Videokanál poslanca

Vyšlo to tak zhodou okolností, že dva body, ktoré prerokúvame na záver tohtotýždňovej schôdze, sú síce z úplne iných oblastí, riešia úplne iné zákony alebo novelizujú úplne iné zákony, ale súvisia s komunálom, súvisia s komunálnou politikou a súvisia aj s problémami, ktoré, ktoré vznikajú, vznikajú v komunálnej politike, ktoré majú charakter netransparentného rozhodovania samospráv o majetku alebo reguláciách, ktoré, ktoré na území obce sú v kompetencii samospráv, či už teda zastupiteľstiev, alebo primátorov a starostov. A teda úplnou zhodou okolností ide o témy, ktoré veľmi silno bublali práve v meste Bratislava, kde pán poslanec Cmorej ako predkladateľ je mestským poslancom.
Ja som bol v minulom volebnom období mestským poslancom, ale problémy týkajúceho, týkajúce sa netransparentného konania Bratislavskej vodárenskej spoločnosti a najmenej zabetónovaného nevýhodného vzťahu s Infra Services sa prejavovali, sa prejavovali už roky, a preto som rád, že medzi prvými návrhmi zákonov, ktoré rieši Národná rada mimo toho šialeného behu skrátených legislatívnych konaní, kde sme, kde musíme reagovať na situáciu okolo pandémie COVID-19, či už formou opatrení, alebo, alebo teda formou riešenia, riešenia dôsledkov, tak medzi prvými návrhmi zákonov, návrhmi zákonov, ktoré prišli do parlamentu od poslancov, sa nachádzajú návrhy noviel zákonov, ktoré upravujú v podstate fungovanie alebo, alebo rôzne aspekty fungovania, fungovania samosprávy. A vidím to, vidím to aj ako taký prísľub, že tento parlament dá, dúfam, že aj celá vládna garnitúra budú venovať väčšiu pozornosť problémom samosprávy, ako to bolo doteraz. A už pani poslankyňa Pleštinská hovorila o tom, že aj zákon o obecnom zriadení si zaslúži, aby sme sa, aby sme sa naňho pozreli, základ je dobrý, ale sú tam problémy, ktoré sa za roky nahromadili a zasluhujú si, zasluhujú si pozornosť.
Takže dúfam, že, že tieto oba návrhy zákonov prejdú, o ktorých, o ktorých rokujeme, aj ten, ktorý sa týka regulácie hazardu prostredníctvom všeobecne záväzných nariadení obcí a miest, aj tento, ktorý sa týka činnosti regulovaných subjektov, kde naozaj dochádzalo k flagrantnému zneužívaniu postavenia firiem, ktoré, ktoré boli pricucnuté na, na podniky mestské, obecné, regulované, a teda nielenže budú schválené tieto, tieto dva zákony, ale že prídu na rad aj ďalšie, ktoré riešia problémy, problémy obcí a miest Slovenska. Tak držím palce predkladateľom.

Pán poslanec Cmorej, ja som tu asi jeden z mála diskutujúcich, ktorý tu nie je podpísaný pod tým návrhom zákona vzhľadom na to, že som tu práve vtedy nebol, keď sa to podpisovalo, ale inakšie by som sa tiež, tiež podpísal. A keďže presne ten problém, o ktorom si hovoril, som zažil ako poslanec bratislavského mestského zastupiteľstva a naozaj si veľmi nepamätám na inú vec, o ktorej by sa rozhodovalo v mestskom zastupiteľstve Bratislavy, ako bol práve zákaz hazardu a tie, tie tlaky, ktoré prichádzali a tú ostrosť diskusie a potom, potom aj teda protest prokurátora, ktorý bol z môjho hľadiska iba nadbehnutím záujmov prevádzkovateľov hazardných hier, a následne tomu aj, aj súd vyhovel. A práve problém bol, problém bol v tej petícii, čiže myslím si, že ak ten zákon bude schválený, tak sa celý zákon, a teda možnosť zákazu alebo regulácie dostane do tej podoby, v ktorej by to malo byť teda, že o tom bude rozhodovať zastupiteľstvo, lebo dnes tá petícia, jej existencia nie je v podstate nástrojom na vyjadrenie vôle obyvateľov, ale skôr je to prostriedok, akým, akým spochybniť rozhodnutie zastupiteľstva, že sa tam hľadajú nejaké formálne zámienky.
