Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, milé kolegyne, kolegovia, z predloženého návrhu zákona je zrejmý jediný rozdiel, spočívajúci v obmedzení dĺžky trvania kolúznej väzby, a to na dobu päť mesiacov. Všetky ostatné konštatovania uvedené v dôvodovej správe, teda to, čo sa navrhovanou zmenou zavádza, sú v zásade zavádzajúce, pretože už v súčasnom období podľa súčasnej právnej úpravy je povinný sudca pre prípravné konanie, resp. súd...
Vážený pán predsedajúci, vážená pani ministerka, milé kolegyne, kolegovia, z predloženého návrhu zákona je zrejmý jediný rozdiel, spočívajúci v obmedzení dĺžky trvania kolúznej väzby, a to na dobu päť mesiacov. Všetky ostatné konštatovania uvedené v dôvodovej správe, teda to, čo sa navrhovanou zmenou zavádza, sú v zásade zavádzajúce, pretože už v súčasnom období podľa súčasnej právnej úpravy je povinný sudca pre prípravné konanie, resp. súd obligatórne skúmať, či nie je možné väzbu ako prostriedok ultima ratio dosiahnuť použitím miernejších prostriedkov vrátane tých, ktoré sú uvedené v § 80 a 81 Trestného poriadku.
Rovnako tak je zavádzajúce tvrdenie, že sa novou úpravou zavádza povinnosť uvádzať v odôvodnení rozhodnutia konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva obava, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu sa obvinený dopustí kolúzneho konania. Túto povinnosť má súd aj v súčasnej dobe. V tejto súvislosti dávam do pozornosti posledné významné rozhodnutie o väzbe alebo ostatné významné rozhodnutie o väzbe Ústavného súdu Slovenskej republiky, spisová značka I. ÚS 452/2020, kde Ústavný súd vytkol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vágne odôvodnenie väzby za nekonkrétne a všeobecné a označil ho za neprípustné.
Navrhovaná úprava vládneho návrhu zákona nepredstavuje žiadnu zmenu, pretože nereflektuje na základnú skutočnosť, ktorou je ďalšie pretrvávanie možnosti zneužívania väzby na priznanie sa obvinených osôb vo väzbe tak, ako je tomu teraz, a to z toho dôvodu, že navrhovaná úprava naďalej ponecháva v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku doterajšie znenie, teda konkrétne, že "obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania", a teraz čo je dôležité, "alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že..." a tak ďalej.
Doterajšia prax v minulosti opakovane akcentovala pre rozhodnutie o väzbe existenciu dôvodného podozrenia, že obvinený sa bude správať spôsobom ustanoveným v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku, a to predovšetkým a hlavne s poukazom na konanie obvineného. Pokiaľ ďalšia právna úprava bude dovoľovať odôvodňovanie väzby, a to nielen kolúznej, ale aj útekovej alebo pokračovacej, aj tzv. ďalšími konkrétnymi skutočnosťami, tak tu naďalej nebude možné zabrániť svojvôli v posudzovaní existencie dôvodov väzby.
V praxi to bude znamenať, že ak sa aj obvinený nedopustí už teraz zákonom vyžadovanej kolúznej aktivity vo vzťahu ku kolúznej väzbe, prípadne útekovej alebo vyhýbajúcej aktivite v prípade útekovej väzby alebo existencie priameho konania spočívajúceho v opakovanom páchaní trestnej činnosti za pokračujúcej väzby, tak ho bude možné, tak ako je tomu doteraz, vziať do väzby z dôvodov údajnej existencie tzv. ďalších konkrétnych skutočností, z ktorých má vyplývať obava, že sa bude správať spôsobom uvedeným v ustanovení písm. b), resp. aj písm. a) a c) Trestného poriadku. V praxi to znamená, že sa naďalej budú vymýšľať takéto ďalšie konkrétne skutočnosti, tak ako sa to deje doteraz, teda s poukazom na osobu páchateľa, charakter páchanej trestnej činnosti, skutkovú alebo právnu náročnosť, skrytosť páchanej trestnej činnosti, sofistikovanosť a tak ďalej. Samozrejme, s jediným cieľom, dostať obvineného do väzby a takýmto spôsobom ho nútiť, aby sa priznal. Doterajšia prax tomu dáva jednoznačne za pravdu a potom, ako sa obvinený prizná a prípadne vypovedá aj na iné osoby, tak je potom prokurátorom na základe jeho príkazu prepustený z väzby na slobodu.
