Videokanál poslanca

Ďakujem. Nejak sa mi nepodarilo sa včas prihlásiť tak zareagujem takto.
Znova opakujem pre tých, ktorí to zjavne potrebujú. Čo sa tu nazýva základné zásady trestného konania, tak to je niečo, čo je súčasťou zákona. A je úplne jasné, že tie základné zásady sú v takom rozsahu, sa uplatňujú, v akom to opäť stanoví zákon. To znamená, že ten istý zákon, ktorý má takú istú silu ako tie tzv. zásady, čiže tvrdiť tu nejak, že zásady zákona stoja nad samotným znením zákona, to je, samozrejme, účelový výklad, ktorý sa teraz niekomu hodí, a to ani nejdem do podstaty toho, že či taký výklad je, že či také zásady naozaj toto znamenajú. Pretože opäť sa vraciam k tomu, že obžalovací princíp, to znamená, že žaloba, prokuratúra ako jediný orgán oprávnený, bohužiaľ, na Slovensku podať obžalobu v trestnej veci, ten obžalovací princíp znamená, že všade tam, kde existuje sumár dôkazov na to, aby sa vec predložila súdu, tak prokurátor musí urobiť. To znamená, že nesmie vystupovať ako obhajca, nesmie vystupovať ako súd, a teda musí prenechať súdu, aby rozhodol, že či predmetný obžalovaný je, alebo nie je obžalovaný.
A pokiaľ ide o tú minulú úpravu, tak tá minulá úprava smerovala k tomu, aby generálny prokurátor mohol rozhodovať len o tzv. meritórnych rozhodnutiach. To znamená, tú sú tie, kde prokurátor, jeho podriadený, nejako rozhodol, a to, samozrejme, sú v rozhodnutiach ako vznesenie obvinenia alebo niečo také. To znamená, že alebo teda alebo to, že zastavil trestné stíhanie, a to je meritórne rozhodnutie, pretože to už nemá žiadne iné pokračovanie.
Takže v týchto, čiže nejednalo sa to, jednalo sa to v prípade, jednalo sa to, jednalo sa tam o rozhodnutia, ktoré boli v prospech toho obvineného alebo toho, proti komu bolo vedené trestné stíhanie. A vtedy generálny prokurátor mohol zasiahnuť v neprospech toho, proti komu sa viedlo trestné stíhanie. Že takto to bolo nastavené vtedy a nie je teda pravdou, že to bolo tak, ako je to teraz.
Ďakujem.

Tak ja poskytnem nejaké reakcie, možnože aj zopár ďalších myšlienok na to, čo tu bolo povedané.
Dávam do všeobecnej pozornosti v súvislosti s tým, čo tu uviedol poslanec Susko, že čo by som očakával, že, ale, samozrejme, pán Susko je tu hovorcom strany SMER a všetci vieme, že v akom postavení sú niektorí členovia tejto organizácie, takže je jasné, že sa zastáva toho, aby veci v tejto oblasti zostali nezmenené.
Článok 151 ústavy hovorí toto: "Podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácii prokuratúry ustanoví zákon." Teraz podotýkam, že aj generálny prokurátor je prokurátor. Čiže nič nám nebráni v tom, aby sme upravili rozsah oprávnení generálneho prokurátora zákonom. To isté platí aj na to, čo uviedol pán poslanec Susko o tom, že aké sú základné zásady Trestného poriadku. Áno, tieto zásady môžu platiť, ale v takom rozsahu, v akom sú upravené ustanoveniami toho istého zákona, prípadne nejakého iného. Čiže nie je to pravda, že to, čo uvádza poslanec Susko, že prokurátor, a tým pádom aj generálny prokurátor obzvlášť, že má povinnosť sa rozhodovať obdobne ako súd, že to je niečo, čo je akosi dané z ústavy alebo niečím vyšším, ako je zákon. Jednoducho to tak nie je a absolútne to odporuje logike toho, ako funguje akékoľvek konanie pred súdom a trestné právo špecificky. Totižto aj v trestnom práve platí, že sa jedná o kontradiktórne konanie. To znamená konanie také, kde jednou zo strán je štátna obžaloba. To znamená, štát má záujem na tom, aby sa obžaloba dostala na súd, aby bola úspešná, aby sa trestné činy potrestali a na druhej strane obhajca, ktorý zase, ktorý zase svoju pravdu a popiera tie tézy, ktoré predkladá obžaloba.
