Videokanál poslanca

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja by som sa chcela prihovoriť z tých kategórií vymenovaných, ktorí skutočne sú aj odkázaní a veľmi by im pomohla takáto pomoc zo strany štátu, tak by som chcela zdôrazniť hlavne tú kategóriu dôchodcov, pretože vo svojom okolí skutočne poznám veľa známych a priateľov, ktorí sú na tom veľmi zle. Samozrejme, že čím je vek vyšší, tým je zdravie chatrnejšie, tým sú viacej odkázaní na lieky a tieto lieky sú stále drahšie a drahšie, dôchodky veľmi nízke. Takže veľmi, veľmi by im to pomohlo. Poznám ľudí, ktorí bez toho, aby sme im pomohli mesačne nejakým príspevkom, nevedia prežiť z mesiaca na mesiac. Skutočne, verte to. Viete, nám poslancom, ktorí máme zabezpečený príjem, niekedy sa to nechce veriť a to je tak, že sýty hladnému neverí. Preto sa ja veľmi prihováram a tento zákon považujem za mimoriadne dôležitý ako sociálny zákon.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega, nebudem tu hovoriť nejaké tirády o tom, že tento problém s bilbordami je staronový, treba to riešiť, to je akože jasné, o tom netreba diskutovať.
Ja by som, ja sa vás chcem len opýtať. Je tu taký problém, že jednoducho dostávajú tie, tí starostovia alebo tie obce, mestá dostávajú teda takúto právomoc, hej, na to odstránenie, čo je v poriadku, len moja otázka znie, ako máte zabezpečené, aby teraz povedzme starostovia alebo stavebné úrady neuprednostňovali jedných pred druhými, lebo oni rozhodnú, máme tu tie staré zmluvy, hej, hovoríte, že do troch rokov a niektoré sa môžu predĺžiť, teraz ktoré sa predĺžia, za akých okolností? Či tu nie je trošku aj nejaký dôvod na korupciu, lebo dostanú veľkú právomoc tieto stavebné úrady a stavebné úrady vo všeobecnosti aj z mojej vlastnej skúsenosti, musím povedať, že sú dosť skorumpované. Nemôžem povedať na všetky, ale je tam vysoká miera korupcie, takže toto by ma zaujímalo, ako chcete riešiť to, aby nedochádzalo teda ku korumpovaniu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pani kolegynka, ja taktiež musím konštatovať, že tento problém, ktorý je v rozdrobenosti a v nájme pôdy, ten stav, aký je v súčasnosti, je katastrofálny. A ja hneď nadviažem, ja som jedna z vlastníčok, ktorá 30 rokov tento stav, čo sa konkrétne voči mne deje, považujem za nehorázny, absolútne nedôstojný a jednoducho nedôstojný právneho štátu. Ja som pred 30 rokmi zdedila nejakú pôdu, áno. Tam tie, ja nepoznám tie parcely a tak ďalej, ale 30 rokov si svojvoľne túto pôdu užíva súkromná firma, ktorá sa ešte nazýva honosne FirstFarms, a táto firma napriek tomu, že ja som tam bola, že som deklarovala, naposledy som im v dvetisícosemnástom na ich návrh zmluvy napísala, že nechcem tú pôdu prenajať im a nikdy ani v budúcnosti. Napriek tomu tento rok som, teda dvetisícdvadsiaty som ani nedostala návrh, ďalej to užívajú už absolútne bez právneho nároku aj teda podľa tej teda v súčasnosti ešte platnej právnej úpravy, kde ešte takto to robia, jak ste spomínali. Ale čo je ešte na tom najhoršie, teraz som dostala šek, lebo doteraz mi ani za ten nájom neplatili vôbec nič. Dostala som 1,80 eura za 30 rokov nájmu pôdy! Takže ja vám hovorím ten stav.
Ja som bola na ministerstve poľnohospodárstva, riešila som to s predsedom, takže ja vítam, aby som, lebo už nemám veľa... ja vítam túto iniciatívu, ale hovorím, že je ešte slabá. Ja by som poprosila, aby tam boli sankcie pre takéto, oni to jednoducho nerešpektujú. Vy, ten zákon bude platiť a oni ho... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem slová. Ja by som chcela k absolútne vyčerpávajúcemu príspevku do rozpravy môjho mladého kolegu ešte doplniť jednu vec, že nejde tu len o 30. roky v Nemecku, ale veľa mojich známych, ktorí prežili po II. svetovej vojne, narodili sa tesne po II. svetovej vojne a prežili 50. roky, mi volali a povedali, že toto je katastrofa, toto sú naspäť 50. roky. Totalita, otrasná totalita, sú zhrození, nahnevaní, proste absolútne frustrovaní. A ja si myslím, že vám to spočítajú.
