Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, včera v nedeľu 25. marca sme mali 30. výročie tzv. sviečkovej manifestácie, asi to tu bolo dneska už viackrát spomínané, a vtedy ten prejav občianskej odvahy bol sprevádzaný zákazmi, polievaním vodným delom, striekaním vodným delom, bitím, zaistením a aj stratou zamestnania. Ľudia, ktorí pred tridsiatimi rokmi protestovali, tak prednášali oprávnené požiadavky, žiadali, tak ako to bolo vo vtedajšej ústave, bohužiaľ, len teoreticky, žiadali náboženskú slobodu a žiadali aj občianske práva. Odvtedy prešlo tridsať rokov, čo je dlhá doba, máme novú ústavu, máme vlastnú republiku, máme demokratické voľby.
Kresťania, alebo teda veriaci ľudia však musia opäť pripomínať a žiadať od tejto vlády niektoré veci. Pod tieto požiadavky sa len v jednej aktuálnej výzve za pár dní podpísali tisíce ľudí. Aj ja som sa pod ne podpísal a chcem byť ich tlmočníkom. Prosím preto nového pána premiéra a členov vlády, aby si ich vypočuli. Úplne tak kľúčovo sa to týka manželstva a rodiny.
V našej ústave niekoľko rokov je novelizovaný čl. 41, ktorý znie teraz takto: „Manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.“ Som rád, že Slovensko je jedna z mála európskych krajín, ktorá má takéto niečo zakotvené v ústave, ktorá hovorí o ochrane a pomoci manželstvu a rodine. Prijali sme to v minulom volebnom období, samozrejme, aj ja som hlasoval za. Ale musí sa to prejavovať aj reálne aj v praxi, nestačí to mať napísané v ústave. Tak ako za komunistov bolo v ústave mnoho správnych, dobrých vecí, ale neboli dodržiavané, a preto museli ľudia nabrať odvahu protestovať, verejne to vyjadriť, tak aj dnes máme toto v ústave, ale mnohé tie praktické veci za tým zaostávajú.
Dnes máme rozpravu o programovom vyhlásení vlády, a to, čo ja vidím a čo namietam a čo chcem aj navrhnúť, aby sa dopracovalo, je taký ucelený koncept rodinnej politiky. Máme ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, jedna z vecí, ktorá tu bola opakovane povedaná, že by bolo možno dobré a bolo by načase, aby sa toto ministerstvo nazývalo ministerstvom rodiny, práce a sociálnych vecí. Pretože ak je v poriadku rodina, ak majú ľudia prácu, tak aj tie sociálne pomery sú niekde úplne inde.
Je rozdiel medzi rodinnou alebo prorodinnou a sociálnou politikou. Rodinná politika nie je len podmnožinou tej sociálnej. Tu by som sa dostal priamo k zneniu programového vyhlásenia vlády, teda jej návrhu, a znova treba povedať, že je skopírovaná z oddielu Sociálna politika. Citujem: „Vláda“, čiže táto vláda, ktorá sa uchádza o podporu a o dôveru, „vláda bude podporovať rodinu, ktorá je nielen základnou bunkou spoločnosti, ale aj hlavnou nositeľkou základných ľudských, kultúrnych, sociálnych, občianskych a duchovných hodnôt. Dôsledne uplatní riešenia, ktoré jej pri plnení pracovných povinností umožnia napĺňať svoje poslanie. Pri predkladaní návrhov zákonov bude zvažovať ich vplyv na manželstvo a rodinu, najmä zo sociálneho, hospodárskeho a finančného hľadiska. Podporu rodiny vníma aj ako prioritný nástroj na riešenie negatívneho demografického vývoja.“ Bolo to tu opakovane zdôraznené, že toto programové vyhlásenie vlády je z väčšej časti, alebo takmer absolútne skopírované spred dvoch rokov, a keď sa pozerám na tento odsek týkajúci sa rodinnej politiky, bohužiaľ, stále iba ako podmnožiny sociálnej politiky, tak tieto veci sa v zásade nijak nepohli.
