Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne. Vítam všetkých kolegov a - raz, dva, tri, štyri - kolegynky. Vitajte!
Budem reagovať aj na to, čo tu bolo povedané, ale aj na to, čo bolo povedané včera, lebo toho bolo viacej. Na začiatku chcem ale pozdraviť tam hore mladých saskárov z Košíc. (Rečníčka zamávala rukou smerom k balkónu.) Ahojte!
A budem reagovať preto, lebo hneď, keď vidím už, kto je prihlásený, a vidím, ako začala diskusia, tak sa ideme baviť o niečom, čo sa vlastne dá jasne vysvetliť, a úplne na faktoch, tak ako som sa včera bez nejakých emócií, aj keď vždy mi to ide, priznávam, snažila používať štúdie, snažila používať prieskumy a vysvetliť vám, že nie je pravda, že takýto zákon chce väčšina spoločnosti, že nie je pravda, že to sú neodôvodnené prípady, že je potrebné myslieť aj na tú ženu, a čo všetko tej žene spôsobuje, ak ju donútite nechcené dieťa, porodiť nechcené dieťa, a čo to znamená aj pre to dieťa. Tak hneď teraz sa budem snažiť vecne hovoriť k tomu, kedy vlastne ten život začína, lebo stále máme o tomto tu polemiku. Tak som si dala tú námahu, ale teda ešte predtým, aby som neurazila kolegov, ktorí včera na mňa reagovali, tak skúsim opäť vecne reagovať.
Pán Kotleba, vy ste hovorili včera o tom, že ste sa pýtali, že či žena pri tom nebola, že teda keď príde k tomu tehotenstvu, veď teda to sa nestane len tak, hej, to sa stalo len jednej a žiadnej ďalšej, žiadnej sa to nestane len tak. No áno, bola, len bol predtým aj muž, ale vy, vy navrhujete len sprísnenie pre ženu. Vy, vy nenavrhujete vazektómiu pre mužov, ktorí odišli od tých žien a detí. Ako keby ste navrhli, ja som proti, hej, lebo však sloboda, ale toto nenavrhujete. Vy navrhujete, že žena na váš príkaz musí, musí odrodiť a odnosiť dieťa, lebo vy ste sa rozhodli, že to musí byť. To je jedno, či ona. Teraz nehovorím vy konkrétne, ale tak celkovo, prosím, neberte to ani ako urážku, len chcem vám osvetliť moje videnie. Pýtali ste sa na tú štúdiu, ktorú som menovala. Nebolo vám jasné, že hovorili ste o tých deťoch žien, ktoré majú horší vývoj ako to, keď sa nenarodili.
Tak ja to ešte raz prečítam. To je, bolo to konštatovanie - deti žien, ktoré už majú v čase snahy o potrat, tie deti, ktoré už sú na svete, vykazujú horší vývoj, ak ich matke sa nepodarí ísť na potrat, ako deti, ktorých matka ten potrat absolvuje. Čiže bavíme sa o tých deťoch, ktoré už tá žena má. Tak len na vysvetlenie.
Hovoríte často o slobode zabíjania detí. Úplne jasne sme si na začiatku vysvetlili, že nejde o zabíjanie a nejde o deti. Keby išlo o zabíjanie, tak by sme mali na to paragraf v Trestnom zákone. Nemáme, pretože to nie je vražda. Všetky tie ženy, tie nešťastné ženy, tie nešťastné osoby, tie nie sú vrahyne a je to od vás strašne nefér, keď to používate, páni, všetci, lebo nešli ste v tých topánkach, nezažili ste si to, nie je to pekné. Takže nie sú to vrahyne, nie je to zabíjanie. Nie sú to deti, je to embryo. O tom budem ešte hovoriť, ale dieťa je to, keď to teda sa narodí, má nejaké vedomie, cítenie a tak ďalej.
V tomto momente to jednoducho dieťa nie je a na rozdiel od tej ženy v tomto momente to budúce dieťa, ak by si to tá matka priala, tak v tomto momente nevníma, necíti bolesť, nemá vedomie na rozdiel tej od tej ženy, ktorú nútite do životných postojov, s ktorými ona sama nesúhlasí, a používate na to jej vlastné telo.
