Videokanál poslanca

Pani Vaľová, ďakujem pekne teda za názor, ale neviem, neviem, veď neboli sme to my, kto dával do vlády Slovenskej republiky návrh, nemáme my ministra vnútra, ktorý takýto návrh predkladal a potom po verejnom tlaku, keď sa to prevalilo, že na rokovanie vlády sa pripravuje takýto materiál, po verejnom tlaku to následne stiahol, aby s tým počkali až po komunálnych voľbách. To je jedna vec.
A druhá vec, pani Vaľová, a teraz bez urážky k vám, nemyslite si, že my sme tú organizáciu alebo ten protest, ten protest proti prijímaniu imigrantov urobili kvôli vám. My sme v Humennom nemali kandidáta, to znamená, že nejakým spôsobom nám, nám nezáležalo na tom, kto zvíťazí, ani sme nikoho nepodporovali, jednoducho nám ale vadilo to, že takto, takto a takým zákerným spôsobom sa vláda opäť raz pokúsila, skúšala, že čo ľudia spravia, ako zareagujú, či sa niekto vzoprie, či to prejde hladko alebo čo vlastne môžu robiť, aby; keby nebol nejaký protest, keby nebola nejaká, nejaká protireakcia, tak ja verím tomu, že by to hladko prešlo. Tak ako to bolo aj v prípade Marrákeša, kde som presvedčený o tom, že to bolo zastavené len kvôli tomu, že sa verejnosť do toho začala obúvať. Keby sa to nemedializovalo a aj vďaka nám teda netlačilo, tak podľa mňa, podľa mňa vaši poslanci by s tým nemali problém schváliť to, lebo bol to pán Blaha, kto na výbore povedal, že jediné, čo im na tom vadí, je, že verejnosť na to nie je pripravená.

Ďakujem veľmi pekne. Milé kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte teda, aby som ešte raz uviedol novelu Ústavy Slovenskej republiky, ktorú predkladáme spolu s kolegami Martinom Beluským, Marianom Kotlebom a Rasťom Schlosárom.
Cieľom tejto novely ústavy je odstrániť možnosť, aby kandidáta na prezidenta nominovali aj poslanci Národnej rady Slovenskej republiky. Viete veľmi dobre, že v súčasnosti existujú dva spôsoby, ako možno niekoho nominovať na kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky. Jeden spôsob je taký ten, ten legitímnejší, ten prvý spôsob, že tento občan, ak teda spĺňa nejaké formálne predpoklady, náležitosti, tak si môže vyzbierať 15-tisíc občianskych podpisov, ktoré, keď mu budú uznané, keď sa preukáže, že ich získal správnym spôsobom, a teda legitímne, tak môže, môže následne kandidovať za prezidenta Slovenskej republiky.
Druhý spôsob, ten menej, menej korektný, by som povedal, je, že nejaký občan si získa priazeň a podpisy 15 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Tento spôsob nominácie kandidátov na prezidenta považujeme už za prežitok, ktorý nemá v súčasnej dobe opodstatnenie. Je to prežitok z čias, kedy ešte, keď ešte o prezidentovi rozhodovala a volila ho Národná rada Slovenskej republiky, a teda aj poslanci nominovali týchto kandidátov, ale v súčasnosti volia prezidenta Slovenskej republiky občania, čiže je logické, aby o kandidátoch rozhodovali v prvom rade občania.
Viete veľmi dobre, že, viete veľmi dobre, že mnohí kandidáti, ktorí sú nominovaní s tzv. poslaneckými podpismi, sú silne politicky prepojení, napríklad asi nikto nepochybuje o tom, že kandidát Šefčovič, ktorý kandiduje momentálne na prezidenta Slovenskej republiky, teda nie je nejaký nadstranícky kandidát, ale že je to evidentne kandidát strany SMER, keďže jeho poslanci sa podpísali pod kandidatúru tohto pána. Naopak, sú tu iní občania, ktorí zase, zase síce nie sú možno prepojení na nejaké politické strany, ale len skúšajú šťastie, postávajú pred Národnou radou a chodia a pýtajú si podpisy poslancov Národnej rady.
