Videokanál poslanca

Berieme na vedomie. Pána poslanca Šudíka nevidím v sále, takže takisto stráca definitívne poradie. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Želá si záverečné slovo pán navrhovateľ, pán minister zahraničných vecí? (Reakcia ministra.) Nech sa páči.

Uprieť túto možnosť Fínsku a Švédsku by znamenalo uprieť suverénnym štátom ich suverénne právo rozhodnúť o svojej bezpečnosti. Teraz je čas ukázať na konkrétnom hlasovaní, či volanie po zahraničnopolitickom konsenze z úst predstaviteľov predchádzajúcich slovenských vlád boli len slová, alebo ich dokážeme v tomto parlamente potvrdiť aj skutkami. (Potlesk.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
46.
Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Dámy a páni, vážený pán minister, táto rozprava krásne ukazuje, ako by sa zachovali jednotliví politici z tohto parlamentu, keby Slovenská republika bola napadnutá cudzou veľmocou s úmyslom odkrojiť si z nášho suverénneho teritória. Nebrániť sa, kapitulovať, to je, to je stratégia. Klobúk dolu, gratulujem! Ak nás naozaj sledujú predstavitelia diplomatického zboru zo Švédskeho kráľovstva a z Fínska, tiež by som ich chcel pozdraviť a chcem sa im na úvod veľmi pekne poďakovať, že aj bez členstva v Severoatlantickej aliancii sa rozhodli pomôcť Ukrajine brániť sa. Lebo je ľahké posielať protiraketovú obranu, zbrane a ďalšie systémy, keď viete, že nad vami stojí ten pomyselný dáždnik Severoatlantickej aliancie. Ale nad Fínskom a Švédskom tento dáždnik nie je a napriek tomu sa obidve krajiny rozhodli pomôcť Ukrajine brániť svoje suverénne teritoriálne územie. To je podľa mňa správny prístup.
Svoju rozpravu som chcel začať jednoduchou otázkou. Spomínate si, kolegovia, čo ste robili 24. februára tohto roka? Ono to tak totiž býva, že pri mimoriadnych udalostiach si zvykneme pamätať, kde sme boli, čo sme robili, ako sme sa cítili, keď sme sa o nejakej mimoriadnej udalosti dozvedeli. Ako príklad sa zvykne používať 11. september, vražda Jána a Martiny, a žiaľ, od 24. februára tohto roka aj neakceptovateľná a neospravedlniteľná invázia Ruska na Ukrajinu, na nášho priameho suseda. Za seba poviem, že ten pocit bol nepríjemný. Takýto agresívny ozbrojený útok nepredpokladali mnohí politici, diplomati, analytici. O čo horší by ten pocit bol u nás na Slovensku, v bezprostrednom susedstve napadnutého štátu, keby sme neboli členom Severoatlantickej aliancie? Ako bezpečne by sme sa dnes cítili? Tá dilema je veľmi jednoduchá. Zvyšuje alebo znižuje pocit bezpečia členstvo v NATO? Zvyšuje alebo znižuje schopnosť štátov čeliť podobnej agresii, ak zachovávajú neutralitu mimo Severoatlantickej aliancie?
Odpovede sú veľmi jednoduché. 24. február nám všetkým ukázal, aké dobré rozhodnutie bolo pred 18 rokmi vstúpiť do Severoatlantickej aliancie. Rozšírenie NATO o nové členské štáty je v súlade s bezpečnostnými záujmami Slovenskej republiky. Silnejšia Severoatlantická aliancia rovná sa silnejšie členské štáty. Teda silnejšie a bezpečnejšie Slovensko.
Vstup Fínska a Švédska do NATO je v našom strategickom záujme. Čo sú tie naše strategické záujmy? Tie sú napríklad zadefinované v bezpečnostnej stratégii, ktorú tento parlament schválil v januári minulého roka nadpolovičnou väčšinou všetkých poslancov. V tomto strategickom dokumente sa o Severoatlantickej aliancii píše okrem iného toto: "Slovenská republika je súčasťou historicky najefektívnejšej politicko-vojenskej aliancie. V rámci Severoatlantickej aliancie, ktorú považujeme za základný pilier bezpečnosti v transatlantickom priestore a rozhodujúce fórum pre bezpečnostné konzultácie medzi spojencami, zdieľame bezpečnostný a obranný dáždnik vo forme kolektívnej obrany. Slovenská republika bude podporovať akcieschopné, politicky súdržné a vojensky silné NATO, prispôsobujúce sa a účinne reagujúce na tradičné a nové bezpečnostné hrozby a výzvy, s efektívnym odstrašujúcim konvenčným aj jadrovým potenciálom," píše sa v bezpečnostnej stratégii, ktorú sme schválili rok pred inváziou na Ukrajinu.
