Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, vážený predkladateľ. Musím povedať, že oceňujem tento krok. Podotýkam, že ak nám niečo chýba, tak je to pamäť. Chýba nám pamäť. Ako ľuďom často chýba v zmysle spomienkového optimizmu, v zmysle toho, že keď sa stretnú piati chlapi, ktorí boli na tankovom pluku, tak v zásade má pocit počúvajúci, že to nebola teda často pakáreň, ale že to bolo niečo strašne veselé, že to bola séria veselých príhod z nakrúcania.
A tak je to i s pohľadom do minulosti, lebo buď sme k nej indiferentní a je nám všetko jedno a žijeme zo dňa na deň a nestaráme sa o to, odkiaľ ideme a kam smerujeme, alebo je pre nás tá minulosť nepríjemná, lebo sme boli podielnikmi jej temných stránok. Na Slovensku je tolerancia k tomuto podielnictvu veľmi vysoká. Podruhovojnové preskoky z gardy do strany boli celkom nie zriedkavé a platilo takéto: "Čo sme si, to sme si, však sme všetci svoji." Samozrejme, osud krajiny a jej obyvateľov je osud miliónov ľudí a každý je nejaký, ten osud. Každý si písal svoju knihu osudu a, samozrejme, aj nie každý nebol, žiaľ, len tým, ktorý riadil svoje kroky, ale mnohí boli i tí, ktorým kroky riadil niekto iný.
A ak sa tu vyskytuje otázka, prečo si pripomenúť tieto dva dni, tak preto, lebo sa v nich - a to je odpoveď i pánu poslancovi Marčekovi - priam zhmotnilo to, na čom stál totalitný komunistický režim od februára ’48, ale vlastne už od jesene ’47 a vlastne už i krátky čas predtým. Presne vzaté, stál na tom, čo sa zhmotnilo 21. augusta. Stál na bodákoch a hlavniach samopalov a tankov. To bola jeho opora. Ten režim tu nevznikol preto, lebo si absolútna väčšina národa vybrala Víťazný február. Ten režim tu vznikol preto, lebo tie tanky boli zatiaľ ešte na dištanc, ale už tu boli. A boli tu i tých 20 rokov, keď tu neboli, a potom prišli a potom tu už boli. Ale neznamená, že predtým tých 20 rokov, to strieľanie pod Devínskou skalou, tie zničené osudy, popravená Horáková, presne ako hovoríte, študenti vyhodení zo škôl, rozkulačení gazdovia, zničené osudy, to sa zhmotnilo do tej hlavne samopalu, ktorá zastrelila Košanovú, Holíka a ďalších. To znamená, to už tá moc strieľala po ľuďoch na uliciach. Ale neznamená, že predtým bola iná. A nemôžme mať pamätné dni na konkrétnom dátume, keď vášho otca vyhodili z Ekonomickej, vysokej školy, keď tam tú Zdenku Schelingovú utýrali v rámci rehoľníckej akcie. To znamená, nemôžme mať 365 dní v roku, lebo muselo by ich byť 365, v priestupnom roku 366 dní, keď sa komusi stala krivda.
A preto napádať návrh, ktorý je predložený, z dôvodu, že čo ešte všetko nepokrýva, je beznádejné, pretože, ešte raz hovorím, muselo by tých dní byť 365 alebo 6, lebo každý by sa našiel v tom svojom dni. Ten, ktorému vzali kone a kravy a zničili mu osud, ten, ktorému vzali hoci len holičstvo, ten, ktorého syna vyhodili napriek jeho talentu a schopnostiam zo školy, i ten alebo tá, ktorého syna zastrelili, keď plával cez rieku Moravu. To znamená, že je nevyhnutné nájsť jeden dátum, keď sa to zhmotnilo, a potom je ten druhý dátum, ktorý je k nemu absolútne primeraný. To je dátum, keď to zlo odišlo. Opäť, mohli by sme diskutovať, či to bolo vtedy, keď sa podpísali dohovory alebo keď. Stále sa jedná o pamäť toho, v čom sme žili a čo odišlo, a nevidím nijaký dôvod spochybňovať dobrú snahu predkladateľov, pretože to sú míľniky na našej ceste. A ten, kto by bol dnes býval na zasadnutí európskeho výboru, na jeho mimoriadnej schôdzi, tak by pochopil, ak by dobre počúval, aj keby horšie počúval, prečo je potrebné pripomínať si to, z čoho sme vyšli, čím sme prešli, i to, čím sme sa na tom sami podieľali. Pretože i tieto dátumy sú dátumami príchodu okupačných vojsk a ich odchodu, ale to sú tiež dátumy, v ktorých sa zhmotnil pozývací list, a ten pozývací list nepodpísali "za" občania cudzích mocností. Tých podpísali naši spoluobčania, s ktorými sme žili v jednom štáte. To znamená, že to nie je len pamätník tých zlých, ktorí prišli, lebo tí prišli a boli zlí. Ale to je tiež pripomenutie toho, kto sa na tom podieľa. To je pripomenutie človeka, v ktorého ére sa stavala táto budova, v ktorej sedíme, Viliama Šalgoviča. To je dátum človeka, ktorý ten pozývací list okrem iného zo Slovákov podpísal, Vasiľa Biľaka. To znamená, to je pripomenutie toho, čo sme zač. Čo sme zač tí, ktorí boli obeťami, tí, ktorí boli páchateľmi, a my všetci ostatní, ktorí sme v tom žili, aby sme si nemysleli, že to všetko boli len tí zlí, ktorí prišli. Áno, od samého počiatku sme boli v područí ríše zla, ale je dobré si to pamätať.
