Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som za poslanecký klub Ľudová strana Naše Slovensko vystúpil k predloženému návrhu zákona, tzv. stratifikácia nemocníc.
Predložený materiál bol vypracovaný v spolupráci s naším odborným tímom pre zdravotníctvo. Ja sám sa teda do pozície odborníka na zdravotníctvo nepasujem ani ním nie som, ale tento materiál, ktorý prednesiem, teda vznikol v spolupráci s odborníkmi, ktorí pracujú v našom odbornom tíme.
Skôr teda ako pristúpim k jednotlivým hodnoteniam, len by som rád upozornil, že mantra o veľkom počte akútnych lôžok a nedostatku chronických sa s dosť veľkou pravidelnosťou opakuje vždy, keď bola vo vláde liberálna pravica, alebo bolo k tomu aj za posledné dva roky, keď na čele vlády stál premiér Pellegrini, keď ho ministerka Kalavská pripravila, návrh zákona o stratifikácii nemocníc, ktorý v decembri 2019 parlamentom neprešiel.
A taktiež ešte pripomeniem aj opatrenia exministra Rudolfa Zajaca, ktorý pod veľmi symptomatickým názvom Guľový blesk zrušil v Bratislave, ale začala až na východnom Slovensku, niektoré nemocnice, ako napríklad Gynekologicko-pôrodnícku na Zochovej a Holubyho ulici, ORL nemocnicu tiež na Zochovej a tak ďalej a tak ďalej.
Ako som spomenul, jeho akcia Guľový blesk sa dotkla ako prvá mesta Košíc a znamenala redukciu akútnych lôžok. Pilier slovenského zdravotníctva na opačnom konci republiky, ako košické nemocnice vtedy nazval rezortný minister Rudolf Zajac, čakajú prevratné zmeny. Podľa neho musí východné Slovensko dostať to, čo mu chýbalo za posledných 50 rokov, čiže komplexnú špičkovú medicínu, preto tam dôjde zatiaľ k nevídaným a prevratným zmenám. Keďže však na kapitálové transfery chýbajú zdroje, a tie, ktoré sú, musí rezort dať na zdravotnú starostlivosť, treba ich vytvoriť delimitovaním zariadení a uvoľňovaním majetkov, a tomu má poslúžiť tá akcia Guľový blesk. Podľa ministra to vtedy bola vraj jediná možnosť. Dotkla sa najmä Detskej nemocnice na Moyzesovej ulici, ktorú pohltili obe fakultné nemocnice. Minister bol inšpirovaný zrejme dielom českej kinematografie s rovnomenným názvom, v ktorom sa sťahovalo takmer všetko od A po Z. Túto akciu vtedy oficiálne ohlásila v prvej súkromnej slovenskej nemocnici v Košiciach, v Šaci pri otváraní hyperbarického pracoviska. Jeho plán bol nasledujúci: od 1. júla oficiálne nastane stav, keď všetci, všetci detskí pacienti okrem infekčných, čiže detská chirurgia i ortopédia by mali byť v nemocnici na Triede SNP. Do Nemocnice L. Pasteura pôjdu deti s infekčnými chorobami.
Na margo bratislavských nemocníc minister Zajac uviedol, že majú nadbytok vyše 1 500 postelí, vysokú prezamestnanosť a že strácame možno 2, možno 3 mld. korún. Povedal: „Čaká ich ťažká reštrukturalizácia.“ Ako dopadla? Bola taká ťažká, že po roku 2004 Slovenská lekárska komora zaregistrovala v priebehu asi dvoch rokov odchod 2-tisíc lekárov do zahraničia a obdobne asi 4-tisíc zdravotných sestier, ktorým odkázal, že ak sa im nepáči, na hranici s Ukrajinou čakajú iné.
Mimochodom, viete, vážené dámy a vážení páni, koľko zahraničných lekárov pracuje napríklad v Nemecku? V roku 2020 bolo v Nemecku zamestnaných 56 107 zahraničných lekárov. Spomedzi členských štátov Európskej únie Nemecko zaznamenalo najvyšší a absolútny počet zdravotníckych pracovníkov a pôrodných asistentiek zamestnaných v nemocniciach a druhý najvyšší počet odborných asistentov zdravotných sestier zamestnaných v nemocniciach.
Má Slovenská republika prehľad o tom, koľko slovenských lekárov pracuje napríklad v spomínanom Nemecku alebo v Českej republike? A otázka je, či neuvažuje vláda nad tým, ako ich motivovať napríklad k návratu. Veď príkladom môže byť napríklad aj Maďarsko, kde Viktor Orbán zmenil výšku odmeňovania lekárov, kopírujúc platy, ktoré zarábajú lekári v Nemecku.