Ak teraz narušíme túto rovnováhu, ak povieme, že obžaloba v osobe generálneho prokurátora sa pridá na stranu obhajoby, tak potom sa nedodržiava tá základná téza ústavy, ktorá hovorí o tom, že prokurátor háji záujmy nielen fyzických a právnických osôb, ale záujmy štátu. To znamená, že tam musí existovať nejaká rovnováha a tá rovnováha je vyjadrená tým, že prokurátor stíha trestné činy a obhajoba zase tých, ktorí sú takto stíhaní, obhajuje a poukazuje na nedostatočnosť alebo vady tej obžaloby. Ale toto sa musí diať pred súdom, nie v in camera prostredníctvom rozhodnutia generálneho prokurátora, o ktorom pán kolega Susko veľmi správne povedal, že nikto nie je neomylný. To je, bola veľmi trefná veta, avšak v inom zmysle použitá, ako čo, si myslím, si pán Susko predstavoval. Pretože, ak je nikto neomylný, no na to sme už vymysleli proces, že ak sa súd I. stupňa pomýli a nesprávne niekoho odsúdi, tak potom o takom rozhodnutí rozhoduje súd vyššieho stupňa. Ak dokonca dôjde k omylu aj na súde vyššieho stupňa, potom je tu, prichádza v úvahu rozhodnutie najvyššieho súdu. A dokonca ešte aj keď ten najvyšší súd sa zmýli, ešte potom existujú ďalšie súdne opravné prostriedky, povedzme, Ústavný súd alebo dokonca Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.
Ale toto všetko nie je možné vtedy, keď úplne jednostranne, bez akejkoľvek možnosti kontroly rozhodne generálny prokurátor o tom, že niekto sa oslobodzuje. Podotýkam, že takéto oprávnenie neexistuje v žiadnej civilizovanej krajine sveta. Nikde! Pretože logicky nemôže, pretože len súd, a to aj podľa našej ústavy, ako som už povedal, rozhoduje o vine a treste. Niekto môže povedať, že v týchto prípadoch generálny prokurátor nerozhoduje o vine a treste, lebo rozhoduje o nevine, ale to je v podstate to isté. To je rub a líc tej istej mince.
Ešte by som sa vrátil k tomu, čo uvádzal kolega Susko, ako povinnosť prokurátora vyvažovať, jak na jednej strane dôkazy svedčia v prospech, aj ako dôkazy, ktoré svedčia v neprospech obvineného. A akosi a toto je mimochodom aj akási všeobecná obrana generálneho prokurátora v týchto debatách, sa generálny prokurátor stavia do pozície súdu. Avšak toto nie je pravda. Pretože Trestný poriadok úplne logicky hovorí, že ak bola nazhromaždená masa dôkazov, ktoré sú postačujúce na to, aby vec bola predložená súdu, tak potom sa tak má stať. Čiže prokurátor nerozhoduje ako súd a už vôbec nerozhoduje ako generálny prokurátor, pretože z ich pohľadu, ak sa dostane tá dôkazná situácia tam, že vec má byť preložená súdu, tak potom len súd musí rozhodnúť o tom, či je, alebo nie je taká masa dôkazov postačujúca.
Ešte by som aj v súvislosti s tým, čo bolo povedané, uviedol jednu štatistiku. Totižto rozhodovanie generálneho prokurátora o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku vlastne zvyšuje počet tých, ktorí vzhľadom na to, ako sa tieto jeho rozhodnutia zdôvodňujú, zvyšuje počet tých, ktorí sú v nejakej širšej štatistike úspešne obžalovávaní na súdoch. To znamená, aby sme si to vysvetlili, keby sme povedali, že, povedzme, generálny prokurátor, povedzme, v 5 % všetkých vecí rozhodne o oslobodení niekoho, kto by mal byť, koho vec by mala byť rozhodovaná súdom, tak tým takpovediac zvyšuje pravdepodobnosť toho, že tí ostatní, že veci tých ostatných sa na súd dostanú také, že tá obžaloba bude úspešná. Z toho by sa akosi dal urobiť záver, že toto je potrebné, pretože sa príliš veľa vecí na súd dostáva takých, ktoré sú nakoniec neúspešné na súde a my sme toho dotyčného obvineného a následne obžalovaného zbytočne ťahali na súd, a teda je správne, že generálny prokurátor tam v tých, by som povedal, v tých hraničných veciach zasiahne a povie, nie toto nie je dosť dobré na to, aby to išlo na súd. Ja si to zasahujem a na súd to nepôjde, lebo aj tak máme príliš veľa takých vecí, ktoré nám súd vráti, ktoré sú pre nás, pre obžalobu neúspešné.
