Videokanál poslanca

Áno, ďakujem pekne, pán predseda, za slovo. Ďakujem pekne aj pánovi poslancovi Stredákovi za jeho vystúpenie. Určite veci nie sú v tejto chvíli tak jasné, aby sme sa tvárili, že sme to všetko zvládli do posledného puntíka, ale zareagujem rád.
No, čo sa týka toho čakania občanov, kedy sa konečne komasácia dokončí a kedy teda tá fragmentácia slovenského pôdneho fondu bude nejakým rozumným spôsobom zlikvidovaná a scelené tie drobné mozaiky, tak tu si myslím, že treba občanom položiť aj inú otázku, pán poslanec Stredák, že či naozaj je to to najdôležitejšie, čo v tejto dobe potrebujú. Zdanlivo áno. Vieme, aké problémy robí rozdrobenosť. Ale ak som zdôraznil alebo to zdôrazním ešte teraz viacej, že sme v časoch, v krajine alebo teda aj na našej matičke Zemi, lebo netýka sa to len Slovenska, vážne ohrozovaní, čím ďalej, tým viacej, na veľkých úbytkoch kvality životného prostredia napriek tomu, že je to téma veľmi častá, myslím si, že skutočnosť ide presne opačným smerom. Máme mnohokrát vážne problémy vplyvom klimatických zmien, ale aj vplyvom zanedbania toho odolnostného potenciálu krajiny. Takže ak by sme teraz, vážení občania, dali tú otázku, že čo má dostať prednosť, tak ako aj povedal pán poslanec Stredák, že dokedy budú čakať, nuž určite to nebude do roka ani do piatich, ale dovolím si v tejto chvíli povedať to, čo považujem za veľmi dôležité.
Ak sa budem musieť rozhodnúť, nebude to Sofiina voľba, bude to voľba ťažká, že čo viacej potrebujeme, tak si dovolím povedať, že ak pozreme na to z veľkého nadhľadu, tak tá fragmentácia slovenského pôdneho fondu, ktorú máme tu sto rokov, možno ešte sto rokov počká. Samozrejme, pôsobí to veľmi zle a vôbec by som nechcel, aby to takýmto smerom išlo. Ale ak sa nám majú opakovať také úkazy, ako aj tohto roku sme všetci mohli vidieť, že už v auguste boli lesy ako v októbri, extrémne sucho päťstoročné, že my potrebujeme do tej krajiny vložiť tie opatrenia, ktoré nám, ak sa budeme rozhodovať, že čo potrebuješ, vážený občan, viacej, vodu, bezpečnú krajinu alebo komasáciu? Je to možno naozaj Sofiina voľba, keď to trocha pritiahnem za vlasy, ale ja verím, že v tej kritickej vyhrotenej situácii, ak by som to zobral na hranu, tak by sa občania museli rozhodnúť pre vodu, pre ochranu krajiny.
Ono to vypadá, ako keby sme si mohli ešte stále dovoliť trocha počkať a uvažovať o tom, že tie komasácie žeňme len stále dopredu. No veď my ich ženieme. Veď doteraz sme nič iné nerobili, len sme komasovali, a ten potenciál geodetov bol maximálne využívaný. Ale z tohto ohľadu si myslím, že niet, ak sa na to pozreme z pohľadu reálnych, životných, tých najpodstatnejších potrieb, inej cesty, ako sa pokúsiť tými štyridsiatimi percentami urýchliť alebo teda vôbec začať, nieže urýchliť, vkladať tie spoločné zariadenia do krajiny a občania v každom katastri, lebo aj to treba zdôrazniť, bude to teda ešte aj, možno ste to mohli aj povedať a tiež je to odmäk ako kritického pohľadu, ak tam nebude mať štát pozemky, vlastne tí občania budú musieť nejaké podiely zo svojich pozemkov vložiť na tie spoločné zariadenia a povedia: No prečo z môjho mi zoberete 5 %? No, vážený občan každého katastrálneho územia, no preto, aby váš kataster bol nielen pekný, ale aby vám chránil životy, majetky, zdravie, psychohygienu, proste to, čo od života očakávame. Život má veľa rôznych vplyvov, ale tá túžba je prirodzená. Chceme žiť v pokojnom, prirodzenom, zdravom prostredí a práve toto je cesta k tomu, aby sme takúto ponuku mohli zabezpečiť.
Tak keď ste dali otázku, že skadiaľ tie čísla, ja som to do istej miery už povedal, je to, tých 40 % je málo. My sme si vedomí toho, že by tam malo byť tých 80, 77. No ale snažíme sa teda nájsť taký nejaký kompromis alebo nájsť proste riešenie, ktoré sa blíži k nejakému optimálu, aby sme pokračovali aj v komasáciách, ale aby sme konečne začali robiť aj tie spoločné zariadenia. Lebo zdôrazňujem, 3 557 katastrálnych území na Slovensku, ani v jednom sme nedokázali za tie desaťročia spoločné zariadenia dotiahnuť do aspoň ukážkového konca aspoň. My sme mali s Martinom takú túžbu, aj sme to riešili, aj sme nedoriešili, že aspoň mať päť katastrálnych území, kde by sme mohli vodiť starostov, ľud, aby videli, ako vypadá katastrálne územie, ktoré je kvalitným spôsobom ošetrené, nielen z hľadiska komasácie, ale aj tých spoločných zariadení.
