Videokanál poslanca

Ďakujem pekne, pán predseda. Plne sa stotožňujem s tým, čo bolo prednesené. Dostali sme zrejme všetci list únie miest, ktorá takisto stojí za touto zmenou. A ja aj keď všeobecne zastávam liberálny postoj v zmysle, že každý je svojho osudu strojcom a kto si ako ustelie, tak si ľahne, predsa len niektoré typy závislostí škodia i iným osobám ako tomu, kto je závislý. A gambling je presne, ako bolo opísané, takáto závislosť. Teda poškodzuje osudy nevinných, ktorí s tým zlozvykom nič nemajú.
Preto teraz čo budem hovoriť, nebude o hazarde a o závislostiach, ale o princípe, na ktorom stojí naša demokracia. Naša demokracia je zastupiteľská demokracia. Je zastupiteľská demokracia, počínajúc obcou cez región až po Národnú radu. Volení poslanci zastupujú občanov a rozhodujú v ich mene až dovtedy, kým tí občania si povedia, že tohto tam nechceme, nebude rozhodovať.
Inými slovami, je celkom jasné a primerané, že nad akoukoľvek petíciou, za či proti, nad akýmikoľvek podnetmi, či za, či proti, stojí vedomie a svedomie poslanca. To znamená, i keby bola petícia akákoľvek, ja budem hlasovať tak, ako káže mne moje vedomie a svedomie. A preto považujem tú petíciu za nepotrebnú a stotožňujem sa s tým, čo je predložené.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, rozhodne si nemyslím, že si môžem trúfnuť považovať sa čo i len za malého ekonomického experta, ale to, čo poviem, je chvála jednoduchosti.
Pred mnohými rokmi si dal ktosi tú prácu a analyzoval európsku normu o, v boji s roztočmi. Roztoče, možno viete, sa vyskytujú v prírode, postihujú napríklad aj ľudí z mojej oblasti dermatológie, vyvolávajú napríklad svrab. Ale roztoče boli kedysi neregulované v Európe, ale každá krajina mala svoju normu pre tento problém. A potom sa začali regulovať. Prvá norma bola tvorená 19-tisíc slovami a tá, ktorú testoval ten autor toho článku, už bola tvorená 37-tisícami slovami. Pričom sa roztoče nezmenili nejako dramaticky, len norma rástla. A to je v duchu toho grafu, ktorý tuná proti vôli expredsedu Danka ukazoval minister hospodárstva.
A druhá vec, Slovensko má, ako vieme, biedne výsledky v chápaní tlačeného textu, ba dokonca aj hovoreného slova. V tomto zmysle je dobrý taký zákon a taká norma, ktorú ten človek, ktorý sa ňou má riadiť, pochopí aj bez podpory hordy právnikov, ktorí mu to vysvetľujú.
A ako svetlý zjav takejto normy uvediem okrem Biblie hádam to najveľkolepejšie, čo vzniklo z rúk a hlavy ľudí, Ústavu Spojených štátov. Keď si pozrieme na veľkosť, rozsah toho textu a na to, že za dvesto rokov potreboval minimum doplnkov a opráv, tak to je ukážka, ako majú vyzerať zákony.

Ďakujem diskutujúcim.
Kolega Baránik, povedal si kus pravdy. Na Slovensku to bolo známe pod všeobecným postojom z gardy do strany. V Hlinkovej garde som síce bol a bol som tam len nasadený rodnou stranou. Tieto totality majú mnoho spoločného a jedným z prvých aktov nastupujúcej hnedej totality bolo zrušenie politických strán. Presne tak, aj keď formálne na semeno si zopár nechali, urobili to isté komunisti. Bola to rovnaká chátra a rovnaký myšlienkový poklad, z ktorého vychádzali, takže takto to bolo.
Kolega Kotleba, viete, ten štát, ktorý milujete, vyhlásil vojnu Spojeným štátom, ak sa nepamätáte. Takže bombardovanie Apollky ako rafinérie pracujúcej pre prospech Wehrmachtu bolo štandardným vojenským aktom, neposýpali Bratislavu fosforovými bombami, hoci mohli. Tak toľko len na margo, čo budeme učiť budúce generácie.
