Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie s faktickou poznámkou

28.4.2016 o 11:35 hod.

MUDr. CSc.

Peter Osuský

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.4.2016 11:35 - 11:36 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Predseda vlády a docent práva Fico onehdá vyhlásil, že tie amnestie sú právny suterén, ale ich zrušenie by bolo tiež právny suterén.
No, musím povedať, že nie som právnik a som len lekár, ale takto dovedený právny pozitivizmus za hranu spravodlivosti a slušnosti je podľa mňa nepochopiteľný. Viete, možno keby 30. apríla 1945 vyhlásil ríšsky kancelár a vodca Adolf Hitler tesne predtým, ako si preženie guľku, hlavu guľkou, amnestiu na všetky činy spáchané jednotkami SS, na všetky činy a rozhodnutia jeho podriadených a na všetko, čo súviseli s dvanástimi rokmi existencie tretej ríše, bolo by nepochybne - zrejme podľa istej interpretácie práva - právnym suterénom zrušiť túto Hitlerovu amnestiu. Pretože tie zákony boli prijaté Ríšskym snemom, tie napr. norimberské, a mnohé iné ďalšie veci sa diali v súlade s tým, čo vtedy platilo.
Dá sa, samozrejme, byť zástanca právneho pozitivizmu, ale ak vedie k takým výsledkom, že sa amnestie zločinov chránia právnym pozitivizmom, tak je to čistá perverzia. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 27.4.2016 17:44 - 17:46 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Áno, bezvadne. Ďakujem, pán predsedajúci, ja by som sa dotkol len jednoho zo zmienených oponentov. Samozrejme, som dermatovenerológ a docent Kresák je ústavný právnik, respektíve vehlasný právnik. Samozrejme, sofistikovane ma poučil, okrem toho, že hovoril o Európskom súde pre ľudské práva, že vlastne tým ľuďom nebolo odňaté občianstvo, ergo nebol porušený čl. 5 ods. 2, ale že to bolo zrušené, či použil nejaké iné sloveso. No, ja som laik právny, ale je to asi tak: máš ženu a máš s ňou tri deti a rozvedieš sa, alebo sa nerozvedieš, ale opustíš ju, alebo zdrhneš, alebo ju okašleš. Ja sa tak zhruba zamýšľam nad tým, že iste je v tom právny rozdiel, lebo rozvod je právny akt. Ale z pohľadu tej ženy, ktorej ostali tri deti na krku, a ty o 30 rokov s mladšou, je to i z hľadiska tých detí zhruba asi tak vážny rozdiel, či ich okašlal rozvedených alebo nerozvedených, presne ako tých 1300 občanov, o ktorých je reč. To znamená, pre nich je veľkou potechou, že im nebolo odňaté, že im bolo len zrušené. To, samozrejme, ich napĺňa absolútnym šťastím.
A chcem teda si spomenúť na jednu inú vec, keď sme spolu predkladali pred rokmi novelu nehorázneho zákona vysokoškolského z éry Slavkovskej, tak som prišiel na vládu, zastupujúc predkladateľov, a docent Fogaš si neuveriteľne zgustol na tom právnom texte a poučoval ma tam ako malého chlapca, že kde mal byť odsek a ako sa skracuje odsek a či má byť s veľkým alebo malým písmenom. Vonkoncom neoponoval meritu nehoráznej, myslím, Slavkovskej zákona, ale s úplnou perverznou radosťou sa ako právnik vozil na kolegovi docentovi Kresákovi a pred celou vládou, respektíve pred Legislatívnou radou vlády predvádzal, akí nedoukovia tu predkladajú zákony. A mal som vtedy taký istý mizerný pocit z neho, lebo my sme stáli na dobrej strane a bojovali za dobrú vec.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 27.4.2016 17:17 - 17:19 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, milý Gábor, dobre, že si nadhodil tú tému, kto čo zavinil, a prečítal si veľmi takú dobrú vec v znení: "zásada koalície je, na čom nevznikla dohoda, to nie je možné riešiť." To je citát z teba. Škoda, že ste si na to nespomenuli, keďže bolo všeobecne známe, aký bol postoj SaS a OKS k eurovalu, že ste si na toto základné pravidlo vtedy zabudli spomenúť a z toho sa odvíjali všetky následky. Ale nejde o to. Teraz si povedal pekne, že tento nápad rozbiť koalíciu a že nechceš nikoho uraziť, no ja si myslím, že to, čo si hovoril, a to, čo nakoniec urobíte, nejde o to, žeby si niekoho chcel uraziť. Urazení budú tí, ktorých ten zákon postihol.
A to, keď si vyratúval, kto ako kedy hlasoval. Chceš snáď povedať, že Dostál, Osuský alebo Poliačik zmenili svoj názor pri ktoromkoľvek hlasovaní za tento zákon? Lebo my sme predkladatelia, o nás si hovoril, že sa bijeme v hruď. Tak ja ti hovorím, že som sa v hruď bil za tých 1 300 občanov stále a nemenne rovnako.
A úplne nakoniec. Bol pekný, tá spomienka na basketbalistu významného. No, to ma teší, že dostal výnimku. Problém je, že tých 1 300 ostatných neboli najlepší slovenskí basketbalisti. Mali by sme preto tým vydatým dievčatám a tým ženatým chlapcom povedať, aby sa vykašlali na iné veci a trénovali basketbal na úroveň najlepšieho. Potom by možno dostali od ministra vnútra výnimku. Inak tá výnimka má v slovenských dejinách tiež výbornú tradíciu. Aj doktor Jozef Tiso udelil tisíce výnimiek, ale asi 60-tisíc ľudí išlo bez výnimky do cyklónu B.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 27.4.2016 16:21 - 16:23 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Aj ja ďakujem, kolega Budaj, za podporné slová a presne tak ako Ondro i za pozoruhodnú epizódu zo života Karla Kryla.
Chcel by som povedať, že tá vďačnosť krajiny, ktorá mi umožnila žiť v slobode, čo sa stalo Karlovi Krylovi v prípade Spolkovej republiky Nemecka, vlastne bola takým istým obrazom i toho, čo prežil môj prastrýc, signatár Trianonskej dohody v mene Československa, ktorý sa po konci svetovej vojny a nástupe komunizmu nikdy nevrátil zo Spojených štátov ako občan Spojených štátov. Žil v Pensylvánii. A podľa tejto logiky, odhliadnuc od toho, aké má ktorá krajina pravidlá, by presne vzaté za status quo nemohol, odhliadnuc od teda vekového, ba časového posunu, získať slovenské občianstvo, hoci mu ešte aj SNS rozvesuje a stavia pamätníky. Neviem, čo by hovoril na túto veľkorysosť zo strany SNS on ako osoba, ako sme ho poznali.