No ale vy ste povedali aj vážnejšiu vec alebo teda rovnako vážnu, že ako si to teda predstavujeme, lebo sa to naozaj plánuje na viac rokov dopredu. No, myslím si, že ten algoritmus, ako rozdeliť tie prostriedky tak, aby sme vedeli, lebo ide o celé Slovensko, nehovoríme, že to má byť v každom katastrálnom území. Ide o rok, aby sme vedeli, že čo plánujeme, čo schvaľujeme, tak sa pre ten schvaľovací interval povie, že v tomto prípade tie prostriedky, ktoré sa schvaľujú na ministerstve pôdohospodárstva, sa určujú v tomto období pre 40 % na tieto zariadenia, že musia byť, môže to byť viacej. Takže nevidím problém v tom, že je tu istý časový posun, lebo aj ten, tých 40 % bude súčasťou toho časového posunu. A ak tam treba vychytať nejaké mušky, ktoré sme nevychytali, alebo môžu to byť aj nielen mušky, môžu to byť naozaj veci, ktoré treba dotiahnuť. Uznávam, že sme to možno nedomysleli do tej podoby, ktorá by bola okamžite funkčná. Je to prvé čítanie. Tu v tomto apelujeme na to, aby sme poprosili, panie poslankyne, páni poslanci, v mene občanov Slovenskej republiky všetkých katastrálnych území o to, aby sme skúsili po desaťročiach zanedbávania tejto zákonnej povinnosti, lebo ako pán poslanec Fecko povedal, v zákone to krásne máme, len my sme to krásne aj obchádzali. Tak povedzme si, že je potrebné začať s tým a to, čo treba doriešiť, doriešme. Hľadajme spôsob, ako sa to dá, lebo sa to dá, a dovolím si doplniť, že sa to aj musí dať.
Toľko v rozprave. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda, za slovo.
Ja považujem za isté šťastie, že mám možnosť spolupracovať pri téme pozemkov s takým znalcom a expertom, ako je Martin Fecko. On vlastne reprezentuje tú poľnohospodársku časť, ja si dovolím skromne povedať, že zase ma zaujíma hlavne tá lesná, lesná časť, a myslím si, že ten synergický efekt bol vždy z našej spolupráce cítiť a prejavuje sa to aj práve pri tomto zákone.
Ja ti ďakujem, Martin, že si presne vymenoval, čo sú to spoločné zariadenia, aby sme si to lepšie uvedomili.
A možno niekoho prekvapilo, že je tam aj otázka zaradenia poľných a lesných ciest. Môže to na niekoho pôsobiť, že toto práve neni tá správna ekológia, lebo cesty sa mnohokrát vnímajú ako nejaká vec, ktorá je ako keby proti ekologickým zámerom. Nie je to tak, alebo nie je to v každom prípade tak, aby som bol presnejší, pretože napríklad lesné cesty sú veľmi dôležitým a nevyhnutným prvkom na prírode blízke hospodárenie v lese, ktoré je základným cieľom pre toto celé storočie, čo musíme zaviesť v lesnom hospodárstve. A ja vyjadrujem aj z tohto miesta isté potešenie a hrdosť na to, že táto vláda je prvá, ktorá prírode blízke hospodárenie dala do programového vyhlásenia vlády a ktoré sa dodržiava ako vec prvej veľkosti. Takže všetko so všetkým súvisí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Dobrý deň, vážený pán podpredseda Národnej rady, dovoľte, aby som využil túto príležitosť, keďže prvýkrát vystupujem za vášho vedenia schôdze, aby som vám poprial vo vašej novej funkcii veľa úspešných rozhodnutí v prospech Slovenska.

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Ďakujem veľmi pekne.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
A teraz si dovolím, dúfam, že neporuším rokovací poriadok zásadným spôsobom, ešte trocha zneužiť tú možnosť, že tu teraz stojím, a zareagovať na to, čo som nestihol zareagovať ohľadom horskej služby. Len jednou vetou, budem pri druhom čítaní veľmi zásadným spôsobom navrhovať, aby Bukovské vrchy boli vypustené.
Je tu taký paradox, celé mesiace sme tu bojovali o národné parky s tým, že ideme, Janko Szőllős, máš to tam stále napísané, že zachráňme národné parky, ideme tam zvýšiť návštevnosť, ideme zmenšiť zásahy do lesov a zvýšiť tie nové funkcie lesa, ktoré chceme ponúknuť občanom, a ideme zrušiť v tom póle nedostupnosti, už Mňačko o tom písal, tam, kde končia prašné cesty, na konci sveta, na konci Slovenska tú horskú službu, určite poprosím, dievčatá, kolegyne, aby sme to vypustili stadiaľ. Ja viem, že je to zložitejšie a že ide o peniaze až v prvom rade, ale v tom výpočte štatistiky nemožno všetko spájať iba s množstvom zásahov a zachránených životov, tí ľudí tam robia úžasnú činnosť a budem veľmi prosiť, aby sme pri druhom čítaní toto zmenili.
Ospravedlňujem sa, nepatrilo to do môjho vystúpenia, lebo ideme hovoriť o pozemkových úpravách. A som veľmi rád, že sme s pánom kolegom Martinom Feckom vypracovali tento veľmi jednoduchý návrh s veľkým dopadom na krajinu. Ja si dovolím tu vysloviť meno jedného významného lesníka, pána profesora Miroslava Stolinu, už je na pravde božej, ale stále jeho učenie o odolnostnom potenciáli krajiny, o tom, že do krajiny musíme investovať, aby nás vedela chrániť, je živé a je to učenie, ktoré je na európskej úrovni aj mnoho rokov po tom, ako ho vytvoril, aj mnoho rokov po jeho smrti stále uznávané na európskej pôde.
Prečo o tom hovorím? Nebudeme hovoriť o lesoch, budeme hovoriť o krajine a my musíme povedať v súlade s realitou smutnou, že sme voči našej krajine, najmä tej pôdohospodárskej a poľnohospodárskej, budem teraz o nej rozprávať, veľmi veľa dlžní. Vytvorili sme dva veľké dlhy. Jeden dlh je taký administratívny a druhý je ekologický. Ten administratívny dlh je založený na tom, že sme potomkovia tisícročnej uhorskej monarchie, ktorá zanikla pred tými 104 rokmi, ale stále sa ešte nevieme vyrovnať s uhorskými zákonmi, aspoň v tom slova zmysle, že dedičské právo bolo vtedy známym spôsobom vždy uplatňované na všetkých, takže tým obrovským členením pozemkov sa dosiahol stav, ktorý stále ešte nemáme vysporiadaný, ani 104 rokov po zániku monarchie, napriek tomu, že sa o to veľmi snažíme. Snažíme sa formou komasácií, formou sceľovania, známy to postup, budem ešte o ňom hovoriť.
