Ďakujem pekne. Ja len teda budem reagovať hneď, aby som potom nezabudla, bude to taký freestyle trošku, ale skúsim vám odpovedať na obavy, ktoré som tu započula, a naschvál vystupujem ešte v rozprave, aby ste prípadne mohli reagovať faktickými.
Pán Baška, len pre vysvetlenie, je tam teda tá snaha, že v tom nákupnom centre máme tú skúsenosť aj z Bratislavy. Tí ľudia, ktorí nakupujú, neplánujú ísť teda na očkovanie, tak si povedia: Á, idem sa zaočkovať. A je to pomerne slušný počet ľudí, tak len to myslel ten môj kolega. Nebola to výčitka, bolo to teda, že máte možnosť tam mať aj očkovacie centrum navyše a tým, že sú bezplatné priestory, ale teda naozaj len toľko k tomu chcel povedať, lebo ja som mu to hovorila. Tak teda potrebujem sa ho zastať, aby to nevyznelo zle.
No ale teraz poďme k tomu, čo ste sa tu, páni, obávali. Najprv sa vás chcem opýtať, kto z vás si myslí, že ten zákon nijakým spôsobom negarantuje nemocniciam, ktoré sa budú musieť optimalizovať, že im nedáva žiadnu finančnú garanciu. Kto si to, prosím vás, myslí, dajte ruku hore, že ten zákon nedáva žiadnu finančnú garanciu nemocniciam, ktoré sa budú optimalizovať, meniť, kde sa budú rušiť oddelenia nejaké. Kto si to myslí, ruku hore. (Reakcia z pléna.) Okej. Hej. Akúkoľvek. Akúkoľvek finančnú alebo akúkoľvek inú garanciu. (Reakcia z pléna.) Veď sa vás pýtam, v tom zákone, ktorý ste čítali, že či si myslíte, že je tam napísaná nejaká (zaznievanie gongu) finančná garancia pre tie nemocnice, kde sa budú meniť, rušiť oddelenia. Nazvem... (reakcia z pléna), dobre, čiže vy si myslíte, výborne. Ešte niekto si myslí, že to nie je finančná? Okej. Čiže ostatní ste... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, takýmto spôsobom nemôžete viesť rozpravu, lebo tu budeme...
Bittó Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
Prosím vás, však ma hádam nechajte, jak si ja budem viesť rozpravu. To kde máte napísané, že to nemôžem, pán kolega, takto robiť? To ukážte mi, podľa akého paragrafu. No tak, prosím vás pekne, ma nechajte, lebo asi niečo tým smerujem, tak láskavo ma nechajte robiť to, jak ja chcem. (Výkriky z pléna.) Ale však dobre, ja vám idem len vysvetliť... (Reakcie z pléna.) Dobre. (Reakcie z pléna.)
Viete, čo vám je nepríjemné, kolegovia? Vám je nepríjemné, že vy ste to nečítali, a to je celý problém. A to som vám sa tu snažila dokázať. (Reakcie z pléna.)
Chcem vám povedať, chcem vám povedať, že stojí to za to si to prečítať, lebo naozaj by ste vedeli, že tam tá garancia je. Je tam totiž taká garancia, že keď zanikne oddelenie, naozaj, veď počúvajte ma, je tam garancia, je to tam napísané. Keď zanikne oddelenie, tak ešte tri roky, ešte tri roky, prepáčte, dva roky, aby som... dva roky musí poisťovňa platiť tú istú sumu tomu oddeleniu, ktoré zaniklo a už nebude vykonávať výkony. To som vám len chcela povedať, dať najavo, že nie je to vôbec také, že vy hovoríte veci, obávate sa vecí, ktoré úplne logicky a pochopiteľne počujete od tých ľudí, že tam majú obavy, ale fakt sa do toho treba pozreť. Sú tam jednoducho veci, ktoré sú inak, ako si myslíte.
Čiže prvá vec, každé oddelenie, ktoré zanikne, má garanciu od poisťovní, všetkých troch, v zákone to je, že ešte dva roky musí byť financovaná tak, ako bola financovaná v roku 2021. A ešte to bude platiť do 2023, ak správne rátam. Čiže toto je veľmi dôležité.
