Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Naozaj len stručne, nechcem už nič opakovať.
Len možno na to vysvetlenie aj pánovi poslancovi Dostálovi, ale Milan ma vlastne predbehol. Ak by toto malo byť problém, tak naozaj určite slovenská história poskytuje dostatok osobností, ktoré by sme vedeli prepojiť takýmto spôsobom. Ale tiež si spomínam a konkrétne to bolo v Prievidzi, keď dostával cenu pán, ten hlavný banský inšpektor pán Tejbus. Boli tam ľudia od vás zo SaS-u a bolo to tak aj pri tých ďalších, takže nebola to záležitosť tak rýdzo oľaňácka, aj keď ste správne poukázali, že táto súvislosť tu evidentne je. Ale tá súvislosť bola daná aj tými peknými okamihmi, že nielen teda slávnostné udeľovanie ceny, ale napríklad brigáda v tej Kremnici, keď sa budoval mostík k tomu poškodenému hrobu a dával sa hrob do poriadku aj most sa dával do poriadku. Takže boli tam momenty, ktoré možno podvihli túto aktivitu nad rámec nejakej úzko straníckej zištnej alebo teda politicko bodovanej aktivity. Myslím si, že ten moment je presne z tej kategórie, ktorá by mohla spájať dobrých ľudí s dobrými úmyslami.
Ale vravím, ak by to mal byť len tento problém, tak určite sa vieme popasovať aj s iným menom. Aj keď ja som si toho, ja, no tak, tak to vyplynulo, zdalo sa mi to vhodné, pokojne môžme hľadať iné riešenie, ale vravím, bola to širšia báza, ako to aj pán poslanec Vetrák spomenul. Takže viem si predstaviť, že tí, ktorí sa zúčastňovali, však to niekoľko rokov trvalo, tých aktivít, tak by mohli možno teraz, keby tu boli, povedať: Áno, boli sme pri tom, išlo nám o spoločný zápas a vlastne ten spoločný zápas zažívame aj teraz.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo aj za všetky reakcie. Pokúsim sa narýchlo.
Pán poslanec Baránik, no nie každý, kto si zmyslí poukázať na nejaké nepeknosti, ale musí to byť človek, ktorý od prokuratúry dostal štatút chráneného oznamovateľa, a musí to byť človek, ktorého zamestnávateľ opakovane prenasleduje, nejakým spôsobom znevažuje, robí mu príkoria. Takže v tomto prípade, ak je ten zamestnávateľ taký nerozumný, že to takto robí miesto toho, aby si ocenil človeka, ktorý takýmto spôsobom sa dostal k štatútu chráneného oznamovateľa, nuž potom by prišla do úvahy tá jeho oprávnenosť opustiť zamestnávateľa a dostať na cestu za lepšími spôsobmi. Tu je to odstupné, ktoré súhlasím, tých tridsať platov môže byť priveľa, o čísle sa môžme baviť, išlo mi o ten princíp.
Pán poslanec Dostál, áno, ja to nebudem tajiť, voľakedy som navrhol, keď som bol členom klubu OĽANO dlhé roky, Rad Ďurka Langsfelda, vždy som mal takú ambíciu to raz pretransformovať do tejto podoby, takže netajím, ale nie je to cena, ktorú by sme teraz... lebo trocha ma prekvapuje, lebo vy ste veľkorysý človek, ktorý vie posudzovať veci z nadhľadu, že ste vniesli tento akcent. Áno, ja ho priznávam, na druhej strane budeme sa baviť o tom, kto kedy čo? Bavme sa o tom, komu a prečo. A ten, táto súvislosť, pevne verím, že nemôže rozhodnúť o tom, že by to bolo hodné zneváženia.
Pán Blcháč, pán poslanec Blcháč, tu, tá úprimnosť tu existuje. Ja ten zákon, súhlasím, že možno máme vážne zákony, ktoré by sme nemali zanedbávať, a prichádzame so zákonmi, ktoré riešia predaj v nedeľu alebo riešia niektoré podružnejšie veci, ktoré nie sú predmetom trápenia spoločnosti, ale ja si myslím, že tu hovoríme o zákone, ktorý proste by mal upozorňovať na to, že aj v prípade, keď je zle, tak etiku nesmieme hnať do kúta, tak... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobrý podvečer prajem. Ďakujem za slovo, vážený pán predseda.
Vážené kolegyne, kolegovia, dovolím si začať svoje vystúpenie výrokom, ktorý zaznel 22. júna 1849 na hornom konci Kremnice. Možno to nebude úplne presný citát, ale pokúsim sa. Tie slová, ktoré vstúpili do pamäti nášho Slovenska, znejú asi nasledovne: Dnes ma súdi nepriateľ, ale raz ma budú súdiť moji Slováci a pred nimi by som nechcel prepadnúť. Tie slová povedal učiteľ, bojovník z rokov meruôsmych, Jur alebo Juraj Langsfeld, rodák zo Sučian. Možno viacerí, ak ste prechádzali touto obcou, ktorá je známa aj inými osobnosťami, tak ste si možno zabehli aj pozrieť pamätnú izbu Juraja Langsfelda.