Preto navrhujeme v pozmeňovacom návrhu, ktorý prečítam nakoniec, upraviť ustanovenie § 71 ods. 1 Trestného poriadku tak, že sa vypustí text "alebo ďalších konkrétnych skutočností", a teda zostane len tá časť textu, ktorá bude podmieňovať možnosť vzatia obvineného do väzby len na základe konania, kolúzneho konania obvineného.
Ďalej. Väzba nie je trest. Na väzobne stíhaného obvineného sa stále vzťahujú a vzťahuje prezumpcia neviny. Máme za to, že je úplným nepochopením podstaty právnej úpravy dôvodov väzby, najmä kolúznej, zo strany vlády, ktorá podmieňuje maximálnu dobu trvania kolúznej väzby na päť mesiacov len v prípade, ak sa obvinený, resp. obžalovaný kolúznej aktivity nedopustil. A ďalej, ak sa takejto kolúznej aktivity dopustil, tak potom už päťmesačná lehota neplatí a môže byť držaný vo väzbe až po dobu určenú v rozsahu určenom v ustanovení § 76 ods. 6, resp. 7 Trestného poriadku. Ide o nepochopenie z toho dôvodu, že predsa samotné konanie obvineného v podobe konania kolúzneho ako jediné môže zakladať dôvod väzby kolúznej, a preto nie je namieste návrh novej úpravy predloženej vládou, že ak pôjde o kolúznu aktivitu, tak päťmesačná lehota neplatí.
Podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky už v roku 1998 Ústavný súd skonštatoval, že väzba je v každom trestnom konaní skutočne a len výnimočným opatrením a to iba vtedy, pokiaľ rovnakého účelu nemožno dosiahnuť inak. Ustanovenie § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nie je možné chápať ako mechanický pokyn pre obligatórne trvanie kolúznej väzby, do ktorej bol obvinený vzatý v prípravnom konaní, a to až do doby, než budú súdom vypočutí všetci svedkovia, prípadne spoluobvinení. Kolúzna väzba tak smie trvať aj v prípravnom konaní iba nevyhnutnú dobu. Preto tiež dôvody väzby vo vzťahu k výpovediam svedkov alebo spoluobvinených môžu skončiť už v prípravnom konaní.
V aplikačnej praxi možno pozorovať trend obligatórneho väzobného trestného stíhania prakticky vo všetkých veciach, ktoré sú práve kvalifikované ako spáchané organizovanou či zločineckou skupinou. V týchto prípadoch zákonom stanovená fakultatívnosť je len čisto obsolentným ustanovením a ide prakticky už o obligatórne použitie najmä kolúznej väzby, keď sa dôvod väzby často iba všeobecne vyvodzuje z toho, že ide o trestnú súčinnosť viacerých osôb. Ide častokrát o účelové nadhodnotenie právnej kvalifikácie, keď sa prakticky úplne prestalo používať spolupáchateľstvo a takmer každá trestná činnosť je už považovaná za minimálne organizovanú skupinu, ktorá musí byť vždy spojená s väzbou. Preukazujú to i mediálne zverejnené štatistické údaje, podľa ktorých bolo ku koncu roku 2020 vo väzbe cez 1 600 osôb, najviac od roku 2009, z toho malo byť 145 osôb v kolúznej väzbe, a to samostatne alebo v spojení aj s inými dôvodmi väzby. Na porovnanie, v Českej republike za porovnateľné obdobie bolo v kolúznej väzbe približne o polovicu osôb menej.
Z uvedeného je zjavné, že ide o nadužívanie inštitútu väzby často formou nadhodnotenia právnej kvalifikácie, kde z kolúznej väzby sa bežne stáva obligatórna väzba bez dodržania zásady, že trestné stíhanie sa má viesť na slobode a väzobné trestné stíhanie je len výnimkou z tohto pravidla. Preto je potrebné minimalizovať prípady, na ktoré sa nebude vzťahovať nová päťmesačná lehota upravená v § 76 ods. 8 na naozaj len výnimočné okolnosti, čo takisto bude predmetom môjho prvého pozmeňujúceho návrhu.