Hovoríte stále o tom, že, a často sa s tým stretávame aj v tých regiónoch a chápem, že to teda počujete, tak to hovoríte, ale hovoríte, že komunitná nemocnica je vlastne doliečovák. S tým sa často stretávame. Tak prosím vás pekne, okrem toho, že teda v komunitnej bude rehabilitačná následná, ako správne hovoríte, môže tam byť ešte, aby som bola dobre zorientovaná, cievna chirurgia, ORL, oftalmologický program, urologický program, gynekologický program, muskuloskeletárny program, chirurgický program a traumaprogram. Okrem týchto vecí v každom jednom, už ani neviem, kam som si to napísala, tak to poviem, jak to je, v každej tejto jednej, v tejto jednej nemocnici môže byť, budú, alebo nieže môže byť, ale budú tam ambulancie, bude tam jednodňová zdravotná starostlivosť, okrem doliečováku bude tam stacionár, môže tam byť psychiatria a malá interná a malá, malý urgent. Dúfam, že som nič nezabudla.
Ja vám týmto chcem povedať, že nie je pravda, že to bude nejaký odložený doliečovák a že sa tam tí lekári neuživia, lebo keď to takto skombinujete, tak vy ako manažér, ako riaditeľ tej nemocnice máte, ja som teraz spomenula šesť-sedem možností, kde teda ten lekár sa vie, samozrejme, nejakým spôsobom realizovať. Iste, asi to nebude na tri zmeny, dvadsaťštvorka ako na oddelení, ale veď aj o to ide, aby sme tam naozaj na oddeleniach, ktoré nie sú až tak vyťažené, tak aby sme naozaj, aby tam zbytočne nesedel lekár, ktorý robí, ja neviem, trinásť operácií za rok nejakých, hej? Tak len o to ide.
Teraz, pán poslanec Kašper, vy ste hovorili o tom chodení do regiónov, že teda mali by sme a že nikto nechodil, a myslím, že aj pán Baška to hovoril, aj vy, pán kolega, že to je taká výhrada, že komunikácia. No tá výhrada je namieste, čo sa týka komunikácie, že nebolo to od prvého dňa komunikované, ako by malo, že viac sa malo chodiť. Ale naozaj už teraz v tomto štádiu nie je fér tvrdiť, že nechodia, lebo pokiaľ ja viem, a teda som veľmi intenzívne v kontakte so súčasným ministerstvom, vedením ministerstva, tak naozaj chodia nielen teda že do krajov, ale robili aj také regionálne akcie, to zrejme aj pán Baška bude vedieť, že s jednotlivými krajmi diskutovali o rôznych možnostiach, ktoré z tých čísel vyplývajú, ktoré vyplývajú z tej geografickej situácie. Dali sme, dali na stôl viacero variant a teda diskutovalo sa o tom, že ktorá to bude, ktorá to nebude. Dokonca jednotlivo komunikovali aj so šéfmi sietí nemocníc. Keď bola potreba, tak ja si nemyslím, že teraz v poslednej dobe, ale už niekoľko mesiacov už, že dostal niekto odmietnutie. Naopak, teraz teda dostávam z regiónov hlásenia, že ministerstvo je tam často a oni často chodia na ministerstvo.
Čiže áno, komunikácia sedí, výčitka namieste, správna, len my nemôžeme stále niečo, čo sa stalo pred rokom, dávať ako dôvod, prečo teraz neprijať niečo, čo je dôležité pre tých ľudí.
No a teraz k tomu, že vlastne prečo je to dôležité pre tých ľudí a že čo sa ide diať. Ale vy to dobre viete, vy ste to počuli ixkrát, ale teda považujem za dôležité to zopakovať. No oproti dnešku my ideme tie nemocnice upratať.
Kolega Baška hovoril o tom, že treba len čakať a vydržať, lebo je to teda celé citlivé. No ale SMER čakal a držal dvanásť rokov a najväčšia reforma bol toaleťák v nemocniciach, aj to v niektorých.
A ja rozumiem, že toto je, rozumiem, že toto je citlivá doba, ale o to viacej sa ukazuje, ako si nemôžme mať dovoliť najhustejšiu sieť nemocníc v rámci Európskej únie, čo možno znie dobre, ale nemať financie na to, na ten personál, ktorý tam absolútne trpí a robí v hrozných podmienkach, to ste dobre povedali viacerí, nemať financie na vybavenie toho, tých oddelení, lebo tam teda neni ani technické vybavenie, potom sa ten človek v tom regióne spolieha, že idem tam za zdravotnou starostlivosťou a nájdem tam nejakú Potemkinovu dedinu a je tam teda papierik, že maľuje sa, lebo teda neni dostatok sestier, neni dostatok personálu. A to sa deje a toto je presne to isté, že ono proste keď nemáme dosť tých zdrojov, tak tie oddelenia zanikajú aj tak, len to nikto neriadi. No tak tu je snaha to riadiť a aj keď to má chyby, tak si myslím, že je to postavené dobre, že je tam teda rozdelené.
