Dámy, páni, vážený pán predsedajúci, začnem trochu neformálne a úplne od tohoto textu, ale nie od veci.
Včera som mal tú česť sa zúčastniť summitu, ktorého sa zúčastnilo 50 ministrov životného prostredia, prezidentov a hláv štátov globálne po celej zemeguli. A až dnes do 14. hodiny trval tento summit o akčných opatreniach proti zmene klímy a za adaptáciu na veci, ktoré nás neminú, v ktorom sa postupne vyjadrili stovky primátorov. Dohromady tam bolo uvedených tisíc primátorov miest, ktoré budú zaplavené v prípade zdvihnutia hladín oceánov. Vyjadrili sa už spomínaní lídri od pani Merkelovej cez americkú administratívu alebo, samozrejme, Emmanuela Macrona, ktorý už tradične je osobnosťou, ktorá podporuje boj proti klimatickej kríze.
Skutočne, keby sme si uvedomili, že práve slovenský parlament dnes, tesne po skončení tohto globálneho summitu, prejednáva správu o našich budúcich opatreniach, bolo by to viac než príhodné. Samozrejme, nebolo v našich silách to až tak dokonale naplánovať, ako to vyšlo.
Ešte radšej by som bol, keby zároveň bola prejednávaná aj petícia, jedna z najväčších petícií, ktorá vlastne podnietila požiadavku poslancov výboru pre životné prostredie, na základe ktorej tu stojím a predkladám vám správu o legislatívnych predstavách a plánoch rezortu životného prostredia. Sme tak či onak, ja verím, že táto petícia bude prejednaná a chcem sem prísť, abych si vypočul vaše argumenty, chceme vidieť a prežiť spolu s vami, že prežívame skutočne zlomové obdobia.
Ja si myslím, že výzvou tohoto volebného obdobia, ale aj celej dekády, ktorá je pred nami, ktorej prvý rok práve beží, sú dve veci. U nás je to kríza štátu, nazývaná niekedy únos štátu, o ktorom boli vlastne minulé voľby, a ku ktorého náprave určite bude treba ešte veľa úsilia, veľa rozhodnutí aj v tomto pléne. No a druhá je ekologická kríza. Momentálne sa prejavujúca napríklad pandémiou COVID-19, ktorá súvisí so stratou biodiverzity, ale aj prejavujúca sa klimatickou krízou, otepľovaním, vďaka ktorému prežívame aj úpadok slovenských lesov, prežívame mnohé nevídané zmeny, či už počasia, ale najmä tie dôsledky toho počasia na pôdohospodárstvo, na ochranu prírody, ale aj na náš každodenný život.
V prípade, ako viete, už od konca ´80. rokov je to skúmané a upozorňované, že v prípade, že naozaj neurobíme obrátku v niektorých veciach až o 180 stupňov, tak nás čaká obrovské, nás čakajú obrovské dôsledky klimatickej krízy, ktoré by som prirovnal k ohrozeniu civilizácie. Ak si niekto, a stále ešte stretám takých ľudí, tak predsa len ich, im pripomeniem, ak si niekto predstavuje, že pre Slovensko klimatická kríza znamená to, že v Žiline bude ako v Komárne a v Komárne bude ako, ako na severnom Taliansku, čiže budeme mať slovenské pomaranče a že vlastne pre Slovensko to nič neni, nám ten chlieb padol dobru stranou, pretože nám to otepľovanie nevadí, tak to je veľká, veľký sebaklam. Otepľovanie a klimatická kríza pohnú národmi sveta radovo v stovkách miliónov až miliardách ľudí a to, čo sme zažili, ten oťuk, keď 4 mil. nespokojných ľudí na Blízkom východe, niektorí z nich začali prenikať do Európy, tak to je neporovnateľné s rozkladom svetového poriadku a bezpečia na Zemi, ak by sa sucho, hlad, ale hlavne smäd dotýkal životov stoviek miliónov až miliárd ľudí Zeme.
