Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 583/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, predkladá do legislatívneho procesu skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky.
Cieľom návrhu zákona je umožniť samosprávnemu kraju, obci, mestu a v prípade Bratislavy a Košíc aj ich mestskej časti, aby v prípade ich predlženia existovala možnosť ich oddlženia za predpokladu, ak sa počas nútenej správy nepodarí dlhy uspokojiť v celom rozsahu. V praxi sa ukázalo, že súčasná právna úprava je nevyhovujúca. Vyskytli sa ojedinelé, ale o to závažnejšie prípady, kedy obec, respektíve mestská časť napriek tomu, že je dlhodobo v nútenej správe, napríklad mestská časť Devín, a napriek tomu, že sa v rámci možností rozpočtu snaží svoje splatné záväzky uspokojovať, nedochádza v čase k reálnemu poklesu jej záväzkov.
Naopak, v čase dochádza k nárastu dlhu o príslušenstvo a to do takej miery, že v súčasnosti takmer tri štvrtiny dlhu tvorí len príslušenstvo. Za súčasného stavu neexistuje reálna možnosť, aby došlo k úhrade všetkých splatných záväzkov, keďže len uhradenie istiny by pri súčasnom tempe splácania trvalo takmer päťsto rokov. Súčasná právna úprava nútenej správy je teda nevyhovujúca a v prípadoch skutočného predlženia nie je schopná plniť svoj účel. Aktuálna právna úprava sa teda ukázala ako nevyhovujúca, keďže nerieši najzávažnejšie prípady predlženia.
Návrh zákona nemá vplyv na rozpočet verejnej správy ani na podnikateľské prostredie. Návrh zákona nemá vplyv na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti a nevyvoláva žiadne sociálne vplyvy.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie.
V článku I k bodu 1 až 4 podľa platného znenia § 19 zákona neexistuje riešenie pre oddlženie obcí, miest a mestských častí, ktoré sa nachádzajú v nútenej správe a snažia sa svoje dlhy plniť v rámci rozpočtových možností. Návrh zákona ponúka riešenie, ktoré značne predlženým obciam, mestám a mestským častiam umožní, aby sa po uplynutí v zákone predpokladanej lehoty zbavili svojich dlhov. Podmienkou zbavenia sa dlhu je, že počas 15 rokov v nútenej správe obec spláca toľko, koľko jej umožňuje jej rozpočet. Po uplynutí uvedenej lehoty sa vo zvyšnej časti stávajú dlhy nevymáhateľné. V prípadoch už zavedenej nútenej správy lehota 15 rokov na uspokojenie pohľadávok neuplynie skôr ako jeden rok odo dňa účinnosti tohto zákona.
K bodu 5, ustanovujú sa prechodné ustanovenia, ktoré obciam, mestám a mestským častiam umožnia, aby sa mohli nové pravidlá týkajúce oddlženia aplikovať aj na obce, ktoré sa už v nútenej správe nachádzajú.
K článku II, navrhuje sa účinnosť predkladaného zákona so zohľadnením legisvakačnej lehoty a to od 1. augusta 2023.

No, na rozdiel od pána poslanca Jarjabka ja si nemyslím, že poďme sa baviť o štátnej televízii, bavme sa o verejnoprávnej televízii, lebo akonáhle budeme zase závislí a zavesení na trakoch, trakoch štátu, tak, tak to tiež nebude okej. Treba si uvedomiť, že kultúra a kreatívny priemysel vyrába 2 % HDP do štátneho rozpočtu, to je štát... to je rozpočet ministerstva obrany na celý rok, áno? Čiže v podstate z kultúry a z kreatívneho priemyslu len vraciame tam, kam to, kam to patrí a kam to má ísť. Takže ja by som bola rada, keby si to naozaj všetci uvedomili.
