Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Jednu vec, ktorú veľmi nerád by som tu ministerstvu upieral, je dobrý zámer, hej? Stávalo sa nám tu v minulosti, že sa prijímala narýchlo legislatíva, ktorá mala maskovať nedostatok kompetencie. V tomto prípade to nie je úplne až tak. Ale je obrovské riziko toho tzv. tunelového videnia, lebo ja som dnes ráno rozprával o tom, aký veľký počet, na aký, na ako veľkom rozsahu máme environmentálnych záťaží na Slovensku. Tak poďme si to teraz rozmeniť na drobné.
Tá prvá vec je, že kto sú vlastne vlastníci pozemkov, na ktorých tieto environmentálne záťaže sú. Častokrát sú to ľudia, ktorí boli okradnutí komunistickým režimom o validnú pôdu, o validnú továreň, o niečo, čo malo pre nich cenu, buď oni alebo ich rodiny, ich rodičia alebo starí rodičia. A keď to v exekúciách, keď to potom v reštitúciách dostali naspäť, tak to bolo bezcenné a zaťažené environmentálnou záťažou, hej? To sa nám stalo.
A títo ľudia doteraz mali možnosť v prípade, že by Slovenská republika pod tlakom aj európskej legislatívy, aj teda verejného záujmu, na ktorý sa celý čas odvolávame, bola prinútená svoje vlastné hriechy alebo komunistickej minulosti našej naprávať, tak mohli za to dostávať primeranú cenu a aspoň, a z toho bezcenného kusu zamoreného územia mohli aspoň niečo mať. Lebo štát by prišiel a povedal, ja to od vás kúpim. Tak ako sa to deje teraz a koniec koncov vrakunská skládka je presne ten prípad, že štát prišiel a povedal, my si to od vás prenajmeme alebo kúpime, aby sme tam mohli spraviť poriadok.
To, že v prípade Vrakune nie je na druhej strane úplne kooperatívny partner, môže byť pravda, neviem, hovorí sa, že je, neviem posúdiť, ja som pri tom nebol, ale voči ďalším 1 900 možným vlastníkom pôdy pri 1 900 ďalších environmentálnych záťažiach môžeme štát teraz postaviť do výhodnejšej pozície pri vyjednávaní o budúcej cene, než tomu bolo doteraz. To znamená, že minister Sólymos stojí v lese a cez ten tunel pozerá na koniec a tam sú tí nešťastní Vrakunčania, ale plný les môže byť nešťastných ľudí, vlastníkov pozemkov a pôdy, ktorým bola ukradnutá komunistickým režimom, ktorí v dôsledku tohto vyvlastňovacieho zákona za ňu dostanú menej peňazí, lebo sa dostávajú pri vyjednávaní o cene do nevýhodnejšej pozície.
No takto akože, samozrejme, že štát sa o tú pôdu nebude biť. Ale predpokladáme taký vývoj, že aj kvôli zvyšujúcemu sa tlaku občianskej spoločnosti, aj kvôli zvyšujúcemu sa tlaku Európskej únie bude v budúcnosti štát tlačený do toho, aby sa svojich environmentálnych záťaží zbavoval. A na to bude musieť nejakým spôsobom vysporiadať pozemky, na ktorých tie environmentálne záťaže sú. A ja hovorím, že dnešní vlastníci týchto pozemkov sa na základe zákona, ktorý dnes prijímame v zrýchlenom legislatívnom konaní, dostávajú do nevýhodnejšej pozície a môžu dostať menej peňazí, než tomu bolo doteraz. Práve kvôli tomu, že nad nimi bude visieť Damoklov meč a budúci minister, ktorý zďaleka nemusí byť taký charakter ako ten dnešný, môže povedať: viete čo, tak nepredáte, tak my to vyvlastníme a nebudete mať z toho nič. Takže prvýkrát im to ukradli, vrátili im to nepoužiteľné a špinavé, a potom im to zoštátni štát, aby tam mohol vykonať nápravu, ale ten hriech tej prvotnej krádeže a ten hriech toho, že im to vrátili nepoužiteľné, napravený nebude.
A to je presne ten ústavnoprávny rozmer celej tejto veci, a to je presne tá vec, kde sa máme rozprávať nielen o ochrane verejného záujmu. My sa máme rozprávať aj o ochrane ústavných princípov. A jeden z ústavných princípov je, že keď nie je nutné šiahnuť na majetok iného, tak mu ho nechávam. A v prípade, že má zaň dostať primeranú náhradu, tak mu ju dám. Čo pri dobrej vôli, tak bolo doteraz a mohlo byť v budúcnosti, ale ak tam bude vôľa zlá, tak ešte raz, štát týmto získava výhodu na svoju stranu, lebo budúci minister životného prostredia, ktorý bude vyjednávať pri ďalších 1900 rôznych záťažiach, alebo dajme tomu iba 900 alebo 800 z nich, môže každému jednému majiteľovi tej špinavej pôdy, s ktorou on už si nepodeje nič, povedať: vieš čo, nepredáš za päť, vyvlastním a nebudem ti musieť za to dávať nič. A on bude platiť potom ten štát iba tú cenu tej sanácie, ale pôvodný majiteľ pôjde s dlhým nosom. Čo je podľa mňa obrovský problém tohto zákona, obrovský.
