Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predseda. Vážené dámy, vážení páni, mám pocit, že je to taká vážna téma, že je treba prihlásiť sa do rozpravy, a pokúsim sa v mojom vystúpení reflektovať aj niektoré komentáre, ktoré tu už v diskusii odzneli.
V prvom rade asi musím znova zopakovať, že voľba sudcov alebo kandidátov na sudcov Ústavného súdu je to najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré parlament v tomto volebnom období robí. Jednoducho je to tak. A priznám sa, že ja celý môj politický život sa venujem justícii, spravodlivosti a otázkam, ktoré s týmto súvisí, a dokáže ma znova a znova prekvapiť, lebo sa to deje opakovane, ako, ako sú podcenené, politicky podcenené takéto voľby, ako je politicky podcenená dôležitosť takýchto volieb a ako je politicky podcenená zodpovednosť pri takýchto voľbách. Justícia je častým predmetom kritiky, a naozaj mnohokrát aj oprávnene, a často kritizujeme, že justičný stav si nevie urobiť poriadok sám so sebou a často sú sudcovia predmetom kritiky aj tu v tejto sále. Ale to, ako bude vyzerať Ústavný súd, nebude závisieť od falošnej kolegiality sudcov alebo niekoho iného, za to bude zodpovedať len a len táto poslanecká snemovňa, pretože len a len táto poslanecká snemovňa môže kandidátov na sudcov Ústavného súdu navrhnúť. A potom koho vyberie, to bude prezident. Čiže je to politické grémium, tento parlament, ktorý rozhodne o tom, ako bude vyzerať Ústavný súd. Odznelo to tu ixkrát, ale znie to už ako nejaká planá floskula a naozaj som presvedčená o tom, že to hlboké politické podcenenie tejto zodpovednosti je proste prítomné v tomto priestore, a priznám sa, že nedokážem to pochopiť.
A pritom minulý týždeň sme dostali z Ústavného súdu jasný odkaz, o čom je Ústavný súd. Predsa minulý týždeň Ústavný súd rozhodol o protiústavnosti ústavného zákona. Ako je silnejší odkaz pre parlament, aká je to dôležitá inštitúcia? Veď silnejší odkaz neexistuje! Ústavný súd nám zrušil ústavný zákon, vážení, však to je strašne silná vec a ja akceptujem tézu materiálneho jadra, napriek tomu som presvedčená, že v tomto prípade je tu x otáznikov, či toto bol ten prípad, práve tento prípad, kedy si mal Ústavný súd na seba vztiahnuť túto kompetenciu.
A ja nechcem polemizovať teraz s Ústavným súdom, ale ja chcem upozorniť na dve veci, ktoré sa stali. Bolo prijaté toto rozhodnutie nejakou väčšinou, vychádzame z toho, že asi 9 hlasmi, pretože 4 sudcovia Ústavného súdu povedali, že zverejnia svoje odlišné stanovisko. Dámy a páni, mne chýba ďalších 7 odlišných stanovísk, pretože všetci si tu tak hovoríme, no, sudcovia pre seba, ale treba to nahlas povedať, že v takejto vážnej veci od sudcu Ústavného súdu očakávame, že sa dokáže dôveryhodným spôsobom vysporiadať so svojím konfliktom záujmov. Ja nehovorím, že musí vyhlásiť zaujatosť a nerozhodovať, ale musí sa dokázať verejne vysporiadať so svojím konfliktom záujmom. Päť sudcov Ústavného súdu sú sudcovia s prerušenou (pozn. red.: správne "prerušeným") výkonom funkcie a pôjdu na svoje domovské pracoviská, za chvíľu, štyria z nich za chvíľu. Nevidela som jedno ani nebolo avizované žiadne osobitné stanovisko, v ktorom by sa títo sudcovia Ústavného súdu vysporiadali so svojím konfliktom záujmov. To je najdôležitejšia etická a právna otázka, keď hovoríme o tom, že nejaká inštitúcia má byť nezávislá a nestranná, že ľudia, ktorí v nej pôsobia, sa vedia vyrovnať s konfliktom záujmov. A ja čakám na túto odpoveď, pretože toto je pre mňa tá najkľúčovejšia odpoveď, ktorú vo väzbe na rozhodnutie Ústavného súdu čakám.
A nehovorím to a nehovorím to len tak, že som vypichla práve tento jeden moment, hovorím to preto, pretože dva týždne máme politický chaos v tomto pléne a máme politický chaos kvôli voľbe kandidátov na sudcu Ústavného súdu z jedného jediného dôvodu, a síce, že jeden z kandidátov je v konflikte záujmov, s ktorým sa nevie vysporiadať, a úplne v priamom prenose nám ukazuje, že proste nezvláda otázku konfliktu záujmov. Pretože to nie je radový poslanec, ktorý môže vyriešiť svoj konflikt záujmov tým, že nebude sám o sebe hlasovať, hovoríme o predsedu (pozn. red.: správne "predsedovi") najsilnejšej politickej strany, ktorý zasadá na koaličných radách a je určujúcim hlasom pre kreovanie dohody tohto parlamentu o tom, kto bude a kto nebude zvolený za sudcu Ústavného súdu - a to je podľa mňa najväčší problém, že máme v priamom prenose nevysporiadaného kandidáta na sudcu Ústavného súdu so svojím vlastným konfliktom záujmov. To je ten hlavný problém, som o tom hlboko presvedčená.