V Nemecku existujú štyri rôzne druhy nemocníc v závislosti od toho, kto ich prevádzkuje: komunitné nemocnice, univerzitné nemocnice, súkromné nemocnice a nemocnice prevádzkované cirkvou alebo náboženskou organizáciou. Ich platová štruktúra sa v prvom roku zamestnania príliš nelíši. V prvom roku dostanú lekári zhruba 5-tisíc eur mesačne a po troch až piatich rokoch sa môžu narásť na viac ako 6-tisíc eur mesačne pred zdanením. Dodatočným školením k špecialistovi môže lekár zaviesť, začať v univerzitnej nemocnici za približne 6-tisíc eur mesačne, čo sa zvýši maximálne na necelých 8-tisíc eur.
Vie si niekto predstaviť, aby sa slovenský lekár, pokiaľ nebudú porovnateľné platové podmienky, vrátil na Slovensko? Alebo aby absolvent medicíny po získaní diplomu radšej neodišiel pracovať do zahraničia? A otázka je, či vie niekto štatisticky podložiť, koľko mladých absolventov zostáva pracovať na Slovensku?
Vráťme sa však k problému akútnych lôžok. Ak dnes opätovne riešime problém vraj nadbytočných akútnych lôžok, treba si uvedomiť zásadný fakt, že ich počet ani zďaleka nepokrýva potrebu slovenského zdravotníctva. V materiáli sa zdôvodňuje chaos pri poskytovaní nemocničnej starostlivosti. Ale ako mohol vzniknúť? Treba si preto uvedomiť, že tento malý zákon č. 227/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, ktorý obsahoval kategorizáciu nemocníc, dnes sa tomu hovorí stratifikácia, ale nedá mi nepripomenúť aj zákon č. 2/1966 Z. z. o starostlivosti o zdravie a ľudu, o zdravie ľudu. Starší si tiež pamätajú členenie nemocníc na mestské, okresné, krajské a špecializované.
Takže čo, čo to dnes ideme vlastne riešiť? Riešiť šesticu Zajacových tzv. reformných zákonov z roku 2004, zákonov, ktoré vraj mali pozdvihnúť úroveň slovenského zdravotníctva, a, parafrázujúc Rudolfa Zajaca, čo po prijatí jeho zákonov nám úroveň slovenského zdravotníctva bude závidieť celý svet. A dnes sa napríklad v materiáli konštatuje, že tým, že nebol poriadok a organizácia typov v starostlivosti, pacienti mali síce nemocnicu blízko, ale tam mu nevedeli poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť, čo viedlo k zbytočným presunom pacienta, k neefektivite a k zhoršeniu zdravotného stavu daného pacienta.
Vynára sa otázka, o ktoré nemocnice konkrétne ide. Ak tomu tak bolo, prečo nezasiahol Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a ako je možné, že niektoré medicínske odbory nemocnica neposkytovala? Veď stačilo prijať, ak tomu tak bolo, vykonávací predpis o kategorizácii ústavnej starostlivosti a vykonať nápravné opatrenia. Myslím si, že majitelia súkromných nemocníc by si veľmi rýchlo rozmysleli, keby ich nemocnici hrozilo odobratie licencie.
Od slovenských nemocníc sa už 30 rokov vyžaduje, aby konali efektívnejšie a efektívnejšie, aby zvyšovali produktivitu. Otázka je, či je však tento zvýšený výkon skutočne viditeľný, resp. boli nemocniciam vytvorené také ekonomické podmienky, aby, ktoré by umožnili túto úlohu aj reálne splniť. Nie. Nie je to akýsi druh oportunizmu v praxi, keď sa od zdravotníkov očakáva výkon, na ktorý nemajú vytvorené podmienky.
Systém slovenskej zdravotnej starostlivosti čelí protichodným trendom, krátkodobým aj dlhodobým vplyvom finančných a ekonomických obmedzení, rastúcim dopytom po stále sa rozširujúcej sa a starnúcej populácii, ktorý vedie k zvýšeniu počtu chronických pacientov. Zaznamenávame rastúce požiadavky po medicíne kopírujúcej najnovšie vedecké poznatky, ale vzhľadom na hlboké podfinancovávanie zdravotníctva je dostupnosť technologických inovácií a nové úlohy, nové zručnosti a nové zodpovednosti pracovnej sily v zdravotníctve stále len v polohe verbálnych prísľubov. Výsledkom je stúpajúci počet odvrátiteľných úmrtí.