Ale pozor! Viete, koľko je, aké je percento úspešných žalôb? Nie je to 50 na 50, ako by sa zdalo. Deväťdesiat až 95 % všetkých vecí, ktoré sa dostanú na súd, sú úspešné a teraz si musíme uvedomiť, čo to prakticky znamená. Prakticky to znamená, že s 90, že až s 95 % pravdepodobnosťou štatisticky je isté, že to, čo sa dostane na súd, bude žalované úspešne. To znamená, že na základe len 5 % pravdepodobnosti toho, že tá žaloba by tam na ten súd sa nemala ani dostať. Generálny prokurátor rozhodne - nie, nie, toto je slabé, na súd by to nemalo ísť. Toto jednoducho, toto sú čísla, toto sú štatistiky. Čiže aj preto je toto oprávnenie generálneho prokurátora absolútne neprijateľné, lebo náš trestný proces je aj tak veľmi zložitý, že dáva minimum príležitostí na to, naozaj to minimum, aby tá obžaloba bola úspešná. To minimum príležitostí v tom zmysle, že ak by toho bolo ešte menej, tak už naozaj sme úplne banánová republika. Ale čím sa to vyvažuje, že vôbec sa obžaloba na súd môže dostať aj taká, že prípadne by nemusela byť úspešná. To sa vyvažuje týmito oprávneniami generálneho prokurátora. Takže, hlásim sa k tomu, že je toto oprávnenie generálneho prokurátora neslýchané, nedôvodné a jeho jediným účelom je oslobodzovať vysokopostavených papalášov a to na základe rozhodnutí, ktoré sú nenapadnuteľné, nezdôvodniteľné. Častokrát sú tie zdôvodnenia na pokraji logiky, ale hlavne sú založené na argumentácii, ktorá svedčí advokátom a ktorá vychádza z nesprávnej, nelogickej premisy, že generálny prokurátor je súd, ale to jednoducho tak nie je. Generálny prokurátor je šéf žalobcov, nie šéf obhajcov.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Uvádzam zákon, ktorý má za tému niečo, čo bolo už v minulosti veľmi široko debatované. Predpokladám, že takmer sa nenájde nikto v tejto budove, kto by nevedel, že o čo tu ide. Ide tu o to, aby sa zúžila právomoc generálneho prokurátora tak, aby nemohol robiť tie rozhodnutia, ktoré v každej civilizovanej krajine robí súd.
Ide o to, aby sa nám nestávalo to, že napríklad poškodení sú ukrátení o to, aby súd mohol rozhodnúť aj o ich oprávnení na odškodné v tzv. adhéznom konaní. A tiež o to, aby existovala nejaká prirodzená spravodlivosť v tom, čo si väčšina bežných ľudí myslí, že by malo platiť. Že ak existuje vážne podozrenie o tom, že došlo k spáchaniu trestného činu a prokurátor si myslí, že tá vec by mala byť predložená súdu, tak potom o tom, že také podozrenia sú oprávnené alebo nie, by mal rozhodovať nie generálny prokurátor, ale súd, pretože len súd v zmysle našej ústavy a je to všeobecné pravidlo každej civilizovanej krajine, len súd rozhoduje o vine a treste. Pretože ono, samozrejme, nejaká sofistikovaná oponentúra v tomto zmysle existuje v tom zmysle, že len súd rozhoduje o vine, ale prokurátor môže rozhodovať, generálny prokurátor môže rozhodovať o nevine. Ale keď sa na to pozrieme logicky, tak je to vlastne to isté. Ale každopádne o tom viacej poviem v samotnej rozprave a rád zodpoviem všetky otázky tých, ktorí prípadne nejaké budú mať, čo viac-menej nepochybujem o tom, ale si myslím, že je správne, aby sa to povedalo.
Ešte, a tým končím moje úvodné slovo, chcem zdôrazniť, že úprava toho § Trestného poriadku, ktorý sa týmto zaoberá, je ako jediný paragraf v celom programovom vyhlásení vlády uvedený výslovne v programovom vyhlásení vlády ako taký, ktorý sa vláda zaväzuje upraviť v tom zmysle, aby sa jeho prostredníctvom nediala tá vec, ktorá je zakázaná, a to je dávanie negatívnych pokynov.
Ďakujem.

Prosím kolegov z ústavnoprávneho výboru, aby sa prišli zúčastniť výboru teraz.

Pán kolega Šimko, ja sa naozaj snažím k tejto téme vystupovať vecne. Nás trápi len to, že v rozpore s tým, čo vy opakovane uvádzate, toto nie je zákon o tom, že čo by mohlo byť, alebo že ako pomôcť ľuďom. Toto je zákon len o tom, ako pomôcť tým starostom a primátorom, ktorí sa dostali do problému preto, že postupovali v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní a v dôsledku toho sú povinní uhradiť pokuty, ktoré im právoplatne Úrad pre verejné obstarávanie udelil. Ak chcú spochybniť takéto právoplatné rozhodnutia, tak sa môžu obrátiť na súd, čo nič ale nemení na tom, že tá pokuta musí byť zaplatená a že musia niesť títo starostovia a primátori dôsledky svojich nesprávnych rozhodnutí. To, že prípadne boli nejako zavedení niekým alebo že im niekto takpovediac nabulikal do hlavy, že takýto postup je správny, to je niečo, čím by sa možnože mali zaoberať orgány činné v trestnom konaní.