Ale chcem povedať ešte jednu vec. Ak som tu citoval čl. 2 odsek, teda čl. 5 odsek ústavy, "nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli", tak tam v zátvorke nie je nič napísané o Orbánovi. Neexistujú rôzne kategórie občanov. Ústava nezmieňuje tých, na ktorých neplatí čl. 5. To znamená, každý, kto strpí status quo, vedome v sieni zákonnosti trpí porušovanie ústavy. A ak sa nepletiem, podaktorí z nás, hádam všetci stopäťdesiati sme tu na tú ústavu toť nedávno prisahali.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 27.4.2016 16:04 - 16:05 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem obidvom kolegom, ktorí reagovali.
Kolega Pčolinský, ja si nemyslím, že tá Slovenka vydatá v Edinburghu nemá hrdosť, je polomuž, položena alebo čokoľvek z toho, čo ste ako argument vymenovali. Myslím si, že to, čo ste vymenovali, bola hlúposť. Inými slovami, tá osoba nestratila národnú hrdosť. Je možné a pravdepodobné, že vychová svoje deti v rodnom jazyku a budú vedieť hovoriť so svojimi starými rodičmi z matkinej strany ako všetky ostatné slovenské deti. Presne tak, ako moja manželka naučila kvôli starým rodičom naše deti bulharsky, ale samozrejme, že keď sa v prvej triede pýtala učiteľka základnej školy, kto vie text slovenskej hymny, tak môj, medzičasom 34-ročný, starší syn, bol jediný v triede, Bulhar rodom po matke, ktorý vedel kompletný text slovenskej hymny. Zvyšných 27 vlasteneckých prváčikov tento text nevedelo.
Som teda presvedčený, že vonkoncom neznamená to, že niekto prijme nejaké občianstvo, stratu čohokoľvek z toho, čo ste vymenovali. Je samozrejme vaším svätým právom hlasovať proti. Ale argumenty, ktoré ste pre to uviedli, sú, jemne povedané, na vode.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 27.4.2016 15:53 - 16:02 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa. Kolega Dostál predložil ako spolupredkladateľ návrh zákona, ktorý sa na dosky, ktoré možno neznamenajú svet, ale znamenajú, ako hovoril pán poslanec Mičovský, to, čo má znieť v sále zákonnosti, sa vracia tretíkrát za ostatné tri a pol roka.
Prvýkrát bol predložený v tomto istom znení mnou a bol, tak ako zvyšných 31 mojich návrhov, odoslaný palcom pani Laššákovej do nebytia. Získal podporu, dá sa povedať, väčšiny vtedajšej opozície a očividne signalizoval, že opozícia ctí ústavu, pretože, ako je napísané v dôvodovej správe, "nikomu nemožno odňať občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli". To je základná vec, o ktorú opierame náš návrh návratu k stavu, ktorý napĺňal toto znenie ústavy.
Keď o šesť mesiacov uplynula doba umožňujúca opätovne predložiť neprijatý návrh, ujal sa ho kolega Gábor Gál a takým, pripusťme trochu pokútnym spôsobom, bez toho, aby sa spýtal pôvodného predkladateľa, či s tým súhlasí, ten návrh predložil ako svoj, taký, aký je. I vtedy som zaň hlasoval, pretože dobrá vec je to, prečo treba prípadne prežrieť akú-takú drobnosť a lapáliu, ako je nespýtanie sa predkladateľa na to, či si môžem osvojiť a predložiť jeho návrh. Pretože som bol pevne presvedčený, že je to dobrý návrh.
A tak zase po uplynutí istého času ten návrh tu je. Myslím si, že je stále dobrý a stále férový a ústavný. To je to najdôležitejšie. Pretože, a tu sa zopakujem, ale je tu veľa nových poslancov, ktorí to nepočuli, tento náš demokratický štát nemôže a neodníme občianstvo ani Rigovi, ktorý umlátil šesť či sedem žien lešenárskou trubkou a potom na nich vykonal súlož. Dostal doživotie, trávi ho v Ilave, ale zomrie ako občan Slovenskej republiky. Občan Polgári podrezal na úteku z leopoldovskej väznice štyroch väzenských dozorcov. I on zomrie ako občan Slovenskej republiky. Ale tá, ktorá našla zaľúbenie v štedrom Škótovi a dnes žije ako Slovenka rodom v Edinburghu a prijala z istých príčin britské občianstvo, tej ho odnímeme. Zvláštny prístup k svojim občanom.
Sám, respektíve moja rodina je dôkazom iného prístupu. Keď moja manželka, ktorá je Bulharka, ktorá je to najlepšie, čo som v živote dostal od osudu, si ma brala, tak ak chcela slovenské občianstvo, vtedajšie bulharské zákony trvali na tom, že sa musí vzdať bulharského. Vzdala sa ho, pretože už 38. rok lieči slovenských pacientov tak, ako som ich liečil roky ja. Ale bulharský štát, demokratické Bulharsko, nahliadlo, že toto nebolo dobré rozhodnutie a po niekoľkých rokoch zmenilo právny stav a umožnilo občanom Bulharskej republiky, ktorí takýmto činom prišli o svoje občianstvo nútene, návrat do toho občianstva.
Uvediem extrémny príklad. Ak by mne dal bulharský štát, ktorému vďačím za to svoje najväčšie šťastie v živote, možnosť získať paralelne jeho občianstvo, pretože mám vzťah k tej krajine, k jej ľuďom i k tým x-Bulharom, ktorí žijú už desaťročia v Bratislave – čo desaťročia? – pomaly sto rokov mnohí, že by som kľudne to občianstvo prijal a hádam by ma nikto nepodozrieval z vlastizrady alebo toho, že nebudem ďalej hájiť záujmy Slovenskej republiky. Musím teda povedať, že či to je hlas srdca tej Slovenky vydatej za Škóta a žijúcej v Edinburghu alebo akýkoľvek iný prípad, nemyslím si, že by Slovenská republika vo vzťahu k svojim občanom mala byť menej veľkorysá, ako je Bulharská republika k svojim občanom a môže nám byť akokoľvek v tomto bode príkladom.
Myslím teda, že ak chceme návrat do status quo ante, a pripusťme, že okrem iného ante Orbánovho zákona, tak si nemyslím, že nabádame Slovákov k vlastizrade, k opusteniu vernosti Slovenskej republike alebo k čomukoľvek podobnému. Nemyslím si, že ten prijatý zákon bol dobrý. Ale akokoľvek, občas sa, domnievam sa, že netreba nastavovať druhé líce, napriek kresťanskej viere, tak sa nedomnievam, že presne v tomto prípade sa bolo treba riadiť starozákonným: oko za oko, zub za zub. Myslím si, že výsadou demokracie, a pripusťme, že liberálnej, nie neliberálnej, je ukázať veľkorysosť k nikomu menšiemu, ako sú naši občania.
