Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, tlač, o ktorej budem teraz trochu uvádzajúco hovoriť, máte na stoloch pod č. 337, uznesenie, o ktoré ide. V nadväznosti na situáciu týkajúcu sa financovania odborných a spoločenských aktivít v rámci predsedníctva Slovenskej republiky v Rade Európskej únie na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky je žiaduce, aby sa kvôli pretrvávajúcim podozreniam uskutočnila kontrola dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov a hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti pri nakladaní s verejnými prostriedkami na predmetnom ministerstve.
Na základe stanoviska Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky zo dňa 21. novembra 2016 (č. jednacie Z010211/2016/1155/KJI-400) je známe, že tento orgán sa v súčasnosti ešte len rozhoduje, či vôbec zaradí mimoriadnu kontrolu prideľovania zákaziek na organizáciu odborných a spoločenských aktivít súvisiacich s predsedníctvom Slovenskej republiky v Rade Európskej únie do plánu kontrolných akcií realizovaných v roku 2017.
Kolegyne a kolegovia, na túto tému sme diskutovali v Zahraničnom výbore Národnej rady v dňoch 24. a 25. novembra 2016. Zahraničný výbor uznesením č. 31 v časti b) jednomyseľne, podčiarkujem, jednomyseľne navrhol Národnej rade, aby požiadala Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky podľa § 114 zák. č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov o vykonanie predmetnej kontroly v záujme riadneho prešetrenia celej záležitosti a posilnenia dôvery verejnosti vo fungovanie orgánov verejnej moci.
Navrhujem teda, aby Národná rada podľa § 5 ods. 4 zákona Národnej rady č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov požiadala uznesením Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky o vykonanie kontroly dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov a hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti pri nakladaní s verejnými prostriedkami na Ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky vo vzťahu k prideľovaniu zákaziek na organizáciu odborných a spoločenských aktivít súvisiacich s predsedníctvom Slovenskej republiky v Rade Európskej únie.
Pán predseda, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcem len do zápisu poprosiť o opravu. V hlasovaní o bode 48 (tlač 298), hlasovanie č. 232, v ktorom som mienil hlasovať proti a omylom som hlasoval za. Prosím zaznamenať proti. Ďakujem.

Ďakujem všetkým diskutujúcim a in contumationem ďakujem aj kolegovi Maroszovi. Každopádne chcem povedať, že ak ešte niečo treba dodať k obrane predkladateľov, tak to je vytĺkanie politického kapitálu.
Skutočne neviem, či vytĺkam politický kapitál pre kapitána Holíka alebo Danku Košanovú, alebo pre Michaila Kocába, ktorý teraz bude veľmi nadšený, že sme preňho vytĺkli odchod Sovietskej armády. Inými slovami, nie je to žiaden politický kapitál. Ak, samozrejme, za ten kapitál nepovažujeme varovanie pred tým, že to čo, sme zažili my, zažilo Gruzínsko v podobe okupácie Osetska a Abcházska, zažila Moldova v podobe okupácie Transnistrie a zažila Ukrajina v podobe anexie Krymu. Ak je to politický kapitál, tak, prosím, je to politický kapitál, ale ten kapitál je, žiaľbohu, krvavý a poznačený imperializmom. Imperializmom ríše zla, ktorá bola v roku ’56 a rozstrieľala Budapešť, ktorá v roku ’68 rozstrieľala fasádu Národného múzea a zabila stovky ľudí, a tá istá moc, ktorá sa už nevolá Sovietska armáda, okupuje ako jediná v Európe od roku ’45 cudzie územia. Nikto iný si to nedovolil. A preto si to treba pamätať i v svetle našich dátumov, lebo nám sa zdá Krym ďaleko, ale Ukrajincom sa nezdá ďaleko. A pocit, že to sa nás netýka, mali možno Francúzi a Briti, keď nebojovali za Česko-Slovensko v Mníchove... (Prerušenie vystúpenia časomerom a potlesk.)

Vážená pani predsedajúca, vážená snemovňa, vážený predkladateľ. Musím povedať, že oceňujem tento krok. Podotýkam, že ak nám niečo chýba, tak je to pamäť. Chýba nám pamäť. Ako ľuďom často chýba v zmysle spomienkového optimizmu, v zmysle toho, že keď sa stretnú piati chlapi, ktorí boli na tankovom pluku, tak v zásade má pocit počúvajúci, že to nebola teda často pakáreň, ale že to bolo niečo strašne veselé, že to bola séria veselých príhod z nakrúcania.