A tento právny nihilizmus, ktorý ste tu vlastne zaviedli schválením dnešných zákonov o reforme súdnictva, zmeny ústavy a teraz aj tohoto navrhovaného zákona, ktorý pravdepodobne schválite, tento právny nihilizmus, si uvedomte, že tu dlho nebudete. Maximálne tie štyri. A po tých štyroch rokoch sa vám to všetko vráti. Ste si nastavili pascu, do ktorej sa sami dostanete. Potom vy pôjdete do tých rezervácií, ktoré chystáte pre nás, a potom uvidíte, ako to je. Si treba uvedomiť, nikto tu nie je večne. A ako tie zákony potom budete vy znášať, hej? Na toto vás upozorňujem, pretože je to absurdné, a opakujem, je to právny nihilizmus a nebývalý škandál v histórii slovenského národa, nielen Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Milé kolegyne, milí kolegovia, všetko to, čo tu bolo povedané od obidvoch kolegov, ale hlavne teda perfektná analýza pána Schlosára vystihuje katastrofálnu situáciu v tejto oblasti v našom štáte, ktorý, o ktorom chceme hovoriť, že je právny štát. Skutočne len ten pochopí, ako je tento zákon, viete, matematicky sa tomu hovorí, že základná, ale nepostačujúca podmienka, že je to základná podmienka, aby sme vôbec mohli v budúcnosti hovoriť o právnom štáte, a pochopí to len ten kto to na vlastnej koži skúsil. Ja som pred 20 rokmi bola, bohužiaľ, prežila takú skúsenosť, keď bol môj syn napadnutý tromi gaunermi, bolo mu ublížené na zdraví s následkami na celý život a 10 rokov sme museli bojovať, aby bol vôbec odsúdený. Bola tam obrovská korupcia polície, prokuratúry aj sudcov. Vtedy som pochopila, jaký je obludný tento právny systém aj jak strašne sú postihnuté obete, preto vás prosím, skutočne, pokiaľ, aby ste aj vy nemuseli prísť k takejto skúsenosti v budúcnosti, podporte tento zákon, pretože ide o nás všetkých. Ide o bezpečnosť, zdravie nás všetkých.
Ďakujem.

Ja by som chcela... Ďakujem pekne za slovo. Ja by som chcela zdôrazniť, že tu ide o zákon, ktorý je ani nieže nesmierne potrebný, ale ide o zákon, ktorý v podstate podporuje pud sebazáchovy národa. Pretože pokiaľ vieme z histórie, tak všetky spoločenstvá, ktoré boli, jak to vôbec vieme vzadu do histórie zaznamenať, sa vždy vedeli postarať o reprodukciu svojej skupiny, nazvime to dobre alebo národa, hej? A v dnešnej dobe, keď máme taký veľmi negatívny demografický vývoj, tento zákon to je skutočne, ja by som povedala, existenčný zákon, pretože tá situácia je veľmi zlá a je každej generácie, povinnosťou každej generácie sa postarať o to, aby ten národ do budúcnosti sa zachoval, napredoval a minimálne zabezpečil rozvoj svojej entity a svojej skupiny, svojho národa. Preto je to absolútne apolitický a existenčne potrebný zákon, na ktorý by mali nadväzovať ďalšie a ďalšie sociálne podpory. Tak ako to napríklad bolo v 80. rokoch, keď ja som bola mladá a kde skutočne to zaznamenalo obrovské benefity, keď štát podporil mladé rodiny finančne a ešte ďalšími inými benefitmi.
Preto si myslím, že každý rozumne rozmýšľajúci človek, ktorému ide o tento národ, aby do budúcnosti sa rozvíjal, musí takýto zákon podporiť.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ako vieme, ja sa teda chcem vyjadriť k návrhu štátneho sviatku 28. októbra, keďže ide o zlúčenú rozpravu, aby to bolo jasné.
Všeobecne vieme, že platí fakt, že Československo vzniklo alebo Československá republika vznikla 28. októbra 1918 zákonom, ktorý vydala skupinka českých politikov združená okolo takzvaného Národného výboru československého zákonom č. 11/1918 Sb. Opakujem, o tomto akte, že bola vyhlásená Československá republika, slovenskí politici, slovenská strana nebola informovaná, nevedela o tom, politici z Martina, z Bratislavy, ani z Budapešti. Takže nebolo to ani so súhlasom ani s účasťou slovenskej strany. A dôkazom toho je aj to, že Slováci sa zišli 30. októbra v Martine, pričom hrozilo, že bolo pripravené maďarské vojsko, ktoré chcelo rozprášiť toto stretnutie a hrozilo aj zatýkanie, dokonca, že až popravy, až tak ďaleko. Takže ďalej fungovalo Uhorsko a Slováci teda nevedeli o tomto akte. A to je veľmi dôležité.
Samozrejme, že Slováci od začiatku roku 1918 nepochybne do Česko-slovenského, teda nie Československého bez pomlčky, štátu ako štátotvorný subjekt chceli vstúpiť. To je jasné. Pracovalo sa na tom cez vojnové roky. Svedčia o tom aj aktivity Štefánika, ďalej uzavretá Clevelandská zmluva, Pittsburská dohoda, ale aj telegram Matúša Dulu, predsedu Slovenskej národnej strany, ktorý poslal 30. 10. 1918, adresovaný pražským politikom, v ktorom píše, citujem: "Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vyindikuje pre slovenský národ účasť na otvorení, na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska." Upozorňujem na to, že Slovensko bolo na prvom mieste. Toto je presný citát telegramu.