Hovorili ste, že môžem vďačiť, to aj pán Kuffa spomínal, že môžem vďačiť mamine a tatinovi, že som tu. No neuveríte, môžem vďačiť mamine, a nielen tým, že ma porodila, ale tak typicky slovensky, kresťansky, neuveríte, mojej mamine sa stalo, že zostala na mňa sama. A to teda ja som dosť číslo bola, to mi asi veríte (povedané so smiechom), nemala to so mnou ľahké a napriek tomu vydržala, ustála to a myslím si, že dnes moja mamina na mňa môže byť hrdá. Môžme sa názorovo nezhodnúť, ale myslím si, myslím si, že nie je sa za čo hanbiť, a ustála to sama, zatiaľ čo môj otec mal inú robotu, a ja som v dospelosti spoznala svojich ďalších troch nevlastných súrodencov. Každú jednu tú matku opustil. Tak typicky, kresťansky, viete.
Áno, tie maminy sa rozhodli a zvládli to a česť im patrí, ale keby sa rozhodli do toho neísť, nikto by im to nemal právo vyčítať, lebo je to ich vec. Ja by som tu dnes nebola, nijak by som netrpela, lebo by som to nevedela. Takže pozor na to, keď súdite a komu všetkému máme ďakovať, neboli ste v tých topánkach.
Hovorili ste o tom, že keď som teda prečítala, ako je to stanovené, že do 38. týždňa je to plod, tak vtedy, dovtedy, ako nejde o novorodenca, a hneď ste mi dali do úst, že ja vlastne som v pohode, že do 38. týždňa môžu byť tie deti zabíjané. V žiadnom prípade, pán Kotleba, lebo vtedy už naozaj to dieťa cíti, vníma, a ja som aj sama rozmýšľala nad tou hranicou, no tou hranicou je asi to utrpenie, že, že keď je to v nejakom momente, ešte to nevníma, necíti, tak jednoducho necíti ani to utrpenie, tak tá... na rozdiel od tej ženy, tak asi, keď začne niečo vnímať a cítiť, tak tam je ten moment, kedy už každý z nás si povie, že toto už je hranica, kedy jednoducho, za ktorú už nechceme ísť. No a ja si osobne myslím, že si to o mne ani nemyslíte, pán Kotleba, že niečo takéto by som schvaľovala, že do 38. týždňa.
Pani Drábiková tu nie je, pani kolegyňa, ale hovorila o tom, že náš ďalší vývoj neurčuje, či sme chcení, alebo nechcení. No, samozrejme, že určuje. No keď sa narodíme niekde do detského domova, niekde, kde o nás nikto nestojí, keď nás v osemnástich vyhodia na ulicu, keď nemáme celý život žiadnu podporu, keď sa narodíme do rodiny, kde o nás nestojí matka, keď sa, keď sa dievča narodí do takej rodiny, kde je v detstve znásilňovaná a v pätnástich má ďalšie deti, a potom ten život chce ukončiť samovraždou ako ten prípad, o ktorom som vám hovorila. No, to už predurčilo, bohužiaľ, predurčilo jej, to, kde sa narodila a v akej situácii, to, že život bude mať jednoducho ťažší jak ost... ako ostatní. Nie je pravda, že nie. Môže to zvládnuť, ale aj nemusí. A potom je ten život a to utrpenie, o ktorom tu hovorím, oveľa väčšie.
Pani Drábiková hovorila, že sa o tom, že sa bude za mňa modliť. Ďakujem jej veľmi pekne za to, kľudne nech to robí, len pozor, poznám napríklad prípad matky, ktorá, kým otec bil jej deti, vo vedľajšej izbe sa modlila k Bohu, aby jej dal silu, aby zasiahla. No tak ako ja mám radšej teda akčnejšie ženy. Možno to modlenie nestačí, možno by bolo lepšie sa, a to sa zhodneme všetci, jak sme tu, zaujímať o to, aby sa zlepšila životná úroveň žien, aby sa zlepšila rovnoprávnosť žien a aby chceli tie deti mať, lebo tam asi všetci máme zhodu, že sem by sme mali smerovať, že zákazmi a príkazmi aj tak nič nevyriešime, len zvýšime potratovú politiku alebo prípady, ktoré, keď nie sú peniaze, tak deti skončia niekde v latrínach a potokoch, ako sme už na Slovensku mali, keď sa teda žena nedostala k interrupcii.