Vo svete sa tento problém rieši okrem iného tak, že by sa štát dokázal prispôsobiť novým trendom, tak mení aj úlohu nemocníc. A v tomto smere by si malo Slovensko brať veľký príklad, lebo ako prvé, čo robí väčšina vyspelejších zdravotníckych systémov, je to, že už prechádza z tradičného modelu starostlivosti zameranej na nemocnice a lekára, na integrované modely, v ktorých nemocnice úzko spolupracujú s primárnou starostlivosťou, komunitnou starostlivosťou a domácou starostlivosťou. A u nás sa práve primárna a nemocničná starostlivosť ukázali chaotický, neodborný problém, riešenie práve pri COVID-e-19.
Dostupné údaje poskytujú najaktuálnejší porovnávací obraz o situácii. Hlavným zdrojom údajov je zdravotná štatistika OECD, preto skôr ako začneme riešiť problém slovenského zdravotníctva, hovorme o výdavkoch na zdravotníctvo, percentách z celkových výdavkov, vládnych výdavkov a nemocničných lôžok vo verejných alebo súkromných nemocniciach, ktoré boli získané z databázy Eurostatu o ekonomike a financiách a o zdravotníctve.
Finančné zdroje pre zdravotníctvo v roku 2006 až 2016 sa v Európskej únii v priemere zvýšilo asi o 50 % z celkových súčasných výdavkov na zdravotníctvo vyjadrených v parite kúpnej sily na obyvateľa. V posudzovaných rokoch rástla aj ústavná starostlivosť, mzdy a výdavky na lieky. V Európskej únii bol rozsah celkových súčasných výdavkov na zdravotníctvo na obyvateľa v roku 2017 medzi 2 325 a v Grécku 6 485 dolárov vyjadrených v parite kúpnej sily, zatiaľ čo v Európskej únii sa tento rozsah pohyboval od 1 722 v Lotyšsku do 2 775 v Slovinsku. Vo Švajčiarsku dosiahol tento ukazovateľ dokonca 8 009 dolárov vyjadrených v parite kúpnej sily.
V porovnaní s rokom 2006 sa celkové výdavky na zdravotníctvo na obyvateľa v roku 2016 líšili pozitívne vo všetkých krajinách, ktoré boli v tejto analýze zohľadnené, okrem Grécka, kde bol pokles mínus12 %.
V materiáli sa spomínajú neutešené, presnejšie poddimenzované stavy lekárov, najmä prvého kontaktu, zdravotných sestier. A ďalej sa tiež tvrdí, že má predimenzovaný počet akútnych lôžok, ktoré vraj zdravotníctvo oberajú o financie. A predkladateľ bez toho, aby uviedol presné čísla a presné údaje, konkrétne verifikoval, čo tvrdí, že Slovensko zaostáva pri transformácii zdravotníctva. Takýto prístup považujeme za veľmi nebezpečný, idúci viac pokusom, systémom pokus - omyl, ako skutočnou analýzou, syntézou a odporúčaniami pre prax.
Navrhovaná reforma siete nemocníc vôbec neberie do úvahy zvýšenú chorobnosť slovenského obyvateľstva, ktorá napríklad už dnes vyplýva z enormnej pracovnej záťaže, štvorzmennej prevádzky, nízkych príjmov často nepostačujúcich ani na základnú regeneráciu pracovnej sily, z konzumácie nekvalitných potravín, ďalej vysokých príplatkov na lieky, vysokých cien vitamínových doplnkov, enormne dlhých čakacích listín na plánované operácie a tak ďalej a tak ďalej. A v materiáli sa sľubuje, že sa redukciou lôžok znížia čakacie listiny. Už dnes z tohto miesta môžeme povedať, že práve opak sa stane pravdou.
Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky sa však aj napriek tomu, že odignorovalo predprípravnú fázu, ktorou je doplnenie z toho lekárov prvého kontaktu, ako aj lekárov v nemocniciach na požadovaný počet, rozhodlo najprv niektoré nemocnice zrušiť, resp. sľubuje ich reprofilizáciu na lôžka pre dlhodobo chorých. Ministerstvo ako keby počet, počet nemocníc znižovalo na základe počtov lekárov. A o päť rokov, ak klesnú ešte viac, bude opäť znižovať počty nemocníc. Otázka je, samozrejme, ktorých, štátnych alebo súkromných. Ale veď tento medúzový motúz o tom, ako vzniknú lôžka pre dlhodobo chorých, tu v parlamente ťahal popod nos aj minister Zajac. Že sa dnes ukázalo, že bohapusto klamal? Skúste mi odpovedať, ktoré napríklad bratislavské nemocničné zariadenie, ktoré som už spomínal, bolo takto reprofilizované? Poviem vám - ani jedno.