Matúša Dulu 30. 10. 1918 zároveň zvolili aj za predsedu Slovenskej národnej rady a preto je nemysliteľné, že by účastníkov Martinského stretnutia o svojom telegrame neinformoval a že by sa obsah tohto telegramu nejakým spôsobom nepretavil alebo neobjavil aj v texte Deklarácie slovenského národa, ktorý poznáme pod takzvanou Martinskou deklaráciou. Po schválení deklarácie účastníkmi na súkromnej porade niekoľkých osôb a na nátlak Milana Hodžu bol text deklarácie svojvoľne zmenený. Vypustili požiadavku sebaurčovacieho práva Slovákov a účasť ich reprezentantov na Mierovej konferencii. Karol Medvecký, ktorý bol tajomníkom Slovenskej národnej rady, ktorý je na uverejnenom texte deklarácie uvedený ako signatár, vyhlásil uverejnený text za falzifikát a poprel, že by bol deklaráciu v takejto forme podpísal. Andrej Hlinka vyslovil obavu, že niekto neoprávnene vyhlási deklaráciu za falzifikát. Hlinka sa v súlade s platným textom deklarácie dostavil na Mierovú konferenciu do Paríža, ale pražská vláda ho zablokovala a nechala zavrieť. Tak najprv Maďari a potom Česi.
Informácie o dodatočných zmenách v texte deklarácie vykonali na nátlak Milana Hodžu, ktorý deklaráciu nepodpísal, prenikli na verejnosť v týždenníku Slovák až 5. februára 1922. Na škodlivom účinku falzifikátu, ktorý poznáme ako Martinskú deklaráciu, to už nič nezmenilo. Tento sfalšovaný dokument je z právneho hľadiska nulitným aktom, ktorý síce nemožno nijako konvalidovať, avšak ktorý dobre poslúžil českému vojsku, keď začalo obsadzovať Slovensko ako akýsi pozývací list. Neviem, či vtedy začala tradícia pozývacích listov.
Chcela by som podotknúť, že originál Martinskej deklarácie sa doteraz nenašiel. Takže my poznáme len falzifikát, ktorý je nulitný, ktorého jeho právne účinky sú nulitné. Chcela by som na podporu toho, že 28. október nemôže byť štátnym sviatkom, uviesť fakty, konkrétne fakty publikované v rôznych prameňoch, žiadne dojmy, žiadne názory, ale fakty publikované.
Tak poďme teraz na české pramene. Česká historička Lenka Bobková v Práci zo 7. 4. 1948, ktoré sa volá Ustavení koruny království českého, český sad Karla IV. vydané v Prahe vydavateľstvo Havran 2006. Dny, které tvořili české dejiny, to je asi kapitola, píše: "Ve smyslu historického a státoprávního termínu (jako sjednocujíci pojmy vyjádřujíciho příslušnost té které koruny země k teritoriu ovládaného českým králem, zanikla Korona regny Bohémie teprve se vznikem Československé republiky roku 1918.".
Čiže Česi vždy chápali vznik štátu zriadeného 28. 10. 1918 zákonom Národného výboru Československého číslo 11/1918 Sb. ako obnovenie českej štátnosti, a nie ako vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ešte by som chcela podotknúť, že zvykne sa tu konštatovať o prvej Slovenskej republike, ktorá vznikla 14. marca 1939, ktorá je stále označovaná ako, teda často označovaná ako vojnový štát, by som chcela podotknúť, že táto vznikla 14. marca, teda pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny, čiže nemožno hovoriť o vojnovom štáte. Zato Československo alebo Československá republika vznikla ešte v čase prvej svetovej vojny, pretože prímerie medzi bojujúcimi stranami bolo to podpísané až 11. novembra 1918 a súčasne vznikla ako dôsledok svetovej vojny porážky Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Čiže presne vyhovuje termínu ´vojnový štát´.
Z ďalších prameňov, napríklad českým sľubom a zmluvným záväzkom boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie. V žiadnom prípade nevstúpili do obnového Českého štátu ako rovnocenný štátotvorný subjekt. Krátky čas po podpise Pittsburskej dohody sa jej spoluautor a signatár Tomáš Garrigue Masaryk vyjadril:
"Než hlavní věcí je, že dokument úmluvy je podvržený, je falzum.". To hovorí o Pittsburskej dohode. "Proto politik, vážny státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falzifikát se nemůže stát státním aktem.". Je to publikované v knihe Milan Ďurica - Tomáš Garrigue Masaryk a jeho vzťah k Slovákom, Lúč Bratislava 2007.
Podľa mňa tu išlo o jasný prejav vierolomnosti a konania v zlej viere, tzv. mala fides. Masaryk svojim výrokom usvedčil z vierolomnosti sám seba. Z Masarykovho výroku je totiž zrejmé, že nepočítal so Slovákmi ako s rovnocennými partnermi Čechov. Masaryk vo svojej knihe Světová revoluce za války a ve válce 1914 až 1918 vydané v Prahe v roku 1925 hovorí, že Pittsburskú dohodu podpísal, citujem: "k uspokojení malé slovenské frakce, ktorá snívala o bůhví jaké samostatnosti Slovenska" a že to urobil "bez váhání". Masaryk takto priznal, že vierolomne využil Slovákov, ktorí v zahraničí pracovali pre vznik Československého štátu a nikdy im nemienil splniť to, čo hoc aj písomne sľúbil.
