Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Keby sa mal jedného pekného dňa niekde tvoriť rad do fanklubu Igora Matoviča, tak asi je jasné, že by som v ňom nestál. Bol som pritom, keď Igor do tohto parlamentu vstúpil, a po pravde nebudem extrémne skrúšený, keď ho budem vidieť odchádzať, ale nemalo by to byť takto. Nemalo by to byť takto.
Sú tu dva prípady vzťahu výboru Národnej rady a pléna, ktoré dnes môžme dať do veľmi jasného porovnania a...
Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Keby sa mal jedného pekného dňa niekde tvoriť rad do fanklubu Igora Matoviča, tak asi je jasné, že by som v ňom nestál. Bol som pritom, keď Igor do tohto parlamentu vstúpil, a po pravde nebudem extrémne skrúšený, keď ho budem vidieť odchádzať, ale nemalo by to byť takto. Nemalo by to byť takto.
Sú tu dva prípady vzťahu výboru Národnej rady a pléna, ktoré dnes môžme dať do veľmi jasného porovnania a pozrieť sa na princípy toho, že ako sa máme v politike a v našom poslaneckom živote rozhodovať. Igor vo svojom prejave spomenul, že to bola koalícia, ktorá ho dostala na toto miesto. Ja som bol vtedy predsedom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií a tiež som hlasoval za to, aby Národná rada rozhodovala o odobratí jeho mandátu. Napriek tomu v pléne ako poslanec Národnej rady za odobratie mandátu hlasovať nebudem. A skúsim vám priblížiť ten myšlienkový postup, ktorý ma do tejto situácie dostal.
Keď bol písaný ústavný zákon, ktorý dlhodobo označujem za veľmi zle napísaný, deravý a v mnohých veciach nefunkčný, tak z nejakého dôvodu sa pri možnosti straty mandátu myslelo na to, že aj keď to posúdenie, že či bol porušený alebo nebol porušený ústavný zákon, má vykonávať príslušný orgán, teda výbor, tak rozhodnutie o odobratí politického mandátu, priameho mandátu zvoleného zástupcu ľudí v Národnej rade Slovenskej republiky by malo byť v rukách samotného zákonodarného a v tomto prípade aj ústavodarného zboru.
Ja si to vysvetľujem tak, že na konci dňa určujúcim princípom pri každom jednom hlasovaní v tomto pléne je to, čo nám káže ústava, naše vedomie a svedomie. A že dôvod, prečo je v ústavnom zákone zakotvené, že na konci máme spraviť politické rozhodnutie v pléne Národnej rady, je ten, že nech zákon hovorí čokoľvek, na konci máme právo ho posúdiť svojím vedomím a svedomím. Hovorí sa, poznaj všetky pravidlá, nauč sa ich a potom jedno alebo dve poruš.
Potom tu máme veľmi podobný prípad, a to je prípad voľby ústavných sudcov, kedy sa môže stať, že výbor povie, že 13,5 roka nie je 15 a teda kandidát poslanec Fico nemôže kandidovať za sudcu Ústavného súdu a opäť sa to v podobnom garde dostane na rozhodovanie pléna Národnej rady. A teraz si poviete, veď sú to podobné prípady. Výbor povedal, bol porušený ústavný zákon, plénum by teda malo odobrať mandát. V tomto prípade výbor môže povedať, že 13,5 roka je 15, a teda, že pán Fico poslanec môže, alebo výbor povie, že nemôže, a my v pléne budeme mať možnosť to otočiť. A ako teda máme posúdiť, že kedy poslanec si môže dovoliť hlasovať proti rozhodnutiu výboru a kedy nie?
A ja sa ešte raz vrátim k tomu základnému princípu, ktorý máme napísané v ústave. A vrátim sa k tomu, čo je napísané v názve zákona, ktorým sa teraz práve máme riadiť, a to je ochrana verejného záujmu. A teda vedomie, svedomie a ochrana verejného záujmu majú byť kritériá, podľa ktorých by sme sa aj v prvej, aj v druhej situácii mali rozhodovať. A teda sa pozrime, čo sa stalo so zákonom, s ústavným zákonom, ktorý nás doviedol dnes sem.