My si myslíme, že nominovanie kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky prostredníctvom týchto podpisov poslancov je nielen nefér voči tým, ktorí si obehajú tých 15-tisíc občanov, ale že je to teda aj politicky previazané, pretože takýto kandidát, samozrejme, potom má nejakú tendenciu splácať svoj politický dlh voči poslancom, ktorí ho nominovali, a najmä, a najmä, a to sa ukázalo teraz nedávno, sú s tým aj praktické problémy.
Pravdepodobne všetci ste postrehli tú kauzu, kedy istý dôchodca, pán Molnár, počas dňa otvorených dverí chodil za poslancami Národnej rady Slovenskej republiky a pýtal si od nich podpisy pod svoju kandidatúru. Viacerí poslanci vrátane nás vtedy povedali tomuto pánovi, že poslanecké podpisy mu nedáme, ale na občiansku petíciu ako občania Slovenskej republiky medzi ostatných občanov sa nemáme problém podpísať. To sme aj spravili, dôkladne sme si ten materiál, tú jeho petíciu prečítali, podpísali sme to v dobrej viere a čo urobil potom pán Molnár? Doma dotlačil do voľného bieleho miesta, že to nie je petícia, ale že je to petícia poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a túto kandidátnu listinu potom odovzdal do Národnej rady Slovenskej republiky, akože získal podpisy 15 poslancov. Čiže evidentne sa jedná o podvod. Samozrejme, samozrejme, tieto podpisy neboli, neboli našťastie uznané, pretože pri podpisovaní je vždy z právneho pohľadu najdôležitejší účel alebo úmysel, s ktorým, s ktorým to daný človek podpisuje.
Takisto, takisto mnohí poslanci, kolegovia, máte určite aj negatívne skúsenosti s ľuďmi, ktorí, ako som povedal, postávajú pred Národnou radou a vyslovene aj niekedy až, až takým násilným spôsobom žobrú o poslanecké podpisy na svoju kandidatúru. Mne sa to tiež stalo, zastavila ma jedna pani pre, na schodoch tuto dole s tým, že aby som jej podpísal kandidatúru. Ja som ju nikdy nevidel. Nikdy som tú ženu nevidel. Povedal som jej: Nehnevajte sa, pani, možno ste tá najsvedomitejšia, najčestnejšia žena pod slnkom, ale to ja neviem v danom okamihu, pretože som na schodoch, kde som vás práve stretol, a takúto kandidátnu listinu vám, samozrejme, podpísať nemôžem. Ona oponovala tým, že ani oni predsa, občania nevedia, koho si volia do Národnej rady a nepoznajú tých poslancov, ktorí tu, čo tu ich záujmy zastupujú, ale, ale to, samozrejme, nie je, nie je náš problém, pretože každý volič by mal poznať politikov alebo poslancov, ktorých si zvolil.
My sme sa viackrát vyjadrili, že sme nedali poslanecké podpisy ani evidentne nášmu nominantovi, ktorým, na prezidenta Slovenskej republiky, nášmu kandidátovi, ktorým je Marian Kotleba. Nechceli sme to spraviť týmto spôsobom, pretože považujeme za oveľa férovejšie, aby o jeho kandidatúre rozhodli občania, o čom aj rozhodli tým, že jeho petíciu podpísalo viac ako 27-tisíc ľudí.
A posledná vec, čo je na týchto, na týchto poslaneckých nomináciách taká, taká devalvujúca, ako to vystihol jeden, jeden poslanecký kolega, teraz neviem, či z koalície, alebo opozície, lebo to je, je to odídenec z koalície, ktorý povedal, že tieto poslanecké podpisovania tých občianskych petícií často pripomínajú už ako keby nejaký facebookový lajk. Že poslanec skrátka dáva svoj podpis kadekomu na ulici pod, pod nejaké petície, ako keby to bol nejaký nezáväzný, nezáväzný, nezáväzný akt vyjadrenia dobrej vôle alebo niečoho podobného, pričom vôbec to nie je náležité dôstojnosti a vážnosti toho právneho aktu, toho poslaneckého podpisu.