Jozef, ďakujem za, za tvoju, tvoju poznámku. Naozaj potrebujeme, potrebujeme technicky vyzbrojiť tú telku, máme športový kanál a všetky prenosáky na všetky športy si požičiavame, to má, akú logiku to má? Čiže to je o tom. A hovorila som aj o iných, iných programoch, hovorila som aj o tých, o tých vzdelávacích programoch, ktoré mi naozaj chýbajú, hovorila som o detských programoch. Mohla by som rozvíjať ten program ešte do aleluja, ale nemyslím si, že to má logiku.
A zároveň chcem ešte povedať, že súhlasím s pani ministerkou, že podpora Milanovho Vetrákovho návrhu by mala opodstatnenie, mala by logiku. Takže toľko len k Slovenskej televízii a k Slovenskému rozhlasu, čiže dokopy RTVS.
Ďakujem.

Vážená pani ministerka, vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ja som nastúpila do Slovenskej televízie, čiže do súčasti RTVS, v roku 1988, to znamená ešte pred revolúciou. Od toho roku 1988 dodnes prešla tá televízia aj so mnou obrovský kus cesty a nie som si istá, či vždy bola tá cesta okej. Ja chápem, o čom tu všetci hovoríte, ale vy ste ľudia, ktorí to vidíte iba zvonka a nevidíte úplne všetko, čo sa deje vo vnútri toho celého mraveniska, ktoré sa volá RTVS.
Neustále sa tu bavíme iba o televízii, ale musím pripomenúť a znova pripomínam, že sa bavíme aj o Slovenskom rozhlase, lebo to celé je RTVS. My ako keby sme zabúdali na to, že tu máme aj niečo iné okrem televízie, že tu máme aj tú rozhlasovú časť a že je rovnako dôležitá ako tá televízna.
Koncesie. Marián Viskupič hovoril, že teda že je rád, že sa to nedalo, potom sa to dalo. No tak bola to súčasť dohody za zahlasovanie za, za rozpočet, no tak to je. Bolo treba to teda nejakým spôsobom riešiť, tak sa to vyriešilo takto. Ja som za, aby si nechápal zle, že som nejak proti, nie, som za.
Keď sme tesne po revolúcii, ľudia, ktorí sme v podstate tú revolúciu v tej telke robili, odišli tesne po revolúcii na pozvanie Barbary Coudenhove-Kalergi a pána Zilka, čo bol vtedajší primátor Viedne, do ORF na skusy, tak sme zistili, že tá situácia, ktorá bola vtedy, v tom čase v ORF, je úplne totožná k dnešnej situácii v RTVS. To znamená, že kto je vo vláde, ten vedie. Vôbec sa mi to nepáči, musím vám povedať, a ten boj o to odpolitizovanie tej RTVS-ky, ktorý tu neustále a nepretržite vedieme, neviem, či si mnohí uvedomujú, aký je dôležitý. Keď som sa na vypočutí ľudí, ktorí sa hlásili do Rady RTVS pýtala na to, že čo si myslia, aká je hlavná úloha, úloha RTVS, tak som dostala rôzne odpovede na jednu jedinú otázku a vtedy som si spomenula vlastne, že vlastne nikto si neuvedomuje, že čo je tá najdôležitejšia úloha. Oni ani nevedeli, že najdôležitejšia úloha RTVS je informovať národ, celú krajinu v čase mobilizácie, v čase tajfúnov, v čase záplav. Ich to ani nenapadlo, hej? Toto je to, čo by mala tá RTVS-ka plniť ako hlavné poslanie, pretože Markíza nikde nemá napísané, že musí informovať o nejakej vojne, o nejakom útoku. Je to súkromná televízia, môže si vysielať, čo chce. To, že je to, všetky tie ostatné vysielania sú zbulvarizované len taký fukot, to už sa ani nebudem baviť o tom, lebo to je úplne zbytočné. To už vidíte sami aj na tom, že vylezú von so správou bez toho, aby dotknutej osoby sa opýtali, že čo si o tom myslí alebo čo chce povedať, alebo aký je jej pohľad z druhej strany. To už sa dneska nenosí, aby sme sa pozerali na veci z dvoch strán, ale toto je tá RTVS-ka povinná robiť, či sa to tej televízii alebo tým redaktorom samotným páči, alebo nepáči, toto tá televízia, verejnoprávna televízia robiť musí.
