Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Avizoval som to už predtým... Takto. Keď vypukla kauza Čistý deň, tak mi to prišlo síce veľmi reálne, lebo, lebo to bolo niečo, o čom som počúval medzi ľuďmi, ktorí sa venujú jednak drogovej politike, a jednak týraným, týraným deťom na Slovensku, už aj predtým, ale napriek tomu mi to prišlo ako zlý sen.
Keď som zistil, kto vedie Čistý deň, tak keď bolo to stretnutie na ľudskoprávnom výbore a Peter...
Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Avizoval som to už predtým... Takto. Keď vypukla kauza Čistý deň, tak mi to prišlo síce veľmi reálne, lebo, lebo to bolo niečo, o čom som počúval medzi ľuďmi, ktorí sa venujú jednak drogovej politike, a jednak týraným, týraným deťom na Slovensku, už aj predtým, ale napriek tomu mi to prišlo ako zlý sen.
Keď som zistil, kto vedie Čistý deň, tak keď bolo to stretnutie na ľudskoprávnom výbore a Peter Tománek tam sedel, tak si hovorím, ja túto tvár odniekiaľ poznám. A pred tými dvadsiatimi rokmi som sedával pred dverami Petra Tománka na schodoch, chodil okolo mňa, presne viem, v akom prostredí vyrástol, jeho sestra bola moja veľmi dobrá kamarátka, dlhé, dlhé roky, jeden z mojich najbližších ľudí, napriek tomu som s ním nikdy neprehodil jediné slovo, len som videl, ako vchádza do toho bytu a vychádza z neho zase von, a len som počúval tie, tie storky a potom niekto povedal: "Peter sa z toho dostal a pomáha ostatným." A to bola posledná vec, čo som počul, a potom som ho videl na tom výbore. A vtedy som si povedal, že ku kauze Čistý deň nepoviem nič, lebo jednoducho som neveril tomu, že takéto niečo je možné.
Dnes prvú vec, ktorú chcem povedať, a chcem to povedať za nás všetkých, chcem to povedať tým deťom a tým rodičom, ktorí vyjadrujú podporu Čistému dňu, a chcem to povedať aj tým, ktorí napísali všetky tie listy o tých, o tých ohavných spôsoboch jednania, ktoré čítala Natália Blahová, aj jedným, aj druhým, aj všetkým terénnym pracovníkom, ktorí, ktorí robia grassroot prácu po celom Slovensku za mizerné peniaze, častokrát dokonca za žiadne. Chcem to povedať sociálnym pracovníkom, chcem to povedať ľuďom, ktorí dvadsať rokov sa snažia búchať na každé možné dvere, aby sa v oblasti prevencie drogovej kriminality a drogovej politiky na Slovensku niečo stalo, všetkým týmto ľuďom chcem povedať prepáčte. Za nás všetkých.
Je mi veľmi ťažko, musím povedať, pretože s tými príbehmi, o ktorých hovorila Natália, a s tými príbehmi, ktoré súvisia s touto kauzou sa mi vynárajú desivé obrazy. Vynorí sa mi obraz veľmi blízkej, veľmi blízkej osoby, o ktorej by každý povedal, že je ideál poslušnej dcéry, športovkyňa, veľmi poslušná dcérenka dobrých a slušných rodičov. Jeden z mojich najbližších ľudí v živote chodil a kradol mi peniaze, lebo svoju závislosť vtedy nezvládal. A, a keď o týchto príbehoch niekto povie, jak môžete veriť nejakým feťákom, tak ako to povedal dneska pán poslanec Blaha, tak mám chuť mu jednu vyťať. Lebo nemá dunst, nemá tušenie, čím prechádzajú títo ľudia.
Nevie, čo to je, keď dievča, ktoré je od 6-7 rokov znásilňované svojím vlastným otcom, už nevie, akým iným spôsobom prežiť na tejto planéte, len tak, že si začne pichať heroín, lebo nevie ustáť tú bolesť, ktorú má zo sklamania zo svojho vlastného otca.
Nevie, čo to znamená dívať sa na vlastného dobrého kamaráta, ktorý mal 80-90 kíl, športovec, ako po týždňoch a mesiacoch na pervitíne stojí pred výkladom a vytláča si posledné do krvi rozškrábané ďubáky na tvári, päťdesiatkilový, lebo sa mu zdá, že má niečo na tvári a ten pervitín ho núti to z tej tváre vyčistiť.
Keď zažijete toto, keď pri niektorých ľuďoch už dnes môžete ísť iba na hrob, tak správa ako tá o Čistom dni vami otrasie, lebo zrazu všetky tie tváre a tie osudy máte pred sebou. Vidíte tých, ktorí sa z toho dostali a dnes pomáhajú iným a dávajú im svetlo v živote, ale vidíte aj tých, ktorí so zničeným zdravím a rozlámanými telami sú stále v nemocniciach a kadejakých zariadeniach a, a snažia sa prežiť.
Týmto ľuďom chcem povedať za nás všetkých, že ma veľmi mrzí, že to nedokážeme zvládať kultivovanejšie, že aj keď tento štát vyčlenil peniaze a ľudí a energiu, tak sa stále nájde niekto, kto z tých peňazí dokáže niečo zobrať bokom len preto, že má málo, že ľudia, ktorí naozaj vedia, ako by sa tieto situácie dali riešiť, sa nedostávajú k slovu, a že to, kvôli čomu búchame mnohí na Slovensku do stola už minimálne od roku 2010, a to je vybudovanie tej tzv. harm reduction stratégie, stratégia, ktorá bude znižovať ujmu na všetkých úrovniach, sme sa stále nedostali ani len k tomu, aby z toho bola aspoň veta-dve v programovom vyhlásením akejkoľvek vlády. Je našou zodpovednosťou poučiť sa z minulosti a konať tak, aby tí, ktorí sú odkázaní na pomoc štátu, neboli vystavovaní ďalšiemu trýzneniu, ďalšiemu utrpeniu.