Pán poslanec Kuffa spomínal... spomínal rôzne veci. Pán poslanec, vy často, keď sa bavíte so ženami alebo keď sa bavíte aj so mnou, veľmi často ma urážate, dehonestujete, vysmievate sa. Nazývate ma, keď som bola naposledy u vás, ste ma nazvali LGBTI, a, a že patrím k... prepáčte, citujem, „k buzerantom a že som mužatka“ a takéto veci. Naposledy, Mirko Žiak bol pri tom (reakcia z pléna), dobre. (Reakcia z pléna.) Dobre. Pán Kuffa, neklamem, a teda pozor, Boh vás vidí. Ja by som len chcela povedať, ja by som len chcela povedať, že nie je to pekné.
Ženy a matky a celkovo ženy, to je časť populácie, ktorej vďačíte aj vy, že existujete. Stále tu o tom rozprávate. No treba si to uvedomovať aj voči živým ženám. Aj keď máte iný názor, takto dehonestovať kolegyňu, osobu, to je jedno, či muža, alebo ženu, ale keď sa tu akože zaštiťujete nejakou ochranou, a potom takto sa správať k ženám, to, ako o nich hovoríte, nie je to od vás pekné. Ja vás chápem, je to pre vás veľmi intenzívna téma, pretože chápem vás preto, lebo aj pre mňa je. Ale mohli by sme sa baviť napriek tomu, že máme iné názory, aj slušne.
A teda, toto je to dôležité a o tom hovoril aj teraz pán Čepček, že či sa nehanbím byť predsedníčkou zdravotníckeho výboru, keď teda neviem, kedy začína život. Pán Kuffa, asi ste múdrejší ako ja, pripúšťam môže to byť, životné skúsenosti. No tak som si teda snažila zistiť, či som fakt ja tak mimo alebo či aj ostatní nemajú úplne jasno, alebo tie rozdielne pohľady, a prišla som k článku, ktorý dosť napovie. Písal ho profesor biológie Scott Gilbert vo svojej práci When Does Human Life Begin. Hneď, opisuje tam hneď niekoľko pohľadov, ktorými sa možnosť vedeckého hľadiska na otázku pozrieť.
Ten pohľad môže byť metabolický, genetický, embryonálny, neurologický či ekologický. Každý z nich definuje najvýznamnejší moment vo vzniku ľudského života niekde inde. Nebudem teda zaťažovať všetkým... (rečníčka listuje v materiáloch na rečníckom pulte) a len hľadám okolo seba, lebo citujem z článku, ospravedlňujem sa, potom budem musieť nájsť autora. Ja som si nezapísala meno slovenského autora, ktorý, ktorý tento článok preložil, aby som mu to teda nezobrala, ja si to potom nakoniec pozriem.
No podstatné sú tie pohľady. Takže máme tu taký tzv. metabolický pohľad - a poďme trošku do tej biológie, keď tu všetci o tom hovoríte. Spermia aj vajíčko sú samé osebe jedinečné formy života. Obsahujú potenciál vzniku ľudskej bytosti ešte predtým, ako sa spoja. Samotné spojenie dvoch pohlavných buniek je iba jednou z fáz plynulého a nepretržitého procesu zachovávania života. Z metabolického pohľadu v tomto procese neexistuje okamih, o ktorom by sme mohli povedať, že pred ním neexistoval ľudský život. Ani samotné oplodnenie nie je okamžitá udalosť, ale skôr kontinuálny proces. Ľudský život nemá žiaden presne definovaný začiatok. Určovanie hraničných okamihov bude vždy iba umelým konštruktom. Biológovia ich definujú pre svoje praktické potreby alebo pre potreby ďalšieho výskumu, nie ako odpoveď na etické či filozofické otázky.