Rozdiel vtedy, v tom čase, keď ja som bola v tom ORF, medzi ORF a BBC bol markantný, markantný. Dnes sa tie rozdiely medzi ORF a medzi BBC naozaj zotreli a ORF je odpolitizovaná, funguje štandardným spôsobom verejnoprávnej televízie. Toto je to, kam by som bola veľmi rada ešte naozaj, kým neotrčím kopytá, kam by sa mohla tá televízia aj ten rozhlas, čiže tie naše verejnoprávne médiá, reálne dostať.
Mám za to, že tento návrh zákona robí ako keby obrovský krok vpred v tejto, v tomto mojom poslaní, v mojej túžbe naozaj dostať tú RTVS aspoň na úroveň BBC. Teraz sa budeme baviť a chcem sa baviť o tom, aký veľký dlh ale voči televízii máme. A to si treba uvedomiť. Za celú tú dobu, čo som bola v RTVS-ke, skutočne sme prechádzali rôznymi obdobiami. Však keď si zoberiete, tak len tých riaditeľov tam bolo, ja neviem, asi 15 alebo 17. To už, ja už som si ani nepamätala, svojho času sa menil riaditeľ každý rok pomaly a už sme ani nevedeli, kto nám velí. A tak ako, tak ako prebiehali tie zmeny na riaditeľských postoch, tak sme my strácali prehľad o tom, čo sa v tej telke deje, čo sa nedeje. Keď ja som odchádzala naposledy z RTVS-ky, tak som dostala odpoveď od pána Búzu, že detská tvorba nie je v centre záujmu verejnoprávnej televízie. To takéto veci sa tam diali. Hej, ako kto iný by mal robiť detskú tvorbu, ak nie verejnoprávna televízia, že? Kto by mal inak vychovávať deti, ak nie verejnoprávna televízia?
Postrácali sme kopu vecí. Stratili sme vzdelávacie programy a to dosť masovo. To, že sa v poslednej dobe navracajú, je len veľké plus aktuálneho vedenia a ja sa naozaj teším. To, že my sme napríklad zrušili detskú redakciu v čase, keď česká verejnoprávna televízia spustila celý detský kanál, to vám len hovorí o tom, v akom nepomere sme tu boli a ako to tu fungovalo a ako to tu funguje.
Chcem hovoriť o investičnom dlhu, ktorý voči RTVS-ke naozaj celú dobu máme. Pretože tá RTVS-ka, tak ako tu už bolo povedané, bola naozaj celú dobu tak poddimenzovaná, že, že, že bola rada, že vôbec funguje, funguje program bez toho, aby sme mali peniaze na obnovenie technológií, techniky a tak ďalej. Ten svet v technológii beží tak rýchlo dopredu, že my by sme ich fakt nestihli už, ani keby nám šli oproti. Jednoducho pozrite sa, ako sú technologicky a technicky vybavené akékoľvek iné televízie, dokonca aj televízie v okolí. Stačí sa pozrieť do Čiech a zistíte, že nám chýbajú jednokamerové vozy a že nám chýbajú kamery pre regionálne vysielanie, že nám chýbajú prenosové vozy a všetky prenosové vozy si musíme požičiavať. A to hovorím, to hovorím len tak z brucha, všetko, čo si pamätám, čo dlhodobo, dlhodobo absentuje a dlhodobo chýba. Tá televízia veľakrát fungovala ako dojná krava pre rôzne producentské spoločnosti, ktoré ju práve cez zmluvy so štátom vydojili, koľko to išlo, tie nadhodnotené rozpočty, ktoré sa objavovali a schvaľovali v RTVS-ke, to tiež teda bol, bol úžas. Pritom RTVS-ka mala naozaj veľmi veľa veľmi dobrých a veľmi kvalitných dramaturgov, veľmi kvalitných redaktorov, ktorí boli v internom pomere, ale časom jednoducho každý riaditeľ prišiel, niekoho vyhodil, a tak sa to scvrklo na to, že sme nakoniec začali rozdávať peniaze, peniaze súkromným spoločnostiam a skutočne v mnohom nadhodnoteným.