Bolo mi cťou a potešením, že keď som bol prorektor Univerzity Komenského, tak sme umiestnili na budovu tej univerzity novú pamätnú tabuľu, kde boli všetky tri obete zo Šafárikového námestia, kde... A zdôrazňujem, ja nemám problém s tvorbou a štylizovaním nejakých slovných spojení, ale hodinu som sedel nad jednou krátkou vetou, ktorá mala byť pravdivá, o 21. auguste, pretože keď máš neveľkú mramorovú dosku, ktorá je limitovaná budovou, pamiatkovosťou Univerzity Komenského, nemôžeš tam dať lexikón na stenu, tak musíš napísať nejakú magikocku posolstva, v ktorom je to napchaté, čo sa tam stalo, a tá jedna veta, ktorú som hodinu vymýšľal, a škrtal slová, šetril písmená, znela: "Dňa 21. 8. tu v paľbe sovietskych okupantov..." a potom idú tie mená, "zahynuli". Pretože predtým tam bola taká tabuľa, akí trochu sme: "tragicky zahynula Danka Košanová". Ona nezahynula tragicky, tragicky zahynieš v lavíne, tragicky zahynieš, keď ti z piateho poschodia padne kvetináč na hlavu, to je fakt tragické. Ale keď ťa zabijú okupanti, tak je to, samozrejme, smrť človeka, ale skovať to za pojem "tragicky zahynúť" je hanebný eufemizmus a nepovedanie pravdy o veci. Takže ani Ján Opletal nezahynul tragicky, zabili ho Nemci, okupanti Protektorátu Čechy a Morava. On nespadol do výkopu neosvetleného.
To znamená, že je dobré priznávať si pravdu a dobré je priznávať si udalosti, ktoré by mali svietiť do našej budúcnosti, aby som nepočul to, čo som počul dnes na eurovýbore, aby bolo jasné, odkiaľ pohoršenie pochádzalo, a kedy, dá Boh, sme sa toho pohoršenia zbavili. Nikoho nenapadne spochybniť pád fašizmu 8. mája, ale máme si, samozrejme, pamätať i okupáciu Československa. Máme si pamätať výstrely krížnika Schleswig Holstein na polostrov Hel v Gdansku, kde začala prvá svetová vojna. Máme si pamätať 23. - kolegom Marčekom dobre zmienený - august roku 1939, keď sa dohodol Joachim Von Ribbentrop s Vjačeslavom Molotovom o tom, ako sa budú mať radi a ako si rozdelia Poľsko, v tajnom dodatku. Treba povedať, že obidve strany si to po zásluhe odskákali. Obidve signatárske strany to stálo strašne veľa, ale zlo plodí zlo.
Teda myslím si, že niet vôbec čo v druhom čítaní pridávať k tomuto návrhu. Tento návrh sa má vziať alebo nechať tak. To nie je téma na dopĺňanie, k tomu nemôžme doplniť 22. a 3. a 4. august, to sú symbolické dátumy, ktoré predkladatelia veľmi dobre vybrali, a neviem si predstaviť, čo by som v druhom čítaní k tým návrhom pridal.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
