Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Vážený pán podpredseda, vážené plénum, Národná rada ma svojím uznesením č. 2001 z 8. februára toho roku, mi pridelila návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Martina Fecka na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/95 o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, tlač 1402, na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady a Výboru Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.
Za gestorský výbor určila výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.
Výbory prerokovali predmetný návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky.
Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.
Výbory Národnej rady, ktorým bol návrh zákona pridelený, zaujali k nemu nasledovné stanoviská: ústavnoprávny výbor uznesením č. 682 z 8. marca 2023 s poslaneckým návrhom zákona súhlasil a odporučil ho Národnej rade schváliť.
Výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredia o návrhu nerokoval, nakoľko podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady nebol uznášaniaschopný.
Výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie ako gestorský výbor o návrhu spoločnej správy výborov o prerokovaní predmetného návrhu zákona nerokoval, nakoľko podľa § 52 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku nebol uznášaniaschopný.
Predseda výboru ma určil za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona, ktorý predkladá predmetnú informáciu a na schôdzi Národnej rady bude informovať o výsledku rokovania výboru a bude navrhovať ďalší postup.
Pán podpredseda, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja ďakujem pánovi poslancovi Baránikovi, ja sa vecne stotožňujem s tým leitmotívom, ktorý zaznieval v jeho vystúpení, že ak teda hovoríme o kresťanstve, tak by tam malo byť práve tá veta č. 1, úplne ten prvý pilier, že teda treba byť milujúci voči blížnym a možno voči tým, ktorí sú nútni, ktorí to majú ťažké. A my hovoríme teraz o komunite, ktorá to má naozaj oveľa ťažšie ako väčšinové obyvateľstvo. Akurát čo mi trocha vadí a čo by som chcel poprosiť, lebo to sa nehodí k vám, ak teda apelujeme na dôstojnosť, na vnímavosť, na istú slušnosť, myslím si, pán poslanec Baránik, že hovoriť ľuďom, aj keď možno cítime, že, že expresívne slová patria do parlamentu, a že vyjadrujeme tie emóciu, ktorá je možno aj na mieste predsa len hovoriť o hlúposti a obmedzenosti v tejto súvislosti zbytočne znižuje hodnotu vášho vystúpenia. To som mal na mysli, je to len taký detail, ale v zásade s tou vecnou stránkou s tým apelom nemôžem nesúhlasiť.
Ďakujem.

Dobré popoludnie, ďakujem za slovo.
Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení občania, vážený poslanecký zbor, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, moju interpeláciu, ktorú prednesiem v súlade s § 129, je smerovaná na pána ministra školstva, vedy, výskumu a športu pána Jána Horeckého. A začnem ju možno takým trocha iluzórnym príkladom, ktorým by som chcel navodiť atmosféru k tejto interpelácie.
Ak si predstavíme jednotlivé sekcie v oblasti a rezorty krajiny alebo priamo Slovenskej republiky, ktoré predstavujú dôležité kmeňové piliere nášho života, povedzme ako školstvo, kultúru, poľnohospodárstvo, lesníctvo, ekonomika a mohli by sme takto pokračovať, zoradili by sme tieto oblasti do jednej vlakovej súpravy, čo vagón to dôležitá oblasť nášho života. A, samozrejme, tieto vagóny sú všetko rovnako dôležité. Ale dávam takú otázku, na túto vlakovú súpravu by sme mali, samozrejme, aby išla dopredu zaradiť aj rušeň. A čo si predstavujte, ktorá oblasť by mala byť vlastne tým rušňom, tou mašinou, ktorá túto vlakovú súpravu, kde každý vagón patrí tej jednej dôležitej oblasti, by mala poháňať dopredu. No, samozrejme, každá líška svoj chvost chváli a možno by sme pri takejto ankete zistili veľmi veľa rôznych predstáv o tom, že aké pomenovanie by ten rušeň mal mať. Ale ja sa domnievam, a možno by som nebol pri tom sám, som presvedčený, že rušeň by mal mať názov veda a technika. Týmto som chcel navodiť atmosféru, že práve minister Horecký je človek, ktorý vo svojom rezorte zastrešuje toho viacej. Často ho spájame teda so školstvom, celkom oprávnene, ale myslím si že tá veda a technika je ešte dôležitejšia v názve jeho rezortu ako tie ďalšie časti. Tým, samozrejme, nechcem sa dotknúť ani športovcov, ani, ani pedagógov a žiakov. Pretože ak si pozreme na to, čo nás ozaj posúva dopredu už celé tisícročia, ak by som to tak trocha nadsadil, tak je to práve vedecký výskum a pokrok, ktorý nám umožňuje aj tu v tejto sieni zákonnosti, napriek veľkým rozporom, ktoré tu máme a rôznym názorovým prúdom, čo je úplne pochopiteľné a správne, že tu vedu a techniku využívame všetci jednotne a nikto sa proti nej nebúri a naozaj nás ženie dopredu od tých mobilov, od dopravných prostriedkov, počítačov... (Prerušenie vystúpenia presedajúcim.)

Pčolinský Peter, podpredseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec, pán poslanec, prepáčte, chcem poprosiť pani ministerku Milanovú, aby sa vrátila do rokovacej sály, nakoľko podľa rokovacieho poriadku tu musí byť prítomná tretina členov vlády. Čiže, pani ministerka Milanová, ak ma počujete, buďte taká dobrá, sa vráťte.

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Takže nebudem čakať. Oceňujem, že pán podpredseda dôsledne dbá na rokovací poriadok, lebo naozaj § 129 to presne takto formuluje. Takže v podstate tá veda a technika naozaj nás spája bez ohľadu na akékoľvek rozdiely. Je ťahúňom, je mašinou a práve tu sme nie vždy práve túto oblasť, a to som chcel tým navodiť, doceňujeme, ba by som povedal, že neraz v rozpore so slovnými deklaráciami, ktoré spájame s vedou, výskumom a pokrokom technickým. Konáme často nie celkom v súlade s touto deklaráciou a touto, tak by som povedal, axiomom. Tieto axioma to platí, proste tá, môžme sa kadejako sporiť ideologicky, veda a technika rozhoduje o tom, aké bude naše budúce živobytie a nie je to, ako sa tu vyvadíme alebo vyrozpravujeme ohľadom rôznych oblastí.
