Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, už 20 rokov, 28 rokov žijeme v Slovenskej republike, samostatnom štáte, medzinárodne uznanom suverénnom štáte, ktorý je pevnou súčasťou svetového spoločenstva. Slovenská republika vznikla na princípe samourčovacieho práva národov ako štát slovenského národa. Ak by Slováci neboli národom, nemali by právo mať svoj vlastný štát. Ak by nemali svoj vlastný štát, nemali by ani štátnu reprezentáciu vrátane prezidentského úradu, vlády a parman..., parman..., parlamentu. (Reakcia z pléna. Rečníčka si napráva ochranné rúško na tvári.) Nesedeli by sme tu ani my dnes a nesedeli by tu ani predkladatelia návrhu. Slováci sú na tomto území takmer 1 500 rokov. Za ten čas boli pod nadvládou rôznych cudzích národov či režimov, len približne 70 rokov boli súčasťou československého štátu. Ako kolónia. No žiadne iné historické obdobie sa u nás momentálne nezdvi..., nevyzdvihuje tak ako Československo, napr. Slováci boli vyše 700 rokov v jednom štáte spolu s Chorvátmi. Prečo nenavrhujeme aj nejaký štátny sviatok, Chorvátky štátny sviatok za náš sviatok, tak ako je to v tomto návrhu, pretože 28. október je štátnym sviatkom Českej republiky? Je to český štátny sviatok. Chcem zdôrazniť, že štátny sviatok v každom štáte je dňom, resp. má status dňa, ktorý, ktorý existujúci štátny režim kladie na najvyšší piedestál. Je niečím mimoriadne významným, vznešeným, čo si nárokuje všeobecnú úctu, a pre Slovákov predovšetkým ochrana a zachovanie slovenskej identity, vznik a rozvoj slovenskej štátnosti a samostatnosti. Preto si kladiem otázku, toto sú kritériá? Akým prínosom bol 28. október pre vznik samostatnosti, pre vznik štátnosti? Veď sme museli tú republiku u..., opustiť po 70 rokoch, aby sme si konečne mohli uplatniť samourčovacie právo. Teda môže si takúto úctu Slovenskej republiky nárokovať 28. október, ktorý je predovšetkým štátnym sviatkom Českej republiky a českej politiky? Spĺňa tento deň uvedené kritériá? V tento deň totiž tzv. Národný výbor československý v Prahe vyhlásil vznik československého štátu včítane pripojenia, cudzím slovom anektovania, slovenského územia bez súhlasu Slovákov a bez ich vedomia. Slováci o tomto akte nemali ani potuchy. Treba si naštudovať historické údaje, pretože doteraz bola u nás história falšovaná. Za celý čas, keď sme boli v spoločnom štáte, sa tvrdilo o tom, jak Slováci sa prihlásili k štátnosti spoločného štátu. Čiže v Prahe vyhlásil tento výbor vznik československého štátu bez súhlasu Slovákov a bez ich vedomia. Slovenská reprezentácia sa k spolužitiu s Čechmi prihlásila, áno, ale až o dva dni, jak tu už spomenul pán poslanec Blaha, 30. októbra deklaráciou slovensk..., to sa volalo, Deklaráciou Slovenského národa, bol název, čiže teraz sa to, teraz my to poznáme pod názvom Martinská deklarácia, ktorej vyhlásením Slováci oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom, ale v tomto dokumente, ktorého originál záhadne zmizol, v tomto dokumente sa Slováci jednoznačne a bez výhrady prihlásili k samourčovaciemu právu, teda k spoločnému štátu len za podmienky, že Slováci budú mať rovnocenné postavenie s českým národom, čo sa za 70 rokov nerealizovalo. Tento deň máme preto v štátnom kalendári ako pamätný deň oprávnene, uctili sme si tento deň, aj keď by sa dalo povedať, že táto deklarácia nebola zmluvou, ale keďže neboli splnené podmienky, na základe ktorých sa Slováci prihlásili k štátnosti, mohli by sme povedať, vznik Československého štátu pre Slovákov nebol legitímny.
