Videokanál poslanca

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Fiduciárne vyhlásenie je súkromnoprávny inštitút porovnateľný s plnomocenstvom alebo závetom. Na tento inštitút sa však majú právo teraz nadviazať niektoré výsady verejného práva, ako je právo sociálneho zabezpečenia a pracovné právo, ktoré dnes patria rodine a manželom, ako je ošetrovné, výnimka zo zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, platené pracovné voľno pri ošetrení, prestávka v čerpaní dovolenky a podobne. V niektorých zákonoch je pozícia fiduciárneho dôverníka dokonca ešte silnejšia ako člena rodiny alebo len člen rodiny má nárok na výsady pri starostlivosti o iného člena rodiny, len ak spolu žijú v spoločnej domácnosti, kým fiduciárni dôverníci nemusia ani žiť v jednej domácnosti.
Čiže keď sa na to pozrieme sprava-zľava, tak stále vy budete, pani kolegyňa, omieľať jednu takú mantru, že všetko budete hrať len na jednu kartu – LGBTI komunita a páry rovnakého pohlavia. Myslím si, že tento zákon nielen čiastočne, ale v značnej miere upravuje aj spolužitie partnerov rozdielneho pohlavia, upravuje mnohé iné veci, ale vy stále budete hrať len na tú jednu istú kartu – LGBTI, LGBTIQ plus, mínus, neviem čo. Jednoducho ja viem, že boj o toho vášho liberálneho voliča zúri, je silný, je niekedy priam až nepochopiteľný zdravému človeku, ale naozaj riešime tu zákon, ktorý je nastavený po triapolročnom neschopnom vládnutí tejto vlády alebo minulej vlády, či už to bola vláda Matoviča alebo Hegera, a jednoducho vy ako ministerka spravodlivosti ste neprišli s ničím rozumnejším, s ničím lepším, s ničím kvalitnejším, ako je tento návrh zákona.
Ja viem, žiaden zákon nie je dokonalý, ani tento nie je dokonalosť sama, ale rieši určité životné situácie, ale vám vadí to, že nie je tam explicitne dané, rieši sa iba LGBTI+–Q a podobne.
Ďakujem pekne.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Kolega Milan Mazurek vo svojej rozprave spomínal naozaj obrovské riziká tohto vášho predkladaného návrhu zákona, pretože ako už bolo povedané, každý jeden verejne činný politik, verejne činný funkcionár musí aj zniesť určitú formu kritiky, preto vstupuje do verejného života.
A ja sa pýtam, či týmto návrhom zákona sa nevraciame 30, 40, 50, 60, 70 rokov dozadu do bývalého režimu, kedy si tiež občania Československa mohli v podstate povedať všetko, len nesmeli povedať žiadnu kritiku na stranu a vládu. A tento návrh zákona je tak veľmi špecificky postavený pri určitých – povedzme to – trestných činoch, ktoré budú posudzované veľmi kulantne ako tie zákony, ktoré boli v minulom režime.
Nemusíme chodiť ani príliš ďaleko, lebo podľa vašej definície, pán minister, sa tu nedávno v pléne Národnej rady Slovenskej republiky aj pán kolega Osuský vyjadroval o tom, že Srbi pri bombardovaní Belehradu vojskami NATO si tento útok zaslúžili. Nie je to už podnecovanie proti mieru? Nie je to nejaké vyzdvihovanie vojenského konfliktu? Nie je to schvaľovanie nejakej genocídy? O tomto sa musíme baviť. Toto je naozaj taký tenký ľad, že ani ten veľmi kvalifikovaný krasokorčuliar by na ňom asi nevedel tancovať. Komu dáme takéto právomoci, prokuratúre? Súdom? Politikom? Ministrom? Poslancom? Naozaj neviem. Čiže toto nie je len obava človeka, ktorý si povie svoj názor. A absolútne nemôžem súhlasiť s tým, že niekto, kto má znášať určitú formu kritiky za svoje konanie, bude teraz sprostený akejkoľvek viny. Toto v žiadnom prípade.