A aj pokiaľ ide o to, že zmeniť nejako kvórum, no tak zastupiteľstvo rozhoduje uzneseniami a rozhoduje všeobecne záväznými nariadeniami a nemôže bežným uznesením, na ktoré stačí nadpolovičná väčšina z prítomných poslancov, ukladať povinnosti fyzickým osobám a právnickým osobám, to môže urobiť len prostredníctvom všeobecne záväzného nariadenia. Čiže neviem si veľmi predstaviť, ako by sme vytvárali nejaký špeciálny režim pre, pre nejaké zvláštne všeobecne záväzné nariadenie, čiže ak sa, ak to ostane tak, ako je, pokiaľ ide o to kvórum, tak to podľa mňa bude v poriadku.

Ďakujem, pán predseda. Mám procedurálny návrh. Podľa § 146 zákona o rokovacom poriadku návrh sa týka doplňujúceho návrhu k tlači 137, čiže návrhu na zmeny v zložení výborov. Ide o doplňujúci návrh, ktorý predniesol pán poslanec Kondrót. Navrhujem, aby predsedajúci rozhodol podľa § 146, že o tomto návrhu nie je možné hlasovať.
V prípade, že tak predsedajúci nerozhodne, mám druhý návrh, aby rozhodol, že aby Národná rada rozhodla, že predsedajúci rozhodne o pochybnostiach, či podľa zákona možno hlasovať o návrhu pána Kondróta až po stanovisku ústavnoprávneho výboru. Návrh odôvodňujem tým, že návrh obsahuje návrhy na voľbu členov výborov a odvolanie členov výborov a zároveň návrh na odvolanie predsedu výboru, pričom o odvolaní sa musí hlasovať tajne, a nie je možné naraz hlasovať aj verejne, aj tajne.

Ďakujem kolegom za reakcie.
A, pán poslanec Suja, ak pán Kollár neodstúpi dobrovoľne, že či odídem z vládnej koalície. Nie, neodídem z vládnej koalície, nemyslím si, že by som mal dochádzať z vládnej koalície.
Pán poslanec Tomáš, tak som rád, že keď som vás sklamal tým, že som vystúpil, tak aspoň som uspokojil vaše očakávanie, že ste mohli povedať, že to vystúpenie bolo alibistické a pokrytecké. A keď hovoríte, že, že tá ponuka, ktorú dáva pán predseda Kollár tým, že sám dal návrh na odvolanie, že tu nejde o návrh opozície, tak ja môžem len zopakovať to, čo som povedal dva dni po tom, ako sa táto kauza prevalila, napriek tomu, že, že som skritizoval pána Kollára a že som ho vyzval na odstúpenie, že si naďalej myslím, že by mal, že by mal odísť.
Zároveň som povedal, že si nemyslím, že v rámci koalície sa personálne veci majú riešiť spôsobom, že koaliční partneri si navzájom budú odvolávať v parlamente svojich, svojich predstaviteľov. Toto som povedal nie teraz, nie včera, nie pred pol hodinou, toto som povedal dva dni po tom, keď som, keď sa táto kauza prevalila, keď som bol v diskusnej relácii s pánom poslancom Petrákom.
No a teda, pán poslanec Blanár, ak tvrdíte, že sa tu hrá divadlo, môžem s vami súhlasiť len do tej miery, že, že ja si myslím tiež, že tento bod nie je o tom, aby, aby sme naozaj odvolali pána, pána predsedu, ale nemyslím, že je to, že je to divadlo zo strany nás všetkých, vyzývať koaličného partnera na odchod z funkcie predsedu Národnej rady, to nie je celkom taká jednoduchá vec a vy by ste to ako... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, no, mrzí ma, že musím sklamať pána poslanca Erika Tomáša, ktorý tu predpovedal, že nikto z koalície nevystúpi k tomuto bodu, a mňa osobne, osobne menoval, že nevystúpim, a teda ubezpečujem ho, že som mal v pláne vystúpiť bez ohľadu na to, že ma k tomu akoby nepriamo vyzýval aj odvolávaný pán predseda Národnej rady Kollár.
Pán Raši, ja si nepamätám, že by som napríklad ja mal nejaké agresívne vyjadrenia, keď sme odvolávali Danka. Hovorili sme o tom úplne pokojne a úplne pokojne o tom plánujem hovoriť aj teraz. Chcel by som povedať tri veci.