Ale skôr ako sa dostanem k tejto časti, ktorú mi veľkoryso prepustil pán predkladateľ, alebo teda jeden z predkladateľov, pán poslanec Vetrák, tak dovolím si ešte zareagovať niektoré momenty, ktoré on rozvinul. A ja chcem aj z tohto miesta poďakovať pánu Vetrákovi za to, že vo svojej naozaj bohatej legislatívnej činnosti, kde teda zasahuje široký okruh rôznych legislatívnych úloh a ide veľmi efektívne do hĺbky, že sa venoval aj tomuto zákonu. Je jeden z mojich predkladateľov, ale myslím si, že je to práve on, ktorý vložil a vkladá do tohto návrhu zákona veľa umu a času a svojich vedomostí.
A dovolím si aj povedať, že tento zákon, ktorý má teraz číslo 52 alebo 54 z roku 2019, má svoju aj dávnejšiu históriu. Možno aj to treba spomenúť v tejto súvislosti, pretože mal som vtedy česť byť členom poslaneckého zboru, keď zaznel vtedy z radov vládnych poslancov, nebudem menovať z úcty aj k majestátu smrti, lebo nie všetci sú už medzi nami, aj taký výrok, že zákon o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a korupcii Slovensku netreba, lebo to by sme podporovali udavačov. Bola to veta, ktorú som vtedy znášal pomerne ťažko a veľmi som sa voči nej vyhranil. Ale dobre, história je história, dvakrát do tej istej snemovne nevstúpiš a dnes sme úplne ďalej a vylepšujeme zákon, ktorý naozaj krajina potrebuje, pretože boj s korupciou je trvalý, asi nikdy nebude ten stav, že by sme mohli povedať, že už nie je žiadna, ale zatiaľ môžme hovoriť, že je poriadna, a to je teda ako konštatovanie nie celkom lahodné a príjemné.
K tomu, čo pán poslanec Vetrák povedal, si dovolím zareagovať asi k tej podielovej odmene, k tej nárokovateľnej časti vo výške 50 % z prostriedkov, z financií, ktoré sa dokázateľne vrátia štátu. Áno, on to už aj spomenul, ja si dovolím povedať, že to neni odmena, lebo spájať odmenu s občianskou statočnosťou a odvahou a so schopnosťou hovoriť tam, kde ostatní mlčia, to neznie veľmi dobre. Aj keď je to možno trocha hra so slovíčkami, ale predsi len slovo odmena mi tu veľmi nesedí. Je to naozaj podiel, podiel na tom, že konkrétny človek svojím konkrétnym vkladom zachránil pre štát, pre celú spoločnosť určitú čiastku a my mu z nej chceme priznať touto novelou istý podiel, v tomto prípade sa hovorí pri prvom čítaní o 50 %, bude sa to možno ešte variovať. A ak to aj spomenul pán Vetrák, že pri tých prípravných pracovných rokovaniach som to nazval nálezným, tak viem, že to nie je legislatívne presné, ale zdá sa mi to také priliehavejšie, že ani človeku, ktorý nájde peňaženku, v ktorej je 5-tisíc eur, a potom sa mu priznáva, že tých 10 %, pokiaľ má záujem, má nárok ako nálezné, nuž nie je to žiadna akože odmena za nejakú statočnosť. Je to taký primeraný podiel na tom, že sme komusi pomohli a možnože sme teda urobili krok, ktorý by neurobili úplne všetci, aj keď, samozrejme, každý, kto niečo také, s niečím takým sa stretne, tak má, pochopiteľne, bez nároku na odmenu to urobiť.
Takže je to taká trocha polemika, ale máme to aj v programovom vyhlásení vlády a považujem to za správne, aby sa tento podiel, ktorý sa zatiaľ zaokrúhlil na tú čiastku 50 %, uplatnil, a ak sa zmenší, tak aj to si viem predstaviť. Ale to podstatné je, že statočnosť, občiansku odvahu prehovoriť tam, kde ostatní mlčia, a ísť do rizika úplne nemalého, treba považovať za cnosť a nie za zdroj nejakého potencionálneho zárobku.
Potom sa tu zmienil pán poslanec Vetrák aj o tom odstupnom, že tu sa navrhuje šesť platov. Je to celkom správne, že pokiaľ je šikanovaný svojím zamestnávateľom oznamovateľ a má s tým opakované problémy, kladú sa mu rôzne prekážky a príkoria, nuž má právo dať výpoveď s tými šiestimi odstupnými. Tu je môj názor, ktorý pán poslanec Vetrák pozná, ktorý si dovolím aj z tohto miesta spomenúť, teda že je to pomerne málo, pretože ak človek, ktorý povedzme pätnásť rokov pre svojho zamestnávateľa vytváral hodnoty, je korektný, nemá žiadne zlé úmysly, nie sú s ním žiadne problémy a práve jediný problém, ktorý spôsobí, že v pätnástom roku svojho pôsobenia pracovného povie, tak toto tu nie je v poriadku, vážený zamestnávateľ, upozorňujem na veci, ktoré sú nezlučiteľné s morálkou jednotlivca a s efektívnym zákonným fungovaním organizácie, a on ho za to, ten zamestnávateľ, miesto toho, aby mu povedal, výborne teba si vážim, takých zamestnancov potrebujem, lebo tí mi odhaľujú skryté úniky, a namiesto toho, aby ho takto ocenil, ho začne šikanovať. Nuž môj názor je a mám to aj odobrené s ľuďmi, ktorí toto zažili vo svojich konkrétnych pracovných životoch, aby sme tu nehovorili iba o šiestich platoch, lebo to je svojím spôsobom čiastka, ktorá je len trocha mierne nadpočetná pri bežných ukončeniach pracovných pomerov, ale aby sme povedali, že počet rokov, ktoré odpracoval korektne vo svojej organizácii, násobme dvomi a týmto číslom, ktoré nám vyjde, vypočítajme počet platov, ktoré sa bude považovať za odstupné. Môže to byť aj veľká čiastka. Lebo ak niekto pracoval 15 rokov a teraz povieme, že 30, teda 15 x 2 je 30-krát jeho priemerný zárobok.