Ja som si schválne všimol, že ten pán z toho, z tej konzultačnej firmy, ktorý prišiel na výbor vysvetľovať tie svoje, tie stanoviská svoje, že mal veľmi pekné hodinky zlaté. Tak ja si myslím, že to nie je celé náhoda, že to takto nejako fungovalo, a ja si myslím, že ten Úrad pre verejné obstarávanie to vie tiež. Môžem sa mýliť, kľudne, ale realita je taká, že v konečnom dôsledku o tom, že či je toto správne, alebo nie, má rozhodovať súd a nie Národná rada, ktorá omilostí tých, ktorým boli uložené pokuty.

Pán kolega Linhart, veľmi rád by som sa vyhol nejakej takej konfrontácii, ako som tu teraz mal možnosť zažiť. Ja skôr by som sa chcel sústrediť na takú právnu, až by som povedal skoro ústavnú rovinu tohto problému, lebo ja nespochybňujem pravdivosť tých vecí, ktoré hovoríte o tom, že ako zle dopadnú tie obce, ktoré, bohužiaľ, kvôli nesprávnemu postupu boli sankcionované zo strany Úradu pre verejné obstarávanie. Avšak problém je ten, že Úrad pre verejné obstarávanie nie je, ako to vy uvádzate, nejaká skupinka úradníkov, je to jednoducho štátny orgán, ktorý má nejaké právomoci, a je na nás, aby sme ako poslanci všetci rešpektovali úrady, ktoré nejaké rozhodnutia vydávajú. A teraz proti takým rozhodnutiam existuje opravný prostriedok, správne súdnictvo, a je možné podľa toho, čo vy hovoríte, že to celé bolo nesprávne, že nakoniec tie samosprávy budú úspešné. A to je správny postup. To, že tieto procesy u nás fungujú pomaly, to sa práve všetci, predpokladám, snažíme odstrániť, ale dokiaľ sa tak stane, tak my nemôžme spochybňovať základy nášho štátu tým, že budeme hovoriť, že rozhodnutie nejakého úradu je vlastne výsledok dohody nejakej skupinky úradníkov. Proste to tak nie je. Ja rešpektujem podstatu problému a my sme aj navrhli nejaké riešenie, ktoré si myslíme, že by bolo systémové, ale nemôžme búrať základy štátu len kvôli tomu, že je veľa primátorov a starostov v Národnej rade.

Ďakujem pekne.
Vystupujem v rozprave k tomuto bodu programu preto, aby som predniesol môj pozmeňovací návrh, ktorý predkladám spolu s kolegom Ondrejom Dostálom, ktorý sa týka návrhových opatrení pokiaľ ide o jednak generálneho prokurátora a jednak o prokurátorov všeobecne.
Táto debata bola predmetom aj v celku dosť ostrej diskusie na ústavnoprávnom výbore, kde sme si nakoniec vyjasnili, že keďže došlo k zmene ústavy, a teda nie je možné už jednoznačne aplikovať tie rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré pojednávali o tom, aké sú možnosti vonkajšieho sveta vplývať na to, ako funguje Generálna prokuratúra. Pretože sme si novostanovili, že bude o disciplinárnych priestupkoch prokurátorov aj generálneho prokurátora už rozhodovať Najvyšší správny súd. Tak je na mieste, aby sme si aj na novoupravili to, kto bude mať právo navrhovať disciplinárne konanie proti jednak generálnemu prokurátorovi a jednak prokurátorom vo všeobecnosti.
K prvému bodu sa stanovuje to, že sa zjednotí počet poslancov, ktorí sú potrební na podanie disciplinárneho návrhu, s tým, čo uvádza rokovací poriadok. Rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky hovorí jednoznačne, že je potrebných 30 alebo jedna, 30 poslaneckých, poslancov na to, aby sa podal návrh na odvolanie generálneho prokurátora a v zmysle takejto úpravy tohto ustanovenia, teda aj my upravujeme návrhové opatrenie alebo návrhové oprávnenie Národnej rady aj v súvislosti s postupom na Najvyššom správnom súde.
Čiže dávame do súladu disciplinárny poriadok Najvyššieho správneho súdu s § 124 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku, kedy v oboch prípadoch bude postačovať 30 poslancov, jedna pätina, na to, aby sa podal návrh a, samozrejme, o tom návrhu bude rozhodovať potom Najvyšší správny súd. A ak by aj Najvyšší správny súd rozhodol vo veci návrhu, takého návrhu tridsiatich poslancov, tak potom konečné slovo, samozrejme, by mal prezident.