Máme aj iný pohľad, genetický alebo embryologický. Z tohto pohľadu je najdôležitejšou udalosťou vznik genómu nového jedinca. Tento moment je často popisovaný ako splynutie mužskej a ženskej pohlavnej bunky, teda oplodnenie alebo počatie. Gény pochádzajúce z dvoch rôznych zdrojov sa spoja do jedného nového, unikátneho súboru génov a vzniká zygota, ktorú pán Čepček opisuje vo svojej správe, o ktorej som ja hovorila, čiže pre tých kritikov, ja som nehovorila o zygote, ale pán Čepček to má v dôvodovej správe. Niektorí považujú práve vznik zygoty za okamih, od ktorého sa odvíja jedinečnosť ľudského jedinca a jeho odlišnosť od všetkého ostatného. Tak ako sme videli v dôvodovej správe, takto to vníma aj pán kolega Čepček.
Určiť konkrétny okamih oplodnenia však nie je vôbec jednoduché, dokonca to nie je možné. Po tom, čo sa spermia uvoľní, a predtým, ako vôbec získa schopnosť oplodniť vajíčko, musí pobudnúť približne 7 hodín v ženskom reprodukčnom trakte. K samotnému vajíčku musí putovať približne 10 hodín. Splynutie vajíčka a spermie je kontinuálnym procesom sérií biochemických reakcií. Keď sa spermia dostane dovnútra vajíčka, stretávajú sa ich chromozómy a vytvárajú organizmus nazvaný zygota. Celý tento proces trvá 12 až 24 hodín a ďalších 24 hodín je potrebných na formovanie zygoty. V žiadnom z na seba nadväzujúcich okamihov nie je možné určiť jeden jediný, ktorý by sme mohli nazvať oplodnením.
Aby to nebolo také jednoduché, existuje ešte argument dvojčiat. Jeho pointa spočíva v tom, že aj keď je zygota geneticky unikátna, v priebehu ďalších 14-15 dní od svojho vzniku sa môže rozdeliť na dve alebo viac identických zygot. Nestáva sa to často, ale pokiaľ existuje možnosť, že sa zygota rozdelí, nemožno povedať, že by bol proces jej individualizácie zavŕšený. Pre lepšie pochopenie tohto argumentu si predstavte nasledovnú situáciu. Predpokladajme, že vajíčko je oplodnené a predpokladajme, že v tomto okamihu vzniká ľudský život. Z katolíckej perspektívy do zygoty vstupuje duša, zo sekulárneho pohľadu sa stáva vlastne osobnosťou. V priebehu niekoľkých dní sa však zygota rozdelí na dva identické organizmy. Znamená to, že sa rozdelí aj duša? Lebo podľa katolíckej náuky toto nie je predsa možné. Ani v sekulárnom slova zmysle nie je možné, aby sa z jednej osobnosti stali dve identické osobnosti delením. Až v okamihu, keď nie je možné ďalšie delenie zygoty, možno hovoriť o vzniku jedinečného ľudského života, preto z tohto embryologického pohľadu, ku ktorému sa prikláňa aj pán Čepček, nezačína ľudský život okamihom oplodnenia, ale skôr procesom gastrulácie, po ktorom sa už zygota nemôže deliť.
Ďalší rozmer predstavuje ešte iná možnosť, ktorú má zygota skôr, ako sa usadí v maternici. Podľa odhadov polovica alebo dokonca dve tretiny oplodnených vajíčok sa rozhodnú, že nebudú pokračovať vo svojom vývoji a stanú sa súčasťou placenty. Pokiaľ vznik zygoty označíme za vznik ľudského života, musíme sa vyrovnať s faktom, že viac ako polovica týchto ľudských životov skončí samovoľným potratom. Všetky možnosti vývoja, ktoré má zygota po svojom vzniku ešte pred sebou, komplikujú presvedčenie, že v okamihu počatia vzniká aj jedinečný ľudský život.
Existuje ďalší pohľad kedy začína ľudský život, neurologický pohľad. Mozgová aktivita je nevyhnutným predpokladom pre všetko to, čo robí ľudí ľuďmi. Pokiaľ mozog prestane vykazovať známky aktivity, hovoríme o tzv. mozgovej smrti a človek s mozgovou smrťou je súčasnou medicínou považovaný za mŕtveho. Pokiaľ je na konci ľudského života koniec mozgovej aktivity, no tak na jeho začiatku by sa teda logicky dalo odvodiť, že by mal byť začiatok mozgovej aktivity. Je to moment, kedy prvýkrát mozgovú aktivitu vieme zaznamenať. Niektorí vyznávači tohto neurologického pohľadu považujú za prvý a významný okamih, a to vás poteší, 8. týždeň tehotenstva. V tomto období je u embrya dokončená organogenéza, čo znamená, že už u neho môžete pozorovať jednoduché, aj keď ešte nevyvinuté formy orgánov vrátane nervového systému. O tom často hovoríte, keď hovoríte o ručičkách, nožičkách a podobne.