Čiže naozaj tento zákon naozaj tancuje na tak tenkom ľade, že sa na to musíme pozrieť ozaj triezvym pohľadom.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pluralita názorov by mala byť zachovaná a to nielen v novinárskej práci na v redaktorskej činnosti, ale tu si naozaj musíme povedať, že táto pluralita názorov nie je zakomponovaná tak, ako by si to situácia a možno pojmy a dojmy spoločnosti nejakým spôsobom predstavovali. To, že novinári pretažujú iba jeden určitý názor a do vlastnej novinárskej objektivity, ktorá by mala naozaj slúžiť len na to, aby ozrejmovali fakty, ktoré sa stali, ktoré sa možno dejú, alebo ktoré by sa podľa ich názoru mohli udiať, jednoducho dávajú iba svoje dojmy. Svoje dojmy a ak je raz novinár alebo redaktor nastavený na určitú hodnotovú stránku alebo na určitú politickú líniu, tak jednoducho nepripustí nikdy, že aj ten jeho súper alebo protivník z opačného brehu politického môže mať na to iný názor, môže mať možno aj pravdu a mohol by mať právo sa vyjadriť kdekoľvek by mu to mohlo byť umožnené.
Lenže tu sa naozaj robí cenzúra, robí sa autocenzúra politických názorov a ak naozaj v tomto návrhu zákona bude zakomponované, že každý jeden novinár, ktorý si bude môcť písať čokoľvek na kohokoľvek, bude ešte aj chránenou osobou, tak jednoducho my dospejeme k tomu, že títo písalkovia, ktorí naozaj nemajú nič spoločné s objektívnou novinárskou či redaktorskou prácou, budú chránenejší ako chránená zver. A toto jednoducho nie je prípustné. Novinár ak je objektívny a objektívne pristupuje k svojim zodpovedným povinnostiam, takýto novinár si zaslúži ochranu, nech je akákoľvek. Ale človiečik, ktorý sa iba naozaj hraje na kvalifikovaného, kvalitného redaktora, šéfredaktora, novinára, tak jednoducho ten vždy bude toto postavenie po takomto prijatí zákona ešte viacej zneužívať.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Pán kolega, myslím si, že dostatočne viem rozlíšiť, aký je rozdiel medzi faktom a medzi komentárom. Komentovať môže naozaj ktokoľvek a čokoľvek, ale ak novinár, ktorý naozaj by mal zastávať a reprezentovať novinársku obec podľa možnosti v čo najlepšom svetle alebo duchu, bude písať naozaj sprostosti, kde fakty utekajú od reality naozaj na sto honov, tak takýto človek podľa mňa nie je novinár, takýto človek podľa mňa si nezaslúži oslovenie novinár a už vôbec by nemal mať právo mať inštitút alebo štatút nejakej chránenej osoby. Jednoducho je to iba nejaká propaganda na objednávku niekoho.