My teraz ideme urobiť akýsi podvozok, ideme pomenovať, ako má vyzerať tá kvalita a v podstate ideme povedať poisťovniam, že musia zazmluvniť každú jednu nemocnicu, oddelenie, ktorá splní nejaké podmienky. To dnes nie je. Dnes poisťovne majú nejakú minimálnu sieť zazmluvniť, to je teda, myslím, že nejakých 13 koncových nemocníc a hotovo a vlastne všetky ostatné nemocnice sú na dobrej vôli poisťovní. Teraz sa ide urobiť to, že sa povie, keď toto splní to oddelenie, lebo nebavíme sa o nemocniciach, ale keď splní toto to oddelenie, tak, poisťovňa, musíš zazmluvniť, musíš. A to je tiež vlastne podľa mňa posilnenie tej istoty, ktorú chcete. No a je to dôležité práve preto, aby tí občania dostali bezpečnejšiu zdravotnú starostlivosť.
Ja vám prečítam pár čísel, čo som chcela len povedať, že prečo sa to robí. My teraz tým, že máme vlastne takú hustú sieť, čo môže znieť dobre...
Jáj, ešte dôležitá vec, že prosím vás pekne, my, aj keď som sa rozprávala, kolega, s ľuďmi od vás zo SME RODINA, a aj opäť, je to pochopiteľné, to je to, čo som hneď na začiatku hovorila, že som sa pýtala, že aká je vlastne skutočná obava, tak úplne pochopiteľná obava bola, no čo tí ľudia, keď sa im niečo akútne stane a oni budú teraz potrebovať tú zdravotnú starostlivosť rýchlo a zrazu tam to oddelenie, ktoré oni potrebujú, nebude. Aj teraz kývate, že áno. Jasné, je to úplne pochopiteľná obava, ale nezabúdajte, čo ste čítali v tom zákone, to sa netýka urgentnej alebo akútnej zdravotnej starostlivosti. Pozor, tento zákon sa týka iba plánovanej. A tá urgentná sa vlastne ešte, sa ešte posilňuje. A teraz vysvetlím prečo. Tá plánovaná zdravotná starostlivosť, tam ide človek párkrát za život, je to o týždeň, o dva, o mesiac, o pol roka, a vie si teda povedať, že, a dnes to už aj ľudia úplne, veľmi rozumne to robia. Ja chcem ísť tam, kde sa tých výkonov robí viacej, lebo tam je ten tím vyoperovaný, tak z tohto dôvodu veľa nemocníc alebo oddelení už dnes jednoducho napriek tomu, že poskytuje tie služby, tak tí obyvatelia idú ďalej, pretože tam ďalej sa robia kvalitnejšie.
Čo sa týka urgentnej zdravotnej starostlivosti, tá bude zachovaná. V týchto komunitných, v tých malinkých nemocniciach, ako to hovoríte, tak tam predsa má byť aj urgent, aj interná malá, tam zachytia tie akútne urgentné stavy, len ide o to, že dajú, pomôžu tomu človeku a potom ho prevezú na pracovisko, ktoré je špecializované, kde je tím, ktorý to robí, ktorý jednoducho sa vyzná, robí pravidelne tie operácie a je, v krátkosti, ten človek je viac v bezpečí. Je viac v bezpečí. A to je ten dôvod, prečo to robíme.
Nepoviem nemocnice, konkrétne názvy, aby som nikoho nenahnevala, ale mám to k dispozícii, pokiaľ budete chcieť, tak kľudne sa prídite pozrieť, to je niečo, čo práve na tých stretnutiach v regiónoch sa používa, a poviem vám príklad. Odborné spoločnosti dali zoznam výkonov, ktoré sa majú robiť a že v akom počte, aby to bolo bezpečné pre toho pacienta. Chcem ešte porovnať, že v porovnaní, povedať, že v porovnaní so zahraničím tie počty sú ešte menšie, lebo jednoducho sme, tie odborné spoločnosti boli teda trošku také ohľaduplnejšie.