Druhým bodom je, druhým bodom tohto pozmeňujúceho návrhu je vloženie návrhového oprávnenia ministra spravodlivosti. Pokiaľ ide o prokurátorov vo všeobecnosti. Na túto tému sa viedli už mnohé debaty aj v minulosti a Ústavný súd aj rozhodoval v tejto veci, avšak opäť vzhľadom na to, že máme novú úpravu toho, ako prebieha disciplinárne konanie, máme vyslovene stanovené teraz už v ústave, že Najvyšší správny súd bude rozhodovať o disciplinárnych previneniach prokurátorov. Tak je na mieste aj toto upraviť tak, aby návrhové oprávnenie ministra korelovalo, bolo súladné s tým, aké oprávnenie má minister voči sudcom. Javí sa totiž ako úplne nelogické, aby minister spravodlivosti mal návrhové oprávnenie na disciplinárne stíhanie voči sudcom a nemá ho voči prokurátorom. Sudcovská moc totižto je samostatná moc v našom štáte, ktorá výslovne z ústavy je uvedená ako taká, ako samostatná, čo neplatí, samozrejme, v prípade prokuratúry. Preto je nevyhnutné toto takto upraviť, aby aj minister mal návrh opatr... oprávnenie na disciplinárne stíhanie prokurátora.
Je treba si uvedomiť, že naša ústava nikde nehovorí o tom, že len prokurátor môže navrhovať, disciplinárne stíhať iného prokurátora, povedzme, generálny prokurátor podriadených prokurátorov, pretože takáto nejaká uzavretosť prokuratúry odporuje samotnej ústave. Kde sa hovorí jednak o spolupráci orgánov a jednak sa hovorí o tom, že rozsah oprávnení ministerstiev je stanovený zákonom, a to je v podstate nejaká širšia škála, nemusí to byť priamo zákon, ktorý upravuje rozsah právomoci vlády a jednotlivých ministerstiev, kompetenčný zákon. Ale môže to byť aj akýkoľvek iný zákon. V danom prípade sa jedná teda o disciplinárny poriadok.
V súlade s uvedeným teda prečítam pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Alojza Baránika a Ondreja Dostála k vládnemu návrhu zákona o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok), tlač 636.
1. V čl. I sa § 16 mení nasledovne:
"1. V § 16 písm. a) sa slová "tri pätiny" nahrádzajú slovami "jedna pätina".
2. V § 16 sa za písmenom b) vkladá nové písmeno c), ktoré znie:
"c) minister spravodlivosti,".
Doterajšie písmená c) až h) sa označujú ako písmená d) až i)."
Ďakujem, skončil som.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani ministerka, dovoľte mi, aby som vás informoval o prerokovaní vládneho návrhu zákona vo výboroch.
Národná rada uznesením č. 905 zo 16. septembra 2021 pridelila návrh zákona na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, výboru pre financie a rozpočet a výboru pre hospodárske záležitosti. Ako gestorský výbor určila ústavnoprávny výbor, ako aj lehoty na prerokovanie vládneho návrhu zákona vo výboroch.
Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol člen, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko. Návrh zákona prerokovali všetky výbory, ktorým bol pridelený, a odporúčali ho Národnej rade schváliť. Časť IV spoločnej správy obsahuje dve, dva pozmeňujúce návrhy. Gestorský výbor odporúča o nich hlasovať spoločne a schváliť ich. Gestorský výbor zároveň odporúča Národnej rade uvedený návrh zákona schváliť aj ako celok.
Spoločná správa výborov o prerokovaní návrhu zákona, tlač 624a, bola schválená uznesením ústavnoprávneho výboru 19. októbra 2021. Týmto uznesením ma zároveň výbor ako spoločného spravodajcu poveril, aby som na schôdzi Národnej rady informoval o výsledku rokovania výborov a predkladal návrhy v zmysle príslušných ustanovení rokovacieho poriadku.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne. Kolega Valocký, Slovník slovenského jazyka, slovo chovať sa, význam 2: správať sa, držať sa, počínať si dobre, zle, slušne, neprístojne.
Pán kolega Susko, áno, máme také postavenie a veľmi správne ste to povedali, že v rôznych krajinách je to tak, že je podriadené ministrovi, a potom je tu slovenský model, že je ten model, ktorý je v Sovietskom zväze (reakcia z pléna), alebo teda v Ruskej federácii, v Maďarsku a tak. Čiže preto... to, to sa vám, samozrejme, páči, to vám, to vám konvenuje.