A to nie je len etický problém, to je aj právny problém, lebo ktorý ďalší kandidát môže niekde zasadať a rozhodovať o tom alebo spolurozhodovať o tom, kedy zasadne výbor, kedy bude o tom hlasovať plénum a koľko ktorá strana a ktorých kandidátov bude preferovať vo výsledku v tej voľbe. Pretože nejaká dohoda musí vzniknúť, ak máme zvoliť 18 kandidátov; 18 kandidátov náhodným hlasovaním proste nezvolíme budúci týždeň, to proste tak nefunguje. Keď máme zvoliť 18 kandidátov, tak nejaká dohoda musí vzniknúť a dokonca ja ju očakávam, ale očakávam ju verejným spôsobom, že budeme vedieť, ako tá dohoda vyzerá.
Ale opakujem, môj zásadný problém je, že proste je tu konflikt záujmov, s ktorým nikto nepracuje, a to je diskvalifikačné podľa mojej mienky aj vo vzťahu k tej pozícii na Ústavnom súde.
Považujem to za veľmi vážne, pretože ak nezvolíme budúci týždeň 18 kandidátov na ústavných sudcov, ktorých budeme môcť predložiť prezidentovi, tak po tom, čo sa deje a čo v priamom prenose ukazujeme von z tohto parlamentu ohľadne voľby ústavných sudcov, tak ja som vážne zvedavá, koľko tých renomovaných ľudí s kreditom sa prihlási do ďalšieho kola na kandidatúru za sudcu Ústavného súdu. Pretože niekto, kto má svoju pozíciu, svoj kredit, jednoducho nepotrebuje to, však my ako keby sme ukazovali, že my o tých ľudí nestojíme a to je podľa mňa najhorší odkaz, ktorý môže parlament navonok aj do odbornej verejnosti jednoducho dať.
Dovoľte mi na záver pár poznámok ešte k jednej otázke, a síce k otázke verejnej voľby. Áno, nebudem hlasovať za tajné hlasovanie na kandidátov na sudcov Ústavného súdu, pretože to v tomto momente vnímam vyslovene ako nesprávne. Pretože pokiaľ politické strany nevedia normálne rokovať, nevedia prezentovať riadne svoju politickú dohodu vo voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu, tak by ju mali odkryť aspoň vo finálnom hlasovaní.
Zásadne popieram, že verejná voľba je niečo nedemokratické. Verejná voľba je rovnako demokratická, ako je tajná voľba demokratická. To nemá s demokraciou nič spoločné. Ale treba povedať, že sme v zastupiteľskej demokracii a je to jednoducho otázka skladania účtov. To je za prvé.
A za druhé. Nemôžem akceptovať argument, dokonca si myslím, že je to dokonca z podstaty nesprávny argument, že je dobré, aby teda tí, ktorí budú zvolení, nevedeli, kto ich zvolil, aby náhodou neboli zaviazaní. No, ten kandidát, ktorý je tak chatrný v svojej vnútornej integrite, že nesmie vedieť, kto ho volil, pretože inak by sa mu cítil zaviazaný, ten tam jednoducho nemá čo robiť. Veď to tak nie je. (Potlesk.)
Nehovoriac, nehovoriac o tom, že - ja to poviem inak. Dámy a páni, ešte dve osobitné stanoviská sudcov mi chýbajú v tej inkriminovanej, v tom inkriminovanom rozhodnutí Ústavného súdu, a síce dvoch sudcov Ústavného súdu, našich bývalých kolegov. Oni veľmi dobre vedia, kto ich zvolil, lebo vtedy ich volil, bola jednofarebná vláda a volil ich, samozrejme, SMER - sociálna demokracia, ktorých boli členom alebo za ktorých tu boli ako poslanci, však oni to vedia. Napriek tomu, zdá sa, zásadným spôsobom zmenili názor v tak zásadnej otázke, ako sú previerky sudcov Ústavného súdu a predtým zásadným spôsobom zmenili názor dokonca v tak dominantnej téme, ako pre stranu SMER bola otázka ochrany spotrebiteľa. Všetko zákony, za ktoré tu hlasovali. Je mi čudné, že nepíšu osobitné stanoviská. Celkom by ma to zaujímalo, pretože tam muselo dôjsť k nejakému posunu názorovému a je namieste, aby to bolo zverejnené.
Ale zároveň to ukazuje aj v priamom prenose, že nie to, že viem, kto ma volí, ma nijako neovplyvňuje vo svojom následnom rozhodovaní. Máte to tu, máte to na tácke a tie previerky, veď to bola tak dôležitá téma, veď to bola kľúčová téma kandidatúry Roberta Fica v prezidentskej kampani, keď nevedel jednoducho vo voľbách povedať, že nie, Štefana Harabina nevymenuje za predsedu Najvyššieho súdu, tak potreboval agendu justície uchopiť iným spôsobom. Veď tak to bolo.
Je paradoxom, len paradoxom situácie, že teraz máme zase prezidentské voľby, že tým toxickým menom, na ktoré sa pýta každý novinár každého kandidáta, dnes nie je Štefan Harabin, ale že tá otázka je teraz na Roberta Fica, vymenujete - nevymenujete, a je paradoxom, že je to práve v dobe, keď Štefan Harabin kandiduje za prezidenta, Ústavný súd aj, zdá sa, hlasmi bývalých poslancov za stranu SMER - SD zrušil ústavný zákon, ktorý riešil previerky sudcov. Ale to sú už len paradoxy tejto doby.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)