Ďalej v zmysle § 1 Trestného poriadku zo základných práv a slobôd v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa čl. 3 dohovoru v kontexte európskeho dohovoru na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu nikto nesmie byť mučený alebo podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby obvineného možno počas výkonu väzby obmedzovať len vo výkone tých práv, ktoré sa vzhľadom na dôvod väzby, zaistenie bezpečnosti osôb nemôžu uplatniť, alebo ich výkon by mohol viesť k zmareniu väzby. Podľa § 10 zákona č. 221/2006 Z. z. zaobchádzanie s obvineným je súhrn aktivít, ktorých účelom je diferencovaným spôsobom zabezpečiť výkon práv a povinností podľa tohto zákona a súčasne zmierniť negatívne účinky izolácie obvineného od spoločnosti a obmedzení, ktoré vyplývajú z výkonu väzby. Zaobchádzanie s obvineným sa organizuje a vykonáva s dôrazom na účel výkonu väzby.
Väzba nie je trestom. Ešte raz to treba zdôrazniť a zopakovať. Nesmie mať sankčnú povahu a nesmie slúžiť na vynútenie priznania obvineného, a preto obmedzenia vo výkone väzby nesmú presahovať rámec potrebný pre dosiahnutie účelu väzby. Podľa § 2 ods. 1 zákona o výkone väzby možno obvineného počas výkonu väzby obmedzovať len vo výkone tých práv, ktoré sa vzhľadom na dôvod väzby nemôžu uplatniť a ich výkon by mohol viesť ku zmareniu väzby, pričom rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, súdov a riaditeľa väznice, ktorými tieto orgány upravujú podmienky vo výkone väzby, sú rozhodnutia, ktorými dochádza ku najzávažnejším zásahom do základných práv a ľudských slobôd, preto tieto rozhodnutia musia spĺňať prísne kritériá na materiálnu kvalitu, teda musia byť primerane odôvodnené a musia byť preskúmateľné súdom. Z uvedeného dôvodu musia mať tieto rozhodnutia aj formu rozhodnutia o väzbe podľa § 72 Trestného poriadku a musia byť preskúmateľné v tomto režime.
Vo výkone väzby musí byť rešpektovaná dôstojnosť obvineného. Obvinený nesmie byť predvedený pred orgány činné v trestnom konaní alebo súd spôsobom, ktorý hrubo porušuje jeho právo na osobnú slobodu ďaleko nad rámec potrebný pre dosiahnutie účelu predvedenia a predstavuje neľudské, ponižujúce zaobchádzanie s absolútnou absenciou rešpektu dôstojnosti obvineného, napríklad spútaný putami alebo tzv. medveďom, kukla na hlave za účelom vyvolania dezorientácie, zvuková izolácia nasadením slúchadiel a podobne.
V zmysle § 1 Trestného poriadku zo základných práv a slobôd v prípadoch dovolených zákonom možno zasahovať len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, pričom treba rešpektovať dôstojnosť osôb a ich súkromie. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania s väznenými osobami, o to viac, pokiaľ sa jedná o osoby obvinené s benefitom ústavného práva na prezumpciu neviny a podozrivé z nenásilných trestných činov, je všeobecným medzinárodným štandardom, ktorý si ctia všetky vyspelé demokratické štáty Európskej únie. Ako to vyplýva zo správy pre vládu o návšteve Slovenskej republiky, ktorú uskutočnil európsky výbor na zabránenie mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu alebo trestaniu, tzv. výbor CPT, v dňoch 19. až 28. marca 2018, použitie pút môže byť odôvodnené iba vtedy, ak sa zadržaná osoba správa násilne, pričom putá by mali byť použité len na taký dlhý čas, aký je nevyhnutne potrebný.
Popri čl. 2 dohovoru právo na život vníma Európsky súd pre ľudské práva v čl. 3 dohovoru ako jedno z najdôležitejších práv, ktoré zakotvuje jednu z najesenciálnejších hodnôt demokratickej spoločnosti, a to zákaz mučenia, pričom sa jedná o právo absolútne, z ktorého nie sú možné žiadne výnimky. Aplikácia pút s reťazami na rukách a nohách sa využíva pri predvádzaní osôb podozrivých z násilných trestných činov, resp. u osôb v útekovej väzbe, u ktorých existuje dôvodná obava z možného úteku. Účelom tohto spôsobu predvedenia je teda obava z potenciálneho ohrozenia života a zdravia predvádzajúcich príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže osobou, u ktorej možno vzhľadom na charakter násilnej trestnej činnosti, z ktorej je obvinená, ako aj jej agresívneho správania dôvodne usudzovať, že sa takéhoto násilného konania počas predvádzania dopustí alebo obava z úteku založená väzobným dôvodom.