Áno, môže to byť veľká čiastka, ale ja sa spytujem, človek, ktorý tých 15 rokov odpracoval týmto spôsobom a úplne jasne bol pracovníkom, ktorý si ctí aj zamestnávateľa, aj seba samého a zrazu je pranierovaný za to, opakovane pranierovaný. Zamestnávateľ ako keby nechcel pochopiť, že je to pracovník, ktorý je preňho prínosom, ale naopak, tvári sa, nepochopiteľne, že je preňho problémom. A veru takéto niečo sa deje ako na bežiacom páse. Tie skúsenosti sú nielen historické, ale aj súčasné. Takže v takomto prípade človeku, ktorý si povie, už sa nemám kam vrátiť, tento zamestnávateľ, to už nie je môj zamestnávateľ. To je organizácia, ktorá prejavila nevďak a neocenila si môj prístup, odchádzam preč. Možno už nebudem mať taký ľahký teraz spôsob nájdenia si nového zamestnania, ale pokúsim sa o to.
Nuž a z tohto titulu takéhoto návrhu, pokiaľ by sme to takto upravili v druhom čítaní, aby takýto zamestnanec mal nárok povedzme na tých 30 odstupných, aby sa vytvoril nie preňho nejaký zdroj zisku, ale aby mohol začať hľadať svoju novú pracovnú pôsobnosť a po rokoch, ktoré slušne odpracoval a dožil sa na ich konci takéhoto sklamania, mohol začať aj s podporou takéhoto, takýchto prostriedkov slušný pracovný život. Lebo verte tomu, že tí ľudia sa veľmi ani vracať, aj keď aj tu sa bavíme možno aj s pani predsedníčkou Dlugošovou, že je to nie možno jednoznačný názor, ale oni sa mnohokrát už vrátiť ani nechcú do prostredia, ktoré, ktoré nielen že ich šikanovalo svojím vedením, ale čo je niekedy ešte bolestivejšie, existuje aj niečo horšie ako šikanovanie vedením, a to je také tiché odsúdenie vlastnými kolegami, kamarátmi, možno priateľmi, s ktorými chodilo sa aj na obedy spolu alebo aj po pracovnom čase a zrazu oni sa začínajú tváriť, že tohto človeka tak nepoznajú. Alebo pred tým, ako mu podajú ruku, tak sa obzrú, či ich náhodou niekto nevidí, pretože si nechcú pokaziť kredit u svojho zamestnávateľa, aby ich náhodou nespájal s týmto žalobcom, udavačom. Nie, s týmto čestným človekom, ktorý nemlčal, hoci mlčanie spojilo mnohých v jeho okolí.
A teraz sa vraciam k tomu výroku, ktorým som si dovolil začať svoje vystúpenie. Ja ho zopakujem: Teraz ma súdia nepriatelia, ale raz ma budú súdiť Slováci a pred nimi by som chcel obstáť. Keby sme to pretransformovali do aktuálneho momentu témy, o ktorej je reč, tak môžme povedať aj trocha inak: Teraz mlčím, lebo sa bojím alebo neviem, čo so mnou bude, ale raz sa na to príde a ja sa budem za svoje mlčanie hanbiť, lebo ma to dobehlo. No a ten človek, ten Juraj Langsfeld to povedal práve v situácii, dovolím si ju pripomenúť, aj keď viem, že je pomerne známa, keď mal možnosť vymeniť svoj život za to, že sa vzdá svojich ideálov, svojho presvedčenia, že zhodí dres, ktorý nosí v meruôsmych rokoch a nahodí si iné farby. A Juraj Langsfeld, učiteľ mladučký, čosi po dvadsiatke, povedal: Nie, nevymením svoj život za zradu ideálov.
A ja si myslím, že v tomto odkaze je veľmi silný imperatív pre nás všetkých a pre tých, ktorí sa chceme venovať tomuto zákonu a jeho vylepšeniu, že je to celkom správne, keď uchopíme túto historickú postavu a použijeme na to, aby sme povýšili meno učiteľa Juraja Langsfelda na štátnu cenu Juraja Langsfelda. Cenu, ktorou budú odmeňovaní ľudia, ktorí dokázali prekonať svoj strach; uisťujem vás, oni sa všetci boja, tam hrdinov nemáte, oni sa boja a dlho bojujú so svojím strachom. Ale keď ten boj vybojovali víťazne, tak potom možno pokiaľ ich zásluhy budú natoľko veľké, že to bude ocenené štátnou cenou, tak by tá štátna cena, ktorú navrhujeme v tomto, v tejto novele zaviesť, by bolo tým silným morálnym ocenením odvahy, občianskej odvahy. Lebo peniaze sú, myslím, že potrebné k životu, ale ten honorár, tú odmenu, ktorú vám dal pocit, že ste nežili zbytočne a že ste sa vedeli prekonať, je oveľa silnejší ako akákoľvek finančná čiastka. A ak to dokáže štát, čo by teda mal a chcel a verím, že to tak aj bude, oceniť aj práve tým morálnym aspektom, tak potom si poslúži touto cenou, ktorá sa navrhuje zaviesť ako štátna cena Juraja Langsfelda, by takýto krok celkom iste urobil.
