Vážený pán predsedajúci, vážení zástupcovia vlády, kolegyne, kolegovia, dovolím si pridať aj ja zopár pripomienok k programovému vyhláseniu vlády, ktoré som si zapísala po jeho prečítaní. Ja nie som zástancom princípu kritiky za každú cenu. Ak by sme sa pozreli na niektoré kapitoly z prísne rezortného pohľadu, tak nájdeme určite aj zopár čiastkových momentov v rámci tohto programového vyhlásenia, ktoré stoja za zmienku a ktoré sú pre daný rezort určite zmysluplné. Za všetky spomeniem trebárs kultúru, lebo tento program patrí medzi tie, ktoré podľa mňa majú hlavu aj pätu.
Obnova hradu Krásna Hôrka, to je chvályhodné predsavzatie, pekný cieľ. A keď sa splní alebo podarí, tak bude to zásluha, ktorú tomuto rezortu treba dopriať. Rovnako mu netreba uprieť snahu napríklad o dialóg s kultúrnou a umeleckou obcou, ktorý sa osvedčil. Pán minister vychádza z tohto prostredia, hľadá v tomto prostredí, ako tejto komunite pomôcť. A to je fajn. Ale môžme polemizovať o tom, že či oprava jedného hradu je práve to, čo sa dá považovať za záchranu kultúrneho dedičstva ako takého. Veď hradov máme veľa. A všetky predsa potrebujú obnovu.
Rovnako sa môžeme zamýšľať nad tým, že či je naozaj tou najlepšou pomocou kultúre zriaďovanie ďalších a ďalších inštitúcií na prerozdeľovanie dotácií, mám na mysli tie štátom zriaďované fondy, alebo či je potrebné zvyšovať koncesionárske poplatky, či by ich napríklad nebolo lepšie zrušiť, či je dobré zásahom zhora zriaďovať v každom krajskom meste z verejných zdrojov dotované centrum kultúrneho a kreatívneho priemyslu, či to náhodou nekazí trh, či je tam taký silný kultúrny potenciál, ktorý ho dokáže prevádzkovať, či tam bude odbyt a podobne, ale to už by sme sa museli venovať nie čisto rezortným, ale prierezovým, systémovým, medzirezortným otázkam, museli by sme hovoriť o kvalite života ľudí ako takej, či vôbec na nejakú kultúru popri svojich ťažkostiach majú pomyslenie, o ich odvodovom či daňovom zaťažení, o zlepšení podmienok pre podnikateľov všeobecne, nielen tých v kúpeľníctve alebo v cestovnom ruchu alebo tých, ktorí majú trvalý pobyt v nejakom zaostalom regióne, museli by sme hovoriť o úlohe štátu ako takej, o jeho zoštíhlení, o decentralizácii, ktorá zastala niekde na polceste, o neefektívnosti vyšších územných celkov napríklad a ich nezmyselnom počte osem, o tom, koľko si vôbec ako štát môžeme dovoliť dávať do kultúry, ale aj do vzdelávania, vedy, výskumu a či by to náhodou nemohlo byť pri lepšom hospodárení aj viac. Museli by sme teda hovoriť o celom komplexe navzájom súvisiacich reforiem, ktoré sú pre našu krajinu potrebné. To ale v programovom vyhlásení, bohužiaľ, nenachádzame, ale ani nemôžeme nachádzať, pretože táto vláda nie je reformná vláda.
Čo ale mňa osobne na programovom vyhlásení vlády sklamalo najviac, tak to je oblasť regionálneho rozvoja. Už ho spomínali viacerí moji predrečníci, ale ja si dovolím trochu iný uhol pohľadu. Prakticky celým týmto dokumentom sa prelína téma vyrovnávania regionálnych rozdielov, podpora zaostalým regiónom, vyrovnávanie disparít. Je to dookola opakovaná pesnička už mnohé roky. Je to stále to isté doslova a do písmena. Ja ako perličku uvediem, že práve pasáž o odstraňovaní slabých stránok regiónov je do programového vyhlásenia vlády prevzatá od slova do slova z programového vyhlásenia vlády 2012 (copy paste). Spracovatelia si nedali ani tú námahu, aby trošku zmenili slovosled. Pozrite si kapitolu sedem v programovom vyhlásení vlády 2012. Toto je smutné, lebo už desať rokov dávame peniaze do zaostalých regiónov, alebo sa tak tvárime, ale prax je taká, že sú stále zaostalejšie. Decentralizácia, ktorá sa začala niekedy pred pätnástimi rokmi, tá nám zastala a odvtedy idú naše regióny od desiatich k piatim. To je holý fakt. Kolega Eugen Jurzyca je macher na grafy a pripravil takýto jednoduchý graf. (Ukazovanie grafu.) A to je priemerný vývoj HDP jednotlivých krajov ako podiel HDP z Bratislavského kraja. To je vývoj našich regiónov od roku 1995 po súčasnosť. Štátne centrálne politiky riadenia regiónov jednoducho zlyhali.