Len pripomeniem, že v materiáli sa píše, čo kedysi tvrdil aj exminister Zajac, že ministerstvo zdravotníctva predstaví reformy integrácie a financovania dlhodobej sociálnej a zdravotnej starostlivosti, posudkovej činnosti a dohľadu nad sociálnou starostlivosťou. A ako príklad sa uvádza paliatívna starostlivosť. Z jeho strany išlo o zavádzajúce účelové tvrdenie, ak si predstavíme, že Slovenská republika podpísala Onko-Chartu, v ktorej sa Slovenská republika zaväzuje budovať oddelenia paliatívnej starostlivosti. A tu sa pristavme.
Čerstvejšie informácie totiž sme nezískali. V roku 2010 zverejnil The Economist Intelligent Unit medzinárodné hodnotenie starostlivosti o pacientov na konci života. Toto porovnanie zahŕňa aj Slovenskú republiku, ktorá spomedzi 40 sledovaných krajín obsadila nelichotivé 27. miesto.
Pri stanovovaní indexu kvality starostlivosti o umierajúcich sa brali do úvahy tieto parametre: kvalita a dostupnosť, vynaložené prostriedky a celkové zázemie danej problematiky. Slovensko dosiahlo v celkovom hodnotení index 4,2 a zaostalo tak aj medzi krajinami regiónu, Česko obsadilo 21. miesto s indexom 5,2, Poľsko skončilo na 15. mieste s hodnotením 6,0, Maďarsko dokonca obsadilo 11. priečku s výnosom 6,2.
Podľa verejného prieskumu najlepšiu starostlivosť o pacientov na konci života má Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska s hodnotením 7,9. Aj keď sa dá, samozrejme, metodike výskumu čo-to namietať, tento rebríček čiastočne zodpovedá súčasnému stavu, v akom sa starostlivosť o umierajúcich na Slovensku nachádza.
Ministerstvo zdravotníctva vydalo v roku 2006 koncepciu zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína vrátane hospicovej starostlivosti. V nej zadefinovalo základné ciele a štruktúru medicínskeho odboru. Podľa dostupných informácií bolo na Slovensku v roku 2013 sedem oddelení paliatívnej medicíny s celkovým počtom 86 postelí. Nerátam do toho hospice, ktoré sú pre väčšinu pacientov cenovo nedostupné, preto umieranie týchto pacientov býva často veľmi kruté. V každej nemocnici na regionálnej a komunitnej úrovni musí byť zriadené oddelenie paliatívnej starostlivosti ako podmienka na získanie licencie. Nič také sa však v materiáli nepíše.
V materiáli sa ďalej uvádza, že vzhľadom na dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje účinnosť zákona od 1. januára 2022, a sme hlboko presvedčení, že tento termín je nesplniteľné dodržať, a pokiaľ predkladateľ bude na tom trvať, tak potom sa so všetkými jeho dôsledkami. Prečo? Citujem z vetu z materiálu: „Slovenská republika napriek zdrojom vynakladaným na zdravotnú starostlivosť, nedosahuje v parametroch kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti čísla, ktoré dosahujú vyspelejšie západoeurópske krajiny, či už je to dĺžka hospitalizácie, alebo počet odvrátiteľných úmrtí, kde Slovensko patrí medzi krajiny kde je najväčší počet odvrátiteľných úmrtí. Slovensko má veľmi veľa akútnych lôžok na dlhodobú hospitalizáciu.“
Položme si preto otázku, koľko Slovenská republika vlastne vynakladá zdrojov v porovnaní s vyspelejšími krajinami sveta. Celkové výdavky na zdravie ako podiel HDP vo vybraných európskych krajinách v roku 2019 Slovensko 6,9 a vyspelejšie krajiny, ako je Švajčiarsko:12,1, Nemecko: 11,7, Nórsko: 10,5, Rakúsko: 10,4, Portugalsko: 9,6 alebo Česko: 7,8. Horšie to je len u... v Írsku, Litve, Maďarsku, Poľsku, Estónsku, Rusku, Luxembursku a Turecku.
Kto len trochu rozumie číslam, musí dospieť k záveru, že táto suma vzhľadom na celkovej chorobnosti a starnúcich obyvateľov, kde si občania nad 60 rokov začínajú vyberať už okolo 70 % zdravotnej starostlivosti, je významne poddimenzovaná.