Oponenti ale na toto namietajú, že nervový systém je v tomto štádiu iba málo rozvinutý a neumožňuje žiadne racionálne reakcie, a toto je to dôležité, neumožňuje prežívanie strachu, bolesti ani vedomé reagovanie na podnety, preto 8. týždeň tehotenstva podľa ich názoru nezohráva rozhodujúcu úlohu pri vzniku bytosti s ľudskými atribútmi. Počas vývoja nervového systému a mozgu existujú ďalšie dôležité okamihy, v 20. týždni sa ukončuje vývoj talamu v oblasti mozgu, ktorá umožňuje integráciu nervového systému. Podľa niektorých filozofov v tomto období nadobúda ľudský plod schopnosť racionálneho myslenia.
Približne v 24. týždni až v 27. týždni vývoja ľudského plodu možno pozorovať prvé známky činnosti mozgu pomocou EEG. Neprítomnosť signálov mozgovej aktivity diagnostikované rovnakou metódou v tomto období je dôvodom na vyhlásenie mozgovej smrti. V priebehu tretieho trimestra vzniká väčšina nervových spojení v oblasti celebrálneho kortexu, to je mozgová kôra, práve cerebrálny kortex zohráva významnú rolu v niektorých súčasných konceptoch nadobúdania ľudskosti. Jezuitský učenec a antropológ Pierre Teilhard de Chardin prezentoval názor, že vývoj ľudskosti bol priamo závislý na úspešnom rozvoji tejto časti mozgu. Bernhard Häring, katolícky teológ, v 70. rokoch argumentoval, že individualita a unikátnosť osobných vlastností ľudskej bytosti pochádza z funkcie cerebrálneho kortexu. O desaťročie neskôr odborník na ato... na anatómiu Paul Glees povedal, že celerbrálny kortex je znakom geneticky unikátnej osoby.
Spomeniem ďalší pohľad pre pána Kuffu, ktorý presne vie, kedy začína život, ekologický alebo technický pohľad. Z tohto pohľadu je výrazným momentom okamih, od ktorého môže ľudský plod prežiť nezávisle na tele matky. Limitujúcim faktorom nie je rozvinutosť nervového systému, ale funkčnosť pľúc. Vďaka pokroku v medicíne môže dnes prežiť predčasne narodené dieťa už približne od 24. týždňa tehotenstva aj napriek tomu, že pľúca ešte nie sú kompletne vyvinuté. Šanca na prežitie je v takom prípade závislá od úrovne dostupného medicínskeho vybavenia a odbornej pomoci. Legislatíva viacerých štátov vychádza z tohto ekologicko-technického a okamih, kedy dokáže ľudský plod prežiť samostatne mimo tela matky, stotožňuje s okamihom, od ktorého nemožno ľudský plod legálne usmrtiť.
Zoznam rôznych vedeckých pohľadov na začiatok ľudského života by mohol pokračovať, ale myslím, že aj tie vymenované stačili na to, aby človek pochopil, že ide pomerne zložitú a nejednoznačnú otázku. Vyhlásenia o tom, že presne vieme, kedy začína život, o tom, že veda dáva jednoznačne za pravdu pro-life - alebo pre mňa skôr pro-birth aktivistom, lebo vás zaujíma len to birth, to life už veľmi nie -, je skôr zbožným želaním a ako realitou.