No a napríklad, hej, jedna z nemocníc, ktoré ste tu spomínali, pozerám že traumaprogram, že malo by sa tam urobiť minimálne 500 operácií za rok, aby bol ten tím dostatočne vyoperovaný, aby to bolo pre toho pacienta bezpečné. Vy ste hovorili o nemocnici, ktorá urobí takýchto operácií 49 za rok. Tak len pre predstavu, že je asi rozdiel, keď hráte aj 49-krát do roka tenis a potom idete na ten Wimbledon, ako keď to hráte teda 500-krát do roka. Takto je to aj s operáciami, že to je, ja sa vám fakt snažím vysvetliť, že to je cieľom tej reformy, hej, že trombolýza má sa robiť minimálne 25-krát, tá nemocnica jedna, ktorú ste spomínali, tak jedenkrát za rok. Jedenkrát za rok na oddelení. Ďalšie, príklad, brušná chirurgia, malo by sa robiť minimálne 800 výkonov, to opakujem, nehovorí ministerstvo, to hovoria odborné spoločnosti, hej, to hovoria samotní tí lekári, ktorí s tým robia, a v jednej z tých nemocníc, ktorú ste spomínali, sa robí 198-krát za rok napríklad konkrétne apendektómia, ktorá sa má robiť minimálne stokrát, aby bola pre človeka bezpečná, za rok sa v tej nemocnici urobí 16-krát za rok. Tak, prosím vás, mi povedzte, keď sa niečo urobí 16-krát za rok, tak fakt akože môže sa stať, že príde situácia, na ktorú ten tím nebude pripravený, lebo to proste nerobí často. A ja vám chcem len povedať, že to preto, to naozaj je pravda, že to nie je o zatváraní nemocníc.
Ministerstvo takýmto spôsobom rozložilo každé oddelenie, každý jeden ten program na výkony, každý jeden výkon pozrelo čísla, pozrelo sa na jednotlivé nemocnice, aké majú odvrátiteľné hospitalizácie, aké majú čísla, akú majú obložnosť. Nemocnice, o ktorých ste hovorili, majú 50-percentnú obložnosť, čiže už teraz sú tam voľné lôžka. A jedna z nich napríklad má odvrátiteľné hospitalizácie skoro 20 %. Odvrátiteľné hospitalizácie máte napríklad, že to vedenie chce ukázať, že tá nemocnica má zmysel, tak ukecá človeka aj s vysokým krvným tlakom, a to vám hovorím úplne vážne, že to sa deje, ukecá človeka s vysokým krvným tlakom, otca rodiny, ktorý musí tú rodinu živiť, tak mu povie, že je to strašne vážne, musíte tu zostať ležať, a on tam, chudák, týždeň leží. S vysokým krvným tlakom! Takéto nemocnice máme a robia to preto, aby ukázali, že aj ony majú miesto na tej mape, aby sa len hlavne nič nemenilo, lebo majú prirodzený strach zo zmeny. Ale kvôli tomu tí ľudia v tomto prípade nie sú ohrození, hej, nejako okrem nozokomiálnych nákaz nemocničných, tak nejako vážne, nerobí sa im nejaký zákrok, ale tí ľudia tam musia reálne ležať, toto sa nám reálne deje a vy keď obhajujete ten stav, tak vy obhajujete toto. A to je na tom to nešťastné.
No a vrátim sa k tomu vysvetleniu, čiže ministerstvo rozdelilo takto výkon po výkone, s odbornými spoločnosťami, s tými lekármi najvyššími, ktorých tu máme, si pomenovali, kedy je aký výkon bezpečný, a pozerá sa na tie čísla a čo sa vlastne, čo chcú, aby sa dialo. A podľa mňa je to správne, je to že okej. Keď tohoto výkonu tu na tomto oddelení sa robí málo, tak presunieme ho na iné, tento výkon, kde sa toho robí viac, dáme to dokopy, ten tím sa bude venovať jednej časti, a toto oddelenie je zas dobré v inom, tak bude robiť iný program. To je dobrý plán a je strašne ťažký. Je ťažké vysvetliť ho ľuďom, je ťažké vysvetliť ho tu, videli ste aj na tom prvom príklade, je ťažké si to zapamätať, aj keď to človek prečíta, aj keď o tom počúva, ono sa to, treba si to opakovane, ja sa o tom môžem baviť týždne, aj tak furt neviem všetko, vždy nájdem, proste vždy nájdem vec, ktorú neviem, je to strašne zložité. Ja viem, že to je zložité.