No a, pán minister, tá interpelácia bude zameraná na databázy, ktoré spravujete. Prepáčte, ja viem, že ste tu, len som chcel teda aj očným kontaktom navodiť atmosféru tej interpelácie. Databázy sú rôzne a ja som prišiel na jednu databázu, ktorú som už zmieňoval. A aj teraz, ešte si dovolím aj odraziť sa od predošlej interpelácie, ktorú som adresoval pánovi premiérovi Eduardovi Hegerovi a to v súvislosti s veľmi vážnym a by som povedal až veľmi hrozivým ekologickým problém, ktorý tu máme, ktorý je spojený s PCB s polychlorovanými bifenylmi v Strážkom, čo patrí medzi, ak nie prvú, tak druhú najväčšiu ekologickú záťaž na svete práve na Slovensku. Je to enormná záťaž, kde deti s materským mliekom, žiaľbohu, ešte stále už desaťročia dostávajú do tela rakovinotvorné PCB a našťastie, hoci uplynulo 36 rokov odkedy tento problém sa vlečie, práve vláda, ktorá spravuje a zodpovedá za riadenie štátu, je tá, ja je to pridávam s plnou vážnosťou k dobru a k veľkému oceneniu, je tá, ktorá nielen deklarovala úmysel, že treba s tým dačo robiť, ale aj s tým dačo urobila. V Strážskom sa začali diať konečne veci, ktoré, za ktoré vďačíme množstvu ľudí, ktorých tu nemôžem vymenovať, ale vďačíme tu aj vedeckej obci za to, že sa tam nielen dejú veci z hľadiska odstraňovania záťaže, ale že sa aj vedeckým spôsobom likvidujú odpady a narába sa s nimi tak, ako sa má a treba. A tá vďaka, aby som predsi len bol konkrétny, patrí nielen vláde, ktorá to rozhýbala, ale ktorá sa obrátila na vedeckú obec, konkrétne na Slovenskú technickú univerzitu alebo ešte konkrétnejšie na Fakultu chemických potravinárskych technológii. A úplne konkrétne na doc. Štibrányiho, ktorý to už celé mesiace alebo skôr roky zastrešuje a, chvalabohu, aj v týchto hodinách, v týchto dňoch a v týchto mesiacoch sa s problémom PCB hýbe. Čaká nás ešte dlhá cesta, ale vďaka proste vede a technike a laboratórnym skúškam a zeolitom a huminovým kyselinám dokážeme vyčistiť priestor tak, aby nebol obrovskou hrozbou a hanbou pre našu krajinu a aby najmä ten trojuholník smrti Humenné, Vranov, Strážske prestal požívať tento strašidelný a, žiaľbohu, pravdivý názov.
No a už teraz sa dostávam k podstate interpelácie. Práve pri riešení tohto problému, ktorý ma osobitne zaujíma, som pri spolupráci s vedeckou obcou so spomínanou univerzitou v Bratislave, slovenskou technickou, prišiel pri tej prvej interpelácie k tomu, že existuje databáza, ktorá vznikla v roku 1800, teda má už viac ako dva storočia, vznikla na území Spojených štátov amerických. Spravuje ju americké chemická spoločnosť a je to databáza, ktorá obsahuje, ak sa nemýlim, 190 mil. rôznych zlúčením, liečiv, chemikálií a do tejto databázy denne pribúdajú desiatky nových takýchto informácií. Bez týchto informácií, ktoré sú v databáze, ktorá má názov SciFinder, bez týchto informácií nie je možné pohnúť ani s problémom PCB, ani inými problémami, ktoré rieši vedecká obec a ktoré potrebujeme výstupy z tejto obce všetci k nášmu životu.
A, pán minister, vaša predchodkyňa pani Lubyová z dôvodov zrejme úspory, lebo ročne prístup do tejto databázy predstavuje 280-tisíc eur, sa rozhodla zjeme šporiť podľa mňa na úplne nesprávnom mieste a túto databázu pred časom počas svojho mandátu výkonu svojho ministerského pôsobenia zrušila. A vedecká obec sa dostala do nelichotivého alebo až hanebného postavenia, že na to, lebo bez toho sa nedá pracovať, máte žily, ale keď nimi neprúdi krv, tak sú žily k ničomu. Táto vedecké obec musí sa obracať na svojich kolegov, priateľov, lebo neformálne vzťahy sú, samozrejme, dôležité aj vo vede, a pýtajú sa tak ukrajinských kolegov, rakúskych, maďarských, poľských, ktorí všetci disponujú prístupom k tejto databáze, aby im teda dali výsledky, resp. informácie, ktoré v tejto databáze sa nachádzajú a ktoré potrebujú. Nuž je to riešenie, ale určite nie dôstojné, nie hodné ani tej úspory a najmä je to proste zneváženie ľudí, ktorí, ktorých mozgy pracujú, možno nie sú tak na obrazovkách, ako sme zvyknutí u športovcov, hercov a iných kategórií významných ľudí, ale ktorí sú o to významnejší, že pracujú vo svojich laboratóriách, vo svojich kabinetoch a vyrábajú veci, ktoré sú pre nás životne dôležité.
Nuž, keď v tej prvej interpelácie som sa obrátil na pána premiéra Hegera, prišla odpoveď veľmi nádejná, veľmi dobrá, pozitívna. Pán premiér svojim rozhodnutím to zrušenie tohto prístupu a ten prístup je k dnešnému dňu z pohľadu pána premiéra Hegera uvoľnený. Ale práve jeden problém, ako ho vy riešite, je možno, som sa domnieval, dokonca ma zavolal aj pán dekan a poďakoval, že sa to vyriešilo. Nuž nie celkom, pretože podľa všetkého táto databáza SciFinder je len jedna z mnohých, ktoré vedecké obce, vedecká obec využíva a práve pri tomto pozitívnom zistení, že máme konečne prístup obnovený, bolo zistené, že sú tam ešte finančné nejaké bariéry a že to neni zďaleka jediná databáza, ktorú vedecká obec potrebuje, že ich je viacero ďalších. Buď ich spravuje Centrum pre vedecké a technické informácie, ktoré spravuje vaše ministerstvo alebo možno nie som celkom zoznámený so štruktúrou fungovania ministerstva, ktoré spravujete. Možno to pochádza aj z nejakých ďalších zdrojov. Tieto databázy majú možno hodnotu ročného prenájmu vyššiu ako tá, ktorú som spomínal za tých 280-tisíc, tá chemická.