Napokon štátne ceny tu už máme, Jozefa Miloslava Hurbana, pán... nie je tu teraz pán predseda, ale teda vedenie parlamentu už ho využilo, dáva sa z rúk predsedu Národnej rady. Máme tu cenu Alexandra Dubčeka štátnu. Nuž, dať cenu Juraja Langsfelda a navrhujeme aj, v ktorý deň. Vždy 9. decembra, to je Medzinárodný deň boja proti korupcii, bol by to krok, ktorý by mal svoju logiku.
A aby sme neboli bezmenní, ja som si poznačil niekoľko mien, pretože niektorí to, moji kolegovia viacerí to vedia, lebo sa aktívne toho zúčastňovali, pre niektorých to bude možno trocha novinka, ale neformálne sa cena Juraja Langsfelda už udeľovala. Ja sám som bol iniciátorom aj tohto pomenovania, aj so svojimi kolegami výberu takýchto osobností. A keď len prebehnem zopár mien, ktoré sú už nositeľmi tejto ceny, aj keď nebola štátna, nebola oficiálna, bola ale od srdca, bola úprimná a bola naprosto zaslúžená, o čom svedčia také mená ako redaktorka Vanda Tuchyňová, ktorá dokázala do svojich reportáží vložiť také témy, ktoré sa vedeniu televízie vtedajšiemu nepáčili, za čo musela odísť z televízie.
Oto Žarnay, učiteľ, ktorý povedal na rozdiel od svojich mlčiacich kolegov, že tie právne zmluvy nie sú v poriadku, a pošiel tiež a dlhé roky bol mimo. Chvíľku bol aj v týchto laviciach. Ale, samozrejme, tam nie je príčinná súvislosť úplne presná, aj keď, samozrejme, nejakú vystopujeme, ale to je možno aj celkom v poriadku, keď ľudia s takýmto pozadím prídu svojím príkladom a svojím zápasom obohatiť aj legislatívne šíky krajiny.
Takisto do takých patrí aj Ján Marosz. Ja ho pomenujem, lebo často sa spomína, že pán generálny riaditeľ súčasný Slovenského pozemkového fondu koľko robí chýb. No, chyby robíme všetci, ale ja vnímam, koľko robí dobrého pán Marosz na tomto ťažkom mieste a koľko vniesol do svojej funkcie prínosov. Ale podstatné je to, že keď netušil, že bude niekedy poslanec alebo generálny riaditeľ, dokázal sa veľmi jasne postaviť v Žiline na katastri voči tým, čo vydierali a pýtali si nejakú sumu, aby sme motivovali, bolo treba na papierik napísať. Áno, bude to schválený, tento vklad do katastra, ale treba motivovať. No tak Janko Marosz sa podujal, že on toto spracuje a spracoval to do tej podoby, že bol človekom, ktorý odhalil a usvedčil takéto korupčné správanie.
Oveľa ťažší prípad je pán Jozef Tejbus (správne Vladimír Tejbus, pozn. red.), tiež nositeľ tejto ceny. Pretože Jozef Tejbus má dodnes vlastne otvorený účet, ako voľakedy hlavný inšpektor pre banskú bezpečnosť na hlavnom banskom úrade v Banskej Štiavnici poukázal na niečo, čo dodnes neni zodpovedané. A naozaj nejde o tie mizerné peniaze. Ide o 20 ľudských životov, ktoré vyhasli podľa jeho zistenia úplne zbytočne. Vložil do toho celú svoju odbornosť, šikovnosť, schopnosti a dodnes súdy nerozhodli, aká vlastne v bani Handlová bola podstata tej tragédie, ktorú si všetci pamätáme a ktorá vstúpila do histórie Slovenska veľmi ťažko a dodnes vlastne tie nezodpovedané otázky rezonujú pri množstve pozostalých.
A mohli by sme hovoriť o ďalších menách, ale nie je cieľom, aby som teraz... Ale ešte predsi ako lesník spomeniem predsi Ľubicu Lapinovú, Národné lesnícke centrum. Poukázala na vážne pochybenia s ForestPortálom. Už je to fúzatý prípad. Musela odísť. Hlavná kontrolórka, ktorá poukázala na veci. A to sú ľudia, ktorí sú tým argumentom, tým korením, tým dôkazom, že tým ľuďom sme nezaplatili a ani to nikdy nechceli, ale sme im niečo dlžní a možno už nie tým, ktorých som teraz menoval, tým, ktorí prídu a ktorí by túto cenu podľa môjho názoru a podľa názoru predkladateľov, ktorých je tam asi 15, sme sa zhodli na tom, že ju chceme udeľovať.
Takže budem veľmi vďačný, ak práve tento aspekt ctená poslanecká snemovňa bude ochotná podporiť. Je to vysoké ocenenie z rúk vysokého úradu, vlády Slovenskej republiky, priamo premiéra, ktorý by vždy toho 9. decembra, pokiaľ bude komu, veď, dajbože, možno zistíme, že už nemáme komu, ale nie preto, že ľudia sa boja, ale preto, že už nieto čo korupčne odhaľovať. Tak ak teda takýto stav, čo predpokladáme, tak skoro nenastane... (Rečník zakašlal.) Pardon, ja som si doniesol, lebo som tušil. (Rečník sa napil z fľašky.) Prepáčte, prosím. Takže bolo by veľmi dobré, ak by sme sa vedeli zhodnúť na tom, že morálne ocenenie občianskej odvahy, odvahy nemlčať, odvahy poukázať na to, čo vieme, že tu koluje, existuje, len nie vždy sa nám chce ísť do toho zápasu o pravdu, tak aby sme takýchto ľudí odmeňovali nie kvôli tomu, aby si doma zavesili do vitríny cenu Juraja Langsfelda – mimochodom, má celkom peknú podobu, pán Jozef Murín z Detvy ju kedysi navrhol za pár eur a vypadá dobre –, ale kvôli tomu, aby boli príkladom. Lebo či v rodine, či vo firme, či v štáte, či aj tu v tejto snemovni nie je lepší nástroj riadenia, ako je osobný príklad. A osobný príklad ľudí, ktorých chceme oceniť touto cenou, je príkladom, ktorý by sme mali ctiť všetci, a ja verím, že umožníme takúto cenu udeľovať.
Myslím, že som povedal všetko, čo som mal na mysli. Ďakujem za to, že ste ma vypočuli, i za to, že budete zvažovať podporenie tohto návrhu zákona, resp. jeho novely.
Ďakujem, skončil som.

Ďakujem pekne, vážený pán podpredseda.
Hlasovať o tomto zákone budeme za chvíľočku, teda teraz po sedemnástej hodine, a ešte možno pár viet k tej podstate.
Čo sa týka tohto naozaj prekrásneho kúta Slovenska, padlo tu veľa názorov, teraz aj o tom veľmi správne, aj pán predseda Karahuta to zdôraznil, je to naozaj výnimočne nádherný kút Slovenska, kde sa z pohľadu pôdohospodárstva stretajú tri významné aspekty, a to teda poľnohospodárstvo, lesníctvo a ochrana prírody. A ten moment, že došlo k tomu, že je potrebné LPM Ulič pričleniť administratívne k Lesom Slovenskej republiky, nie je zrodený práve teraz v týchto časoch za tejto vlády, pripomínam napríklad pôsobenie pána ministra pôdohospodárstva Becíka, keď už v roku 2010 stála otázka LPM Ulič veľmi vážne pred týmto rozhodnutím, že podnik LPM zaniká, nuž nezanikol z rôznych dôvodov.
Sme si vedomí toho, že snaha aj tejto vlády bolo pomôcť tomuto podniku veľmi významným spôsobom, urobil som kopu krokov, ktoré teraz nechcem v záverečnej reči spravodajcu zbytočne rozširovať, ale je fakt, že jedno meno by som si tu dovolil povedať. Prišiel tam riaditeľ Mário Perinaj, človek z Národného parku Poloniny, lesník, ktorý rozumel aj poľnohospodárstvu a urobil kopu vážnych a veľmi dôsledných a potrebných krokov, žiaľbohu, politika obsahuje aj momenty, ktoré rozhodne nemožno nazvať žiadnou krásou, a tento človek za okolností, s ktorými sa nemožno stotožniť, musel stadiaľ odísť. Nevravím, že to je príčina toho, že došlo k potrebne zlúčiť tento podnik.
Chcem, a vyjadrujem to v tejto poslednej vete, veriť, že aj po tomto zlúčení jedinečnosť tohto nádherného regiónu, kde máme viacero artefaktov, ktoré patria do svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO, bude aj v podniku Lesy Slovenskej republiky zachovaná.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady.
Vážená Národná rada, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, ktorý je pod tlačou 1403. Predkladám vám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán podpredseda, ďakujem, skončil som, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem. Len informácia o tom, že o tomto návrhu zákona budeme hlasovať dnes o sedemnástej hodine. Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, ďakujem za slovo.
Vážená Národná rada, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, ktorý je pod tlačou 1402. Predkladám vám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory, a to: Ústavnoprávny výbor Národnej rady a Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Vážený pán podpredseda, skončil som. Otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem vám za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Teda obligátna povinnosť oznámiť hlasovanie o tomto návrhu zákona poslanca Martina Fecka bude o sedemnástej hodine dnes.
A v záverečnom slove, aj keď to nebýva zvykom, nebývam veľmi osobný, predsa len využijem túto pozíciu na to, aby som prehovoril niečo k pánovi poslancovi Sujovi. Viete, je to vlastne dobre, že ste vy tu, ak ste si všimli, snažil som sa vám úplne priamo pozerať do očí, keď ste hovorili. Vy ste sa pozerali na mňa a ja vám neupieram právo hovoriť to, čo vám káže svedomie a prípadne aj politický rozhľad. Je dobre, že ste tu v tomto parlamente vy a takí ľudia, akých vy reprezentujete, pretože vy, chvalabohu, ukazujete, že demokracia je systém, ktorý naozaj je síce najlepší z možných, ale ktorý naozaj je veľmi ohrozený práve tým, že ľudia, ktorí si tu v týchto laviciach v sieni zákonnosti pri všetkých akýchkoľvek prejavoch vyberajú z toho, čo nám ponúka história vždycky to najhoršie, najúbohejšie, najšpinavšie, najvražednejšie, tak to je niečo, čo si musí zapamätať nielen dnešný deň a toto ôsme volebné obdobie, ale čo si musí zapamätať tento národ, Slovenská republika, pretože vy ste pre ňu priamou hrozbou.
Ja vôbec sa nevyhýbam zodpovednosti za to, čo sa dialo pod mojou zodpovednosťou na Ministerstve pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky. Prípad pani Bartošovej, na ktorý ste upozorňovali, som neraz zodpovedal a priznal som si svoju mieru aj zodpovednosti, nie viny, vinu tam nevidím, ale tú nech nachádzajú druhí, zodpovednosti za to, že človek jej typu sa dostal za môjho riadenia ministerstva na túto dôležitú pozíciu.
Čo sa týka môjho lesníctva, pán Suja, to pokojne môžme nechať histórii a lesníkom. A to, ako sa tu narábalo s rozdeľovaním lesov a ako som sa k tomu vyjadroval celé mesiace vopred, bolo dostatočne známe a verte, že história mi dá za pravdu, že to bol chybný krok, ja som voči nemu protestoval a že lesy sa spoja, pretože nie je dôvod na to, čo sa tu stalo v decembri predminulého roka. A história opäť bude tá, ktorá potvrdí, že máme právo sa mýliť a máme povinnosť naprávať svoje kroky a my tento krok napravíme. To rozdelenie bolo zlé a choré.
To, že ho spomínate, eštebáka Budaja, to tiež zhodnotí história a každý si nesie svoj diel zodpovednosti za to, ako do tej histórie vstúpi. A myslím, že história, čo sa týka pána Budaja, keď bude vyhodnocovať všetky plusy a mínusy, bude veľmi presná a spravodlivá a myslím si, že ak by sme chceli porovnávať ľudí ako ste vy a jeho, tak tú mieru nerovnováhy ani nenájdeme, aká vás oddeľuje od ľudí, ktorí bojujú za čosi, kde je možno šanca na víťazstvo malá a napriek tomu idú do toho, a ľudí, ktorí stoja na stranách zla, zloby a nenávisti, ako ste vy.
Uisťujem vás, že už nebudem sa, pokiaľ budem ešte v tejto sieni, zaoberať vami. Ale asi je dobré, že som vám to povedal, pretože je to naozaj veľmi poučný príbeh, vaše pôsobenie v tejto Národnej rade, a ja verím, že Slovenská republika a jej občania sú dostatočne múdri na to, aby pochopili, že sú chvíle, keď sa môžu mýliť a sú chvíle, keď svoj omyl môžu napraviť. A ja si myslím, že omyl menom vášho pôsobenia v Národnej rade určite raz napravia.
Ďakujem pekne.

Keby tu bol exprezident Klaus, povedal by, že máme tu hluboké nedorozumění. Ale verím, že to teda neni hluboké nedorozumění ale, že to je neschopnosť vás, ktorí sa k tomuto vyjadrujete, vidieť práve to, čo som sa snažil skryť za slovíčko miera.
Nikto nehovorí, že tých veľkých, no tak ich nenazývajme oligarchami, Anka, nazývajme ich veľkopodnikateľmi, že ich chceme dať preč. Len hovorím, že chceme nejakú časť pôdy dať práve tým, ktorí nebudú veľkí svojou rozlohou, ale ktorí budú veľkí svojou dôvtipnosťou, svojou schopnosťou produkovať to a tak, čo tí veľkí nechcú a nemôžu, lebo to aj vyplýva z ich veľkých zámerov. Takže ak nie ste schopní uvidieť, že za týmito číslami, ktoré zďaleka neohrozujú tých veľkých, nejde o žiadnu deštrukciu, nejde o žiadny cyklus, ktorých by tých desať plus päť rokov výpovednej doby neumožnili práve aj im využiť všetky svoje investície primeraným spôsobom, no tak potom vlastne musím povedať, a je mi ľúto vo vzťahu hlavne, Anka, k tebe, aj keď viem, že vo vašej strane ste teda zástancami tých podnikateľov, ktorí sú skôr tí väčší, že nechceš vidieť práve to, to, to, tých, ten cieľ, ktorý je tu na to, aby sme odblokovali tú dlhú dobu, ktorá viaže tie pozemky, a nie je možné ju, ich poskytnúť pre tých, ktorí by to skúsili. To neni idealizmus, to neni idealizmus, to je potreba tejto krajiny.
A aby som ešte zareagoval aj na tie lány, aj keď pán kolega tu už teraz nie je s tou kukuricou, no ani zďaleka sme nie na tom tak, ako to on povedal, a práve s tou kukuricou, keď povieme, to je aj nahrávka na tie obrovské lány, ktoré sú spojené aj s inými produktami. Áno, zasiať stovky hektárov, osemkrát do roka postriekať, celkom slušný zisk z toho mať, to je tá kukurica, ktorú som kritizoval. A práve toto je príznačné pre tento pohľad.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda.
Vážené plénum, no dve čísla a celkom zaujímavá diskusia. Čo všetko sa za nimi skrýva. Mne to veľmi silne pripomenulo ten zápas, ktorý sa odohrával viac alebo menej skryte aj na ministerstve pôdohospodárstva v časoch, keď sme tam s Martinom sedeli, a je pravda, v časoch, keď sme ani zďaleka nedotiahli všetko do takej podoby, ako sme chceli, ale o tom nie je dnešná rozprava, aj keď ani takej sa nevyhýbam a nikdy sa nebudem.
Tu si musíme povedať, že za týmito dvomi číslami a za tou snahou, ktorá bola nazvaná pánom kolegom Takáčom, že je to teda totálna likvidácia pôdohospodárstva, poľnohospodárstva, s tým sa teda, samozrejme, nedá súhlasiť a je to, chápem to ako takú výrečnosť opozičného politika, ktorý chce niečo priklincovať. Ale povedzme, že je to na jednom konci spektra názorov, lebo na druhom konci by sme zase mohli povedať, no tak dajme každému len vždycky do 15. novembra, keď zoberie úrodu a potom sa môže zmluvne ten vzťah zmeniť. To by bol opačný extrém. Opäť by sme boli v extrémizme, takže ani váš extrémizmus nemôžem podporiť, pán kolega, ani taký hypotetický, keby niekto kázal, že treba to okamžite, tieto zmluvy, vypovedať hneď, ako si niekto zmyslí.
A sme pri tej podstate, v ktorej je vystihnuté slovo „miera". Miera je kľúčové slovo našich životov a netýka sa to vôbec len tohto zákona, týka sa to teda absolútne všetkého. Aj miery medzi zábavou a prácou, medzi rôznymi aspektami našich životov. A tá miera musí byť daná práve v tom v tomto prípade, aby sme naozaj vystihli, kam máme smerovať v našom pôdohospodárstve v tom zápase, o čo najmúdrejšie využitie potenciálu, ktorý poskytuje naša krajina. To, že sme tu pred chvíľočkou počuli, že nikdy nemôže byť produkcia založená na tom, že tu budeme mať tisíce drobných poľnohospodárov a že teda potrebujeme mať len stále veľké podľa možnosti rozorané celiny a veľké polia s veľkými poľnohospodármi, s tým som sa stretával, pán kolega, každý deň na ministerstve a to sme mali okolo seba ľudí, ktorí boli takpovediac naši, áno, ktorých som si sám aj vybral do funkcií generálnych riaditeľov. A napriek tomu, napriek tomu mnohí z nich mi hovorili, pán minister, ale to naozaj nepôjde. To vy nemôžte. Ja viem vy ste si to povedali, že to je vaša predstava, že budú tí malí podporovaní a že dáme im takú možnosť, to naozaj my budeme hladovať, keď to necháme tým veľkým. Teda keď to zoberieme tým veľkým a budeme chcieť týmto malým dať.
Takže to bolo niečo, s čím som sa stretával a niekedy to aj vo mne vzbudzovalo pochybnosti, ale naozaj tá miera musí smerovať k tomu, že musíme prejaviť istú odvahu a hľadať ten pomer medzi tými producentami, čo majú tisícky hektárov polí a ktoré majú tieto polia, prosím pekne, prenajaté, lebo vieme, tak ako to aj píše dôvodová správa, že 90 % poľnohospodárskej pôdy je u nás v prenájme. A často je to prenájom, ktorý využíval neznalosť druhej strany. Mnohí tí, ktorí majú tie poľnohospodárske pozemky, ani v podstate netušia, ako sú využívané. Možno je to niekedy aj ich chyba. Niekedy aj vedia, ako sú využívané, ale majú aj strach sa o ne hlásiť. Verte tomu, že to tiež neni výnimočný prípad, lebo tí ľudia si často hovoria, že sa nebudú naťahovať. Radšej to tomu mocnému pánovi doliny a okolitých hôr nechajú, nech to má. Takže ak tu máme snahu znížiť prenájom z 15 na 10 rokov, tak podľa mňa to vystihuje práve tú mieru, o ktorú sa máme snažiť.
A neviem, tu povedal pán Kollár, Takáč, že to sa týka, myslím, že vy ste to boli, len pozemkov tie, ktoré spravuje Slovenský pozemkový fond. Martin, ak sa nemýlim, tu môžme hovoriť aj o pozemkoch, ktoré spravuje hocikto z nás, sú v prenájme poľnohospodárskeho družstva a sú blokované vlastne na tých 15 rokov, lebo nemôže sa k nim dostať, aj keby už chcel, on už vlastne hovorí si, že ja by som aj vedel aj Ďurka, aj Marišku poprosiť a možno by dali dohromady dvoj- alebo možno aj trojgeneračnú farmu, ktorá by hospodárila, a poskladali by tých 50 hektárikov, no ale musíme čakať 15 rokov. Nuž veru o 15 rokov sa dočkajú možno toho, že dávno aj zabudnú, o čom je táto výroba a budú sa venovať výrobe súčiastok pre Volkswagen alebo niečo podobné.
Takže viete, ten extrém, ktorý tu zaznel, aj keď ja chápem, že s dobrým úmyslom, lebo odpustíme si poznámku, že proste opozícia bude vždy kritizovať a my sa zasa budeme chváliť, že sme tí, ktorí všetko vedia. Nie je pravda ani na jednej strane, ani na druhej. Pravda je tá, že všetci každý deň trikrát obyčajne jeme a chceme mať tie potraviny, takže tieto veci nemusím zdôrazňovať, ale to aby sme umožnili tým, ktorí možno s istým rizikom, lebo dopredu nikto nevie, že to budú naozaj takí výkonní a šikovní podnikatelia v poľnohospodárstve ako sú tí, ktorí sú zameraní, povedzme, nechcem nikoho menovať, ale viem, jeden pán ovládal zemiakársku výrobu na Slovensku takým spôsobom, že naozaj je to moderné a každý hovorí, že ja naňho nemám. Možnože tá firmička, rodina s tými 50 hektármi by nikdy nedosiahla jeho kvalitu, jeho vedomosti, no ale my musíme sa snažiť o tú pestrosť, aby sme s istým rizikom, že to nebudú takí šikovní ľudia, ale nech to skúsia.
Takže keď hovorím o miere, o vhodnej miere, ako nájsť tento pomer, tak toto vlastne vystihujú tie dve čísla. V tom je šikovnosť návrhu Martina Fecka, že nehovorí, že znížme to z 15 na rok, ale ani nehovorí, nechajme to tak. Hľadá ten pomer, aby sme skúsili tým, ktorí majú chuť, odvahu a vari budú mať aj šťastie, aby tú poľnohospodársku výrobu na tých pozemkoch, ktorých sme sa mnohí z nás zbavili tak, že ani nevieme, čo vlastníme a nevieme, kto to ako využíva. No tak áno, sme takí. Venujeme sa v tejto chvíli politickej práci a budeme sa venovať niečomu inému, ale vážme si tých, ktorí majú túto odvahu a ktorým tento návrh môže pomôcť veľmi elegantne a efektívne skúsiť a dajbože že vari aj úspešne vyskúšať si svoju šikovnosť a tie políčka, tak ako ste ich skritizovali, že nikde nebudú také ako v Rakúsku. Tak to sa teda nemôžme vari na tom zhodnúť a verím, že to len rétorika diktovaná optikou opozičného poslanca vám takéto veci tvrdé nadiktovala, lebo predsa my sa musíme snažiť, aby tá krajina, a teraz hovoríme nie o produkcii, ale aj o jej ekológii a jej kráse, aby bola trocha fragmentovaná, aby sme umožnili, že ten, ktorý si zoberie svoju pôdu a bude hospodáriť na tých 50 hektárov, tak aj z lietadla budem vidieť, že je to iný typ krajiny, ale najmä budem vedieť aj v obchode, kde sa mi prihlási miestny producent, že áno, my tu v tomto regióne sme si vypestovali. Nemusíme vytvárať žiadne uhlíkové stopy, aby sme to vozili kdesi ďaleko, ani o kamiónoch nemusíme rozprávať, ani o 120, ani o 900, ani 1 200, ale budeme mať možnosť takýmto spôsobom využiť práve tú svoju šikovnosť, tú pôdu, ktorá bola prenajatá za okolnosti, ktoré neboli vždy, tak ich nazvem, že celkom čisté alebo jasné, aj keď nevravím, že boli nezákonné.
Takže ja by som vás chcel poprosiť, keby sme sa komplet v tejto sieni zákonnosti zhodli na tom, že v tomto návrhu, v tých dvoch číslach sa skrýva ten pomerne odveký alebo dlhoročný boj, zápas o to, že chceme mať krajinu produkčne aj hodnotovo pestrú a že nemôžme nechať v rukách všetkých tých veľkých podnikateľov, oligarchov v pôdohospodárstve naďalej, aj keď vieme, že oni zabezpečujú dneska obrovské množstvo produkcie, ten podiel je tam vysoký. Toto my často, nebudem, Martin, spomínať meno jedného z našich generálnych riaditeľov, ktorý hovoril, vy nemôžte, pán minister, toto nepôjde, tí malí to nedotiahnu do tej podoby, akú máme teraz. No ak nenadobudneme túto odvahu, tak táto krajina nebude z hľadiska produkcie, kvality a kvantity taká, ako som si ju, ako si ju všetci predstavujeme, a preto vás prosím, nie kvôli tomu, že je to návrh kolegu, človeka, ktorého si vážim, Martina Fecka, ale že je to návrh, ktorý vlastne vystihuje tú snahu o tú správnu mieru medzi veľkým a malým, medzi oligarchickým a rodinným alebo už neviem, aké by som našiel protiklady, takže preto hovorím, že tie dva čísla také jednoduché a malé skrývajú veľkú podstatu a veľkú úlohu, na ktorej by sme sa mali podieľať my v tejto sieni práve tým, že umožníme toto skrátenie, o ktorom si ostatok napokon myslím, že nie je až také výrazné, možno keby sme chceli byť trocha odvážnejší, tak by sme mohli ísť ešte s tým druhým čísielkom o niečo nižšie.
Ďakujem za pozornosť.