Aká je realita? To, čo žiadajú dnes ľudia, nielen veriaci, nielen kresťania, je práve naozaj podpora rodiny, podpora demografickej, demografického vývoja. Citujem teraz z tejto výzvy: „Podporujete zamestnávanie rodičov s deťmi, ale odmietnete akékoľvek pokusy o štátne zásahy do rodiny, ktoré by tlačili matky maličkých detí do troch rokov k odchodu do zamestnania. Deti si zaslúžia byť najdôležitejšou prioritou našej spoločnosti a čas matky strávený s dieťaťom je dlhodobo najlepšie ekonomicky využitý čas. Žena si zaslúži slobodne sa rozhodnúť a nemá byť ekonomicky nútená vyberať si medzi prácou a dieťaťom.“
Slovensko, nakoniec ako aj celá Európa, potrebuje reálnu podporu demografického rastu. K tomu je potrebné, k tomu sú potrebné nielen ekonomické nástroje, tie určite tiež, ale aj aktívne vytváranie prorodinnej atmosféry. Dokonca treba vytvoriť určitý trend, trend mať rodinu, mať deti. Môžme sa poučiť aj úspešnými kampaňmi (správne „kampaňami“) v zahraničí, napríklad v Dánsku. Takisto je tu dôležité spoločenské ocenenie rodičovstva, otcovstva, materstva, aj tie ekonomické nástroje, výhody pre rodiny s deťmi, či už spoločenské, alebo ekonomické, napríklad zvýhodnené nejaké vstupné, rodinné vstupné na kultúrne podujatia a spoločenské podujatia, takisto v doprave.
Keď sa pozreme do okolitých štátov V4, teda do Česka, Poľska, Maďarska, tak vidíme, že my sme, bohužiaľ, úplne na chvoste týchto opatrení, oveľa odvážnejšie, oveľa razantnejšie postupujú v prorodinnej politike, v podpore demografického rastu a vidieť aj výsledky.
Ja sa chcem opýtať nového pána premiéra, pána ministra, že či sme rezignovali v tejto oblasti na také nejaké razantné kroky, aby sa to posunulo. Iste, keby som povedal, že sa neurobilo nič, bol by som nespravodlivý, ale že či inšpirovaní aj krajinami V4 a aj súčasnou situáciou, či nie je čas rozmýšľať nad niečím podstatne razantnejším, aby sa tieto veci zmenili. Pretože zatiaľ ten posun nebadať.
Ďalšia vec, ktorá súvisí a patrí k tejto výzve, sú potraty. Asi je jasné, že potraty moc nepodporujú demografický rast. Citujem z tejto výzvy: „Žena si zaslúži viac ako potrat. Nechceme kriminalizáciu matiek, ale chceme zákonnú ochranu života detí od počatia po prirodzenú smrť a reálnu podporu materstva a otcovstva. Dnes už aj sekulárna väčšina spoločnosti odmieta potraty bez vážneho dôvodu.“ Vieme, že v roku 1987 sa zaviedlo, zaviedol vlastne potrat na požiadanie bez nejakého odôvodnenia.
Takisto autori výzvy pripomínajú, že najmasovejšou demonštráciou od novembrovej revolúcie bol Pochod za život, keď desaťtisíce, možno povedať, stotisíc ľudí naozaj hovorilo o ochrane života, o podpore rodiny.
