Videokanál poslanca

Ja by som chcel potvrdiť tie slová, ktoré Marian Kotleba spomínal na začiatku, a síce že tá debata ani vo vnútri strany nebola jednoduchá pri predkladaní tohto návrhu zákona. Skutočne boli rôzne názory. V jednej veci sme sa zhodovali všetci, že je, že potraty sú zlé a treba ich nejakým spôsobom minimálne obmedziť, ideálne úplne, úplne poslať do minulosti. Lenže, lenže tiež boli rozdielne názory na to, či ten návrh zákona predložiť teraz alebo niekedy inokedy. Nakoniec sme spoločne nabrali odvahu, a teda išli sme do toho a ideme do toho stále na plné, veď o tom svedčí táto diskusia, táto debata.
Je, ja to znova poviem, že je paradoxné, že, že každý sa tejto téme nejakým spôsobom vyhýba, lebo sa bojí, čo povedia tí druhí. Každý s tým podvedome súhlasí, každý to vie, každý, každý nám aj vyjadruje podporu, alebo väčšina teda nám vyjadruje podporu, ale každý hovorí súčasne, že ale viete, čo o vás povedia tí druhí, ako budete vnímaní, stratíte voličov, budete pranierovaní v liberálnych médiách. Skrátka, všetci sa boja názoru nejakých tých virtuálnych druhých ľudí, ktorých ale my sme stále nejakým spôsobom a minimálne teda tu v parlamente v tejto rozprave vôbec nestretli. Okrem jedného protichodného názoru tu praktici, prakticky nezaznel žiadny oponentský názor a to, čo sa stalo s tým procedurálnym návrhom, to je naozaj smutné. Smutná bola aj reakcia pána Danka, ktorý sa usmieval, keď sa Marian Kotleba sťažoval na to, že to bolo protiprávne, a teda neférové, a taká tá, tá škodoradosť ako keby.
Ja na to môžem povedať len toľko, že ľudia naozaj nie sú hlúpi a vidia a sledujú, čo sa deje. Skôr či neskôr tá pravda sa ukáže, pochopia to a my ten čas, tie dva týždne, samozrejme, do nasledujúcej schôdze využijeme ešte na väčšiu mobilizáciu, a aby sa tá pravda rozšírila medzi ľudí, aby každý videl toho svojho poslanca, že ako hlasoval, ako sa k tejto téme stavia.
Ďakujem.

Natália, mala si pravdu, že ten ľudskoprávny argument skutočne hovorí za život, a nie za zabite toho nevinného dieťaťa. Je paradoxom, že liberáli, ktorí na jednej strane obhajujú teda práva rôznych zvierat, čo je, samozrejme, aj správne v tomto prípade, lebo aj my sme za teda zlepšenie ochrany zvierat, ale je paradoxom, ak niekto hlasuje a presadzuje ochranu zvierat, ale zároveň mu nevadí zabíjanie v podstate ľudských detí, aj keď ešte nie úplne vyvinutých a nie narodených. A tá neprítomnosť poslancov za tých tradičných konzervatívno-kresťanských kruhov je skutočne ich výnimkou. Jedného dňa sa každý z nás bude zodpovedať za svoje činy, za svoje pozemské skutky a potom darmo budú rozprávať nejaké rečičky o fašistoch, ktorým už aj tak nikto neverí v spoločnosti, darmo budú rozprávať nejaké výhovorky, jednoducho budú sa posudzovať len skutky, čo spravili, áno - nie, a na základe toho sa budú aj ich životy hodnotiť.
Niektorí nám, niektorí nám rozprávajú, že, som to čítal v médiách, že neobhajujeme ľudskú dôstojnosť konzistentne, pričom sám tomu nechápem, pretože my sme sa nikdy nevyjadrovali na adresu nejakej skupiny, že je menejcenná, alebo teda že si nezaslúži žiť, dokonca tento návrh zákona je toho najlepším dôkazom, pretože tam ani nie je ani len zmienka o tom, že by mali byť, že mala byť nejaká ľudská skupina na základe akéhokoľvek znaku, či už národnosti, farby pleti alebo čohokoľvek, zvýhodnená alebo znevýhodnená, že by sa to jej malo týkať alebo nemalo týkať, práve naopak, týka sa to úplne všetkých rovnako, rovnomerne, čiže toto je najlepším dôkazom toho, že všetky tie reči o extrémistoch sú proste len účelové nejaké výhovorky, aby sa ľudia vyzuli z vlastného svedomia a nemuseli sa zodpovedať voličom, ale tá pravda každého raz dobehne.
Ďakujem.