Čiže za týmto účelom a za účelom posilnenia apolitickej funkcie, nezávislosti prezidenta Slovenskej republiky, aby nebol zaviazaný nejakým, nejakej politickej strane, nejakým poslancom z politickej strany, ktorí ho nominovali a ktorí ho do tej funkcie aj potom následne aj vlastne dostali, že vďaka nim mohol nominov; mohol kandidovať, chceme posilniť apolitickosť a nezávislosť prezidenta Slovenskej republiky, aby sa prestrihlo to puto medzi Národnou radou a prezidentom a aby o prezidentovi rozhodovali výlučne občania prostredníctvom nástroja priamej v podstate demokracie, to znamená prostredníctvom priamych volieb.
Toľko z našej strany, ďakujeme za prípadnú podporu.

Milé dámy, vážení páni, dovoľte, aby som uviedol novelu Ústavy Slovenskej republiky, v ktorej chceme odstrániť možnosť nominácie na prezidentského kandidáta prostredníctvom tzv. poslaneckých podpisov. To je ten spôsob, kedy sa 15 poslancov podpíše pod kandidatúru nejakého, nejakého občana Slovenskej republiky na to, aby mohol následne kandidovať v prezidentských voľbách.
To je vlastne celá, celá úprava, ktorú navrhujeme. Ja by som to rád odôvodnil v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Vážené kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, cieľom tejto novely zákona o rodine, ako som uviedol, je zlepšenie ochrany práv detí na život v tradičnej rodine a zabránenie tomu, aby adoptované alebo osvojené deti skončili v rukách homosexuálnych, zoofilných alebo teda pedofilných párov.
Je tradičné a evidentné, že základnou bunkou alebo stavebným kameňom spoločnosti už po tisícročia je rodina. Rodina založená ideálne na manželstve, to znamená na manželstve muža a ženy, ktorí majú, ak Pán Boh dá, v šťastnom prípade aj svoje vlastné biologické deti. Samotné manželstvo má dva, dve také primárne poslania. Prvým poslaním je, samozrejme, také, taký subjektívny pohľad na manželstvo, to znamená budovanie si vzťahu, láskyplného vzťahu, trvácneho vzťahu medzi samotnými manželmi, a potom je tam taký, taký širší pohľad, a to je vybudovanie si vlastnej rodiny, splodenie vlastných detí, ktoré by títo biologickí rodičia vychovávali. To znamená, že úplne ideálnym stavebným prvkom každej civilizovanej a slušnej spoločnosti je, keď trvácne a stabilné, verné manželské páry vychovávajú svoje vlastné biologické deti.
Žiaľ, nie vždy sa tento ideálny scenár podarí naplniť, pretože, pretože nie vždy je osud teda taký zhovievavý a mnohé deti končia často osirelé, zavrhnuté, opustené, odvrhnuté a ich vlastní rodičia ich nechcú alebo sa k nim nepriznávajú a tieto deti sú odkázané na buď teda inštitucionalizovanú starostlivosť zo strany štátu, alebo na nejakú náhradnú starostlivosť zo strany akýchsi náhradných rodičov.
V zmysle v súčasnosti platnej legislatívy je možné zveriť dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti, do pestúnskej starostlivosti, do poručníctva, opatrovníctva alebo do formálne plnohodnotného osvojenia novými rodičmi. Tieto, tieto formálne akty majú, samozrejme, nejaké zákonné požiadavky, úplne prirodzeným a prvotným, prvotnou požiadavkou, podmienkou je, že tí noví rodičia, noví opatrovníci musia byť spôsobilí, samozrejme, na právne úkony a mať nejaké osobnostné, zdravotné a morálne predpoklady, ale chýba tam explicitná definícia toho, že by nemali mať nejakú, nejakú netradičnú sexuálnu orientáciu, resp. že by mali mať heterosexuálnu orientáciu.
To znamená, že v súčasnosti, kedy tradičná rodina podlieha naozaj obliehaniu zo strany liberálov a rôznych, rôznych voľnomyšlienkarov, ktorí tvrdia, že všetko je iba relatívne a všetko je si so všetkým rovné, sa môže veľmi skoro stať aj na území Slovenskej republiky, že nejaké deti skončia v rukách či už homosexuálov, pedofilov, alebo dokonca aj zoofilov. Myslím si, že je evidentné, že deti, ktoré by vyrastali v takejto, v takejto rodine, v takomto spoločenstve, by mali narušený obraz o svete, narušené predstavy o zdravom vzťahu, takisto by aj ťažšie nadväzovali štandardné vzťahy a ako je zrejmé aj z mnohých prípadov, u takýchto detí je oveľa väčšia tendencia, že by podliehali poruchám napríklad aj rodovej identity, že by sa sami nedokázali identifikovať, akého vlastne pohlavia sú, a ich život by sa mohol obrátiť naruby.