Takže v tejto časti vášho prejavu si nedovolím súhlasiť, ale ak budeme pozerať naozaj na problematiku, či už komentovania, alebo nejakej faktografie nejakej širokej komplexnosti, tak novinár naozaj musí byť tým hľadačom pravdy. A mal by si tisíckrát overiť zdroje, mal by si tisíckrát overiť svoje informácie, nielen kuloárne, ale možno hľadať troška viac do hĺbky, pretože napísať niečo o niekom je veľmi jednoduché, ale ak raz pred ním už, ja neviem, niekoľko desiatok hľadačov pravdy sa ospravedlnilo dotyčnej politicky exponovanej osobe, že to nie je pravda, čo napísali, a tento trtko si naďalej bude trvať na svojom, že jednoducho to pravda je, lebo ja si to myslím. A jednoducho ak niekomu utečú nervy, napíše mu niečo možno viac osobné, možno niečo viac kritické, tak takýto človiečik sa bude cítiť nejakým spôsobom šikanovaný, utláčaný a ešte budeme o ňom musieť hovoriť ako o chránenej osobe. No s týmto si naozaj nedovolím súhlasiť.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
V prvom rade, pán kolega, každý jeden novinár alebo študent žurnalistiky by sa mal riadiť nejakou písanou alebo nepísanou novinárskou etikou. Žiaľ, v našej spoločnosti už niekoľko desiatok rokov sa deje to, že nepísaná novinárska etika sa buď pošliapava, alebo sa interpretuje úplne inak alebo ináč. Každý jeden novinár, každý jeden redaktor by mal byť tzv. hľadačom pravdy. Lenže tu sa deje taký nešvár, že tu sa nehľadá pravda, tu sa len píše to, čo má najväčšiu buď sledovanosť, alebo čitateľnosť. Čiže čím väčšiu sprostosť vo verejnom priestore dáte, čím väčšie klamstvo vo verejnom priestore zverejníte, tým viac vás ten váš šéfredaktor alebo majiteľ média hladká po hlave a bude vám hovoriť, aký ty si môj krásny, úžasný, aký ty si skvelý, len pokračuj v tom, v čom si začal. Tu si musíme zároveň povedať ďalšiu vec, že 90 % novinárov, ktorí sa buď na novinárov len hrajú, alebo s novinárskou činnosťou nemajú nič spoločné, ale sú to len takí písalkovia, sú platení najmä za to, aby čo najviac špinili. Nie aby hľadali, odhaľovali, vysvetľovali, ale jednoducho, aby čo najviac špinili. Nehovoriac o tom, že novinár by mal byť hlavne nestranný. A tú nestrannosť si vymenili alebo úplne obrátili za podsúvanie vlastného názoru buď v politickej relácii, kde pôsobia ako moderátori a toho sme svedkom už naozaj niekoľko mesiacov, kde niekedy a dosť často moderátor alebo komentátor tejto relácie sa v podstate stáva ďalším diskutujúcim. Toto je už úplne zlé.
A či ochrana novinárov je dôležitá, alebo nie je dôležitá, to si myslím, nechajme posúdiť iných.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pokiaľ sa na túto problematiku budeme pozerať len z pohľadu novinára voči verejne známym osobám, či už politikom, alebo predstaviteľom inštitúcií, ako je generálna prokuratúra, špeciálna prokuratúra, poprípade súdy, tak sa zároveň na túto problematiku musím pozerať aj opačne. Ja chápem a rozumiem, že každý jeden verejne činný človek, verejne činná osoba by mala zniesť určitú vlnu, spŕšku, ale nejakú intenzitu kritiky buď na svoje správanie, alebo na svoje konanie, na svoje vyjadrenia, na svoje výroky, ale to isté zároveň musí zniesť aj každý jeden novinár. Preto ja vôbec nevidím alebo nepovažujem za správne, aby nejaký novinár, novinárka, ktorý jednostranne, iba jednoznačne presadzuje ten svoj názor za správny, dokonalý a úžasný mal mať nejakú zvýšenú formu ochrany. Dokonca byť chránenou osobou.
Ak politik z opozičných radov dostáva denne desiatky a stovky výhražných listov, výhražných emailov, výhražných telefonátov, že ho zabijú, stiahnu z jeho bielej kože, odnesú niekam, kde ho už nikde nikto nenájde a tento politik podá trestné oznámenia a vyšetrovateľ to zhodnotí tak, veď viete vy ste verejne činná osoba, vy musíte zniesť určitú aj spŕšku aj dávku kritiky a musíme vychádzať z predpokladu, že ľudia, ktorí vám to píšu, je to vyjadrenie ich názoru. Tak preto aj každý jeden novinár by mal zniesť vyjadrenie názoru kohokoľvek. Nerobme rozdiely medzi verejne činnou osobou, ako je politik a osobou novinára, pretože naozaj dávali by sme na piedestál slávy niekoho, kto si to ozaj nezaslúži.