Ale ten druhý dlh, to je ten ekologický. My sme veľa dlžní našej krajine a ak sme v lesníctve našli spôsoby, ktoré nie sú tak možno viditeľné, ale veľmi účinné, ako chrániť lesné porasty a pozemky pred rôznymi vplyvmi klimatickými aj civilizačnými, tak pri poľnohospodárskej pôde sme to nedokázali. Naopak, ten ekologický dlh vznikol hlavne v spojitosti s kolektivizáciou, keď sme všetko rozorávali, spájali, odstraňovali akékoľvek z pohľadu vtedajšej možno filozofie úrody, a teda spravovania pôdy, spájali sme pozemky a vytvorili sme krajinu, ktorá je do istej miery málo odolná, bezútešná aj na pohľad, aj z hľadiska vedeckých skúmaní. A práve toto je našou snahou spolu s pánom poslancom Martinom Feckom odstrániť, zastaviť tento obrovský dlh a aspoň pomalými krokmi sa pokúsiť vrátiť krajine nielen jej krásu, lebo o tom by sme sa mohli baviť, no dobre, pekná, nepekná, nie každý možno je zadívaný na krajinu, niekto možno radšej na obrazovky.
Ale čo si nemôže nikto dovoliť opomenúť, je pohľad na krajinu, ktorá nás chráni. Veď sme svedkami v roku 2022, keď štatistiky potvrdili, že tak suchý rok sme ešte za posledných 500 rokov nemali. Bola to len náhoda? Je to len výnimka? Ťažko povedať. Áno, nebudem tu sa hrať na múdreho, že je to 100 % trend, ktorý sa už dlhodobo potvrdzuje a nezastaví. V každom prípade musíme si byť vedomí, že krajinu musíme chrániť z jednoduchého dôvodu, aby chránila nás. A práve tu je ten dlh daný tým známym číslom, ktoré si dovolím zopakovať možno po desiatykrát tu pred vami aj pred občanmi našej Slovenskej republiky.
Máme 3 557 katastrálnych území a ani v jednom sme nedokázali urobiť to, čo ukladá zákon. Lebo zákon 330 o pozemkových úpravách veľmi jednoznačne hovorí, že sú nie spojené len s komasáciami, s tým sceľovaním, s tým obrovským dlhom po tom uhorskom dedičskom práve, ale sú tam jasne formulované aj spoločné zariadenia. Je to taký technický pojem. Ono to možno ani neodhaľuje podstatu, ale tie spoločné zariadenia, to sú práve tie vetrolamy, zasakovacie pásy, poldre, nádrže, aleje, protierózne opatrenia, či už proti vodnej, či proti veternej erózii. A hoci to v zákone máme, tak ten zápas medzi komasáciou a ekológiou vyhráva komasácia v takom ľahko zapamätateľnom pomere sto ku nula.
Geodeti, samozrejme, robia veľmi dôležitú činnosť. Poznám ich prácu a v žiadnom prípade nechcem ani len naznačiť, že by nebolo si ju treba vážiť, ale, žiaľbohu, vždy v zápase o pozemkové úpravy vyhrávajú iba oni a krajinní ekológovia, špecialisti, ktorých máme na Slovensku obrovské množstvo, ktorí vedia, čo naplánovať, prečo to naplánovať, kde to naplánovať, ako to udržiavať, tak ich múdrosť, ich vedecké kapacity sú nevyužité.
Keď som sa rozprával aj včera s pani rektorkou Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, pani docentkou Halászovou, mi opäť potvrdila, že tá kapacita je tu k dispozícii, len stále ako keby sme sa pozerali na túto vedeckú silu, ako keby sme ju do istej miery nepotrebovali. Alebo aj ju potrebujeme, len keď príde na tú koncovku, keďže príde na tie peniaze, o ktoré ide až v prvom rade, tak voľáko sa na nich tie peniaze nedostávajú, neujdú a potom máme ten smutný pomer, že z 3 557 katastrálnych území ani v jednom sme nedokázali pozemkové úpravy urobiť tak, aby sme mali jeden katastrálny celok aspoň vzorovo urobený. Je to smutný stav.
A náš návrh s pánom Martinom Feckom je veľmi jednoduchý. Hovorí o tom, že zo všetkých prostriedkov, ktoré budú v štátnom rozpočte v najbližších rokoch, nie je to časovo obmedzené, určené na pozemkové úpravy, sa musí minimálne vždy 40 % dať na projektovanie, budovanie a údržbu práve spoločných zariadení.
Možno sa spýtate, skadiaľ pochádza tých 40 %. No, je to isteže nie podložené, priznám sa, nejakými veľkými vedeckými výpočtami, ale je to dané známym pomerom, že pri pozemkových úpravách je zhruba 20 % potrebné na komasácie a 80 % na projektovanie, budovanie a údržbu spoločných zariadení, nuž sme si s Martinom povedali, že teda 80 % asi v tejto chvíli by bolo tvrdé číslo, tak dajme aspoň polovicu. Je to nedostatočné, budeme musieť zvyšovať túto čiastku, ak chceme žiť v krajine, ktorá má odolnostný potenciál a vie nás chrániť pred povodňami, pred suchom, pred vetrami, pred eróziou, ale aspoň tých 40 %, vás poprosím, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, by sme mali bez nejakého veľkého zamýšľania, aj môže byť rozprava k tomu, ale ozaj schváliť. Lebo my nehovoríme, že koľko peňazí. Možnože naozaj budú problémy a že možno veľké starosti, ktoré sa na nás valia a ktoré zrejme nebudú mať krátke trvanie, spôsobia, že nebudeme môcť pokračovať v pozemkových úpravách, že budú dôležitejšie ciele. Ale nech tie prostriedky budú akékoľvek, my nehovoríme, koľko ich má byť, my len hovoríme, či to bude málo, stredne veľa, alebo veľmi veľa, že 40 % sa musí použiť práve na to, aby sme do krajiny vrátili život, vrátili ochranné prvky, vrátili jej krásu, jej schopnosť uspokojovať tie najširšie potreby nás všetkých, ktoré sú úplne prirodzené bez ohľadu na to, kde žijeme, respektíve aké životné hodnoty vyznávame.