Členstvo v NATO ako strategickú záruku našej bezpečnosti nespochybňovala žiadna z doterajších vlád Slovenskej republiky, naopak, všetky sa zhodovali v tom, že Aliancia je spolugarantom našej bezpečnosti. Stačí sa pozrieť do programových vyhlásení jednotlivých vlád, ktoré tu boli pred nami. Počas osemnástich rokov nášho členstva v NATO tu panoval v tejto otázke absolútny konsenzus.
Pre našu dnešnú diskusiu je celkom užitočné si pripomenúť stanoviská jednotlivých predchádzajúcich vlád Slovenskej republiky. Citujem z programového vyhlásenia prvej vlády Roberta Fica, 2006 – 2010: "Vláda Slovenskej republiky považuje NATO za hlavného garanta euroatlantickej bezpečnosti. Vláda Slovenskej republiky bude podporovať pokračovanie transformácie Aliancie a politiku otvorených dverí NATO."
Programové vyhlásenie vlády Ivety Radičovej, 2010 – 2012: "NATO je hlavným garantom bezpečnosti Slovenskej republiky. Vláda sa bude usilovať o posilňovanie spojeneckých väzieb v rámci organizácie a o jej úspešnú transformáciu tak, aby bola schopná reagovať na nové výzvy a hrozby."
Druhá vláda Roberta Fica, 2012 – 2016: "Základom bezpečnosti Slovenskej bezpečnosti je Severoatlantická aliancia. Udržanie silnej transatlantickej väzby zostáva naším životným záujmom. Vláda bude aktívne presadzovať politiku otvorených dverí ako prostriedku na rozšírenie priestoru bezpečnosti a stability."
A nakoniec tretia vláda Roberta Fica, 2016 – 2020: "Za najbližších partnerov vláda považuje členské krajiny EÚ a spojencov v NATO. Pre bezpečnosť Slovenskej republiky majú zásadný význam systém kolektívnej obrany NATO a spoločná bezpečnostná a obranná politika EÚ. Vláda bude prispievať k zvýšeniu ich potenciálu a kredibility. V rámci NATO bude presadzovať ako prioritu kolektívnu obranu a odstrašenie pri zachovaní ich flexibility vo vzťahu k plneniu ostatných základných úloh." Koniec citátu.
Dámy a páni, pristúpenie Fínska a Švédska je plne v súlade s politikou všetkých doterajších vlád Slovenskej republiky od nášho vstupu do NATO. To, že táto ambícia vyrušuje niekoho na východ od Ukrajiny, môže byť akurát tak zaujímavý argument do diskusie, ale každý štát má suverénne právo rozhodnúť, kam chce patriť a kde vidí záruky svojej bezpečnosti. Po surovom napadnutí Ukrajiny sa minuli všetky argumenty na opatrnosť v otázke rozširovania Severoatlantickej aliancie. Konflikt u nášho východného suseda, naopak, posilňuje pocit neutrálnych štátov, že ak sa nechcú stať terčom vojenského útoku, najvyššiu záruku aj ich bezpečnosti môže znamenať členstvo v NATO.

Pani navrhovateľka, máte možnosť v rozsahu dvoch minút reagovať na faktické alebo ísť do rozpravy v neobmedzenom časovom priestore. Takže nechávam na vás. (Reakcia navrhovateľky.) V poriadku, tak nech sa páči. Tým pádom, ale ešte predtým sa opýtam, pani poslankyňa Romana Tabák, máte procedurálny návrh?

Ako posledný s faktickou poznámkou pán poslanec Martin Fecko.

Pán poslanec Dominik Drdul.

Pán minister ešte do rozpravy? (Reakcia ministra: "Odpovedať na otázky.")
Nech sa páči.

Pán poslanec Svrček s faktickou poznámkou.

V rozprave by mal teraz vystúpiť pán poslanec Mazurek, ktorý bol písomne prihlásený, ale druhýkrát stráca poradie.
A s reakciou na faktické poznámky ešte predsa len pán poslanec Mičovský. Nech sa páči.

Otváram rozpravu, do ktorej som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce do rozpravy prihlásiť niekto ústne. Pán poslanec Andrej Stančík ako jediný. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
Nech sa páči, pán poslanec.