Ďakujem, Martin. My sme tvoje vystúpenie počúvali v aute cez telefón, lebo sme boli trošku v tej dopravnej zápche kvôli tej nehode, a nepočuli sme na začiatku, že hovoríš o histórii, ja som si myslel celý čas, že rozprávaš o súčasnosti, a až potom mi zaplo, že teda keď si spomenul prvýkrát slovo Sovietsky zväz, takže teda je to nejaký exces do minulosti. Ale skutočne, keby si tam nespomínal tie roky a narážky na históriu, tak by to bolo ako, ako zrkadlová kópia súčasného stavu. Takisto legalizácia homosexuálov alebo homosexuálnych manželstiev, zväzkov. Homosexuálny problém nie je problém, je, teda keď si žiadajú nejaké nadpráva. Tranvestiti, rozvody ľahšie ako sobáše, sobáše zredukované na, len na čisto nejaké obchodné manželské zmluvy. Stalin si potom, samozrejme, uvedomil, že je táto, tieto liberálne zákony majú negatívny vplyv na demografiu, tak ich nejakým spôsobom obmedzil, ale jeho nasledovníci sa opäť k nim vrátili, čiže na tom historickom výlete do minulosti vidno, že tá história sa opakuje, ale že je tam aj nejaké pozitívum. A to pozitívum je, že spoločnosť má nejaké tie pudy sebazáchovy, že si uvedomuje, kedy už je naozaj zle, že niektoré tie, niektoré tie zákony a uvoľnenia jednoducho nesmerujú k ničomu dobrému, ale práve naopak, k množstvu zlých vecí, a nie sú dlhodobo udržateľné.
A ja verím tomu, že aj v súčasnosti ten, tá vlna liberalizmu, ktorá ovláda súčasnú Európu, súčasné Slovensko, ktorá je postavená práve na tých neomarxistických ideológiách a myšlienkach, jednoducho že je len dočasná, a skôr či neskôr aj v slovenskej spoločnosti prebudí pud sebazáchovy, tá spoločnosť sa vzoprie, a nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe, tá spoločnosť sa vzoprie, postaví sa tomu a začne, naopak, chrániť tie tradičné hodnoty, na ktorých stojí civilizácia už tisíce rokov.
Čiže ďakujem pekne za tento príspevok.

Ja – podobne ako pán poslanec Martin Kotleba – vidím tú situáciu v Írsku ako výsledok tej liberálnej propagandy, tej liberálnej agendy. Trpezlivo, ale o to systematickejšie presadzovanej tej salámovej metódy, ktorú proste postupne tie liberálne médiá očkovali do verejnosti, ako postupne menili hodnoty spoločnosti viac smerom k liberalizmu, egoizmu, k egoistickým ľudským právam, aby som sa ja teraz tu mal dobre. Kašlem na to, čo bude po mne, ako budú žiť moje deti alebo či vôbec budú žiť moje deti, hlavne aby mne teraz bolo dobre. Tá, čiže ten typický liberálny postoj k svetu. Presne, sugestívne metódy informovania.
Ale na druhej strane, povedzme si rovno, to, čo sa stalo v Írsku, je, má byť výstrahou aj pre Slovensko. Je to totižto dôsledok letargie tých konzervatívno-kresťanských prúdov, ktoré jednoducho akoby zabudli presadzovať tú svoju agendu. Zvolili si cestu zmierovania sa s liberálmi. Namiesto toho, aby presadzovali svoje kresťanské tradičné hodnoty, tak hľadajú spôsoby, ako sa s liberálmi spojiť, čo s nimi vykšeftovať, koalície, spojenectvá, mierumilovné kadejaké spolky. Ale jednu vec si treba uvedomiť, že liberáli nikdy neustúpia v tých svojich tézach a akékoľvek nádeje na to, že by sme ich mohli, nazvem to tak obrazne, dobrovoľne presvedčiť o tom, aby akceptovali aj konzervatívny spôsob nazerania na svet alebo konzervatívne hodnoty, je proste úplne maximálne naivný. Treba si uvedomiť, že konzervatívni kresťanskí politici nie sú liberálnym médiám nič dlžní. Kto sú tie médiá, kto sú tí novinári, čo oni vlastne vytvorili pre svet? Kto im dal nejakú kompetenciu na to, aby hovorili v mene spoločnosti a aby ovplyvňovali dianie v spoločnosti? To môžu robiť len ľudia vo voľbách. Čiže jednoznačne chyba aj kresťansko-konzervatívnych politikov. Zaspali.