A moja interpelácia, ktorú teraz môžem dostať sa k tomu podstatnému smeruje k tomu, že chcel by vedieť, pán minister. A čo ja, ja som tu ozaj len sprostredkovateľ a služobník tejto vedeckej obce, ktorú si veľmi vážim, ale aby sme teraz zistili za roky 2019, 2020, 2021, 2022 a možno aj za tento rok, keď už ho máme rozbehnutý, ktoré databázy v týchto jednotlivých rokoch fungovali, tieto informačné, a čomu slúžili, aký bol názov a na aké mali zameranie a koľko stáli. Ak sa toto dozvieme, nuž možno sa dozvieme aj to, že chemici nie sú jediní, ktorí majú tento dlh alebo voči ktorým má naša spoločnosť tento dlh, ale že možno tí ďalší tiež patria k tým, ktorí sú pri svojich výskumných postupov ochudobnení o takéto prístupy. A možno sa len neozývajú, možno naozaj som natrafil na trocha odvážnejších pracovníkov, vedcov z vysokej školy, teda zo Slovenskej technickej univerzity a že tí ďalší mlčia, lebo tak mi to bolo naznačené, že ten dlh je veľký, takže rád by som bol, keby som dostal teda, a prosím vás pán minister o odpoveď, ako je to v tých spomenutých rokoch. Ja to, samozrejme, dám aj písomne, aby ste mali tieto veci, a ako je to s týmito databázami, lebo som presvedčený, že tak ako som začal, že ten náš vlak ide každý z nás, poľnohospodárstvo, lesníctvo, kultúra, zdravotníctvo, školstvo, každý potrebuje, aby ten jeho vagón išiel dopredu, ale keď neumožníme tomu rušňu, tej vedeckej základni pracovať s informáciami, kde okolité štáty majú denný prístup a my musíme od našich vedcov nieže chcieť, my ich nútime k tomu, aby si kamarátsky zisťovali informácie.
Apropo, keď ešte fungovala táto databáza SciFinder, tak ročne zaznamenala 31-tisíc prístupov. To znamená, že ak by sme tú sumu 270-tisíc eur podelili, tak nám vyjde nejakých že jeden prístup je deväť eur alebo koľko, nechcem tu toto dehonestovať na to, aby sme označovali takéto kroky eurami, ale rozhodne je potrebné, aby vedci mohli v tejto oblasti pokojne pracovať.
A zakončím to tým, že práve vďaka tej vedeckej obci ten obrovský problém, ktorý som označil v úvode ako jeden z extrémnych súvisiacich s ekologickou záťažou PCB v Strážskom, sa vďaka týmto ľuďom po mnohých rokoch sľubovania a hľadania a politizovania, tí ľudia sú v laboratóriách, oni sú v ušpinených bielych plášťoch obklopení tými bankami, ale prichádzajú na to, aký pomer zeolitov a humínových kyselín máme aplikovať do, z tých znečistených hrozivo zaťažených polí na to, aby sme tie PCB neutralizovali, aby sme konečne ľuďom umožnili na východnom Slovensku, aby v materskom mlieku naši novorodenci nepili karcinogénne PCB-čky.
Ďakujem vám za odpoveď a nejde mi o odpoveď formálnu, pán minister, ide mi o to, aby sme naozaj, ja viem, že všetko je o peniazoch a viem, že sme v období tvrdého šetrenia, ale takýto prístup v hodnote tých 270-tisíc ročne konkrétne na tú SciFinder považujem za nešetre... za šetrenie na nesprávnom mieste. Toto ozaj potrebujeme a tobôž, keď pán premiér Heger rozhodol o tom, že tento prístup sa má zabezpečiť.
Ďakujem vám za porozumenie. Ďakujem aj za vypočutie a neďakujem za odpoveď. Odpoveď nie je dôležitá, ďakujem za to, pán minister, že nájdeme spôsob, ako tieto databázy správne otvoriť a umožniť vedeckej obci, aby konala to, čo od nej všetci chceme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda.
Vážené kolegyne, kolegovia, Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 1774 z 8. novembra 2022 pridelila návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jaromíra Šíbla, Tomáša Šudíka, Márie Šofranko a Jána Szőllősa na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tzv. vodný zákon, v znení neskorších predpisov, tlač 1257, na prerokovanie týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady a Výboru Národnej rady pre pôdohospodárstvo a životné prostredie. Za gestorský výbor určila výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie.
Výbory prerokovali predmetný návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady. Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.
Výbory Národnej rady, ktorým bol návrh zákona pridelený, zaujali k nemu nasledovné stanoviská: Ústavnoprávny výbor uznesením č. 647 z 24. novembra 2022 s poslaneckým návrhom zákona súhlasil a odporučil ho Národnej rade schváliť s pripomienkami. Výbor pre pôdohospodárstvo a životné prostredie nerokoval, nakoľko podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady nebol uznášaniaschopný.
Gestorský výbor na základe stanovísk výborov k návrhu zákona vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom III spoločnej správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto návrhu zákona v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona Národnej rady o rokovacom poriadku odporúča Národnej rade predmetný návrh zákona schváliť s pripomienkami.
Spoločná správa výborov Národnej rady o prerokovaní predmetného návrhu zákona vo výboroch Národnej rady v druhom čítaní bola schválená uznesením výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie č. 268 zo dňa 29. novembra 2022. V citovanom uznesení má výbor poveril predložiť Národnej rade spoločnú správu výborov a splnomocnil ma podať návrhy podľa príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku Národnej rady.
Vážený pán podpredseda, skončil som, otvorte, prosím, rozpravu.

Dobrý podvečer v ťažkej a nie veľmi dobrej téme. Vážené kolegyne, kolegovia, ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda, no je veľa vecí, ktoré už zazneli a opakovanie síce býva matka múdrosti, ale nepovažujem za potrebné ich opakovať. Ale predsa len niektoré okolnosti sú naozaj zarážajúce. A chytím sa hneď tých slov, ktoré tu zazneli pred pár minútami.
Došlo k vojne. Mali pocit, že sa musia brániť. Čo sú to vlastne za definície toho, o čom hovoríme. Tu došlo k vojne z nejakej moci vyššej úradnej alebo nikým nezavinenej. Jednoznačne došlo k útoku jednej krajiny na druhú, ktorý môžme akokoľvek obracať a hľadať argumenty pre a proti, tak ako sa to tu deje. Ja verím, že do istej miery aj s úprimným presvedčením každá strana háji svoje názory, ale fakt ostane faktom. Môžme sa baviť o rôznych národnostných aspektoch nielen na Ukrajine. V každom európskom štáte nájdeme dôvody na to, aby sme našli národy, ktoré sú nespokojné, ktoré možnože by chceli mať inakšiu hranicu. Ale žijeme v 21. storočí. Ani Baskovia, ani Fíni a Švédi, všade by sme našli kopu rôznych národnostných problémov, Katalánci nie tak dávno. Nikto, hoci prejavuje nespokojnosť, hoci má na to aj objektívne dôvody, neurobil to, čo urobil ten malý muž, ktorému akurát chýbali tie fúziky. Ten z 30. rokov tie fúziky mal a tento druhý malý muž fúziky nemá. Ale tá podobnosť je strašne veľká, aj keď sa k tomu mnohí bránite a bránia, že vraj to nie je náležité. Je to náležité. A my by sme mali vedieť z histórie vyvodiť poučenia, a preto nieže došlo k vojne, ale niekto si v 21. storočí dovolil riešiť problémy, ktoré evidentne sú tým, že prekročil hranicu a vrhol všetku vojenskú silu na svojho suseda.