Po prvé. Myslím si, že pán Boris Kollár by mal odísť z funkcie predsedu Národnej rady. Pred dvoma rokmi sme riešili, riešili podobný problém tiež s predsedom Národnej rady s pánom Dankom. Ja nechcem tvrdiť, že tie situácie sú jedna k jednej, že sú, že sú úplne, úplne identické. Pán predseda Kollár tu spomenul nejaké rozdiely, ale evidentne jeho diplomová práca je plagiátom, tak ako bola plagiátom rigorózna práca pána Andreja Danka, predchádzajúceho predsedu Národnej rady.
A môžme sa teraz doťahovať, že koľko percent a ako to vzniklo, a čo tam bolo, čo tam nebolo. Oceňujem, že, že teda pán predseda na rozdiel od, od svojho predchodcu nezatajuje, ale faktom je, že vo vyspelých demokratických krajinách sa po prevalení takejto informácie odchádza. A odchádza sa nielen z vysokej ústavnej funkcie, ale obvykle aj, aj úplne z politiky. Tu sme iba na úrovni, že sa bavíme o odchode z funkcie druhého najvyššieho ústavného činiteľa.
Druhá vec, ktorú by som chcel povedať, je, že tento bod, tento návrh na odvolanie samého seba, ktorý pán predseda Národnej rady predložil na rokovanie parlamentu, nepovažujem za snahu o vyvodenie politickej zodpovednosti, ale za pokus zamiesť tú kauzu pod koberec a uzavrieť ju.
Keď sa vo vyspelých krajinách alebo aj v menej vyspelých krajinách prevalí takáto kauza, najprv podozrenie a potom sa zistí a potvrdí, že nejaký významný politik mal, bol plagiátorom, mal, mal nejakú prácu, vďaka ktorej získal napríklad titul, ktorá bola plagiátorom (plagiátom, pozn. red.), tak zvyčajne tí politici odchádzajú. Odchádzajú sami. Niektorí odídu hneď, lebo si uvedomia, že to nie je v poriadku a patrí k politickej kultúre, že po prevalení sa takejto informácie odídu. Niekedy to chvíľu trvá, najprv sa, najprv sa tvária, že to nie je problém, potom pripúšťajú, že je to problém, ale netreba ho, netreba ho riešiť odchodom a nakoniec, nakoniec odídu. Alebo druhá možnosť sú aj iné krajiny, skôr teda na východ a prípadne na juh od nás, v ktorých politici zostávajú vo svojich funkciách napriek tomu, že sa toto o nich prevalí, a nechajú tú kauzu proste vyhniť.
Ale napriek snahe som zatiaľ nenašiel prípad, kedy by takáto kauza skončila odvolaním politika, o ktorom sme sa dozvedeli, že jeho práca je plagiát, a teraz bez ohľadu na to, či, či by to bolo odvolanie na návrh opozície, alebo že by dokonca sám seba, seba navrhol odvolať. Pretože podľa môjho presvedčenia, podľa môjho vnímania politiky v rámci koalície sa personálne spory neriešia tým spôsobom, že sa časť koalície spojí s opozíciou a odvolá, zostrelí nejakého iného koaličného politika.
Plagiátorstvo je dôvod na odchod z funkcie, na odstúpenie z funkcie. Nemyslím si, že sa to rieši spôsobom, že by koaliční poslanci mali hlasovať za odvolanie predsedu Národnej rady, a preto to ani ja neurobím. Ja nebudem hlasovať za odvolanie Borisa Kollára napriek tomu, že som ho kritizoval, že som ho verejne vyzýval, že som ho na zasadnutí poslaneckého klubu vyzýval, aby odstúpil. Nemyslím si, že sa to robí týmto spôsobom.
A myslím si, že pán Boris Kollár to vie, že to takto, že to takto dopadne, tak práve preto to nie je podľa môjho názoru úprimná snaha o vyvodenie politickej zodpovednosti, ale pokus zamiesť túto kauzu pod koberec. Úprimnou snahou o vyvodenie politickej zodpovednosti by bol dobrovoľný odchod z funkcie predsedu Národnej rady.