Ďakujem kolegovi Šefčíkovi. Bolo mi cťou sedieť štyri roky vedľa Jána Langoša a budeme hľadieť, aby i ústav sa vrátil opäť pevne na postať, ktorú Ján Langoš ústavu zanechal. A presne tak, ako povedal Ondro Dostál, tá blízkosť myšlienková sa priam personifikuje v dvojici Lacko - Bobák. Každý vychádza z inej postate, ale v konečnom dôsledku sú to tí, ktorí totalitu nelikvidujú, ale skôr bránia.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, vážený predkladateľ správy, milí kolegovia, spolu s pani poslankyňou Záborskou som tu celkom evidentne jediný, ktorý v onen pamätný augustový deň v roku 2002, teda pred takmer osemnástimi rokmi, svojím hlasom prelomil veto bývalého komunistu prezidenta Schustra, ktorým sa postavil proti vzniku zákonu o Ústave pamäti národa a tým pádom proti vzniku Ústavu pamäti národa. Samozrejme, bývalý komunista, ako hovorí známy vtip, je skoro ako niečo ako bývalý černoch. No existujú svetlé výnimky, ktorým patrí naša úcta, ale i toto bol drobný symptóm sveta, ktorý, v ktorom žil a z ktorého vyšiel Rudolf Schuster. Podarilo sa nám nazbierať nie v plnej sále parlamentu dostatok hlasov na prelomenie veta, ako vieme, na to treba 76 hlasov, ale bolo dovolenkové obdobie a išlo o mimoriadnu schôdzu kvôli trom zákonom, dva z nich boli Langošove a jeden môj. Prelomili sme to, pričom ku cti a tiež ilustratívne dodávam, že ani jediný hlas poslancov SDĽ, s ktorými sme boli v koalícii, prelomenie veta nedostalo.
Potom sa môj život tak akosi v istých časoch blížil k existencii Ústavu pamäti národa, samozrejme z toho augustového dňa ako perlu vo svojej knižnici už schovávam trošku ohmataný návrh toho zákona, ktorý mal Jano Langoš, vedľa ktorého som sedel, pred nosom, a keď sme na tabuli videli digitálny výsledok, tak mi Jano napísal krásne slová na ten titulný list: "s úctou venuje Ján Langoš". Bojoval som aj ja pomerne výrazne o získanie nečakaných hlasov pre prelomenie veta, ktoré som získal ozaj nie bez toho, aby som bol istý, v radoch HZDS. No každopádne zákon tu bol a ústav vznikol. Vo vystúpení pána riaditeľa zazneli niektoré faktá, v ktorých som sa tiež akýmsi riadením osudu vyskytol. Pamätná doska na Univerzite Komenského, týkajúca sa študentského pochodu 16. novembra, vznikla v čase, keď som bol súčasťou jej vedenia, na protiľahlej stene univerzity pamätná doska troch obetí zastrelených na tomto námestí okupačnými sovietskymi vojskami bola priam zverená mne a tak som rád, že sa tam ešte stále stretávajú ľudia, ktorých história zaujíma. V čase, keď som bol prorektorom pre zahraničné vzťahy, usporiadali sme v spolupráci s tzv. Gaukovým inštitútom, čo je nemecká obdoba Ústavu pamäti národa, pozoruhodnú výstavu Feind ist, wer anders denkt. Nepriateľ je ten, kto myslí inak. Táto veľmi dobre vybratá výstava hádam otvorila, alebo vôbec otvorila dvere okrem očí študentom Univerzity Komenského, ktoré vzhľadom na jej dobré umiestnenie vo foajé univerzity túto návštevu navštívili. Ale keď sme, alebo keď som si potom listoval v knihe podpisov a hostí, tak okrem očakávateľných pozitívnych názorov bolo miestami desivé čítať komentáre ľudí, ktorí priam napĺňali tých hodnotiteľov, ktorí hovoria, že nepriateľ je ten, kto myslí inak.
Pravda je, že táto výstava o činnosti štázy bola niečím, čo mohlo a malo mobilizovať budúce generácie, o ktorých bola reč aj v súvislosti s plánmi a perspektívami Ústavu pamäti národa. Roky som dostával a dostávam pozvanie na Festival slobody, ktorý je záslužným projektom, ale zároveň ako pamätník musím povedať, že sa pamätám na to smutné a trápne zasadnutie výboru pre ľudské práva, na ktorom glváčovsko-hrnkovská klika zmenili ráz Ústavu pamäti národa, tentoraz aj štrukturálne, a predložili návrh zákona, ktorý bol asi jediný v dejinách našej parlamentnej histórie, kde bol priam určený deň popravy človeka, kvôli ktorému lex Krajňák vznikol. V prechodných ustanoveniach proste bolo napísané, kedy ho zotneme, aby som to povedal tak jasne a stručne. Potom vzhľadom na to, že sa súčasť koalície HÍD mierne vzpriečil, tak sa urobila úprava tejto hanebnosti, ale nič to nemení na tom, že Krajňák bol sťatý, keby ste boli počuli vystúpenie referujúceho o jeho zločinoch typu nákupy kovralov a podobné veci na chodby, tak zostával rozum stáť.
