahí chodia po námestiach s dúhovými vlajkami a kričia, že oni sú hrdí na to, že sú homosexuáli. V poriadku, ale takýmto spôsobom, kedy len vzbudzujú zlosť, nenávisť, agresivitu v spoločnosti tým, že sa pretŕčajú a dávajú svoju sexuálnu orientáciu, to, čo ja považujem za duševnú chorobu, na pretras pred celú verejnosť, že pozrite my sme takí a takí a prezentujeme to takto a takto, tak naozaj musíme konštatovať, že si nevedú tou správnou cestou.
Čo je ale najdôležitejšie, čo je najviac nebezpečné pre nás a prečo ja tvrdím, že každý takýto zárodok musíme zneškodniť už okamžite na začiatku, takýto zárodok postupnej akceptácie alebo legislatívnych zmien vedúcich postupne k akceptovaniu homosexuálnych manželstiev, homosexuálnych adopcií detí, zmenám pohlavia a všetkých tých rôznych úchylných vecí, ktoré môžeme vidieť napríklad vo Švédsku a v Nemecku, my musíme jednoducho tieto veci zneškodniť už v zárodku. Pretože keď som bol teraz nedávno v Berlíne a videl som reklamu na nové berlínske metro, na jeho novú časť, tak tam bol taký obrovský bilbord, tam bol jednoducho nakreslený vlak a za oknom vlaku sa bozkávali muži v policajných uniformách. Toto je reklama na nové berlínske metro, ktoré som videl na vlastné oči. A keď som sa tých Nemcov pýtal, že ako je možné, že to dospelo až do takéhoto bodu, že vám do stredu Alexanderplatzu, námestia v Berlíne, vycapia dvoch homosexuálnych policajtov, ako sa bozkávajú a vás to má zaujať, ako novú reklamu na metro, tak povedali, že aj u nich to začalo postupne, dávnejšie pred tridsiatimi, štyridsiatimi rokmi. Prišli homosexuáli, oni potrebujú registrované partnerstvá kvôli dedeniu, kvôli zdravotnej dokumentácii, lenže za tým bola obrovská homosexuálna loby, ktorá bola financovaná obrovskými miliónmi, tak ako je to aj u nás. Máme tu štedro dotované mimovládne organizácie prezentujúce práve tieto názory. No a k čomu došlo? Podarilo sa im presvedčiť spoločnosť, aby presadili registrované partnerstvá. Potom si možno Nemci naivne mysleli, že táto LGBTI loby sa stiahne do úzadia, že svoj cieľ presadila, že sa všetko podarilo a že je všetko vybavené. Ale kdeže! Okamžite na to prišla akceptácia homosexuálnych manželstiev ako čosi, čo je rovné manželstvo heterosexuálov v kostole pred Bohom, čo je niečo nepredstaviteľné, ale dnes v Nemecku úplne normálne, legálne. Ako sa im podarilo presadiť toto, prišli adopcie detí pre homosexuálov, čo je pre nás úplne niečo nepredstaviteľné, neakceptovateľné, ale v Nemecku úplne legálne. Postupnými krokmi sa im podarilo takéto veci do spoločnosti zaviesť.
A my dnes stojíme pri tom prvom kroku, pri tom prvom kroku, ktorý sa udial v Nemecku možno pred 30 rokmi, a my ho tu máme dnes. A našou možnosťou je pozrieť sa na to, čo sa tam deje, a teraz jedno, či vezmeme Nemecko, Rakúsko, či vezmeme Francúzsko, Anglicko, všade je tá situácia rovnaká. Pozrieť sa na to, čo sa deje dnes a povedať si, či chceme dôjsť do bodu, ktorý teraz zažívajú Nemci, alebo to chceme ukončiť hneď v zárodku, postaviť sa jasne na odpor, brániť národné a kresťanské hodnoty a nedovoliť tejto LGBTI, Q a neviem čo všetko, loby, aby tieto zvrátenosti u nás presadila.
Bol som tiež začiatkom júla vo Švédsku, navštívil som Malmö, Helsingborg. Dozvedel som sa takú zaujímavú informáciu, vo Švédsku len pred nedávnom otvorili tzv. genderovo neutrálny štadión. To znamená, šatne pre mužov, pre ženy a pre tretie pohlavie. Keď som sa pýtal, čo to je to tretie pohlavie, tak to mi nikto nevedel bližšie špecifikovať. To sú skrátka ľudia, ktorí sa necítia ani ako muži, ani ako ženy. U nás by sme povedali, áno, ten človek má nejaké duševné problémy, proste sa nevie identifikovať so svojím biologickým pohlavím, má nejaký problém jednoducho, treba mu dať nejakú podpornú liečbu, pomôcť mu. Vo Švédsku, keby som toto povedal, politicky nekorektné, dokonca trestný čin, tam už je to akceptované ako čosi úplne normálne a legálne. Dokonca, ako hovorím, otvorili špeciálny štadión, kde všetky hráčske tímy, ktoré tam hrajú, musia prejsť nejakým školením nejakej LGBTI mimovládky, ktorá im vysvetlí, ako majú tolerovať rôzne formy inakosti.
Dokonca to došlo až do takých hraníc, že už si tam človek môže povedať ja som mačka, ja som pes, ja som kanárik, ja neviem čo všetko, proste ľudia si tam myslia, že sú zvieratá, že sú čokoľvek, neviem si proste, jednoducho, čo si len dokážete predstaviť. Dnes nám to príde naozaj ako absurdné, ako scestné, ako smiešne, ale toto je cieľ tej LGBTI loby, ktorá pôsobí aj na Slovensku. Pretože keď by sme dnes akceptovali tieto registrované partnerstvá a mysleli si v neskonalej naivite, že táto LGBTI skupina prestane následne tlačiť na ďalšie a ďalšie kúsky tej salámy, ktorú nakoniec tu pretlačí celú, tak by sme boli tak naivní, až by to bolo na plač.
A práve preto, ak keď viem, že tento zákon jednoducho neprejde, sme, som teda považoval za nutné prísť tu a povedať niečo k tomuto, pretože my musíme slovenskú spoločnosť varovať, my musíme slovenskej spoločnosti otvoriť oči a musíme im ukázať, aké sily v Národnej rade dnes pôsobia a aká v skutočnosti protinárodná a protikresťanská je strana SaS, ktorá sa snaží tieto veci jednoducho presadiť. A dobre to vieme, že sa nezastavia pri takýchto registrovaných partnerstvách.
Naozaj ich cieľ, ich úmysel, neviem, kam až veľmi siaha, ale keď sa pozrieme na tie neomarxistické teórie, ktoré hovoria o tom, že treba rozložiť všetky národné štáty, že treba rozložiť kresťanstvo, že treba rozložiť všetky kultúry toho zlého bieleho heterosexuálneho muža, všetko jednoducho, čo tie národy spája, tak základnou doktrínou týchto, tejto neomarxistickej kritickej teórie, s ktorou prišla frankfurtská škola, je to, že musia relativizovať všetky pojmy. To znamená, relativizovať pojem rodina, rodina už nebude muž, žena, deti, už to bude aj Janko, Ferko a ich dieťa, ktoré si adoptujú, a podobne. Relativizovať národ. Čo to je národ? Nič také neexistuje, to nemá jednoducho nič, spojitý s realitou, toto sa reálne deje. Relativizovať vieru. Veď to je hlúposť, to jednoducho nepatrí do 21. storočia. Relativizovať kultúru. Nič také ako kultúra neexistuje. Prečo si myslíš, že tvoja kultúra je napríklad lepšia ako kultúra nejakých tancujúcich afrických divochov, divochov? Ona je úplne rovnaká. Toto všetko tu prebieha v priamom prenose a nikto to nemôže poprieť. A cieľom toho celého, keď si pozriete výsledky kritickej teórie frankfurtskej školy, je rozložiť národy, rozložiť štáty, rozložiť kresťanstvo, jednoducho zničiť všetko tradičné, všetko to, na čom stojí naša civilizácia, všetko to, čo budovali naši otcovia, naši dedovia a za čo umierali naši predkovia na bojových poliach.
