Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zase ako vždy, keď sa hovorí o školstve, je tu komorná atmosféra. Možno je to, možno je to naschvál, možno to tak má byť, ale dnes som tu už spomínal čosi o tom, ako sa z optimizmu dá prejsť ku skepse, v rámci toho ak človek má vo svojom snažení vytrvať. Zabudol som pritom dodať, veď napr. zdravú skepsu nebohý Július Satinský v svojich Divoch sveta považoval za jeden z vlastných siedmich divov sveta, a preto sme tu po roku zas s týmto návrhom zákona, ktorým chceme napraviť vec, ktorá podľa nás a podľa učiteľskej verejnosti nie je celkom v poriadku.
Repetitio est mater studiorum, hovoria starí Rimania, opakovanie je matka učenia, a preto pokiaľ si dobre pamätám predchádzajúcu diskusiu, väčšinou nebola o samotnom nástroji veta zriaďovateľa, ale skôr bola zo strany zriaďovateľov, ktorí v nej vystupovali, argumentačne podoprená ich slabými pákami, aké majú na riaditeľov, u ktorých dochádza k narušeniam zákona alebo ktorí jednoducho nevykonávajú svoj post tak, ako by mali.
Paradoxne, k tomu alebo k tejto situácii v mojej osobnej praxi mám množstvo podnetov, tak ako aj moji kolegovia, kedy skôr narážame na iný problém, kedy zriaďovatelia by mohli konať, ale nekonajú. Mohol by som tu rozprávať príbehy riaditeľov, ktorí sú v konaní, kde preukázateľne boli aj odsúdení, napriek tomu je tam problém.
Preto sa pýtam, čomu slúži potom takýto nástroj, ak v súčasnom stave vymožiteľnosti práva sa nevedia využiť všetky nástroje na to, aby sme vedeli očistiť život v škole od ľudí, ktorí tam viditeľne nemajú čo robiť? Alebo inak sa opýtam, prečo musíme v prípade viditeľných pochybení, ktoré sa vyskytujú v každej sfére spoločenského života, meniť systémy? Prečo skôr neposilňujeme kontrolné zložky? Prečo nevykonávame dôslednejšie kontroly a kontrolné zložky?
Sám som bol niekoľkokrát v komunikácii s pani hlavnou školskou inšpektorkou, ktorú asi všetci tu poznáme, a osobne nechápem, ako je možné, že v poslednom rozhovore pre Plus 7 dní uvádza takúto odpoveď na otázku: "A ako sa vám darí s nástrojom odvolania riaditeľa zlej školy?" Neviem, či ste ten rozhovor čítali. Dovoľte mi ho zacitovať, jej odpoveď v plnom znení, ako je, pričom podotýkam, nepaušalizujem, nechcem všetkých zriaďovateľov hádzať do jedného vreca, ale jej názor na základe dlhodobej praxe a praktických skúseností pri kontrolnej činnosti je mimoriadne cenný a je dôležité ho tu povedať.
Takže odpoveď na jej otázku bola: "Problém je v reakcii zriaďovateľov, najmä predsedov samosprávnych krajov na tieto návrhy. Zriaďovateľ dostal ohromnú personálnu právomoc. Vlastne je to on, kto rozhoduje o tom, na rozdiel od nedávnej minulosti, kto bude riaditeľom školy. Môže totiž vetovať návrh rady školy. Naťahovať to teda môže dovtedy, kým sa nestane riaditeľom osoba, ktorú preferuje. Právomoc má, ale zodpovednosť za kvalitu vzdelávania nenesie." Opakujem, právomoc má, ale zodpovednosť za kvalitu vzdelávania nenesie. "No a vyzerá to tak, že mnohí zriaďovatelia trpia syndrómom Matúša Čáka Trenčianskeho, pána Váhu a Tatier, a teda chcú na svojom území o osude svojich poddaných, rozhodovať iba oni sami. Nezávisle od toho, akú škodu títo riaditelia na vzdelávaní žiakov napáchajú. Jednoducho pohŕdanie zákonmi a nevyvodzovanie osobnej zodpovednosti za zlyhania ľudí, ktorí sú zodpovední za iných ľudí, je zažraté do pórov slovenskej spoločnosti. Potom je ťažké čakať v takej atmosfére nejakú podporu pre kvalitnú výchovu a vzdelávania." Koniec citácie odpovede.
Áno, ja som minule, minulého roku vystupoval v rozprave k tomuto pokusu o zvrátenie stavu a napraveniu a upozorňoval som na to, že kľúčovým slovom, ktoré by tu malo zaznieť a má zaznievať, je rovnováha. Rovnováha, ktorá ako argument zaznela i pri zmene zákona, keď bol prijímaný v roku 2015. Konkrétne, argumentovalo sa konkrétne faktom, že tu ide o nastolenie rovnováhy medzi školskou samosprávou, reprezentovanou radou školy, a územnou samosprávou. Pamätám si, v diskusii, teda v následných vystúpeniach, kde mi bolo to vyvrátené a povedané, že teraz, v súčasnosti rovnováha je. Tak neviem, aká to je potom rovnováha, keď zriaďovateľ má svojich zástupcov v rade školy a popritom má ešte aj tento nástroj? Nejak mi to, prepáčte mi, nesedí. Neviem si to dobre predstaviť. Ale asi to je môj problém.