Preto sa domnievam, že návrat do pôvodného stavu je dobrým krokom, je férovým krokom voči mnohým našim občanom, ktorých sme pripravili o občianstvo, a je krokom k normalite, pretože, a to už poviem nakoniec, my tu máme historicky neblahé skúsenosti s odnímaním občianstva. My sme odňali občianstvo, občianske práva, majetok desiatkam, tisícom občanov Slovenskej republiky. Potom ich naložili do dobytčích vagónov a vyviezli v ústrety tragickému osudu. Ešte predtým, v čase Viedenskej arbitráže sme z niektorých miest, priľahlým k arbitrážnej hranici, vyviezli do zóny nikoho Židov z tej oblasti a zbavili ich občianstva a nechali ich tam, asi na tej úrovni, ako zlí ľudia, ktorí si ako krátku hračku kúpia psa a potom ho priviažu na špagát o strom v lese a nechajú ho zdochnúť. Toto bol prístup, na ktorý nemôžme byť hrdí. A myslím si, že táto tradícia je neblahá. Tá tradícia je typická pre totality. Alexander Solženicyn bol zbavený občianstva Zväzu sovietskych socialistických republík tak, že vkročil do odbavovacieho priestoru letiska a tam mu bolo toto občianstvo odňaté. Iste by tí, ktorí sme si zapamätali niečo z výuky ruštiny na strednej škole, mohli napadnúť slová Majakovského básne stichatvarenie o krasnom pasporte: "Čitájte i zavídujte, ja graždanin Sovétskovo sajúza." No, Solženicyn o túto česť a radosť, čo mu mali podľa Majakovského závidieť, prišiel. My v skromných pomeroch sme Pavla Kohouta neposlali k železnej rude na česko-nemeckej hranici na Šumave do leteckého odbavovacieho priestoru, pretože táto oblasť nemá letisko. Len sme ho proste vyšupli za rampu, za ktorou končil tábor mieru a socializmu, a zbavili sme ho občianstva Československej socialistickej republiky. Musím teda povedať, že zbavovanie občianstva má u nás všetku možnú tradíciu, len nie na nasledovaniahodnú.
Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.4.2016 14:14 - 14:16 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pani predsedajúca.
No, všeobecne je jadrová energia niečo, čo u laikov – a tých je tu plná sála, aj keď je teraz prázdna – vzbudzuje také niečo ako úctu a odstup. Pravda ale je, že ešte aj u takýchto vecí, u terrawatthodín a podobne sa nakoniec dá veľmi často ten problém z pohľadu daňového poplatníka a občana republiky zredukovať na zdravý rozum a tiež na jeho peniaze. To znamená, že ak je tu reč o drahej energii a o žabe na prameni, ktorou je šéf ÚRSO, a o jeho, dá sa povedať, celkom dobrej vízii istôt; aspoň niekto ich má; tak takéto vystúpenie odborníka je i pre mňa obohatením.
A rovnako je pre mňa obohatením; škoda, že nás tu bolo tak málo, z vládnucej koalície šesť, ktorá stojí za programovým vyhlásením vlády. Bolo to poučné v tom zmysle, že sa i laik ako ja, pretože pochopiteľne s voľbou na poslanca nikto nezíska rozum na všetko a kto si to myslí, je asi hlupák, ale v takomto prípade získame vhľad do obrovských investícií. A to kolega ešte nehovoril, čo mňa laika napadá, že potom je otázka uložení a nakladania s vyhoreným rádioaktívnym materiálom, na ktoré zaväzujeme, ako povedal pekne, nenarodené deti. A to je presne tá redukcia na zdravý rozum. Teda otázka je, komu to pomôže, kto z toho niečo má a či je toto to najlepšie vynakladanie obrovských peňazí v krajine, ktorá potrebuje mnoho iných vecí.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 21.4.2016 12:18 - 12:20 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
No, ako starý otec si želám, aby mali moje vnúčatá učiteľa, ako je Martin Poliačik. A ako občan si želám, aby, keďže on je mladý a verím, že jeho čas príde, aby slovenskí učitelia mali ministra, ako je Martin Poliačik.
A teraz k tej druhej téme. Aj Hitler bol dôsledkom niečoho, čo ho ale nerobilo lepším a neospravedlňovalo ani tých, ktorí s ním kolaborovali. Pokiaľ ide o dodržiavanie slova SaS i OKS, od tej doby, čo boli v parlamente, vždy dodržali slovo, i keď to bolo zničujúce i pre nich, napríklad pri eurovale. A dodržali ho i pri týchto voľbách. Takže reči o nedodržaní slova sú hlúposť. A SaS ani OKS nespôsobovala tie dôsledky, ktoré sú dôsledkom niečoho, takže v tomto smere sa môže smele pozrieť každému do očí.
Úplne nakoniec to, že či môže niekto hodnotiť, kto je dobrý a kto je zlý. Robíme to každý deň, robíme to vo vzťahu k svokre, k šéfovi v práci, k spolupracovníkom, k susedovi v baráku, ktorý do noci robí čurbes, proste hodnotíme, to je normálna ľudská vlastnosť, len hlupák ju – tobôž v politike – môže považovať za niečo, čo je mimo misu a nevhodné.
A úplne nakoniec, na tému kandidátka a účasť štrnástich poslaneckých zástupcov Ľudovej strany. Keby spolužiak prokurátor sa, celá prokuratúra, menej starali o zametanie káuz pod koberec a starali by sa napríklad o to, že z vlastnej vôle sú povinní vzniesť a začať konať pri porušení § 422d, tak by tá kandidátka vyzerala ako štrbavé zuby, pretože mnohí z nich by boli vo vyšetrovacej väzbe alebo v base. (Potlesk.)
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 20.4.2016 16:17 - 16:18 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem všetkým kolegom, ktorí reagovali, pánu učiteľovi Sopkovi, kolegovi Drobovi. Pripájam sa, samozrejme, a ubezpečujem tu sediaceho pána ministra, že keď pôjde o akúkoľvek investíciu do zlepšenia bojaschopnosti, pripravenosti, výzbroje a modernosti našej armády, tak aj keď som opozičný, môj hlas má.