Tretia a posledná vec, ktorú chcem povedať, aj pán predseda, aj hnutie SME RODINA prezentuje tento bod, ktorý je návrhom na odvolanie predsedu Národnej rady, ako snahu overiť si, že či pán predseda Národnej rady má naďalej dôveru väčšiny parlamentu.
Tu chcem, ale upozorniť na jednu drobnú, ale podstatnú odlišnosť medzi vyslovovaním dôvery a návrhom na odvolanie.
Keď si vláda chce potvrdiť, že má v parlamente väčšinu, tak môže dať návrh na to, aby sa parlament uzniesol na vyslovení dôvery, a vtedy musí za dôveru, čiže za zotrvanie vlády hlasovať nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Čiže 76 poslancov musí byť za zotrvanie.
V tomto prípade, keď hlasujeme o návrhu na odvolanie predsedu Národnej rady, tak aby bol odvolaný, tak musí byť za 76 poslancov, čiže nadpolovičná väčšina všetkých poslancov, ale nie za jeho zotrvanie, ale za jeho odvolanie.
V prípade predsedu Národnej rady neexistuje taký inštitút ako, ako vyslovenie dôvery, resp. dalo by sa o tom hlasovať, ale nemalo by to žiadne právne účinky. A to, v čom je rozdiel, je, že aj keď, aj keď proti tomu návrhu na odvolanie, čo je v podstate forma vyslovenia dôvery, bude hlasovať 10 alebo 15, alebo 20 poslancov, tak ten návrh neprejde. Stačí, aby za odvolanie nehlasovalo 76 poslancov. Čiže tí poslanci, ktorí nebudú hlasovať proti, či už sa zdržia, alebo sa nezúčastnia, nezúčastnia hlasovania, alebo vhodia prázdny hlasovací lístok, to nie je to isté, ako vysloviť dôveru. Vyslovenie dôvery by bolo, keby 76 poslancov parlamentu hlasovalo proti návrhu na odvolanie pána Kollára z funkcie predsedu Národnej rady.
Keby to poňal pán predseda napríklad tak, že nemôže navrhnúť hlasovanie o dôvere, tak ak nezíska 76 hlasov proti, tak sám usúdi, že, že nezískal tú dôveru, odstúpi dobrovoľne, z vlastnej vôle. Ak nie, tak je to len gesto.
A neviem, či sa obávam, ale myslím si, že napriek tomuto gestu tá kauza dnes neskončí. Môže to, môže to pán predseda Národnej rady tým pádom považovať celú vec za uzavretú, ale ja nepochybujem o tom, že opozícia, médiá, verejnosť sa o tú tému budú naďalej zaujímať a tá téma bude naďalej prítomná. Čiže ak si niekto myslí, že dnes to skončí, tak dnes to podľa môjho názoru neskončí, žiaľ. (Potlesk.)

28.
Pán poslanec Raši, ďakujem za ten kompilát vyjadrení niekdajších opozičných politikov k plagiátorskej kauze bývalého predsedu Národnej rady Andreja Danka. Nebol to plagiát vo vašom prípade, ale kompilát, lebo ste korektne citovali, ako ste aj na začiatku avizovali.
Len mne tam niečo chýba. Chýba mi tam napríklad vaše vyjadrenie, ako ste vy rázne odsúdili plagiátorskú kauzu vášho koaličného partnera Andreja Danka. Alebo iní politici SMER-u alebo terajšieho HLAS-u, keď sme sa dozvedeli, že Dankova rigorózna práca je plagiát, dokonca takmer stopercentný plagiát, tak možnože aspoň vo faktickej poznámke, ktorou budete odpovedať na faktické poznámky, by ste mohli spomenúť aj zopár vyjadrení, či už vašich, alebo vašich kolegov zo SMER-u a HLAS-u, kde ste takto rázne a jednoznačne sa postavili k plagiátorskej kauze svojho vtedajšieho koaličného partnera a tiež predsedu Národnej rady Andreja Danka.
Lebo my viacerí napriek tomu, že sme v koalícii, sme jasne túto plagiátorskú kauzu, ktorá sa týka nášho koaličného partnera, odsúdili, vyzvali sme ho na odsúdenie, na odstúpenie a netvárime sa, že, že to nie je žiadny problém.
Len teda vy keď ste vystúpili, tak predpokladám, že len pre nedostatok času ste nestihli citovať aj vyjadrenia svoje alebo vašich kolegov k Andrejovi Dankovi a jeho plagiátu. (Potlesk.)

