Videokanál poslanca

Vážený pán podpredseda, vážený pán predsedajúci, kolegovia, kolegyne, určite všetci ste dostali na maily sťažnosti a rôzne materiály od pamiatkarov, ja sa teda budem venovať dnes pamiatkam a stavebnému zákonu, je to moja parkete, tak som si to takto dovolila. Ja som ich tiež dostala nespočet a asi najjednoduchšie to zhrnula stránka "Čierne diery" na Facebooku. Musím povedať, že urobili kus dobrej práce a budem ich aj dnes citovať, takže to len pre informáciu a pre dodržanie autorského zákona.
Slovensku hrozí, že si vlastnou vinou odpíše starostlivosť o pamiatky týmto zákonom, všetko je však riešiteľné. Varujú pred tým nielen aktivisti, ale teda hlavne samotné pamiatkové úrady. Pamiatkari sa spojili v otvorenom liste, ale po pár dňoch ho museli aj stiahnuť z vlastnej stránky a upozorňujú v nich na riziká nového stavebného zákona. Povesť ochrany pamiatok na Slovensku nie je v súčasnosti dobrá. Ale po novom sa môže ešte zhoršiť.
Nový systém zahltí odborníčky a odborníkov novou byrokraciou, ktorá je mimo ich záber. A keď nebudú mať námietky v krátkej lehote, bude sa to brať tak, že súhlasia a môže sa búrať alebo stavať. Toto je to, čo hrozí. "Sme zavalení spismi, je nás málo, nemáme šancu odborne sa vzdelávať a špecializovať. My na Slovensku ani nevieme, čo všetko nevieme." Takto by sa dala zhrnúť frustrácia pamiatkarov na Slovensku, takto to píšu samotní pamiatkari. Kým na Slovensku máme dohromady zhruba 200 odborných zamestnancov, na pamiatkových úradoch, v susednom Česku je to viac ako 2 000 ľudí. Minulý rok sa s nimi stretávali aj v rámci nových výskumov a niektorí ešte stále nestratili oduševnenie pre svoju prácu. Ak ste krajským pamiatkarom na Slovensku, musíte rozumieť všetkému od stredoveku cez ľudové staviteľstvo, železničné stavby až po neskorú modernu, keďže vaša činnosť je stanovená geograficky podľa regiónu, v ktorom pôsobíte, a špecializovať sa len na jeden typ architektúry je nepredstaviteľné. Bez toho však nevyhnutne trpí kvalita väčšiny rozhodnutí.
Na Slovensku chýbajú metodiky obnovy. Pamiatkar musí byť zároveň právnikom, úradníkom, musí byť zorientovaný v stavebných konštrukciách aj štukatérskych detailoch. Niet divu, že sa na voľné pracovné pozície takmer nikto nehlási, a to už nehovorím o ohodnocovaní pamiatkarov. Na obrovské kraje na Slovensku pripadajú jednotky úradníkov, ktorí majú veľa práce za slabý tabuľkový plat. To, že rozhodujú o stavebnom zámere niekoľko mesiacov, nie je preto, že sú pomalí, ale zúfalo poddimenzovaní. Máme jednoducho nedostatok ľudí.
Jeden úradník má vedieť robiť metodiku, usmerňovať obnovu konkrétnych budov, má si stíhať ustriehnuť zámery na svojom území, dávať pokuty, robiť revízie, archívny výskum a teoreticky aj osvetu. A popri tom všetkom sa stretávať s vlastníkmi pamiatok, architektmi a stavebníkmi. Debata o kultúrnom dedičstve na Slovensku sa začína končiť tým, či majú jednotlivci na úrade čas začať konanie na vyhlásenie pamiatky a či nájdu podporu u svojich nadriadených. Je naozaj šialené, že sme si zvykli, že takto to na Slovensku funguje. Pamiatkar často stojí pred ťažkým rozhodnutím pustiť sa do akútneho prípadu s neistým výsledkom alebo konečne riešiť hŕbu podnetov, ktoré má na stole ohľadom iných budov možno aj niekoľko rokov, buď-alebo. Niektoré odložené prípady sú možno jednoduchšie na vybavenie, ale zatiaľ čo čakajú roky na stole, možno spadnú alebo budú zbúrané, taká je realita. A ja za seba hovorím, že skôr zbúrané.
Ako tieto problémy ovplyvňujú návrh nového stavebného zákona? Kunsthistoričky, archeológovia, architektky a iní odborníci na pamiatky sa v mene pružnejšieho stavebného zákona majú premeniť na administratívnu zložku. Možno je pravda, že získajú väčšie právomoci. V skutočnosti ich nebudú mať kedy využiť. Po novom majú posudzovať, či má stavba dosť elektrických prípojok, alebo parkovacích miest, s čím nemajú skúsenosti a nebudú mať ani dostatok času a kapacít. Hrozí, že mnohí z nich zo svojej profesie radšej odídu.
Pamiatkový úrad je už dlhšie bez riadneho vedenia, keďže výberové konanie na nového riaditeľa bolo zrušené. Inštitúcia je teda momentálne v podstate bezbranná. Pamiatkari kontaktujú aktivistov s prosbou o pomoc. V médiách sa im ťažko vysvetľujú výhrady k legislatíve jednoduchým jazykom. Žilinský pamiatkový úrad to povedal celkom jasne: Systém ochrany pamiatok má veľa nedostatkov, ale teraz mu hrozí paralýza, aby nekomplikoval veľké investičné plány. Ak chcú investori rýchlejšie a predvídateľnejšie podnikateľské prostredie, je to v poriadku, ale nenájdu ho v národných kultúrnych pamiatkach. Nič nie je nepredvídateľnejšie ako historický dom, nič nie je pomalšie ako kvalitná obnova budovy starej desiatky alebo stovky rokov.
V zahraničí majú zavedené mnohé nástroje na kompenzovanie zvýšených nákladov pre majiteľov zákonom chránených pamiatok. Na Slovensku poznáme len ich zlomok, ale napriek tomu máme aj tu množstvo úspešných príkladov obnovy. Nový zákon je viac-menej nepochopením toho, čomu sa pamiatkari venujú a majú venovať. Moja zásadná otázka preto znie, kde vezme pamiatkový úrad ďalších zhruba tisíc pracovníkov, z financií akého ministerstva budú platení a kto ich vyškolí v oblasti stavebníctva ako takého. Je mi jasné, že zmena stavebného zákona je nevyhnutná, je mi jasné, že je to veľký boj, preto budem rada, ak zákon bude pamätať aj na to, ako zákon naplniť technicky.
Lebo ak pamiatkari nebudú stíhať odpovedať do 15, resp. teraz už do 30 dní, čo zatiaľ nemajú šancu, budú nám tu pamiatky padať rovnako ako Kelti na hrade. Zároveň aj tu je priestor pre bujnenie korupcie. Veď bude stačiť len nestihnúť vydať súhlas na pamiatku a môže vziať za svoje, preto verím, že aj táto časť sa detailne vyrieši v novom zákone a že sa posunieme ďalej. Takže za mňa len toľko a verím, že v druhom čítaní už aj s pozmeňujúcimi návrhmi vyriešime aj túto časť stavebného zákona.
Ďakujem.