Ďakujem kolegovi Lipšicovi, ktorý je, samozrejme, odborník v tom, v čom prispel svojou faktickou poznámkou, a ja, ktorý používam len horko-ťažko taký zvyšok zdravého rozumu, to nakoniec, ako sa ukazuje, vidím tak, ako to vidí on z toho svojho nízkeho pohľadu. Ďakujem a budem vždy vďačný, keď v pravú chvíľu povie stanovisko človeka, ktorý vidí do týchto kľučiek.
Kolega Budaj, no nám ostáva, dvom pomerne starým harcovníkom, vysloviť len nádej, že takéto naše vystúpenia nebudú vždy len akýmsi príchodom z čias ilúzií a nádejí, ale že raz sa hádam stanú akousi každodennejšou realitou.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie 20.4.2016 15:31 - 16:09 hod.

Peter Osuský Zobrazit prepis
Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený parlament, vážení členovia vlády, keďže je prítomný môj, dá sa povedať, dlhoročný parlamentný kolega, kolega Jarjabek, tak by som začal jedným citátom z jeho vystúpenia včera. Hovoril o vystúpeniach oponujúcich opozičných poslancov, oponujúcich tomuto materiálu ako o kydoch.
No, to máte tak. Mohli by byť takí, ktorí nazvú tých 70 strán kydmi, a iní zas, ktorí nazvú reakciu na tých 70 strán kydmi. Ja by som nebol hádam stotožnený s tým, aby som programové vyhlásenie označil za kyd ako také. I tam sú veci, ktoré, ak by sa, dá Boh, naplnili, boli by krokom dobrým smerom. Samozrejme, skúsenosť nás učí, že je dobré byť primerane skeptický. A preto teda, riskujúc, že kolega Jarjabek, ktorý tu už zrejme za tie dlhé roky obhajoval sem-tam nejaké kydy alebo, naopak, predkladal nejaké kydy, útočiac na iné vyhlásenie vlády, bude tolerantný, a ja budem hľadieť hovoriť veci, o ktorých si myslím, že by mohli tiež tú vec posunúť k dobrému.
Moje zaradenie do zahraničného a eurovýboru ma dáva, dá sa povedať, do blízkosti tých častí programového vyhlásenia, ktoré ležia v kompetencii prítomného pána ministra zahraničných vecí, ktorý ako, dá sa povedať, pomerne široko akceptovane patrí k tej časti osobného obsadenia vlády, ktorá nepatrí k tým, ktoré by boli príliš vystavené prudkým konfrontáciám. Včera sme si s pánom ministrom na výbore pre európske záležitosti vyjasnili, že ani moja oponentúra, lebo taká je náplň opozičného poslanca, je to jednoducho prirodzené, že oponujem, nie je oponentúrou, ako sa na Slovensku pekne vraví, s penou u huby. Nie. Opäť i v tých kritických vystúpeniach na tému zahraničnej politiky som ďaleko menej atakoval samotné prehlásenie - a tobôž nie osobu ministra - ako skôr to, že opäť, predchádzajúca skúsenosť nás učí, že to nie je vždy tak, ako je psáno. Teda že to dáno býva niekedy iné.
A možno pre členov výboru a pre pána ministra to bude čiastočne zopakovanie, ale predsa len by som chcel poukázať na niektoré veci i v súvislosti s tým, že ideme schvaľovať nielen programové vyhlásenie, ale aj vládu pomerne širokej koalície. A vláda širokej koalície, tobôž takejto, ktorá si takmer dáva do vienka historické prímery k SNP a k zápasu s mečiarizmom, na ktorom som sa mal česť sa svojím skromným podielom zúčastňovať, bola vždy vládou, ktorá stála v konfrontácii takmer absolútnemu zlu. Nepochybne takým bolo zlo nemeckej okupácie Slovenska po potlačení Slovenského národného povstania, udeľovanie vyznamenaní na bystrickom námestí. To bolo čisté zlo. To bol vypálený Kľak, Ostrý Grúň, Kalište, vápenka v Nemeckej a tak ďalej. Tam vznikla nečakaná zostava tých, ktorí chceli spolu čeliť fašizmu.
Mečiarizmus síce nehádzal ženy do vápenky, ale ohrozoval budúcnosť krajiny veľmi vážnym, smrteľným nebezpečím. Ak nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ. A ja, ktorý som prežil 37 rokov v totalite a neoslepol ani neohluchol, potom viem presne, čo kedy za môjho života dobrého z Východu prišlo. Odpoveď: nič. Takže som nechcel, aby sme sa obrátili na Východ. A koalícia s SDĽ, ktorá vtedy, ak sa dobre pamätám, obsahovala šesť či sedem čistých stalinistov, bola v tom čase jedinou možnou alternatívou. Neviem presne, autori toho hrdého tvrdenia a porovnávania sa s týmito dvomi prípadmi, o akom nebezpečí hovoria, pretože vo voľbách i podľa mojej mienky občania mali vôľu čeliť jednofarebnej vláde SMER-u. Akokoľvek nemyslím si, že sa dá porovnať s tými dvomi predchádzajúcimi zlami, ale to bolo to, čomu sa v týchto voľbách čelilo. Ale prosím.
Ak už vznikla široká koalícia, hovorím o zahraničnej politike, tak ešte raz, už som to hovoril aj na výbore, jednu z vážnych vecí, ktorú vidím do budúcnosti a ktorá sa stane možno veľmi rýchlo pomerne akútnou, je to, že Európa v svetle budúcej zahraničnej politiky tzv. globálneho policajta, ktorý 70 rokov ručil za bezpečnosť Európy, ručil za bezpečnosť Stalinom nadšeného Jean-Paul Sartra, ručil za bezpečnosť Cohn-Bendita a Rudiho Dutschkeho, ku ktorým nemohli tak ľahko prísť ruské tanky, ako prišli pred Univerzitu Komenského strieľať do Košanovej, Holíka a ďalších, tento svetový policajt je toho času na rekreácii. Peter Schutz napísal jednu neuveriteľne výstižnú vetu do svojho komentára, ktorá stojí za zapamätanie: "Európania majú možnosť vychutnať si to, ako to vyzerá, keď v Bielom dome sedí Európan." Áno. Táto veta je nahou pravdou.
A musím vás ubezpečiť, že i keď si neželám a, pravdupovediac, ani neverím, že najbližším prezidentom Spojených štátov bude Donald Trump, tak nech ním bude ktokoľvek, bude treba počítať s tým, že bohatá Európa, ktorá má rádovo, mnohonásobne, resp. takmer dvojnásobne viac obyvateľov ako Spojené štáty a ktorej národný produkt je taký istý ako Spojených štátov, bude musieť a bude to len spravodlivé a rozumné zo strany Američanov, sa začať o svoj bezpečný zadok starať sama. A to keď nastane, tak zistíme, že to celé, že keď celá Európa, nielen Slovensko – správne namietol včera pán minister, že medzi neplničmi sme tí lepší –, že keď celá Európa a jej politici si už desaťročia od plánovaného konca dejín, ktorý nenastal, kupuje hlasy voličov najrôznejšími vecami, ktoré stoja daňové peniaze – u nás sociálnymi balíčkami –, tak tá celá Európa neinvestuje do svojej bezpečnosti. Neinvestuje do svojej obranyschopnosti. Nestará sa o svoje armády a výzbroj. A stojíme vo svete, kde sa nám to môže zísť.