Práve preto keď aj sa mnohým môže zdať tento návrh zákona, tieto tzv. registrované partnerstvá ako čosi neškodné, ako čosi, čo nemôže nikomu ublížiť, ako čosi, čo nemá ako vplývať na zvyšok spoločnosti nejakým negatívnym svetlom, treba sa mať poriadne na pozore, pretože toto je vždy, vždy ten prvý krok. Bol to prvý krok vo Švédsku, bol to prvý krok v Nemecku, bol to prvý krok vo všetkých tých štátoch západnej Európy, kde už dnes normálne legálne funguje adopcia detí homosexuálmi, čo je zvrátenosť, ktorú si ani poriadne neviem predstaviť. Ale tam tá spoločnosť, tieto štáty, ľudia, ktorí tam žijú, to berú ako čosi úplne normálne, čosi legitímne.
Majme sa preto na pozore a nepodporujme akékoľvek podobné snahy na zavádzanie týchto LGBTI agiend do slovenskej legislatívy.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Chcem vás uistiť, že nejdem prezentovať žiadnu nenávisť ani nič podobné.
Ja som si vás, pani Blahová, vypočul. Občas pozornejšie, občas menej pozorne, podľa toho, ako sa to kedy dalo. Vy ste prišli do pléna prezentovať tento návrh zákona, ktorý by umožnil osobám rovnakého pohlavia uzatvárať nejaké formálne zväzky na základe nejakého emóciami nabitého príbehu dvoch homosexuálnych mužov, ako ste hovorili, cez päťdesiat rokov, ktorí spolu žijú už niekoľko desaťročí, a stále tie isté argumenty. Viete, toto je taktika vás, liberálov. Neustále emócie, emócie, emócie. Viete, oni majú ťažké, im sa smejú, nárast, extrémizmus, násilie, otvorený konflikt a tak ďalej a tak ďalej a zdravý rozum vždy ide do toho úzadia.
Hovorili ste o tom, že sú tu sily, ktoré bránia pokroku. To znamená, keď muž žije s mužom a robia všetky tie veci, ktoré robia, tak to je vlastne pokrok. Keď žena robí všetko to, čo robí so ženou, to je pokrok podľa vás. Naozaj, toto ste povedali. Dokonca ste v tých vašich konšteláciách, respektíve tí páni, ktorých správu ste tu čítali, hovorili o tom, že urážame ich vieru. Ja som si doteraz myslel, že homosexualita je duševná choroba a po novom je to viera. Krásne, jednoducho nechápem.
Čo mňa ale desí, čo chápem, čo viem a čo môžem otvorene povedať (reakcia z pléna), keby ste ma neprerušovali, toto je vždy len ten prvý krok. Vždy takto začínate. Najprv chceme registrované partnerstvá, môžeme vám prisľúbiť, že my nebudeme chcieť, aby dvaja muži Jožko a Ferko vychovávali spolu deti. My nebudeme chcieť, aby dve ženy spolu vychovávali deti. My nebudeme chcieť ďalšie zmeny, to znamená, tretie pohlavie, štvrté pohlavie, 29. pohlavie, ako to majú vo Švédsku a podobne. My chceme len to. Ale to je vždy len ten prvý krok. Celá tá LGBTI, nechutná úchylácka agenda, ktorá je financovaná desiatkami miliónmi eur každým rokom, sa predsa nezastaví po dosiahnutí tohto prvého cieľa, ale bude to salámovou metódou pokračovať ďalej, až kým sa neprebudíme naozaj do tej Sodomy a Gomory. (Potlesk.)

Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi podať interpeláciu na pani ministerku zdravotníctva.
Ministerstvo zdravotníctva podľa medializovaných informácií uvažuje nad povinnou alebo dobrovoľnou vakcináciou proti infekciám vyvolanými ľudskými papiloma vírusmi, v skratke HPV, na Slovensku. A práve v nadväznosti na uvedené, vám chcem preto položiť nasledujúce otázky.
Ako štátne inštitúcie kontrolujú výsledky a metodiku štúdií výrobcov vakcín, ktorých činnosť sa v minulosti spájala s mediálnymi aférami v súvislosti s ohrozením života a zdravia pacientov, pričom tieto spoločnosti sú zároveň jedinými výrobcami vakcín proti HPV? Zároveň v interpelácii tieto spoločnosti menujem.
Kde si široká verejnosť môže prečítať úplné znenie farmako-ekonomickej štúdie, na základe ktorej sa má zaviesť toto nové de facto plošné očkovanie vrátane úplného znenia všetkých štúdií, štatistík a iných materiálov, na ktoré sa táto farmako-ekonomická štúdia odvoláva? V prípade, že tieto informácie dosiaľ zverejnené nie sú, plánujete tak učiniť napríklad na stránkach Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky? V prípade, že áno, dokedy?
Po zavedení plošného očkovania proti pneumokokom došlo k zásadnej zmene vo výskyte rôznych kmeňov pneumokokov. Síce sa znížil výskyt kmeňov obsiahnutých vo vakcíne, zato sa ale zvýšil výskyt kmeňov vo vakcíne neobsiahnutých, z ktorých niektoré sú mimoriadne nebezpečné. Dokonca sa celkový výskyt invazívnych pneumokokových ochorení po zavedení plošného očkovania dojčiat proti pneumokokom v roku 2009 na Slovensku zvýšil na vyše dvojnásobok, čím sa účinnosť daného opatrenia ukázala ako veľmi pochybná.
Pracuje teda Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky s otázkou možnosti podobných dôsledkov v prípade zavedenia plošného očkovania proti HPV?
Ďalší bod. Aké kmene HPV sa na Slovensku najčastejšie vyskytujú, to znamená, sú najčastejšie zaznamenané pri vyšetreniach sterov z krčka maternice, teda cytologických vyšetreniach? Podstatný je v tomto prípade zoznam aspoň prvých 10 najčastejšie zastúpených kmeňov HPV, aj s ich percentuálnym podielom a presný odkaz na zdroj týchto údajov.
Do akej miery sa americké vakcíny proti HPV svojím zložením kmeňov HPV v nich obsiahnutých zhodujú s aktuálnym zastúpením rôznych kmeňov HPV v nádoroch na Slovensku, resp. celkovo so zastúpením kmeňov HPV zistených pri cytologických vyšetreniach na Slovensku?
Akú zodpovednosť ponesie Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky za prípadné závažné, trvalé alebo až smrteľné nežiaduce účinky očkovania proti HPV, ktoré napríklad v Spojených štátoch amerických má v prepočte na počet podaných dávok jednoznačne najviac nahlásených nežiaducich účinkov?
Uvažuje sa o zavedení povinného plošného plne hradeného očkovania proti HPV len pre dievčatá, alebo aj pre chlapcov?
V akom veku majú byt' dievčatá, prípadne aj chlapci, očkované proti HPV?