V zásadách programu, ktorý schválilo vedenie českej národnej demokracie, sa písalo: "Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ je před stáletími založen, náš národ si ho vydobyl po třistoleté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena.". Opäť Milan Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí, Lúč Bratislava 2003. Aj toto svedčí o tom, že Česi si, Česi mali na mysli Český štát a Slovákov za rovnocenných partnerov nepovažovali.
Alojz Rašín, český militantný nacionalista v roku 1920 vyhlásil: "Vybojovali sme si Československý stát a ten musí zůstat českým státem. Podle podmínek míru máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neexistovali."
Autor Klimek Anton, 30. 1. 1933 Nástup Hitlera k moci - začátek konce Československa, vydavateľstvo Havran Praha, 2003. Českým nacionalistom nešlo o spoločný štát Čechov a Slovákov, ale o Český štát s pripojením, čiže anektovaným Slovenskom.
Podľa Ottůvho Obchodného náučného slovníka, citujem: "Ani v době největší perzekuce převážná většina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverénny Český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska", to Česi tvrdili, "připojení Slovenska má důvody v právu hospodářskem, národnostním a přirozeném.". Vydané v druhom zväzku Ottůvho obchodního náučného slovníka z roku 1921. Opäť išlo o Český štát s pripojením, s pripojeným Slovenskom.
Ďalej tento Ottov obchodný náučný slovník uvádza, citujem: "Slovensko bude naší koloniální zemí", II. zväzok Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921. Nešlo len tak nejaký slovník, o nejaký slovník. Táto publikácia totižto bola jednoznačne mienkotvornou. Česi boli na ňu mimoriadne hrdí. Bola pre nich niečím ako encyklopédia Britanica pre Britov.
Z dokumentov vypracovaných v Prahe pre Úrad pre prípravu mierovej konferencie v Paríži sa dozvedáme, citujem: "Pro Český stát jest mimořádně výhodné, když se může rozšiřovať směrem, kde je půdy dostatek a kde je poměrně řídke osídlení. To je právě na Slovensku, které na jeden kilometr čtvereční nemá ani polovinu lidí, kolik ich mají České země, 59 na jeden kilometr čtvereční, zatím co české země 128 lidí na jeden kilometr čtvereční. Slovensko se může stát kolonizační zemí českou." Autor Jozef Klimko, Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc, Bratislava 1980.
V októbri 1907 vyšlo prvé číslo mesačníka Naše Slovensko. V podnadpise sa uvádza, že je to časopis, citujem: "hájící zájmy uherských Slováků". Už v úvodnom článku Podporování Slováků a český národ sa hovorí: "v posledních letech česká inteligence početne tak vzrostla a malý český prostor jí už nemůže stačiť. Jestli se však podaří Slovensko zachránit od pomaďarčení, naskytne sa tu Čechům široké pole působnosti a tí, kterí, pro které nebude doma místa, přijdou na Slovensko a nájdu tu jiste bohatý pramen výživy". To bol pohľad budúcich kolonizátorov s vyjadrením túžby po českom lebensraume dragged na Hostýn. A ešte inými slovami, to najlepšie si ponecháme doma v Česku a to horšie pošleme vyžierať Slovensko.
V roku 1926, teda v čase, keď bola v Taliansku oficiálne vyhlásená diktatúra a bola zrušená sloboda tlače, udelil Tomáš Garrigue Masaryk najvyššie československé vyznamenanie Rád bieleho leva Benitovi Mussolinimu. Chcem toto dať do pozornosti všetkým kritikom a krikľúňom o fašistoch. Čiže vyznamenali zakladateľa fašizmu. V Nemecku bol nacizmus, ale toto bol fašista a fašizmus. Toto bolo uverejnené, aby to bolo jasné, Lidovky.cz 28. októbra 2010 aj Tyden.cz 1. októbra 2020. Táto informácia bola uverejnená. Masaryk sa tu prejavil ako super demokrat svetového formátu. Čiže môžme aj povedať, že v podstate išlo o štát, ktorý podporoval fašizmus. Teraz by som chcela uviesť britské pramene a čerpalo sa predovšetkým z archívov britských diplomatov, ktorí pôsobili v Československu a posielali depeše domov. Takže to je vyjadrenie, by sa dalo povedať, objektívne, nezávislé, nezaťažené, či boli Česi alebo Slováci, alebo kto, proste úplne nezaujato. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, viem, že ste sa trošku rozohnili, len prosím vás, aby ste si napravili rúško.

Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Stále si ho napravujem, ďakujem.
Britský chargé d´affaires v Prahe Cecil Gosling v depeši č. 157 z 6. novembra 1919 do Londýna hlásil: "česká administratíva nad Slovákmi bola a zostáva krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou".
