Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa, vážený predkladateľ správy, milí kolegovia, spolu s pani poslankyňou Záborskou som tu celkom evidentne jediný, ktorý v onen pamätný augustový deň v roku 2002, teda pred takmer osemnástimi rokmi, svojím hlasom prelomil veto bývalého komunistu prezidenta Schustra, ktorým sa postavil proti vzniku zákonu o Ústave pamäti národa a tým pádom proti vzniku Ústavu pamäti národa. Samozrejme, bývalý komunista, ako hovorí známy vtip, je skoro ako niečo ako bývalý černoch. No existujú svetlé výnimky, ktorým patrí naša úcta, ale i toto bol drobný symptóm sveta, ktorý, v ktorom žil a z ktorého vyšiel Rudolf Schuster. Podarilo sa nám nazbierať nie v plnej sále parlamentu dostatok hlasov na prelomenie veta, ako vieme, na to treba 76 hlasov, ale bolo dovolenkové obdobie a išlo o mimoriadnu schôdzu kvôli trom zákonom, dva z nich boli Langošove a jeden môj. Prelomili sme to, pričom ku cti a tiež ilustratívne dodávam, že ani jediný hlas poslancov SDĽ, s ktorými sme boli v koalícii, prelomenie veta nedostalo.
Potom sa môj život tak akosi v istých časoch blížil k existencii Ústavu pamäti národa, samozrejme z toho augustového dňa ako perlu vo svojej knižnici už schovávam trošku ohmataný návrh toho zákona, ktorý mal Jano Langoš, vedľa ktorého som sedel, pred nosom, a keď sme na tabuli videli digitálny výsledok, tak mi Jano napísal krásne slová na ten titulný list: "s úctou venuje Ján Langoš". Bojoval som aj ja pomerne výrazne o získanie nečakaných hlasov pre prelomenie veta, ktoré som získal ozaj nie bez toho, aby som bol istý, v radoch HZDS. No každopádne zákon tu bol a ústav vznikol. Vo vystúpení pána riaditeľa zazneli niektoré faktá, v ktorých som sa tiež akýmsi riadením osudu vyskytol. Pamätná doska na Univerzite Komenského, týkajúca sa študentského pochodu 16. novembra, vznikla v čase, keď som bol súčasťou jej vedenia, na protiľahlej stene univerzity pamätná doska troch obetí zastrelených na tomto námestí okupačnými sovietskymi vojskami bola priam zverená mne a tak som rád, že sa tam ešte stále stretávajú ľudia, ktorých história zaujíma. V čase, keď som bol prorektorom pre zahraničné vzťahy, usporiadali sme v spolupráci s tzv. Gaukovým inštitútom, čo je nemecká obdoba Ústavu pamäti národa, pozoruhodnú výstavu Feind ist, wer anders denkt. Nepriateľ je ten, kto myslí inak. Táto veľmi dobre vybratá výstava hádam otvorila, alebo vôbec otvorila dvere okrem očí študentom Univerzity Komenského, ktoré vzhľadom na jej dobré umiestnenie vo foajé univerzity túto návštevu navštívili. Ale keď sme, alebo keď som si potom listoval v knihe podpisov a hostí, tak okrem očakávateľných pozitívnych názorov bolo miestami desivé čítať komentáre ľudí, ktorí priam napĺňali tých hodnotiteľov, ktorí hovoria, že nepriateľ je ten, kto myslí inak.
Pravda je, že táto výstava o činnosti štázy bola niečím, čo mohlo a malo mobilizovať budúce generácie, o ktorých bola reč aj v súvislosti s plánmi a perspektívami Ústavu pamäti národa. Roky som dostával a dostávam pozvanie na Festival slobody, ktorý je záslužným projektom, ale zároveň ako pamätník musím povedať, že sa pamätám na to smutné a trápne zasadnutie výboru pre ľudské práva, na ktorom glváčovsko-hrnkovská klika zmenili ráz Ústavu pamäti národa, tentoraz aj štrukturálne, a predložili návrh zákona, ktorý bol asi jediný v dejinách našej parlamentnej histórie, kde bol priam určený deň popravy človeka, kvôli ktorému lex Krajňák vznikol. V prechodných ustanoveniach proste bolo napísané, kedy ho zotneme, aby som to povedal tak jasne a stručne. Potom vzhľadom na to, že sa súčasť koalície HÍD mierne vzpriečil, tak sa urobila úprava tejto hanebnosti, ale nič to nemení na tom, že Krajňák bol sťatý, keby ste boli počuli vystúpenie referujúceho o jeho zločinoch typu nákupy kovralov a podobné veci na chodby, tak zostával rozum stáť.