A ak som teda začal týmto a širokou vládnou koalíciou, tak typickým znakom širokých vládnych koalícií je, že vznikajú v časoch ohrozenia. Ja si nemyslím, že to bude zajtra. Ale jednou z vecí, ktoré robia široké vládne koalície, je to, že sa podujímajú na nepríjemné rozhodnutia. Na rozhodnutia, ktoré nenadchnú voliča, ktorý má radšej cestovanie zadarmo alebo najradšej všetko zadarmo, ale ktoré treba urobiť. A ubezpečujem túto vládu, že ak by sa rozhodla rýchlejším tempom najbližšie štyri roky priblížiť sa k dávno sľúbenej a nikdy nenaplnenej méte investovania do obranyschopnosti krajiny, tak aj keď som opozičný poslanec, budem hlasovať s ňou. My to nerobíme, a hoci nežijeme v čase krízy kruto postihujúcej Slovensko, ešte aj vyrovnaný rozpočet odsúvame, nechcem povedať na svätého Dindy, ale na niekedy. A k tej armádnej povinnej hranici sa blížime síce, ako správne hovorí pán minister, ešte možno rýchlejšie ako iní, ale musíme si uvedomiť, že sme roky rokúce tie záväzky neplnili a blížime sa k nej podľa mňa príliš pomaly. A boli časy, keď len v Nemecku bolo 300-tisíc amerických vojakov. Dneska sa v celej Európe spolu počítajú ich počty na desiatky tisíc. V celej Európe.
Predstava, že nám bezpečnosť prídu zabezpečovať chlapci z Michiganu a z Texasu, sa stáva nebezpečnou ilúziou. A my sa musíme o svoju bezpečnosť starať sami. Budeme veľmi radi, ak sa v kolektíve členských zemí NATO o seba postaráme, ale ilúzia, že so sľubmi typu európske bezpečnostné sily rýchleho nasadenia - okrem popísaného papiera, neviem, či niekedy niečo podobné vzniklo - je nebezpečná. A preto volám po tom, aby sme napríklad v zahranično-politickej oblasti, isteže na kase nesedí pán minister Lajčák, ani pán minister obrany, ale bolo by dobre, aby oni dvaja hlasom spojeným žiadali, aby Slovensko začalo lepšie plniť tento záväzok, pretože verbálne sa prihlásenie v slohovej úlohe k transatlantickému spojenectvu a partnerstvu je výborná vec, ale proti hrozbe je málo platné.
Opätovne sme hovorili o potrebe zabrániť dichotómii v zahraničnej politike, akú dnes stretávame na vysokých ústavných postoch. Bude veľmi dobré, ak si i premiér, i, verím tomu, vládnuca koalícia, uvedomí, že akékoľvek, čo i len vzdialené prirovnávanie sovietskych okupačných vojsk k..., dočasne umiestnených na území Československej socialistickej republiky, resp. vojsk Wehrmachtu, ktoré prišli zachrániť svojho spojenca, Slovenský štát, sa nesmie a nedá porovnávať s akoukoľvek účasťou spojeneckých vojsk NATO. Či sem príde Bundeswehr, či sem prídu Francúzi, Taliani alebo ktokoľvek, zobrať v jednej vete do úst tieto protikladné vojenské účasti je nemravné, nehovoriac o tom, že je to nehorázne. To znamená, debaty o tom, či môže vo Vajnoroch byť niečo a či niečo môže byť v Poprade, a vytĺkanie politického kapitálu z normálnych povinností člena nejakého zoskupenia, je nehorázne.
A som presvedčený, že toto riziko nehrozí ani zo strany pána ministra, ani zo strany prezidenta republiky. Bolo by dobré, aby si to uvedomili i všetci ďalší. Bolo by dobré, aby, keď po anexii Krymu, a to sme sa s pánom ministrom iste dohodli a nebolo ho treba vôbec presvedčovať, že sa jednalo o porušenie medzinárodného práva veľmi flagrantné a v dlhých desaťročiach v Európe bezprecedentné, ak by niekto chcel vykrikovať o Kosove, tak sa pýtam, ktorá krajina zabrala Kosovo, nech sa zamyslí a potom nech odpovie. Tak teda, ak toto sa stalo a Európa na to odpovedá sankciami, tak nie je dobré, ak premiér, ktorý v európskom fóre nehovorí veľmi proti sankciám, ale doma v honbe za hlasmi hovorí o tom, že sú nanič, že sú hlúpe, že sú zbytočné a neviem čo všetko. Ak sa porušenie medzinárodného práva civilizované spoločenstvo dohodne trestať sankciami, tak sa drží lajna. A to nie je žiadna hanba, držať lajnu proti zlu, proti otvorenému agresívnemu zlu. Takže bolo by dobré v takom čase sa nevytrepať ako na klavír dvakrát za tri mesiace do Moskvy, pretože lídri civilizovaných krajín sveta, ak nerátam Miloša Zemana, sa tam nepromenádovali. Tak toľkoto k skutočnému súzneniu textu a konania. Teda sľubov a činov. Nemám, ešte raz, nijaký ďalší dôvod kriticky sa vyjadrovať k tomu, čo je prezentované ministrom Lajčákom a v čo by sme iste radi verili, ak by sa napĺňalo.
A keďže som mal taký akýsi osud byť dlhý kus svojho života učiteľom, tak budem ešte hovoriť k dvom kapitolám, ktoré sa ma nejako dotýkajú. Tou prvou je ministerstvo zdravotníctva, resp. zdravotníctvo. Nie je teraz prítomný, ale bol tu pán minister, ktorý, a nevidím v tom nič zlého, nepochádza z medicínskeho prostredia. Ku cti riaditeľa Národného ústavu srdcových chorôb je treba povedať, že je absolventom Slovenskej technickej univerzity, obor elektrotechnika. Všecka česť. Kto zvládne náročné štúdium na tejto univerzite v tomto obore, je dobrý a dokonca aj manažérsky sú výsledky tohto ústavu veľmi dobré. Preto som nevidel nijaký problém v tom, že sa ako kandidát na ministra objavil tento človek. Je zrejme tým, čom sa v anglicky hovoriacich krajinách hovorí troubleshooter. Troubleshooter je človek, ktorý príde a rieši prúšvih. Samozrejme, nominácia troubleshootra, dá Boh, aby sa mu darilo, je priznaním toho, že sme v prúšvihu. Troubleshootrom zahraničnej politiky Spojených štátov bol človek menom William Holbrooke, toho posielali tam, kde horelo. A osvedčil sa. Ja želám ministrovi, aby sa osvedčil tiež. Ale zároveň mu radím, aby dobre počúval tých, ktorí do vecí vidia, tak ako v oblasti, v ktorej celý život pracoval, vidí pán učiteľ Žarnay, bolo by dobré, aby ho počúvali.