Áno, spomínali sa tu konflikty po celom svete. A priznajme si, že sme len ľudia, ktorí vyhodnocujú inakšie, keď nám to búcha pod oknom, ako keď to búcha na druhom konci sveta. Nie je to spravodlivé, ani správne. Ale sme len ľudia. Koľko je to? Dvadsať rokov, dvadsaťpäť, Rwanda. Za pár mesiacov milión ľudí sa vyvraždilo Hutuovia, Tutsiovia a mlčali sme. Áno. Teraz to búcha u nášho suseda. A my máme dobrý dôvod sa obávať a jasne sa vyjadrovať, čo cítime. Ak niekto hovorí, že Ukrajinci mali pocit, že sa musia brániť, aký mali pocit. Ja by som chcel povedať to, čo tu možno ešte nezaznelo. Ukrajinci sú ohromný národ, ktorý nám môžu byť vzorom. Keď bolo Slovenské národné povstanie, našlo sa 12-tisíc partizánov a 60-tisíc vojakov a milióny Slovákov tak trocha počkali, ako sa to vyvinie. A možno ani poriadne nevedeli, na ktorej strane stoja. Ukrajinci, aj keď možno mali rôzne názory na mnoho vecí, sa zjednotili tak, že by nám mali byť aj z tohto aspektu príkladom toho, ako sa má občan, ktorý žije v konkrétnom štáte zachovať, keď je jeho štát ohrozený. Tá informácie, že 40-tisíc Slovákov, aj keď sa ešte nič strašné nedeje, aj keď sa možno bude diať, nevieme, musíme to úprimne povedať, už požiadalo o to, aby nemuseli bojovať, je ľudsky pochopiteľné. Len sa bojím, že to trocha svedčí o niečom, čo nám opäť pripomína tu našu údajne holubičiu povahu. Ja nevravím, že sa majú konflikty riešiť zbraňou. Súhlasím. Treba rokovať. Ale keď vám niekto vrhne do krajiny, tak vy máte skloniť hlavu?
Zoberte si, že bývate v bytovke. Máte tam obývačku, spálňu, kuchyňu, chodbu a príde sused a povie, že polovica tej chodby je jeho. Hovoríte, čo si sa zbláznil?! Áno, tu moja stará mama voľakedy bývala a ona už nežije, ale ja si myslím, že táto chodba. Tak a teraz, tak dobre, tak sa dohodnime, že nejaká časť tej chodby a susedia tých ostatných poschodí hovoria, áno, dohodnite sa, nech tu nie je, nech tu nie je, veď mu dačo dajte z tej chodby. Takéto niečo by sme vedeli si predstaviť my v našom byte? Že by nám nejaký sused toto urobil. Nuž tak nebudem zaťažovať vás tým, lebo ste povedali veľa dôležitých vecí. Ja si vážim aj toto uznesenie, ktoré naozaj cítim ako potrebné, správne a presné.
Ja len chcem si pripomenúť možno aj to, čo tak múdro kedysi povedal majster Lasica, že skúsenosť je neprenosná. A obávam sa, ako keby sme naozaj necítili tú vážnosť toho, čo sa deje a dovolím si ľahkovážne narábať s obrovským ohrozením, ktoré, ktoré tu je a my sme možno tie žaby v tej teplej vode, ktorá, ktorej teplota stúpa. A dovoľujeme si nazerať na takúto vážnu vec z pohľadu akýchsi ideologických alebo ja neviem politických, že kto je za Fica, ten je za Rusko a kto je naopak za túto koalíciu, tak je na strane Ukrajiny. Však to by tak, to je téma, ktorá by nás nemala rozdeľovať. Bojujme o rôzne pohľady na správu krajiny, ale keď nám vyvražďujú susedov, tak nehovorme o tom, že Kain zabil Ábela, lebo aj k tomu sa môžme dostať. Hovorme o tom, že to je neprípustné a že možno to najpodstatnejšie, že musíme byť jednotní tak, ako je jednotná, a to chcem dať do pozornosti, súčasná rozkývaná dočasná, či ako ju nazývame, vláda. Ja nesmierne oceňujem, že napriek tej veľkej rozkolísanosti vedomia a pocitov spoločnosti naša vláda, čo ako kritizovaná a bitá zo všetkých strán, cíti, že je treba sa postaviť jasne na stranu, tú stranu dejín, ktorá, som presvedčený, bude vyhodnotená ako správna a potrebná. A hoci je to ťažká téma a ja som si vedomý toho, že ani moje vystúpenie na tom nič nezmení, ani nevnesie nejaké motívy súhlasu alebo nesúhlasu, ale že je dobre, že vieme kam patríme a že treba túto pozíciu udržať aj s tým dôsledkom, že naozaj nevieme, kam sa uberáme. Ale ak mi niekto bude tvrdiť, že máme tú predsieň odovzdať tomu agresívnemu susedovi, tak ja si myslím, že nikto z nás by tu predsieň takémuto susedovi neodovzdal. A keď to veľmi zjednodušujem, to je prípad práve aj nášho suseda Ukrajiny.
Takže pevne verím, že nedôjde k tomu, aby tá vojna bola nekonečná. Isteže každá smrť je zlá. Každá nás pripravuje o ľudstvo, o ľudskosť aj o pocit bezpečia. Ale zase uzavrieť to tým, že za každú cenu sa máme vzdať podpory toho, kto si ctí pravdu a na koho strane je pravda, tak to pripustiť nemožno. To potom by sme museli povedať aj o tom Slovenskom národnom povstaní, že, preboha, prečo sa spustili do tej streľby tí naši partizáni, vojaci. Však pokojne mohli povedať, že ide tu o životy. Áno, ide o životy, ale treba cítiť, na ktorej strane je pravda. A možno je to veľké poučenie pre Slovákov a pre Slovensko, že máme suseda, ktorý nám môže byť vzorom. A ja sa pred ich hrdinstvom aj z tejto tribúny skláňam.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani kolegyňa aj pánom kolegom, za vystúpenia, za reakcie.
Verím, že je to naozaj téma, o ktorej by sa dalo rozprávať veľa, a je to najmä téma, z ktorej sa môžme odraziť k množstvu ďalších obetavých ľudí, ktorí sa venujú iným oblastiam, potrebujeme tých ľudí a potrebujeme ich podporovať aj tu zo siene zákonnosti a potrebujeme ich podporovať aj svojím každodenným životom a myslím si, že tak ako som zabudol povedať o mnohých veciach, ktoré sa dajú v tejto súvislosti spomenúť, a o mnohých železničkách a o mnohých aktivistoch, tak sa môžem len ospravedlniť, že som si vytrhol len niekoľko pasáží, pretože je to téma pekná, potrebná, a som rád, že nás spája.