Úradník Foreign Office z 15. novembra 1919 vo svojom zázname napísal: "Čechom nemožno dôverovať, že budú postupovať spravodlivo voči Slovákom, nech si doktor Beneš vraví, čo chce".
Ďalej kňaz írskeho pôvodu doktor Vans v správe z 29. novembra 1920 britskému vyslancovi v Prahe Georgovi Clarkovi píše: "Slováci neznášali tyraniu starých Maďarov, ale poznali, čo tyrania znamená, až keď sa dostali pod Čechov." Toto hovoria britskí diplomati.
Ďalej. Britský konzul v Bratislave Robert Smallbones v depeši č. 19 z 19. októbra 1923 uvádza, citujem: "Je mnoho Čecho-Slovákov, to jest Slovákov, ktorí chcú byť v republike, ale bez spojovníkových Čecho-Slovákov v tom zmysle, aký sa tu vnucuje, som zriedka stretol, pomimo vládnych úradov a kruhov revolučných prospechárov." Smallbones ďalej v depeši z 24. marca 1924, to je príloha k depeši č. 96, tiež uvádza, citujem: "Hospodárske záujmy Čiech, Moravy a Sliezska na jednej strane a Slovenska a rusínskeho územia na strane druhej nie sú totožné a tieto dve ostatné entity, t. j. Slovensko a Rusínsko boli v skutočnosti zahrnutím do Československej republiky poškodené.". (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, chcem sa vás spýtať, či máte toho...

Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Áno, ja som na 30 minút.

Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Ja to nespochybňujem, len je sedem hodín, práve...

Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Ja vám len oznamujem, že tak sa rozhodnite, áno, ja to mám dlhšie...

Pán poslanec, keď niekto nechápe, že štátny sviatok jedného suverénneho štátu nemôže byť štátnym sviatkom iného suverénneho štátu, tak ja už neviem, aké argumenty, snažila som sa to vysvetliť. A pre vás je typické, že vy keď nemáte argumenty, toto všetko, čo boli, to boli, to boli vaše dojmy, áno, ktoré ste si poplietli s pojmami, tak vy začnete osobne urážať. To som si všimla, odkedy som tu v parlamente ako nový poslanec, čo je veľmi úbohé, lebo my sa môžeme mýliť v názoroch, ale každý z nás, a to platí aj k pánovi Pročkovi, každý z nás je tu, je poslanec, ktorý má slobodný mandát, a mne nebude nikto určovať, čo mám hovoriť alebo nemám hovoriť, pán Pročko. Takže preto sa veľmi čudujem, že sa znižujete k takýmto, k takémuto chovaniu.
Vy hovoríte, že Česi, že sme vybudovali spoločný štát? A to odstránenie tých podnikov, slovenských podnikov, ktoré, Slovensko bolo najpriemyselnejšou časťou Uhorska, že sa odstránili, všetko sa presunulo do Prahy. Niekoľko stotisíc Slovákov sa muselo vysťahovať do Ameriky, to bolo to budovanie? Áno? A Česi, hovorím ešte raz, Česi považovali Slovákov za Čechov, ktorí len hovoria slovenským nárečím, žiadnych Slovákov a tak ďalej. To je prekrúcanie. A keď to aj tvrdil Štefánik, aj ten sa mýlil, ku koncu života však si opravil svoj názor.
Ja, Slováci, keď hovoríte, že sa Slováci prihlásili. Áno, Slováci sa prihlásili k štátnosti, ale za iných podmienok, ktoré neboli splnené, a tým pádom nemôžeme my...
A ešte ďalšia vec. Vy ste hovorili, že, že si, totižto 28. október Slováci nema... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vzhľadom na to, že tých poznámok je veľmi veľa a mám málo času, tak len v rýchlosti. Pán Dostál, vy ste ma vôbec nepočúvali a ste absolútne nepochopili. Ide o sviatok, ktorý má pozdivhovať slovenskú identitu, je, má to byť sviatok slovenskej štátnosti. A preto to nemôže byť, nemá to nič spoločné s naším vzťahom k bratom Čechom, je to bratský národ a musíme si udržiavať s nimi dobré vzťahy jak obchodné, tak kultúrne, medzinárodné a tak ďalej, to vôbec s tým nemá nič spoločné. Nepočúvali ste.
Pani Leščáková, vy ste dejepisárka, ja poznám tiež dejepisárov, ktorí o týchto veciach nemajú ani poťa..., poňatia, mnohé dokumenty sme získali pred dvomi rokmi, takže predpokladám, že vy o nich neviete, môžete si ich naštudovať, dám do knižnice k dispozícii zborník seminárov spred dvoch rokov, kde boli zverejnené tieto veci. A tieto veci k nám doniesol americký občan, ktorý to, ktorý ich získal tak, že si to treba nahlásiť. A keď ma tu obviňujete, že ja hovorím nie..., tieto, ja hovorím len fakty a hovorím o tom, že toto nemôže byť štátny sviatok, ja som vôbec s tým nehanila ani nehovorím, že nemáme nenávidieť Čechov alebo že ich ja nemám rada. To vôbec nie pravda. Mám tam veľa priateľov, dokonca aj rodinu a možno, že aj pôvod, lebo moje meno Sulanová je českého pôvodu. Takže, prosím vás pekne, nevkladajte mi to, čo som nepovedala.