Tento návrh zákona, tak ako povedal kolega Milan Mazurek vo svojej rozprave, to je taká jedna stoka. To je naozaj žumpa a to je taký vrcholný chliev, ktorým by sme dali novinárskym hyenám, ktorých je na Slovensku nie desať, nie dvadsať, nie sto, to sú tisíce, tisíce bláznov a polobláznov, ktorí sa správajú rovnako. Správajú sa rovnako, pretože nenávidia niekoho až tak, že sú ochotní mu zničiť, ja neviem, prítomnosť, minulosť, budúcnosť, kariéru, rodinu, čokoľvek len preto, že hľadajú nejakú senzáciu, alebo to robia na objednávku. A takýto človek má mať práve na odpoveď? Bude to rečnícka otázka teraz z mojej strany alebo to je nejaká možnosť ponuky na nejakú odpoveď do budúcna. Nie, nemajú, pretože títo novinári, ak by zastávali základné princípy novinárskej etiky, novinárskej cti, tak budú robiť jednu jedinú zásadnú vec, ktorá vyplýva z ich povolania, byť objektívny. Ale slovo objektivita títo novinári nepoznajú. Sú zaslepení nenávisťou, sú zaslepení zášťou, sú zaslepení všetkým iným, len nie objektivitou.
A pokiaľ sa tento syndróm objektivity nevráti do slovenských mienkotvorných médií, ktorým tak všetci po mojej ľavici idete po ruke, tak jednoducho nebude nikdy dostatočný priestor na argumentáciu, na názor aj iný, ako mienkotvorné médium chce alebo požaduje. Čiže z toho vyplýva ďalšia otázka, má vôbec niekto právo dostávať odpoveď, ak nie... o jeho záujem, o neho prácu nie je? Toto si treba vysvetliť. Jednoducho zničiť niekomu život, jeho prácu len preto, že nedá odpoveď niekomu, no to mi príde naozaj uletené, ujeté.
A, pán predkladateľ, naozaj s Progresívnym Slovenskom a ich zákonmi si treba podať ruku.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pokutovanie verejných funkcionárov za nedostatočné alebo nedôsledné, či nedôstojné odpovedanie na ich otázky, tak toto, musím naozaj povedať, že je to taký psychoúlet, rovnako ako na tomto zákone by si zgustli ďalší psychonovinári.
Nerozumiem, z akého dôvodu alebo z akého titulu, alebo vlastne prečo pán predkladateľ prišiel s týmto návrhom zákona, aj keď možno dá sa sčasti pochopiť jeho novinárska minulosť, ale naozaj si nedokážem predstaviť, aby poslanec od mestského zastupiteľstva, obecného zastupiteľstva, vyššieho územného celku až po poslanca Národnej rady a všetci ostatní verejní funkcionári museli odpovedať naozaj na psychootázky psychonovinárov alebo nejakých pseudoblogerov, ktorí ich dokážu, ak ich nenávidia, nesúhlasia s ich politickým názorom alebo politickou orientáciou, dokážu ich zasypať desaťtisícami otázok, a tento človek, či je poslanec na malej obci, alebo v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, sa jednoducho pod nejakou hrozbou pokuty môže aj zblázniť. Jednoducho nebude robiť nič iné a bude odpovedať na sprostosti od rána do večera. Novinári nie sú podľa môjho názoru žiadna chránená zver alebo nejaký naddruh človeka, ktorým by sa na území Slovenskej republiky ubližovalo, práve naopak.
Novinári vyvolávajú tie najväčšie vášne a novinári na území Slovenskej republiky v mnohých televíziách a v mnohých denníkoch sú práve tí, ktorí neustále klamú, neustále podsúvajú svoje názory a mali by byť nestranní. Ale ich profesionálna redaktorsko-novinárska etika zostala niekde za kopcami Kamčatky a budú sa hrať na tých najväčších demokratov, ktorým je ubližované, ktorí sa tu cítia zle, ktorí sa tu cítia nepríjemne, no proste hanba.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Pán kolega, v rámci cyklistického, ale nie cyklického vzdelávania by sme mohli polemizovať, pretože naozaj zavádzať nejaký novotvar, ktorým budú cykly a cyklické vzdelávanie do školského zákona, na ktoré školy naozaj nie sú pripravené, ani personálne, ani odborne. Proste toto bude jeden závažný a obrovský problém.