Ako si všetci dobre pamätáte, v prípade zosnulého generála Lučanského práve tieto nástroje boli použité už v čase, keď generál bol po viacerých zdravotníckych zákrokoch, kde v zásade nevládal ani sám chodiť, napriek tomu bol takýmto spôsobom neľudsky zviazaný do pút.
Za ponižujúce zaobchádzanie považuje Európsky súd pre ľudské práva také, ktoré je vedené s cieľom vyvolať pocit strachu, úzkosti a podriadenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť, prípadne zlomiť morálny odpor alebo pokoriť jednotlivca. Štát, teda jeho jednotlivé inštitucionálne zložky, má v zmysle vnútroštátnej legislatívy, ako aj medzinárodných dohovorov pozitívny záväzok zabezpečiť, aby spôsob, metódy výkonu obmedzujúcich opatrení boli kompatibilné s rešpektom k ľudskej dôstojnosti a tieto opatrenia nepodrobovali jednotlivca úzkosti v intenzite prekračujúcej nevyhnutnú úroveň utrpenia, obsiahnutú v samotnom obmedzení osobnej slobody. Orgány štátu sú z hľadiska princípu proporcionality povinné skúmať, či použitie konkrétneho obmedzujúceho prostriedku sleduje legitímny účel a či bolo vo vzťahu k tomuto primerané.
V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva záver o ponížení postačuje, aby obeť bola ponížená vo svojich očiach, aj keď by to ostatní takto nevnímali, pričom rovnako neprekáža, pokiaľ ku poníženiu nedošlo na verejnosti, aj keď verejnosť zaobchádzania je faktom, ktorý zvyšuje jeho závažnosť, napríklad prípad Keeran proti Spojenému kráľovstvu z roku 2001. Pri nasadzovaní pút pri prevoze väzňov je nutné vziať do úvahy, či existuje dôkaz odôvodňujúci domnienku, že by sa takéto osoby snažili utiecť, spôsob zranenia a škodu, pričom výbor CPT zastáva názor, že rutinné nasadzovanie pút v bezpečnom prostredí nemôže byť považované za opodstatnené.
Správa pre vládu Slovenskej republiky, ktorú vypracoval výbor CPT, hovorí, že obvinení v štandardnom režime výkonu väzby boli po väčšinu dní zamknutí vo svojich celách, približne 23 hodín denne, niekedy celé mesiace, ba až roky. Podľa názoru CPT je takýto stav vecí neprijateľný. CPT odporúča, aby slovenské orgány prijali rozhodné opatrenia na zabezpečenie komplexného programu aktivít mimo cely pre všetkých väzňov v ústave v Banskej Bystrici, ako aj v ostatných slovenských ústavoch a cieľom by malo byť zabezpečiť, aby všetci väzni vrátane obvinených mohli primeranú časť dňa (t. j. osem alebo viac hodín) stráviť mimo cely účasťou na cielených aktivitách rôznej povahy: práca, najlepšie s prvkami prípravy na povolanie, vzdelanie, šport, oddychové aktivity, vzájomné združovanie sa. Čím dlhšia je doba väznenia, tým pestrejší režim by sa mal väzňom ponúkať.
CPT vo svojej správe uvádza, že bezkontaktné návštevy by mali byť len výnimkou. Akékoľvek rozhodnutie o nariadení bezkontaktných návštev musí byť vždy riadne zdôvodnené a opodstatnené a musí sa zakladať na individuálnom posúdení potenciálneho rizika konkrétneho väzňa.