Pán poslanec Osuský, no áno, bol to záslužný počin založiť Ústav pamäti národa, je to iba jedna z vecí, za ktoré vďačíme Jánovi Langošovi, lebo tých vecí je oveľa viacej, ale toto je jedno z jeho najviditeľnejších dedičstiev a zároveň je to dedičstvo, ktoré je ešte stále nedokončené. Ešte stále máme aj vo verejnom živote veľmi silno reprezentované hlasy, ktoré obhajujú obdobie neslobody, či už to tú fašistickú časť, fašistický Tisov Slovenský štát z rokov 1939 až ´45 alebo komunistický režim z rokov 1948 až 1989, prípadne oboje, lebo ono je to také logické, že sa to, že sa to nejakým spôsobom prepája, že obhajcovia fašistického režimu si veľmi dobre rozumejú s obhajcami komunistického režimu, že ich spája nenávisť voči slobodnej spoločnosti, lebo sú to len dve verzie obdobia neslobody, ktoré oni obdivujú. A preto nie je ani nijako zvláštne, že nielen ich obdivujú, ale začínajú prerastať, začínajú, niekedy naozaj je veľmi ťažko rozoznať, čo hovorí komunista, čo hovorí fašista. Takže pred Ústavom pamäti národa je ešte veľmi veľa práce a jeho misia určite nie je dokončená, nielen pokiaľ ide o dokumentáciu toho, čo sa udialo, ale pokiaľ ide o budovanie pamäti národa, lebo keď tá pamäť národa bude vybudovaná, tak toto naozaj budú len nejaké excesy a nie myšlienkový prúd na pôde Národnej rady.

Pán poslanec Urban, no ja by som rád zdôraznil, že okrem pripomínania si obetí komunistického režimu je dôležité pripomínať si aj obete fašistického režimu a zločiny fašistického režimu a ľudí, ktorí sa postavili fašistickému režimu, tak neviem, ako to máte momentálne vo vašej, vo vašej strane, ale nemám zo strany, ktorej ste poslancom, dojem, že by si rovnako uvedomovala zločinnosť komunistického a fašistického režimu, čo je teda dôležité z hľadiska toho, ako je zadefinované poslanie a úlohy ústavu, Ústavu pamäti národa. No a tvrdiť, že dnešným režimom alebo dnešným systémom, alebo dnešnou politikou sa raz bude zaoberať Ústav pamäti národa, mi príde teda dosť mimo realitu, lebo ja som bol väčšinu času ponovembrového vývoja kriticky naladený voči, voči vládnym garnitúram, ktoré tu fungovali aj v predchádzajúcom volebnom období, napríklad, ale teda nemyslím si, že by sme to mohli porovnávať so zločinmi komunistického alebo fašistického režimu. Môžeme mať na to kritický názor, môžeme sa snažiť tie zlé veci zmeniť, je treba, treba o nich hovoriť, ale nerozlišovanie medzi slobodnou spoločnosťou, čo ako nedokonalou, čo ako s mnohými chybami a neslobodnými spoločnosťami, neslobodným systémom, ktorý tu fungoval vo fašistickej verzii za II. svetovej vojny vo vami obdivovanom Slovenskom štáte, alebo potom 40 rokov komunizmu, nezodpovedá realite.

Vážený pán predseda, kolegyne, kolegovia, v pondelok 15. júna to bude štrnásť rokov, čo tragicky zahynul Ján Langoš, iniciátor vzniku a prvý predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa. Ján Langoš si uvedomoval dôležitosť inštitúcie alebo inštitucionálneho budovania pamäti národa v krajine, ako je Slovenská republika, ktorá v uplynulom storočí prešla obdobím dvoch totalít, dvoch období neslobody. Ján Langoš bol antifašista a Ján Langoš bol aj antikomunista. A je dôležité, aby aj v činnosti Ústavu pamäti národa bolo toto jeho dedičstvo, tento jeho odkaz trvale zapísané, pretože musíme budovať našu pamäť tak, aby sme si pripomínali zločiny oboch zločineckých režimov, aj toho fašistického z roku ´39 až ´45, aj toho komunistického, ktorý sme tu mali v rokoch ´48 až ´89. Musíme budovať pamäť, musíme upozorňovať na zločiny, musíme ukazovať jeho obete, ukazovať ľudí, ktorí sa mu, ktorí sa týmto režimom dokázali postaviť, ale súhlasím s predrečníčkou pani poslankyňou Andrejuvovou, aj tváre a mená páchateľov tých, ktorí boli za tie zločiny zodpovední.