Preto v rámci zlepšenia ochrany detí pred týmito negatívnymi vplyvmi navrhujeme v legislatívnom znení zákona o rodine rozšíriť podmienky na žiadateľov o prevzatie do akejkoľvek starostlivosti o podmienku vylúčenia homosexuálnej, pedofilnej alebo teda zoofilnej orientácie žiadateľa, respektíve žiadateľov. Takéto splnenie podmienky by bolo automaticky považované za splnené v prípade, ak by tí žiadatelia boli v manželskom zväzku, či už v aktuálnom v súčasnosti platnom manželskom zväzku, alebo v minulosti by boli v nejakom manželskom zväzku, kedy sa predpokladá, aj keď to, samozrejme, nie je vylúčené, ale predpokladá sa, že majú teda heterosexuálnu orientáciu. Alebo v prípade, ak sú žiadatelia jednotlivci, lebo aj takí sa nájdu, tak tí by museli, museli podstúpiť psychologické alebo sexuologické posudzovanie.
Tento návrh zákona, hoci mnohí budú argumentovať, že je v rozpore s nejakými právami a je diskriminačný, v skutočnosti vôbec nie je diskriminačný a nie je v rozpore s ničím, dokonca samotná Ústava Slovenskej republiky v čl. 41 ods. 1 definuje manželstvo ako jedinečný zväzok medzi mužom a ženou, pričom na túto definíciu nadväzuje, nadväzuje čl. I.3 základných zásad v zákone o rodine, kde sa uvádza, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa. Čiže vylúčenie homosexuálov, pedofilov a zoofilov spomedzi žiadateľov o prijatie dieťaťa do nejakej formy zákonnej starostlivosti je preto úplne legitímne a len potvrdzuje všeobecne platné zásady morálky, ktoré sú akceptované v súčasnosti v Slovenskej republike.
Takisto nemožno hovoriť ani o nejakom popieraní základných ľudských práv, pretože, pretože neexistuje niečo také, ako je základné ľudské právo na dieťa. Dieťa je možno nejakým požehnaním, možno nejakou výsadou pre tých, ktorým je to dopriate, ale určite nie je základným ľudským právom.
Tento návrh, tento návrh nie je namierený proti niečomu, nie je namierený ani proti homosexuálom, ani proti, proti iným ľuďom, je o ochrane tradičnej rodiny, ktorá skutočne podlieha v poslednom období, ako som povedal, obliehaniu zo všetkých strán a pokusom o jej relativizovanie a podkopávanie, podmínovávanie, a my musíme ísť do jednoducho protiútoku, aby sme tradičnú rodinu ako takú do budúcna ochránili.
Ak niekto argumentuje tým, že tento návrh je diskriminačný voči homosexuálom, tak ja musím len povedať to, že ja neurážam ani homosexuálov, ani sa nesnažím vyvolávať nejakú nenávisť, ani nič podobné, len jednoducho si nemyslím, že všetci majú v spoločnosti právo na všetko, pretože aj takéto ponímanie práva spoločnosti je veľmi, veľmi, doslova nebezpečné. Takisto ako človek, ktorý je napríklad slepý, či už od narodenia, alebo dočasne oslepnutý, nemôže logicky viesť motorové vozidlo a nie je to diskriminácia, nie je to ani nejaké popieranie jeho, jeho ľudských práv, takisto si nemyslím, že je správne, aby neheterosexuálne páry vychovávali do budúcna deti. Čiže v zmysle, v zmysle ochrany tradičnej rodiny, ochrany práv detí pred aj sexuálnym zneužívaním, aj nemravnou, nemorálnou výchovou vás teda prosíme o podporu tohto návrhu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážení kolegovia, kolegyne, cieľom novely zákona č. 36/2005, to je zákon o rodine, je zlepšenie ochrany práv detí na život v tradičnej heterosexuálnej rodine. Chceme rozšíriť zákonné požiadavky pre všetky osoby, ktoré majú záujem vziať si dieťa do osobnej starostlivosti, o požiadavku vylúčenia homosexuálnej, pedofilnej alebo zoofilnej orientácie a vytvoriť garanciu, že deti neskončia v zákonnej starostlivosti u vyslovene prejavených teda homosexuálov, pedofilov alebo zoofilov, čím by bol ohrozený ich ďalší mravný a zdravotný vývoj.