Toto je, to by bola apokalypsa, ktorú by sme my sami naším konzumom a našou ľahostajnosťou pripravili našim deťom a našim vnukom. Nie je to apokalypsa tentoraz v žiadnom proroctve, nie je to apokalypsa, ktorá sa stane o 100 rokov, nie, je to otázka krátkej doby a tí najmladší z vás sa môžu dožiť jej, jej vyvrcholenia, jej, jej hrozných dôsledkov. Ale netreba sa utešovať, že to len oni zažijú, tí, ktorí zažijú to vyvrcholenie. My už dnes vieme, čo to je migračná vlna, ako sa veľmi zmenilo chovanie národov, atmosféra v politike, atmosféra medzi ľuďmi už len po tej prvej migračnej vlne. Už teraz, tak ako už teraz beží klimatická kríza, aj teraz už bežia dôsledky tejto klimatickej krízy, keby ste videli čísla a poznali podrobnejšie čísla, ako je, v akej kríze sú slovenské lesy, to vysychanie celého severného Slovenska je priam hrozivé a s ním, s tým vysychaním, idú, ide aj kríza tohoto nášho zeleného bohatstva.
Týka sa nás to, dámy a páni, veľmi sa nás to týka a tí mladí ľudia, ktorí vystúpili pred mnohých z vás, že je to také módne, nie, tí ľudia proste bojujú za svoje prežitie. Oni bojujú za to, aby mali to právo, čo sme mali my starí, právo žiť si svoj život, založiť si svoju rodinu a prežiť to, čo mu prozreteľnosť dala na tomto svete bez takej strašnej veci, ako sú vojny a ako je hladomor alebo ako sú boje s vlnami migrantov, ktoré, ktoré môže a nie môže, ale ktoré vyvolá pokračovanie klimatickej krízy.
Ja si veľmi cením, že Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre pôdohospodárstvo a životné prostredie v uznesení č. 69 1. decembra minulého roku rozhodol, že prerokoval petíciu, ktorá sa volá „Za klímu, za budúcnosť“, ktorou prostredníctvom pána Michala Saba z Bratislavy sa obrátili na poslancov Národnej rady členovia petičného výboru a iniciatívy „Klíma ťa potrebuje“. A vzalo ju, teda ako viete, desaťtisíce a vyše stotisíc ľudí na vedomie a s podporou, ktorá nás zaväzuje hovoriť o nej. Ale mali by sme o nej hovoriť aj bez ohľadu, či nás občania takýmto dvihnutým prstom varovali. Mala by sa prejaviť aj v našom chovaní.
Dámy, páni, áno, každého jedného chovania. Ten, ten vývoj, kedy naozaj všetky vektory aj hodnotový rebríček spoločnosti smeroval k tomu, že pozitívne je viac spotrebovávať a byť stále bohatší, sa musí vychýliť smerom byť stále zdravší a byť stále ohľaduplnejší. To nie sú zlé hodnoty, to nie je návrat do jaskýň, ako často sa o zelených hovorilo, že oni nás chcú vyhnať z tých áut a z pohodlnej klimatizácie a chcú nás zahnať do jaskýň. Nie, byť zdravší teraz počas, keď tu stojím pred vami s touto nepríjemnou rúškou a vy sami sa na mňa dívate takisto v dobe pandémie, tak už vieme po tom ťažkom roku, že byť zdravý, môcť znovu žiť spoločenský život, kultúrny život, športový život, to je veľká vec. To nie je bezvýznamná záležitosť.
A to tá pandémia na Slovensku zatiaľ, chvalabohu, nezanechala hromadné hroby, kde v severnom Taliansku naozaj museli ľudí do nich navážať, akoby to bolo nejaký tovar, a kde sa pozostalí nemohli ani len s nimi rozlúčiť. Zatiaľ pandémia, môžme akokoľvek nadávať na náš manažment, ale tak v tomto zmysle zatiaľ pandémiu zvládame vynikajúco. Môže byť oveľa horšia, ako ste videli, stačila malá mutácia v Anglicku a už sa hovorí o pandémii, ktorá má o 30 % silnejšiu účinnosť čo do šírenia a zdá sa, že aj väčšiu nebezpečnosť, čo do vražednosti.