Ďakujem.

Dobrý podvečer. Ďakujem pekne za slovo, vážený pán podpredseda Národnej rady. Vážené kolegyne, kolegovia, vážení občania, väčšinou zákony prijímame s tým (ruch v sále a zaznievanie gongu), aby začali pôsobiť a preniesli do života našej krajiny zmeny, ktoré považujeme za správne a dobré.
Tu si dovolím povedať v tejto súvislosti jeden paradox. Mám za to, že tento zákon, tento návrh zákona v podstate nespôsobí zásadnú alebo takmer žiadnu zmenu v tom, aby v prípade jeho prijatia alebo neprijatia sa niečo zásadné v oblasti, ktorá je témou tohto návrhu, zmenilo. Tu nič, ani keby sme mohli povedať, že ten zákon je zbytočný. Samozrejme, nechcem byť kacírom a v žiadnom prípade ako spolupredkladateľ nič také nemôžem tvrdiť, že je zbytočný, len chcem povedať, že sa nič nezmení, pretože to, čo tento zákon sleduje, je zabezpečené aj bez toho, aby sme ho prijali.
Viete, moja životná skúsenosť a tú prenesiem aj do tejto reči, je tá, že tie najlepšie veci, ktoré sa darí robiť a ktoré sa aj mne podarilo urobiť, bolo s ľuďmi, ktorí sa nespytovali, koľko, kto a kedy nám dá, kto nás podporí, kto nás zaplatí, kto nám dá nejaké dotácie, a potom začneme konať, pretože tento návrh len podporí tých, ktorí podporu v podstate nečakajú. (Ruch v sále a zaznievanie gongu.) Tým nechcem povedať, že ju nepotrebujú, pretože ak sme dnes už putovali po Slovensku dopoludnia po turistických značkách, a ďakujem pekne, že sme posunuli tento zákon do druhého čítania, tak teraz môžme trocha poputovať po železniciach Slovenska a pozrieť sa na dráhové vozidlá, ktoré by už dávno boli súčasťou šrotu... (Ruch v sále.) A... a... a... trocha tichšie... (Prerušenie vystúpenia presedajúcim.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Prepáčte, pán poslanec, na chvíľu vás asi preruším. Počkáme, kým sa kolegovia upokoja. (Krátka pauza.)

Mičovský, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne. Tak dávno by tieto stroje už boli uložené kdesi na šrotoviskách, resp. ani tam nie, a roztavené, keby nebolo ľudí, ktorí historické dráhové vozidlá dokázali vzniesť, vzkriesiť z popola, zničenia, zabudnutia bez toho, aby im niekto dal na to peniaze, aby ich niekto o to požiadal, aby im to niekto prikázal.
Pamäťové stopy národa majú rôzne podoby. Sú naozaj pestré a ja si nedovolím povedať, že by niektorá oblasť bola dôležitejšia ako iná. Určite každý z vás a napokon každý z občanov má svoje priority, ktoré sú mu srdcu blízke a ktoré považuje za dôležité, také záchytné body vývoja našej krajiny, jej histórie, jej hodnôt. No a sú tu ľudia, ktorí sa zaľúbili do železníc. Napokon kto z nás, možno hlavne chlapcov, ale možno aj dievčat nemal v mladosti nejaký vláčik, ktorý považoval za hračku snov, možno to už dnes neplatí, možno už dnes sú skôr tie virtuálne, ale v každom prípade železničná doprava je niečo, čo vstúpilo do života sveta v 18., 19. storočí a čo teraz zdalo sa, že bude zanikať, ale zdá sa, že renesancia tejto dopravy nás čaká, takže tie historické stopy v podobe dráhových vozidiel zachraňujú ľudia, a ja si dovolím aj trocha personifikovať. Budem možno nespravodlivý, ale ja tých ľudí mám pred sebou a je správne, aby zazneli ich mená aj tu v sieni zákonnosti.
Keď sa rozbehneme z Tisovca hore na Zbojskú, nádherný kút Slovenska, možno by sme povedali, že tie visuté mosty sú niekedy skoro ako ten nikdy nevybudovaný Alweg. Čo taký Jiří Kubáček? Človek... a teraz to je nespravodlivé, lebo za ním je kopu ďalších ľudí a tisícky a tisícky hodín, ktorí z tej priepasti zabudnutia, z toho prepadliska času vytiahli vagóniky a rušne, ktoré mojej generácii ešte čosi aj našepkávajú, lebo ako dieťa si pamätám, ako vypadali, ale vďaka týmto ľuďom, keď sa pozriem do múzea v Tisovci, alebo keď nasadnem v Tisovci do toho vláčika v lete a tou zubačkou sa odveziem na Zbojskú, tak zrazu mám pocit, že existuje stroj času, a vďaka týmto ľuďom sa môžme pozrieť opäť do histórie tých vagónikov, ktoré mnohí už ani nepamätáte, ale nie je dôležité, aby sme spomínali až tak veľmi. Je dôležité povedať, že to sú ľudia, ktorí možno opúšťajú svoje kancelárie v piatok popoludní, obliekajú si montérky a doslova zo šrotu vybudujú vlaky, rušne a vagóny, ktoré by inak boli naozaj absolútne zabudnuté, a pamäťová stopa by sa po nich by sa navždy strácala.
Možno odbočím teraz chvíľočku k téme, ktorá vám bude blízka. Slovenské národné povstanie a pancierové vlaky. Čo si myslíte, koľko sme ich zachránili? A je to slávna kapitola Slovenska, na ktorú sme hrdí. No, boli to časy vojnové a my sme nezachránili z týchto vzácnych vlakov skoro nič, lebo ak si beriete ten vlak, ktorý je pod Zvolenským zámkom, tak ten veru nie je pôvodným, to je len replika vyrobená pre potreby filmovania a sú zachované len dva vagóny, tankový a guľometný, ktoré sú súčasťou Múzea SNP v Banskej Bystrici, pričom podotýkam, že ten tankový je vlastníctvom mesta Zvolen a ktorý je len výpožičkou pre Múzeum SNP. Nuž prečo? Pretože neboli ľudia vtedy, v tom čase, možno nebol ani ten, ten vzťah k pamiatkam, hoci išlo o také významné fakty slovenskej histórie, že by sme tie vlaky dokázali v ’45., ’6., ’7. zachraňovať, stratili sa kdesi, stopa sa stráca v Rumunsku a tých vlakov niet.