Samozrejme, že Ústav pamäti národa po tragickej smrti Jána Langoša mal, dá sa povedať ťažké obdobia. Jeho sínusoida vývoja bola oscilujúca k jasnému hnednutiu. Bol som pozvaný na desiate výročie vzniku pamäti národa. Musím povedať, že dojem, ktorý to tam zanechalo, rečníci, ktorí boli vybratí, bol desivý. Človek mal pocit, že je v strede Slovenského štátu. A chcem teda povedať, že je veľmi potrebné, aby Ústav pamäti národa plnil svoje úlohy. Bude možno i našou úlohou vyvinúť tlak, aby dostal konečne budovu, aby nechodil krajinou ako kočovný cirkus, aby kreatúry typu Harabina nemali možnosť odvesovať pamätnú dosku Jána Langoša z budovy a hodiť ju do papundeklovej škatule kdesi v suteréne. Vďaka Agnesovi Snopkovi, Andrejovi Petrekovi a ďalším sme tento hanebný ťah tejto hanebnej kreatúry riešili a jeho pamätná doska s basreliéfom stojí na Námestí SNP. Ale i to je jeden z príznakov. To, čo tu zaznelo, historik Holec ako asistent nejakej poslankyne ĽSNS, nie to je dôvod, prečo by mali mať uvažujúci ľudia problém s historikom Holecom. To je len príznak. Pardon, Lackom, prepáčte, prepáčte, hovorím omylom o Holecovi.
Chcem teda povedať, že i na nás je nejaká tá úloha. I my budeme musieť okrem tlaku na vybavenie dôstojnej a trvalej budovy ÚPN i múzea zločinov totalít vyvíjať napríklad aktivitu v zmysle nápravy zákona, teda reštitúcie do stavu pred novelou z roku 2017, lebo to už je úlohou parlamentu. My nemôžme stavať budovy, ale môžme obnovovať zbúrané a v tomto zmysle si okrem iných vecí i my musíme dať svoje úlohy a pokúšať sa ich naplniť.
Ja som tu včera hovoril o stave prokuratúry a práve to, že Ústav pamäti národa je potrebný a nevyhnutný, dokladám i včerajším argumentom o tom, že žijeme v krajine, ktorá má síce zákon o zločinoch komunizmu, ktorá má trestný zákon, ktorý zakazuje propagáciu totalitných režimov, ale zároveň si žijeme v krajine, kde si prokuratúra nevšimne stavanie pamätných dosiek Piešťakovi a pamätných stĺpov Biľakovi. Je teda pole neorané, ktoré stojí pred nami, ale i Ústavom pamäti národa a myslím si, že jedna vec je brániť právo na názor a na vedecký výskum. Druhá vec je, že ten názor, samozrejme, si môže i historik mať, aký uzná za vhodné. Otázka je, či by ho ale mal mať v drese inštitúcie, ktorá reprezentuje demokratický a dá sa povedať nepochybne s daným názorom protikladný názor. Teda historik Irving, ktorý je jedným z apologétov nacizmu a známym kontroverzným britským historikom, by nepochybne nepracoval v Nemecku v inštitúcii, ktorú štát zriadil na to, aby zločiny nacizmu dokumentoval. A tak je to i u nás a je preto len ... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Grendel, Gábor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, musím vás prerušiť.
Osuský, Peter, poslanec NR SR
... ďakujem, je preto len záverečným aktom, že ak Ústavný súd rozhodol tak, ako rozhodol v kauze Bureš, tak je to len dôkazom toho, že i sudcovia Ústavného súdu sú, ako ukazovalo zloženie triumvirátu, len naši ľudia, a preto sa i takémuto rozsudku a nálezu má a musí Ústav pamäti národa postaviť.
Ďakujem. (Potlesk.)