Navyše štát práve za svojich týchto poistencov chce platiť menej o 230 mil. eur. Prečo by sme mali tiež vychádzať z faktov, že priemerné náklady na liečbu poistencov štátu predstavuje približne 83 eur mesačne, štát však zamýšľa hradiť len 39 euro? Na ich zdravotnú starostlivosť sa budú musieť teda použiť peniaze, ktoré odvádzajú zdravotným poisťovniam pracujúci. Systémovým opatrením, ktoré by sa nemalo po zmene vlád meniť smerom nadol, je to, aby štát zvýšil svoje poistné na úroveň 5 % z vymeriavacieho základu, čo je stále menej ako napríklad v Českej republike, ale zdravotníctvu by to prinieslo o 500 mil. eur viac, ako predpokladá súčasný návrh štátneho rozpočtu.
Po roku 1989 sme prebrali nemecký systém zdravotného poistenia, bodový systém DRG na Slovensku od roku 1995, preto len pripomeňme, že výdavky na zdravotnú starostlivosť v Nemecku predstavujú 11,3 % hrubého domáceho produktu alebo 5 551 amerických dolárov na obyvateľa. Verejné výdavky na slovenského, na slovenské zdravotníctvo rastú a zodpovedajú možnostiam ekonomiky, v roku 2020 dosiahli 5,6 mld. eur. Za posledných desať rokov rástli o 44 %, zatiaľ čo HDP je o 40 %.
Slovenské verejné výdavky na zdravotníctvo sú 5,7 % HDP, čo je viac ako priemer krajiny V3 a menej ako priemer Európskej únie. Výsledky slovenského zdravotníctva však nezodpovedajú výdavkom. Na Slovensku pripadá ročne na tisíc obyvateľov až 168 úmrtí, ktoré by, ktoré mohli byť odvrátené včasnou a efektívnou zdravotnou starostlivosťou. Odpoveďou je fakt, že sme do zdravotníctva práve Zajacovými zákonmi pustili veľké množstvo súkromných pracovísk, kliník, keď zdravotná poisťovňa Dôvera dostala do vienka tzv. krížové vlastníctvo, čiže to, že môže byť majiteľkou nielen zdravotnej poisťovne, ale aj nemocní, polikliník a lekárni, keď cenotvorba zostala na úrovni akýchsi dohovorov medzi zdravotnou poisťovňou a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, keď vo svojich zariadeniach platí Dôvera iba platby za zdravotné výkony ako v štátnych zariadeniach, a tu je odpoveď na to, čo sa v materiáli síce správne kritizuje, že si niektoré nemocnice vyberajú tzv. hrozienka a neposkytujú komplexnú zdravotnú starostlivosť.
Akosiš... akosi sa však pozabudlo podotknúť, že ide výlučne o súkromné nemocnice, ktoré kedysi vo svojom členení patrili medzi malé a stredné, čiže mestské a okresné, ktoré práve vďaka Zajacovým zákonom nútene prešli spod ministerstva zdravotníctva pod iného zriaďovateľa, mestá a obce. Tie si ich však veľmi rýchlo, ale veď to sa aj, samozrejme, predpokladalo, bol to cielený zámer, museli z dôvodu nedostatku financií vzdať v prospech záujemcov, ktorým bola ako - aká náhoda - finančná skupina.
Súčasne bola sprivatizovaná aj zdravotná dopravná služba, keď dovtedy mala každá nemocnica svoj vlastný sanitkový auto dispečing, boli sprivatizované aj spoločné vyšetrovacie a liečebné zložky, ktoré dnes napríklad rozprávkovo zarábajú, lebo dnes sú odmeňované v inom finančnom režime, kým sa má aj takýmto spôsobom preukázať ďalšia ultraliberálna mantra, že súkromník je lepším hospodárom.
Nemocniciam finančne pomáhala prevádzka laboratórií, autodopravy a nemocničných lekárni, aké však, aké však všetky predchádzajúce vlády doposiaľ prijali systémové opatrenia, aby nemocniciam vykryli túto obrovskú finančnú stratu, sa v takomto materiáli ani len nepomínajú. Ale nemocnice sú kritizované za nehospodárne nakladanie s peniazmi poistencov, pričom vláda sa len nečinne prizerala, ako si súkromné nemocnice, na ktoré vraj nemá dosah, to je situácia bývalej pani ministerky Kalavskej, vyberali aj tu povedzme hrozienka.