Pán Blaha, to, to platí, teda, samozrejme, že s vami súhlasím, ale skutočne ten vzťah k českému národu nikdy nebol taký dobrý ako teraz, keď máme dva samostatné štáty, a to si uchovajme. A chráň Boh, aby sme týmto, aby som ja týmto chcela nejak šíriť nenávisť alebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, už 20 rokov, 28 rokov žijeme v Slovenskej republike, samostatnom štáte, medzinárodne uznanom suverénnom štáte, ktorý je pevnou súčasťou svetového spoločenstva. Slovenská republika vznikla na princípe samourčovacieho práva národov ako štát slovenského národa. Ak by Slováci neboli národom, nemali by právo mať svoj vlastný štát. Ak by nemali svoj vlastný štát, nemali by ani štátnu reprezentáciu vrátane prezidentského úradu, vlády a parman..., parman..., parlamentu. (Reakcia z pléna. Rečníčka si napráva ochranné rúško na tvári.) Nesedeli by sme tu ani my dnes a nesedeli by tu ani predkladatelia návrhu. Slováci sú na tomto území takmer 1 500 rokov. Za ten čas boli pod nadvládou rôznych cudzích národov či režimov, len približne 70 rokov boli súčasťou československého štátu. Ako kolónia. No žiadne iné historické obdobie sa u nás momentálne nezdvi..., nevyzdvihuje tak ako Československo, napr. Slováci boli vyše 700 rokov v jednom štáte spolu s Chorvátmi. Prečo nenavrhujeme aj nejaký štátny sviatok, Chorvátky štátny sviatok za náš sviatok, tak ako je to v tomto návrhu, pretože 28. október je štátnym sviatkom Českej republiky? Je to český štátny sviatok. Chcem zdôrazniť, že štátny sviatok v každom štáte je dňom, resp. má status dňa, ktorý, ktorý existujúci štátny režim kladie na najvyšší piedestál. Je niečím mimoriadne významným, vznešeným, čo si nárokuje všeobecnú úctu, a pre Slovákov predovšetkým ochrana a zachovanie slovenskej identity, vznik a rozvoj slovenskej štátnosti a samostatnosti. Preto si kladiem otázku, toto sú kritériá? Akým prínosom bol 28. október pre vznik samostatnosti, pre vznik štátnosti? Veď sme museli tú republiku u..., opustiť po 70 rokoch, aby sme si konečne mohli uplatniť samourčovacie právo. Teda môže si takúto úctu Slovenskej republiky nárokovať 28. október, ktorý je predovšetkým štátnym sviatkom Českej republiky a českej politiky? Spĺňa tento deň uvedené kritériá? V tento deň totiž tzv. Národný výbor československý v Prahe vyhlásil vznik československého štátu včítane pripojenia, cudzím slovom anektovania, slovenského územia bez súhlasu Slovákov a bez ich vedomia. Slováci o tomto akte nemali ani potuchy. Treba si naštudovať historické údaje, pretože doteraz bola u nás história falšovaná. Za celý čas, keď sme boli v spoločnom štáte, sa tvrdilo o tom, jak Slováci sa prihlásili k štátnosti spoločného štátu. Čiže v Prahe vyhlásil tento výbor vznik československého štátu bez súhlasu Slovákov a bez ich vedomia. Slovenská reprezentácia sa k spolužitiu s Čechmi prihlásila, áno, ale až o dva dni, jak tu už spomenul pán poslanec Blaha, 30. októbra deklaráciou slovensk..., to sa volalo, Deklaráciou Slovenského národa, bol název, čiže teraz sa to, teraz my to poznáme pod názvom Martinská deklarácia, ktorej vyhlásením Slováci oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom, ale v tomto dokumente, ktorého originál záhadne zmizol, v tomto dokumente sa Slováci jednoznačne a bez výhrady prihlásili k samourčovaciemu právu, teda k spoločnému štátu len za podmienky, že Slováci budú mať rovnocenné postavenie s českým národom, čo sa za 70 rokov nerealizovalo. Tento deň máme preto v štátnom kalendári ako pamätný deň oprávnene, uctili sme si tento deň, aj keď by sa dalo povedať, že táto deklarácia nebola zmluvou, ale keďže neboli splnené podmienky, na základe ktorých sa Slováci prihlásili k štátnosti, mohli by sme povedať, vznik Československého štátu pre Slovákov nebol legitímny.