Dámy a páni, emisie oxidu uhličitého, ktoré pochádzajú najmä zo spaľovania fosílnych palív a z priemyselných procesov, naozaj sú hlavným dôvodom otepľovania planéty a Slovensko má výbornú šancu ako jedna z mála a verte mi, že keby ste počúvali vyjadrenia povedzme našich poľských kolegov z ministerstva životného prostredia, ktorí musia konštatovať, že 80 % krajiny beží na uhlie, tak by ste pochopili, že Slovensko má naozaj dobrú šancu splniť všetky ambície, ku ktorým sme sa zaviazali Európskej únii, ale ku ktorým by sme sa zaviazali najmä sami voči sebe, obmedziť škodlivú výrobu, obmedziť emisie a dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v roku 2050 a poprípade aj skôr.
Podotýkam, že také Fínsko, 5-miliónová krajina, ide na uhlíkovú neutralitu v roku ´35. A mnohé krajiny, mnohé krajiny si dávajú ambicióznejšie ciele, dávajú ich politici, ktorí možno ešte prednedávnom hnali tie krajiny do vyššej spotreby, vyššieho konzumu, ale dnes cítia od svojich ľudí, od svojich voličov, najmä tých mladých, nie, toto už nie je pre nás cesta. My chceme uprednostňovať politikov, ktorí nám zabezpečia, že dožijeme aj my svoj život v bezpečí a bez globálnej kataklizmy.
Takže ako som, ak som prirovnal našu domácu úlohu slovenskú, čiže zastaviť krízu štátu, obnoviť dôveru ľudí v štát, obnoviť dobré fungovanie štátu, slušné služby a slušné zaobchádzanie, nie, nepovažujem to za malú úlohu, ale táto druhá kríza je skutočne globálna, robí nás bratmi a sestrami, všetkých tých ľudí, ktorých sa na svete týka. Tak jak dnes môžte v CNN alebo v ktorejkoľvek globálnej televízii vidieť, jak referujú od Malajzie cez Madagaskar až po Európu, že ako sú na tom s COVID-om, tak verte mi, že včera, ak by ste boli pozerali online globálnu konferenciu o akcii na adaptáciu na zmenu klímy, tak by ste podobne videli, obehli by ste celú zemeguľu v priebehu pár minút a videli by ste, že hovoria o tých istých problémoch. Na jednom mieste príliš spaľujú pralesy a ničia svoju prírodu, ktorá je na pohľad úplne iná než naša, ale výsledok je ten istý. Kvôli zvýšeniu výroby, zvýšeniu konzumu púšťajú do ovzdušia škodlivé látky, látky, ktoré pôsobia, spôsobujú klimatický efekt a vyháňajú teploty.
Predpokladá sa, že tak či tak v priebehu 21. storočia teplota stúpne. Už sme toho svedkami, napokon vidíte, aká zima prebieha tento rok a takých zím už v Bratislave, poviem teda ako jeden zo starších seniorov spomedzi vás, ja som teda na tých bežkách každú zimu v Bratislave nabehal desiatky, stovky kilometrov, to dávno tie bežky sú zapadané prachom a to nie iba kvôli mojej lenivosti, čo iste tiež, ale naozaj už by nebolo kam a nebolo by ako. Tá doba, kedy v Bratislave bola zima vhodná aj na vhodné športy, tá je preč.
Takže sme svedkami tých procesov. Preto aj tá konferencia včera sa týkala adaptácií. My musíme zobrať na vedomie, že tie procesy sme už spôsobili v mnohom, v mnohom počas celého 20. storočia, ten oxid uhličitý je vonku aj ďalšie skleníkové plyny a tie dôsledky budú trvať prinajmenej toto celé storočie. Civilizovaný svet sa na to pripravuje, vlády premýšľajú stratégie a ja som si dovolil vám predložiť to, k čomu sme dospeli na základe uznesenia výboru Národnej rady na ministerstve životného prostredia.
Pozor, ale ani zďaleka si ministerstvo životného prostredia nenárokuje, že je schopné samé zastaviť a pripraviť Slovensko, zastaviť klimatickú krízu alebo adaptovať Slovenskú republiku na život v zmenených klimatických podmienkach. Tu musíme naozaj byť koalíciou, ale aj opozíciou zdravého rozumu, toto sa naozaj týka prežitia nás ako druhu. Ak sme Homo sapiens, tak v týchto veciach musíme držať spolu, ide o naše decká a musíme spoločne ako vláda, ako politici, ako parlament vytvoriť podmienky pre adaptovanie Slovenskej republiky.
Za prvé, zadržiavanie vody, my sme strechou Slovenska, od nás tá vlaha odchádza tým, že v lesoch prevláda vyprataných ten drevný materiál, tá špongia, ktorou kedysi slovenské divoké lesy boli, ktorá bola schopná pohltiť obrovské množstvo dažďovej vody a premeniť ju na číre pramene, ktoré vyvierali z našich hôr, tá situácia je veľmi zhoršená.
Potrebujeme v krátkej dobe splniť už prijaté. Znovu pripomeniem, že za bývalej vlády sa to tak robievalo, že sa rado prijímali pekné sľuby, už prijatý záväzok mať 50 % územia národných parkov bezzásahových. Ak sa nám to podarí, tam vznikne znovu, obnoví sa tá špongia, ktorá najlepšie dokáže zachytiť ten dážď, ktorý, ktorý zavlažuje našu krajinu.
Tu na juhu máme, chvalabohu, Dunaj, to je, samozrejme, ďalšia veľká úloha ministerstva životného prostredia, ktoré chce prísť s veľkým projektom vytvorenia vodnej clony proti toxickému mraku, ktorý sa šíri z Bratislavy z tých desiatok chemických skládok a centimeter po centimetri postupuje na Žitný ostrov. Tu sedí poslankyňa Zemanová, ktorú musím v tomto menovať ako poslankyňu, ktorá o ochrane Žitného ostrova hovorí dlhé roky, a verím, že budeme na tomto spolupracovať.
Hore musíme obnoviť špongiu na zachytávanie vody, aby naše pramene neboli len cícerky, ale znovu zdravé, plné pramene čistej tatranskej a inej horskej vody. A tu na juhu zastaviť, bohužiaľ, ten toxický mrak. Jeho odstránenie potrvá dlhú dobu, to si proste povedzme, to nerozprávajme si ilúzie, že príde niekto a ho odstráni. Ale dá sa zabrzdiť a postupne ho budeme čerpať a čistiť aj toto územie hlavného mesta, aby nebolo naveky skládkou chemického odpadu, ale to, čo je dôležité, je chrániť naše strategické zásoby pitnej vody, ktoré môžu pomôcť aj východnému Slovensku, zo šamorínskeho vrtu môže piť celé východné Slovensko 100 rokov a zo šamorínskeho vrtu to neuberie, prežije to a je schopný pomôcť takto kdekoľvek na Slovensku, a nielen on. Čiže Žitný ostrov a záchrana lesov tým, že ich ponecháme svojmu vývoju, pokiaľ ide o národné parky na čo najväčšej ploche, či sa to podarí až 50 %, žiaľ, medzitým, ako sami viete, to betónovanie v národných parkoch pokročilo, tie záujmy sú tam veľmi silné, ale ambíciou ministerstva životného prostredia bude ísť touto cestou, vytvoriť, obnoviť, obnoviť skutočnú prírodu, ktorá je schopná zadržiavať vodu a chrániť nás pred klímou.
Ale pred klímou sa vieme chrániť aj v každom rodinnom dome. Chceme prísť s programom, ktorý by mal byť financovaný s plánom obnovy, resp. už sme prišli, a má to, budilo to záujem viacerých politikov, na takú rekonštrukciu rodinných domov, kde bude na prvom mieste otázka klimatického, klimatického pôsobenia toho nášho bývania. Pretože z rodinných domov a z bývania je obrovské množstvo emisií aj v slovenských pomeroch, aj globálne všade na svete. Tam chceme do domácností dostať vodozádržné opatrenia, chceme rozdať ľuďom, áno, aj kompostéry spolu s tými vecami, ako je zatepľovanie, výmena okien alebo výmena zdroju, zdroju tepla, fotovoltika a tak ďalej. Chceme k tomu pribaliť aj odpadové hospodárstvo, kompostovanie priamo v rodinných domoch a zachytávanie dažďovej vody a jej využívanie na polievanie a iné účely priamo na mieste, kde, kde ju zachytíme.
Ja som presvedčený, že Slovensko čaká na ten bod obratu, čaká na to, kedy aj vy ako poslanci dáte na svojich facebookoch alebo pri svojich komunikácii s ľuďmi najavo, že naozaj mať čo najviac predmetov, byť čo najbohatší, čo najviac spotrebovávať, to nie je životný ideál občana 21. storočia.
Slovensko je krajina, dámy a páni, a tým skončím, lebo nechcem vás sprevádzať tým dlhým materiálom, uvádzať ten základný medzinárodnoprávny strategický a legislatívny rámec, bolo by to na dlhé hodiny, vy si ho iste prečítate a ja verím, že mnohí zareagujete, ak tu dnes nie je celkom plná sála, ja verím, že ešte sa bude prerokovávať táto petícia o klíme, kde sa môžme znovu vrátiť aj k tomuto materiálu, ak si ktokoľvek v tom materiále niečo nájde, čo by chcel podporiť alebo rozvinúť, u mňa máte ako poslanci dvere otvorené a ten materiál je, pochopiteľne, otvorený materiál, s ktorým budeme pracovať a budeme ho upravovať podľa výziev situácie a, samozrejme, aj podľa inšpirácií a výziev, ktoré môžte adresovať vy alebo občianske združenia a iniciatívy.
Na záver chcem povedať iba, od starého človeka to možno prijmete aj možno s istou patetikou, že tento štát vznikal vo veľmi zmätočných časoch. Bol som pri tom, vznikal v spoločenstve, ktoré malo tak dezorientovanú situáciu, že viac hádam ani nie je možné. Padal režim, vznikal kapitalizmus, vznikali nové výzvy, otvorili sa hranice, dovtedy sme boli väzňami vo vlastnej krajine, museli odísť vojská Červenej armády, ľudia sa chovali niekedy napríklad v politike veľmi náladovo, bolo to, bolo to obdobie, ako keď vybuchne sopka.
Z tohoto obdobia nám zostala jedna vec nešťastná. Stále ako keby nebolo jasné, v čom tkvie zakladateľský úmysel štátu, kde je identita tohoto národa, ktorý sa sťažoval, že mu nebola dopriata štátnosť od čias, kedy, kedy zložili Hurbanovi dobrovoľníci zbrane do rúk grófa Windischgrätza na Námestí slobody, až do dňa, kedy na tom istom námestí bola prvá študentská demonštrácia za slobodný život, v ktorom občan si vezme svoje veci do vlastných rúk, muselo prejsť 140 rokov. Tých 140 rokov trvalo sformovanie nejakej vôle. Ale kde je tá identita, tá myšlienka?
Tak ten môj záver je, že nesmierne bych si prial a nie je k tomu ďaleko, aby sme dokázali svojim mladým a svojmu prostrediu povedať, že možno budete prekvapení, ale tu tá myšlienka je, žiť so svojimi blízkymi zdravý život. Obdivovať a vážiť si čistý vzduch, čistú vodu a krásny kraj, v ktorom žijeme. Toto nie je zlá možnosť na štátnu ideu. A ak zvládneme spoločne boj s tými výzvami, ktoré prichádzajú, a jedna z tých najväčších je klimatická kríza, tak s takouto spoločnou, s takýmto pilierom spoločných hodnôt to nielenže zvládneme, ale budeme, budeme príkladom pre iných, ktorí možno majú iné piliere, možno tiež obdivuhodné, ale toto, toto je náš domov a to môžme dokázať vysvetliť aj svojim spoluobčanom, aj svojim deckám.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