Za ponižujúce a neľudské zaobchádzanie s obvineným vo väzbe je nutné označiť aj neumožnenie telefonického kontaktu s rodinnými príslušníkmi bez toho, aby pre takýto postup existovali obzvlášť závažné dôvody. Väzba nesmie mať sankčnú povahu, a preto obmedzenia vo výkone väzby nesmú presahovať rámec potrebný pre dosiahnutie jej účelu. Je nepochybné, že právo väzobne stíhaného obvineného telefonicky z väzby kontaktovať svoju rodinu, rodinných príslušníkov (manžela, deti alebo rodičov) bez obmedzení možno uplatniť, navyše pokiaľ sa telefonické zariadenia nachádzajú na cele obvineného, čo je v súčasnosti čoraz častejšie, pričom technicky mož... pričom z dôvodu monitorovania telefonického rozhovoru obvineného orgánmi činnými v trestnom konaní nie je spôsobilý akokoľvek zmariť účel väzby.
Časté postupy orgánov činných v trestnom konaní, kedy telefonický kontakt s rodinnými príslušníkmi bezdôvodne obmedzia tým, že ho umožnia iba za fyzickej prítomnosti príslušníka orgánov činných v trestnom konaní, nesledujú žiaden legitímny cieľ, ale sú zamerané iba na vytvorenie obštrukcie, ktorá obvinenému bráni v telefonickom kontakte s rodinnými príslušníkmi v rozsahu, ktorý technicky umožňujú podmienky väznice, napríklad dve hodiny denne s rodinnými príslušníkmi obvineného bez obmedzenia počtu volaní. Takéto opatrenia orgánov činných v trestnom konaní sú v hrubom rozpore s § 2 ods. 2 zákona o väzbe, pretože takéto obmedzenie nie je nevyhnutné na dosiahnutie účelu väzby a neprimerane zasahuje do práv obvineného na slobodu a rodinný život. Takéto obmedzenie je v rozpore so zásadou proporcionality a primeranosti väzby, ktorej výkon musí mať čo najmenší vplyv na rodinu väzobne stíhaného obvineného. Takéto obmedzenia sú bez ďalšieho neprípustným prostriedkom sankcie a predstavujú spôsob neľudského zaobchádzania odporujúci ustanoveniu § 10 zákona č. 221/2006 Z. z.
Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné novelizovať príslušné ustanovenia o výkone väzby tak, aby sa kvantitatívne rozšírili možnosti telefonicky kontaktovať rodinných príslušníkov, ako aj advokáta pre plnohodnotné zabezpečenie práva na obhajobu a súčasne aby obmedzenie telefonického kontaktu bolo možné iba formou rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom.
Vzhľadom k vyššie uvedenému je potrebné novelizovať Trestný poriadok v § 72 a, samozrejme, aj zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v § 7, 8, 12, 16, 17, 19, 21, 22 a ďalších. Za účelom posilnenia kontroly nad výkonom väzby sa javí ako efektívne posilniť kompetencie verejného ochrancu práv vo vzťahu k možnosti obvineného podávať žiadosti, sťažnosti a podnety týkajúce sa ochrany zákonných práv a slobôd, pričom uvedené je možné novelizáciou zákona o verejnom ochrancovi práv (zákona č. 564/2001).
Čiže to je z mojej strany odôvodnenie a teraz, pán predsedajúci, by som prečítal dva pozmeňujúce a doplňujúce návrhy.
Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
Nech sa páči, zastaví sa vám časomiera. Môžete.
Susko, Boris, poslanec NR SR
A verím, že, kolegovia, na základe toho, čo som tu uviedol, že sú to pádne argumenty na to, aby ste tak jeden, ako aj druhý pozmeňujúci návrh podporili a schválili.
Čiže budem teraz čítať, pán predsedajúci, pozmeňujúci a doplňujúci návrh č. 1 k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (tlač 562).
1. V čl. I bode 1 v § 71 ods. 1 v úvodnej vete sa vypúšťajú slová: „alebo ďalších konkrétnych skutočností“.
2. V čl. I v bode 9 § 76 odsek 9 znie:
„(9) Ak je obvinený vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) a proti obvinenému sa vedie trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, alebo pre trestné činy terorizmu, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov skončiť do uplynutia lehoty väzby v trestnom konaní podľa odseku 8 a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, odsek 8 sa nepoužije.“
Poprosil by som, skončil som, pán predsedajúci a poprosil by som, pán spravodajca, keby ste mohli dať o každom z týchto dvoch bodov hlasovať samostatne v tomto prvom pozmeňovacom návrhu.
Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
Ďakujem, pán poslanec. Pán spravodajca si poznačil váš návrh procedurálny. Nech sa páči, môžete pokračovať.