Viac by som uviedol v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, prichádzame s novelou zákona o stavebnom sporení, ktorej cieľom je znovu zatraktívniť tento nástroj finančného trhu a zmierniť tie negatívne vplyvy novely zákona o stavebnom sporení, ktoré prijala svojím hlasovaním vládna koalícia počas jesenného rokovania Národnej rady Slovenskej republiky.
Mnohí možno veľmi dobre viete, a bolo to koniec koncov preberané aj na výbore pre financie a rozpočet a vyplývalo to zo správy o stave finančného trhu, ktorý vypracovala Národná banka Slovenskej republiky, ktorý, samozrejme, vychádzal z rôznych oficiálnych štatistík, napríklad aj zo štatistík Eurostatu, viete veľmi dobre, že slovenské domácnosti patria k najrýchlejšie sa zadlžujúcim domácnostiam v rámci Európskej únie. Počas posledných 15 rokov stúpol dlh zadlženia slovenských domácností viac ako šesťnásobne. Kým v roku 2001 bolo priemerné zadlženie slovenských domácností na úrovni zhruba 10 % ich disponibilného príjmu, tak v rokoch 2016/2017 to bolo už viac ako 60 percent. To znamená, že výrazné, výrazné zvýšenie zadlženia slovenských domácností.
Keď sme sa pýtali predstaviteľov Národnej banky Slovenskej republiky, že čím je toto zadlžovanie domácností spôsobené, tak odpovedali, že našťastie nie väčšinou spotrebnými úvermi, ale toto zadlžovanie je spôsobené najmä vysokým dopytom po hypotékach a tzv. utlmeným dopytom, pretože mnohí ľudia si v minulých rokoch, keď ešte tá ekonomika pracovala trošku pomalšie, nemohli splniť svoj sen o samostatnom bývaní, nemohli si kúpiť vlastné bývanie, tak jednoducho čakali a práve teraz sa odvážili, či už vďaka tomu, že si našli prácu, alebo lepšie zarábajú, sa odvážili skrátka zadlžovať a kupovať nové nehnuteľnosti.
Ale treba v jednej vete podotknúť, že tento život na dlh, na hypotekárny dlh so sebou prináša nielen výhody okamžitého bývania, ale takisto aj obrovské riziká, ktoré sú spôsobené vysokým zadlžením. Či už je to len ten samotný pocit takej osobnej nejakej neistoty, toho vedomia, že po každej tej výplate musím zaplatiť nejakú tú splátku tej banke, pretože ak to tak nebudem robiť 20, 30, 40 rokov, tak o to bývanie prídem, ale sú s tým spojené aj praktické riziká, že naozaj keď príde možno nejaká hospodárska kríza alebo nejaká osobná kríza daného človeka, stane sa mu nejaké zranenie alebo príde o prácu, alebo skrátka stane sa mu nejaká rodinná tragédia a nezaplatí dve, tri, štyri splátky banke, tak môže byť tento jeho majetok, tento jeho dom, ktorý si horko-ťažko postavil, exekvovaný, a teda banka v konečnom dôsledku na ňom zarobí.