A tak je to i s pohľadom do minulosti, lebo buď sme k nej indiferentní a je nám všetko jedno a žijeme zo dňa na deň a nestaráme sa o to, odkiaľ ideme a kam smerujeme, alebo je pre nás tá minulosť nepríjemná, lebo sme boli podielnikmi jej temných stránok. Na Slovensku je tolerancia k tomuto podielnictvu veľmi vysoká. Podruhovojnové preskoky z gardy do strany boli celkom nie zriedkavé a platilo takéto: "Čo sme si, to sme si, však sme všetci svoji." Samozrejme, osud krajiny a jej obyvateľov je osud miliónov ľudí a každý je nejaký, ten osud. Každý si písal svoju knihu osudu a, samozrejme, aj nie každý nebol, žiaľ, len tým, ktorý riadil svoje kroky, ale mnohí boli i tí, ktorým kroky riadil niekto iný.
A ak sa tu vyskytuje otázka, prečo si pripomenúť tieto dva dni, tak preto, lebo sa v nich - a to je odpoveď i pánu poslancovi Marčekovi - priam zhmotnilo to, na čom stál totalitný komunistický režim od februára ’48, ale vlastne už od jesene ’47 a vlastne už i krátky čas predtým. Presne vzaté, stál na tom, čo sa zhmotnilo 21. augusta. Stál na bodákoch a hlavniach samopalov a tankov. To bola jeho opora. Ten režim tu nevznikol preto, lebo si absolútna väčšina národa vybrala Víťazný február. Ten režim tu vznikol preto, lebo tie tanky boli zatiaľ ešte na dištanc, ale už tu boli. A boli tu i tých 20 rokov, keď tu neboli, a potom prišli a potom tu už boli. Ale neznamená, že predtým tých 20 rokov, to strieľanie pod Devínskou skalou, tie zničené osudy, popravená Horáková, presne ako hovoríte, študenti vyhodení zo škôl, rozkulačení gazdovia, zničené osudy, to sa zhmotnilo do tej hlavne samopalu, ktorá zastrelila Košanovú, Holíka a ďalších. To znamená, to už tá moc strieľala po ľuďoch na uliciach. Ale neznamená, že predtým bola iná. A nemôžme mať pamätné dni na konkrétnom dátume, keď vášho otca vyhodili z Ekonomickej, vysokej školy, keď tam tú Zdenku Schelingovú utýrali v rámci rehoľníckej akcie. To znamená, nemôžme mať 365 dní v roku, lebo muselo by ich byť 365, v priestupnom roku 366 dní, keď sa komusi stala krivda.
A preto napádať návrh, ktorý je predložený, z dôvodu, že čo ešte všetko nepokrýva, je beznádejné, pretože, ešte raz hovorím, muselo by tých dní byť 365 alebo 6, lebo každý by sa našiel v tom svojom dni. Ten, ktorému vzali kone a kravy a zničili mu osud, ten, ktorému vzali hoci len holičstvo, ten, ktorého syna vyhodili napriek jeho talentu a schopnostiam zo školy, i ten alebo tá, ktorého syna zastrelili, keď plával cez rieku Moravu. To znamená, že je nevyhnutné nájsť jeden dátum, keď sa to zhmotnilo, a potom je ten druhý dátum, ktorý je k nemu absolútne primeraný. To je dátum, keď to zlo odišlo. Opäť, mohli by sme diskutovať, či to bolo vtedy, keď sa podpísali dohovory alebo keď. Stále sa jedná o pamäť toho, v čom sme žili a čo odišlo, a nevidím nijaký dôvod spochybňovať dobrú snahu predkladateľov, pretože to sú míľniky na našej ceste. A ten, kto by bol dnes býval na zasadnutí európskeho výboru, na jeho mimoriadnej schôdzi, tak by pochopil, ak by dobre počúval, aj keby horšie počúval, prečo je potrebné pripomínať si to, z čoho sme vyšli, čím sme prešli, i to, čím sme sa na tom sami podieľali. Pretože i tieto dátumy sú dátumami príchodu okupačných vojsk a ich odchodu, ale to sú tiež dátumy, v ktorých sa zhmotnil pozývací list, a ten pozývací list nepodpísali "za" občania cudzích mocností. Tých podpísali naši spoluobčania, s ktorými sme žili v jednom štáte. To znamená, že to nie je len pamätník tých zlých, ktorí prišli, lebo tí prišli a boli zlí. Ale to je tiež pripomenutie toho, kto sa na tom podieľa. To je pripomenutie človeka, v ktorého ére sa stavala táto budova, v ktorej sedíme, Viliama Šalgoviča. To je dátum človeka, ktorý ten pozývací list okrem iného zo Slovákov podpísal, Vasiľa Biľaka. To znamená, to je pripomenutie toho, čo sme zač. Čo sme zač tí, ktorí boli obeťami, tí, ktorí boli páchateľmi, a my všetci ostatní, ktorí sme v tom žili, aby sme si nemysleli, že to všetko boli len tí zlí, ktorí prišli. Áno, od samého počiatku sme boli v područí ríše zla, ale je dobré si to pamätať.