Ja držím palce Ústavu pamäti národa, aby, aby v tejto svojej misii vytrval, aby čo najlepšie napĺňal odkaz Jána Langoša, a ten zámer, s ktorým inštitúcia ako Ústav pamäti národa bola vytvorená, napokon podobné inštitúcie existujú aj v iných postkomunistických krajinách.
Keďže preberáme, preberáme správu o činnosti za minulý rok, ja by som sa rád vyjadril, a teda možno aj, aj spýtal aj na niektoré veci, o ktorých sme hovorili s pánom predsedom už aj na zasadnutí výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny a myslím si, že by bolo dobré, keby, keby zazneli aj, aj v pléne.
Prvá vec, o ktorej by som chcel hovoriť, je, že v predchádzajúcom volebnom období v roku 2017 bol zmenený, zmenený zákon o pamäti národa, ktorým sa zmenil, zmenila tá klasická štruktúra, ktorá tam bola od čias Jána Langoša, kedy na čele ústavu stál predseda správnej rady za kolektívne vedenie, alebo teda kolektívny, kolektívny štatutárny orgán, správa rada, ktorá si, ktorá si potom následne volí, volí svojho predsedu. Takže by som sa chcel spýtať aj teda na pôde pléna, pýtal som sa to aj na pôde, pôde výboru, že ako sa tá nová štruktúra osvedčila, pretože tá zmena zjavne v tom čase bola, bola účelová, bola vedená snahou zbaviť sa vtedajšieho predsedu správnej rady Ondreja Krajňáka, nebola motivovaná nejakými snahami o systémové zlepšenie, zlepšenie fungovania ÚPN, aspoň tak som to, tak som to vtedy, vtedy vnímal. Preto sa chcem spýtať, že ako sa funguje v inštitúcii, ktorá má takto definovaný kolektívny, štatutárny, štatutárny orgán? V čom sú problémy, v čom sú naopak, naopak prednosti takéhoto nastavenia, nastavenia vzťahov a ako sa tie zmeny premietli povedzme do, do atmosféry vnútornej v Ústave pamäti národa?
Druhá vec, na ktorú som sa pýtal a na ktorú by som, by som sa chcel spýtať teda znovu, je organizačná zmena, ktorá sa síce deje práve teraz, myslím, že od 1. septembra má byť, má byť účinná, tak by som sa chcel spýtať jednak na tie dôvody a jednak aj na, aj na teda, či to bude znamenať nejaké personálne zmeny, lebo tým, že dochádza k zmene organizačnej štruktúry, tak musia, musia zamestnanci niektorí teda podpisovať nanovo zmluvy, alebo, alebo dostať sa do nových, do nových oddelení, alebo organizačných, organizačných štruktúr, že či to bude znamenať podľa toho, čo doteraz, doteraz viete, nejaké personálne, personálne zmeny vo vzťahu k zamestnancom úradu.
Tretia vec, na ktorú by som sa chcel, na ktorú by som sa chcel spýtať, Ústavu pamäti národa býva, býva občas vyčítané, že sa venuje aj iným veciam, ako priamo obdobiu neslobody a povedzme, keď sa spomína publikačná činnosť pracovníkov alebo zamestnancov ÚPN, tak je tam, sú tam, je tam práca pána Podolca o projektoch autonómie Slovenska v prvej Československej republike. Je tam, je tam práca pána Gareka "Jeseň 1938 na Slovensku a Orava", alebo, alebo práca pána Podolca "Dve etapy slovenskej autonómie". Samozrejme, že je úplne v poriadku ak, ak zamestnanci ústavu sa venujú aj iným obdobiam slovenskej histórie a, a majú nejaké, majú nejaké výstupy, len je teda otázka, že či to nejako súvisí s činnosťou Ústavu pamäti národa, či to má nejaký, nejaký priamy vzťah k obdobiam neslobody, ktorých skúmanie a dokumentovanie je, je náplňou činnosti ÚPN.