Ja som vďačná aj za pozmeňovací návrh, s ktorým teda prišla SaS-ka, a bavíme sa o 0,17, o navýšení z 0,15 na 0,17 a ja to vidím ako možnosť skutočne pomôcť práve v tomto dlhu, ktorý máme, v tom technologickom dlhu, ktorý máme v tej RTVS-ke.
Musím ešte povedať, že ten technologický dlh máme aj voči online vysielaniu, ktoré v podstate takmer vôbec nemáme a nemáme ho preto, že jednoducho naňho nemáme peniaze. Všetky ostatné verejnoprávne médiá v okolitých krajinách ho majú. RTVS-ka ho nemá a to je to, čo potrebujeme dobudovať.
Nemám viac času, ďakujem.

No, ja osobne zase pre zmenu, na rozdiel od pani kolegyne Laššákovej mám pochybnosti o výrobe programov vo verejnom záujme, lebo to bolo všetko možné, len nie verejný záujem, skôr súkromný záujem. To je to, čo tam lietalo v zmluve so štátom. Takže v tomto prípade ja naozaj plne podporujem celú, celý ten zákon, ako je.
A zároveň musím uznať Michalovi Luciakovi fakt, že presne pomenoval to, že 0,15 je málo. My totižto máme obrovský dlh voči, voči RTVS-ke. Ja to vysvetlím potom v rozprave neskôr, ale plne súhlasím s tým, čo, čo Michal povedal. My tu naozaj chceme, chceme BBC, a pritom tá, ten, ten, tie podmienky sú pomaličky jak v Iráne, takže viem to preto, že odtiaľ pochádzam, pretože to bol dlhoročný môj zamestnávateľ. A tú situáciu, aj tú technickú situáciu poznám. Ale k tomu sa vrátim neskôr, neskôr. Ale chcem povedať, že podporím, Michal, to, čo si povedal a podporím aj to navýšenie.
Ďakujem.

Ja rozumiem tomu, čo hovoril pán poslanec Habánik, otázka je, že či, dajme tomu, ten hokej, ktorý vás trápi, nie je cez hokejový zväz, pretože asociácia vysokoškolských klubov hrajúcich hokej, teda hokejových tímov, ktoré sa tej ligy účastnia, a to je, myslím, Stümpel, tak podľa, podľa toho, čo ja viem, je súčasťou Slovenského zväzu ľadového hokeja, takže možno, možno týmto smerom sa aj otáčať. Ďakujem.

Ďakujem. Chlapci, kto nie iní ako vy, takže ja takisto ako moje predrečníčky, fakt hlboká vďaka za to, že ste sa do toho pustili. Rišo Nemec, hore na balkóne, Karol, pán minister aj všetci ostatní, ktorí sa podieľali, to, čo ja len chcem povedať, Karol sa pustil teraz so mnou do boja o pomoc pre diaľkovú plavkyňu Soňu Rebrovú, ktorá sa chystá preplávať La Manche už druhýkrát, okrem toho ide plávať Oceans Seven. Oceans Seven sú, je niečo ako keď horolezec chce vyliezť na všetky osemtisícovky, ona sa chystá na La Manche, na Molokai, na Catalinu, na Nový Zéland či Suezský prieplav. To je mimoriadny výkon, ešte vzhľadom na to, že ide o ženu. Toto sú ale športové výkony, ktoré sa robia mimo športové zväzy, ale tie výsledky aj vo vzťahu k reprezentácii a k tomu, ako to bude rezonovať vo svete, je pre Slovensko, sú pre Slovensko ďalekosiahle.
Bola by som rada a budem rada, ak dostanem odpoveď, či my budeme, alebo môžeme myslieť aj na takýchto tzv. extrémnych športovcov, ktorí ale budú reprezentovať tú krajinu naozaj ďalekosiahlo.