Ktorou konkrétnou vakcínou sa má plošné očkovanie proti HPV vykonávať, respektíve ktorú z vakcín budú zdravotné poisťovne plne hradiť?
Aké sú odhadované ročné náklady za predpokladu, že celá cieľová skupina sa dá zaočkovať a dostane všetky dávky podľa očkovacej schémy?
Aké finančné náklady odhaduje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky na liečbu a trvalú opateru ľudí dočasne, dlhodobo či doživotne zdravotne postihnutých následkami nového plošného očkovania proti HPV?
Ďalej. Ako chce Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ospravedlniť povinné nanútenie očkovania proti prakticky výlučne pohlavne prenosnej chorobe tým, ktorým nákaza HPV v princípe vzhľadom na ich životný štýl nehrozí?
A posledný bod. Aká je finančná návratnosť očkovania v prípade použitia vakcín proti dvom, štyrom či deviatim kmeňom HPV z celkovo známych najmenej 170 kmeňov, z toho 15 vysoko rizikových, teda rakovinotvorných, keď je známe, že po zavedení plošného očkovania postupne z roka na rok klesá podiel kmeňov obsiahnutých vo vakcíne, no stúpa podiel kmeňov, proti ktorým očkovanie nijak nechráni?
Toľko z mojej strany. Ďakujem pekne za odpoveď.

Pani poslankyňa Nicholsonová, predom sa vám ospravedlňujem, že vás tak naštartovalo to moje vystúpenie, neviem, nebol to môj cieľ. Na rozdiel od vás teraz skúsim úplne pokojne, bez emócií, bez nejakých výkrikov reagovať a poukázať na to vaše pokrytectvo, ktoré ste vlastne teraz v priamom prenose predviedli.
Viete, označili ste ma tu za agresora, že som tu pána Poliačika vyzval na pästný súboj a podobne. Opakovane, pri každom druhom mojom prejave mi skáče do rečí, prerušuje, vystupuje, vykrikuje. Stále ho slušne pýtam, aby prestal. To znamená, keď už som si teraz uvedomil, že naňho normálna, ľudská, slušná reč neplatí, čo iné potom? Jednoducho, bohužiaľ.
A viete, čo je najväčšie pokrytectvo na tom, čo ste tu teraz predviedli? Že vy tu vystúpite, začnete hovoriť, aké to je strašné, že ten Mazurek už povedal tomu Poliačikovi, že ho vyzval na pästný súboj, a váš vlastný poslanec fackuje ľudí po uliciach, a to je v poriadku, to je okej. Za to si poďme dať, ja neviem, jak sa to povie, jednoducho je to všetko fajn. Mali sme tu uznesenie, nepodporili ste to. Tak vy tu mne hovoríte o extrémizme, o násilí. Ja nie som ten, kto fackuje ľudí po uliciach, keď mi povedia vlastný názor, to bol váš vlastný poslanec. Tak nemoralizujte v tejto téme, lebo na to máte 0,00 právo.
Čo sa týka dôchodcov z Trebišova, prečo som ich napríklad nespomenul a podobne. Ja som tu hovoril o prípadoch brutálnej trestnej činnosti, vrážd a podobne. Ja som sa snažil nájsť do kontextu prípady, ktoré spĺňajú podobné aspekty ako ten prípad toho zabitého Henryho, nie nejakých úchylákov a chorých ľudí, ktorí si uspokojujú svoje túžby na mladých dievčatách. To proste takýchto perverzných úchylov nájdete v každej jednej rase, v každej spoločnosti, to priznávam. Poďme takýchto úchylov zavrhnúť! Mne to je úplne jedno, takí sú mi jednoducho ukradnutí.
A potom ste tu hovorili o tých prípadoch, keď vás na ulici ľudia s výskokom idú kopať do hlavy a nadávajú vám do židovských Cigániek. Ja sa vás pýtam: a podali ste trestné oznámenie? Volali ste políciu? Lebo takto sú to, viete, len vaše nejaké predstavy možno. Ale keď máte nejaký dôkaz, nejaké trestné oznámenie, to by sme očakávali.

Ďakujem za možnosť reagovať na svojich kolegov.
Pani poslankyňa Pfundtner, pýtali ste sa, že prečo nie teraz. Ja súhlasím a poďme aj teraz. Lenže ja znovu prízvukujem, že keby ten primitívny tupý hlupák zabil Slováka, ani by vás to neceklo a vy ako politické strany sa riadite tým, čo je aktuálne mediálnou hystériou, respektíve čo je predmetom tejto mediálnej hystérie, a snažíte sa z toho vyťažiť politický kapitál. V prípade, že by zabil Slováka, tak by médiá ani necekli, neťahali by to týždne, o tom, aký brutálny čin sa odohral.
Hovoríte, že si chcete spomenúť aj na tie ostatné obete. Ale tie ostatné obete vy vôbec v odôvodnení nespomínate. Ani pani poslankyňa Cséfalvayová, ktorá do toho ešte dokonca dokázala dotiahnuť cenzúru internetu, nespomenula iné obete. Spomínala tieto obete, spomínala takéto typy trestných činov, ktorých je naozaj akože pár.
Hovoríte niečo o dlažobných kockách. Viete, pani poslankyňa, vaša kolegyňa hovorila o hoaxoch z internetu a vy tu jeden priamo šírite v nadväznosti na jej vystúpenie. Veď choďte na tú hlavnú stanicu. Tam sú asfaltové chodníky. A koľkokrát mám ešte zopakovať? Žiadne dlažobné kocky tam neboli. Ja som bol v skupine... ( Prerušenie vystúpenia poslancom.)

Mora, Ján, poslanec NR SR
Drž hubu už konečne! Skáče ti niekto do reči? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec Poliačik, pán poslanec Poliačik, nechajte, nechajte dopovedať! Čo skáčete do reči? Načo? Niekto vám skákal do reči? Ukľudnite sa.
Nech sa páči, pán poslanec.

Mazurek, Milan, poslanec NR SR
Poprosím doplniť čas. Viete, pán Poliačik, a teraz vám niečo poviem. Keď nedokážete počúvať normálnym argumentom, môžme si dať kľudne vonku chlapský boxerský zápas, keď na normálne slovo nechcete počúvať, a vysvetlíme si takýmto spôsobom, keď nemáte problém skákať do reči a aj po opakovaných žiadostiach, proste, normálne, kľudne, nemám s tým problém.
Čo sa týka pani poslankyne Pfundtner, žiadne dlažobné kocky tam neboli. A teraz vám vysvetlím a už tisíckrát, čo som povedal do médií, tisíckrát. Bol som v skupine, ktorá kričala, ale ktorá nič nehádzala, a už som sa za to tisíckrát ospravedlnil a je mi to ľúto. Z druhej strany poľskí futbaloví fanúšikovia hádzali plastové fľaše. Jaké kamene, dlažobné kocky? Kto tam nebol, nech mi to tu nevysvetľuje. A prečo nebolo začaté voči nikomu trestné stíhanie, keď k niečomu takému došlo?
A to, že vy neselektujete obete, je bohapustá lož, pretože, keď pán Osuský konal tento svoj hlúpy brutálny akt voči človeku, ktorý mu len povedal svoj názor, tak ste boli ticho. Vtedy ste nemali problém.