Ja som mal to šťastie mať jedného veľmi bystrého študenta, ktorý keď bol tretiak na lekárskej fakulte, ja som bol jeho prodekan, tak som si vtedy povedal na prvé videnie po desiatich minútach, že tento chlapec v hlave má a vie s tým hádam aj narábať. Dnes je to ten, ktorý povedal pred dvoma dňami, že ak sa má zdravotníctvom pohnúť, bude striekať krv, Tomáš Szalay, Health Policy Institute. Musím povedať, že keď nebude rovno krv na každú nohu striekať, tak bude vrieť, ak bude minister robiť to, čo robiť má. Lebo krv vrie vtedy, keď ťa nahnevajú, keď ti siahnu na kšefty, na zlodejiny, na výsady, na krivosti. A v tomto zmysle opäť to nebude kompetencia ministra, lebo nie je orgánom činným v trestnom konaní, ale sprostosť, na základe ktorej si trúfol vyšetrovateľ zastaviť vyšetrovanie kauzy piešťanského cétečka, je tak donebavolajúca, že v monokratickom podniku zvanom prokuratúra by..., a štát, ktorý hladí byť the lawful, by ten človek mal vyletieť a byť zamestnaný, keď dobre pôjde, pri vchode do kafilérie. Pretože v krajine, ktorá sa hrdo hlási k tomu, a to náhodou bolo pozitívne, že kótujeme, už som to dnes hovoril vo faktickej, ceny lieku na základe priemeru druhej najnižšej ceny v Európe, porovnávame teda ceny daného lieku firmy Ciba-Geigy alebo Pfizer medzi Holandskom, Švédskom, nami a neviem kým. Nikoho nenapadlo, že je to nehoráznosť, len blbečka vyšetrovateľa napadlo, že porovnávanie Uherského Hradišťa a Piešťan je niečo zo šiestej galaxie. Ako tento primitívny spôsob argumentácie, človek by povedal, že sa zastavuje rozum, pretože normálny človek predsa chápe, že, počínajúc bavorákmi a končiac mikroskopmi Carl Zeiss Jena, sa proste tieto v Európe predávajú za nejaké ceny a firma Carl Zeiss ich vyrába za nejaké ceny a porovnať sa kľudne môže jej cena v Drážďanoch, vo Varšave a v Hnúšti-Likieri.
Takže to, samozrejme, nemá minister zdravotníctva v kompetencii. Takéto veci má v kompetencii monokratický spolužiak. Ak sa rozhodneme neprikročiť k zrušeniu prokuratúry ako takej a zavedeniu štátneho zastupiteľstva a iným ďalším reformám, ktoré sú v portfóliu iných ministrov a nás, ktorí o tom budú môcť, ak by to niekto navrhol, hlasovať, tak je jednou z dôležitých vecí pre ministra zdravotníctva, aby urobil rozhodnutia aspoň v rámci svojich možností, ktoré nebudú hrubými čiarami, ktoré ak, tak budú hrubými škrtmi cez zlodejiny.
A musím povedať, že v programovom prehlásení vlády, aby sa kolega Jarjabek trošku potešil, nachádzam nepochybne veci, ktoré môžem takmer považovať za opísané zo zdravotného volebného programu SaS. Je to dobré, bude fajn, ak sa začne nasadzovať elektronické trhovisko, centrálne transparentné obstarávanie, zavedenie DRG a e-Helthu, možno trošku neskoro, ale to sú všetko kroky, ktoré sme mali v našom zdravotníckom programe vyhodnotenom, mimochodom, ako najlepší zo všetkých. Bude dobré, ak sa ministrovi podarí toto dodržať, a je tu pekná jedna veta, ktorá znamená víťazstvo zdravého rozumu a debakel hlúposti. Tá veta znie: "Aj prostredníctvom obmedzenia zisku zdravotných poisťovní." Teda nie zoštátnenia, zakázania a podobne, čo si teda zaplatíme. Takže občas nad hlúposťou aj zdravý rozum víťazí.
Pokiaľ ide to obmedzenie, ono je to s tým tak, v našom programe sme hovorili, že musia byť veľmi presne vymedzené nároky pacienta, ktorý bude musieť poisťovňa, tieto nároky, plniť, ber, kde ber, a až keď ich všetky všetkým svojím poistencom splní, bude môcť tvoriť zisk, na ktorom, na čom nie je nič zlého, samozrejme. Takže želám zdravotníctvu, pánu ministrovi pevné nervy a hlavne pevné kramfleky. Pretože si viem predstaviť, že sekanie chápadiel chobotníc nebude prechádzka Boulonským lesíkom.
Poslednou kapitolou, ku ktorej poviem pár slov, je školstvo. Vonkoncom si netrúfam fušovať do problematiky základného školstva, ktorým som pred mnohými rokmi prešiel, ale napriek tomu ako rodič kedysi detí školou touto povinných, musím povedať, že je neuveriteľný rozdiel medzi tým, čo je, ako zmienil pán učiteľ Žarnay, chlebom každodenným dnes, to znamená, nie veľmi kvalitné učebnice, Planéta vedomostí ako viac-menej zrejmý odrb, a realitou, ktorú som napríklad zažil na tej škole, kde sme boli na návšteve vo Fínsku, a predpokladám, že Fíni nepotrebovali Potemkinovu dedinu, aby ukazovali zahraničnému delegátovi jedinú školu, ktorú majú nakreslenú naružovo. Ten učiteľ tam mal päť učebníc fyziky, ktoré boli pre daný vek, pre danú triedu, pre danú kategóriu k dispozícii pánovi učiteľovi na výber. Päť uznaných učebníc, o ktorých si Fínsko myslí, že sú dobré na vzdelávania ich dietok, a z tých piatich si pán učiteľ bez zásahu kohokoľvek mohol vybrať a používať. To je presne to, k tomu sme veľmi ďaleko, jednak tou kvalitou, ktorá tam je, jednak tou slobodou. Už som to hovoril kedysi v dávnejšom volebnom období, že Fínsko je krajina, v ktorej neexistuje školská inšpekcia. Ako taká tam neexistuje, ako inštitúcia. Proste neexistuje tam, ako neexistuje kanibalizmus ako stravovacia norma. Jednoducho, dôvera preosiatych učiteľov, ktorí prechádzajú ťažkým štúdiom a ťažkým výberom, je taká, že si fínsky štát nemyslí, že ich majú kontrolovať inšpektori. Iste, odtiaľ sme zrejme tiež ďaleko. Sme odtiaľ ďaleko po všetkých možných stránkach.