Ale našťastie sú tu ľudia, ktorí si uvedomili túto stratu, a keď už som vo Zvolene, tak spomeniem klub, ktorý je pri rušňovom depe, ktorý je sám osebe raritnou technickou pamiatkou, myslím, že zase budem trocha nespravodlivý, spomeniem meno pána Oravca a jeho priateľov, ktorí dávno predtým, ako sa my dneska bavíme o tomto zákone, venovali svoj čas, peniaze, nadšenie, múdrosť k tomu, aby zachránili a zachraňujú množstvo koľajových vozidiel, a naozaj tí ľudia nečakajú na náš zákon a budú robiť určite, aj keby sme ho neprijali, s takým nadšením ako doteraz, pretože to, vravím, sú ľudia, ktorí sa nikdy nespytujú, kto nám zaplatí, koľko nám zaplatí a kedy nám zaplatí, a to sú tie najlepšie typy spolupráce, z ktorých vznikali vždy podľa mojich skúseností tie najkrajšie a najcennejšie veci, pretože s tými ľuďmi sa spolupracuje výborne.
Zablúďme na Oravu. Oravsko-kysucká železnica, Vychylovka, Zákamenné, opäť mi tu vynára sa meno, budem zase nespravodlivý, už len pani Agnešákovej, riaditeľky múzea z Oravy, ale kopu ďalších vecí. Ale napokon keby tu sedel pán podpredseda Blanár, možno aj on by sa pridal k tomu, lebo to je... Aha, tam je pán podpredseda. A buďme spravodliví, však aj vy ste sa pričinili o to, aby táto železnička vstala ako bájny vták z popola a urobili ste vtedy ako župan Žilinského kraja kroky, ktoré určite, dávno sa možno aj na vaše, aj na moje meno zabudne, ale tá železnička vďaka aj vám bude sa škriabať na Beskyd a potom zíde, možno, dajbože, lebo druhá strana ešte nie je zabezpečená, dole až do Zákamenného zo Sedla Beskyd.
Takto by sme mohli pokračovať, možno skončím toto krátke putovanie po Slovensku dolinou, ktorá mi je srdcu najbližšia. Nádherná Kolbenka, ktorá chodí Vydrovskou dolinou. Vlado Paško, prvý riaditeľ železničky, ktorý v Urbione v Banskej Bystrici si povedal, že ide zachraňovať túto trať. Tie rušne, tie vagóny naozaj boli horšie ako šrot. Oni naozaj títo ľudia dokázali malý zázrak, a preto, a teraz môžem ísť k podstate zákona, a preto som sa s veľkou radosťou a vďakou pridal k tomuto návrhu, pretože tento návrh len podporí tých, ktorí nič nepýtali, nič nečakajú a budú konať aj bez nás.
Ale prečo by sme nepodporili ľudí, ktorí nám zachraňujú históriu, ktorú, ktorých stopy, pamäťové stopy histórie fixujú tak, aby sa mohli pozrieť do týchto historických obzorov aj naše deti, naši vnuci, naši pravnuci, lebo keby nebolo ich, týchto nadšencov, tak by sme naozaj dnes už hovorili len o obrázkoch, ak vôbec by sa nám nejaké zachovali?
Takže dnes hovoríme o historických vozidlách dráh a ja som rád, že tá čiastka, možno svojím spôsobom až symbolická, však často tu lietajú milióny, miliardy a ani celkom nevieme si predstaviť rozsah peňazí, ktoré spomíname. Dnes hovoríme o 150 000 eurách, ktoré ministerstvo dopravy rozdelí podľa kľúča, tak ako sa navrhuje v tomto návrhu zákona, pre jednotlivé kluby dráhových vozidiel, teda železničnej histórie, je to ozaj, ak by som to dal do nejakej takej váhy, tých 150-tisíc, to je kvapka a to obrovské nadšenie, úsilie tých ľudí, ktorí desaťročia zachraňujú tieto vozidlá, to je... (krátka pauza, rečník sa zadíval smerom hore) ... vtákodrap, to je more, more úsilia, more poctivého prístupu k tomu, čomu títo ľudia počas svojich voľných dní zasvätili život.
A ja možno skončím tým, že dnes je reč o dráhových železničných vozidlách, vagónoch a rušňoch. Malá to časť našej histórie, ale tento prístup, toto nadšenie, ktoré nečaká na poslancov Národnej rady, dajte a potom urobíme, toto nadšenie potrebuje naozaj každá oblasť našej histórie a ja chcem vyjadriť poďakovanie všetkým, ktorí v tejto chvíli bezmenným spôsobom, nebudem menovať tie oblasti, ktorí bojujú kvôli tomu, aby pamäťové stopy nášho Slovenska, obyvateľov Slovenska boli zachované, a ktorí nečakajú na žiadne podpory, pretože robia to, čo im káže svedomie, nadšenie a vedomosti.
Takže v tejto chvíli vďaka všetkým, ktorí prišli s týmto návrhom, vďaka Kristiánovi, ktorý bol iniciátor tohto zákona, a opakujem ešte raz, považujem toto vystúpenie za možnosť vyjadriť vďaku tým ľuďom, ktorých som menoval a ktorí sú tou dobrou soľou slovenskej histórie, za čo im patrí určite ocenenie, nie v podobe tých 150-tisíc, ktoré im pomôžu, ale v podobe našej úcty, pretože to sú ľudia, ktorí v duchu toho jedného výroku, ktorý mám rád, sa postarali o to, že tam, kde rástlo jedno steblo trávy, rastú dnes dva, a to je dôkaz toho, že nežili nadarmo.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. No, Milan, určite sa nemusíš báť. Ja si myslím, že v tomto panuje pomerne veľká veľkorysosť, a keď niekto urobí pár úkrokov od značky, tak ešte si nepamätám za tie desaťročia, že by mal s tým problém. Aj keď chápem, že teda, hej, v národných parkoch je to naozaj povedané jasne, ale táto skúsenosť nehrozí. Treba si povedať, že do hôr chodia kultivovaní ľudia, ktorí tie značky využívajú, a nie zneužívajú.
A čo je zaujímavé, samozrejme, je rozdielna frekvencia. Máme značky, ktoré sú zaťažené tak, že teda po nich chodia zástupy ľudí. Ja obyčajne teda sa vyhýbam práve takýmto značeniam. Máme značenia v horách, kde teda za celý deň či v zime, či v lete nestretnete na tej značke ani turistu, a napriek tomu vás tá značka vedie doslova krásnou samotou, až máte pocit, že ste tam v tej chvíli pod tým slnkom sám, takže sú to veľmi dobré veci. A čo je zaujímavé z hľadiska tých pohorí alebo tých značiek, kde máme pomerne menšiu frekvenciu, toť nedávno sme zažili ťažké obdobie covidu a mňa veľmi prekvapilo, ale je to vlastne pozitívne, že práve na značkách, kde som za celé dni nestretol nikoho, boli takmer zástupy ľudí. Vtedy ľudia pochopili, že teda čo je zdroj zdravia a bezpečnosti, takže možno sa to teraz zase vrátilo do normálu.