Takže to je podstata tohto zákona a možno som povedal toho viacej. V tejto chvíli asi bude správnejšie potom ešte do rozpravy. Asi by som mohol povedať, že pre túto chvíľu ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda.
Ďakujem aj za tie faktické poznámky. Peter, máš pravdu, áno, ja som to možno hovoril tak trocha nepripraveno. Všetky menšiny a Rómska je veľmi veľkým mementom, ako sme sa správali v období holokaustu a ako sme sa z toho nepoučili, ako sa správame aj dnes. Ako ľahko volíme odsudzujúce slová a hádžeme všetkých do jedného vreca a pritom nevieme, kto do toho vreca patrí, a predovšetkým možno mnohí tí, ktorí tak ľahko kydajú ťažké slová. Takže určite je to tak.
A ja si myslím, že bolo by veľmi divné, keby Národná rada Slovenskej republiky v tejto sieni zákonnosti nepripravila a neprijala uznesenie také, ako bolo prednesené. To nie je otázka hra so slovíčkami, to je otázka svedomia tejto Národnej rady. A ja som rád, že sa prejavuje, že svedomie máme, a že takéto uznesenie zaznie. A nepochybujem, že bude prijaté, akurát sa zamýšľam nad tými, čo ho dokáže nepodporiť.
Ďakujem.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, pán podpredseda Národnej rady.
Vážené kolegyne, kolegovia, je to možno náhoda, ale symboly sú dôležité. Doslova pár metrov od tejto sieni zákonnosti aj v tejto chvíli horia stovky sviečok. Sú tam položené desiatky kytíc a je to naozaj veľmi blízko. Je to veľmi blízko Národnej rady a myslím si, že by to malo byť veľmi blízko aj našich sŕdc úplne všetkých. Ja nevidím najmenší dôvod na to, aby sme sa o takejto zásadnej veci tu preli a používali rôzne zástupné argumenty. Myslím si, že každý z nás sto päťdesiatky najvyšších zástupcov, obrovská zodpovednosť, najvyšších zástupcov občanov Slovenska by tam mal priložiť jednu sviečku. Úplne každý. Každý z nás reprezentuje zhruba 33 300 hlasov, ak budeme sa snažiť o nejakú štatistiku. Ale tu nejde o štatistiku, tu ide o niečo oveľa ťažšie. My sme sa stále ešte nedokázali vyrovnať s mnohými vecami z našej minulosti a tá minulosť nás dobieha. Dobieha nás asi úplne logicky, pretože ak sa nepoučíme z minulosti, tak potom sme nútení zopakovať všetky chyby.
Dneska tu zaznelo, že ako tu spojiť židovskú problematiku s LGBTI. To spojenie je podľa mňa absolútne logické. To spojenie je na mieste, pretože my sme sa nevyrovnali ešte ani so slovenským štátom, ani s tým, že sme si vyviezli desiatky tisíc občanov na istú smrť. Sme schopní o tom pochybovať a tu aj v tejto sieni zákonnosti sú ľudia, ktorí tú pochybnosť úplne s úsmevom a presvedčivo dávajú a ja viem, že tí ľudia a to je možno tragédia, oni to možno nehovoria kvôli nejakým politickým bodom, kvôli tomu, aby sa ukázali pred svojimi voličmi za pekných. To by som považoval do istej miery za politické hry. Ono je to ťažšie. Oni to hovoria preto, že sú o tom presvedčení. Obávam sa, že to je oveľa ťažší kaliber a to je vec, ktorá nás musí nútiť tu v tejto sieni, kde zastupujeme tých päť miliónov, každý má tých 33 300 za sebou, bojovať naozaj slovami o to, aby sme boli lepšou krajinou.
Nie, nie sme zlou, ani nie sme najhoršou na svete. Ale to, že sme sa my nedokázali vysporiadať so svojou minulosťou, to sa prejavuje naozaj aj dnes. Nechcem do toho ťahať Ukrajinu, aj napadá ma, aj tá paralela. Ale tých paralel je viacej a ja by som bol veľmi rád, keby sme to dokázali bez toho, aby sme niesli tu nejaké osočujúce argumenty, aspoň pre túto jednu chvíľu, tá stopäťdesiatka. Keďže máme tak blízko tie horiace sviečky, mať to blízko pri svojich srdciach a jasne úplne spoločne, to by možno bol ten najlepší odkaz pre, pre ľudí, ktorých zastupujeme za istých pár desiatok metrov po Zámockej. A hoci už to nemôžme napraviť, ale môžme ohromne veľa urobiť pre budúcnosť. Pre to, aby ľudia spozorneli pri obrazovkách, pritom ako ich zástupcovia konajú a povedali si, veď tí ľudia majú asi pravdu. Sú chvíle, keď zhasnú vášne, boje a nebudú útočiť, čo je úplne pochopiteľné z rôznych politických dôvodov, lebo každý má právo vidieť svet trocha zo svojho uhla, ale toto neni otázka uhla. Tu by sme mali všetci pozerať sa priamo sami na seba a chápať, že niečo takéto je neprípustné.
A ešte spojím ešte raz tú polemiku, že prečo spolu aj židovská otázka. Vlastne veď už Židov nemáme, veď sme ich dokonale vymietli. Azda by sme nechceli dokonale vymiesť aj tých, ktorí majú od narodenia to svoje videnie sveta sexuálne iné. Azda si niekto myslí, že naozaj sa to vyberá? Čo sa to tu hovoria za nezmysli. To niekto sa môže narodiť a potom si povie: Ja nebudem na dievčatá, ja budem radšej na chlapcov? To niekto sa rozhodne, že sa, že sa narodí postihnutý nejakým spôsobom alebo že sa narodí ako Žid? Veď to sú veci, ktoré sú dané Bohom, prírodou alebo každý nech si doplní, čo chce, ale sú to veci, ktoré musíme rešpektovať a skloniť sa pred nimi. A chápať, že menšina je naozaj, ako to tu dneska zaznelo, etalónom ľudskosti a pokrokovosti krajiny. Možno sa voľakedy hovorilo, že krajinu najviac posúdime, jej kvalitu, podľa toho, aké má čisté verejné WC a koľko je tam darcov krvi. No myslím, že pokojne k tomu môžme priradiť aj otázku, že ako sa krajina stavia ku svojim menšinám.