Jano, je zaujímavé, aj ty si to vo svojom príspevku v podstate načrtol, že ten paradox, že väčšina národa podľa prieskumov je za sprísnenie alebo obmedzenie potratov na Slovensku, ale väčšina novinárov je za liberalizáciu. To znamená, že koho názory reálne tí novinári vystupujúci či už v médiách teda tlačených, to znamená v nejakých bulvárnych plátkoch alebo v televízii, v rozhlase, koho záujmy títo ľudia reprezentujú, koho záujmy sledujú a komu to spravodajstvo ponúkajú?
Ty si spomínal Havrana, ktorý má, a to je pre mňa nepochopiteľné, priestor v RTVS-ke, odtiaľ by mal byť, samozrejme, už dávno, dávno vyhodený taký človek už len kvôli neobjektivite tých jeho relácií, ktorá je do očí bijúca. Spomínal si denník SME, potom bulvárny Denník N.
Na denníku SME ja som čítal, to si nespomenul, tiež jeden zaujímavý komentár od pani Matie Lenickej, vlastným menom Matúš, transvestita, ktorý sa maľuje ako žena. A tento transvestita na SME-čku písal o tom, že čo majú čo chlapi rozhodovať o právach žien. Chápete tomu, chápete, ako hlboko tá spoločnosť naozaj klesla, keď transvestita na SME-čku, na titulke SME-čka ako oficiálny článok redakcie vypisuje o tom, že čo to má čo, čo majú čo chlapi určovať práva ženám. A on je, samozrejme, tá žena, namaľovaný tam bol, s fialovým rúžom mal namaľované ústa.
Bohužiaľ, aj mnoho aj konzervatívnych denníkov, ktoré o tejto problematike už neinformujú objektívne. Ten konkrétne napríklad konzervatívny denník Postoj, ktorý ma sklamal tým, že naozaj odmietol publikovať môj článok napriek tomu, že publikuje články mnohých ostatných – a teraz bez urážky –, ale menej významných kadejakých aktivistov a osobností. Pretože tí aktivisti tu teraz nesedia v Národnej rade a nerozhodujú o tomto návrhu zákona. Čiže fakt tá mediálna scéna je jedna veľká tragédia na Slovensku zatiaľ.

Stano, spomínal si tam vo svojom príspevku tú materiálnu časť tohoto problému. Hmotnú núdzu, neistú budúcnosť. To, že mnohé ženy by si teda nemohli dovoliť vychovávať tie deti, a preto musia ísť na potrat. Toto je presne ten častý argument, ktorý sme už aj spomínali aj v predchádzajúcich rozpravách, ale znova to zopakujem: Ja si myslím, že peňazí je v štáte dosť na to, aby sme sa dokázali o tých päťtisíc detí, keby aj hneď všetky išli na nejakú adopciu alebo do detských domovov, keby aj hneď, tak ako štát si to určite dokážeme dovoliť, keď sa nájdu peniaze na oveľa menej prioritné projekty. Veď nie je absurdné, že na Slovensku sa stavia múzeum holokaustu, na počesť obetí holokaustu teda, ale na druhej strane tu prebieha genocída v podstate nenarodených detí? Namiesto toho, aby sa tejto genocíde súčasnej systém snažil zabrániť, tak si vytvára pamätníky na nejaké udalosti minulé. Ale potom aké je ponaučenie zo všetkých tých predchádzajúcich udalostí, na ktoré sa snažíme spomínať, keď to v súčasnosti dovoľujeme? Čiže ten materiálny problém, to riešenie ja považujem osobne len za sekundárny problém.
No a čo sa týka tých médií, tak naozaj to je tragédia, pretože aj dnes, keď pozerám správy, tak v novinách som sa dočítal všetko iné. Rytmus má novú frajerku, keby ste nevedeli, Matovič reaguje na Danka, spomína sa zmena pravidiel pre voľbu sudcov do Ústavného súdu, ale o návrhu na ochranu života nenarodených detí, ktorý sa celý deň preberá v Národnej rade Slovenskej republiky, v najvyššom ústavodarnom a zákonodarnom orgáne Slovenskej republiky, takmer ani slovo. A keď sa objaví nejaká správa, tak na Denníku N len cynická obluda, trápna karikatúra. Čiže, bohužiaľ, Marian Kotleba aj, Stano, ty si mal pravdu, že tie médiá dosť upadli a namiesto nasledovaniahodných vzorov prezentujú rôzne bulvárne a úchylné témy.
Ďakujem.