Z tohto pohľadu je oveľa zdravším nástrojom financovania podpory bývania pre mladé, ale aj staršie rodiny nie to nekonečné zadlžovanie, ale, práve naopak, stavebné sporenie. To znamená odkladanie si peňazí na nejakom účte. Ten dôvod, prečo je stavebné sporenie zdravším nástrojom finančného trhu ako hypotekárne zadlžovanie, ten je jednoducho evidentný. Jednak je to, jednak je to makroekonomický pohľad, že neprichádza k zvyšovaniu zadlžovania domácností, pretože to sa nedá robiť donekonečna, raz príde nejaký zlom, kedy tie domácnosti budú zadlžené natoľko, že to skončí minimálne stagnáciou alebo v tom horšom prípade nejakou recesiou, depresiou alebo teda ekonomickou krízou. A potom je tam ten subjektívny pohľad, že vždy je lepšie sporiť si a tie vlastné úspory nejakým spôsobom vďaka aj štátnej prémii zhodnocovať ako, naopak, splácať banke, cudzej banke nejaké úroky. Čiže z tohto pohľadu je úplne logické očakávať, že štát by mal podporovať v prvom rade stavebné sporenie a menej už to hypotekárne, hypotekárne pôžičky alebo zadlžovanie sa.
Napriek tomu to tak nie je, pretože v novele zákona o stavebnom sporení, ktorá bola schválená na jeseň v Národnej rade Slovenskej republiky a ktorá je účinná od 1. januára 2019, bolo schválené, že vyplácanie štátnej prémie na stavebnom sporení bude určené už len osobám, ktorých priemerný mesačný príjem neprekročí 1,3-násobok priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve Slovenskej republiky. A tak isto, a toto je oveľa závažnejší, závažnejší, závažnejšia zmena, že sa znížila minimálna výška štátnej prémie z 5 % ročných vkladov na 2,5 % z výšky ročného vkladu. To znamená, že, a potvrdili nám to aj mnohí, mnohí zamestnanci, ktorí pracujú v oblasti stavebného sporenia, ale tak isto aj mnohí obyvatelia, že táto novela zákona prakticky zlikviduje inštitút stavebného sporenia na finančnom trhu, pretože z neho spraví maximálne totálne nevýhodný nástroj sporenia. To dvojpercentné zúročenie ročných vkladov dokonca neprekryje ani očakávanú infláciu, ktorú sa Európska centrálna banka snaží udržiavať na úrovni v priemere 2 % ročne.
Čiže v rámci oživenia, oživenia ekonomicky udržateľného; to slovo "udržateľného" zdôrazňujem; ekonomicky udržateľného rozvoja stavebného trhu a podpory bývania pre mladé rodiny navrhujeme, aby sa tento zákon o stavebnom sporení novelizoval v tom zmysle, že výška štátnej prémie, minimálna výška štátnej prémie sa zvýši na 10 % z ročného vkladu sporiteľa, najviac však na sumu 500 eur ročne. To znamená, že človek, ktorý si odloží ročne 2 000 eur, dostane od štátu štátnu prémiu 200 euro ročne. Človek, ktorý si nasporí, našetrí napríklad 10 000 euro ročne, dostane len tých 500 eur ročne. Teda maximálnu výšku.
Tak isto navrhujeme zvýšiť tú podmienku na poberanie, poberanie štátneho príspevku z 1,3-násobku priemernej mzdy, tak ako je to v súčasnosti, na 1,5-násobok priemernej mzdy, aby toto stavebné sporenie vrátane tej štátnej prémie bolo dostupné širšej skupine obyvateľstva. Myslíme si a sme presvedčení, že týmto spôsobom dokážeme motivovať ľudí, ktorí; ja viem, že nie všetci si, samozrejme, môžu dovoliť zo svojej výplaty odkladať nejaké eurá, nejaké peniažky na stavebné sporenie, ale minimálne to dokážeme zatraktívniť, aby ľudia boli viac motivovaní šetriť si na to vlastné bývanie, alebo šetriť na vlastné bývanie pre svoje deti a menej sa už zadlžovať, alebo aspoň ten pomer šetrenia a zadlžovania zmeniť viac v prospech toho šetrenia. Keď už štát nestavia štátne byty, tak ako to robil napríklad za socializmu, kedy boli naozaj prístupné pre mladé rodiny, tak aspoň týmto spôsobom by mohol vykompenzovať tú snahu ľudí, mladých ľudí získať vlastné bývanie pre svoju rodinu.