Takže to spojenie, zablúdim na chvíľočku ešte do Humenného, a tým skončím, medzi židovskou otázkou a LGBTI je možno aj v tom, že keď nedávno Slovenskom prebehla pripomienka holokaustu, tak som zorganizoval so svojimi priateľmi z Príď a poznaj, máme takú aktivitu neformálnu občiansku, stretnutie s tými Nezabudnutými susedmi, ktorých sme vyvraždili aj v Humennom. Bolo tam 2 300 ľudí. Neviem, či je tam ešte päť občanov židovskej národnosti. A prišli nám do Centra voľného času stovky mladých ľudí, skoro štyristo. A viete, mladí ľudia vyučovanie odpadlo, nejaké smiešky, nejaké mobily. A viete, čo sme konštatovali, keď sme ukončili toto stretnutie v rámci Nezabudnutých susedov? Že sa nikto, naozaj nikto z tých detí nehral s mobilom a že všetci počúvali a možno počúvali prvýkrát, že to Humenné bolo mesto, kde bola silná židovská obec a dneska tých ľudí už niet. A ja som presvedčený, preto to spomínam, že sme povinní tu v sieni zákonnosti, vo svojich rodinách, na svojich pracoviskách alebo hoc aj na ulici zastávať pozície ľudskosti a keďže nás na chvíľočku život postrčil do takej vážnej role, ako je poslanec Národnej rady, tak naozaj nebáť sa ani vystúpení, ani kritiky, ani polemiky, pretože najlepší spôsob riadenia všetkého, to je jedno, či rodiny, či firmy, či štátu je osobný príklad.
Kolegyne, kolegovia, myslime na to. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Chcem osobitne poďakovať pánovi poslancovi Dostálovi za záver jeho vystúpenia, kde spomenul slová alebo citoval slová pána ministra zahraničných vecí Káčera. Tie slová považujem za nadčasové a v tejto situácii a v tejto dobe, akú žijeme, za veľmi potrebné ich pripomínať. Mne osobne tak trocha pripomenuli aj nedávne vystúpenie tu v parlamente pána ministra Káčera, keď povedal niečo o tom, že sa musí každý rozhodnúť aj z pohľadu na to, čo sme zažili alebo generácie pred nami v minulosti, na ktorej strane histórie chceme stáť.
Tie slová, ktoré vtedy povedal, na mňa zapôsobili a mám dojem, že tieto na ne vhodne nadväzujú, takže by bolo veľmi dobré a v tomto ohľade chcem využiť túto príležitosť, aby som poďakoval, že sme mali takého ministra zahraničných vecí, ako bol pán Korčok, že našťastie máme aj na jeho mieste takého, ako je pán Káčer. V tejto dobe, keď vieme, že s našou zahraničnou orientáciou, nie sexuálnou, ale zahraničnou orientáciou našej krajiny máme dosť veľké problémy na Slovensku. Tak takýto jasný prozápadný postoj nesmierne oceňujem. A vždy keď, kým tu budem sedieť, budem ho oceňovať.
Považujem to za otázku prežitia tejto krajiny tam v tom priestore, do ktorého patríme a ktorý patrí kultúrnym ľuďom.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán kolega Gyimesi, ja možnože z vecného hľadiska by som ani nemal problém súhlasiť s tým, že štátna budova má istú úroveň a treba zachovávať isté dekórum. Ale čo mi vadí a prečo ani nepodporím tento zákon, je práve istá zbytočnosť. V tejto situácii sa mi zdá zvlášť, lebo na jednej strane vieme, že máme tu naozaj komunitu ľudí, ktorá je históriou nespravodlivo utláčaná, nemá svoje pozície také, aké zaslúžila. Voľakedy za to strieľalo, potom len zatváralo, potom to bola iba diagnóza. A dneska vieme, že je to normálna vec a máme problém s tým sa nejak stotožniť. Áno, chce to nejaký vývoj. Ale tá podstata mi na tomto zákone uniká práve v tom, že koľko vlastne máme budov alebo akú máme skúsenosť, kde takáto zástava bola vyvesovaná.
Ja si myslím, že ten zákon je zbytočný a v tejto situácii, keď vieme, že riešime životné problémy krajiny a dokonca aj Európy. Keď vieme, že sa na nás valia pomerne zložité okolnosti, s ktorými bude treba veľmi úporne zápasiť. Keď vieme, že v tejto krajine je veľa ľudí, ktorí majú názor, ktorí pripomína staré zlé časy. A história sa zvykne nám opakovať a býva to veľmi nepríjemné. Tak v tejto chvíli dávať tento zákon, ktorý rieši budovy, ktoré aj tak nie sú takýmto spôsobom atakované, sa mi zdá nielen zbytočné, ale doslova ako kontraproduktívne, odpútava to pozornosť z hlavných problémov a ubližuje to tým ľuďom, ktorí sa možno ani nehlásili o tie zástavy. Len zbytočne vyvolávame emócie. A to v tejto chvíli mi pripadá ako naozaj nepotrebné.
Ďakujem.

Dobrý deň, ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážená pani riaditeľka, vážené kolegyne poslankyne, poslanci, dovoľte, aby som svoj vstup do tejto rozpravy začal takým dosť netradičným, ale úprimným poďakovaním pani riaditeľke za to, že tu od včerajška od šestnástej hodiny čaká na tento, na túto možnosť prehovoriť. A dovoľte, aby som vám túto jednoduchú ružičku odovzdal aj nielen s vďakou za to, že tu toľko čakáte, ale s vďakou za všetkých, ktorých práva hájite. (Potlesk.) Verím, že to nebude považované za nejaký korupčný akt.