Samozrejme, že Ústav pamäti národa po tragickej smrti Jána Langoša mal, dá sa povedať ťažké obdobia. Jeho sínusoida vývoja bola oscilujúca k jasnému hnednutiu. Bol som pozvaný na desiate výročie vzniku pamäti národa. Musím povedať, že dojem, ktorý to tam zanechalo, rečníci, ktorí boli vybratí, bol desivý. Človek mal pocit, že je v strede Slovenského štátu. A chcem teda povedať, že je veľmi potrebné, aby Ústav pamäti národa plnil svoje úlohy. Bude možno i našou úlohou vyvinúť tlak, aby dostal konečne budovu, aby nechodil krajinou ako kočovný cirkus, aby kreatúry typu Harabina nemali možnosť odvesovať pamätnú dosku Jána Langoša z budovy a hodiť ju do papundeklovej škatule kdesi v suteréne. Vďaka Agnesovi Snopkovi, Andrejovi Petrekovi a ďalším sme tento hanebný ťah tejto hanebnej kreatúry riešili a jeho pamätná doska s basreliéfom stojí na Námestí SNP. Ale i to je jeden z príznakov. To, čo tu zaznelo, historik Holec ako asistent nejakej poslankyne ĽSNS, nie to je dôvod, prečo by mali mať uvažujúci ľudia problém s historikom Holecom. To je len príznak. Pardon, Lackom, prepáčte, prepáčte, hovorím omylom o Holecovi.
Chcem teda povedať, že i na nás je nejaká tá úloha. I my budeme musieť okrem tlaku na vybavenie dôstojnej a trvalej budovy ÚPN i múzea zločinov totalít vyvíjať napríklad aktivitu v zmysle nápravy zákona, teda reštitúcie do stavu pred novelou z roku 2017, lebo to už je úlohou parlamentu. My nemôžme stavať budovy, ale môžme obnovovať zbúrané a v tomto zmysle si okrem iných vecí i my musíme dať svoje úlohy a pokúšať sa ich naplniť.
Ja som tu včera hovoril o stave prokuratúry a práve to, že Ústav pamäti národa je potrebný a nevyhnutný, dokladám i včerajším argumentom o tom, že žijeme v krajine, ktorá má síce zákon o zločinoch komunizmu, ktorá má trestný zákon, ktorý zakazuje propagáciu totalitných režimov, ale zároveň si žijeme v krajine, kde si prokuratúra nevšimne stavanie pamätných dosiek Piešťakovi a pamätných stĺpov Biľakovi. Je teda pole neorané, ktoré stojí pred nami, ale i Ústavom pamäti národa a myslím si, že jedna vec je brániť právo na názor a na vedecký výskum. Druhá vec je, že ten názor, samozrejme, si môže i historik mať, aký uzná za vhodné. Otázka je, či by ho ale mal mať v drese inštitúcie, ktorá reprezentuje demokratický a dá sa povedať nepochybne s daným názorom protikladný názor. Teda historik Irving, ktorý je jedným z apologétov nacizmu a známym kontroverzným britským historikom, by nepochybne nepracoval v Nemecku v inštitúcii, ktorú štát zriadil na to, aby zločiny nacizmu dokumentoval. A tak je to i u nás a je preto len ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, musím vás prerušiť.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
... ďakujem, je preto len záverečným aktom, že ak Ústavný súd rozhodol tak, ako rozhodol v kauze Bureš, tak je to len dôkazom toho, že i sudcovia Ústavného súdu sú, ako ukazovalo zloženie triumvirátu, len naši ľudia, a preto sa i takémuto rozsudku a nálezu má a musí Ústav pamäti národa postaviť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem. No, musím povedať, že vo finále mi Ondro vypálil rybník, ako sa hovorí. Ja som chcel práve poukázať na to, že tá argumentácia iným svetom sa často používa. Viem, že keď som ako prodekan pre štúdium na lekárskej fakulte sa spýtal prednostov ústavov a kliník, koľko chcú mať rozsah výuky v rozvrhu, tak keď som to spočítal, čo som dostal, tak mi vyšlo, že by medicínske štúdium malo trvať 9,5 roka. Lebo každý vytiahol nejakú fakultu niekde vo svete, kde má ten jeho obor toľkoto. A tu sme u tých argumentácií civilizovaným svetom. V niektorých európskych krajinách majú eutanáziu. V tých istých, kde môžu mať súbežne nedeľu ako sviatok. Inde majú registrované partnerstvá, sobáše osôb rovnakého pohlavia, ale zároveň tam môžu mať nedeľu ako siedmy deň, v ktorom Boh odpočíval po svojej práci. Inými slovami, samozrejme, že sa dá argumentovať, ale potom by bolo férové prijať i takúto argumentáciu, keď bude úplne iná téma, ako je nedeľa ako deň sviatočný.