Bolo mi cťou a potešením, že keď som bol prorektor Univerzity Komenského, tak sme umiestnili na budovu tej univerzity novú pamätnú tabuľu, kde boli všetky tri obete zo Šafárikového námestia, kde... A zdôrazňujem, ja nemám problém s tvorbou a štylizovaním nejakých slovných spojení, ale hodinu som sedel nad jednou krátkou vetou, ktorá mala byť pravdivá, o 21. auguste, pretože keď máš neveľkú mramorovú dosku, ktorá je limitovaná budovou, pamiatkovosťou Univerzity Komenského, nemôžeš tam dať lexikón na stenu, tak musíš napísať nejakú magikocku posolstva, v ktorom je to napchaté, čo sa tam stalo, a tá jedna veta, ktorú som hodinu vymýšľal, a škrtal slová, šetril písmená, znela: "Dňa 21. 8. tu v paľbe sovietskych okupantov..." a potom idú tie mená, "zahynuli". Pretože predtým tam bola taká tabuľa, akí trochu sme: "tragicky zahynula Danka Košanová". Ona nezahynula tragicky, tragicky zahynieš v lavíne, tragicky zahynieš, keď ti z piateho poschodia padne kvetináč na hlavu, to je fakt tragické. Ale keď ťa zabijú okupanti, tak je to, samozrejme, smrť človeka, ale skovať to za pojem "tragicky zahynúť" je hanebný eufemizmus a nepovedanie pravdy o veci. Takže ani Ján Opletal nezahynul tragicky, zabili ho Nemci, okupanti Protektorátu Čechy a Morava. On nespadol do výkopu neosvetleného.
To znamená, že je dobré priznávať si pravdu a dobré je priznávať si udalosti, ktoré by mali svietiť do našej budúcnosti, aby som nepočul to, čo som počul dnes na eurovýbore, aby bolo jasné, odkiaľ pohoršenie pochádzalo, a kedy, dá Boh, sme sa toho pohoršenia zbavili. Nikoho nenapadne spochybniť pád fašizmu 8. mája, ale máme si, samozrejme, pamätať i okupáciu Československa. Máme si pamätať výstrely krížnika Schleswig Holstein na polostrov Hel v Gdansku, kde začala prvá svetová vojna. Máme si pamätať 23. - kolegom Marčekom dobre zmienený - august roku 1939, keď sa dohodol Joachim Von Ribbentrop s Vjačeslavom Molotovom o tom, ako sa budú mať radi a ako si rozdelia Poľsko, v tajnom dodatku. Treba povedať, že obidve strany si to po zásluhe odskákali. Obidve signatárske strany to stálo strašne veľa, ale zlo plodí zlo.
Teda myslím si, že niet vôbec čo v druhom čítaní pridávať k tomuto návrhu. Tento návrh sa má vziať alebo nechať tak. To nie je téma na dopĺňanie, k tomu nemôžme doplniť 22. a 3. a 4. august, to sú symbolické dátumy, ktoré predkladatelia veľmi dobre vybrali, a neviem si predstaviť, čo by som v druhom čítaní k tým návrhom pridal.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán poslanec, to máte tak, pamätné dni sú preto pamätné dni, lebo sa vtedy niečo stalo, čo si pripomíname a čo je hodné zapamätania. Treba povedať, že príchod inváznych vojsk bol vážnym pamätným dňom, tak ako je pamätným dňom vypuknutie druhej svetovej vojny alebo čokoľvek iné, pozitívne či negatívne, streľba do farníkov v Černovej. Hľadať syntézu medzi udalosťami je veľmi ťažko a nemyslím si, že je to tiež úlohou, aby sme našli jeden všepokrývajúci deň. Tak to jednoducho nie je.