A teraz dovoľte zopár slov k tejto správe. Ja mám tu také už keby spomienkové videnie, že ako hovorí Hérakleitos, že nemožno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Možno sa dá povedať, že nemožno dvakrát vstúpiť ani do toho istého parlamentu. Totižto je to už deväť rokov, čo práve tu v tejto miestnosti, keď som predkladal návrh zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, tak vtedajší podpredseda Národnej rady za SMER povedal, že takýto zákon nepotrebujeme, lebo by to bol zákon, ktorý pomáha udavačom. Vidíte predsa len pokrok nejaký existuje. Dnes už nieže takýto zákon nepotrebujeme, aj ho máme a máme zároveň aj Úrad pre ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorý háji záujmy ľudí alebo ich chráni, ktorí dokážu prekonať niekedy samých seba.
Správa začína veľmi pekne. A ja som teda ocenil, že pani predsedníčka tam zvolila výraz predslov. Mne to hneď evokovalo slávny Proglas. Proglas, ktorý je istou oslavou písomníctva a vzdelanosti na Slovensku. A ak si prečítate tento úvod, keby len nič iné len tento úvod, tak zistíte, že pani predsedníčka tam volí slová, ktoré vás nemôžu nechať ľahostajným a ktoré naozaj zasahujú nielen myseľ, ale aj srdce. Hovorí tam o ľuďoch, ktorí sú úplne jednoduchí, ktorí žijú svoje prosté životy, ktorí netúžia po žiadnych výstrednostiach, ani po žiadnom zviditeľňovaní. Ktorí majú radi svoj kľud, svoju pohodu a tešia sa zo života. A predsa v istej chvíli sa dostávajú do situácie, ktorú by sme mohli prirovnať, keď budeme zveličovať, takej Sofiinej voľbe. Zjavia sa pred nimi pomyslené váhy a na tých váhach na jednej strane sa zjaví možno potreba zachovania kľudu a pokoja, komfortnej situácie a na tej druhej strane váh, na tých druhých miskách sa zjaví zase potreba zachovať si sebaúctu a prehovoriť. Prehovoriť v situácii, ktorá býva ťaživá, nepríjemná, ktorá jednoducho pred človeka stáva istú morálnu dilemu, či naďalej si zachovávať svoj kľud, alebo prehovoriť. A to prehovorenie máva často veľmi vysokú cenu. To, že tá cena býva často pri týchto ľuďoch, ktorí vstupujú do spoločenského života oznámením korupcie a protispoločenskej činnosti, že je to cena straty sympatií svojho zamestnávateľa, ktorý neocení, že aha, mám tu človek, ktorý ma upozorňuje na to, že deje sa niečo zlé. Ale naopak, reaguje spôsobom veľmi nepekným. Snaží sa takéhoto človeka zbaviť a preto vzniká tento problém. To nás nemôže prekvapovať. Žiaľbohu, teda nás to neprekvapuje, aj keď, keby sme boli idealisti, môžme povedať z pohľadu zamestnávateľa, no práve takýto človek má pre mňa obrovskú cenu, lebo takýto človek ma vlastne upozorňuje na veci, ktoré sa dejú v mojej firme a ja si vážim, že prehovoril a pomohol mi. Toto ale, žiaľbohu, sa nedeje skoro nikdy. Zamestnávatelia sú tí prví, kde oznamovateľ protispoločenskej činnosti platí pomerne tvrdou mincou stratu zamestnania, ale tá minca je len prvá, za ňou nasleduje ďalšia, ktorá je bolestivejšia. To je strata istej sociálnej istoty, strata istého pochopenia vo svojom okolí, keď sa veľmi často dostávame k tomu, že takýto zamestnanec má zrazu problém sa umiestniť medzi svojimi kolegami, ktorí od neho začínajú pre istotu bočiť, ktorí mu dávajú najavo, že nie je celkom bezpečné sa s ním stýkať a ktorí ho pripravujú o také základné životné istoty. No a ešte možno niekedy k tomu pribudne aj tretie minca, keď vám tí najbližší povedia, a prečo vlastne ty si sa pustil do tohto zápasu. Veď vidíš, že ostatní mlčali, ostatní boli ticho a preto pri tomto tichu mohol si ostať aj ty, naša rodina mohla fungovať, nemuseli sme mať stratu nejakej istoty z pohľadu zabezpečenia základných životných potrieb a ty si tieto základné potreby ohrozil.
A aby sme povedali o tých aspektoch ešte aj niečo navyše. Je tu aj pomerne vážny problém doslova zdravotný. Takíto ľudia a ten aspekt, to teraz veľmi nezaznieval, chcem naňho osobitne upozorniť, často mávajú vážne problémy. Práve strata tej podpory od zamestnávateľa, od blízkych, od spoločnosti, ba dokonca aj od najbližšej rodiny, niekedy výčitky spôsobujú psychické zdravotné aj fyzické problémy, lebo psychika s fyzickým zdravím úzko súvisí a to je moment (zaznievanie gongu), ktorý považujem za potrebné v tejto súvislosti osobitne zdôrazniť. Ale dobre.
To sú skúsenosti, ktoré hovoria o tom, že tento úrad, ktorý pani riaditeľka zastupuje a ktorý vlastne má za sebou v tejto chvíli iba trojmesačnú činnosť, lebo tá správa je vlastne (zaznievanie gongu) za tri mesiace, je veľmi dôležitým nástrojom na to, aby sme čo? Aby sme raz tento úrad zrušili. Ja dokonca by som povedal... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blanár, Juraj, poslanec NR SR
Pani poslankyne, páni poslanci, poprosím o pokoj. Už len pár minút má pán poslanec Mičovský.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Mohol by byť dokonca naším cieľom povedať si, že pracujme tak, aby pani riaditeľka, aby s ňou sme sa dožili zrušenia tohto úradu, lebo bude úplne nepotrebný. Žiaľbohu, ani z ďaleka nestojíme ešte pred takouto otázkou a tento úrad bude veľmi potrebný. A ja ďakujem za to, že vznikol.