A to, pán Poliačik, že vražda Daniela Tupého a podobne, spomenuli ste jeden príklad, čo je prípad mafiánskej vraž... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážená pani predkladateľka, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vystúpiť k tomuto bodu programu, pretože považujem za veľmi dôležité spomenúť niekoľko faktov, ktoré či už pani Cséfalvayová alebo jej politická strana, alebo všetci tí štandardní politici, ktorí sa zaštiťujú nejakou hrádzou proti extrémizmu, účelovo podľa môjho názoru zabúdajú spomenúť.
Máme tu na stole návrh, ktorým by Národná rada Slovenskej republiky odsúdila údajný nárast extrémizmu a násilia v Slovenskej republike a vydala tak podľa slov pani predkladateľky Cséfalvayovej jasný signál verejnosti, že odmietame akékoľvek podobné typy prejavov. Už na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny pani poslankyňa Cséfalvayová argumentovala, že je potrebné prijať takéto uznesenie Národnej rady vzhľadom na nedávno prebehnutý útok, útok agresívneho primitíva v centre Bratislavy, ktorý si vyžiadal život mladého cudzinca z Filipín.
Isteže, bez debaty, samozrejme, logicky musí každý slušný, rozumný, racionálne uvažujúci človek odsúdiť všetky takéto konania, pretože takéto nemajú miesto v slobodnej demokratickej spoločnosti a každé z týchto podobných prípadov si zaslúžia rázne odsúdenie a prísny trest vo väzení. Nič podobné nemôže nikto slušný schvaľovať.
Čo mňa ale zaráža, čo ma zaujíma, na čo chcem prísť a čo sa chcem opýtať pani Cséfalvayovej a položiť jej niekoľko otázok, prečo práve tento prípad, prípad, kedy agresívny primitívny bitkár z nejakých úplne primitívnych dôvodov brutálnym spôsobom napadol mladého chalana, čo ho neskôr stálo život, je takým spôsobom výnimočný, že si ho musí pripomínať Národná rada? Čo dáva tomuto prípadu auru výnimočnosti v tak vysokej miere, že najvyšší zákonodarný orgán musí prijímať, resp. môže a chce prijímať uznesenie, ktorým odsudzuje údajný nárast extrémizmu a násilia?
V prvom je potrebné povedať, že Ľudová strana Naše Slovensko podporí túto iniciatívu, pretože sme proti nárastu extrémizmu a násilia, no zároveň chcem dodať, pani Cséfalvayová, že by som rád vedel, odkiaľ ste vzali tú informáciu, že daný prípad bol prípadom extrémistického charakteru. Všetci dobre vieme, že tento prípad je vo fáze vyšetrovania, že ešte neprehol súdny proces, že ešte nevieme, čo boli skutočné pohnútky tohto primitívneho útočníka. A ako tým pádom môžete spájať takýto prípad, prípad brutálnej bitky, ktorý si ako, opakujem, zaslúži síce odsúdenie, ale prípad, o ktorom nemáme nijaké relevantné poznatky, aby sme ho mohli spájať s akýmsi nárastom extrémizmu? Do kontrastu k tomu ešte spadá správa generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ktorý konštatuje, že počet trestný činov extrémizmu na Slovensku neustále klesá. To znamená, neviem, o akom náraste extrémizmu na Slovensku chcete hovoriť.
V prípade nárastu násilia úplne, fakticky, jednoznačne máte pravdu. Na Slovensku narastá násilie každým dňom. Určité skupiny obyvateľstva, ktoré si svoj životný štandard alebo svoje životné potreby vydobýjajú tým, že upierajú práva iným, že napádajú iných, že častokrát vraždia a znásilňujú iných slušných ľudí tu na Slovensku, neustále rastie, teda ich počet neustále rastie.
Ja sa teda chcem opýtať ešte raz, čo dáva práve tomuto prípadu túto auru výnimočnosti? Prečo práve život mladého Henryho z Filipín si zaslúži spomienku Národnej rady a prečo Národná rada mlčala pri desiatkach a stovkách iných prípadov, iných prípadov, kedy došlo rovnako k ťažkému ublíženiu na zdraví s následkom smrti, prípadne k úkladnej vražde? No nespomenul si na ne nik. Čo robí z Henryho natoľko výnimočnú obeť, že Národná rada musí prijať uznesenie, aby odsúdila násilie, extrémizmus, ale iné obete, ktoré sa stali terčom častokrát ešte brutálnejších trestných činov, si nepripomína nikto? Čo je ten kľúč? Na základe čoho určujeme, že táto obeť má hodnotu spomienky a pri tejto obeti budeme všetci mlčať, pretože to jednoducho tolerujeme?
Viete, na Slovensku pravidelne dochádza k barovým bitkám, k bitkám s následkami smrti, ťažkých zdravotných problémov alebo dlhodobej PN, ale parlament alebo akýkoľvek iný orgán a predovšetkým médiá, ktoré predstavujú na Slovensku naozaj výraznú moc na ovplyvňovanie nielen verejnej mienky, na formovanie tejto verejnej mienky a na ovplyvňovanie vedomia a vedomostí občanov Slovenskej republiky, sú v daných prípadoch ticho.
Prečo napríklad, keď v októbri 2017 Ind v Bratislave, tiež v tej iste Bratislave brutálnym spôsobom podrezal mladého chalana a dopichal jeho kamaráta, bola Národná rada ticho?
Prečo ste, pani poslankyňa Cséfalvayová, keď ste takisto sedeli v tomto pléne, neprišli s návrhom na odsúdenie narastajúceho násilia extrémizmu? Prečo je život mladého Braňa z Bratislavy menej hodnotný ako život Henryho z Filipín?
Ako spomínam, my podporíme túto iniciatívu, len chcem vedieť, prečo vtedy ste neprichádzali s takýmto návrhom, prečo život Slováka nebol tak dôležitý ako život daného Filipínca. Toto mňa naozaj zaujíma.
Keď napríklad v roku 2013 21-ročný Cigáň v obci Geča zaťal 80-ročnej babičke sekerou priamo do hlavy, parlament nevykonal žiadne uznesenie, neprijal žiadne uznesenia. Nehovoril o náraste extrémizmu, o náraste násilia. Tak brutálny trestný čin, že si to ani nevieme mnohí z nás predstaviť, niečo také vidieť na vlastné oči. A keď si ešte domyslíme, že to mohla byť stará mama alebo mama kohokoľvek z nás, o to závažnejšie to na nás musí dopadať, ale parlament bol ticho, médiá boli ticho, krátka správa, nič sa ďalej nedialo.
V roku 2014 v Medzeve dobili asociálni Cigáni 25-ročného mladíka, kopali ho do hlavy, do tela až tak, že následkom svojich zranení podľahol. Parlament bol ticho. Nikto neodsudzoval toto násilie. Médiá sa na to zvysoka kašľali, veď predsa išlo iba o život Slováka.
Keď 13-ročnú Mirku z Nitry v roku 2015 znásilnili dvaja 15- a 17-roční Cigáni tak, že jej napchali do úst mokrú handru, aby mohli takto vykonať svoje zvrhlé túžby, aby si mohli takto uspokojiť svoje zvrhlé túžby, parlament bol ticho. Parlament bol ticho, médiá sa o tento prípad nezaujímali, nestarali, všetko išlo pekne po masle. Veď 13-ročná Mirka asi nie je tak dôležitá obeť ako Henry z Filipín.
A ešte raz prízvukujem a budem to prízvukovať stále, aby ste ma nemohli napádať z nejakého extrémizmu, ja za toto zahlasujem, podporím to, len chcem vedieť myšlienkove pohnútky, chcem poznať pôvod vašich myšlienok, keď ste prišli s týmto uznesením a prečo selektuje obete na základe ich národnosti, etnickej príslušnosti alebo občianstva.