Čiže ja vás v tomto prosím o podporu tohto návrhu zákona, pretože je to veľmi dôležité, aby štát myslel na mladé rodiny.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, cieľom predloženého návrhu zákona je zatraktívniť stavebné sporenie a zmierniť negatívne dopady novely zákona o stavebnom sporení, ktorá, ktorá výrazným spôsobom poškodila, poškodila tento inštitút finančného trhu a ktorá bola schválená počas jesenného rokovania Národnej rady Slovenskej republiky. Chceli by sme v rámci tejto novely opätovne zvýšiť výšku štátnej prémie, ktorú by ľudia poberali za svoje stavebné sporenie, a tak isto zvýšiť kritérium minimálnej priemernej mzdy, ktorú by museli ľudia, ktorí si šetria, zarábať, aby teda mohli poberať štátnu prémiu.
Bližšie by som to rád potom ozrejmil v rozprave, do ktorej sa, pán predsedajúci, hlásim teda ako prvý.

Vážené pani kolegyne, vážení páni kolegovia, cieľom nášho návrhu zákona je skutočne zverejniť poradovníky čakateľov na umiestnenie do zariadení sociálnych služieb. Ja vysvetlím v krátkosti, ako to v súčasnosti funguje s týmito zariadeniami.
Zariadenia sociálnych služieb sú rôzne, sú to rôzne domovy – či už dôchodcov, alebo domovy pre postihnuté deti, alebo dospelých ľudí, či už mentálne, alebo fyzicky, pre matky s deťmi a tak ďalej a tak ďalej. Tieto zariadenia spravuje buď samotný štát, alebo ich spravujú mestá, obce alebo samosprávne kraje podľa toho, o aké zariadenia sa jedná. V súčasnosti to funguje tak, že človek, ktorý chce byť umiestnený do takéhoto zariadenia, sa, samozrejme, musí zapísať do nejakého poradovníka čakateľov a na základe toho, v akom poradí sa nachádza, tak na základe toho bude aj adekvátne umiestnený. Niektorí ľudia, niektorí čakatelia sú umiestnení okamžite, iní musia čakať na umiestnenie týždne, mesiace, niektorí aj roky. V niektorých prípadoch musia vyslovene čakať na to, kým niekto iný v tom zariadení doslova nezomrie, aby sa tam uvoľnilo nejaké miesto a mohli nastúpiť oni.
Väčšina zariadení, bohužiaľ, tieto poradovníky nezverejňuje, necháva si ich skryté pre seba a ľudia, ktorí sú zapísaní v tomto poradovníku čakateľov, alebo ľudia, ktorých rodičia, starí rodičia sú zapísaní v poradovníku čakateľov, sú jednoducho odkázaní na nekonečné čakanie, nevedia, na čom sú, a ak chcú zistiť, v akom sa nachádzajú poradí, tak musia, musia sa aktívne zaujímať a požiadať ten daný domov alebo dané zariadenie sociálnych služieb o to, aby im sprístupnilo tento poradovník, ale netušia, čo sa deje medzitým, ako im ich aktuálne poradie sprístupnili. Nevedia, či sa medzičasom niekto prednostne neumiestnil, či niekto nedostal nejakú výnimku, alebo či niekto niekoho nepodplatil, alebo sa tam nedostal po známosti.
My preto navrhujeme tieto poradovníky čakateľov povinne zverejniť na všetkých úrovniach vo všetkých zariadeniach sociálnych služieb tak, aby boli zverejnené, samozrejme, na samotných webstránkach daných zariadení a potom centrálne na internetovej stránke vyššieho územného celku. Vďaka tomu, že by každý videl, v akom poradí sa nachádza, samozrejme, na to, aby bol zverejnený, tak by musel podpísať súhlas so spracovaním osobných údajov ten čakateľ, každý by videl, v akom poradí sa nachádza, to znamená, že ľudia by mali garanciu, istotu, bezpečnosť, že nikto ich neprávom nepredbehol, či už kvôli nejakej známosti, korupcii, nejakému úplatku.