Ďakujem pani riaditeľke za to, že vkladá do toho nielen tú predpísanú akúsi úradnú postupnosť, ale že robí kroky, ktoré tento úrad vytiahnu von do spoločenského priestoru a urobia z neho inštitúciu, ktorá bude oslovovať širokú časť spoločnosti. Pretože kedysi sme začínali s tým, že sme tu mali ešte v rámci hnutia OĽANO Rad Ďurka Langsfelda. Možno si na to aj mnohí spomeniete, koľkých ľudí sme vtedy našli, ocenili a vyzdvihli. Boli to také známe prípady, ktoré si budete ešte pamätať – učiteľ Oto Žarnay, ktorý odišiel zo svojho prostredia akadémie obchodnej v Košiciach len kvôli tomu, že povedal pravdu o tom, čo sa tam deje. A mne sa pomerne zle teraz hovorí, neviem, či to nenecháme na potom. (Ruch v sále.) No lebo zdá sa teda, že bude lepšie, môžem navrhnúť?

Blanár, Juraj, poslanec NR SR
Pán poslanec, ak máte záujem ešte vystúpiť, lebo máte 11 minút, tak po hlasovaní.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
(Povedané súbežne s predsedajúcim.) Áno, ja by som potom pokračoval... Dobre, ďakujem pekne.

Ďakujem. Ďakujem za slovo, pán predseda, ďakujem aj za tú reč, ktorá sa tu vedie ohľadom nie tak pozemkového fondu, ale aj samotného pána generálneho riaditeľa Jána Marosza. Všetci máme svoju histórii, svoje príbehy a má ju aj pán generálny riaditeľ. Ja sa tak trocha aj hrdo hlásim k tomu, že bol som možno ten človek, ktorý ho pre politiku v OĽANO, v protikorupčnom hnutí, objavil a získal. Pamätám si na časy, keď nemohol tušiť ani on, že bude generálnym riaditeľom, ani ja, že sa dostaneme niekde až tak ďaleko, keď dokázal veľmi veľkou občianskou odvahou, ktorú bolo treba prejaviť, napokon dnes budeme ešte o tej odvahe rozprávať, lebo budeme tu mať za chvíľočku správu úradu pre boj proti korupcii a ochranu oznamovateľov. Prejavil ju a ja mu za to chcem aj tu poďakovať. To, že je dneska tam a že dnes sú s ním spájané tie hodnotenia, ktoré tu zaznievajú, tak je to zásluha jeho charakteru, jeho odvahy a je veľmi dobré, že takíto ľudia sú práve tam, kde sú, ako v jeho prípade. Potrebujeme ich ako soľ.
A ja v tomto príspevku ti chcem, pán generálny riaditeľ, poďakovať za všetko, čo si doteraz urobil a aj za to, že vo svojom pôsobení nesedíš len za stolom, ale problémové prípady napriek tomu, že ich je tak veľa ideš si preveriť priamo do terénu. Raz vidieť je lepšie ako 10-krát počuť, lebo informácií je veľa a obdivujem ťa, že to takto dokazuješ a držím ti palce. Ďakujem.

Pekné popoludnie. Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, opäť sa potvrdzuje, že život býva dobrý režisér, a pred chvíľočkou sa odohralo niečo, čo trocha vzbudilo u mňa taký vnútorný úsmev. Ale je to napokon v poriadku. Škoda len, že tu nie je pán poslanec Kazda, ktorý teda dal tú sériu zaujímavých otázok a jedna z nich sa týkala palivového dreva v národných parkoch. To, čo zaznelo už v odpovedi, ktorú prečítala pani ministerka Milanová, bolo formálne správne, ale chýbal tam obsah, ktorý by vystihoval podstatu problému. A ja musím povedať, že ten problém tu existuje a treba nám ho riešiť.
V tejto sieni zákonnosti v decembri minulého roku sa odohrala taká zaujímavá udalosť, keď sme schválili, keď ste schválili zákon o odčlenení správy národných parkov z ministerstva pôdohospodárstva. Bol som a už naveky zostanem pre tú chvíľu jediným poslancom z tejto stopäťdesiatky, ktorý dlhé mesiace avizoval, že s takýmto postupom nesúhlasí, a vlastne som bol jediný, ktorý hlasoval proti tomuto kroku. Tento krok som považoval a stále považujem za chybný a nesprávny, pretože prehĺbil rozkol, ktorý v našich lesoch panuje pri ich správe medzi obcou ochranárskou a lesníckou. Škodí aj sociálne, ale hlavne škodí lesom a všetkým obyvateľom nášho lesnatého Slovenska.
Nebol som proti tomu kvôli tomu, aby som to negoval, ale kvôli tomu, že som ponúkal riešenie, ktoré bolo podľa mňa a nielen podľa mňa, aj podľa mnohých ochranárov, lesníkov, ale aj politikov lepšie, aby všetky lesy v rámci Slovenska, ich správa prešla pod rezort životného prostredia. A čuduj sa svete, aj keď dlhé mesiace to vypadalo na neúspešné snaženie, deň pred tým pamätným hlasovaním bola situácia, keď takýto spôsob si osvojili viacerí relevantní politici, poslanci, minister a zdalo sa, že na prekvapenie táto myšlienka zvíťazí. Avšak potom sa udialo niečo, čo neviem presne pomenovať, v útrobách tejto zložitej budovy nie s celkom dobrým duchom a k hlasovaniu o tom, aby prešli všetky lesy, nedošlo. Nevadí. To je minulosť a neni predmetom mojej interpelácie na pána ministra Jána Budaja, ministra životného prostredia.
Tá spočíva v dačom úplne jednoduchom a vlastne naväzuje do istej miery na to, čo som spomenul v úvode, na pána poslanca Radovana Kazdu. Totižto v týchto chvíľach, v týchto dňoch nám na dvere klope nielen zima, klepocú tu aj pásy ruských agresorských tankov kdesi a počuť aj škripot kohútikov, ktoré sa tak trocha pritvárajú nad plynom a ropou, a to vzbudzuje oprávnené obavy všeobecne a zvlášť u občanov našich lesnatých oblastí, národných parkov, resp. v ich blízkosti. Občanov, ktorí boli zvyknutí celé roky relatívne bezproblémovo zabezpečovať si potrebné palivové drevo na účely svojho vykurovania práve z týchto lesov. A musím upozorniť na situáciu, ktorú mám reálne zmapovanú, potvrdenú, predstavte si, že v národných parkoch je veľké množstvo palivového dreva vyrobené. Ono je skutočne pripravené na to, aby sa spaľovalo tak ako roky predtým. Lebo, tu urobím maličkú odbočku, palivové dreva sa nevyrába. To nie je produkt, že by lesníci chceli vyrábať palivové drevo. Palivové drevo je vedľajší produkt spracovania stromov z ťažby dreva a je to vlastne tá časť, ktorá sa nedá už inak upotrebiť, je to odpad pri výrobe cennejších sortimentov. A práve tento odpad slúži ako palivo a ono reálne aj vzniklo, lebo pozor, ešte jedna odbočka, v národných parkoch, opakoval som to tu veľakrát a rád to zopakujem aj teraz, sa hospodári. V národných parkoch sa ťaží. V národných parkoch sa hospodári prírode blízkym spôsobom, lebo je to správne a potrebné a tá hospodárska činnosť zabezpečuje kvalitné fungovanie lesov.
Vážení občania alebo aj vážené kolegyne, kolegovia, potrebujeme ešte iný dôkaz o tom, že aký význam majú lesy, ako tohtoročné extrémne päťstoročné sucho? Vody na Slovensku nie sú v maximálnom množstve v riekach a nádržiach, ale štvornásobne väčšie množstvo ako všetky rieky a nádrže na Slovensku predstavujú lesy. A v lesoch sa musí hospodáriť a musí sa hospodáriť prírode blízkym spôsobom a prírode blízkym spôsobom sa hospodári aj v národných parkoch, preto sa tam ťaží – rezervácie sú niečo iné, v rezerváciách nech hospodári matka príroda – a práve preto to palivo vzniká.
No ale teraz si predstavte tých občanov v týchto obciach, chodia okolo palivového dreva, pripravené na predaj, a dozvedia sa od kolegov zo správy národných parkov: nemôžeme vám to predať. Teraz, keď, hovorím, klepú nám na dvere aj tie pásy tankov, aj škripocú tie kohútiky a aj zima je tu. A prečo je to tak? No preto, lebo máme v zákone 326 o lesoch ten paragraf, ktorý pán poslanec Kazda spomínal, § 50 s odsekom 19, ktorým tam bol vsunutý práve pri tom podľa mňa nesprávnom prevode správy, pri tom rozdelení, pri tom ničivom rozdelení aj tej obce, aj lesov, aj ich správy. A ten paragraf naozaj hovorí, drevo, ktoré sa vyťaží v národných parkoch, samozrejme, legálnym a potrebným spôsobom, prírode blízkym spôsobom, sa nepredáva z národných parkov. Ono podľa tohto paragrafu, ktorý tam ministerstvo pôdohospodárstva vsunulo v tejto súvislosti, sa môže predávať len prostredníctvom organizácie štátnych lesov.
Mohli by sme sa zamyslieť nad podstatou, prečo práve takýto zaujímavý spôsob je tam vsunutý, jedni vyrábajú a druhí predávajú, ale budiž, možno by sme vedeli nájsť aj nejaké racionálne argumenty v prospech takéhoto riešenia. A napokon, ako hovorí rímske právo, tvrdý a možno aj zlý zákon, ale zákon, tak ho dodržiavajme. Nuž a tu je práve problém, že v tomto zákone je ešte jedna, v tomto § 50 ods. 19 je ešte jedna vetička, predávajú organizácie lesného hospodárstva, štátne organizácie, na základe zmluvy. A tu je podstata mojej interpelácie na pána ministra Budaja, naozaj v dobrom a pre dobré, nemám záujem hľadať si spôsoby, ako si rypnúť, ja si pána ministra Budaja po mnohých stránkach vážim, aj keď po mnohých stránkach sme nenašli, žiaľbohu, kedysi spoločnú reč, ale holt, zápas slov a myšlienok je v poriadku. A otázka znie, kedy teda tieto zmluvy, ktoré určuje zákon, nesprávny, zlý, ale zákon, a ktoré by odblokovali tú možnosť, aby ľudia nechodili v tých oblastiach popri palivovom dreve, ktoré si chcú kúpiť, a nemôžu, kedy tieto zmluvy budú uzatvorené.
Považujem za správne ich uzatvoriť okamžite, ak by bola možnosť v skrátenom legislatívnom konaní, lebo nemôžeme ľuďom rozprávať "počkajte, my sme sa trocha sekli a ešte dva-tri mesiace a možno to odblokujeme". Oni to palivo už potrebujú, v podhorských oblastiach sa už kúri. Ja viem, že nechceme v žiadnom prípade hovoriť, že palivo je, drevené palivo je palivo budúcnosti, ale viete, že v tejto chvíli povedať tým ľuďom, aby vsadili na iný druh, dokonca mnohokrát ani iný druh tam nemajú k dispozícii, by bolo divné, takže prihováram sa, aby, aj keď viem, že tú interpeláciu mám predložiť zákonným spôsobom písomne, na čo nás aj pán predseda upozornil, ja to tak aj urobím, ale pekne prosím pána ministra Budaja, aby vynaložil všetky svoje možnosti, ktoré má, aj s pánom ministrom Vlčanom a aby tie zmluvy uzatvorili, lebo je nelogické, aby kvôli paragrafom, ktoré tam vsunuli pri prevode národných parkov, dneska sa ľudia mohli na kopy palivového dreva len pozerať a nemohli by si ich kúpiť.
Skončil som. Ďakujem pekne.