V roku 2013 bola 90-ročná starenka z obce Kapušianske Kľačany v okrese Michalovce brutálnym spôsobom asociálnym Cigánom ubitá a znásilnená. Parlament bol, ako sme si zvykli, ticho. Uznesenie neprijímal nikto. Médiá na toto zvysoka kašľali.
Keď začiatkom roka 2016 iba 18-ročný Cigán z Hriňovej na autobusovej stanici v Detve prepadol 61-ročného pána, ktorého mlátil až dovtedy, dokiaľ tento svojim zranenia nepodľahol, hádajte čo? Parlament bol ticho. Pani Cséfalvayová, predstavte si, že by to bol váš otec, ktorého prepadne 18-ročný degenerát na autobusovej stanici, dokope ho takým spôsobom, že zomrie, a všetci sú ticho. Nikto sa nediví, nikoho to netrápi, nikto neprijíma uznesenia, aby odsudzoval takéto odporné, odporné činy.
V auguste 2015 43-ročný asociálny Cigán sexuálne napadol 50-ročnú matku troch detí v Polomke. Viete, čo sa stalo? Podrezal jej hrdlo a tá sa ešte dvesto alebo tristo metrov plazila k vlastnému domu, kde sa snažila zachrániť, až tam nakoniec skonala. Aby si 43-ročný asociál z osady uspokojil svoje zvrhlé zvrátené túžby, napadol, znásilnil a podrezal matku troch detí v Polomke. Viete, kto jediný si vtedy na tento prípad spomenul? Ľudová strana Naše Slovensko. Všetci ostatní ste mlčali. Všetci ste sa tvárili, že je to v poriadku. Všetci ste sa tvárili, že prípady takýchto činov na Horehroní alebo kdekoľvek inde neexistujú. Parlament neprijímal uznesenia a médiá na toto opäť zvysoka kašľali.
Prečo, pani Cséfalvayová? Prečo v prípade matky troch detí z Polomky sme si nepotrebovali pripomínať tento čin, nepotrebovali sme uznášať Národnú radu k tomu, aby odsudzovala toto násilie? Ale zrazu áno.
Keď v roku 2009 v obci Jasov dobodal 72-ročnú dôchodkyňu asociálny Cigán 11 bodnými ranami, parlament bol ticho. Všetci sme boli v poriadku, médiá nemali problém. Nemali potrebu niekoľko týždňov neustále zdôrazňovať, čo sa stalo, prečo sa to stalo, hľadať za tým akékoľvek konšpirácie, vykonávať, organizovať obrovské pochody za spravodlivosť a čokoľvek iné.
Tu mne nejde o nič, len o elementárnu spravodlivosť a o pochopenie, prečo Henryho život si zaslúži odsúdenie, prečo za Henryho robíme pochody a prečo na všetkých ostatných médiá a parlament kašle. Naozaj, chcem to pochopiť, vysvetlite mi to.
Keď v septembri 2009 dvaja asociálni Cigáni vo veku len 12 a 13 rokov zavraždili 53-ročného muža v obci Buzica v okrese Košice-okolie, hádajte čo? Médiá ticho, parlament ticho. V roku 2011 zabili v Rudlovej asociálni Cigáni len 15-ročného chlapca, tak že išiel okolo futbalového ihriska, kde oni hrali futbal, začali sa s ním hádať o nejakú cigaretu, čo od neho chceli. A skončilo to tak, že jeden z tých Cigánov ho bodol do hrudníka nožom. Pätnásťročný chalan, predstavte si, že by to bol váš syn. Všetci ticho, žiadne spomienky, žiadne pochody, žiadne odsúdenie Národnou radou, žiadna mediálna, žiadna mediálna hystéria. Všetko bolo v poriadku. V júli 2014 v obci Nálepkovo dobili asociálni Cigáni 56-ročného muža takým brutálnym spôsobom, že svojim zraneniam následne podľahol. Opätovne to isté, žiadali od neho cigarety, on im ich nechcel dať, tak ho jednoducho zabili. Parlament ticho, nikto nemal problém. Nikoho to netrápilo.
Začiatkom roka 2016 v obci Zborov v Bardejove vtrhla štvorica asociálnych cigánskych mladíkov do domu dôchodcu, kde ho kvôli 20 či 15 eurám takým brutálnym spôsobom dokopali, až následne svojim zraneniam podľahol. Parlament bol ticho, všetci na to kašľali, nikoho to netrápilo. Každý sa tváril, že sa nič nedeje, a v médiách prebehla krátka správa, ktorá možno trošku informovala, ale nikto nevytváral hystériu, nikto nevytváral dojem, že tu narastá extrémizmus, že tu narastá násilie a že Národná rada musí takéto konania odsudzovať.
Preto sa pýtam, prečo práve Henry? Prečo práve Henry je natoľko dôležitý, aby sme takéto uznesenie prijali? A prečo všetci tí, ktorých som teraz spomenul, mám tu možno ešte ďalších 20 alebo 30 prípadov, ale nebudem ich všetky čítať, mohol by som takto pokračovať skutočne skoro až do nekonečna, pretože takýchto prípadov pribúda pomaly každý týždeň jeden na celom východnom a strednom Slovensku. Ale parlament je ticho. Vaša strana je ticho. Vy osobne ste ticho. Vôbec vás to nezaujíma. Ale zrazu sa stal takýto trestný čin v Bratislave, pritom takýchto trestných činov podobného charakteru v Bratislave sa už udialo mnoho. A som si istý, že keby na tom mieste toho Henryho bol akýkoľvek iný slovenský chlapec, aj toho by ten primitívny, tupý a hlupák takýmto spôsobom napadol. To je úplne jedno, kto tam v tej chvíli bol. Ale spomínali by ste si naňho aj vtedy, keby tu nešlo o Filipínca, keby šlo o Slováka? Robili by ste zaňho pochody? Prijímali by ste uznesenia Národnej rady za človeka, ktorý by nebol cudzinec?
A v neposlednej rade, pani poslankyňa Cséfalvayová, keď bolo v Národnej rade, keď bol v Národnej rade Ľudovou stranou Naše Slovensko predkladaný návrh uznesenia na to, aby Národná rada Slovenskej republiky odsúdila násilie charakteru, ktorý nemá v demokratickej spoločnosti žiadne miesto, a to je násilie reprezentované pánom poslancom strany SaS Petrom Osuským, ktorý fyzicky napadol človeka na ulici iba za to, že mu povedal svoj vlastný názor. Je úplne jedno, čo je to za človeka. Je úplne jedno, aký názor povedal. Je úplne jedno, čo si o tomto názore myslíme. Ak poslanec Národnej rady fyzicky napadne človeka, fyzicky napadne človeka len za to, že mu povie svoj názor, čo politik jednoducho musí strpieť bez ohľadu na to, aký hlúpy tento názor je, tak potom kedy inokedy, ako vtedy je, Národná rada musí prijať uznesenie, ktorým odsudzuje toto násilie. Vtedy ste boli ticho. Nikoho to netrápilo. Dokonca sa tu našli takí, ktorí toto násilie schvaľovali.
Predstavte si, že by som ja niekomu len tak strelil na ulici facku, keby mi povedal, že som fašista. Médiá by to vysielali tri týždne v kuse, všetci by ste sa tu rozhorčovali nad tým, ako je to strašné, aký je to extrémizmus, aké je to neuveriteľné, ako ten zlý, agresívny Mazurek napáda a bije ľudí na uliciach. To isté urobí váš kolega, názorový spriaznenec, všetko je v poriadku.