Ja sa tak isto úprimne pripájam k poďakovaniam pánu poslancovi Kérymu za to, že vôbec vystúpil s takýmto podporným stanoviskom. Sám za seba si myslím, že by to bol obrovský úspech, keby sa Národná rada, a to nie je, to by nebola, samozrejme, naša zásluha, ja som dokonca ochotný alebo teda pokiaľ by to prešlo, tak ja sám za seba viem sľúbiť, že vždy, keby sa hovorilo o tom návrhu zákona, tak by som povedal, že to prešlo vďaka viacerým stranám alebo vďaka Národnej rade, že to nebola iba naša zásluha. Rozhodne toto nie je téma, ktorú by som aj ako otec chcel zneužívať na nejaké politické účely alebo niečo podobné. Ono tiež súhlasím s tým, že keby tu možno sedeli viacerí poslanci, ktorí tu, bohužiaľ, nie sú, asi majú iné, dôležitejšie povinnosti, keby tu sedeli viacerí poslanci, tak som presvedčený, že mnohých by sme naozaj presvedčili, aby nabrali odvahu, aby sa, opäť hovorím, Národná rada ako celok, nielen Ľudová strana, ale ako celok Národná rada k tomuto problému postavila zodpovednejšie.
Ono viete, je zaujímavé, že všetci hovoria aj nám, keď sme to išli predkladať: Nedávajte to, nebudú vás voliť, ja s vami súhlasím, ale odplašíte si voličov, proste nerobte to! Všetci hovoria, všetci sa boja, že tí druhí za to nebudú hlasovať alebo že tých nejakých druhých, virtuálnych, si tým odplašíme, ale len veľmi málo ľudí nám povedalo, že s tým osobne nesúhlasí. To bolo veľmi zaujímavé na tých rekciách, čo sme aj sledovali, že skutočne všetci sa báli, že čo povedia tí druhí, ale každý, takmer každý povedal, že ja s tým akože vnútorne súhlasím, len sa bojím, čo povedia tí druhí. Lenže keď takto rozmýšľajú všetci, tak potom tá spoločnosť sa naozaj nikde neposunie a každý sa bude báť, čo povie o ňom ten druhý a proste čo to potom, na čo sme tu, čo vlastne ako Národná rada chceme riešiť, naozaj len nejaké debyrokratizácie a nejaké pozemkové úpravy alebo nejaké doslova banality v porovnaní s touto vážnou témou.
Čiže veľmi pekne ďakujem za akúkoľvek podporu.

Jani, spomínala si to vyprázdňovanie pojmu, že sa to teda už nevolá vražda, ale volá sa to umelé prerušenie tehotenstva, abort, interrupcia, skrátka kadejaké je to vyprázdňovanie pojmu, nahrádzanie, to sprofanovanie toho slova, akési, alebo zneuctenie, znevážnenie, vyprázdnenie, len aby si ľudia proste mali pocit, že sa to, že nejde o nič vážne, že sa jedná o nejakú bežnú vec. To je, samozrejme, dôsledok, už to tu bolo spomínané, tej, jednak tej boľševickej ideológie, ktorá sa stavala k životu len čisto materialisticky, a potom ale aj následok toho neomarxizmu alebo súčasného liberalizmu, ktorý to berie tiež tak. To znamená, že pretláča tie práva egoistov namiesto práv nenarodených detí.
Je pravda, že to, čo si hovorila, že nič vzácnejšie ako ľudský život neexistuje, a človek si to uvedomí niekedy, že aké vyslovene banality sa riešia tuto v Národnej rade Slovenskej republiky, keď sa tu riešia nejaké debyrokratizácie verejnej správy a podobné veci. Akože to sú všetko, samozrejme, fajn, užitočné a praktické návrhy zákonov, nápady, ale realita je taká, že sú oveľa závažnejšie témy, ktoré sú nad rámec všetkých politických tričiek, nad rámec akýchsi malicherných politických bojov, ktoré by mali zjednotiť, myslím si, že všetkých konzervatívne zmýšľajúcich a racionálne zmýšľajúcich politikov skrz celé politické spektrum.
A je tiež ako smutné pozorovať, sledovať, ako tu nakoniec sedíme prakticky sami, sem-tam sa tu striedajú nejakí opoziční alebo nejakí koaliční poslanci, ale naozaj že sme v tom boji v podstate sami a ostatní sa tvária, ako by sa to, ako by sa ich to netýkalo, ako keby to vôbec nebola spoločenská téma, ako by to vôbec nikoho netrápilo. Je to naozaj na zamyslenie, že kam to celé speje nielen na Slovensku, ale celkovo s hodnotami ľudstva ako takého.
Ďakujem.