Ďalšia vec, to by som sa nechcel pýtať, ale, ale teda v podstate len reprodukovať výsledok našej, našej diskusie s pánom predsedom na pôde výboru pre ľudské práva, kde sme sa, myslím, zhodli na dôležitosti práve Oral histórie a dokumentácie svedectiev pamätníkov, lebo mnohé z tých vecí, ktoré robí ÚPN, bude možné robiť aj o desať, dvadsať alebo sto rokov a bude možné sa, teda skúmať, skúmať archívy. Ale niektoré veci sú vecou zrejme iba krátkeho času, kým pamätníci, pamätníci obdobia neslobody ešte žijú a sú schopní podať, podať svedectvo, tak tu chcem len oceniť a som rád, že si aj pán predseda a teda vedenie ÚPN uvedomuje, uvedomuje dôležitosť tejto úlohy a aj to, že je to vec, ktorú, ktorú nemožno nejako odkladať.
A poslednú vec, na ktorú by som sa, by som sa chcel spýtať, o ktorej sme nehovorili na pôde výboru, sa týka, týka toho súdneho sporu s českým premiérom Andrejom Babišom. V správe sa uvádza, že v decembri 2019 vydal Ústavný súd nález vo veci sťažovateľa Ing. Andreja Babiša, ktorým rozhodol, že boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. A v roku 2019 nebola podaná žiadna nová žaloba, ktorej účastníkom konania by bol Ústav pamäti národa, tak aj to samotné rozhodnutie Ústavného súdu bolo, bolo predmetom aj verejnej, verejnej kritiky. A teda aj tá kauza totiž konštatuje tie, konštatuje, tiež v správe bola široko medializovaná. Tak keďže, keďže k tomuto je tu taká strohá informácia, tak sa chcem spýtať, či je nejaký nový, nový vývoj, či sa teda niečo udialo, udialo v roku 2020 alebo boli, boli zverejnené, teda boli nejaké žaloby, či už v tejto alebo, alebo inej veci. A prípadne, že ako vedenie ÚPN hodnotí to rozhodnutie Ústavného súdu. Samozrejme, že rozhodnutie Ústavného súdu treba rešpektovať, ale možno mať naňho nejaký názor. Takže ak naňho nejaký názor máte, tak by ma to zaujímalo.
Ďakujem.

Pán poslanec Kuriak, opakovane ste hovorili o tom, že poukazujú na vás, že ste katoliban a obviňujú vás, že ste katoliban. Ja súhlasím s vami, že mali by sme sa baviť vecne a nemali by sme používať takéto, takéto nálepky. Keď sa, keď sa bavíme ale o tejto téme, tak ten rozmer, ak, niektorí z predkladateľov alebo, alebo obhajcov tohto návrhu to aj priznávajú, má aj rozmer náboženský, lebo, lebo vychádza, vychádza z nejakého náboženského presvedčenia. Samozrejme, že niekto môže tento návrh obhajovať čisto zo sociálnych dôvodov, lebo si myslí, že tak je to v záujme zamestnancov v maloobchode, ale aj u predkladateľov, aj u mnohých obhajcov je, je prítomný ten náboženský rozmer alebo tie náboženské dôvody, že prečo práve nedeľa. Lebo áno, jeden voľný deň, ale však tí zamestnanci aj tí, čo robia systémom krátky, dlhý týždeň, tak tí majú podobné množstvo odpracovaných, odpracovaných hodín, samozrejme, môžu to byť nadčasy; ako ľudia, ktorí robia, robia systémom pracovný týždeň, pracovný týždeň, víkend. Čiže aj oni majú, oni majú voľné dni, ale sú tam rôzne situácie.
Ale to, čo, to, čo ma na tej argumentácii ako tak trochu zaráža, a teda použili ste to aj vy, hovorili ste, že však aj vo vyspelých krajinách ako Nemecko, Rakúsko, Nórsko, Švajčiarsko, Spojené kráľovstvo to majú. Tak dobre, ale v krajinách ako Nemecko, Rakúsko, Nórsko, Švajčiarsko, Veľká Británia majú aj manželstvá osôb rovnakého pohlavia, majú tam, majú tam aj adopcie detí takýmito pármi. Tak buď to je argument pre to, že keď to tam je, tak to zaveďme aj u nás, alebo potom ten argument, argument nepoužívaj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)