A tí ostatní už mi nejak nestoja za reakciu.

Ďakujem pekne, pán predseda. Nejako sa vžilo, že ja osobne mám nejakú osobnú animozitu voči pánovi generálnemu prokurátorovi. No, nie je tomu tak. Dokonca, keď bol zvolený napriek tomu, že ja som hlasoval proti nemu, a to aj na výbore, aj v pléne, tak som sa v rozhovore krátko po zvolení pána generálneho prokurátora tu v tomto pléne vyjadril pre Denník N, že verím, že pán generálny prokurátor napriek tomu, že ja som ho nepodporoval a že som ho nepovažoval na vhodného kandidáta, že sa svojej funkcie zhostí dobre, pretože ak tak neurobí, že to vyvolá obrovskú nevôľu medzi ľuďmi, lebo očakávania od neho sú obrovské.
Bohužiaľ, vo svojej viere som bol sklamaný a táto správa, ktorú pán generálny prokurátor predložil, je toho len potvrdením. Aby sme si rozumeli, tá správa sa síce týkala obdobia za rok 2020, avšak bola písaná týmto generálnym prokurátorom, a teda my sme oprávnene očakávali, že bude kritická voči tomu, čo sa za rok 2020 odohralo na Generálnej prokuratúre. To z môjho pohľadu absentovalo. Dokonca, ako už spomínal môj kolega Ondrej Dostál, niektoré veci tam boli tak, by som povedal, zaoblačené nejak, pod nejakým obláčkom takým, nespomenuté, hlavne to, pokiaľ, pokiaľ ide o to, že ako sa využíva mimoriadne oprávnenie generálneho prokurátora.
Zároveň nedostatok plnenia sľubov a oprávnených očakávaní tých, ktorí od generálneho prokurátora Žilinku očakávali aktívne prispenie k očiste spoločnosti v nastolení vlády práva, tu máme, miesto toho máme netransparentné rozhodnutia, potvrdzovanie kontinuity toho, čo sme tu videli doteraz. Uzatváranie prokuratúry, papalášske maniere a organizovanie podpory tými, ktorí majú záujem na tom, aby súčasný stav prokuratúry, doterajší stav prokuratúry, jej výkonnosť a spôsob fungovania zostali nezmenené.
Nezabúdajme, že z môjho pohľadu, ako to teraz vidíme, ako to teraz ja vidím, sa na Generálnej prokuratúre zmenila jediná vec. Generálnym prokurátorom je niekto, kto naozaj stíha mafiánov, a to bez toho, že by bral ohľady na to, ktorému politikovi sa tým šliapne na kurie oko. A to je jediná vec, ktorá sa zmenila. Preto tu máme trenice, preto tu hovoríme o tom, že sa porušuje právny štát, preto tu hovoríme o tom, že, že je tu niekoľko mafií, ktoré proti sebe bojujú, a že jedna z tých mafií je medzi policajtami a tak ďalej. To je ten dôvod.
A to, by som povedal, necivilné chovanie pána generálneho prokurátora voči špeciálnemu prokurátorovi Lipšicovi, ktorý z môjho pohľadu snaží sa byť objektívny, zachováva vždy dekórum, čo teda uznávam, že aj musí, keďže je podriadený pána generálneho prokurátora, je niečo, čo považujem za papalášizmus. Predsa sú to, sú to napriek všetkému, že je tam vzťah nadriadenosti a podriadenosti, sú to kolegovia, sú to, sú to ľudia, ktorí majú porovnateľné vzdelanie, zázemie a podobne, a teda chovať sa nejak povýšenecky a hovoriť o tom, že ja som generálny prokurátor a ja rozhodujem o tom, to jednoducho sa prieči každému, kto videl svet aj inde ako od nás, ako u nás a od nás na východ.
Akosi v rozpore s tým, čo sa očakávalo alebo možno sa to malo očakávať, pán generálny prokurátor pri prezentácii svojej správy nehovoril len o tej správe, ale zabŕdol do aktuálnych tém. A jedna z tých tém je, samozrejme, aj použitie z jeho strany mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku. Neviem, prečo tak urobil. Asi mal potrebu sa nejako obraňovať, kľudne sa tomu mohol vyhnúť a bolo by to podľa mňa oveľa elegantnejšie. Ale keď už tak urobil, tak tu sme v parlamente, sme zvyknutí na to, že si povieme. Je to naše nielen právo, ale aj povinnosť, a teda ja za seba hovorím to, že považujem tieto rozhodnutia nie za ako primárne za nesprávne. Myslím tie rozhodnutia, ktoré sú predmetom všeobecného diskurzu teraz, lebo ja neviem, či sú správne, alebo nesprávne, meritórne.