Ďalšia vec, ktorá vychádza z tejto výzvy, je výhrada vo svedomí. Opäť citujem: „Zmluva so Svätou stolicou a zmluvou s registrovanými cirkvami sa Slovenská republika zaviazala, že uzatvorí osobitnú zmluvu o výhradách vo svedomí. Slovenská republika si tento svoj záväzok doposiaľ nesplnila. Žiadame, aby Slovenská republika čím skôr pripravila a schválila túto medzinárodnú zmluvu. Táto požiadavka je o to naliehavejšia, o čo viac sme svedkami porušovania výhrady vo svedomí a náboženskej slobody v krajinách západného sveta.“
Možno na záver taká, alebo skoro na záver taká obľúbená téma, ktorá tu bola už spomínaná z rôznych úst, a to je Istanbulský dohovor. Znova citujem: „Žiadame, aby Slovenská republika stiahla svoj podpis pod Istanbulským dohovorom, odmietnime násilie na ženách, podporme reálnu pomoc týranými ľuďom bez diskriminácie a rovnako odmietnime medzinárodné zmluvy či dokumenty, ktoré by oddeľovali rod od pohlavia či zavádzali viac rodov, ako je mužský a ženský. Odmietnime nevedeckú gender ideológiu v našej legislatíve, lebo je to experiment na deťoch, vedie k ohrozeniu práv rodičov a tiež náboženskej slobody.“ Tu by som si dovolil poznámku, Slovenská republika nikdy Istanbulský dohovor neratifikovala a daj Boh ani neratifikuje, ale po vyjadreniach aj predstaviteľov vládnych strán je načase, aby stiahla podpis spod tohto dokumentu tak, ako sa to, ako vidíme, že sa to deje v iných krajinách.
Posledná vec, o ktorej by som chcel hovoriť, súvisí so školstvom. Rovnoprávne financovanie cirkevných škôl. Všetky deti, a to aj deti kresťanov, si zaslúžia rovnakú podporu. Napriek zmluvám o výchove a vzdelávaní s cirkvami nie je cirkevné školstvo rovnocenné pri financovaní. Žiadame rovnoprávne financovanie školských zariadení bez ohľadu na zriaďovateľa. Tu by som špeciálne chcel apelovať na Slovenskú národnú stranu, na jej poslancov, ktorí nominovali ministerku školstva, a chcel by som to spojiť aj s témou Istanbulského dohovoru. Napriek tomu, že Istanbulský dohovor nie je ratifikovaný, ministerstvo školstva sa naň odvoláva v jednom dokumente v kontrakte s organizáciou Iuventa, ktorá pracuje s deťmi a mládežou. Tento kontrakt má uvedené, že "v oblasti štátnej politiky vo vzťahu k deťom a mládeži zabezpečí Iuventa úlohy vyplývajúce z Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2016 až 2020". Tento kontrakt s Iuventou bol podpísaný 27. februára 2018. A súčasťou tohto kontraktu, a teraz poprosím špeciálne poslancov národnej strany, aby dávali pozor, "reflektovanie aktuálnych spoločenských výziev spojených s migračnou vlnou, teroristickými útokmi, nárastom xenofóbie a životom v multikulturálnom prostredí, v oblasti práce s mládežou v súlade s Parížskou deklaráciou, Istanbulským dohovorom a ďalšími dokumentmi". Napriek tomu, že tento dokument nie je pre nás záväzný, ministerstvo školstva ho použilo v podpísanom kontrakte s Iuventou a ministerstvo školstva uvádza, že prispeje na uskutočnenie tejto úlohy, teda aby sa tieto veci rozvíjali v súlade s Istanbulským dohovorom, sumou 160 400 eur. Takže chcel by som vyzvať, aby v týchto veciach tiež bolo jasno, a žiadam tiež, aby tieto veci neboli aplikované aj napriek tomu, že Istanbulský dohovor nie je ratifikovaný do našej vládnej politiky.
Takže na záver by som zhrnul tieto požiadavky. Veriaci ľudia, tak ako pred tridsiatimi rokmi, žiadajú vládu, aby dodržiavala to, čo je v ústave, a to je podpora manželstva a rodiny aj veľmi konkrétne podporou demografického rastu, prestať podporovať potraty, stiahnuť podpis spod Istanbulského dohovoru, uzákoniť výhradu vo svedomí, zrovnoprávniť cirkevné školy.
Apelujem na novú vládu, na pána premiéra, na jednotlivé strany a poslancov, zvlášť poslancov Slovenskej národnej strany, ak už chcete podporovať túto vládu, žiadajte tieto veci, lebo inak vaša účasť v nej je úplne neprijateľná.
Samozrejme, moju dôveru táto vláda nemá, tak ako pred dvoma rokmi, ani personálne, ani programovo a budem hlasovať proti tomu, aby sa vyslovila dôvera tejto vláde.
Ďakujem.