Okrem toho 28. október už predsa máme ako pamätný deň, čiže už sme si uctili, dobre, aj keď ja sa domnievam, že 28. október je pre Slovensko a pre Slovákov takisto dôležitý ako 27., 29. alebo 25. október. Ničím sa nelíši a v žiadnom prípade by nemal byť ani pamätný deň, dobre, ale ideme teda si uctiť, že boli sme s tými Čechmi v jednom štáte, aj keď v nerovnom postavení, a preto máme pamätný deň. Načo teraz meniť pamätný deň na štátny sviatok? Štátny sviatok totiž musí byť pre slovenskú, novovzniknutú Slovenskú republiku a Slovákov, tu budeme za chvíľu oslavovať tridsať, 30. výročie vzniku, musí byť len taký, len taký počin v histórii, ktorý mal význam pre vznik Slovenskej republiky, samostatného štátu a pre posilnenie slovenskej identity. A toto Československo v žiadnom prípade nespĺňa, práve naopak, každý, kto sa hlásil k týmto ideám, bol potlačovaný a väznený, ako napr. Andrej Hlinka. Dôvodom vzniku Československa z roku 1918 bolo obnovenie českej štátnosti, rozšírenie svojho územia na východ a asimilácia Slovákov, toto bolo z dôvodu dostať Čechov z nemeckého obkľúčenia, a napokon využívanie Slovenska ako českej kolónie. V žiadnom prípade nebol tento štát z českej strany nikdy chápaný ako zväzok dvoch rovnocenných národov, čo bolo v podstate podmienkou Clevelandskej dohody, Pittsburskej dohody, Martinskej deklarácie. Nič z toho sa nesplnilo, Česi to ignorovali, buď tieto dokumenty zmizli, alebo boli sfalšované. To sú historické fakty.
Pred dvomi rokmi sme získali veľmi dôležité dokumenty zo Spojených štátov ohľadne vzniku Československa a aj z Londýna, konkrétne listy a depeše, ktoré písali britskí veľvyslanci domov. Jeden vám z nich za chvíľu odcitujem a to hovorí za všetko.
Naopak, teda nebol to chápaný ako zväzok dvoch rovnocenných štátov, ale Československo bolo štátom, ktorý popieral základné právo Slovákov, samourčovacie právo. V duchu fikcie čechoslovakizmu, ktorý bol štátnou doktrínou, sa ich rafinovaným spôsobom snažil počeštiť a prenasledovať každého, kto právo Slovákov na samourčenie presadzoval, jak som už spomínala.
Teraz jeden citát. Český militantný nacionalista Alojz Rašín v roku 1920 vyhlásil: „Vybojovali jsme si československý stát a ten musí zústati českým státem.“
Ďalší citát. V memorande Independent Bohemia z roku 1915 píše pán Masaryk britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Greyovi: „Slováci jsou Čechy, přestože užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“ Takže nie je len to, že nám nechceli priznať rovnocenné postavenie, ale oni aj popierali našu existenciu.
Do tretice citát z druhého zväzku Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921 na strane 1217, citujem: „Slovensko bude naší koloniální zemí.“
Takže to sú dôkazy, že jednoducho od začiatku bolo postavenie Slovenska plánované ako kolónia, pretože Čechy, Česi boli v tomto štáte v národno..., ako národnostná menšina boli v menšine, a aby sa, to je, toto sú všeobecne známe veci, a aby sa stali väčšinou, boli ohrozovaní zo strany hlavne Nemecka, tých bolo 3 mil., tak aby toto, toto zažehnali, túto hrozbu, tak stále si pričleňovali Slovákov a tvrdili, že Slováci sú Česi.
Napokon československý št..., Československo bol štát, ktorý začal vždy, rok 1918 a 1945, a aj skončil nedodržaním zmlúv zo strany silnejšieho partnera, teda Čechov. Alebo povedané inak, bol to štát, ktorý začal a skončil českým podfukom. Na počiatku bolo nedodržanie rodnej listiny - Pittsburskej zmluvy aj Clevelandskej zmluvy a rovnako protiprávna zmena medzinárodne garantova..., garantovaného názvu štátu Česko-Slovensko. Tento sa zmenil na vnútorný štátny, vnútroštátny jednoslovný a bezduchý názov Československo ako jedno slovo, ktorý pre cudzinu bol vždy len Česko, kedykoľvek si to pamätáme ešte niektorí, čo tu, keď ste prišli do cudziny, nazývali nás len čeko, čeko, čeko. Ja ešte keď som v roku ’92 pôsobila v Mníchove, tak Nemci na mňa pozerali vyvalení, aké Slovensko a aký Slovák, čo je to, vy ste Česi a basta. Takže takto sme my boli rovnocenným partnerom pre Čechov.
Práve tento rok išiel český preklad kníh známej anglickej historičky Mary Heimannovej o dejinách Československa. Má názov Czechoslovakia: The State That Failed, teda Československo, štát, ktorý zlyhal. Československo zlyhalo viackrát. Dvakrát vznikalo, dvakrát zaniklo. Jeho duch však straší podnes.
Ešte som zabudla pripomenúť, že okrem teda nedodržania clevelandskej a pittsburskej dohody nebol dodržaný v roku 1945, keď druhýkrát vzniklo Československo, nebol dodržaný ani Košický vládny program, kde takisto bolo sľubované, sľubovaná federácia a rovnocenné postavenie. To sa nerealizovalo, dokonca ani zákon o federácii bol len čiastočne realizovaný, ani ten nebol dodržaný, áno, a koniec-koncov úplne to zaklincovali v roku ’92 na konci existencie, keď tu bolo za porušenie ústavného zákona a zákaze používania československých štátnych symbolov. Napriek tomuto zákazu Česká republika tieto symboly používa dodnes v rozpore, protiprávne a nezákonne.