Pravda je taká, že v jeho starom znení, v znení z roku 2017, kedy náš výbor pridal, prijal uznesenie, že poslanec Matovič by mal prísť o mandát, sme nevedeli zistiť spätne, ktorí verejní činitelia, v akých verejných funkciách a koľkokrát tento samotný zákon porušili. Ja som vtedy navrhoval vytvorenie registra vlastne porušení tohto ústavného zákona. Ten dodnes neexistuje. My nevieme, koľko verejných činiteľov sa v čase dostalo do situácie, že porušili ústavný zákon. A teda to, že tu dnes stojí Igor Matovič, je súhra okolností, ale v podobnej situácii sa mohli ocitnúť aj iní.
Druhá vec, v ústavnom zákone neexistoval priestor na to, aby sme vedeli zhodnotiť situáciu, že keď niekto v čase porušil ten zákon prvýkrát a príde sa na to, že ho porušil druhýkrát, že by mal možnosť nejakým spôsobom vykonať nápravu. Uvediem príklad. Béla Bugár je poslancom, odkedy ten zákon platí, od roku 2006. Teda on je dlhšie, ale odvtedy platí ten zákon. Predstavme si, že by sa prišlo na to, že zle vyplnil tlačivo alebo neodovzdal tlačivo v roku 2007, výbor ho zoberie na konanie, konanie bude ukončené, dostane pokutu. A potom by výbor prišiel na to, že to isté sa stalo v roku 2015. On sa spätne nevie do tej situácie vrátiť, nevie v tom medzičase vykonať nejakú nápravu, nevie sa začať správať inak, ale hrozila by mu strata mandátu podľa starého výkladu zákona, podľa starého znenia zákona, podľa toho, ako bol. Zároveň tu máme mnohé, mnohé kauzy, ktoré boli politické a politicky v tomto výbore zamietnuté pod koberec. Mnoho ľudí získalo potvrdenie o tom, že neporušili zákon len vďaka tomu, že, že výbor neotvoril konanie, lebo sa preto nenašla väčšina. A či už to bola kauza pani Vaľovej, či to bola kauza vzťahu pána Kaliňáka s pánom Bašternákom, mnohé ďalšie, neboli ukončené na výbore iba kvôli tomu, že ich zakryla aktuálna politická väčšina. A potom sú tu ľudia, ktorí, o ktorých sa rozhodovalo v zložení výboru v tomto volebnom období, pán poslanec Šuca, pán poslanec Jurzyca, tak isto poslanec Matovič, kedy sme si mnohí, ktorí sme v tom výbore sedeli, dávali veľký pozor, aby sme vždy išli podľa litery zákona. A z toho sme sa dostali až k dnešnému dňu. Dostali sme sa do situácie, kedy dve formálne chyby, dve formálne chyby, ktoré nikomu neškodia a za ktoré, ja beriem, sa dávajú drakonické pokuty a majú sa dávať, keď zákon platí, tieto dve formálne chyby majú priamo zvolenému zástupcovi ľudí, členovi parlamentu odobrať mandát. A to je podľa mňa, ako hovoria bratia Češi, "přes příliš". To sa nerobí, to sa nemá stať.
Ak bude poslancovi Matovičovi odobratý mandát na základe týchto dvoch konkrétnych pochybení, tak niečo nerobíme správne, niečo nerobíme dobre. Mali sme tu vážnejšie kauzy, máme tu vážnejšie kauzy, za ktoré trest neprišiel vďaka tomu, že mal politické krytie vo výbore pre nezlučiteľnosť funkcií. Ak dve formálne chyby majú spôsobiť stratu mandátu, tak niečo robíme zle.
Mali sme šancu to napraviť. Niekoľkokrát boli pracovné skupiny, komisie, predkladateľské skupiny poslancov, ktorí mohli ten zákon spraviť poriadne. Bol som členom väčšiny z nich. Nenašla sa vôľa. Dokonca ten čistopis, ktorý bol schválený, už teraz obsahuje tak výraznú chybu, že ho budeme musieť zmeniť. Ten zákon, ktorý sme schválili na tejto schôdzi. Lebo splniť ducha toho zákona, toho, ktorý nám káže konať vo verejnom záujme a ochraňovať verejný záujem, ktorý nám káže odhaľovať konflikty záujmov tam, kde reálne sú, ktorý nám káže ísť po korupcii, odhaľovať prepojenia a trestať za ne, tak tento duch zákona stále, bohužiaľ, nie je naplnený v súčasnom znení. Čo naplnené je, sú častokrát drakonické pokuty za malicherné previnenia.