Tak mi povedzte, či vám ide o objektívnu spravodlivosť. Čo si myslím, že jednoznačne nejde, lebo aj ten prípad pána Osuského, ktorý bije na uliciach ľudí a médiá sa tvária, že je to v poriadku, že je to dokonca rešpektovaniahodný intelektuál, či vám ide o objektívnu elementárnu spravodlivosť, kedy odsudzujeme trestné činy nie na základe toho, že či je obeť Slovák, Ind, Arab, Čech, neviem kto všetko, ale na základe ich vlastného charakteru. To znamená, každé násilie odsúdime, ku každému násiliu sa postavíme zodpovedne a budeme žiadať tvrdé odsúdenie a tvrdý právny postih, alebo selektujete obete, že keď je to Slovák, keď je to slovenský dôchodca, ubitý, zabitý, zavraždený, dobodaný, keď je to slovenské dievča znásilnené, keď je to slovenská žena podrezaná asociálom, ktorý si potrebuje uspokojiť svoje zvrhlé túžby, tak je všetko v poriadku, sme ticho. Lebo čo ak by nás náhodou ešte označili za rasistov, že si pripomíname takéto odporné činy? Ale v prípade, keď náhodou agresívny, primitívny, tupý hlupák kopne do hlavy chalana, ktorý následne na toto zranenie podľahne, potrebujeme si prijímať uznesenia.
Ešte raz sa vás pýtam, pani poslankyňa, a nerobte z nás hlupákov, že vám ide o skutočne objektívnu spravodlivosť, nehovorte, že vám ide o odsúdenie všetkých činov, lebo to by ste tu predkladali uznesenia každý týždeň, lebo každý týždeň sa k niečomu takému niekto odhodlá, povedzte nám, na základe čoho ste dospeli k záveru, že selektovať obete na základe ich rasy, etnicity, na základe ich občianskej či národnostnej príslušnosti je v demokratickej spoločnosti 21. storočia úplne legitímnym nástrojom nejakého politického boja. Lebo nás označujete za, neviem, akých extrémistov, ale tak ako ja nemám problém teraz zahlasovať za toto uznesenie a odsúdiť tento brutálny a hanebný čin, tak odsudzujem aj tie činy, ktoré som tu teraz spomínal a pri ktorých ste vy, celá vaša strana, štandardná opozícia, štandardní politici ticho. Toto ma zaujíma, na toto chcem poznať odpoveď.
Ďakujem.

Ďakujem všetkým svojim kolegom za faktické poznámky. Pokúsim sa to v tých dvoch minútach zhrnúť čo najviac. Určite súhlasím s tým, že konzumný spôsob života, ktorý je tu tlačený predovšetkým na mladú generáciu úplne zo všetkých strán, kde sa na to len pozrieme, je doslova devastačný, naozaj má devastačný vplyv na našu mladú generáciu. Či už si zapneme televíziu, rádiá, na Youtube sú nejakí tí youtuberi a podobe, na Facebooku, raperské hviezdy a podobne, stále sa to točí: musíš mať veľa peňazí, musíš mať veľký dom, potrebuješ také veľké auto ako ja, bez nového Mercedesu nie si nič, kúp si túto novú mikinu za obrovské peniaze, ktoré ani si človek nevie niekedy predstaviť. Toto všetko je pretĺkané a vtláčané priamo do hláv mladých ľudí. Stalo sa to doslova hlavným prúdom a je to úplne všade a mladí ľudia potom strácajú, zabúdajú na všetko to dôležité, čo v živote ešte máme, a stávajú sa z nich doslova mladé, konzumné stroje, ktorým nejde o nič iné, len o tie materiálne hodnoty. Potom často hovoríme, že auto alebo niečo podobné má pre nich omnoho väčšiu cenu ako ľudský život.
Je smutné, že západná spoločnosť naša, ktorá si hovorí tak vyspelá, tak, takto takýmto spôsobom doslova degeneruje, myšlienkovo degeneruje a stráca sa v nej aj to posledné pozitívne, čo tu ešte bolo, tá stará krása tradičnej rodiny a tých hodnôt, ktoré z toho vyplývajú.
Čo sa týka toho negatívneho dopadu na štátny rozpočet, ja som to v tej rozprave zabudol spomenúť, čo ma mrzí, a som rád, že si ma doplnil, Martin, presne tak, ako bolo povedané, Ľudová strana Naše Slovensko od svojho začiatku pôsobenia v tomto pléne predkladala jeden návrh za druhým, a keby všetky tieto návrhy boli schválené, do dnešného dňa už by tie stovky miliónov eur stihli byť ušetrené, naozaj stihli byť ušetrené a nemuseli by si priškrtiavať opasok, ako sa povie, ľudia, ale iba politici, funkcionári, ľudia, ktorí majú tisícové výplaty a podobne.
To znamená, keby sme sa my obetovali viac, vedeli by sme tieto veci kľudne riešiť.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ktorí ste prítomní tu v sále, chcem povedať, že to, čo si mnohí uvedomujeme a čo nás straší do budúcnosti, je mimoriadne dôležitým faktom pri rozhodovaní, prečo Ľudová strana Naše Slovensko prišla s týmto návrhom zákona. Hovorím tu o demografickej kríze, ktorá na Slovensko pôsobí mimoriadne vážne, a možno to pokladať za ešte vážnejšie než v mnohých štátoch západnej Európy.
Podľa štatistík dnes na jednu slovenskú matku pripadá menej než 1,3 dieťaťa. To znamená, že Slovensko nielen starne, ale doslova a do písmena vymiera. V prípade, že sa nám politikom, ktorí sme zodpovední za budúcnosť štátu, ktorí sme zodpovední za to, aby sme národu vytvorili podmienky pre život tak, aby sa mohli mladé rodiny sobášiť a mať deti a fungovať, normálne žiť na Slovensku, v našom štáte, v našom sociálnom, právnom systéme, tak sa nemôžeme na túto štatistiku pozerať len tak, pretože ak nenapravíme súčasnú demografickú krivku, v budúcnosti nás čaká jednoducho istý kolaps. Skolabuje nám úplne všetko, sociálny systém, dôchodkový systém, zdravotníctvo, celkove zabezpečenie, štát sa zrúti ako domček z karát. Na demografickú krivku na rodinnú politiku, na sociálnu politiku a na to, aby mladé rodiny mali deti, aby štát, aby národ nevymieral, ale práve naopak, aby jeho počet, počet jeho obyvateľov rástol, je jednoducho potrebné brať zreteľ.
My musíme opätovne naštartovať pôrodnosť v mladých rodinách, inak každá iná politika, každá iná téma, všetko, čo tu budeme v tomto pléne prerokovávať, bude len druhotný problém, ktorý nebude riešiť tú hlavnú príčinu, a to je práve vymieranie slovenského národa. Som si plne vedomý toho, že demografická kríza je spôsobená z väčšej miery práve životným štýlom, ktorý sa v dnešnej dobe orientuje viac materiálnym smerom, viac na materiálne hodnoty, viete, to mať luxusné auto mať, veľký drahý dom, mať drahé kabelky, telefóny, notebooky, smartfóny, neviem čo všetko ako na hodnoty duchovné, ako na cieľ mať rodinu a podobne.