Ďakujem.

No toto, ako povedal pán kolega Dostál, Brežnev bol ruskej národnosti a popravde, len jednou vetou, ja si neviem predstaviť Rusa, ktorý by sa nechal ovládať Ukrajincom. Ako toto si fakt neviem predstaviť. Takže aj v tomto ste úplne mimo, pán poslanec.

Vážené dámy, vážení páni, vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vzhľadom na to, že pán poslanec Dostál aj pán poslanec Valášek povedal veľa z toho, čo som mala na jazyku, budem sa venovať, bohužiaľ, pán Mizík odchádza, ale chcem povedať jednu vec, že bavili sme sa, bavili sme sa tu o rôznych bagančiach, ja si spomínam teda na tie, ktoré prišli v ´68. To boli ruské baganče konkrétne a ostali tu dlho, dlho, niekoľko desaťročí, keby ste potrebovali vedieť, koľko ich bolo, bolo ich 145-tisíc, celé tie roky sme ich tu živili, stavali sme im sídliská a keď odchádzali, vyprevádzali sme ich s úsmevom na perách, tak nikto nepovedal z vás ani slovo na ich obranu, keďže ich neustále bránite. 145-tisíc. Okrem toho, čo nám zanechali, to znamená bordel jak v tanku, lebo tá environmentálna záťaž, ktorú nám zanechali vo svojich kasárňach, tá, tú ešte desaťročia budeme odpratávať, aby ste boli v obraze, a bude nás stáť ešte niekoľko miliónov, tak to vám neprekáža. Ale toto vám prekáža. Ja naozaj sa pýtam, že prečo je to tak.
Bavili sme sa, bavili ste sa, teda vy konkrétne, a pán Mizík zase odišiel, bavili ste sa o tom, že Slovan napadá Slovana, no tak ako neviem si predstaviť, čo by ste tu vyvádzali, keby to boli Ugrofíni, ale to, že Slovan napadol Slovana, ja sa pýtam, prečo ten Slovan napadol toho Slovana? To, tomu nerozumiem. Prečo to urobil? O tom, kto je agresor, sa už snáď nemusíme baviť naozaj, lebo vieme, kto ku komu prišiel do baráku, a že to bol Rus, ktorý prišiel do baráku Ukrajincovi, to už snáď je jasné, to tiež vynechajme. Bavme sa o tom napríklad, koľko Ukrajincov stihol Rus odniesť z územia Ukrajiny. Sám Rus uvádza 744-tisíc. 744-tisíc deportovaných Ukrajincov na územie Ruska. Bavme sa o tých deťoch, o ktorých tu už bola reč. Tých detí unesených do Ruska je cez 300-tisíc, všetky, všetky fasujú ruské občianstvo, zo všetkých vyrábajú Rusov, pretože už nemajú dosť vlastných detí. Potrebujú nových vojakov, jednoducho to tak je. Však zas si nezakrývajme oči.
Stále sa tu ohradzujete, ohradzujete, ohradzuje voči niečomu, no však tak sa zbaľte, choďte tam, pozrite sa, ako to tam reálne je, reálne je. Ja sľubujem, že keď odídem z tohto parlamentu, tak založím cestovnú kanceláriu Donbas, vezmem vás, kľudne poďte so mnou, ja sa nebojím, svoje som si užila, užila som si aj nejaké Šahídy, aj nejaké Kinžaly, fajn to bolo v tých krytoch, čo vám budem hovoriť.
Na druhej strane musím vám povedať, že nebojím sa ani ísť do Moskvy, takže som požiadala o prijatie v Moskve, idem sa naozaj do Moskvy, aby som počula aj druhú stranu, aby som videla tú druhú stranu mince, pán poslanec Mizík, idem sa spýtať do Moskvy na tie deti, čo sa s nimi deje, akým spôsobom sa adoptujú. Takže naozaj nemám strach napriek tomu, že mi to ani naše bezpečnostné zložky neodporúčajú. Čakám, aké bude, aké bude vyjadrenie ruskej strany, či s tým súhlasiť budú a skutočne tam pôjdem.