A dôvod prečo sa o tom opakovane rozprávame pri diaľniciach, pri každej jednej tej tzv. významnej investícii, je ten, že vďaka tomu tunelovému videniu, pri ktorom teraz minister Sólymos stojí v lese a na konci vidí nešťastných Vrakunčanov, nevidí všetky ostatné možné scenáre, ktoré môže tento krok spôsobiť. A ja úplne rozumiem tomu, že chcete pre tých Vrakunčanov čo najrýchlejšie urobiť čo najlepšiu vec. Tomu stopercentne rozumiem. Len dôvod, prečo existuje medzirezortné pripomienkové konanie a dôvod prečo existujú klasické lehoty na prijímanie legislatívy, je, aby vám niekto strčil ruku do toho tunela a povedať, bacha, bacha, Laci, tam môže byť problém. A vaši úradníci na ministerstve to robiť nebudú. Tým dáte úlohu a oni to napíšu a oni to sem donesú.
Ďalšia vec je, že, iba jeden príklad za všetky, mení sa v tomto návrhu v zákone o envirozáťažiach § 2 ods. 8. Doteraz ministerstvo malo nielen povinnosť zapisovať vlastne po ukončení sanácie alebo po objavení záťaže, túto environmentálnu záťaž do zoznamu environmentálnych záťaží, ale boli tam ešte povinnosti týkajúce sa všetkých príslušných stavebných konaní, atď., to sa teraz škrtá, neviem prečo. Rozumiem tomu, že ministerstvo má záujem zbavovať sa povinností, ale znovu, ak tá povinnosť tam zabezpečovala, že... Ak potrebujete presne vedieť, tak vám to prečítam. Je to, doteraz § 2 ods. 8 hovoril, že ministerstvo po ukončení identifikácie environmentálnej záťaže bezodkladne zabezpečí jej zápis do informačného systému environmentálnych záťaži, zašle informáciu o ukončení identifikácie na zápis do katastra nehnuteľností a oznámi o ukončení identifikácie do 15 dní od zápisu do katastra nehnuteľností vlastníkovi nehnuteľnosti, užívateľovi, a ak vlastník nie je súčasne jeho užívateľom, alebo správcovi, na ktorej sa nachádza environmentálna záťaž. To znamená, že doteraz bolo ministerstvo v povinnosti oznamovať ľuďom, ktorí užívajú, že čo sa tam deje. A toto je vyškrtávané teraz a nahrádza sa to iba tým, že bude povinnosť zabezpečiť zápis do registra envirozáťaží. To znamená, že tá komunikácia s vlastníkom, používateľom alebo správcom vlastne tam už nebude. Vy nahrádzate ako keby povinnosť štátu oznámiť, že čo sa deje na jeho majetku tým, že sa to bude zapisovať iba do univerzálneho registra, kde v podstate on bude mať ako keby teraz povinnosť si to vyhľadávať. Čo v kombinácii s predbežnou držbou v podstate jemu úplne berie informácie a jednak kontrolu nad tým, že čo sa s jeho majetkom deje. Kde, nadväzujúc na kolegu, ktorý hovoril predo mnou, ešte s tým, že vlastne predbežná držba ako inštitút nie je doriešená, na Ústavnom súde si tiež môžte založiť na budúce problémy. A to je ďalší dôsledok, to je ďalší dôsledok toho, že tu máme to. No vy to máte tiež na rováši, pán Žiga, to sú vaše veci, tu tiež. Tak by som sa toľko nesmial.
To je ďalší dôsledok presne toho, že vystane pred nami, že vystane pred nami problém, a my hľadáme najjednoduchšie, najrýchlejšie riešenie, ale zasahovať do ústavných princípov, ktoré sú vlastne základom nášho práva a šiahať na právo ľudí zaobchádzať s vlastným majetkom, je, môže byť dynamitná škvrna na skle, že škvrna zmizne, len neviem, čo sa stane potom s tým sklom.
Ako som povedal dnes dopoludnia, dnes bez ohľadu na to, čo si o tom myslí opozícia, s vysokou pravdepodobnosťou tento zákon prejde do druhého čítania a zajtra zrejme prejde aj druhým čítaním, aj tretím, a potom ale v tej chvíli sa, pán minister, spúšťajú hodinky. A vy budete musieť do konca tohto roku dokázať, že to stálo za to. Lebo ak sa dostaneme do situácie, že v novembri, napr. kvôli tomu, že malá EIA nevyjde a bude potrebné robiť veľkú, vy budete ešte stále stáť a takto mlieť prstami, tak ste zasiahli do ústavného poriadku Slovenskej republiky, zobrali ste ľuďom práva bez toho, aby ste dali legitímny dôvod, a nepomohlo vám to ani v tej jedinej veci, kvôli ktorej sa to robí.
Takže ešte raz. Úplne kvitujem dobrý zámer, beriem motiváciu riešiť problém, len upozorňujem na veľké riziká. To prvé riziko je, že to v legislatíve znovu vytvára priestor na oslabenie pozície majiteľov tých pozemkov dnes. To je ten prvý. A ten druhý je, že ostatné procesy, ktoré sa paralelne spúšťajú popri stavebných konaniach a popri verejnom obstarávaní, môžu svojimi lehotami nakoniec ten proces tak natiahnuť, že ani to skrátené legislatívne konanie vám nakoniec nepomôže. Preto akože ja vám držím palce kvôli Vrakunčanom, ale nerád by som videl negatívne dôsledky, ktoré som práve pomenoval, zo zmeny tohto zákona v budúcnosti.
Ďakujem pekne.