Okrem toho 28. október už predsa máme ako pamätný deň, čiže už sme si uctili, dobre, aj keď ja sa domnievam, že 28. október je pre Slovensko a pre Slovákov takisto dôležitý ako 27., 29. alebo 25. október. Ničím sa nelíši a v žiadnom prípade by nemal byť ani pamätný deň, dobre, ale ideme teda si uctiť, že boli sme s tými Čechmi v jednom štáte, aj keď v nerovnom postavení, a preto máme pamätný deň. Načo teraz meniť pamätný deň na štátny sviatok? Štátny sviatok totiž musí byť pre slovenskú, novovzniknutú Slovenskú republiku a Slovákov, tu budeme za chvíľu oslavovať tridsať, 30. výročie vzniku, musí byť len taký, len taký počin v histórii, ktorý mal význam pre vznik Slovenskej republiky, samostatného štátu a pre posilnenie slovenskej identity. A toto Československo v žiadnom prípade nespĺňa, práve naopak, každý, kto sa hlásil k týmto ideám, bol potlačovaný a väznený, ako napr. Andrej Hlinka. Dôvodom vzniku Československa z roku 1918 bolo obnovenie českej štátnosti, rozšírenie svojho územia na východ a asimilácia Slovákov, toto bolo z dôvodu dostať Čechov z nemeckého obkľúčenia, a napokon využívanie Slovenska ako českej kolónie. V žiadnom prípade nebol tento štát z českej strany nikdy chápaný ako zväzok dvoch rovnocenných národov, čo bolo v podstate podmienkou Clevelandskej dohody, Pittsburskej dohody, Martinskej deklarácie. Nič z toho sa nesplnilo, Česi to ignorovali, buď tieto dokumenty zmizli, alebo boli sfalšované. To sú historické fakty.
Pred dvomi rokmi sme získali veľmi dôležité dokumenty zo Spojených štátov ohľadne vzniku Československa a aj z Londýna, konkrétne listy a depeše, ktoré písali britskí veľvyslanci domov. Jeden vám z nich za chvíľu odcitujem a to hovorí za všetko.
Naopak, teda nebol to chápaný ako zväzok dvoch rovnocenných štátov, ale Československo bolo štátom, ktorý popieral základné právo Slovákov, samourčovacie právo. V duchu fikcie čechoslovakizmu, ktorý bol štátnou doktrínou, sa ich rafinovaným spôsobom snažil počeštiť a prenasledovať každého, kto právo Slovákov na samourčenie presadzoval, jak som už spomínala.
Teraz jeden citát. Český militantný nacionalista Alojz Rašín v roku 1920 vyhlásil: „Vybojovali jsme si československý stát a ten musí zústati českým státem.“
Ďalší citát. V memorande Independent Bohemia z roku 1915 píše pán Masaryk britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Greyovi: „Slováci jsou Čechy, přestože užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“ Takže nie je len to, že nám nechceli priznať rovnocenné postavenie, ale oni aj popierali našu existenciu.
Do tretice citát z druhého zväzku Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921 na strane 1217, citujem: „Slovensko bude naší koloniální zemí.“
Takže to sú dôkazy, že jednoducho od začiatku bolo postavenie Slovenska plánované ako kolónia, pretože Čechy, Česi boli v tomto štáte v národno..., ako národnostná menšina boli v menšine, a aby sa, to je, toto sú všeobecne známe veci, a aby sa stali väčšinou, boli ohrozovaní zo strany hlavne Nemecka, tých bolo 3 mil., tak aby toto, toto zažehnali, túto hrozbu, tak stále si pričleňovali Slovákov a tvrdili, že Slováci sú Česi.
Napokon československý št..., Československo bol štát, ktorý začal vždy, rok 1918 a 1945, a aj skončil nedodržaním zmlúv zo strany silnejšieho partnera, teda Čechov. Alebo povedané inak, bol to štát, ktorý začal a skončil českým podfukom. Na počiatku bolo nedodržanie rodnej listiny - Pittsburskej zmluvy aj Clevelandskej zmluvy a rovnako protiprávna zmena medzinárodne garantova..., garantovaného názvu štátu Česko-Slovensko. Tento sa zmenil na vnútorný štátny, vnútroštátny jednoslovný a bezduchý názov Československo ako jedno slovo, ktorý pre cudzinu bol vždy len Česko, kedykoľvek si to pamätáme ešte niektorí, čo tu, keď ste prišli do cudziny, nazývali nás len čeko, čeko, čeko. Ja ešte keď som v roku ’92 pôsobila v Mníchove, tak Nemci na mňa pozerali vyvalení, aké Slovensko a aký Slovák, čo je to, vy ste Česi a basta. Takže takto sme my boli rovnocenným partnerom pre Čechov.
Práve tento rok išiel český preklad kníh známej anglickej historičky Mary Heimannovej o dejinách Československa. Má názov Czechoslovakia: The State That Failed, teda Československo, štát, ktorý zlyhal. Československo zlyhalo viackrát. Dvakrát vznikalo, dvakrát zaniklo. Jeho duch však straší podnes.
Ešte som zabudla pripomenúť, že okrem teda nedodržania clevelandskej a pittsburskej dohody nebol dodržaný v roku 1945, keď druhýkrát vzniklo Československo, nebol dodržaný ani Košický vládny program, kde takisto bolo sľubované, sľubovaná federácia a rovnocenné postavenie. To sa nerealizovalo, dokonca ani zákon o federácii bol len čiastočne realizovaný, ani ten nebol dodržaný, áno, a koniec-koncov úplne to zaklincovali v roku ’92 na konci existencie, keď tu bolo za porušenie ústavného zákona a zákaze používania československých štátnych symbolov. Napriek tomuto zákazu Česká republika tieto symboly používa dodnes v rozpore, protiprávne a nezákonne.