Ale ak som hovoril o tom zbavení sa strachu, tak je to niečo veľmi dôležité a to, že postavenie učiteľa, ak čítal pán učiteľ Žarnay Otokara Březinu, tak napriek tomu mám dojem, že to mali moji učitelia s našou triedou ľahšie, ako to majú dnešní učitelia. Lebo ešte stále doznieval ten duch učiteľa ako autority, v mojom živote ho nikto ani nespochybňoval, keď som ja bol žiakom, a myslím i prístup rodičov, ktorí dávali za pravdu učiteľovi, neboli drzí a arogantní a ctili si učiteľa svojich detí, hoci som chodil do triedy, kam chodila vtedy i zostava detí z horšieho sociálneho prostredia, z bývalej Vysokej ulice. To nebola len legendárna "44", vináreň a krčma, ale kde boli i obydlia chudobných a sociálne, dnes by sme povedali, znevýhodnených. I čiernych, i bielych, neboli to teda len Cigáni, moji spolužiaci. Ale napriek tomu rodičovské združenia neboli atakmi a učitelia to mali ľahšie. O to viac si treba ctiť tých, čo presne v duchu toho Březinovho citátu prichádzajú po piatich hodinách zo školy so zošitmi v igelitke, ktoré budú opravovať. Takže toľkoto k tejto kapitole školstva.
A teraz by som sa dovolil obrátiť ku kapitole vysokého školstva. Opäť nachádzam v programovom vyhlásení body, ktorých naplnenie by bola dobrá vec. Hovorí sa tam na dvoch miestach o zvýšení významu a poeurópštení Akreditačnej komisie vysokých škôl. Pod zvýšením významu rozumiem to, že ak dobrá akreditačná komisia, ktorá bude obsahovať i zahraničných a neovlyvnených členov, príde k akémusi hodnotiacemu záveru, tak by jej hlas nemal byť pre ministra školstva ani tento parlament hlasom poradným. Mal by byť hlasom rozhodujúcim.
Inými slovami, akreditačná komisia, a tam sa o tom pekne píše ako o tom, čo budeme musieť urobiť, zmeny v oblasti akreditácie, inštitucionálnu reformu, aby sa urýchlene mohla stať riadnym členom Európskej asociácie pre zabezpečovanie kvality vo vysokom školstve. Sme 25 rokov po páde totality a my musíme mnohé zmeniť, aby sme sa vôbec mohli stať členom takéhoto spolku. To je, samozrejme, obraz biedy. Celkom jednoznačne. A jedna z vecí, ktorú som sa vo Fínsku dozvedel, bolo to, že hoci účasť zahraničných odborníkov nie je lacná, tí zahraniční odborníci v týchto akreditačných komisiách, ktoré nežerú tony papiera, z Univerzity Komenského to bolo viacero pick-upov po strechu napchatých šanónmi, ale sú to odborníci, ktorí sú európskou kapacitou a ktorí nie sú lacní. Lietajú business classom, bývajú v päťhviezdičkových hoteloch, a nie od Boha bohatému Fínsku, ktoré by malo ropu pod zadkom, ako má Kuvajt, sa proste toto Fínsko rozhodlo, že si to dovolí, že si ich zaplatí, pretože má len päť miliónov obyvateľov, a aj keď to nie je skorumpovaná krajina bratských nahrávok "já na bráchu, brácha na mně", tak považovali za dobré, aby ich univerzity akreditovali ľudia, ktorí na ne nie sú naviazaní. U nás existujú vedecké odbory, ktoré sa pestujú na dvoch školách. Páni profesori sa poznajú posledných štyridsať rokov.
Takže predstava zaviesť do týchto vôd zahraničných, nestranných a neovlyvnených expertov, i keby to malo niečo stáť, je dobrá cesta. Pamätám sa, že keď sa toto pred rokmi objavilo ako úvaha, tak to boli i členovia akreditačnej komisie, ktorí povedali, že toto treba nie je. To musím povedať, že to je svedectvo viac o nich, ako o tom, čo je treba.
Takže ak sa po tom ďalšom hovorí o podporení zvyšovania obojsmernej mobility študentov a pracovníkov vysokých škôl medzi Slovenskom a zahraničím, tak sa opäť dostávame do niečoho, čo je veľmi potrebné a čo niežeby tu celkom nebolo. Ku cti musím povedať, že Česká republika, ku cti Českej republiky, v čase, keď som bol osem rokov prorektorom Univerzity Komenského pre - okrem iného - zahraničné vzťahy a mobilitu študentov a pracovníkov, tak prispievala každému svojmu v rámci programu Socrates, Erasmus vyslanému študentovi k tomu, čo dostával z európskych zdrojov, teda nie z našich peňazí rozpočtových, ešte nejakou čiastkou, pretože, samozrejme, je veľký rozdiel, či ide študent Univerzity Komenského do Brna na Masaryčku na Erasma alebo na londýnsku Law Economics. Tam je ten život trošku drahší. A to Česká republika chápala už pred 12 rokmi a tým študentom prispievala. Slovensko nie, nikdy.
Tak to len tak na margo, že mobilita je dobrá vec, ale talentovaný chlapec, hovorím predovšetkým o talentovaných, na ktorých by mal byť štátny záujem, ktorý je z nie celkom ideálneho sociálneho prostredia, sotva, hoci by možno na to mal, aby strávil semester v Edinburghu alebo v Uppsale, by mal dostať pomoc od štátu. I ďalší takíto. To znamená, tá podpora by bola dobrá, aby nekončila tou bodkočiarkou na konci odseku zahraničím, ale sa nakoniec akosi prejavila v tom starom fenickom vynáleze, ktorým my toho študenta vyzbrojíme.