Samozrejme, fašisti tomu rozumejú lepšie ako ja, takže tí môžu hovoriť k veci, ale ja hovorím toto. Bez ohľadu na to, čo pán generálny prokurátor tu bezostyšne presadzuje, že, že nie je politický činiteľ a že sa politikmi neriadi, a tak, to, samozrejme, je nonsens, pretože generálny prokurátor je ústavný činiteľ, prokuratúra nie je nezávislý orgán, prokuratúra má povinnosť spolupracovať s inými ústavnými činiteľmi. Prokuratúra je kontrolovateľná Národnou radou ako, ako najvyšším orgánom, ktorý kontroluje vykonávanie všetkých zákonov všetkými orgánmi, preto, čo možnože sa tu pána generálneho prokurátora dotýka, ale preto on sedí tu v Národnej rade, a nie my uňho v jeho malej zasadačke, aby som bol trošku aj menej príjemný, ale z môjho pohľadu je treba vidieť to, že generálny prokurátor sa musí chovať tak, ako to zodpovedá všeobecnej predstave toho, že, že ako sa vykonáva spravodlivosť.
A tá všeobecná spravodlivosť, tá všeobecná predstava by mala byť taká, že Generálna prokuratúra je obžalobou, pretože má výhradnú právo na... právo na trestnú obžalobu, a že nie je obhajobou a že obhajoba je zverená súdu a súd rozhodne, či má pravdu za stanovených pravidiel, či má pravdu obžaloba alebo či má pravdu obhajoba.
Ak sa dostane Generálna prokuratúra svojím rozhodnutím na stranu obhajoby, tak potom, aby som sa vrátil k tej pôvodnej myšlienke, potom to vyvoláva obavy, že také rozhodnutie je vedené nejakým politickým záujmom. A je pre mňa veľkým sklamaním, že či už v kauze Vietnamec alebo v tých ostatných, kde sa jednalo o politické figúry, významné, pretože aj Haščák je, samozrejme, politická figúra, veď ako inak môžeme nazvať niekoho, kto povedal, že volič je hovno, jasné, že je to politická figúra, tak aby v takýchto veciach rozhodoval namiesto súdu, to je podľa mňa neprijateľné.
Veľa o tom vraví včerajšie rozhodnutie Ústavného súdu. Ústavný súd včera rozhodol o tom, že návrh Generálnej prokuratúry, ktorým Generálna prokuratúra tvrdila, že nejaký zákon je v rozpore s ústavou, sa zamieta. A teraz čo to znamená?
To znamená, že prokuratúra je omylná? Lebo pán Žilinka nám tu celý čas tvrdí, že prokuratúra je neomylná. Na svojej neomylnosti, na neomylnosti svojich rozhodnutí založil to, že v zákone je napísané, že rozhodne v prospech obvineného v prípade, že rozhodnutie, ktorým takým rozhodnu... ktoré takým rozhodnutím ruší, že je v rozpore so zákonom. A to, že je v rozpore so zákonom, to vieme ako? Lebo to povedal generálny prokurátor a našiel tam 27 pochybení? To znamená, že sa, že sa priklonil na stranu obhajoby, pretože ja som čítal tie rozhodnutia. To nie je nič iné ako výlev obhajoby.
To je obhajobný výrok, ktorý je úplne v poriadku, je pravdivý možno aj, len nie jediný. My sme potrebovali počuť aj výroky obžaloby. Tie sme nepočuli, pretože ten posúdil v nejakej, v nejakom prostredí in kamera, kde nikto nemá prístup, za neznámych procesov, tajne rozhodol generálny prokurátor. Nikto nevie, ako dospel k tomu názoru. Nikto nevie, lebo síce pán generálny prokurátor nám to vysvetlil, že tam, že majú systém šiestich očí a takéto, ale tých istých... alebo šesť párov očí, pardon. Ale z tých päť párov očí okrem tých jeho, tie všetky sú podrade... podriadené jemu. Takto to funguje. Čiže veľké sklamanie je to, naozaj, pretože rozumiem tomu, že pán generálny prokurátor neusiluje o to, aby presvedčil niekoho, ako som ja alebo kolega Dostál, alebo podobní. Jemu ide o to, aby presvedčil ľudí, ako je tu pán Suja alebo pán Kotleba, alebo pán Kočiš. Tých presvedčil, samozrejme, alebo proste iných, tých presvedčil bez problémov. A keby nie, no tak zavalí nás jeho, jeho politickými statusmi na, na Facebooku a ubije nás do bezvýznamnosti. To je spôsob, akým sa rieši netransparentné rozhodovanie Generálnej prokuratúry.