Uvedomuje si to dokonca už aj Európska únia, ktorá už niekoľko rokov razí princíp presne opačnej tvorby regionálnych politík. A to je zdola nahor. Už nechce kropiť iba tak trošku všade, ale potrebuje polievať korene, to znamená podporiť potenciálny rast. A týmto princípom dokonca podmieňuje aj formy pomoci prostredníctvom fondov EŠIF v programovacom období 2014 – 2020, čiže v súčasnom. Rozhodujúcu úlohu pri tom majú zohrávať mestá, mestá ako spádové centrá pre svoje širšie okolie. Ale o ich rozvoj neni v programovom vyhlásení vlády ani ich zmienka. Je to paradox, pretože pri predsedníctve Slovenska v Európskej komisii bude ako prvé podujatie, ktoré budeme organizovať, júlový samit regiónov a miest, ktorý bude v Bratislave. Samit regiónov a miest nadväzuje na holandskú agendu, ktorá dominovala holandskému predsedníctvu. A to je urbárna agenda. Vzišiel z nej Amsterdamský pakt. Možno aj preto sa princíp regionálneho rozvoja zdola nahor v niektorých pasážach programového vyhlásenia vlády aj mihne. Je tam niekoľko zmienok o potrebe integrovaného teda medzirezortného prístupu k regionálnemu rozvoju a niekoľko zmienok o potrebe partnerstiev. Ale tu je vidno, že tento dokument proste zrejme zlepili dohromady rôzne a možno navzájom vôbec nekomunikujúce tímy a jednoducho jeden ťahá čihy a druhý ťahá hota.
Ja chcem zdôrazniť, že absentujúci princíp tvorby regionálnych politík zdola nahor je veľmi nebezpečný, okrem iného aj v tom, že priamo ohrozuje získanie eurofondov, na ktoré sa tu, ako zaznelo z mnohých príspevkov kolegov, mnohí spoliehame ako na poslednú možnosť získania peňazí pre svoje regióny z Bruselu. Málokto totiž vie, že to, čo sa tu tri roky na Slovensku deje pri nastavovaní národných procesov čerpania a implementácie týchto posledných eurofondov, je v priamom rozpore s bruselskými nariadeniami. Tie jasne hovoria o tom, že operačné programy a ich implementácia sa nemajú pripravovať z centrály na rezortnom princípe, ale zospodu, z obcí, miest a regiónov. A toto sa tu nedeje. Deje sa to formálne naoko. Kamufluje sa to, to je to správne slovo. A na Slovensku neexistuje odborná koordinácia, to bude tým, existuje tu len koordinácia politická. Doplatia na to koncoví prijímatelia, to budú poväčšine mestá a obce, lebo tie už dnes vo vidine čerpania vynakladajú nemalé prostriedky na prípravu projektov. Rovnako štát vynakladá nemalé prostriedky na prípravu projektov a naozaj veľkých projektov, veľkej cestnej infraštruktúry, ale ich oprávnenosť nie je zatiaľ vôbec jasná, pretože nie sme administratívne ani obsahovo pripravení, nemáme národný generel dopravy napríklad. Na základe čoho vieme, že ten alebo tamten obchvat je naozaj potrebný? Ja v neschopnosti Slovenska čerpať eurofondy nemaľujem čerta na stenu. Pozrime sa na reálne výsledky z minulého programovacieho obdobia. Sú tam pozastavené platby v troch operačných programoch? Takže tá hrozba, že prídeme aj o ďalšie, je reálna.
Pán Pellegrini, podpredseda vlády pre investície, ste zodpovedný za kontrolu a koordináciu implementácie EŠIF, viem, máte veľmi ťažkú úlohu, lebo veľmi veľa času sme už stratili. Ten doterajší proces sme ako krajina veľmi pokazili, nezvládli. Tečie nám všetkým do topánok, lebo na splnenie podmienok máme doslova už len pár mesiacov, do konca roka 2016. Vy to viete. Ale ešte by sa to možno zachrániť dalo. Prosím vás, prehodnoťte svoju taktiku voči regiónom, k nastaveniu podmienok čerpania z posledných eurofondov, lebo to, čo sa tu robilo doteraz, nepôsobí v prospech regiónov, ale spôsobuje pravý opak, ich úpadok. Ak v tom budeme pokračovať, tak budeme riskovať nepreplatenie projektov. Viete, potom sa vám, nie vám osobne, ale tejto vláde možno splní ten cieľ, ktorý sa prelína celým vyhlásením, že budeme mať konečne vyrovnané rozdiely medzi regiónmi, akurát s tým rozdielom, že všetky regióny budú rovnako zaostalé, budeme jeden veľký zaostalý región v srdci Európy.To je asi tak zhruba, čo som chcela povedať. Ak to mám zhrnúť, tak by sa to dalo vlastne dalo povedať piatimi-šiestimi vetami. Programové vyhlásenie vlády ako jednu z najväčších priorít uplatňuje prioritu posilnenie úlohy štátu namiesto decentralizácie. V oblasti regionálneho rozvoja nedáva Slovensku žiadnu víziu. Absolútne nerieši, ako dospieť k zdravému rastu našich miest, ktoré majú práve, naopak, zohrávať v rozvoji Európy kľúčovú rolu a mali by byť aj našimi výkladnými skriňami. Rozvojovú agendu rieši v rozpore s európskym trendom a podmienkami Bruselu na čerpanie financií z eurofondov, a tým vystavuje Slovensko riziku nepreplatenia projektov. Táto politika nevedie k rozvoju, ale k úpadku regiónov. Štátom riadená politika rozvoja regiónov zlyhala a potrebuje zmeny. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