A musím povedať, že preto nevidím nijaký problém, aby sme si pamätali, lebo si máme pamätať, že sme boli desiatky rokov priamo okupovaní a že sme sa tej okupácie zbavili, tak ako si pamätáme, že 9. mája alebo 8. mája - podľa toho, kto ktorú pamäť preferuje - skončil fašizmus. Opäť nebudeme syntetizovať všetky totality do jedného dátumu. Stalo sa to proste v ten deň a ten je pamätný.
Takže radiť kolegom, ktorí si dali tú prácu a predložili návrh na konkrétne dva historické dátumy, aby hľadali niečo iné, je trošku tak, ako v minulej rozprave zaznelo, že sú úkolovaní poslanci tým, kto sám neurobil nič, k tomu, aby urobili niečo iné, ako čo urobili, a to sa mi zdá veľmi zvláštne. Pán kolega, sedíte tu rovnako pol roka ako Žarnay a mohli ste v opore s tými, ktorí vám hovorili o svojich skúsenostiach, podať akýkoľvek návrh a mám pocit, že by som ho podporil.
Ale úkolovať tých, čo niečo urobili, keď sám som nič neurobil, sa mi zdá proste zvláštne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, pani poslankyňa, ono to máte tak s tým nevnucovaním nejakých etických noriem. Zhruba 4-tisíc rokov alebo niečo viac tu máme 10 Božích prikázaní. Okrem iného: "Nepokradneš! Nezabiješ!" Napriek tomu sa ukázalo, že bola potrebná kodifikácia. Teda že nestačili len tie dosky z hory Sinaj a bolo treba zákonníky. Kde sa to teda ocitlo, to nekradnutie a nezabíjanie v rovine noriem a záväzkov? Samozrejme, že športovec, ktorý má športovať fair play, by z podstaty veci vôbec nemal uvažovať o dopingu. Napriek tomu sa etický záväzok pretavuje do normy, kodifikuje sa táto vec a nenecháva sa to na dobrovoľnej úvahe športovca, ktorý si buď dá, alebo nedá doping.
Pokiaľ ide o tie časy výstup... a možnosti vystúpenia občanov o čomkoľvek. Bol som poslancom mestského zastupiteľstva Bratislavy. Som opakovane poslancom staromestského zastupiteľstva a bol som i vicestarostom Starého mesta, ale nikdy nikto nespochybnil neoddiskutovateľné právo občanov vo vymedzenom čase v stanovenú hodinu hovoriť o čomkoľvek. Rozhodne neexistovalo nariadenie kohokoľvek, čo tam smie občan povedať, a žijeme s tým, a ak s tým niekto na Slovensku nevie žiť, nie je to moja chyba, ale otázne svedectvo o ňom.