Každopádne veľkou mierou na súčasnú demografickú krivku, na súčasnú krízu pôrodnosti a celkového života mladých rodín vplýva rovnako aj sociálna politika štátu. Na Slovensku dnes môžeme otvorene hovoriť o tom, že tu nemáme sociálnu politiku, ale práve naopak, politiku asociálnu. Miesto toho, aby sa podporovali mladé rodiny, ktoré v budúcnosti štátu vychovávajú slušné deti, ktoré sa zapoja do pracovného procesu, ktoré budú platiť dane a ktoré budú pre štát prínosom bez ohľadu na to, či sú biele, oranžové, ružové, čierne, zelené, na toto teraz nehľadíme, hľadíme čisto na správanie, tak štát podporuje tých, ktorí pracovať nechcú, ktorí sa chcú správať asociálne, ktorí neplánujú nejakú budúcnosť, ktorí necítia nejakú hodnotovú spojitosť s týmto štátom, s naším národom. Alebo nie na, nedajbože, ešte potrebu pracovať.
No a práve pre toto je dnes pre mnohé mladé rodiny myšlienka na to mať dieťa doslova luxusom, a nieto ešte myšlienka na to mať tých detí viac. Prečo? Veď to všetci vieme, materská úplne mizivá, sociálne istoty pre mladé rodiny takmer nijaké, bytová otázka absolútne nevyriešená, rodičovský príspevok v hodnote menej než 220 eur, z čoho sa jednoducho nedá vyžiť, ani keby ste boli skutočne kúzelníkom, a nieto ešte sa popritom stíhať starať o dieťa, resp. zvládať to.
No a keďže Ľudová strana Naše Slovensko má vo svojom programe od svojho počiatku radikálnu zmenu v sociálnom systéme, zmenu, ktorá spôsobí, že sa budú podporovať namiesto tých, ktorí pracovať nechcú, tí, ktorí pracovať chcú a ktorí tie hodnoty štátu vytvárať budú, prichádzame s týmito dvoma návrhmi zákonov, ktorými chceme zlepšiť sociálnu politiku, aby viac odzrkadľovala potreby mladých slušných rodín, ktoré pre štát v budúcnosti budú vytvárať prínos.
Tento konkrétny návrh zákona, ako spomínal kolega predkladateľ, rieši práve materskú dovolenku. Príliš, príliš veľké množstvo mladých dievčat, ktoré navštevujú vysoké školy a ktorým sa z nejakého dôvodu podarí otehotnieť, dnes chodí na potratové kliniky a necháva si zabíjať svoje deti. Je to až alarmujúce veľké množstvo týchto dievčat, ktoré sa rozhodnú k takémuto rozhodnutiu. Častokrát sa im ale človek nemôže diviť. Prečo? Dostanú sa do paniky, nevedia, ako sa rozhodnúť. Premýšľajú nad tým, ako z toho 220-eurového príspevku uživia to dieťa, ako budú fungovať, čo im povedia rodičia, štát sa na nich zvysoka vykašle, nevedia, čo bude, a potom si radšej povedia, že našporia alebo nájdu tých 300 eur a minú to na ten potrat, v tej skratovej chvíli nechajú radšej zabiť svoje dieťa, ako by mu dali šancu na život. A štát sa na toto celé ticho prizerá a nevie absolútne nejakým spôsobom zakročiť. Určite nehovoríme teraz o všetkých dievčatách, ktoré navštevujú vysoké školy, ktoré nemajú odpracovaných tých potrebných 270 dní, a teda nemajú nárok na materskú dovolenku, ktorá by bola určite vo vyššej miere než tých smiešnych 220 eur, ktoré predstavuje rodičovský príspevok. Mnohé sú motivované tým, že si chce kúpiť ten nový iPhone, že potrebuje nový notebook, že si nechce kupovať nové tehotenské rifle alebo že v tom vidí prekážky v kariére, v cestovaní a v čomkoľvek inom, ale toto už nechám čisto na svedomí tých konkrétnych žien.
Ja sa chcem baviť o tých, ktoré by si to dieťa mohli nechať, ktoré by mohli tomuto štátu vychovať ďalšie potomstvo, ale neučinia tak iba preto, že štát na nich zvysoka kašle a namiesto toho, aby podporoval ich, podporuje asociálov.
A preto prichádzame s návrhom, aby aj ženy, ktoré nepracovali tých 270 dní, to znamená, predovšetkým sa to týka študentiek, mali nárok na materskú dovolenku. Nebude to materská dovolenka v takej istej miere, ako je to pri ženách, ktoré tých 270 dní pracovali, a kde sa im to bude vypočítavať z 90 % vymeriavacieho základu, ako to stanovujeme v tejto novele, bude to 90 % z minimálnej mzdy, ale bude to po dobu troch rokoch. To znamená nie ako teraz, že síce šesť mesiacov ženy, ktoré majú odpracované, netýka sa to teraz tých, ktoré nemajú odpracovaných tých 270 dní, šesť mesiacov poberajú materskú dovolenku a potom už prejdú na ten rodičovský príspevok v sume menej ako 220 eur, z ktorého sa jednoducho nedá vyžiť.
Iste, asociál, ktorý nepotrebuje k životu nejaké veľké veci, ktorému stačí tá chalupa, chajda, stačí mu tá pálenka, ktorú si každý deň potrebuje kúpiť, tie nejaké základné veci, tomu tých 220 eur, a ten príspevok na dieťa bohate stačí. Ten je s tým spokojný, oni nemajú veľké životné potreby, veď kto žije na východe alebo v strede Slovenska a stretá sa s týmito komunitami, ten to chápe. Ale matky, ktoré chcú svoje deti vychovávať zodpovedne, ktorí to vnímajú naozaj tak, že chcú tomu dieťaťu niečo do toho života dať, ktoré nechcú byť asociálkami, tak tieto predsa nemôžu vychovávať svoje dieťa za smiešnych menej než 220 eur.
No a keďže si uvedomujeme, že prijatie takejto novely zákona, by malo nesmierne veľký vplyv na rozpočet štátu, ktorý sa nedá presne kvantifikovať, ako tu bolo povedané, keďže nedokážeme presne určiť, akým spôsobom by prijatie takejto novely, mohlo ovplyvniť pôrodnosť, že či to bude obrovský nárast, či to bude čiastkový nárast, a tým pádom nevieme presne určiť, koľko miliónov to môže stáť. Môžme ale povedať, že to kľudne môže byť niekoľko stoviek miliónov ročne. Naozaj môže to byť takáto suma.
Lenže ja sa teraz pýtam pre tých všetkých, ktorí by chceli argumentovať, že odkiaľ chcete zobrať také veľké množstvo peňazí, prečo chcete dať do rodinnej politiky také obrovské sumy, ktoré potrebujeme niekde inde a podobne.