Však zase nechceme, aby všetky mestá putovali len po turistických značeniach, ale som presvedčený, že táto téma, tak ako spája nás, tu, čo sme ostali tu v pléne, tak spája aj tisíce ľudí, ktorí vyjadrujú, a opakujem to ešte raz, obrovskú vďaku za to, že žijeme v krajine, ktorá má také kultivované, kvalitné značenie, ktoré je príkladom pre zvyšok sveta a ktoré umožňuje domácim i zahraničným hosťom využívať bohatstvo krás Slovenska.
Ďakujem pekne.

Dobrý deň. Ďakujem za slovo, vážený pán predseda Národnej rady. Kolegyne, kolegovia, vážení občania, hlásim sa k tomuto návrhu zákona, hoci nie som jeho predkladateľ, ale chcem úplne na úvod uviesť, že mám z tohto návrhu doslova takú aj osobnú radosť, považujem ho za veľmo potrebný, správny a je to veľmi dobré, že doba dozrela do podoby, keď potrebujeme hovoriť o akomsi zregulovaní a vyššom, vyššej úrovni spravovania turistického značenia, lebo to neni obyčajné značenie.
To nie sú len tie dva biele pásiky, medzi nimi ten jeden farebný alebo množstvo tých rôznych smerovníkov, tabúľ informačných, rázcestníkov a kopu ďalších vecí, ktoré patria do systematiky turistického značenia, je to aj istá forma veľmi hodnotného kultúrneho dedičstva našej krajiny.
Často tu padajú vznešené slová, hovoríme neraz o dedičstve svetovom, prírodnom, kultúrnom, ktorými, ktorými je naša krajina obohatená, a musíme si s hrdosťou povedať, že aj turistické značenie patrí medzi tie sféry, na ktoré máme byť prečo hrdí, ktoré sú veľmi správne, potrebné a ktoré majú dlhodobú históriu.
Ak sa nemýlim, aj keď sú tam, tie zdroje sa rozchádzajú, bude to už 150 rokov, odkedy máme turistické značenie, aj keď možno nie v tejto podobe, ako ho poznáme dnes, keď je to vyšperkované do vysokej normotvornej alebo normatívnej podoby. Ale je to ešte hlboko monarchii našej bývalej, keď, myslím, že v roku 1876 vznikla prvá trasa v okolí Banskej Štiavnice, a odvtedy sa turistické značenie vyvíja stále k lepšiemu a k lepšiemu.
A môžme si povedať aj i stou nadsádzkou, že turistické značenie prežije a musí prežiť aj ďalšie doby, keď prežilo monarchiu, keď prežilo republiky, ktoré tu boli, keď prežilo rôzne pohľady kapitalistické, socialistické a neviem ešte aké, nuž bolo by to veľmi divné, keby sme pustili nejakého ducha nesúhlasu s tým, že turistické značenie je nejakou prežitou záležitosťou, ktorá akosi obmedzuje, škodí. A ak áno, ak aj obmedzuje, tak určite v záujme vyššieho princípu.
Ja dávam, určite je teda množstvo ľudí, ktorí využívajú turistické značky, dávam do istého upovedomenia aj tú skutočnosť, že Slovensko je v rámci svetového značenia pohybu v prírode, čo sa týka turistických značiek, absolútnou, alebo teda patrí medzi absolútne špičky, lebo veď svet je otvorený. Určite mnohí šľapali po tatra... po alpských velikánoch. Každý, kto sa vybral na Monterosu alebo na niektorý iný z dostupných alpských kopcov, kde teda bez problémov môžme ísť, zisťuje, a nech mi odpustia krajiny, na ktorých Alpy stoja, sú tam značenia, ktoré ani zďaleka nedosahujú úroveň kvality značenia na Slovensku, takže to porovnanie z tohto pohľadu je jednoznačné v prospech Slovenska. A na tomto treba aj stavať.
Ak hovoríme o významne, pani predkladateľka poslankyňa Zemanová veľmi pekne vymenovala, na čo je dobré značenie, prečo ho potrebujeme, pretože usmerňuje, chráni. Chráni. Aj návštevníkov chráni, aj klenoty prírody, aby neboli poškodzované. Je to proste veľmi dobrá orientácia, ktorá umožňuje bezpečný a rozumný pohyb v lesoch, v prírode, ktorá je to teda zároveň aj orientácia, ktorá nás navádza na tie hodnoty, ktoré sú hodné spoznania.
A ja k tomu ešte dávam aj jeden taký aspekt, ktorý možno tak na prvý pohľad nevyplýva z tohto značenia, ale dovolím si povedať, možno by to mohlo osloviť hlavne tých, ktorí sa venujú výchove, vzdelávaniu, školstvu, osvete, že turistické značenie má veľký potenciál aj o životnej orientácii množstva ľudí, ktorí hľadajú v mladosti možno nejaký spôsob svojej životnej realizácie. Dovoľte sa tu na tomto mieste podeliť o moju spomienku na prvú turistickú značku.
Som človek, ktorý za zhruba 55 rokov nachodil po turistických značeniach tisíce kilometrov, a nikdy nezabudnem, keď ma moji starší bratranci zobrali na značku, ktorá bola modrá. Vtedy som ju nazýval bielo-modro-biela, neuv... som si neuvedomoval, načo sú tam tie dva biele pásiky, že sú teda hlavne zvýrazňovacie. A bola to značka, ktorá smerovala z Vyhní do Banskej Štiavnice. A vo Vyhniach som videl napísané Cesta Andreja Kmeťa - 6,5 hodiny. Som si myslel, že to skoro nemožné, aby som ja, vtedy asi nejaký desať-dvanásťročný chlapec dokázal šesť a pol hodiny kráčať po nejakej značke, ale (povedané so smiechom) áno, spolu s mojimi staršími bratrancami a priateľmi sme do dokázali. A ja dodnes si spomínam, že tam možno bol začiatok toho môjho putovania po turistických značkách, za ktoré som vďačný práve Klubu slovenských turistov terajšom alebo ich predchodcov, ktorí dokázali za tých 150 rokov dostať turistické značenie do tejto podoby, ktorá je naozaj hodná poďakovania a ktorý, ktorú treba naďalej udržiavať s tým, že je veľmi správne, že v tomto zákone sú aj motívy, ktoré chránia aj majiteľa pozemku, po ktorom značka má ísť, ale aj chráni aj samotné značenie.