Takže keď sa bavíme o deťoch, bola tu pani podpredsedníčka Olena Kondratiuk, ktorá vystúpila dokonca v tomto parlamente a hovorila, že nijak inak nedokážu svoje deti ubrániť, iba zbraňami. A iba vycvičenými vojakmi. Ak ich budeme cvičiť my, bude to super. Ak ich bude cvičiť NATO, bude to super, pretože ak im dodávame naozaj nové zbrane, na tie nové zbrane musia byť pripravení. Zatiaľ sme im dodali iba šrot, ktorý u nás by už, by sme už my nijak nedokázali využívať, ale oni si ho dokázali opraviť a dokážu s nimi bojovať a brániť, brániť svoju krajinu.
Treba si uvedomiť, že hneď za hranicou Ukrajiny je Slovensko. Treba si uvedomiť, že je to naše nárazníkové pásmo Gazy, neviem, či to takto nazvať, ale je to náš vankúš pred agresiou, ktorá môže pokojne postupovať ďalej, o plánoch na obsadenie Moldavska, v zásade aj Poľska sme tu už počuli.
Čiže ja rozhodne tento návrh podporím a ja si myslím, že každý, kto má hlavu na krku a zdravý rozum, nemôže urobiť inak. Ďakujem.

Pán minister, ja ďakujem za to, čo ste povedali, lebo ja naozaj som z Bratislavy a tu sa boríme neustále s tým, že niekto rozhoduje za nás. Niekto rozhoduje za občanov. Pozrime sa už len na samotný hrad, na likvidáciu keltských pamiatok, pozrime sa na vily tuto na Palisádach, ktoré nám padajú jedna za druhou napriek tomu, že všetky sú, všetky sú pamiatkovo chránené. Nie je predsa normálne, aby občan nemohol rozhodovať o tom, či mu bude stáť čistička vody za barákom alebo vo dvore, alebo, alebo nebude. To skutočne nie je, nie je možné. Bojujeme tu s tým už, už niekoľko mesiacov, s takýmito problémami, myslím si, že je čas, aby sme naozaj povedali, že, že, že tu sú občania, že tu platia dane, že tie podielové dane a všetko to, čo sa robí tam, kde bývajú, že to je ich a mali by o tom rozhodovať oni sami.
V tomto prípade naozaj nie je v poriadku ani to, aby, aby niekto rozhodoval o tom, či zlikviduje kus prírody, nezlikviduje kus prírody. Bratislava je toho úplne jasným dôkazom, tu sa stavia hlava-nehlava na, na, na posledných lúkach, na, na poslednej zeleni, ktorú tu vôbec máme. Ja to vidím, pretože bývam blízko autobusovej stanice, ktorá mala byť autobusovou stanicou, napokon vidíme, že to je obytný barák s kanceláriami a veľký obchodný dom. A že to nie je tá autobusová stanica, o ktorej sme si tu všetci mysleli, že bude tá najlepšia a najkrajšia na celom Slovensku. Proste autobusy majú problém vychádzať a vchádzať, pretože im vyčlenili jeden suterén. Takže asi tak, toľko za mňa.

Ja sa ozývam ako normálny, bežný pacient. Nie som žiadne lekárne, nebudem tu strieľať navzájom a tieto prestrelky mi vážne lezú na nervy, pretože platím zdravotné poistenie a chcem svoje ošetrenie. Moja lekárka nemá problém, mám recept na vysoký tlak, mám ho celoročne a každé tri mesiace bez toho, aby som navštívila lekára, si chodím pre svoje lieky do lekárne. Z toho vyplýva, že všetko je len na tých lekároch. A bolo by fajn, keď už sme im schválili tak vysoké platy, aby prestali z ľudí robiť rukojemníkov a aby normálne fungovali tak ako moja lekárka. Čiže toto by bolo ideálne. A to je všetko, čo som k tomu chcela povedať. Ja pacient.