A musím povedať, že keďže som lekár aj moja manželka je lekárka, samozrejme, aj keď tu v jednom vystúpení zaznelo, že lekári a čašníci sú nevyhnutní, takže musia pracovať. Keby som spočítal, koľko Štedrých večerov sme v našej rodine s našimi deťmi mali 23. alebo 25. decembra, bolo by ich za tie roky rokúce pekných pár. Ale dali sme sa na tento druh činnosti, sme lekári, slúžili sme v tom špitáli a jednoducho tak to bolo.
My nenútime nikoho slúžiť v nedeľu za pokladňou v Tescu. My im len chceme nechať možnosť a to je rozdiel proti tomu, čo sme my ako lekári a zdravotníci odrobiť museli.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolegyňa Drábiková sa dostala do tej známej aj z iných súvislostí vety o tom, kde končí a začína niečia sloboda. Ja teda si hovorím, že sloboda predavačky pracovať v nedeľu, mať iný voľný deň a dostať za tú nedeľu príplatok nemá končiť tam, kde začína naše poslanecké právo zaraziť jej to. Inými slovami, my takýmto rozhodnutím zarazíme jej slobodu voľby z našej pozície, ktorí sme nad vecou, ktorí možno nechceme ten príplatok alebo nám je jedno, či má ona príplatok. Je nám jedno, že jej vyhovuje nedeľa a potom iný voľný deň v týždni. My s touto autoritou jej slobodu obmedzíme a akokoľvek ste tú vetu pekne naštylizovali, toto je jej jadro a podstata, my obmedzujeme jej slobodu voľby.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Beluský napriek tomu, že jeho predseda strany tu pred časom hovoril o tom, že sa vidí všetko v excelovských hodnotách a v zisku, odrazu sa dozvedám od neho, že ako rôzne niektoré dni a niektoré rezorty generujú zisky. Takže sa tu, keď treba, argumentuje generovaním rôzne vysokých alebo nevysokých ziskov, hoci všeobecná línia je predsa, zisk je niečo úplne hanebné. K tomu chcem teda povedať, že to je taký ambivalentný postoj v argumentácii, keď sa odrazu ziskami argumentuje, keď sa nám hodia do krámu.
Ja som pred rokmi bol v Japonsku, strašne dávno to bolo, prvýkrát a vtedy ma prekvapili v socialistickom Československu zavreté otvorené veľké obchodné domy na legendárnej Ginze. A musím povedať, že tam som sa na to pýtal, ako to funguje. Samozrejme, existovala dohoda, že všetky obchodné domy sú potom jeden iný deň v týždni zavreté, ale zato v nedeľu tam chodia rodiny, ktoré si, ako sa pekne neslovensky hovorí, gustírujú a vyberajú, čo by si kúpili. To je presne to, o čom hovorí kolega Viskupič a iní o Hornbachoch a Baumaxoch.
A úplne na koniec tejto debaty stále sa vás pýtam, lebo aj o tom hovoril predseda vašej strany, ako o zdraví, čo, jak je zdravé nechodiť do nákupných centier a nebyť obézny. Myslíte si, že by bolo veľmi nezdravé pre zdravie ľudu, keby boli v nedeľu zavreté reštaurácie, kaviarne, cukrárne a krčmy? (Reakcie z pléna.) Lebo tie hádam nie celkom prospievajú zdraviu ľudu... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Pán poslanec, zareagujte, prosím, na predrečníka.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Áno, tak len chcem tým povedať, že tá selektívna vyberavosť toho, čím argumentujem, je príznačná pre túto debatu, pretože, ešte raz vám hovorím, vy sa o tie čašníčky a výčapníkov programovo nestaráte. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Je zaujímavé, že skutočne sa pri týchto debatách o tom, ako nám strašne ide o nedeľný obed predavačiek, predavačov, pokladničiek a pokladníčok zabúda na to, že existuje ešte široká škála zamestnaní, ktoré na rozdiel od fungujúcej vysokej pece, chirurgickej ambulancie alebo gynekológie takisto hladko môžu v nedeľu zavrieť. Neexistuje dôvod, prečo by sme nemali myslieť, a už sme takí geroji, na napríklad pracovníčky v cukrárňach, na čašníčky a čašníkov. Tí nemajú rodiny? Tí majú doma akvarijné rybičky alebo len štence? Tie nemajú deti? Tí nepotrebujú sedieť s manželom a s manželkou pri spoločnom nedeľnom stole? Ako to, že nám nezáleží na osudoch pracovníkov pohostinstva?