Natália, ďakujem, že si prečítala tieto veľmi zaujímavé svedectvá. Ono ten príbeh pána Nathansona svedčí o tom, že tá zmena postoja proste je možná, stačí sa len nejakým spôsobom oboznámiť s tou problematikou. Všeobecne podľa mojich skúseností zástancovia potratov sú väčšinou mladí ľudia, ktorí sami nemajú deti. To znamená, že nemajú tú životnú skúsenosť, nevedia, čo to je byť rodičom, mať tú radosť alebo teda taký ten príjemný pocit byť rodičom. Potom časom, keď možno aj sa im tá rodinka objaví, tak ten postoj zvyknú meniť. A tento príbeh, ktorý si povedala, je jasným dôkazom, že ten postoj sa dá zmeniť bez toho, aby človek bol nejakým spôsobom ponížený.
Ja si teraz myslím, že, o tom pánovi Nathansonovi, teraz nikto ho neodsudzuje za to, čo urobil, tie potraty, ktoré vykonal, aj keď to bolo, samozrejme, nesprávne. Ale dôležitý je tam ten moment toho uvedomenia, toho zvratu, že si uvedomil, čo robil a, práve naopak, potom sa snažil ostatných odhovoriť, robiť takú osvetu a ukazovať ľuďom, že aké je to, aké je to, proste tú temnú stránku toho celého procesu a týmto spôsobom, a týmto spôsobom robiť akúsi edukačnú činnosť.
A mnohí ľudí práve ten film The Silent Scream, ja som ho tiež pozeral, aj keď nie úplne celý, lebo to bolo dosť brutálne, ale tak strihovo som to pozrel, to je jednoducho film, na ktorý neexistujú logické argumenty, na ktoré sa nedá oponovať, že je to nejak zaujaté alebo niečo tam je prifarbené alebo nejak to proste, nedá sa to kritizovať. Na to sa dá len naozaj pokrčiť len plecami, povedať fú, toto je naozaj už veľa a človek, ktorý si to pozrie, jednoducho musí zmeniť názor.
Ďakujem ti za to.

Rasťo, to prirovnanie tej potratovej genocídy k tomu holokaustu to bolo naozaj veľmi, veľmi trefné a s tým sa môžem len stotožniť. A ako som to aj hovoril v podstate v rozprave, to znamená, že v princípe nevidím rozdiel medzi tým, či niekto opovrhuje nejakou inou rasou na základe toho, že je presvedčený, že je biologicky menejcenná alebo teda ešte biologicky nie je rovnako vyvinutá, proste rasisti ako si to predstavujú, tak takisto proste ľudia, ktorí argumentujú tým, že deti môžu byť alebo tie malé deti, ktoré sa nachádzajú ešte v lone matky, môžu byť potratené len kvôli tomu, že ešte nedosiahli istý stupeň biologického vývoja, tak medzi týmto rozmýšľaním a rozmýšľaním toho rasistu, ktorý sa tiež odvoláva na nejakú biologickú vyspelosť a nevyspelosť, v podstate nevidím nijaký rozdiel, lebo je to úplne v princípe to isté.
Čo sa týka toho, že čo je viac, právo na súkromie alebo právo na život. Je samozrejmé, že my ideme a rešpektujeme právo na súkromie každého človeka, veď predsa každý človek – či už muž, alebo žena – má právo, rozmýšľa, rozhoduje sa, s kým si do postele ľahne, s kým si neľahne, čo tam budú robiť, akú ochranu použijú, veď predsa už nie sme nejaké malé deti alebo existujú rôzne formy ochrany, čiže to právo na súkromie, samozrejme, existuje a my ho rešpektujeme, akurát treba aj toto právo brať s istou zodpovednosťou.
Spomínal si tiež, že niektorí argumentujú tým, že sa boja, aby im politici neurčovali, čo majú robiť. To znamená, že mne žiadny politik nebude určovať, koľko mám mať detí, koľko nemám mať detí a tak ďalej. My ale týmto návrhom predsa neurčujeme to, koľko má mať kto detí. To by bolo vtedy, ak by sme určovali, že rodina môže mať maximálne tri deti a všetky ostatné musia ísť na potrat alebo musí mať minimálne tri deti a ak nebude mať, tak si ich musí adoptovať. To znamená, samozrejme, proti takémuto extrémnemu niečomu by som bol aj ja ako prvý, to ako, to je neprípustné, aby politici takéto niečo určovali, ale povedať, že dieťa, ktoré už je počaté, ktoré už je v lone matky, si zaslúži ochranu, to vôbec neznamená to, že politici sa idú starať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)