A tam je jedna taká drobnosť, ktorá opäť vo mne, v starom pamätníkovi, vyvoláva spomienky nie na budúcnosť, ale na minulosť. A síce hovorí sa o podpore inojazyčného vzdelávania na našich vysokých školách. No, pravdupovediac, lekárska fakulta, ktorej som bol v tom čase prodekanom, bola prvá, ktorá začala u nás s vyučovaním zahraničných študentov v angličtine. Aj na začiatku ich bolo štrnásť, sedemnásť a tak ďalej, potom ich počty rástli, vynikajúco sa toho ujala Jeseniova lekárska fakulta v Martine a potom aj ďalšie školy. Ale minister Fronc blahej pamäti kedysi zauvažoval o tom, že by sa malo podporovať to vzdelávanie v cudzom jazyku. Ale viete, ako to je so vzdelávaním univerzitným, to nie je materská škola vcelku, božechráň, že by som sa dotkol materských škôl, ale to znamená pripraviť si prednášky, pripraviť si prezentácie, pristaviť si komplexné semestre výuky v cudzom jazyku. V tom čase, keď sa o tom začalo hovoriť, ešte na univerzitách dominovala generácia, ktorá z podstaty veci lámala ruštinu, a potom podľa privátnej iniciatívy, teda ex privata industria, aj prípadne nemčinu, sem-tam niekto francúzštinu, ak to nejako s tým súviselo. Ale nebola to garda profesorov, ktorá bola v stave na druhý deň sa postaviť do prednáškovej siene a pohovoriť fluently english o niečom, čomu síce rozumeli, lebo to celý život slovenský robili, ale ten anglický tréning nie je taký jednoduchý. We will be there. Ja sa na to pamätám. To znamená, že túto vec kedysi Martin Fronc navrhol. Nakoniec z toho nebolo nič.
U nás sme to udržali preto, lebo z príjmu, ktoré poskytovalo vzdelávanie v angličtine, a ku cti 36 kliník a katedier lekárskej fakulty musím povedať, že sa našli ľudia, ktorí boli v stave začať výuku, samozrejme, nie všetci členovia katedry alebo kliniky, ale aspoň ten jeden-dvaja – lebo študentov bolo málo, nebolo treba veľmi viac –, ktorí mohli od septembra, keď sme v máji s dekanom rozoslali dotazníky, mali sme v troch týždňoch odpovede a škola nabehla vzdelávať anglicky. Na iných fakultách bola ešte menšia možno motivácia, neviem prečo, ale keď o tomto Fronc hovoril, tak sa to nenaplnilo. A dnes sme tam, že tí, ktorí s tým, chvalabohu, začali, dobre urobili, a akokoľvek trpíme brain drain-om a bystré deti od nás študujú buď v Českej republike a tí najbystrejší z nich potom odchádzajú najprv na Erasma a potom, ak sa dobre uvedú, tak odchádzajú na magisterské štúdium na západné univerzity, ktoré sú rady hlavne v predmetoch, kde ani im nestoja davy pred dvermi talentovaných matfyzákov a podobných. To znamená, že tak, ako od nás odtekajú múdre hlavy, mohli by sme prípadne takýmto spôsobom získavať múdre hlavy. Tak ako raz budeme vďační ukrajinským lekárom za svoje zdravie, tak by sme mohli byť vďační i talentovaným študentom z Užhorodskej univerzity, ktorí prídu k nám na lepšie a nahradia tých, ktorí odišli od nás na lepšie.
Tá posledná vec, o ktorej by som ešte chcel povedať pár slov, a to je tak na pomedzí pána ministra zahraničných vecí, skôr v takom duchovne gestorskom ministra financií, lebo to stojí peniaze, a ministra školstva, ktorý to má asi v portfóliu, je jedna vec. Pán minister včera hovoril o tom, že sa mení štruktúra a skladba našich zahraničných Slovákov. Áno, nadšenci starého spolkového pekného života v Chicagu a všelikde, kde boli bašty Čechov a Slovákov, vymierajú, vo Švajčiarsku, všelikde inde, emigranti, prví emigranti, druhí, tretí, tridsiati piati. Dnes nastupujú mladá generácia, o ktorých sa vraj máme tiež starať, umožniť im kontakt so slovenským jazykom. Toto, sa priznám, mi nejde celkom vždy do hlavy, lebo mám švagrovú, ktorá je internistkou v Bavorsku, a muža jej, ktorý je takisto klavirista, Bulhar, teda ako aj ona v Bavorsku, ale nedostali od bulharského štátu žiadnu podporu na to, aby ich syn vedel bulharsky, ktorý tam prišiel ako dvojročný a teraz má úspešne 25 a vie stále bulharsky a stále si číta bulharské knižky, ktoré si obstarajú. To znamená, že to, či dieťa si udrží kontakt s jazykom, je psia povinnosť rodičov, menej štátu. To len tak na margo toho, že čo by kto od nás chcel, na čo vynakladať prostriedky.
Ak ale by som teda na záver mohol navrhnúť ešte jedno drobné míňanie peňazí, tak je to to, že by sa na, že by sme sa mali ako štát starať o to, aby na univerzitách západnej Európy sa pestovali, udržali, aspoň udržali pre začiatok, ale ešte lepšie aspoň trochu rozšírili katedry súvisiace a venované slovenskému jazyku, slovenským reáliám, resp. na katedrách slavistiky, káder, ktorý v našich farbách, a pripusťme, že i dokonca za naše peniaze, bude v Paríži, v Madride či v Štokholme učiť vysokoškolsky zaujatých študentov o tom, že existujeme. My nie sme národ Shakespeara, nie sme národ Goetheho, nie sme ani národ Dostojevského, nie sme dokonca ani národ čo i len Strindberga alebo Ibsena. Nie je veľa motivácií venovať sa slovenčine a Slovensku. Ale je dobré, nie, samozrejme, že to rozhojníme na sto katedier a sto fakúlt a sto univerzít, ale aby sme neškrtili a cielene ako krajina sa rozhodli, že budeme podporovať štúdium slovenského jazyka, slovenských reálií, slovenskej literatúry a kultúry na vehlasnejších univerzitách. Niečo to stojí. Viem, že Univerzita Komenského o svojej ujme udržovala takéto katedry, a viem, že sme každý rok z nášho rozpočtu odhlasúvali prídely nových knižiek, ktoré lektor alebo pedagóg potreboval, požiadal o ne a vyhoveli sme mu. Nemali sme na to žiadne mimorozpočtové, naše zdroje, robili sme to zo záujmu o vec. Bolo by dobré, aby sa takýto drobný výdavok, lebo proti sláve Božej je to ozaj drobný výdavok, stal súčasťou toho, o čom sa hovorí, teda aby sme internacionalizovali svoje vysokoškolské vzdelávanie, a to i týmto krokom.
No teraz očakávam priateľské hodnotenie kolegu Jarjabka, ak to vôbec tých 37 minút vydržal. Nevydržal. Nedočkám sa.
Milí priatelia, ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis