Dobrý podvečer prajem. Ďakujem za slovo, vážený pán predseda.
Vážené kolegyne, kolegovia, dovolím si začať svoje vystúpenie výrokom, ktorý zaznel 22. júna 1849 na hornom konci Kremnice. Možno to nebude úplne presný citát, ale pokúsim sa. Tie slová, ktoré vstúpili do pamäti nášho Slovenska, znejú asi nasledovne: Dnes ma súdi nepriateľ, ale raz ma budú súdiť moji Slováci a pred nimi by som nechcel prepadnúť. Tie slová povedal učiteľ, bojovník z rokov meruôsmych, Jur alebo Juraj Langsfeld, rodák zo Sučian. Možno viacerí, ak ste prechádzali touto obcou, ktorá je známa aj inými osobnosťami, tak ste si možno zabehli aj pozrieť pamätnú izbu Juraja Langsfelda.
Ale skôr ako sa dostanem k tejto časti, ktorú mi veľkoryso prepustil pán predkladateľ, alebo teda jeden z predkladateľov, pán poslanec Vetrák, tak dovolím si ešte zareagovať niektoré momenty, ktoré on rozvinul. A ja chcem aj z tohto miesta poďakovať pánu Vetrákovi za to, že vo svojej naozaj bohatej legislatívnej činnosti, kde teda zasahuje široký okruh rôznych legislatívnych úloh a ide veľmi efektívne do hĺbky, že sa venoval aj tomuto zákonu. Je jeden z mojich predkladateľov, ale myslím si, že je to práve on, ktorý vložil a vkladá do tohto návrhu zákona veľa umu a času a svojich vedomostí.
A dovolím si aj povedať, že tento zákon, ktorý má teraz číslo 52 alebo 54 z roku 2019, má svoju aj dávnejšiu históriu. Možno aj to treba spomenúť v tejto súvislosti, pretože mal som vtedy česť byť členom poslaneckého zboru, keď zaznel vtedy z radov vládnych poslancov, nebudem menovať z úcty aj k majestátu smrti, lebo nie všetci sú už medzi nami, aj taký výrok, že zákon o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a korupcii Slovensku netreba, lebo to by sme podporovali udavačov. Bola to veta, ktorú som vtedy znášal pomerne ťažko a veľmi som sa voči nej vyhranil. Ale dobre, história je história, dvakrát do tej istej snemovne nevstúpiš a dnes sme úplne ďalej a vylepšujeme zákon, ktorý naozaj krajina potrebuje, pretože boj s korupciou je trvalý, asi nikdy nebude ten stav, že by sme mohli povedať, že už nie je žiadna, ale zatiaľ môžme hovoriť, že je poriadna, a to je teda ako konštatovanie nie celkom lahodné a príjemné.
K tomu, čo pán poslanec Vetrák povedal, si dovolím zareagovať asi k tej podielovej odmene, k tej nárokovateľnej časti vo výške 50 % z prostriedkov, z financií, ktoré sa dokázateľne vrátia štátu. Áno, on to už aj spomenul, ja si dovolím povedať, že to neni odmena, lebo spájať odmenu s občianskou statočnosťou a odvahou a so schopnosťou hovoriť tam, kde ostatní mlčia, to neznie veľmi dobre. Aj keď je to možno trocha hra so slovíčkami, ale predsi len slovo odmena mi tu veľmi nesedí. Je to naozaj podiel, podiel na tom, že konkrétny človek svojím konkrétnym vkladom zachránil pre štát, pre celú spoločnosť určitú čiastku a my mu z nej chceme priznať touto novelou istý podiel, v tomto prípade sa hovorí pri prvom čítaní o 50 %, bude sa to možno ešte variovať. A ak to aj spomenul pán Vetrák, že pri tých prípravných pracovných rokovaniach som to nazval nálezným, tak viem, že to nie je legislatívne presné, ale zdá sa mi to také priliehavejšie, že ani človeku, ktorý nájde peňaženku, v ktorej je 5-tisíc eur, a potom sa mu priznáva, že tých 10 %, pokiaľ má záujem, má nárok ako nálezné, nuž nie je to žiadna akože odmena za nejakú statočnosť. Je to taký primeraný podiel na tom, že sme komusi pomohli a možnože sme teda urobili krok, ktorý by neurobili úplne všetci, aj keď, samozrejme, každý, kto niečo také, s niečím takým sa stretne, tak má, pochopiteľne, bez nároku na odmenu to urobiť.
Takže je to taká trocha polemika, ale máme to aj v programovom vyhlásení vlády a považujem to za správne, aby sa tento podiel, ktorý sa zatiaľ zaokrúhlil na tú čiastku 50 %, uplatnil, a ak sa zmenší, tak aj to si viem predstaviť. Ale to podstatné je, že statočnosť, občiansku odvahu prehovoriť tam, kde ostatní mlčia, a ísť do rizika úplne nemalého, treba považovať za cnosť a nie za zdroj nejakého potencionálneho zárobku.
Potom sa tu zmienil pán poslanec Vetrák aj o tom odstupnom, že tu sa navrhuje šesť platov. Je to celkom správne, že pokiaľ je šikanovaný svojím zamestnávateľom oznamovateľ a má s tým opakované problémy, kladú sa mu rôzne prekážky a príkoria, nuž má právo dať výpoveď s tými šiestimi odstupnými. Tu je môj názor, ktorý pán poslanec Vetrák pozná, ktorý si dovolím aj z tohto miesta spomenúť, teda že je to pomerne málo, pretože ak človek, ktorý povedzme pätnásť rokov pre svojho zamestnávateľa vytváral hodnoty, je korektný, nemá žiadne zlé úmysly, nie sú s ním žiadne problémy a práve jediný problém, ktorý spôsobí, že v pätnástom roku svojho pôsobenia pracovného povie, tak toto tu nie je v poriadku, vážený zamestnávateľ, upozorňujem na veci, ktoré sú nezlučiteľné s morálkou jednotlivca a s efektívnym zákonným fungovaním organizácie, a on ho za to, ten zamestnávateľ, miesto toho, aby mu povedal, výborne teba si vážim, takých zamestnancov potrebujem, lebo tí mi odhaľujú skryté úniky, a namiesto toho, aby ho takto ocenil, ho začne šikanovať. Nuž môj názor je a mám to aj odobrené s ľuďmi, ktorí toto zažili vo svojich konkrétnych pracovných životoch, aby sme tu nehovorili iba o šiestich platoch, lebo to je svojím spôsobom čiastka, ktorá je len trocha mierne nadpočetná pri bežných ukončeniach pracovných pomerov, ale aby sme povedali, že počet rokov, ktoré odpracoval korektne vo svojej organizácii, násobme dvomi a týmto číslom, ktoré nám vyjde, vypočítajme počet platov, ktoré sa bude považovať za odstupné. Môže to byť aj veľká čiastka. Lebo ak niekto pracoval 15 rokov a teraz povieme, že 30, teda 15 x 2 je 30-krát jeho priemerný zárobok.
Áno, môže to byť veľká čiastka, ale ja sa spytujem, človek, ktorý tých 15 rokov odpracoval týmto spôsobom a úplne jasne bol pracovníkom, ktorý si ctí aj zamestnávateľa, aj seba samého a zrazu je pranierovaný za to, opakovane pranierovaný. Zamestnávateľ ako keby nechcel pochopiť, že je to pracovník, ktorý je preňho prínosom, ale naopak, tvári sa, nepochopiteľne, že je preňho problémom. A veru takéto niečo sa deje ako na bežiacom páse. Tie skúsenosti sú nielen historické, ale aj súčasné. Takže v takomto prípade človeku, ktorý si povie, už sa nemám kam vrátiť, tento zamestnávateľ, to už nie je môj zamestnávateľ. To je organizácia, ktorá prejavila nevďak a neocenila si môj prístup, odchádzam preč. Možno už nebudem mať taký ľahký teraz spôsob nájdenia si nového zamestnania, ale pokúsim sa o to.
Nuž a z tohto titulu takéhoto návrhu, pokiaľ by sme to takto upravili v druhom čítaní, aby takýto zamestnanec mal nárok povedzme na tých 30 odstupných, aby sa vytvoril nie preňho nejaký zdroj zisku, ale aby mohol začať hľadať svoju novú pracovnú pôsobnosť a po rokoch, ktoré slušne odpracoval a dožil sa na ich konci takéhoto sklamania, mohol začať aj s podporou takéhoto, takýchto prostriedkov slušný pracovný život. Lebo verte tomu, že tí ľudia sa veľmi ani vracať, aj keď aj tu sa bavíme možno aj s pani predsedníčkou Dlugošovou, že je to nie možno jednoznačný názor, ale oni sa mnohokrát už vrátiť ani nechcú do prostredia, ktoré, ktoré nielen že ich šikanovalo svojím vedením, ale čo je niekedy ešte bolestivejšie, existuje aj niečo horšie ako šikanovanie vedením, a to je také tiché odsúdenie vlastnými kolegami, kamarátmi, možno priateľmi, s ktorými chodilo sa aj na obedy spolu alebo aj po pracovnom čase a zrazu oni sa začínajú tváriť, že tohto človeka tak nepoznajú. Alebo pred tým, ako mu podajú ruku, tak sa obzrú, či ich náhodou niekto nevidí, pretože si nechcú pokaziť kredit u svojho zamestnávateľa, aby ich náhodou nespájal s týmto žalobcom, udavačom. Nie, s týmto čestným človekom, ktorý nemlčal, hoci mlčanie spojilo mnohých v jeho okolí.
A teraz sa vraciam k tomu výroku, ktorým som si dovolil začať svoje vystúpenie. Ja ho zopakujem: Teraz ma súdia nepriatelia, ale raz ma budú súdiť Slováci a pred nimi by som chcel obstáť. Keby sme to pretransformovali do aktuálneho momentu témy, o ktorej je reč, tak môžme povedať aj trocha inak: Teraz mlčím, lebo sa bojím alebo neviem, čo so mnou bude, ale raz sa na to príde a ja sa budem za svoje mlčanie hanbiť, lebo ma to dobehlo. No a ten človek, ten Juraj Langsfeld to povedal práve v situácii, dovolím si ju pripomenúť, aj keď viem, že je pomerne známa, keď mal možnosť vymeniť svoj život za to, že sa vzdá svojich ideálov, svojho presvedčenia, že zhodí dres, ktorý nosí v meruôsmych rokoch a nahodí si iné farby. A Juraj Langsfeld, učiteľ mladučký, čosi po dvadsiatke, povedal: Nie, nevymením svoj život za zradu ideálov.
A ja si myslím, že v tomto odkaze je veľmi silný imperatív pre nás všetkých a pre tých, ktorí sa chceme venovať tomuto zákonu a jeho vylepšeniu, že je to celkom správne, keď uchopíme túto historickú postavu a použijeme na to, aby sme povýšili meno učiteľa Juraja Langsfelda na štátnu cenu Juraja Langsfelda. Cenu, ktorou budú odmeňovaní ľudia, ktorí dokázali prekonať svoj strach; uisťujem vás, oni sa všetci boja, tam hrdinov nemáte, oni sa boja a dlho bojujú so svojím strachom. Ale keď ten boj vybojovali víťazne, tak potom možno pokiaľ ich zásluhy budú natoľko veľké, že to bude ocenené štátnou cenou, tak by tá štátna cena, ktorú navrhujeme v tomto, v tejto novele zaviesť, by bolo tým silným morálnym ocenením odvahy, občianskej odvahy. Lebo peniaze sú, myslím, že potrebné k životu, ale ten honorár, tú odmenu, ktorú vám dal pocit, že ste nežili zbytočne a že ste sa vedeli prekonať, je oveľa silnejší ako akákoľvek finančná čiastka. A ak to dokáže štát, čo by teda mal a chcel a verím, že to tak aj bude, oceniť aj práve tým morálnym aspektom, tak potom si poslúži touto cenou, ktorá sa navrhuje zaviesť ako štátna cena Juraja Langsfelda, by takýto krok celkom iste urobil.
Napokon štátne ceny tu už máme, Jozefa Miloslava Hurbana, pán... nie je tu teraz pán predseda, ale teda vedenie parlamentu už ho využilo, dáva sa z rúk predsedu Národnej rady. Máme tu cenu Alexandra Dubčeka štátnu. Nuž, dať cenu Juraja Langsfelda a navrhujeme aj, v ktorý deň. Vždy 9. decembra, to je Medzinárodný deň boja proti korupcii, bol by to krok, ktorý by mal svoju logiku.
A aby sme neboli bezmenní, ja som si poznačil niekoľko mien, pretože niektorí to, moji kolegovia viacerí to vedia, lebo sa aktívne toho zúčastňovali, pre niektorých to bude možno trocha novinka, ale neformálne sa cena Juraja Langsfelda už udeľovala. Ja sám som bol iniciátorom aj tohto pomenovania, aj so svojimi kolegami výberu takýchto osobností. A keď len prebehnem zopár mien, ktoré sú už nositeľmi tejto ceny, aj keď nebola štátna, nebola oficiálna, bola ale od srdca, bola úprimná a bola naprosto zaslúžená, o čom svedčia také mená ako redaktorka Vanda Tuchyňová, ktorá dokázala do svojich reportáží vložiť také témy, ktoré sa vedeniu televízie vtedajšiemu nepáčili, za čo musela odísť z televízie.
Oto Žarnay, učiteľ, ktorý povedal na rozdiel od svojich mlčiacich kolegov, že tie právne zmluvy nie sú v poriadku, a pošiel tiež a dlhé roky bol mimo. Chvíľku bol aj v týchto laviciach. Ale, samozrejme, tam nie je príčinná súvislosť úplne presná, aj keď, samozrejme, nejakú vystopujeme, ale to je možno aj celkom v poriadku, keď ľudia s takýmto pozadím prídu svojím príkladom a svojím zápasom obohatiť aj legislatívne šíky krajiny.
Takisto do takých patrí aj Ján Marosz. Ja ho pomenujem, lebo často sa spomína, že pán generálny riaditeľ súčasný Slovenského pozemkového fondu koľko robí chýb. No, chyby robíme všetci, ale ja vnímam, koľko robí dobrého pán Marosz na tomto ťažkom mieste a koľko vniesol do svojej funkcie prínosov. Ale podstatné je to, že keď netušil, že bude niekedy poslanec alebo generálny riaditeľ, dokázal sa veľmi jasne postaviť v Žiline na katastri voči tým, čo vydierali a pýtali si nejakú sumu, aby sme motivovali, bolo treba na papierik napísať. Áno, bude to schválený, tento vklad do katastra, ale treba motivovať. No tak Janko Marosz sa podujal, že on toto spracuje a spracoval to do tej podoby, že bol človekom, ktorý odhalil a usvedčil takéto korupčné správanie.
Oveľa ťažší prípad je pán Jozef Tejbus (správne Vladimír Tejbus, pozn. red.), tiež nositeľ tejto ceny. Pretože Jozef Tejbus má dodnes vlastne otvorený účet, ako voľakedy hlavný inšpektor pre banskú bezpečnosť na hlavnom banskom úrade v Banskej Štiavnici poukázal na niečo, čo dodnes neni zodpovedané. A naozaj nejde o tie mizerné peniaze. Ide o 20 ľudských životov, ktoré vyhasli podľa jeho zistenia úplne zbytočne. Vložil do toho celú svoju odbornosť, šikovnosť, schopnosti a dodnes súdy nerozhodli, aká vlastne v bani Handlová bola podstata tej tragédie, ktorú si všetci pamätáme a ktorá vstúpila do histórie Slovenska veľmi ťažko a dodnes vlastne tie nezodpovedané otázky rezonujú pri množstve pozostalých.
A mohli by sme hovoriť o ďalších menách, ale nie je cieľom, aby som teraz... Ale ešte predsi ako lesník spomeniem predsi Ľubicu Lapinovú, Národné lesnícke centrum. Poukázala na vážne pochybenia s ForestPortálom. Už je to fúzatý prípad. Musela odísť. Hlavná kontrolórka, ktorá poukázala na veci. A to sú ľudia, ktorí sú tým argumentom, tým korením, tým dôkazom, že tým ľuďom sme nezaplatili a ani to nikdy nechceli, ale sme im niečo dlžní a možno už nie tým, ktorých som teraz menoval, tým, ktorí prídu a ktorí by túto cenu podľa môjho názoru a podľa názoru predkladateľov, ktorých je tam asi 15, sme sa zhodli na tom, že ju chceme udeľovať.
Takže budem veľmi vďačný, ak práve tento aspekt ctená poslanecká snemovňa bude ochotná podporiť. Je to vysoké ocenenie z rúk vysokého úradu, vlády Slovenskej republiky, priamo premiéra, ktorý by vždy toho 9. decembra, pokiaľ bude komu, veď, dajbože, možno zistíme, že už nemáme komu, ale nie preto, že ľudia sa boja, ale preto, že už nieto čo korupčne odhaľovať. Tak ak teda takýto stav, čo predpokladáme, tak skoro nenastane... (Rečník zakašlal.) Pardon, ja som si doniesol, lebo som tušil. (Rečník sa napil z fľašky.) Prepáčte, prosím. Takže bolo by veľmi dobré, ak by sme sa vedeli zhodnúť na tom, že morálne ocenenie občianskej odvahy, odvahy nemlčať, odvahy poukázať na to, čo vieme, že tu koluje, existuje, len nie vždy sa nám chce ísť do toho zápasu o pravdu, tak aby sme takýchto ľudí odmeňovali nie kvôli tomu, aby si doma zavesili do vitríny cenu Juraja Langsfelda – mimochodom, má celkom peknú podobu, pán Jozef Murín z Detvy ju kedysi navrhol za pár eur a vypadá dobre –, ale kvôli tomu, aby boli príkladom. Lebo či v rodine, či vo firme, či v štáte, či aj tu v tejto snemovni nie je lepší nástroj riadenia, ako je osobný príklad. A osobný príklad ľudí, ktorých chceme oceniť touto cenou, je príkladom, ktorý by sme mali ctiť všetci, a ja verím, že umožníme takúto cenu udeľovať.
Myslím, že som povedal všetko, čo som mal na mysli. Ďakujem za to, že ste ma vypočuli, i za to, že budete zvažovať podporenie tohto návrhu zákona, resp. jeho novely.
Ďakujem, skončil som.