Čiže aby som sa vrátil k tomu, že prečo máme problém s oprávnením generálneho prokurátora oslobodzovať ľudí, proti ktorým je vedené trestné stíhanie, a, samozrejme, pán prokurátor namietne, že sa tým neoslobodzuje, ale de facto to tak je, pretože keď sa spojí obžaloba s obhajobou, tak už ťažko potom tá obžaloba niečo následne s tým urobí.
Problém hlavný toho, že, že prečo toto ustanovenie a tento spôsob výkonu tohto ustanovenia je úplne neprijateľný, je spojenie so skutočnosťou, že generálny prokurátor je prakticky neodvolateľný, že má postavenie také, že sa nikomu nezodpovedá.
Teraz, už to tu bolo povedané a pán generálny prokurátor to berie ako zas že samozrejmosť, ale takýto spôsob usporiadania štátnych orgánov, a teda postavenia prokuratúry, ako máme my, neexistuje v žiadnej slušnej demokratickej krajine. V Rusku, v Ruskej federácii určite, v Maďarsku. (Reakcia z pléna.) V Kanade? Neviete, o čom hovoríte, pán doktor, zostaňte vy pekne pri tom, čo robíte, do tohto sa nemotajte. Kanada je, je krajina, krajina, krajina anglického práva, kde, a to som chcel povedať, kde generálny prokurátor rovná sa minister spravodlivosti. Čiže v každej slušnej krajine generálny prokurátor buď zodpovedá ministrovi spravodlivosti, ako napríklad vo Francúzsku, čo pani prezidentka rada spomína, alebo tým ministrom spravodlivosti generálny prokurátor zároveň je. To znamená, že existuje aspoň politická zodpovednosť, ktorú musí generálny prokurátor niesť, či už priamo, alebo prostredníctvom ministra spravodlivosti. Takéto usporiadanie, ktoré máme my, je, vedie ku korupčnému správaniu, pretože neexistuje zodpovednosť, a keď navyše máme zákonom umožnené, aby sa mohlo oslobodzovať zo strany generálneho prokurátora, a pán generálny prokurátor to ťažko znáša, rozumiem tomu, ale pravda je taká, tak je to situácia, ktorá vyvoláva obrovské obavy o to, že ako si stojíme s tým naším právnym štátom.
A ešte by som chcem možno povedať pár slov o tom, čo tu vyhlásený klamár Erik Tomáš povedal, že som povedal, že som za odstránenie pána Žilinku. Samozrejme, nič také som nepovedal. Povedal som, že by mal odísť z funkcie. A môžme sa tým možno trochu zaoberať, pretože v rozpore s tým, čo pán Žilinka v nejakom emočnom výleve uviedol na ústavnoprávnom výbore, nie je to pravda, že je potrebných dve tretiny poslancov na to, aby bol odvolaný. To vôbec nie je pravda. To sú, to je, to je, to je chiméra, to je chiméra.
Realita je taká, že v predchádzajúcej ústa... v predchádzajúcej úprave zákona o prokuratúre bolo vyslovene uvedené, že len prostým neodsúhlasením správy predloženej generálnym prokurátorom v parlamente dochádzalo k návrhu na odvolanie generálneho prokurátora. To znamená, že prostá väčšina v parlamente na to postačovala. Nerozumiem tomu, že prečo strata dôvery v generálneho prokurátora, prečo by aj teraz nemala viesť k tomu, že by mal byť vymenený. Je to podľa mňa úplne legitímna požiadavka. Nehovorím, že, že ju musí zdieľať každý, a som si úplne istý, že fašisti a mafisti, že určite s tým budú ma... (reakcia z pléna) budú mať problém. Ale realita, realita je taká, že toto je úplne štandardné a normálne. (Reakcie z pléna a odmlčanie sa rečníka.)
No, aby sme, aby sme vás netrápili až toľko, chcel som povedať, že tá správa z dôvodov, ktoré som uviedol, to znamená hlavne to, že nereflektovala to, čo my očakávame od generálneho prokurátora, to znamená nejaké kritické zhodnotenie toho obdobia, za ktoré tá správa bola predložená, navrhujem pozmeňujúci návrh uznesenia Národnej rady, pozmeňujúci návrh v nasledujúcom znení:
Pozmeňujúci návrh Národnej rady Slovenskej republiky k Správe generálneho prokurátora Slovenskej republiky o činnosti prokuratúry v roku 2020 a o poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike.
V texte návrhu uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k Správe generálneho prokurátora Slovenskej republiky o činnosti prokuratúry v roku 2020 a o poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike sa slová „berie na vedomie“ nahrádzajú slovom „odmieta“.
Odôvodnenie je to, že správa generálneho prokurátora nedáva pravdivý obraz o stave prokuratúry a o stave právneho štátu a plnení úloh s tým súvisiacich.
Ďakujem.