Ja sám som ešte v časoch, keď som robil na Lesoch Slovenskej republiky, sa postaral o to, aby vznikla zmluva medzi týmto najväčším štátnym podnikom, ktorý užíva 50 % lesov Slovenska, a Klubom slovenských turistov, kde jednoznačne bola jedna z mnohých, jedno z mnohých postulátov bola aj otázka nezničenia stromu, na ktorom je turistická značka. Jednoducho takýto strom nebolo možné a nie je možné vyrúbať. Nemalo to zákonnú podobu. Bola to gentlemanská dohoda medzi Lesmi Slovenskej republiky a Klubom slovenských turistov, ktorá sa dodržiava. A je veľmi dobré, že prichádzame od tejto fázy gentlemanskej dohody k dohode, ktorá má legislatívne ukotvenie, pretože je neprípustné, aby niekto dokázal značku z nejakého vrtochu alebo nevraživosti ničiť alebo presmerovať.
Musím spomenúť napríklad prípad, že máme poľovnícku chatu, popred ktorú ide turistická značka, a zrazu si priatelia poľovníci zmyslia, že to nie je vhodné, aby niekto chodil okolo ich chaty, zoškriabu značku, ktorá tam dávno je, a presmerujú to spôsobom, ktorý naozaj nie je ani bezpečný a neestetický, ani výhodný pre turistu. Mám na mysli konkrétne prípady z Vihorlatu, kde takéto niečo mám pred očami. Som to už dávnejšie riešil, takže takéto spôsoby sú naozaj nezdravé a je potrebné jasne poďakovať tomuto návrhu zákona, že je vylúčené, aby niekto mohol robiť takéto zásahy bez toho, aby to bolo nejakým spôsobom prediskutované a s kým. Ja v tomto nemám ešte celkom jasné, možno budeme o tom ešte rozprávať podrobnejšie pri druhom čítaní, dajbože, že prejde tento návrh doňho, aby sme sa tam teda vedeli pozrieť, že ktoré momenty sú vhodné ešte nejakej zmeny.
Ja vychádzam z tej športovej veci, ktorú často používajú športovci, že nikdy nemeň víťazný tím. No ak turisti dokázali za tie desaťročia excelentne, tak správne, ako si použila tento výraz, spravovať, budovať, ošetrovať, chrániť a informovať o turistických značeniach, no myslím si, že túto ingerenciu, túto právomoc, túto zodpovednosť Klubu slovenských turistov treba ponechať v tom maximálne najväčšom rozsahu, pretože to sú tí ľudia, ktorí bez toho, aby ich niekto usmerňoval, aby im dával nejaké príkazy, mimoriadne obetavo vybudovali systém, ktorý funguje, ktorý, vlastne môžme sa len pred ním skloniť a preklopiť ho do legislatívnej podoby. Ten register je správny. Áno, ten možno chýbal.
Ale rozhodne si myslím, že týmto zákonom v žiadnom prípade by sme nemali znížiť právomoci a zodpovednosti slovenských turistov, konkrétne oddelenia turistických značkárov, ktorí bez toho, aby sa im nejak špeciálne za to ďakovalo či odmeňovalo, vybudovali ten dnes už teda, myslím, skoro 15-tisíckilometrový pás farebný značenia po slovenskej prírode, po slovenských horách a lúkach a jednoducho vo všetkých častiach slovenskej prírody, ktorá je tak ozaj vhodná poznávania.
Ja som si nejaké poznámky vložil, dúfam, že teraz neporuším, ale keď áno, tak budem na to upozornený (rečník vytiahol z vrecka poskladaný papier a obrátil sa k predsedníckemu pultu), do tohto časopisu, kde som si napísal, do najstaršieho časopisu na Slovensku, ktorý má takú krásnu aj, nemôžem si odpustiť, krásna fotografia je tu z decembra minulého roku, kde na pozadí sú slovenské horstvá, myslím, že tam vidím Rozsutec, a tá pekná značka turistická je takou ozdôbkou, ktorú ja osobne mám veľmi rád, si veľmi vážim. A toto miesto využívam aj na to, aby som sa doslova sklonil pred tou obetavou prácou značkárov, ktorú ja osobne a určite tisíce a tisíce ďalších ľudí užívame bezplatne a s vďakou pri poznávaní slovenských hôr. Do toho časopisu, sú to Krásy Slovenska, som si vložil ešte niekoľko poznámok.
Ale väčšinu z nich som už teda povedal, takže v tejto chvíli možno ukončím svoje vystúpenie hlbokým poďakovaním všetkým značkárom, turistom, Klubu slovenských turistov, ktorí sa pričinili o toto excelentné navigačné zariadenie po slovenskej prírode. Už chodíme mnohokrát aj s mobilom, ale ja osobne verím, že práve chodiť s mapou, v ktorej, a tie mapy na Slovensku tiež máme vynikajúce, keď to porovnáme s mnohými inými krajinami Európy, ktorý chodí s mapou, na ktorej sú tie štyri farebné pruhy, ktoré nás dovedú vždy tam, mňa to nikdy nesklamalo za tie desaťročia, kde je to vytýčené.
Takže vďaka predkladateľom, vďaka značkárom. A veľmi prosím, je to naozaj z hľadiska poznania, osvety, bezpečnosti a tých ďalších artefaktov veľmi dôležité, aby sme tento návrh zákona posunuli do druhého čítania. A tie momenty, ktoré možno vzbudzujú teraz otázky, vybrúsili do podoby, ktorá bude schváliteľná.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Pán poslanec Dostál, rozumiem a viem sa stotožniť s vaším vnímaním, aj keď sa priznám, že trocha mi tu práve pri vás chýba trocha viacej v tomto ohľade veľkorysosti. Aj keď vravím, rozumiem, máte určite pravdu. Tá súvislosť tu je a keďže vieme aj krátku, aj dlhšiu históriu vzťahov politických strán v parlamente, takže vieme, že sme tým zaťažení. A práve preto by som povedal, že možno by sme nemuseli pozerať na tento aspekt, ale skôr na ten, na ktorý som sa snažil upozorniť.
A využijem na to aj meno pána Trubana. Áno, dneska je to politický predstaviteľ, ale v časoch, keď sme sa rozhodli ho oceniť a on to prijal, bol to IT-čkár, ktorý poukázal na veľmi veľký nešvár v tejto brandži, keď si tam dohra... nahrávajú navzájom rôznych sparingpartnerov, aby sa vyhrala súťaž aj s nejakou tou nadsázkou, či vývarom, či ako to nazývajú. On na to veľmi tvrdo poukázal. A ja osobne som ho vtedy vyhľadal. On na bicykli chodil do roboty, ja na bicykli do roboty, stretol som sa s ním. Poprosil som ho, či by bol ochotný sa stať takýmto laureátom, a potešilo ho, že sa stal. Že sa neskoršie stal politikom a to, to súvisí, ale asi by to nemalo byť podstatné. Alebo naopak, takíto ľudia predsa by mali vstupovať do politiky. Už ktorú stranu si vyberú, to je tak trocha na nich. Ale myslím si, že to nie je nejaká stigma, ale to je taká forsáž, aby taký človek sa venoval veciam verejným aj z pozície politika.
Ďakujem.