A keď som dnes počúval tie sofistikované spôsoby trestov, vôbec nemám dojem, že tí ľudia, tí vychovávatelia a tí, ktorí v tej hierarchii idú hore, že oni by boli tí zlí. Spomeňte si, prosím, na Stanfordský experiment. V Stanfordskom experimente rozdelili skupinu vysokoškolských študentov zdravých, rozumných ľudí na dve polovice. Z polovice urobili bacharov a z polovice urobili väzňov. Po šiestich dňoch bolo násilie páchané na "hraných väzňoch" tak neznesiteľné, že musel byť tento experiment prerušený. Je vnútornou vlastnosťou takmer každej ľudskej bytosti schopnosť ublížiť, týrať, dokonca zabiť.
A preto v zariadeniach, ako je Čistý deň, nemôžme replikovať Stanfordské experimenty. Nemôžme nechávať vytvárať nejaké samonosné štruktúry ľuďmi, ktorí nezvládajú sami seba. Ak kontrolné mechanizmy na tento typ zariadení majú skúmať, či sú dodržiavané pravidlá, tak musia najprv ovládať, čo to vlastne človek je, čoho je schopný a ako reaguje v núdzových a stresových situáciách. Pretože ak to necháme len tak niekde hniť a stúpa tam tlak, tak aj z ľudí, ktorí mohli mať na začiatku úprimný záujem a snahu pomáhať, sa môžu stať tyrani a potencionálni vrahovia. A rovnako ako v Stanfordskom experimente, keď sa spätne pýtali tých študentov, čo ste si mysleli, tak sa im zdalo, že boli v nejakom zvláštnom opojení, v nejakom zvláštnom, inom stave mysle, tak aj v zariadeniach typu Čistý deň, ak nie je zvládaná sociálna interakcia v tak ťažkom prostredí, tak na konci môžu byť obeťami aj tyrani, aj tí týraní. A len preto, že sme nevenovali dostatok pozornosti tomu, ako nastaviť ich pravidlá, ako sa majú medzi sebou správať, a definícii toho, koho vlastne majú medzi sebou.
Nie, nehnevajte sa, keď dneska pán Petrák povedal, že nejakí sme precitlivelí, veď týmto si prešiel predsa každý chalan na vojne, to snáď nemôžme myslieť vážne. Predseda školského výboru! Predstavte si situáciu toho 14-,15-, 16-ročného decka, ktoré v prípade, že má seriózny problém s drogami, tak za ním je nejaký ťažký príbeh. Je story. To nie je feťák z roztopaše. Návyk na ťažkú drogu, či už je to heroín, alebo pervitín, je vo väčšine prípadov kompenzáciou nejakej citovej a sociálnej ujmy.
Keď ste boli na operácii bedrového kĺbu niekto z vás, tak ste s vysokou pravdepodobnosťou dostávali morfín v dávkach, ktorý, ktorý, ktoré sú na ulici nemysliteľné, v tak vysokých a čistých. A stali sa z vás závisláci? Nestali. Lebo máte milujúcu rodinu, máte niekoho, kto vám dokáže naplniť vnútorný priestor duševný. Ale ľudia, ktorí skúšajú heroín, pervitín na uliciach, ten vnútorný duševný priestor majú prázdny a snažia ho niečím, niečím ho zaplniť, snažia sa niečím ho zaplniť. A ak sa im to nepodarí, tak buď sú prinútení k tomu, že im má niekto pomôcť cez súd, alebo ich tam v dobrej viere dajú rodičia. A takíto 16-, 17-, 18-, 14-ročný chlapec alebo dievča takto skúšané životom sa dostane do prostredia, kde si má zapamätať, čo šéf ústavu alebo Čistého dňa chce na raňajky? Kde mu niekto bude rozprávať, aké on je nič, ako nič neznamená? Ako nemá slovo, ako nemá názor a čo sa z neho stane, ak nebude poslúchať? Kde musí drepovať, klikovať a len poslúchať? Týmto mu zaplníme ten vnútorný priestor niečím iným, než nedôverou a nenávisťou?
Ak nemáme vnútorné anténky nastavené na to, že tu je niečo zlé, ak dokonca máme takto zriadené všetky ostatné ustanovizne, čo ja dúfam, že nemáme, tak potom je veľmi dobrý dôvod odvolávať ministra sociálnych vecí. Lebo od momentu, keď sa prvé drogy objavili v tomto štáte, tento štát zlyhal. A ak starostlivosť, sociálna starostlivosť o chorých ľudí, lebo závislosť na akejkoľvek droge je choroba, bola tak dlho podceňovaná, nenastavovaná finančne, odborne a personálne nevyživená, tak politicky zodpovedný je minister. To hovorím bez krvavých očí, to hovorím bez vulgarizácie, to hovorím ako fakt.
A nejde teraz o to, kto čo vytiahne, kto komu čo napísal, ide o to, že aj na základe tejto diskusie sú tam vonku zlomené duše. Ja som mojim kamarátom pomôcť nemohol, lebo som nevedel ako. Moje mesto v tej, v tom, v tom čase v zásade ovládala mafia. Tam nefungovalo nič. V Mečiarových 90. rokoch Považská Bystrica bola eldorádom kriminálnych živlov. Ak sme sa z toho nevedeli vtedy poučiť a toto sa deje na Slovensku dodnes, tak niečo zásadne zlyhalo.
Ak vy, pán minister, ste za to zodpovedný, tak už nemôžte ďalej sedieť na vašej stoličke, prepáčte. (Potlesk.)
Skryt prepis