Tento zákon vo veľmi zašifrovanej podobne opätovne ide v ústrety súkromnému vlastníctvu. Budem citovať z materiálu: Do siete môžu byť zaradené... „Do siete môže byť zaradená aj nová nemocnica, resp. nemocnica nižšej úrovne môže požiadať o status vyššej úrovne, zmena zaradenia sietí aj v prípade, ak existujúca nemocnica v definovanej miere nesplní legislatívou dané podmienky. V takom prípade môže byť iná nemocnica podmienečne zaradená do siete so stanovaným prechodným obdobím, počas ktorého bude mať nárok len na zníženú úhradu z verejných zdrojov zdravotného poistenia a bude musieť preukázať splnenie stanovených podmienok.“
Rozmeňme si však tento nezmysel na drobné. Takže nejakou v zákulisí pripravovanou legislatívou, o ktorej dnes absolútne nič nevieme, ale ktorá bude šitá povedzme na nemocnice v rukách finančnej skupiny, sa rozhodne, že istá nemocnica kritériá neplní, automaticky do siete podľa materiálov nastupuje nová nemocnica. A čo ona urobí, aby prežila? V prvom rade prelanári zdravotnícky personál zo starej, pričom stará, aby sa dlho netrápila, za trest dostane ešte menej peňazí, ako dostávala predtým, a jej osud bude nadobro a nezvrátiteľne spečatený. Očakávaný výsledok - povedzme za možno desať rokov zmiznú z mapy Slovenska aj ďalšie zakategorizované nemocnice, ktoré ešte zostali v rukách štátu.
Ďalej sa v materiáli tiež píše, že pri nepovinných programoch a službách si budú môcť nemocnice vybrať z osobných poskytovateľov sietí podľa vlastných transparentne zverejnených podmienok pri dodržaní legislatívou určených štandardov. Ako, a o koho opäť pôjde, kto si bude vyberať, Svet zdravia? Zákon opäť pripravuje pôdu na celkové ovládnutie zdravotníctva súkromným poskytovateľom, ktorí si vedia dohodnúť výhodné platby od zdravotnej poisťovne, navyše ak ide o nemocnicu, podporujú ju finančné skupiny a zdravotnej poisťovne Dôvera, ktorej tiež je súčasťou. Zaujímavý prístup riešenia problému akútnych lôžok, keď ich najprv rušíme, ale potichu pripravujeme ich znovuobnovenie na úkor štátu v prospech súkromníka, s čím sa dokonale naplní neoliberálna predstava fungovania zdravotníctva.
V tejto súvislosti stojí za upozornenie, že predsa štát a opäť len štát musí mať v rukách cenotvorbu. Ceny zdravotníckych výkonov musia byť celoplošne v rámci zakategorizovania nemocníc všade rovnaké. Dnes je cenotvorba zneužívaná a poskytuje obrovský priestor na korupciu a únik peňazí a vzniká paradox, že niektoré výkony sú finančnou skupinou platené vyššou sumou, keďže sú robené v ich nemocniciach, ako v štátnych nemocniciach. Ide o obrovský únik peňazí zo zdravotníckeho systému a to si ešte v materiáli asi stokrát musíme prečítať, než peniaze za hodnotu. Ak by to však malo skutočne platiť, ak to predkladateľ myslel úprimne vážne, alebo tento slogan mal byť len lacný populistickým ohurovačom, tak ako prvé mal zrušiť spomínané krížové vlastníctvo finančnej skupiny.
V materiáli sa tiež opakovane dôrazne tvrdí, že máme príliš veľa nemocničných lôžok, rozumne, rozumieme akútnych, je tomu naozaj tak. Môžeme ich počet porovnať aj pri tom, aby sme dosiahli úroveň niektorých vzorových krajín. Mali by sme z tohto dôvodu aj na Slovensku znížiť počet lôžok?
Dovoľujem si predložiť krátku analýzu lôžok, ide o počet postelí na tisíc obyvateľov, Slovenská republika 5,7, Bulharsko 7,5, Česko 6,6, Gruzínsko 14,4, Maďarsko 7,0, Nemecko 8,0 a priemer Európskej únie je 4,6. Odpoveďou na to, prečo niektoré krajiny majú nižší počet akútnych lôžok, je to, že v ich nemocniciach je oveľa intenzívnejšia nielen lekárska starostlivosť, ale najmä ošetrovateľská. Čiže následná, ktorá umožňuje pacienta dostať o tie dva dni, ktoré sa v materiáli spomínajú ako veľká hrozba na rozvrat financií, že naši pacienti o toľko v priemere obsadzujú dlhšie predmetné lôžka von z nemocne. Intenzívnejšia je preto, lebo pracujú s často oveľa modernejšími prístupmi a nástrojmi, majú väčší počet lekárov, ale najmä zdravotných sestier. Počet lekárov na tisíc obyvateľov: Slovensko 3,4, Estónsko 4,5, Fínsko 3,8, Francúzsko 3,3, Gruzínsko 7,1, Nemecko 4,2 a tak ďalej a tak ďalej. Priemer Európskej únie je 3,7. Počet zdravotných sestier a pôrodných asistentiek na tisíc obyvateľov, na Slovensku je to 6,1, Slovinsko 10,0 v Rakúsku 7,1, v Bielorusku 11,0, Chorvátsko 8,1 a priemer Európskej únie je 9,3.