Podľa, už som spomínala, azda najboľavejším dôsledkom existencie Československa na Slovákov je však vytvorená vrstva tzv. Čechoslovákov, teda Slovákov, resp. Poloslovákov trpiacich komplexom menejcennosti, ktorý si hasia tým, že sa poklonkujú Čechom a bojujú proti všetkému slovenskému, ešte aj slovenskému jazyku. Osobne poznám a mám rodinu v Čechách, takže mám osobné skúsenosti. Čechoslováci sú obdobou maďarónov, teda odnárodnených Slovákov, ktorí slúžili záujmom a cieľom maďarskej politiky horlivejšie než samotní Maďari. Je to aj obdoba tzv. Turčínov. Poznáme heslo horší Turčín od Turka. A zdá sa, že práve zástupcovia tejto prapodivnej patologickej vrstvy spoločnosti sa dnes snažia o presadenie tohto zvráteného návrhu.
Československo bolo pre Slovákov len prechodnou, nie trvalou formou existencie. Je proti zdravému rozumu a prirodzenosti vyzdvihovať na piedestál stopy epochy, ktorá bola historickým vývojom prekonaná. Autori predkladaného návrhu sú veľkými ctiteľmi Československa, najmä toho masarykovského. Ukážme im preto, ako sa Masarykova prvá Československá republika stavala k predošlému, a teda prekonanému historickému obdobiu - habsburskej monarchii.
Viaceré historické pamiatky, ktoré monarchia, ktoré monarchiu a Uhorsko oslavovali, jednoducho odstránili, zničili. Nešlo len o spontánne útoky československých legionárov na jednotlivé sochy. V roku 1920 Národné zhromaždenie v Prahe schválilo rezolúciu poslancov Igora Hrušovského a Václava Sladkého vo veci odstránenia maďarských, tzv. milenárnych pamätníkov na Slovensku. V texte rezolúcie sa píše, tieto pamätníky, citujem: „Tieto pamätníky sú bez umeleckej ceny, dnes s anachronizmom sú uprostred nemaďarského obyvateľstva a urážajú národné city Slovákov. I iného druhu pamätníky alebo sochy postavené“ - to je ešte stále citácia - sochy postavené „maďarskou alebo rakúskou vládou na území ČSR sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom.“ Čiže úplne jasná reč, jedna historická epocha zanikla, nie je dôvod ju preto oslavovať, vyzdvihovať. A vnímame už 28 rokov po zániku jednej epochy a ideme tu ešte, ideme ju oslavovať, hoci má pamätný deň.
Čo keby sa slovenskí poslanci v roku ’92 inšpirovali týmto československým zákonom a prijali by v Národnej rade rezolúciu o odstránení pamätníkov českej nadvlády na Slovensku? Nič také sa nestalo, no dnes hŕstka politikov, ktorá neprehrýzla existenciu samostatnej Slovenskej republiky, predkladá zákon o 28. októbri, ktorý je dátumom vzniku dvakrát skrachovanej a tri desaťročia mŕtvej Československej republiky, resp. Československa – bez spojovníka – a túto chce vyzdvihnúť na najvyšší pamäťový piedestál.
Je to pokus o symbolický návrat Slovákov do českého područia, popretie stáročných slovenských emancipačných snáh, úsilia generácií národovcov a najmä popretím dosiahnutej štátnej samostatnosti. No a napokon aj pľuvancom do očí všetkých statočných Slovákov, občanov Slovenskej republiky.
Predložený návrh dekra..., degraduje našu Slovenskú republiku, ale aj nás poslancov Národnej rady na úroveň nesvojprávnej českej provincie. Veď koniec koncov je to už pamätný deň. Ak Národná rada schváli 28. október ako svoj štátny sviatok, Slovenská republika sa stane unikátom vo svete tým, že slovenský národ bude oslavovať ako štátny sviatok deň, kedy sa jej vlasť stala cudzou kolóniou, čo nemá vo svete obdoby.
Ja sa vás teda ešte chcem na záver opýtať, že počuli by ste, že by Česi si dali ako štátny sviatok napríklad štátny sviatok Rakúskej republiky? Hej? Pretože Rakúsko má tiež, boli s nimi niekoľko sto rokov v spoločnom štáte, čo tam bolo-nebolo a tak ďalej, samozrejme, túžili po samostatnosti, preto si vyhlásili, ako som už spomínala, ten československý štát, ale nevieme o tom, že by si dali rakúsky, lebo toto je český štátny sviatok, a my chceme prijať český štátny sviatok, ďalšieho štátu suverénneho, s ktorým už nemáme spoločné štátoprávne usporiadanie, my chceme od nich ich štátny sviatok si prijať za svoje. Je to, je to područenie sa, resp. upadnutie do koloniálneho postoja, takže zamyslime sa nad tým, lebo budeme skutočne unikát a vyjdeme na posmech.
Ďakujem za pozornosť.