Podľa, už som spomínala, azda najboľavejším dôsledkom existencie Československa na Slovákov je však vytvorená vrstva tzv. Čechoslovákov, teda Slovákov, resp. Poloslovákov trpiacich komplexom menejcennosti, ktorý si hasia tým, že sa poklonkujú Čechom a bojujú proti všetkému slovenskému, ešte aj slovenskému jazyku. Osobne poznám a mám rodinu v Čechách, takže mám osobné skúsenosti. Čechoslováci sú obdobou maďarónov, teda odnárodnených Slovákov, ktorí slúžili záujmom a cieľom maďarskej politiky horlivejšie než samotní Maďari. Je to aj obdoba tzv. Turčínov. Poznáme heslo horší Turčín od Turka. A zdá sa, že práve zástupcovia tejto prapodivnej patologickej vrstvy spoločnosti sa dnes snažia o presadenie tohto zvráteného návrhu.
Československo bolo pre Slovákov len prechodnou, nie trvalou formou existencie. Je proti zdravému rozumu a prirodzenosti vyzdvihovať na piedestál stopy epochy, ktorá bola historickým vývojom prekonaná. Autori predkladaného návrhu sú veľkými ctiteľmi Československa, najmä toho masarykovského. Ukážme im preto, ako sa Masarykova prvá Československá republika stavala k predošlému, a teda prekonanému historickému obdobiu - habsburskej monarchii.
Viaceré historické pamiatky, ktoré monarchia, ktoré monarchiu a Uhorsko oslavovali, jednoducho odstránili, zničili. Nešlo len o spontánne útoky československých legionárov na jednotlivé sochy. V roku 1920 Národné zhromaždenie v Prahe schválilo rezolúciu poslancov Igora Hrušovského a Václava Sladkého vo veci odstránenia maďarských, tzv. milenárnych pamätníkov na Slovensku. V texte rezolúcie sa píše, tieto pamätníky, citujem: „Tieto pamätníky sú bez umeleckej ceny, dnes s anachronizmom sú uprostred nemaďarského obyvateľstva a urážajú národné city Slovákov. I iného druhu pamätníky alebo sochy postavené“ - to je ešte stále citácia - sochy postavené „maďarskou alebo rakúskou vládou na území ČSR sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom.“ Čiže úplne jasná reč, jedna historická epocha zanikla, nie je dôvod ju preto oslavovať, vyzdvihovať. A vnímame už 28 rokov po zániku jednej epochy a ideme tu ešte, ideme ju oslavovať, hoci má pamätný deň.
Čo keby sa slovenskí poslanci v roku ’92 inšpirovali týmto československým zákonom a prijali by v Národnej rade rezolúciu o odstránení pamätníkov českej nadvlády na Slovensku? Nič také sa nestalo, no dnes hŕstka politikov, ktorá neprehrýzla existenciu samostatnej Slovenskej republiky, predkladá zákon o 28. októbri, ktorý je dátumom vzniku dvakrát skrachovanej a tri desaťročia mŕtvej Československej republiky, resp. Československa – bez spojovníka – a túto chce vyzdvihnúť na najvyšší pamäťový piedestál.
Je to pokus o symbolický návrat Slovákov do českého područia, popretie stáročných slovenských emancipačných snáh, úsilia generácií národovcov a najmä popretím dosiahnutej štátnej samostatnosti. No a napokon aj pľuvancom do očí všetkých statočných Slovákov, občanov Slovenskej republiky.
Predložený návrh dekra..., degraduje našu Slovenskú republiku, ale aj nás poslancov Národnej rady na úroveň nesvojprávnej českej provincie. Veď koniec koncov je to už pamätný deň. Ak Národná rada schváli 28. október ako svoj štátny sviatok, Slovenská republika sa stane unikátom vo svete tým, že slovenský národ bude oslavovať ako štátny sviatok deň, kedy sa jej vlasť stala cudzou kolóniou, čo nemá vo svete obdoby.
Ja sa vás teda ešte chcem na záver opýtať, že počuli by ste, že by Česi si dali ako štátny sviatok napríklad štátny sviatok Rakúskej republiky? Hej? Pretože Rakúsko má tiež, boli s nimi niekoľko sto rokov v spoločnom štáte, čo tam bolo-nebolo a tak ďalej, samozrejme, túžili po samostatnosti, preto si vyhlásili, ako som už spomínala, ten československý štát, ale nevieme o tom, že by si dali rakúsky, lebo toto je český štátny sviatok, a my chceme prijať český štátny sviatok, ďalšieho štátu suverénneho, s ktorým už nemáme spoločné štátoprávne usporiadanie, my chceme od nich ich štátny sviatok si prijať za svoje. Je to, je to područenie sa, resp. upadnutie do koloniálneho postoja, takže zamyslime sa nad tým, lebo budeme skutočne unikát a vyjdeme na posmech.
Ďakujem za pozornosť.