Veľmi dôležitý problém je takisto zneužívanie možnosti udeľovania výnimiek napríklad predsedami samosprávnych krajov. Marian Kotleba, keď bol predsedom Banskobystrického samosprávneho kraja, tak neudelil ani jednu výnimku na prednostné umiestnenie nejakého čakateľa do akéhokoľvek zariadenia sociálnych služieb, kdežto súčasný župan, súčasný župan Lunter tieto výnimky udeľuje prakticky masovo, či už na základe možno známostí, alebo sympatií, alebo možno nejakej inej motivácie; šušká sa všeličo, ale teda zatiaľ nič nebolo dokázané. Ale jednoducho ich udeľuje masovo a ľudia, ktorí trpezlivo a poctivo čakajú v tých poradovníkoch, nemajú inú možnosť, len môžu sa sťažovať akurát tak na lampárni a so slzami v očiach čakať, kým sa ten ich starý otec alebo stará mať, alebo oni sami dostanú v podstate na rad, kým tam budú umiestnení.
Čiže jedná sa o, vyslovene o praktický návrh zákona, ktorý by mnohým ľuďom pomohol. Nikomu okrem kšeftárov by v podstate neublížil a zaviedol by výraznú transparentnosť do celkového sociálneho systému Slovenskej republiky.
Ja som sa pokúšal takéto uznesenie presadiť aj na úrovni Nitrianskeho samosprávneho kraja, kde to neprešlo kvôli tomu, že ostatní poslanci, a teda najmä vedenie kraja na čele so županom Belicom mali obavy, že by to mohlo byť posudzované ako porušovanie tej smernice GDPR alebo ochrany osobných údajov, že v tom poradovníku by boli zverejnené mená čakateľov. Tak, samozrejme, ja som navrhoval aj alternatívu, že by boli zverejnené nejaké kódy alebo nejaké čísla žiadostí, o ktorých by vedeli len samotní čakatelia; skrátka aj tak by vedeli, že či sa posúvajú v poradí právom, alebo či ich niekto nepreskakuje. Čiže na úrovni samosprávneho kraja sa mi to nepodarilo presadiť, preto sme aj s kolegami prišli s myšlienkou, že keď sa kraje z nejakých dôvodov – neviem akých – tomu bránia a bránia sa zavedeniu tejto transparentnosti, tak to treba spraviť direktívne z pozície Národnej rady Slovenskej republiky, z pozície zákona.
Čiže ja vás prosím o podporu, prípadne o osvojenie si tohto návrhu, aby sa to do budúcna zaviedlo do praxe na celom Slovensku. Ďakujem pekne.

Pán poslanec Kollár, dobre ste, dobre ste argumentovali, aj sa mi páči, akým spôsobom ste to tak húževnato obhajovali či už psov, mačky, ale aj to, že by sa nemali beztrestne strieľať. Ja s tým v podstate aj súhlasím, len by som si tak trošku z morálneho hľadiska želal, keby, aj keď bola tá rozprava o potratoch, aspoň na desať percent keby ste tak intenzívne vy aj vaša strana, aj ostatní politici obhajovali, obhajovali práva nenarodených detí.
Ďakujem.

Ja si tiež myslím, že pán, pán minister Lajčák by mal byť rozhodne, buď by mal odísť sám, to by bolo asi naj... také najpriechodnejšie, alebo by ho mala vládna koalícia alebo smeráci nejakým spôsobom stiahnuť, aby dokázali, že naozaj sú konzistentní a nejakým spôsobom to myslia s tou protimigračnou politikou vážne.
Čo sa týka toho Progresívneho Slovenska, tak ja som sa musel k tomu vyjadrovať z toho dôvodu, že ľudia, ktorí obhajujú imigráciu, multikulturalizmus a aj tento globálny pakt dokopy, všetko sú to liberáli, ktorí sa momentálne koncentrujú najviac práve v strane Liberálne Slovensko. A to, že, pán Klus, ja nazvem pani Bihariovú, že je Cigánka, pretože naozaj taká je, tak to nie je nejaká urážka alebo nič podobné. To, že vy máte predsudky a stereotypy a slovo Cigán si asociujete s nejakým negatívnym významom, to je proste váš predsudok. Ja tom to tak nepovedal, ja som to proste konštatoval, že ona patrí k tomu etniku, však ona sa tým netají, ona sa tým dokonca chváli.
Čiže ja vôbec nerozumiem (reakcia z pléna), nerozumiem tomu, prečo vás to poburuje. Čiže ak sa hanbíte, tak ja sa hanbím, že vy sa hanbíte. Ale čo za, čo teraz?