Veľká pozornosť sa v materiáli venuje aj posilneniu lekárov prvého kontaktu, všeobecných lekárov ambulantnej zdravotnej starostlivosti. V materiáli sa uvádza, že v počtoch lekárov nemajú poriadok, a preto sa musí uskutočniť vytvorenie jednotnej evidencie siete poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, podľa § 79 ods. 20 je nevyhnutným predpokladom pre správne vyhodnotenie siete poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.
Stačí sa len opýtať Únie špecialistov, ako aj všeobecných lekárov, koľkí lekári dostali licenciu o prevádzkovanie praxe, a je zrejmé, že toto číslo je presné a nespochybniteľné. Vyhodnocovať, kde chýbajú ambulantní lekári, konkrétne v ktorých okresoch, nie je taktiež nejakým veľkým problémom. Stačí vedieť, má to predsa Slovenský štatistický úrad, koľko ľudí žije v danom okrese, aká je tam maximálna kapacita kapitovaných pacientov na jednu ambulanciu, tak aby nedochádzalo k preťaženiu lekára. Ak vyjde, že povedzme 10-tisíc ľudí musí dochádzať do ambulantnej, do ambulancie nachádzajúcej sa v inom okrese, tak problém okamžite rieši Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, v súčinnosti s ministerstvom zdravotníctva zabezpečí povedzme dvoch ambulantných lekárov.
Prilákať ambulantných lekár do menej atraktívnych oblastí jednorazovou finančnou dotáciou na zariadenie ambulancie je určite správnym krokom, ale nemusí sa riešiť ani zákonom, stačí vykonávacím predpisom. Počet vzniku nových 171 ambulancií by bol dobrou správou. Prvýkrát sme sa tiež dopočuli, že študenti medicíny dostávajú motivačné štipendiá, preto by bolo dobré uviesť, odkedy, koľko a k čomu si ich tu zaväzuje. Motiváciou pre prácu ambulantných lekárov, ale aj pediatrov v menej atraktívnych lokalitách by mohlo byť aj zvýšenie kapacitnej... kapitačnej sumy za jedného kapitovaného pacienta. Ale prečo bolo definovaných len číslo 171, keď v materiáli uvádza, že v primárnej sfére chýba 300 všeobecných lekárov a 51 pediatrov?
Pri detských lekároch sa, sa nič v rámci motivácie nepripravuje. Vari pacienti počkajú, kým budú peniaze, alebo sa uspokojíme s nelichotivou priečkou pri odvrátiteľných úmrtiach? Peniaze nebudú, stále odsúvaný DRG systém nebude fungovať, lebo ak by to, lebo ak by sa zreálnili ceny prostredníctvom DRG odmeňovania, systém za mesiac vybuchne a zdravotníctvo pre nedostatok peňazí skolabuje. V dôvodovej správe je tiež v osobitnej časti bodu 27 uvedené, že s cieľom zabezpečiť dostatok času pre Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na to, aby zabezpečil organizačné a personálne pokrytie svojich nových úloh, sa do 1. 1. 2024 určuje, že úlohy Úradu pre dohľad súvisiace s vyhodnocovaním stavu siete bude vykonávať ministerstvo zdravotníctva.
V tejto súvislosti si dovolím pripomenúť, že pri prijímaní 6-tisíc tzv. Zajacových transformačných zákonov v roku 2004, keď tvrdil, ako na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti bude prísne dohliadať predmetný úrad. Vari sa zrejme niečo nepodarilo. Prax totiž ukázala, že úrad do svojej kompetencie dostal akurát len riešenie ex post sťažností nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Pripomeniem niečo veľmi aktuálne, že predsa to má byť práve tento úrad, ktorý mal zabezpečiť napríklad usmernenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti v ambulantnej sfére pri riešení ochorenia na COVID-19 a následne aj v nemocniciach.
Aký dohľad potom tento úrad má, len sankčný, alebo aj metodický? Úrad musí dohliadnuť, aby sa minimalizovali odvrátiteľné úmrtia, preto sa natíska otázka, aby predpokladaný návrh na stratifikáciu nemocníc a riešení ambulantnej sféry nemal byť riešený komplexne, teda úplne novým zákonom, lebo to, čo dnes ponúka ministerstvo zdravotníctva, je, prepáčte, len taká chaotická zlátanina, ktorú má za cieľ, zopakujem to ešte niekoľko raz, doprivatizovať slovenské zdravotníctvo.