Podľa môjho skromného názoru treba totiž nastaviť dva druhy rovnováhy. Tou prvou má byť rovnováha medzi školskou a územnou samosprávou, na tom sa zhodneme. A je tu ešte rovnováha medzi ekonomicko-manažérskou a pedagogickou spôsobilosťou. V tej druhej som vtedy spomínal, že mi je osobne blízky český model, pretože bol uverejnený aj v štúdii Parlamentného inštitútu a pomerne rozsiahle rozpísaný a v krátkosti ho popíšem, aby sme si ho pripomenuli. Organizačno-ekonomickú stránku má v plnej kompetencii územná samospráva. V pedagogických veciach má plnú právomoc riaditeľ školy, ktorý je pedagógom. Ďalej je nastavenie také, že riaditeľom školy je pedagóg a vo veciach ekonomických pracuje pod kontrolou samosprávy, ktorá mu nastavuje mantinely, a možno celá táto diskusia by sa mala preniesť na nastavenie týchto mantinelov.
Ale vráťme sa k tej školskej a územnej samospráve. Tu by sa nemalo zabudnúť na detail, ktorý tom už spomenul, že hlas zriaďovateľa školy je predsa v rade školy zastúpený. Má tam svojich zástupcov a je to takto aj v mnohých európskych krajinách. A zase v iných to takto nie je zabezpečené. Takže máme nastavenie, ktoré tu už má určitú tradíciu. A teraz je momentálne rovnováha vychýlená na stranu územnej samosprávy. Ak samospráva trvá na tom, že jednoducho toto právo veta v prípade voľby riaditeľa musí mať, potom ale musíme nájsť aj mechanizmus, ako umožniť veto nejakému pedagogickému odborníkovi v procese výberového konania. Napríklad inšpekcii, ktorá sa tiež zúčastňuje výberových konaní. Častokrát práve jej zásah v procese výberového konania dosiahol najlepšiu možnú voľbu.
Prešiel rok a neprišiel žiaden návrh, ktorý by upravoval jednak túto možnosť veta inšpekcie, alebo ktorý by upravoval právomoci rady školy. Stojíme na mŕtvom bode, vôbec sa nehýbeme. Ak sa spoliehame na to, že je relatívne ticho, že médiá neprinášajú každý týždeň alebo mesiac nejaké bombastické titulky o tom, že na tej škole došlo k takému porušeniu, na inej onakvejšiemu, tak vás musím ubezpečiť, že v školstve to funguje systémom, keď trpíš, tak buď ticho. A naozaj slovenskí učitelia nám trpia. Pretože je zaznamenaný počet rôznych podnetov pre ľudí, ktorí sa im profesionálne venujú. Nie, nejdú so všetkými svojimi prípadmi do médií. A možnože by mali.
Minulý rok som vyzýval z tohto miesta učiteľov, aby sa realizovali v komunálnej politike, ale teraz by som to skôr obrátil. Podľa mňa v prvom rade nesmú mlčať. Musia sa snažiť o svojich problémoch hovoriť verejne. Veď napokon aj dneska v Reportéroch má byť reportáž, ktorú vám všetkým odporúčam, aby ste nadobudli predstavu, ako to na našich školách funguje. Celkovo sme prestali aj tu v pléne spomínať tak pálčivý problém, ako je mobbing a bossing na pedagogických pracoviskách. Síce, a nielen na nich, je, je to rozšírená choroba tohto storočia a, bohužiaľ, bohužiaľ, pokiaľ sa budeme tváriť, že neexistuje, tak nebudem preháňať, situácia bude časom kritická.
Ja s obdivom sa skláňam pred všetkými ľuďmi, ktorí nadobudli odvahu a v prípade nátlaku, v prípade toho, že sa postavili na odpor a začali bojovať za svoje práva na pracoviskách, to nevzdali a ozvali sa. A v prvom rade je to aj naša povinnosť, aby sme ich vedeli vypočuť a poskytnúť im pomoc.
Opakujem ešte raz, je to stále zhoršujúci sa problém. Preto vás tu z tohto miesta vyzývam, naozaj minulá diskusia bola najmä o tom, aký je problém sa zbaviť riaditeľa, ktorý nezodpovedá, ktorý nesedí na tej správnej stoličke a ktorý zneužíva svoje právomoci. V poriadku, nastavme kritériá, dajme právomoci rade školy, vytvorme spoločne čo najlepšie podmienky. Ale spoliehaním sa na to, že takto, ako to je teraz, je to v poriadku, robíme obrovskú chybu.
Ako som už povedal, som skeptik, ale snažím sa byť zdravým skeptikom. A z tohto miesta hovorím, že neprestanem, tak ako ja, aj moji kolegovia, v tom snažení, aby sa o týchto problémoch nielen hovorilo, ale aby sa v nich aj s nimi niečo reálne urobilo.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)