Susko, Boris, poslanec NR SR
A teraz budem čítať, prečítam pozmeňujúci návrh č. 2.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
1. V čl. I sa za bod 2 vkladá nový bod 3, ktorý znie:
„3. V § 72 odsek 1 znie:
„(1) Rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie
a) o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,
b) o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby,
c) o zmene dôvodov väzby obvineného,
d) o návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného,
e) o ponechaní obvineného vo väzbe, alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom konaní,
f) o prepustení zatknutého obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,
g) orgánov činných v trestnom konaní, súdu a riaditeľa ústavu na výkon väzby o podmienkach výkonu väzby podľa osobitného predpisu.“.“
Nasledujúce body sa primerane prečíslujú.
2. Za čl. I sa vkladajú nové čl. II a III, ktoré znejú:
„Čl. II
Zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení zákona č. 411/2002 Z. z., zákona č. 551/2003 Z. z., zákona č. 215/2004 Z. z., zákona č. 523/2004 Z. z., zákona č. 618/2004 Z. z., zákona č. 122/2006 Z. z., zákona č. 400/2009 Z. z., zákona č. 220/2011 Z. z., zákona č. 392/2012 Z. z., zákona č. 462/2013 Z. z., zákona č. 362/2014 Z. z., zákona č. 176/2015 Z. z., zákona č. 338/2015 Z. z., zákona č. 125/2016 Z. z., zákona č. 340/2016 Z. z., zákona č. 55/2017 Z. z., zákona č. 334/2017 Z. z., zákona č. 318/2018 Z. z., nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 90/2019 Z. z., zákona č. 221/2019 Z. z. a zákona č. 231/2019 Z. z. sa dopĺňa takto:
1. V § 3 sa odsek 1 dopĺňa písmenom d), ktoré znie:
„d) orgány činné v trestnom konaní, súdy a riaditeľa ústavu na výkon väzby, pokiaľ rozhodujú o podmienkach výkonu väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa osobitných predpisov.2a)“
Poznámka pod čiarou k odkazu 2a znie:
"2a) zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov, zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.“
Čl. III
Zákon č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení zákona č. 127/2008 Z. z., zákona č. 498/2008 Z. z., zákona č. 549/2011 Z. z., zákona č. 371/2013 Z. z., zákona č. 78/2015 Z. z., zákona č. 444/2015 Z. z., zákona č. 125/2016 Z. z. sa mení a dopĺňa takto:
1. V § 7 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie:
„(4) Rozhodnutie o umiestnení obvineného v cele samostatne podľa odseku 3 je rozhodnutím o väzbe podľa osobitného predpisu.6b)“
Doterajšie odseky 4 až 7 sa označujú ako odseky 5 až 8.
Poznámka pod čiarou k odkazu 6b znie:
„6b) Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok.“
2. V § 8 odsek 1 znie:
„(1) Obvineného možno premiestniť do iného ústavu len na základe rozhodnutia prokurátora alebo súdu; ak je to potrebné na zaistenie bezpečnosti a poriadku alebo ochrany zdravia alebo života obvineného alebo inej osoby aj na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa, o čom ústav upovedomí orgán činný v trestnom konaní alebo súd. O premiestnení obvineného ústav bezodkladne upovedomí obhajcu a ak premiestnenie trvá dlhšie ako 48 hodín, aj rodinného príslušníka obvineného. Rozhodnutie o premiestnení obvineného je rozhodnutím o väzbe podľa osobitného predpisu.6b)“
3. § 9 sa dopĺňa odsekom 8, ktorý znie:
„(8) Pri predvedení obvineného je nasadenie pút možné nariadiť, iba ak hrozí nebezpečenstvo úteku alebo ohrozenia života alebo zdravia obvineného alebo príslušníkov väzenskej a justičnej stráže. Rozhodnutie o spôsobe predvedenia je rozhodnutím o väzbe podľa osobitného predpisu.6b)“