Úrad pre dohľad by mal dostať kompetenciu, aby jednotlivé úrovne nemocníc zabezpečovali adekvátne zdravotnícke výkony, aby mali svoje základné oddelenia, ale aj to, aby boli za svoje výkony aj adekvátne financovaní, lebo sú to financie, ktoré výkony limitujú, resp. nedovolia realizovať. Ak má nemocnica povedzme problém s nozokomiálnymi nákazami, ako sa v materiáli tento dôvod viackrát opakuje, treba investovať do nových vodovodných rozvodov, a nie, aby sme ju rovno zatvorili.
Na to však potrebuje financie. Ja tiež, je tiež zavádzajúce tvrdenie, že pacient stráca čas pri riešení jeho zdravotníckeho problému vraj preto, lebo je odvážaný do nemocnice, ktorá na zdravotnícky výkon nemá vhodné vybavenie, nie, ani adukáciu lekárov. Predsa dispečing záchrannej zdravotnej služby musí vedieť správne rozhodnúť, kde, do ktorej nemocnice bude pacient prevezený povedzme s infarktom myokardu či komplikovanou polytraumou.
Za všetkými takými zdôvodneniami cítim snahu o vytlačenie štátnych zdravotníckych zariadení zo siete poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti. Uvediem príklad, napríklad pán premiér Pellegrini oznamoval výstavbu nemocníc na Rázsochách, zrejme mal úprimnú snahu, ale tá, žiaľ, nepohla s výstavbou ani o milimeter. Otázka je prečo. Lebo práve sa dostavia Nemocnica na Boroch, ktorá patrí Pente. Ak by boli Rázsochy pokračovali, Bory by mali veľký personálny problém, takže Rázsochy sa opäť odložili. Nikoho však v materiáli netrápi, že Slovensko nemá koncovú špičkovú nemocnicu na úrovni typu pražského Inštitútu klinickej a experimentálnej medicíny, ktoré je najväčšie super špecializované klinické a vedecko-výskumné pracovisko v Českej republike.
Iný príklad, napríklad gama nôž. Česká republika má 11 mil. obyvateľov a lieči ročne 800 najťažších pacientov. Slovenská republika má o polovicu menej, mala by liečiť gama nožom približne 400 pacientov. Keďže gama nôž, ktorý sa, ktorým sa robia najťažšie neurochirurgické výkony, Slovensko stále nemá, musia sa robiť na nižšej technickej úrovni, pričom však gama nôž umožňuje nádory a cievne malformácie v mozgu ožarovať veľmi presne a znižuje riziko poškodenia mozgu.
V materiáli sa píše veľmi stručne bez akéhokoľvek vysvetlenia a konkretizovania, že dôsledkom predloženého návrhu dôjde k zániku niektorých zariadení zdravotnej starostlivosti, čo ovplyvňuje aj dotknutých obyvateľov a súčasných zamestnancov. Tak si nalejme čistého vína a povedzme nahlas, že Slovensko v porovnaní s inými krajinami vôbec nemá nadbytok akútnych lôžok. Má ako nedostatok lekárov, podobne ako nedostatok zdravotných sestier.
Viete, prečo niektoré krajiny v Európskej únii majú aj 17 sestier na tisíc obyvateľov? Lebo práve ošetrovateľská starostlivosť sa významne podieľa na jeho rýchlom a profesionálne zvládnutom uzdravovaní, skracuje jeho pobyt na lôžku a umožňuje mu vrátiť sa do práce, a tak tvoriť hodnoty, lebo len zdravý človek môže robiť aj zdravú ekonomiku. Zdravie okrem humánneho pohľadu je aj ekonomická kategória.
Zaujala ma tiež veta, že viaceré dnešné hospitalizácie nie sú vraj potrebné, na akútnych lôžkach ležia vraj pacienti, ktorí by mali byť riešení ambulantne, čím okrem zbytočných nákladov vystavujeme aj pacientov riziku nozokomiálnych nákaz, prestarnuté nemocnice, priemerný vek budovy je viac ako 50 rokov, vraj neumožňujú zavádzanie efektívnejších procesov a vedú k dlhodobému zadlžovaniu sa štátnych nemocníc a tým aj k nedostatku kapitálových zdrojov na obnovu. Nové nemocnice by sa mali však stavať v takom rozsahu, aby zodpovedali budúcim potrebám.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, síce som ešte neskončil, ale vzhľadom na to, že sa mi kráti čas, musím skončiť, ale ešte sa prihlásim do ústnej rozpravy, aby som dokončil svoj prednes.
Ďakujem zatiaľ za pozornosť.