Ústavný zákon nedáva poslancom Národnej rady vôľu posúdiť závažnosť previnenia, ktoré, ktoré skúmajú v konaní pred výborom Národnej rady. Mali sme prípad, kedy myslím, že to bola členka nejakej dozornej rady v niektorom zo štátnych podnikov, na základe veľmi ťažkej diagnózy, kvôli tomu, že dostala rakovinu a ležala v nemocnici, nebola schopná v čase odovzdať majetkové priznanie. Človek, ktorý ako poslanec Národnej rady v tej chvíli má posúdiť takúto situáciu, by podľa znenia ústavného zákona mal rozhodnúť, že takáto žena má dostať pokutu. Môj osobný názor je, že človek, ktorý by žene s rakovinou ležiacej v nemocnici dal pokutu za to, že nedala v čase majetkové priznanie, je necitlivý idiot. A som hrdý na to, že keď som viedol ten výbor, tak sa ani jeden takto necitlivý idiot v tom výbore nenašiel. Áno, bol porušený ústavný zákon. Áno, konalo sa s myslením na vyšší princíp. Lebo vedomie a svedomie poslanca Národnej rady v takejto situácii musí byť silnejšie.
Moje vedomie a svedomie bude čisté, keď zahlasujem proti svojmu vlastnému rozhodnutiu ako člena výboru. Lebo ako politik, ako človek, ktorý tu zastupuje ľudí, v živote nikdy by som si nezobral na plecia to, že kvôli dvom takýmto blbostiam voličom Igora Matoviča odoberiem možnosť mať zástupcu v parlamente. Akokoľvek nesúhlasím s jeho názormi, akokoľvek sa mi nepáčia spôsoby, akými presadzuje politiku, akokoľvek sa mi nepáči antisystémovosť celého združenia Obyčajných ľudí. O tom všetkom sa môžme rozprávať na inom fóre. Ale neexistuje relevantný a dobrý dôvod, aby tento človek prišiel o mandát. A kvôli tomu, napriek tomu, že som ho ako predseda výboru do tohto pléna posunul, ten návrh, v pléne zaň nezahlasujem. Lebo ako politik na to nemám jednoducho dostatočne dobrý dôvod.
Chcem upozorniť na ďalšiu dôležitú vec. Vyhovárať sa na nové znenie zákona nepostačuje. Neexistuje jediný rozumný dôvod, prečo by v tomto prípade mala byť porušená retroaktivita. Starý, staré konanie sa má posudzovať podľa starých pravidiel. A teda, ak niekto si myslí, že podľa starého znenia zákona bol dôvod na to, aby Igor Matovič prišiel o mandát, mal by dnes hlasovať za.
A poslednú vec, ktorú poviem. Ten návrh z vtedy ešte môjho výboru, ktorý som viedol, išiel v marci 2017. Ak je tu niečo na zamyslenie, tak je to fakt, že predseda Národnej rady Andrej Danko skoro dva roky ignoroval ústavný zákon, ktorý mu kázal predložiť tento bod na rokovanie parlamentu. Voči tomu ústavnému zákonu sa v tejto chvíli sám predseda parlamentu previnil viac ako Igor Matovič.
Zo všetkých dôvodov, ktoré som teraz pomenoval, nemôžem hlasovať za to, aby stratil mandát. Zároveň, keď sa vrátim k tomu príkladu, ktorý som spomenul na začiatku, nevidím dostatočne silný verejný záujem v tom, aby plénum zlomilo rozhodnutie ústavnoprávneho výboru, ak ten posúdi, že z poslanca Fica nemôže byť ústavný sudca. Lebo vedomie a svedomie niektorých poslancov by to možno pustilo, ale verejný záujem by tam žiadny nebol.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis