Vážený pán podpredseda vlády a vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, úvodom by som chcel povedať, že vítam, veľmi vítam snahu vlády skvalitniť legislatívny proces, aj verím tomu, že vytvorenie funkcie úradu..., alebo funkcie podpredsedu vlády, ktorý bude dohliadať na korektný priebeh legislatívneho procesu, môže tejto ambícii výrazne, výrazne pomôcť. Myslím si, že v tvorbe právnych predpisov, tak ako ju poznáme doteraz, sú vážne problémy, nedostatky a medzery, ktoré by sme sa mali snažiť napraviť, a to tak v tej fáze, keď návrhy zákonov pripravuje, pripravujú ministerstvá predtým, ako sú prerokované vo vláde, tak následne pri ich prerokovaní a tamtých problémov možno je ešte viac pri prerokovaní v parlamente, kde dochádza k neodôvodnenému skracovaniu legislatívneho konania, či už k vypusteniu medzirezortného pripomienkového konania, alebo, alebo k skrátenému legislatívnemu konaniu v parlamente, keď na to nie je dôvod, alebo k skracovaniu lehôt, ktoré sú stanovené v zákone o rokovacom poriadku a podobne.
Teraz žijeme, žijeme naozaj mimoriadnu dobu, žijeme, žijeme dobu koronavírusu, pandémie, keď skoro všetky alebo vlastne všetky návrhy zákonov, o ktorých sme v tomto parlamente doteraz rokovali, boli prerokované v skrátenom legislatívnom konaní aj schválené v skrátenom legislatívnom konaní. A skoro vždy na to, na to boli dôvody. Tento zákon je špecifický z toho hľadiska, že nová vláda sa ujala moci a chce čo najskôr začať, začať fungovať, fungovať tak, ako si naplánovala, ako si, ako si, ako si to stanovila v programovom vyhlásení vlády, ktoré sme tu nedávno schválili, a chce sa dostať do toho, do toho rytmu. Je však otázne, či to je dôvod na skrátené legislatívne konanie. Ja si myslím, že nie.
Rokovali sme, rokovali sme o tom, či to prerokovať v skrátenom legislatívnom konaní v utorok. Ja som sa len tak ticho pozeral do zeme, pretože pred štyrmi rokmi som presne takýto postup kritizoval u tretej Ficovej vlády, keď tiež tesne po schválení programového vyhlásenia vlády prišla do parlamentu s novelou kompetenčného zákona, tvrdiac, že vyplýva to z programového vyhlásenia vlády, a upozorňoval som, že nie sú splnené zákonom stanovené dôvody pre skrátenie legislatívneho konania.
Teraz sa situácia, situácia zopakovala. Teraz to opozícia, opozícia kritizovala. No ja som teda nemal odvahu to obhajovať, lebo, lebo v podstate si myslím, že tie dôvody nie sú. Ani som teda za to nehlasoval, aby sa to skrátilo, ale dobre, parlament nejakým spôsobom rozhodne a potom sa tak rokuje. Tak som to robil aj ako opozičný poslanec, že keď vláda prišla s nejakým návrhom na skrátené legislatívne konanie a myslel som si, že nie sú dôvody, tak som za to nehlasoval alebo hlasoval som proti návrhu na skrátené legislatívneho konania. Ale potom sa už treba rozhodovať vecne podľa toho, či ten obsah návrhu je dobrý, alebo zlý, či s tým súhlasím, alebo nesúhlasím, či situáciu zlepšuje, alebo zhoršuje. A tak sa dokonca aj stalo, že, že napriek skracovaniu lehôt určite som aj ja v minulom období hlasoval za návrhy, ktoré som vecne považoval, vecne som považoval za dobré.
To, prečo je skrátené legislatívne konanie problém, nie je ale iba v nejakom formalizme, v tom, že je to napísané v zákone, no tak to musíme dodržiavať, hoci to nemá žiadny význam. V tomto prípade normálne legislatívne postupy a neskracovanie lehôt, nerobenie skráteného legislatívneho konania v situácii, keď naň nie sú dôvody, má totiž svoj význam. Ten význam spočíva v tom, že všetky subjekty, ktoré do toho môžu hovoriť, majú dostatok času, aby sa oboznámili s návrhom zákona, aby si naňho vytvorili názor, aby prípadne premysleli, ako ho zmeniť, ako ho upraviť, aby mohli byť upozornení na to, že aké sú tam problémy, tomu slúži v normálnych pomeroch medzirezortné pripomienkové konanie, ktoré obvykle pri skrátených legislatívnych konaniach nebýva.
A v tom medzirezortnom pripomienkovom konaní sa môžu vyjadriť aj jednotlivé rezorty, iné štátne inštitúcie, ale aj fyzické osoby, právnické osoby, verejnosť. A medzirezortné pripomienkové konanie je obvykle vhodnou platformou na to, aby sa vychytali problémy, ktoré v návrhu zákona sú, a aby sa vyriešili ešte predtým, ako vláda ten návrh schváli a predloží ho do parlamentu.
Keď sa tak nestane, tak na to máme tri čítania v parlamente. A po prvom čítaní máme obvykle 30 dní pauzu na to, aby sme prerokovali návrh zákona vo výboroch, aby sme ho skonzultovali s odborníkmi, aby sme, aby sme pripravili, pripravili názor, aby sme vypočuli hlas verejnosti, ktorý prípadne nebol vypočutý, hlas v medzirezortnom pripomienkovom konaní a naniesli ho na pôdu parlamentu a prípadne sa snažili ten zákon upraviť, zmeniť, vylepšiť.
To sa v skrátenom legislatívnom konaní takmer nedá, napriek tomu, že aj tuto schvaľujeme pozmeňujúce návrhy v rámci rokovania, keď častokrát prvé čítanie je v utorok poobede a výbory sú v stredu ráno. A druhé čítanie len vďaka tomu, že sme mali termínované body v podstate až teraz, vo štvrtok sa dochádza, dochádza k nemu. A niekedy sa to, niekedy sa to ale všetko stihnúť nedá.
Problém so skráteným legislatívnym konaním, keď už je schválené, nastáva v situácii, keď sú v návrhu zákona nejaké problémy, ktoré nie je možné vyriešiť v skrátenom legislatívnom konaní, lebo nie je na to dostatok času, aby sa to prediskutovalo, aby, aby všetci povedali, čo si o tom myslia, a našli nejaký spoločný, spoločný postoj, spoločné riešenie. Zhodou okolností s pani poslankyňou Pleštinskou sme, sme boli v podobne situácii, keď sa riešila novela zákona o obecnom zriadení, a to hlasovanie v zastupiteľstve formou per rollam, a síce sa to natiahlo o týždeň, ale podarilo sa nám nájsť riešenie, s ktorým, verím, že dokážu žiť obe strany toho názorového sporu, ktorý sme vtedy zvádzali, a našli sme pozmeňujúci návrh, za ktorý sme, teda ja za seba hovorím, že s pokojným svedomím zahlasovali.
No a aby som teraz už prešiel k tomu, čo vidím ako problematické v návrhu novely kompetenčného zákona, je to ustanovenie, ktoré sa týka prechodu legislatívnych činností ostatných ústredných orgánov štátnej správy na úrad vlády, a teda do kompetencie pána podpredsedu, podpredsedu vlády.
V bode 19 sa teda dopĺňa v § 24 nové ods. 8 a 9 a ten ods. 8 a 9 znie: „Úrad vlády Slovenskej republiky zabezpečuje pre ostatné ústredné orgány štátnej správy uvedené v písm. b) až j) legislatívne činnosti spojené s prípravou, prerokovaním a schvaľovaním ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Tým nie je dotknutý § 37. Úrad vlády Slovenskej republiky môže na základe dohody s príslušným ministerstvom zabezpečiť činnosti podľa prvej vety aj pre ministerstvá.“
Dnes je situácia taká, že, samozrejme, tieto ostatné ústredné orgány štátnej správy nemôžu predkladať návrhy zákonov do parlamentu ani zastupovať vládu pri ich predkladaní. Čiže návrhy zákona, návrhy zákonov pripravia tie ústredné orgány štátnej správy, či už je to úrad vlády a Protimonopolný úrad, Štatistický úrad, Úrad geodézie, kartografie, Úrad jadrového dozoru, úrad normalizácie, pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo, Úrad pre verejné obstarávanie a tak ďalej. Tieto orgány, keď majú potrebu alebo pocit, že treba zmeniť legislatívu, tak pripravia ten návrh, dajú ho do medzirezortného pripomienkového konania, zrealizujú medzirezortné pripomienkové konanie, potom ten návrh ide do vlády a, samozrejme, že za vládu predkladá, predkladá v parlamente, v parlamente návrh zákona člen vlády v pléne, vo výboroch obvykle chodia zástupcovia tých, tých orgánov.
Teraz by sa tie legislatívne činnosti a asi to bude aj vec výkladu, akým spôsobom, mali preniesť, preniesť na úrad, úrad vlády. A treba povedať, že v zásade ten zámer zodpovedá tomu, čo je schválené v programovom vyhlásení vlády, kde sa píše, že:
„V záujme podpory uvedených cieľov vláda Slovenskej republiky“, teda to skvalitnenie legislatívneho prostredia, „vytvorí silný mandát pre podpredsedu vlády Slovenskej republiky, ktorý bude koordinovať legislatívu prostredníctvom priamo riadeného centralizovaného úradu, útvaru na Úrade vlády Slovenskej republiky. Tento útvar bude plniť všetky legislatívne činnosti aj pre ostatné ústredné orgány štátnej správy, ktoré sú podriadené vláde Slovenskej republiky.“
No a tu je práve ten, ten problém, že hovorí sa tam o ostatných ústredných orgánoch štátnej správy, ktoré sú podriadené vláde. A tie ostatné ústredné orgány štátnej správy nemajú úplne rovnaké postavenie vo vzťahu k vláde. Sú tam orgány, kde vláda menuje a odvoláva ich, ich predsedov. Správa štátnych hmotných rezerv, keď sa členovia vlády v pondelok ráno rozhodnú, že odvolajú Kajetána Kičuru, tak v pondelok poobede už Kajetán Kičura nie je predsedom Správy štátnych hmotných rezerv. Evidentne ide o ústredný orgán štátnej správy, ktorý je podriadený vláde.
No ale potom máme ďalšie typy ústredných orgánov štátnej správy, tých ostatných, kde nie je takýto priamy vzťah, kde napríklad na čele Protimonopolného úradu a Štatistického úradu je predseda, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh vlády. Čiže nie je možné len tak odvolať. A nemôžme hovoriť o tom, že ten, tieto úrady - Protimonopolný úrad alebo Štatistický úrad - sú podriadené vláde. Na čele Národného bezpečnostného úradu je riaditeľ, ktorého volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky. Na čele Úradu pre verejné obstarávanie je predseda, ktorého na návrh vlády volí a odvoláva Národná rada. A dôvody pre odvolanie sú stanovené v zákone. To nie je, že nepáči sa nám niekto, tak ho odvoláme. Čiže nemyslím si, že všetky ústredné orgány štátnej správy sú podriadené vláde, niektoré evidentne sú, bez diskusie, niektoré nie.
A niektoré z tých, ktoré nie sú podriadené vláde, majú dokonca charakter, že sa tam vyžaduje istá forma nezávislosti, že nie je to, nie je to nejaká pobočka vlády, ale je to, je to orgán, ktorý kontroluje, v niečom dokonca kontroluje aj vládu.
Úrad pre verejné obstarávanie kontroluje štátnu správu z hľadiska toho, ako verejne obstaráva, aj samosprávu kontroluje, ale kontroluje aj ministerstvá.
Protimonopolný úrad tiež plní kontrolnú, kontrolnú funkciu aj voči verejnej správe.
Čiže je žiaduce, aby tieto inštitúcie boli nezávislé. Čiže áno, v tom, v tej systematike kompetenčného zákona sú zaradené v tom § 22, kde sú vymenované ostatné ústredné orgány štátnej správy, ale v podstate by malo ísť o nezávislé inštitúcie, tak ako, ja neviem, že Najvyšší kontrolný úrad je nezávislou inštitúciou, ktorej nezávislosť teda je iná, lebo vyplýva, vyplýva priamo z ústavy, ale vo vzťahu k štátnej správe a k výkonnej moci plní, plní ÚVO veľmi podobnú funkciu ako NKÚ, má, samozrejme, vymedzenú, vymedzenú pôsobnosť a v rámci tej pôsobnosti postupuje, čiže kontroluje trochu iné veci ako NKÚ, ale takisto je žiaduce, aby bol ten orgán nezávislý.
A, samozrejme, že môžme sa baviť o tom, že či tvorba legislatívy, ktorá upravuje pôsobenie toho úradu, a vyjadrovanie sa k tej legislatíve a vyjadrovanie sa k inej legislatíve, sú nevyhnutným predpokladom, predpokladom nezávislosti, hej, lebo ako dôležité je, aby bol nezávislý výkon, ale tieto inštitúcie by mali byť nezávislé aj v tom, akým spôsobom sa vyjadrujú k právnemu prostrediu, v ktorom pôsobia, lebo sú, sú na to kompetentné. Vedia o tom najviac, denne s tým pracujú, sú oboznámené s európskych právom, ktoré to rieši, a sú aj do veľkej miery že kompetentné, majú, majú kompetencie.
No a nebudem teda napínať, nadácia Zastavme korupciu vyjadrila teda nesúhlas s týmto zámerom, kde, kde tvrdí, že privítali, že sa nový, nový kabinet zaviazal posilňovať nezávislosť a význam kontrolných orgánov. Považujeme to za kľúčové pre transparentné vládnutie a kontrolu rozhodnutí, ktoré sú prijímané na politickej úrovni. Ale tento návrh podľa názoru nadácie Zastavme korupciu ide opačným smerom a oslabuje Úrad pre verejné obstarávanie aj proti..., Protimonopolný úrad a je krokom späť dokonca aj v porovnaní so súčasným stavom. Obe inštitúcie tým stratia kontrolu nad tvorbou legislatívy a nadácia Zastavme korupciu upriamuje aj pozornosť na to, že najmä ÚVO je v súčasnosti vybavené po personálnej a odbornej stránke dostatočne a zákonom zverenú úlohu spĺňa na vysokej úrovni. Čiže nie je dôvod mu túto kompetenciu odobrať.
A to by som chcel potvrdiť aj z osobnej skúsenosti. Ja som v minulom volebnom období bol medzi iniciátormi, myslím, že dvoch hromadných pripomienok, ktoré sa týkali návrhov legislatívy, s ktorými prišiel Úrad pre verejné obstarávanie. V oboch prípadoch som bol teda kritický k tomu, čo Úrad pre verejné obstarávanie navrhoval, buď som s tým nesúhlasil, alebo som to chcel nejako upraviť, alebo teda bol som skupinou, súčasťou skupiny ľudí, ktorá sa o to pokúsila, ale napriek tomu ÚVO s nami rokovalo, snažilo sa nám vysvetliť svoje zámery a postupovali úplne korektne a kompetentne, keď nejakú skupinku ľudí, ktorí sa, ktorí sa podpísali pod to, že nesúhlasia s nejakými bodmi ich návrhu zákona, prijali a snažili sa im vysvetliť, prečo to tam dávajú, prečo chcú zákon zmeniť takým a takým spôsobom, a ani ma nepresvedčili, čiže ja som bol že na opačnej strane ako oni vtedy, ale nesporne ÚVO vie, čo robí, čo robí, keď navrhuje zmenu legislatívy, a je teda nesporne kompetentným orgánom. A myslím si, že z vecného hľadiska nie je dôvod to meniť a zo systémového hľadiska naozaj by sme mali zvážiť, či práve vo vzťahu k týmto dvom inštitúciám máme im odobrať tú legislatívnu, zabezpečenie legislatívnych činností.
A teda žijeme v hektickej dobe, ten návrh, ja neviem, v pondelok schválila vlá..., alebo v utorok, schválila vláda v pondelok, v utorok prišiel do parlamentu, prvé čítanie, v stredu ráno druhé čítanie, a teda vyjadrili sa obe tieto inštitúcie aj Úrad pre verejné obstarávanie, aj Protimonopolný úrad, vyjadrili sa formou listu ich predsedov pána Miroslava Hliváka, predsedu Úradu pre verejné obstarávanie, a pána Tibora Menyharta, predsedu Protimonopolného úradu, a obe inštitúcie podrobne argumentujú, prečo nesúhlasia s takouto zmenou.
A je samozrejmé, že vláda navrhuje, nenavrhuje Protimonopolný úrad, nenavrhuje Úrad pre verejné obstarávanie a poslanci rozhodujú, parlament môže ten zákon zmeniť aj spôsobom, ktorý, ktorý nezodpovedá predstavám tých inštitúcií alebo verejnosti, alebo kohokoľvek, ale dobrá legislatíva je založená aj na tom, že počúvame odborné názory, počúvame ľudí, ktorí tomu rozumejú, počúvame ľudí, ktorí s tým robia, a keď nás upozornia, že tam môže byť nejaký problém, tak by sme to mali brať do úvahy.
Samozrejme, že keďže sme v druhom čítaní, už máme za sebou rokovania výborov, nemám pozmeňujúci návrh s pätnástimi, s pätnástimi podpismi, tak nie som schopný v tejto chvíli to zmeniť, ale chcem povedať, že nepovažujem za správne, aby sme kompetenciu zabezpečovať legislatívnu činnosť odňali Úradu pre verejné obstarávanie a Protimonopolnému úradu, a za lepšie riešenie by som považoval, keby sme to vypustili aj za cenu, že sa k tomuto zákonu viac v rozprave vrátime povedzme ešte zajtra, lebo keď to nespravíme, tak mám vážnu obavu, či tie argumenty, ktoré ja som sa teraz pokúsil sprostredkovať vám, si nevypočuje napríklad pani prezidentka a nebudeme tu mať zákon, ktorý ako prvý bude vetovaný pani prezidentkou.
Považoval by som to za škodu, zíďme radšej z kratšej cesty.