Ja viem, že vzdelávanie a školský systém treba nejakým spôsobom posúvať tak, aby sme sa vzdelávali s dobou a najmä naše deti prešli od memorovania vedomostí k úplne inému systému vzdelávania, ale na druhej strane aj napriek tomu, že to bude experimentálny spôsob, ktorý bude pozastavený alebo postavený na tridsiatich, možno štyridsiatich školách, uvidíme, aké budú z toho výsledky, uvidíme, aké z toho budú výstupy, ale nemyslím si, aby to teraz, tak ako to bolo zapracované ministerstvom, ja viem, že sú na to naviazané prostriedky z plánu obnovy a odolnosti, tlačia na to, aby tento zákon bol prijatý, aby sa tieto prostriedky mohli čerpať, mohli sa plniť určité plány, vízie, ale ja si naozaj nemyslím, že to bude dobré.
A poznamenali ste veľmi správne vo svojej rozprave, že dochádza k takému závažnému nešváru, až k nejakému novotvaru, a to je nemožnosť opakovania ročníka. Naozaj si nemyslím, aby žiak, ktorý nemá vedomosti z daného školského programu, školského vzdelávacieho programu z daného predmetu, nemohol opakovať ročník len na základe toho, aby sme sa vyhli nejakej segregácii, nejakej diskriminácii, poprípade aj zaraďovania žiaka do niečoho, kde ho zaradeného mať nechceme. Jednoducho učitelia, kolegovia, pedagógovia, ktorí učia deti, ktoré naozaj nespĺňajú či už v šiestom, siedmom, ôsmom ročníku určité znaky vzdelanostnej úrovne, tak toto dieťa vlastne zabíjame, ak ho posunieme do vyššieho ročníka bez adekvátneho vzdelania. Jednoducho tým deťom sa treba venovať inak, lepšie, precíznejšie, ale nedať mu opakovať ročník, to je naozaj trest.

Veľmi pekne ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pán kolega, čo sa týka školských podporných a odborných tímov, tak to je veľká neznáma. Pretože v dnešnej dobe mnohé školy, mnohé školské zariadenia fungujú čiste profiktívne. Vykazujú, že majú na škole na polovičný úväzok školského psychológa. Vykazujú, že majú na polovičný úväzok špeciálneho pedagóga. Vykazujú, že majú na pár hodín mesačne sociálneho pedagóga alebo sociálneho psychológa. Jednoducho tieto školy a k tomu sa treba naozaj prepracovať a dopracovať veľmi pozorne, zneužívajú tieto školské odborné a podporné tímy, len na to, aby diagnostika žiakov prechádzala úplne hladučko a títo žiaci môžu mať nejaké hraničné ADHD alebo nejaké fyzické, alebo mentálne znevýhodnenie, ale jednoducho oni na základe tejto svojej diagnostiky, ktorá nie je dobrá, nie je kvalitná a nie je precizovaná, jednoducho majú žiaci úľavy počas celého vyučovacieho procesu, počas celého štvor-, trojročného štúdia a majú úľavy pri maturitných skúškach.
Častokrát sú tieto odborné a podporné tímy založené iba na dvoch veciach. Aby škola profitovala, pretože každý jeden žiak so znevýhodnením, to je vyšší normatív a na druhej strane zavalí týchto pracovníkov školských podporných tímov neuveriteľnou byrokraciou a títo podporní členovia tímov nemajú absolútne čas na žiaka, čo by malo byť gro. Čo by malo byť alfou a omegou celej problematiky školských podporných tímov. Čiže keď neodstránime v tomto zákone explicitne tieto nedostatky, dovolím si povedať hrubé nedostatky, školské podporné tímy sú nám na dve veci. Na figu a na nič.
V prvom rade musí byť na prvom mieste žiak, nie žiadne papiere, pretože papier znesie veľa. Papier znesie oveľa viac.
Čiže, pán minister, školské podporné tímy, poďme sa o tom baviť, pretože je to brutálna problematika.