Ak štát má 600 mil. eur na to, aby dal dotáciu Jaguaru, ktorý postaví fabriku do okresu, kde nie je ani ľudí, nezamestnaných ľudí, ktorí by tam pracovali, a následne sem sú dovážaní Srbi a Rumuni, aby pracovali v tejto fabrike, ak štát má na to, aby dal 600 mil. eur na - už piate v poradí - oddlženie nemocníc, a pritom nevyvodí absolútne žiadne dôsledky voči tým, ktorí tieto nemocnice rozkradli a zadlžili, ak štát má na to, aby platil takmer miliardu eur len tak do rozpočtu Európskej únie a obhajoval to nejakými eurofondami, ktoré si rozdelia určité skupiny podnikateľov, ktoré si rozdelí partia vyvolených ľudí, a takto by som mohol pokračovať ďalej, ak štát má 300 mil. eur na to, aby sa investovalo do bývania asociálov, do zlepšovania ich životných podmienok, ak štát má viac než miliardu eur na nákup Dankových transportérov, z ktorých slušný pracujúci človek nemá vôbec nič, a nevieme, kto všetko sa na tom nabalí, a môžme pokračovať ďalej, desiatky miliónov eur pre rôznych Bašternákov, tunelárov dépeháčiek, ak štát vie podporovať všetky tieto skupiny ľudí, ak si štát vie nájsť dostatok prostriedkov na toto všetko, tak si štát, zodpovedný štát, ktorý je riadený zodpovednými ľuďmi, ktorým skutočne leží na srdci láska k vlasti a k svojmu národu, musí nájsť dostatočné množstvo prostriedkov na to, aby zabezpečil tú základnú reprodukčnú funkciu národa, aby ten národ nevymieral, ale práve naopak, počet jeho obyvateľov, jeho príslušníkov narastal.
Pretože ak nechceme pristúpiť k takému samovražednému, likvidačnému kroku, ako pristúpili západné štáty, a riešiť náš problém s demografiou imigrantmi z Afriky, z Ázie a fakticky tak zlikvidovať celkovo náš národ, ako ho dnes poznáme, tak musíme postaviť sociálnu politiku, prorodinú politiku, politiku, ktorá naozaj pomôže mladým rodinám mať deti, ktorá im zabezpečí istotu, že sa nemusia báť napr. tie dievčatá, ktoré som spomínal, na vysokej škole mať deti, a môžme takto náš národ zachrániť. Pretože tu môžme potom hovoriť o odvodových bonusoch, neviem akých všelijakých bonusoch, ak nebude vyriešená demografická otázka, ak nezabezpečíme, aby národ mal tú reprodukčnú funkciu plne funkčnú, tak potom nemá zmysel riešiť vôbec nič ďalšie.
Ako hovorím, prorodiná politika je pre Ľudovú stranu Naše Slovensko aktuálne jedna z najdôležitejších tém. Pre štát to musí byť téma, priorita číslo jeden.
Keď sme hľadali taký ten najlepší spôsob, ako z tohto systému materských dovoleniek vyčleniť asociálov, ktorých podporovať nechceme, teda naopak, ako je tomu teraz, keď sú asociáli zvýhodňovaní nad slušnými ľuďmi a ich asociálne správanie, ich kriminalita, ich porušovanie zákona je ešte doslova podporované tým, že im dávame všetko zadarmo, tak sme sa snažili prísť na ten najlepší spôsob, kedy určitý faktor koreluje práve s týmto obyvateľstvom. Zistili sme, že najväčší počet dlhodobo nezamestnaných, čo je úplne logické, však každý musí chápať, sa nachádza práve medzi ľuďmi, ktorí dosahujú iba základné vzdelanie, častokrát ktorí sa nedostali ani do 9. triedy základnej školy.
Tým pádom môžme smelo určiť, že práve vzdelanie je tým najlepším faktorom ako nastaviť tento princíp prideľovania materskej dovolenky. Aby si to ľudia nemýlili, pre ženu, pre mladé dievča stačí mať, netreba mať maturitu, stačí mať výučný list a už vďaka tejto novele zákona, získa nárok na materskú dovolenku v 90 % hodnote minimálnej mzdy. Uvedomujeme si rovnako, že to nevyrieši problém komplexne, že ten zákon nie je dokonalý, že ten systém nebude dokonalý, ideálny, pretože zase tu môžme povedať, že príde 15-ročné-16-ročné dievča, ktoré si ešte nestihlo dokončiť tú strednú školu a ktoré otehotnelo. V tomto prípade ale, samozrejme, musíme dbať na nejakú rodičovskú a sociálnu zodpovednosť a uvedomujeme si, že aj tento návrh zákona je len prvým krokom, a ten sociálny systém sa musí ešte ďalej a ďalej vylepšovať, ale už toto by bol obrovský skok, keby sme, kedy by sme jasne vymedzili, že asociálov nebudeme ďalej podporovať takouto formou, a práve naopak, na slušné rodiny, na slušné mladé ženy a dievčatá, prídeme s takouto pomôckou, s takýmto návrhom, aby tie peniaze jednoducho mohli mať, aby si tie deti jednoducho mohli dovoliť.
A skutočne, zopakujem to poslednýkrát na záver, ak nevyriešime problém s demografiou, ak nevyriešime problém s vymieraním slovenského národa, ak nepodporíme mladé rodiny, ak nedáme mladým ženám istotu, že sa nemusia báť mať deti, že sa nemusia báť do tohto štátu, do tohto systému priviesť ďalšie potomstvo a zabezpečiť tak, aby slovenský národ nevymieral, potom nemá zmysel riešiť vôbec nič. Nemá zmysel kupovať transportéry za miliardu, nemá zmysel dávať Jaguaru 600 mil., pretože doba, kedy bude slovenský národ ešte žiť na tejto zemi, sa veľmi rýchlo bude krátiť.
Demografická politika, prorodiná politika, sociálna politika musí byť teraz pre nás v tomto pléne tým najdôležitejším, pretože my, zákonodarci sme zodpovední za to, či slovenský národ bude ešte v budúcnosti existovať, alebo nie.
Ďakujem.

Pán poslanec Kollár, ja skúsim pokojne reagovať na vaše veľmi emotívne vystúpenie. Je určite nesporným faktom, ktorý dokážete potvrdiť aj vy a ktorý zrejme potvrdí každý, kto vníma realitu okolo seba a to je napríklad, že keby sme zobrali časový horizont povedzme posledných desať rokov a porovnali si ako veľmi rástol podiel reklamy, či už na vysielaní v rádiách, v televíziách a tak ďalej, tak musíme dôjsť k záverom, že tie príjmy z reklamy zaručene musia neustále rásť. Aj napriek tomu, ako vy spomínate, väčšina, podľa vašich slov, mediálnych spoločností venujúcich sa či už rozhlasu, alebo televíziám neustále v strate. To znamená, podiel reklamy stúpa, zisky z reklamy neustále stúpajú, ale zväčšuje sa, resp. udržuje sa tá strata. To znamená, niekde bude ten pes zakopaný. Či už je tou daňovou optimalizáciou, alebo snahou vyhnúť plateniu daní z príjmov. Ja nad tým nebudem filozofovať, nie je to jednoducho v mojej kompetencii, nepoznám účtovníctvo jednotlivých tých firiem ani ich nemám možnosť ako skúmať. Na to môže prísť už len daňová kontrola. To, že príjmy štátu z daní príjmov právnických osôb klesajú, to je jednoducho nesporný fakt.
Ale každopádne, čo je dôležitý faktor a ktorý ste vôbec nezohľadnili vo vašom prejave, je ten, že hoc bude tá doba, počas ktorej môže byť tá reklama vysielaná, skrátená, tak logicky v náväznosti s tým priamo úmerne musia, a musí stúpnuť aj cena tejto reklamy. A ja si myslím, že menší priestor a vyššia cena tejto reklamy neovplyvní nejakým spôsobom, vážnejším spôsobom rozhodovanie korporátnych spoločností o tom, či do reklamy investovať viac alebo menej, pretože je známy aj ten citát Henryho Forda, ktorý povedal, že aj keby mu ostalo posledných päť dolárov, tak ich vrazí do reklamy, pretože práve reklama predáva. To znamená, nemyslím si, že by došlo k nejakým výrazným stratám.