Oveľa jednoduchšie je povedať, nechajme to tak. Je to citlivé, nechajme to tak, lebo inak tým ľuďom ublížime. No len keď to necháme tak, tak budeme, tak jednoducho ďalej budú tí ľudia zbytočne riskovať, ďalej budeme mať vysokú odvrátiteľnú úmrtnosť, vysoké hospitalizácie. Tí ľudia sa na nás spoliehajú, že chodia do nemocníc, ktoré sú bezpečné, ale ony bezpečné nie sú a nie vlastnou vinou. Ony nie sú bezpečné preto, lebo jednoducho nemáme na nich zdroje. A tie zdroje nepadnú z neba. To sa nedá urobiť, že teraz ich dofinancujeme, len tak akože všetky. Lebo proste to všetci viete, však tie peniaze by chýbali inde.
A preto je dôležité povedať, že práve v optimalizácii, ktorú odmietate v tomto zákone, tak tu je napríklad dofinancovanie ambulancií v regiónoch. V tých, práve v tých regiónoch, kde teraz chýbajú ambulancie, tak tu je dotácia 60-tisíc na ambulanciu, ktorá v tomto regióne vznikne. A nielen na ambulanciu, ale dokonca aj na to, ak tá ambulancia už existuje a je tam starší lekár, lebo máme problém s tým, že tí lekári sú starší, tak keď si nájde nejakého mladého, ktorý bude pokračovať, tak ten mladý dostane takéto peniaze na to, aby mohol odkúpiť tú ambulanciu, aby vlastne tento zákon motivoval tých lekárov ísť aj do tých regiónov, aby nám tam jednoducho pomohli, lebo ich tam potrebujeme.
Ako som už hovorila na začiatku, takisto je tam finančný záväzok pre poisťovne, ktorým, verte mi, vôbec sa im to nepáči, ale je tam finančný záväzok, že dva roky, aj keď to oddelenie skončí a nebude robiť tie operácie, čo robili doteraz, tak ešte dva roky na to budú dostávať peniaze. A to je preto, aby tá nemocnica sa mohla postarať o ten personál, aby mohla urobiť stacionár, ambulanciu, čokoľvek, aby mala proste dva roky nejaké zdroje, plus, samozrejme, sa ráta s tým, toto je to dôležité, že miliarda z plánu obnovy má ísť predsa na nemocnice, ktoré sa reprofilizujú alebo optimalizujú, a to sú práve na tieto veci.
Čiže ja si myslím, že ten zákon... ja viem, že neni dokonalý. Dnes som mala dve hodiny kvôli tomu stretnutie, včera, sú tam veci, ktoré chcem aj ja zmeniť. Ale nie sú to veci, ktoré tu spomínate. Vy spomínate veci, ktoré počujete v tých regiónoch, tie obavy, ja ich počujem tiež, snažím sa ich vysvetľovať, ale naozaj tie obavy nie sú opodstatnené. A rozumiem, že poviete, no tak nebolo s nami komunikované, to sme sa dohodli hneď na začiatku, že tá komunikácia mohla byť lepšia. Ale my keď sa teraz, akože vy keď nám nepomôžete v tomto alebo nepomôžete ministerstvu v tomto, tak výsledok toho celého bude, že ľuďom dáme iba to, čo mali doteraz a ešte horšie. Lebo po tomto nápore tí zdravotníci jednoducho odídu a tie čísla a výsledky slovenského zdravotníctva budú oveľa horšie.
Ministerstvo sa tu teraz pokúša urobiť poriadok. Nerobí nič iné, iba robí poriadok, hovorí, aké kvalitatívne kritériá má spĺňať ktoré zariadenie a keď ho spĺňa, dáva povinnosť poisťovni, aby toto zariadenie financovala. Na tom fakt neni nič zlé. Rozumiem, že sa toho ľudia boja. Treba sa baviť, pán Baška mal aj úplne legitímne požiadavky typu stabilizovať najprv ambulantný sektor, o tomto sa treba baviť, ja si tiež myslím, že by sme mali garantovať jednak teda financie a potom napríklad kraj by mal garantovať to, že keď dostane financie, tak zabezpečí alebo bude sa snažiť zabezpečiť tú ambulanciu spolu s nemocnicou. O tom, toto sú presne veci, o ktorých sa treba baviť. Ale nie je to tak, že zahoďme to a hlavne sa nehýbme, lebo jednoducho na to naozaj tí ľudia doplácajú zdravím a životmi a to sú všetko niekoho rodina.
Takže za mňa takto. Ďakujem pekne.