4. V § 12 ods. 2 sa za slová „elektrické osvetlenie" vkladá čiarka a slová „elektrická zásuvka“.
5. V § 16a prvej vete sa slová „najmenej jednej hodiny“ nahrádzajú slovami „najmenej dvoch hodín“.
6. V § 17 odsek 1 znie:
„(1) Obvinený môže mať pri sebe v cele hodinky, fotografie, vlastné knihy, časopisy, študijné materiály, písomnosti týkajúce sa trestnej veci, v ktorej je v čase výkonu väzby stíhaný, ako aj písomnosti týkajúce sa iných právnych vecí obvineného, osobnú korešpondenciu, potreby na korešpondenciu, hygienické potreby, veci zakúpené v predajni zriadenej v ústave v množstve, ktoré zodpovedá možnostiam ich uloženia v skrinke, elektrický holiaci strojček, ponorný varič alebo rýchlovarnú kanvicu, chladničku, televízny prijímač, elektronickú čítačku kníh, DVD prehrávač, MP3 prehrávač, tablet, elektronické cigarety a spĺňa podmienky podľa ods. 3 a ďalšie veci povolené riaditeľom ústavu.
7. V § 19 ods. 1 v prvej vete sa slová „za kalendárny mesiac“ nahrádzajú slovami „za týždeň“.
8. V § 19 odsek 2 znie:
„(2) Obvinený, ktorý je v kolúznej väzbe, môže prijať návštevu iba po predchádzajúcom rozhodnutí príslušného orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu. Rozhodnutie o prijatí návštevy je rozhodnutím o väzbe podľa osobitného predpisu.6b“
9. V § 19 odsek 3 znie:
„(3) Návšteva sa vykonáva v miestnosti ústavu na to určenej za prítomnosti príslušníka zboru, ak ide o návštevu obvineného v kolúznej väzbe, za prítomnosti orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, ak si prítomnosť pri udelení súhlasu vyhradil. Riaditeľ ústavu môže v odôvodnených prípadoch rozhodnúť o návšteve bez priameho kontaktu medzi obvineným a návštevou. Rozhodnutie o návšteve bez priameho kontaktu medzi obvineným a návštevou je rozhodnutím o väzbe podľa osobitného predpisu.6b“
10. V § 19 ods. 4 sa slová „predchádzajúci súhlas“ nahrádzajú slovami „predchádzajúce rozhodnutie“ a na konci sa pripája táto veta: „Rozhodnutie o návšteve je rozhodnutím o väzbe podľa osobitného predpisu.6b“
11. V § 21 odsek 1 znie:
„(1) Obvinený má právo najmenej jedenkrát za týždeň telefonovať najmenej 40 minút v čase určenom v ústavnom poriadku prostredníctvom telefónneho zariadenia umiestneného v ústave najviac piatim osobám, ktorých meno, priezvisko, adresu a telefónne číslo uvedie vo svojej písomnej žiadosti. Ak je telefonické zariadenie umiestnené na cele, obvinený má právo telefonovať denne najmenej dve hodiny s každou osobou zvlášť. Počas telefonovania môže riaditeľ ústavu nariadiť prítomnosť príslušníka zboru. Obvinený v kolúznej väzbe môže telefonovať iba po predchádzajúcom rozhodnutí príslušného orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu, ktorý si môže vyhradiť svoju prítomnosť pri telefonovaní. Obmedziť právo obvineného telefonovať s rodinnými príslušníkmi možno iba z obzvlášť závažných dôvodov. Rozhodnutie o telefonovaní je rozhodnutím o väzbe podľa osobitného predpisu.6b“
12. V § 21 odsek 2 znie:
„(2) Obvinený môže s obhajcom telefonovať denne. Predchádzajúce rozhodnutie príslušného orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu na telefonovanie obvineného s obhajcom sa nevyžaduje.“
13. V § 22 odsek 1 znie:
„(1) Obvinený má právo raz za mesiac prijať balík s vecami osobnej potreby obsahujúci fotografie, vlastné knihy, časopisy, študijné materiály, potreby na korešpondenciu a iné veci osobnej potreby povolené riaditeľom ústavu do hmotnosti piatich kilogramov. Balík možno obvinenému doručiť len prostredníctvom poštového podniku.11a)“
14. V § 44 ods. 6 sa slová „ods. 2 a 7“ nahrádzajú slovami „ods. 2 a 8“.
15. V § 60 sa odsek 1 dopĺňa písmenom e), ktoré znie:
„e) verejný ochranca práv.“.“
Doterajší článok II sa primerane prečísluje.
Ďakujem pekne, pán predsedajúci, skončil som. (Reakcia spravodajcu.) O všetkých, o všetkých spoločne. Ďakujem.
Skryt prepis