No a poďme sa pozreť na ten vedecký dôkaz ako nástroj politiky, ako je tá vaša. Tento profesor Scott Gilbert vo svojej prednáške píše: „Pokiaľ človek neverí v existenciu duše, nepotrebuje ani hľadať presný okamih kedy duša vstupuje do ľudského tela. Momenty oplodnenia, gastrulácie, dozrievania nervového systému alebo narodenia predstavujú iba míľniky na ceste vývoja k tomu, čo znamená byť človekom. Pokiaľ však niekto verí v presne určený okamih počatia ľudskej bytosti, iba s veľkými ťažkosťami nájde pre túto svoju vieru čistý vedecký dôkaz.“
Pro-birth aktivisti tvrdia, že začiatok jedinečného ľudského života predstavuje oplodnenie, alebo inými slovami počatie, to sme tu počúvali niekoľkokrát, zrejme ešte budeme. Pokiaľ zdroj tohto tvrdenia nachádzate vo svojej viere alebo katechizme, je to vaša osobná vec a nemožno voči tomu vôbec nič namietať. Ak sa však svoje názory snažíte podporiť tvrdením, že za pravdu vám dáva veda, cítiť z toho naozaj nedostatok poctivosti a možno aj určitú vypočítavosť. A ak sa túto svoju vieru snažíte vnútiť ostatnej spoločnosti, ide o ohrozenie sekularity štátu, v tomto prípade aj o ohrozenie práv žien, ide o znásilňovanie ostatnej spoločnosti.
Motivácia môže byť jednoduchá, keďže ambíciou pro-birth aktivistov je okrem iného aj ovplyvňovanie legislatívy sekulárneho štátu, akým je aj Slovensko, uvedomujete si, že nemôžete argumentovať výhradne náboženskými dôvodmi, preto si teda na pomoc beriete aj vedu. Veda však jednoznačné odpovede na tento problém nedáva. V skutočnosti až uvedomenie si zložitosti vedeckého pohľadu na vznik človeka umožňuje pochopiť, prečo legislatíva vo väčšine rozvinutých krajín sveta rieši zložitý problém aborcií určitým kompromisom a dáva matkám najmä v prvých obdobiach tehotenstva právo na jeho prerušenie.
Ja vás chvíľočku chcem poprosiť o trpezlivosť (rečníčka listuje v podkladoch na rečníckom pulte), lebo si chcem nájsť ten názov toho autora. Sekundu. (Rečníčka odchádza od rečníckeho pultu pre podklady.) By som nemala dobrý pocit, keby to tu nezaznelo, takže chvíľku strpenia. (Rečníčka vyhľadáva podklady v mobilnom telefóne.) No už to aj, už to aj načítava. Napísal to pán Matúš Ritomský, a teda hovorila som, z akého článku a od akého autora čerpal. Chcela som toto povedať až na záver, ale naozaj a úprimne som sa snažila vám ukázať, že to nie je tak, že my sme vrahovia a že my sme zlí a tí iní sú neni, tí iní sú dobrí.
To je tak, že jednoducho úplne objektívne a oprávnene sú rôzne pohľady na túto zložitú vec. A preto je dobré, keď je v spoločnosti nejaký kompromis, a my evidentne ten kompromis máme nejako nastavený. Ja vám úplne rozumiem, že vy si myslíte, že by mal byť inde. Ja si napríklad tiež myslím, že by mal byť inde. Ale rozumiem tiež tomu, že keď budem takéto návrhy dávať, tak budem ubližovať tým, ktorí, ktorí to cítia inak, a všetci si myslíme, že bojujeme za životy ľudských bytostí, za deti, za ženy, za ich práva. A myslím si, že nie je fér stavať to do polohy, ja som ten dobrý a ten druhý je ten nepriateľ, pretože takto to nie je.
A myslím si, že by bolo fajn, keby sme dali v tejto chvíli v spoločnosti k tejto téme naozaj pokoj, keby sme sa dohodli na tom kompromise, ktorý tu je, lebo evidentne zloženie parlamentu je také, aké je, a nie je to tak, že väčšina spoločnosti, ako sa vám ukázala, si myslí, že by malo prísť k zmene. Bolo by fajn, keby ste tolerovali tento názor, takisto ako ho musím tolerovať ja, a tiež sa mi to nepáči. A keby sme sa zaoberali súčasnou situáciou ľudí, pretože počet potratov, dámy a páni, je v histórii naozaj najmenší, ale zato tu máme naozaj životné problémy, najmä po pandémii, a ale aj tak bez nich máme dosť problémov, ktorých, na ktorých sa vieme dohodnúť, ako ich riešiť.
Ďakujem pekne.