A úplne nakoniec, je fajn, keď ako koaličná vládnuca poslankyňa radíte opozičným poslancom, aby navrhovali nejaké múdrejšie a lepšie veci, ktoré trápia obce. Čo tak sa zamyslieť nad tým, že máte parlamentnú väčšinu, a neúkolovať opozičných poslancov, ale podať tie múdre návrhy.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Možno to, čo teraz poviem, sa bude zdať niekomu príliš tvrdé prirovnanie, ale ja to poviem i napriek tomu a keď to zredukujeme na to, že zločinec ospravedlňuje zločiny, tak to prirovnanie tvrdé nie je. Keby 29. apríla 1945 v bunkri pod ríšskym kancelárstvom vydal Adolf Hitler ako prezident a kancelár amnestiu na všetky udalosti spáchané SS, gestapom a Wehrmachtom medzi 30. januárom 1933 a 29. aprílom ´45, tak je to amnestia vydaná človekom, ktorý je v pozícii, že ju môže vydať a mala by platiť. Apologéti nacizmu hovoria, že Norimberský proces, ktorý bol protikladom takejto amnestie, bol diktát víťazov. Áno, presvedčení nacisti v tom videli nespravodlivosť. A ja sa teraz pýtam, pre hlasovanie zrušenia týchto amnestií za najnižší právny suterén je obranou čoho? Je presne tým, čo hovorili presvedčení nacisti o Norimberskom procese. Norimberský proces nebol diktátom víťazov, bol aktom spravodlivosti. A zrušenie amnestií je tak isto aktom spravodlivosti, pretože obidve takéto amnestie, jednu fiktívnu a jednu reálnu vydali ľudia, ktorí amnestovali seba samého a v tomto zmysle neexistuje právne zdôvodnenie, že zrušenie amnestií rozkývava istotu. Ak je to precedens a niekto sa dopustí hanebného precedensu, je to jeho problém, nie je to náš problém, tento precedens podporím po piatykrát vo svojom živote celkom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Samozrejme, dalo by sa diskutovať o tom, že ten zákon sa má vzťahovať na všetky druhy vysokých škôl, pretože nielen to, že jedny používajú verejné zdroje, je nosným prvkom. Rovnako nosným prvkom je to, že tituly získané na všetkých školách majú byť rovnocenné v zmysle korektného spôsobu. To znamená, áno, tomu zákonu chýba rozšírenie na všetky vysoké školy.
Ale napriek tomu by som bránil predkladateľku, pretože viete, pán kolega, ten argument, že však na to máme štatúty univerzít a vysokých fakúlt, na to máme študijné poriadky. No, ono je to tak, keď je niečo zákonom, tak je to zákonom, keď je to študijným poriadkom, je to nepochybne podzákonnou záležitosťou.
Drobný príklad uvediem. Všetci vieme, že angličtina sa stala lingua franca, že je to tá reč, s ktorou sa vo svete dorozumieme. Samozrejme, že vieme, že mládež potrebuje vzdelanie v jazykoch, to sme vedeli posledných 20 rokov. Pamätný výrok Ladislava Kováča na námestí SNP v novembri 1989 bol: "A, študenti, teraz choďte domov a učte sa anglicky." Veľmi múdry výrok. Ale napriek tomu sa tá angličtina tak strašne zase nepohla na tom Slovensku, až kým sa dostala do zákona, stala sa povinnou.
A tu chcem povedať, že je rozdiel medzi úvahami, tendenciami a zbožnými želaniami a zákonným príkazom. V tomto zmysle je zabránenie konfliktu záujmov dodržanie skúšobného poriadku štátnicovou komisiou vec, ktorá kľudne znesie zákonnú normu. A v tomto zmysle by som bránil v týchto bodoch kolegyňu Cséfalvayovú.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, kolega Kollár, ako hovorím, napriek tomu, že tvrdíte, že sa nemusíme, tak súhlasím s tým, čo ste povedali. A aby som prispel ja do studnice, poviem vám inovatívnu verziu vami použitého príslovia o tom, ako dlho sa chodí s džbánom po vodu. Nová verzia je, až kým sa konečne ide po pivo.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
No, tá obľúbená téma, ktorú sme si dnes vypočuli o tom, či chceme mať v parlamente cirkus. Iste každý uzná, že cirkus sa dá urobiť i v čase oveľa kratšom ako 20 minút. Súci cirkusant zabaví publikum i za pár minút.
A musím povedať, že tento zákon, a kolega Kollár o mne hovorí, že používam ďalekovýchodné príslovia, teraz bude ortodoxne slovenský, je vlastne svojho druhu tým, čo postihuje naše úslovie: naučíme my vás po kostole hvízdať. To znamená, presadzujeme niečo, aby sme ukázali, že môžme. Ale keď prichádza na lámanie chleba, teda na potrebu vyargumentovať námietky prezidenta alebo námietky opozície, ktoré sa v tomto prípade kryjú, čo očividne je pre mnohých dôkazom, že prezident je opozíciou. Ale prezident je len človek so zdravým rozumom a je to slušný človek.
Chcem teda povedať, že keď máte argumentovať a argumentujete typu "nedovidím", a ja dodávam "a nedopočujem", tak je to vlastne argumentovanie na úrovni ďalšieho známeho slovenského príslovia o pletení biča. Ale ak bič pletiem z nevhodného materiálu, tak s ním argumentačne neplesnem.