Presne vzaté, argument nakúp si do soboty je fajn. Potom ale môžme povedať hladko, natankuj si do soboty a láskavo nebudeš chodiť v nedeľu na pumpu. Neviem, prečo by bolo ústavné právo v nedeľu tankovať, keď už nie je ústavné právo v nedeľu nakupovať. Inými slovami, celý tento zápas je vlastne zápas o zástavu, ktorá má istú takú náplň a náboj a ktorým dávame najavo, ako nám na konci strašne záleží. Ale implicitne tým hovorím, že na iks ďalších, rovnako nahraditeľných a zavriteľných nám vôbec nezáleží, pretože nie sú na tej zástave, za ktorú bojujeme. A to nemá nič s krízou, to má s základnou férovosťou voči všetkým.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Kolega Vetrák začal svoje vystúpenie dobrou otázkou. Je stav justície dobrý? A prokuratúry? Povedzme si otvorene, že prokuratúra, ako ju máme postavenú, je absolútne dedičstvom komunizmu. Monokratická prokuratúra je niečo, čo by z hľadiska perspektívy právneho štátu, civilizovaného sveta malo byť zrušené a nahradené štandardnejšou nekomunistickou štruktúrou. A, samozrejme, to, čo sme zažili na zlyhaniach, bolo veľmi pestré. Celý vývoj došiel až k mŕtvym mladým ľuďom.
Ale ja sa teraz na malom príklade dotknem bežného nejakého prokurátora kdesi na východe, ktorému vonkoncom nevadilo verejne publikované postavenie pamätníka Vasiľovi Biľakovi v čase, keď už existoval v Trestnom zákone môj § 422d, ktorý hovorí o schvaľovaní, popieraní, ospravedlňovaní zločinov nacizmu a komunizmu. Ale keď Kalmus s Lorenzom ten pamätník poliali červenou farbou a napísali tam prosté hodnotiace "sviňa", tak sa prokurátora, prokuratúra na podnet bunky komunistickej strany zdvihla a začala konať.
Ja sa domnievam, že bolo psou povinnosťou prokuratúry, ktorá berie plat a pracuje, všimnúť si postavenie toho pamätníka, tak ako by si v civilizovanej krajine zaručene všimli pamätný Büstrelief Adolfa Hitlera na jeho rodnom dome v Braunau, a nie to, že ho niekto polial hnedou farbou.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No ako pamätník si spomínam na tú predchádzajúcu voľbu generálneho prokurátora, čo bol v zásade smutný príbeh. Smutný príbeh už s voľbou samotnou, potom s neuveriteľným postojom prezidenta Gašparoviča, pre ktorého bol generálny prokurátor terciárna záležitosť. Potom s hanebným oslím mostíkom, ktorý vyprodukoval Ústavný súd o zvažovaní prezidentom, ktorý sa na druhej strane potom dal využiť v budúcnosti, tento oslí mostík, i proti vôli tých, ktorým sa ten prvý oslí mostík páčil. Pretože tak sa mohlo stať, že pán prezident Kiska nezvážil Roberta Fica na pozíciu, o ktorú sa uchádzal.
Chcem ale povedať, že vtedy sa fotografovali hlasovacie lístky. No, ja som si nefotografoval ani Peter Zajac si nefotografoval a hovorili o nás, no oni dvaja si preto nefotografovali, lebo nevedia fotografovať. Pravda je, že sa domnievam, že je úplne namieste, aby moji voliči vedeli, koho som im ja volil za generálneho prokurátora. Tak ako majú moji voliči vedieť, ako hlasujem o akýchkoľvek zákonoch, o dôchodkoch, o odvodoch, o zahraničnej politike. Ja sa pýtam, prečo by práve o tomto nemali moji voliči vedieť?
A pokiaľ ide o také úvahy, že potom, keď ten generálny prokurátor bude vedieť, ako si hlasoval, tak on potom, tak sa pýtam, koho to volíme za kreatúru, resp. čo si o sebe myslíme, že budeme potrebovať záchranu generálnym prokurátorom? To sme čo za ľudia, ktorí sa boja o to, že nebudú mať svojho generálneho prokurátora? Mne by bolo úplne jedno kvôli mne, ale kvôli Slovenskej republike by sme mali mať slušného generálneho prokurátora a občania by mali vedieť, kto im koho volil. (Potlesk.)